Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13S-78-2019.pdf
PDF · 126.96 KB
Case nature
Area
Subarea
13S/78/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Zuzany Slušnej a JUDr. Milana Straku v právnej veci žalobcu Send, s.r.o., so sídlom Ľubochnianska 4, Bratislava - Nové Mesto, IČO 35 933 933, zastúpeného JUDr. Martinom Gajerom, advokátom so sídlom Záhradnícka 7, Bratislava, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102085053/2019 zo dňa 4. septembra 2019, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal zrušenia v záhlaví tohto rozsudku označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101171123/2019 zo dňa 17. mája 2019, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 31 776,20 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2017, pričom žalobca v správnej žalobe vytýka žalovanému neuznanie nároku na odpočet DPH len vo vzťahu k dodávateľom MICIOS s.r.o. a MIR - KOM SKLEP s.r.o. (neuznanie nároku na odpočet DPH od dodávateľa MAŤOVE AKCIE s.r.o. žalobca nenamieta), čím žalobca v zmysle § 134 ods. 1 S.s.p. obmedzil rozsah súdneho prieskumu len na zdaniteľné plnenie od dodávateľov MICIOS s.r.o. a MIR - KOM SKLEP s.r.o. 2. Žalobca v správnej žalobe namieta, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
3. Žalobca ďalej v správnej žalobe poukázal na to, že z rozhodnutia žalovaného nevyplýva jednoznačne, kto je vlastne kontrolovaným daňovým subjektom s tým, že správca dane vyvinul nadmerné úsilie preverovaním obchodných partnerov žalobcu. Napriek tomu, že žalobcovi nebol priznaný nárok na odpočet DPH, v rozhodnutí žalovaného nie je uvedené, akých konkrétnych porušení zákona sa mal žalobca dopustiť, pričom je uvedené len to, že pri tovare, ktorý bol dodaný, nevznikla dodávateľom daňová povinnosť a preto žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane. Žalobca zdôraznil, že správcovi dane predložil všetky potrebné daňové a účtovné doklady a teda splnil všetky podmienky na odpočítanie DPH. Ak chce správca dane a žalovaný nárok na odpočítanie DPH žalobcovi odoprieť,
musia objektívne preukázať, že žalobca vedel, alebo mal vedieť, že predmetné zdaniteľné plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu.
4. Žalobca taktiež v správnej žalobe namieta nesprávne vyhodnotenie dôkazov spôsobom „čo svedčí v neprospech žalobcu, zobral správca dane ako dôkaz, čo svedčí v jeho prospech vyhodnotil účelovo, ako neakceptovateľné“.
5. Žalobca súčasne so správnou žalobou podal návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č.k. 13S/78/2019-79 zo dňa 9. januára 2020 tak, že návrh zamietol, keď dospel k záveru, že neboli zistené dôvody pre jeho priznanie.
6. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal uviedol, že v plnom rozsahu trvá na skutočnostiach a záverov uvedených v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný poukázal na to, že na základe vykonania rozsiahleho dokazovania nebolo zistené reálne dodanie tovaru od dodávateľov MICIOS s.r.o. a MIR - KOM SKLEP s.r.o.. Navyše, žalobca si uplatnil odpočítanie dane z dokladov, ktoré obchádzali nielen § 74 ods. 3 písm. b) zákona č. 222/2004 Z.z., ale aj § 4 zákona č. 394/2012 Z.z. o obmedzení platieb v hotovosti. K prenosu dôkazného bremena žalovaný uviedol, že správca dane postupoval v súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (III. ÚS 401/2009-17 zo dňa 16. decembra 2009). Žalovaný dodal, že žalobca nie je zodpovedný za plnenie zákonných povinností iného daňového subjektu, ale je na žalobcovi, ako sa postará o preverenie dôveryhodnosti svojho obchodného partnera. Žalobca musí k zdaniteľným obchodom pristupovať s odbornou starostlivosťou tak, aby mu prípadná daňová kontrola nespôsobila problémy s preukazovaním hodnovernosti daňových dokladov a dodaného tovaru. Ak žalobca takýmto spôsobom nepostupuje, je potom povinný znášať prípadné riziko z nedostatku hodnovernosti daňových dokladov pri prípadnej daňovej kontrole.
7. Žalobca v replike uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich predchádzajúcich vyjadrení.
8. Žalovaný v duplike v plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a záverov uvedených v napadnutom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k žalobe.
9. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným na žiadosť súdu vyplynulo, že rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. 101171123/2019 zo dňa 17. mája 2019 bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 31 776,20 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2017. Správca dane dospel k záveru, že žalobca si v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. uplatnil nárok na odpočítanie DPH z dokladov vyhotovených ERP (zo zjednodušených faktúr) od troch dodávateľov MAŤOVE AKCIE s.r.o. (vo výške 2 520 eur), MICIOS s.r.o. (vo výške 13 366,20 eur) a MIR - KOM SKLEP s.r.o. (vo výške 15 890 eur), t.j. úhrnom vo výške 31 776,20 eur.
10. Voči rozhodnutiu Daňového úradu Trenčín č. 101171123/2019 zo dňa 17. mája 2019 podal žalobca v časti neuznania nároku na odpočet DPH z dokladov z ERP od dodávateľov MICIOS s.r.o. a MIR
- KOM SKLEP s.r.o. odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil s odôvodnením, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.
11. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca si uplatnil odpočet DPH zo zjednodušených faktúr, dokladov vyhotovených ERP od troch dodávateľov MAŤOVE AKCIE s.r.o., MICIOS s.r.o. a MIR - KOM SKLEP s.r.o.. Spoločnosť MICIOS s.r.o. od 3. júla 2018 zmenila obchodné meno na FERIOS s.r.o., v mene spoločnosti v období od 5. mája 2016 do 28. novembra 2017 konal T. K., od 28. novembra 2017 do 19. júna 2018 I. T. a od 19. júna 2018 koná za spoločnosť MICIOS s.r.o. K. P.. Spoločnosť MICIOS s.r.o. vykázala v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie november 2017 vysoké obraty z dodania tovarov a služieb, ale si uplatnila aj vysoké odpočítanie dane, čím vykázala nízku vlastnú daňovú povinnosť, len v sume 110,36 eur. Spoločnosť MICIOS s.r.o. vykazuje vysoké daňové nedoplatky, ktoré sú v tejto spoločnosti nevymožiteľné. Spoločnosť MIR - KOM SKLEP s.r.o. zmenila dňa 7. apríla 2018 spoločníka na JACKPOT s.r.o. a od 3. júla 2018 zmenila obchodné meno na FERIOS s.r.o., v mene spoločnosti konal v období od 9. februára 2016 do 8. novembra 2016 T. K., od 8. novembra 2016 do 5. marca 2018 I. T. a od 15. marca 2018 koná za spoločnosť MIR - KOM SKLEP
s.r.o. L. V.. Spoločnosť MIR - KOM SKLEP s.r.o. vykázala v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie november 2017 vysoké obraty z dodania tovarov a služieb a tiež si uplatnila vysoké odpočítanie dane, čím vykázala neadekvátne nízku vlastnú daňovú povinnosť v sume 189,69 eur. Spoločnosť MIR
- KOM SKLEP s.r.o. vykazuje vysoké daňové nedoplatky, ktoré sú v tejto spoločnosti nevymožiteľné. Dodávatelia žalobcu MICIOS s.r.o. a MIR - KOM SKLEP s.r.o. daňovú povinnosť z dokladov, z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie dane, do štátneho rozpočtu neodviedli.
12. Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konateľ žalobcu G. W. robil všetky obchody sám, v kontrolovanom zdaňovacom období nemal žiadne prevádzkové, skladové, prípadne iné priestory a ani zamestnancov. Svojich dodávateľov MICIOS s.r.o. a MIR - KOM SKLEP s.r.o. si žalobca preveril „objednávkou“, obchodoval s nimi už aj predtým, pričom vybavenie týchto spoločností si však neoveroval, nakoľko spoločnosti MICIOS s.r.o. a MIR - KOM SKLEP s.r.o. boli schopné dodať tovar za ním požadovanú cenu, tak mu to bolo jedno. Žalobca k samotným zdaniteľným plneniam uviedol, že obchodovanie riešil sprostredkovane cez „T.“, nevedel však uviesť jeho celé meno, vedel len to, že má obchod v Šali. S dodávateľmi MICIOS s.r.o. a MIR - KOM SKLEP s.r.o. žalobca nekomunikoval, nejednal, všetko zabezpečoval T., žalobca ani nevedel, kto je konateľom v týchto spoločnostiach, pre tovar chodil „k T.“, ktorý mu vydal tovar aj bločky od MICIOS s.r.o. a MIR - KOM SKLEP s.r.o. a žalobca tovar vyplatil T. v hotovosti. Žalobca nikdy nesledoval, čo je uvedené na bločkoch a dodacích listoch, nakoľko to nemal čas kontrolovať. Žalobca si nemal ako overiť pravosť týchto dokladov. Tovar vždy sedel, nikto nikdy nič nereklamoval, žalobcu nezaujímalo, od koho tovar je, kto mu ho dodal, podstatné pre žalobcu bolo množstvo, cena a kvalita. Za sprostredkovanie obchodov žalobca neplatil T. nič, zobral si od neho nejaký tovar a tým sa to finančne vyrovnalo.
13. Ako taktiež vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vo veci vypočutý svedok T. P. pred správcom dane uviedol, že obchodnú činnosť vykonáva len prostredníctvom spoločnosti MAŤOVE AKCIE s.r.o. a to tak, že nakúpi tovar a potom ho predá, pričom si na to prihodí nejakú maržu. Sprostredkovateľskou činnosťou sa nezaoberá. Spoločnosti MICIOS s.r.o. a MIR - KOM SKLEP s.r.o. T. P. nepozná, nikdy s nimi neobchodoval a nepozná ani mená konateľov T. K., I. T., ani L. V.. T. P. ďalej poukázal na to, že občas žalobcovi u neho v obchode alebo v sklade u kamaráta L. H. niekto, koho však T. P. nepoznal, nechal nejaký tovar, pričom žalobca mu predtým vždy zavolal, či by „to“ nemohli u neho zložiť. L. H. nevedel, že to nie je tovar T. P., skladovanie mu nefakturoval, v rámci dobrých obchodných vzťahov si vedeli spraviť lepšiu cenu. Žalobca nikdy T. P. nevysvetlil, prečo to takto robí, T. P. s týmto tovarom nemal nič, nevedel, komu patrí, kto ho dodal, nemá a ani nikdy nemal žiadne doklady od tovaru, nebral zaň žiadne peniaze, tovar bol v krabiciach, nevedel ani, o aký druh tovaru sa jedná. T. P. pozná konateľa žalobcu G. W., nakoľko s ním obchoduje prostredníctvom svojej spoločnosti MAŤOVE AKCIE s.r.o., väčšinou sa jedná o tovar, kancelársky papier. T. P. potvrdil, že spoločnosť MAŤOVE AKCIE s.r.o. uskutočnila pre žalobcu zdaniteľné plnenia, doklady z ERP a dodacie listy vystavil, tovar žalobcovi dodal.
14. Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia bol k zdaniteľným plneniam vypočutý i svedok T. K., konateľ spoločnosti MICIOS s.r.o., ktorý uviedol, že predmetom činnosti spoločnosti MICIOS s.r.o. bol nákup a predaj všetkého, čo niekto potreboval, pričom T. K. popritom chodil aj do roboty a už si nepamätal, s čím konkrétne obchodoval v novembri 2017. Spoločnosť MICIOS s.r.o. fungovala cez kamaráta T. (ktorého priezvisko T. K. nepoznal, ale vedel, že má obchod MAŤOVE AKCIE v Šali) takým spôsobom, že T. K. k nemu doniesol tovar a u „T.“ si tento tovar prevzal ten, kto si ho chcel kúpiť, T. vyplatil peniaze a T. ich potom dal T. K. s tým, že doklady za tovar vystavoval T. K. a následne potom, ako mu dal T. peniaze za predaný tovar, tieto doklady odovzdal T.. Pre doklady si teda odberatelia chodili k T., T. K. sa s odberateľmi vôbec nestretol, tovar nakupoval cez internet tak, že z internetu vedel, kto aký tovar chce, potom sa na neho nakontaktoval, spravil mu ponuku a niekedy to vyšlo, niekedy nie. Odberateľov ani dodávateľov si T. K. nepamätal. Za tieto obchody T. dával províziu, ale tú nefakturovali. T. K. potvrdil spoluprácu so žalobcom, našiel ho taktiež na internete a obchody prebiehali tak ako vždy cez „T.“. Poprel, že za spoločnosť MICIOS s.r.o. vystavil sporné doklady z ERP a k tomu prislúchajúce dodacie listy s tým, že podpisy na nich nie sú jeho a nevie, kto tieto doklady vystavil. Spoločnosť MICIOS s.r.o. prepísal T. K. na I. T., lebo ho to už nebavilo.
15. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec rozhodol bez pojednávania (§ 107 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 182 ods. 1 písm. g/ S.s.p. a § 105 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel správny súd jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v spojení s § 139 ods. 4 veta prvá S.s.p.) k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a keďže v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil správny súd ani takú vadu, na ktorú má povinnosť prihliadať ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech a teda žaloba nie je dôvodná, preto verejne vyhláseným rozsudkom (§ 137 ods. 4 S.s.p.) vyslovil, že sa žaloba zamieta (§ 190 S.s.p.).
16. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
17. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), b), c) Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
18. Podľa § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
19. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.
20. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.
21. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať.
22. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
23. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
24. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
25. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
26. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44 ). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
27. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno,
svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
28. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10).
29. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
30. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
31. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 32. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu.
33. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými dokladmi z ERP, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že dodávatelia žalobcu MICIOS s.r.o. a MIR - KOM SKLEP s.r.o. dodali žalobcovi tovar uvedený na sporných dokladoch z ERP je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.
34. Na základe zistení správcu dane uvedených vyššie v bodoch 11 až 14 tohto rozsudku sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru práve dodávateľmi uvedenými na sporných dokladoch z ERP, oprávnené. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie november 2017 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. pre odpočet DPH.
35. Krajský súd nepovažuje za opodstatnenú námietku žalobcu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný vo svojom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z dokladov z ERP od dodávateľov MICIOS s.r.o. a MIR - KOM SKLEP s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z.. Právne posúdenie v danej veci je podľa názoru krajského súdu správne.
36. Ani žalobná námietka, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné nie je podľa krajského súdu dôvodná. Naopak, krajský súd je toho názoru, že v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný jasne formuloval svoje závery, že nedošlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného obchodu dodávateľmi deklarovanými na sporných dokladoch z ERP. Preto, pokiaľ si žalobca z týchto dokladov uplatňoval odpočítanie dane, išlo zo strany žalobcu o zneužívajúce konanie a získanie neoprávnenej daňovej výhody. Správne preto žalobca potvrdil právne závery správcu dane o nepreukázaní splnenia zákonných predpokladov pre uplatnenie nároku na odpočet DPH. Za tejto situácie, keď dôvody rozhodnutia správneho orgánu sú zrejmé, nemožno hovoriť o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.
37. Taktiež nie je podľa názoru krajského súdu dôvodná ani námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Vychádzajúc z administratívneho spisu je nadovšetko zrejmé, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, ktoré je v každom ohľade dostatočné a v tomto smere mu skutočne nie je čo vyčítať a už vôbec nie to, žeby skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia bol v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu.
38. Žalobná námietka vznesená len vo všeobecnej rovine, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred daňovými orgánmi, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, nie je taktiež dôvodná, nakoľko preskúmaním administratívneho spisu krajský súd nezistil také podstatné porušenie zákona v daňovom konaní, ktoré by mohlo mať za následok nezákonné rozhodnutie.
39. Krajský súd sa rovnako nestotožňuje ani s námietkou žalobcu, že nie je jednoznačné, kto je kontrolovaným subjektom. Naopak, podľa názoru krajského súdu je z rozhodnutia žalovaného nadovšetko zrejmé, že kontrolovaným subjektom je žalobca. Namietanie postupu správcu dane, že preveroval obchodných partnerov žalobcu nie je absolútne dôvodné, nakoľko pre posúdenie ekonomického opodstatnenia konkrétneho zdaniteľného plnenia je potrebné preskúmať celý reťazec, vrátane dodávateľov a odberateľov žalobcu. Ide o bežný postup, ktorý je aplikačnou súdnou praxou hodnotený ako zákonný. K tvrdeniu žalobcu, že z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, akú povinnosť žalobca porušil krajský súd poznamenáva, že nárok na odpočet DPH sa odmietne, ak daňový subjekt nesplní podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. a práve o takýto prípad ide aj v posudzovanej veci, pričom v napadnutom rozhodnutí je uvedené, že práve pre nesplnenie podmienok uvedených v citovaných zákonných ustanoveniach nemohol byť žalobcovi priznaný nárok na odpočet DPH. Porušením povinnosti zo strany žalobcu je potom to, že si v rozpore s § 49 ods. 1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. uplatnil nárok na odpočet DPH. Taktiež sa krajský súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, že splnil podmienky pre odpočet DPH zo sporných dokladov z ERP, nakoľko len formálne deklarovanie zdaniteľného plnenia bez materiálneho základu je nedostatočné a v posudzovanom prípade bolo na základe rozsiahleho dokazovania preukázané, že spoločnosti MICIOS s.r.o. a MIR - KOM SKLEP s.r.o. reálne nedodali žalobcovi tovar uvedený na sporných dokladoch z ERP a teda materiálny základ zdaniteľných plnení v posudzovanom prípade absentuje. K vedomosti žalobcu, že predmetné obchody majú čisto podvodný charakter s cieľom získať neoprávnené odpočítanie dane krajský súd uvádza, že pokiaľ žalobca obchodoval s neoverenými subjektmi a spôsobom popísaným v bodoch 11 až 14 tohto rozsudku, potom pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od podnikateľa spravodlivo požadovať, musel mať vedomosť o tom, že sa takýmto obchodovaním zapája do reťazca so zdaniteľným plnením poznačeným daňovým podvodom.
40. Krajský súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že správca dane nevyhodnotil dôkazy tak ako mu to ukladá zákon. Ako vyplýva z administratívneho spisu, správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na body 19 až 23 a ďalej bod 27 tohto rozsudku, kde sa podrobne zaoberal otázkou dôkazného bremena, jeho rozloženia a dokazovania v daňovom konaní. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre, resp. na doklade z ERP (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať
všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) žalobca preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle Daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak ako je deklarované spornými dokladmi z ERP, teda či žalobca nadobudol tovar od dodávateľov označených na sporných dokladoch z ERP. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný. Krajský súd ďalej poznamenáva, že v tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa krajského súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že pre preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia. Takýmito dôkazmi určite nie sú, tak ako sa mylne domnieva žalobca, písomné výpovede svedkov, ktorými zmenili svoju pôvodnú výpoveď uskutočnenú pred správcom dane. Naopak, zmena svedeckej výpovede vždy (dôvodne) vyvoláva pochybnosti o pravdivosti tvrdených skutočností. Pokiaľ správca dane a žalovaný vychádzali z pôvodných svedeckých výpovedí, konali správne, v súlade so zákonom.
41. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
42. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i konanie mu predchádzajúce sú v súlade so zákonom a pretože žalobné námietky (žalobu) vyhodnotil ako nedôvodné, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 190 S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a žalobu zamietol.
43. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v danej veci nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať priznanie náhrady trov konania žalovanému, preto správny súd rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva (§ 168 S.s.p.).
44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).