Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-47-2023.pdf
PDF · 160.75 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/47/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu JUDr. Dariny Vargovej a Mgr. Mareka Janigloša, v právnej veci žalobcu: FAUNIS, družstvo, Internátna 679/43, Banská Bystrica, IČO: 52 183 335, právne zastúpený: kohút & partners, s.r.o., Námestie SNP 74/28, Zvolen, IČO: 47 235 888, proti žalovanému: A. B., nar. XX. XX. XXXX, B. C. XXX/XX, D. C., právne zastúpený: Mgr. RNDr. Mária Zacharová, PhD., advokátka, Forgáchova bašta 7, Nové Zámky, IČO: 52 864 910, o zaplatenie 100,- eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/22/2023-90 zo dňa 10. 05. 2023, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 100,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalovanému.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil citáciou ust. § 166a ods. 1, § 166j ods. 5, § 167t ods. 1 písm. a/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), § 24h ods. 1 písm. c/, ods. 4 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoc osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“), § 10 a § 12a ods. 1 vyhlášky MS SR č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
3. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne. Mal za to, že žalobca je aktívne vecne legitimovanou stranou sporu, a to z dôvodu, že písomná Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 10. 2022 (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej sa stal žalobca veriteľom, je platným právnym úkonom spĺňajúcim všetky zákonné atribúty podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Konštatoval, že skutočnosť, že žalovanému nikdy nebola vyššie uvedená zmluva doručená, čo žalovaný namietal v konaní, je v tomto štádiu konania irelevantná, lebo pôvodný veriteľ (SKP, k.s., IČO: 44 915 691) má povinnosť podľa § 526 odsek 1 OZ bez zbytočného odkladu oznámiť postúpenie pohľadávky dlžníkovi, ale zákon nespája s porušením tejto povinnosti neplatnosť postúpenia pohľadávky a ani právny následok, že postupník by nemal byť veriteľom pohľadávky. Zákon spája s porušením tejto povinnosti výlučne taký právny následok, že dokiaľ nie je postúpenie pohľadávky oznámené dlžníkovi, ten sa zbaví svojho záväzku plnením postupcovi,
teda pôvodnému veriteľovi. Čo sa týka ďalších námietok v súvislosti so zmluvou, aj ďalšie námietky súd prvej inštancie vyhodnotil ako neopodstatnené, a to predovšetkým z toho dôvodu, že v Prílohe č. 1 k zmluve sú identifikovaní dlžníci dostatočným spôsobom, a to menom, priezviskom, dátumom narodenia a adresou trvalého pobytu a súčasne je identifikované aj konkurzné konanie konkurzným súdom a dňom vyhlásenia konkurzného konania. Uvedená identifikácia dostatočne určito vymedzuje osobu dlžníka, aby nemohlo dôjsť k zámene dlžníka. Súčasne je dostatočne určito vymedzená aj pohľadávka, a to tak, že sa jedná o neuhradenú časť zákonnej odmeny postupcu - konkurzného správcu, predstavujúcu daň z pridanej hodnoty, ktorá nebola uspokojená v konaní o oddlžení, pričom jej výška vyplýva rovnako tak z prílohy. Uvedený postup, ktorý zvolil právny predchodca žalobcu, teda postupca, kedy sú postupované viaceré pohľadávky voči väčšiemu počtu dlžníkov, ktorí sú špecifikovaní v prílohe, je možné považovať za štandardný postup a žiadne zákonné ustanovenie nespája s takýmto spôsobom uzatvárania zmluvy o postúpení pohľadávok jej neplatnosť a zároveň to zákon ani nezakazuje. Ďalšiu námietku zo strany žalovaného, že zmluva neobsahuje ustanovenie o tom, či sa jedná o odplatné alebo bezodplatné postúpenie, súd prvej inštancie považoval za absolútne bezpredmetnú, pretože v čl. II. zmluvy je jasne stanovený predmet postúpenia a je úplne špecifikovaný aj v Prílohe č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, kde je presne identifikovaná postúpená pohľadávka. Príloha č. 1 je súčasťou zmluvy o postúpení pohľadávok, čo je uvedené na poslednej strane zmluvy o postúpení pohľadávok.
4. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že žalobca svoj nárok odvodzuje od nároku správcu ako pôvodného veriteľa podľa § 12a a § 10 vyhlášky MS SR č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorých správcovi patrí podľa štvrtej časti ZKR paušálna odmena a náhrada nevyhnutných výdavkov spojených s vedením konania v súhrnnej výške 500,- eur, ktorá sa v prípade, že je správca platiteľom DPH zvyšuje o DPH. Zároveň žalobca v konaní preukázal, čo žalovaný ani nepopieral, že odmena správcu bola čiastočne uhradená z preddavku v sume 500,- eur a zvyšná časť odmeny správcu v sume 100,- eur (DPH) je predmetom žaloby. V konaní bolo preukázané, že paušálna odmena správcu bola v súlade s § 166j odsek 5 ZKR pôvodnému veriteľovi čiastočne uhradená z preddavku na úhradu paušálnej odmeny správcu. Preddavok na úhradu paušálnej odmeny správcu hradia dlžníci prostredníctvom pôžičky poskytnutej od Centra právnej pomoci v súlade s § 24i zákona o poskytovaní právnej pomoci. Odmena správcu vznikla v súlade s ustanovením § 12a a § 10 vyhlášky vo výške 600,- eur. Medzi pôvodným veriteľom (správcom) a žalovaným vznikol zo zákona záväzkovo právny vzťah, obsahom ktorého je, okrem iného, nárok správcu na zaplatenie zákonnej odmeny voči žalovanému ako dlžníkovi, a preto sa žalobca legitímnym spôsobom (podaním žaloby súdnou cestou) domáha tohto svojho nároku, ktorý nadobudol na základe platného právneho úkonu, a to zmluvou o postúpení pohľadávky. Pôvodný veriteľ (teda správca SKP, k.s.) bol platiteľom dane z pridanej hodnoty, čo je zdokladované predložením osvedčenia o registrácii pre DPH, a preto mu prináleží paušálna odmena a náhrada nevyhnutných výdavkov spojených s vedením konkurzného konania v súhrnnej výške 500,- eur (§ 12a odsek 1 vyhlášky), pričom zároveň sa táto jeho odmena zvyšuje o daň z pridanej hodnoty podľa § 10 citovanej vyhlášky. Uvedený nárok správcu je teda vyslovene daný ustanovením § 10 citovanej vyhlášky a je tzv. novou pohľadávkou veriteľa a tzv. novým dlhom dlžníka (žalovaného), na ktorý sa oddlženie nevzťahuje, pretože ide o pohľadávku veriteľa a dlh dlžníka, ktorý nevznikol pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi, a to s poukazom na ustanovenie § 166a odsek 1 písmeno a/ ZKR. Preto je potrebné konštatovať, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 100,- eur titulom uplatnenej DPH z odmeny správcu vyplýva priamo z ustanovenia § 10 v spojení s § 12a vyhlášky a zároveň nejde o pohľadávku, ktorú by si veriteľ mal uplatňovať v prebiehajúcom konkurznom konaní, ale ide o pohľadávku vzniknutú po začatí konkurzného konania a po oddlžení dlžníka (žalovaného) a takáto pohľadávka nemôže byť uspokojená v konkurze. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie odmietol aj všetky ďalšie uplatnené námietky zo strany žalovaného, a to údajne nesprávne údaje na faktúre č. 22200012, čo má byť v rozpore s § 72 zákona o DPH, že žalovanému nebola doručená zmluva o postúpení pohľadávok, čo má byť v rozpore s § 526 odsek 1 OZ, že mu nebola nikdy doručená predžalobná výzva, čo má byť v rozpore s § 3 odsek 5 zákona o upomínacom konaní, že údaje o konkurznom konaní žalovaného nie sú zverejnené v Registri úpadcov, čo má byť v rozpore s § 10a ZKR a pod., pretože nesplnenie týchto povinností, ktoré namietal žalovaný v odpore nezakladá zánik pohľadávky a neoslobodzuje ho od povinnosti uhradiť pohľadávku. Uvedené nespôsobuje ani neplatnosť postúpenia pohľadávky.
5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že oddlženie fyzickej osoby vo všeobecnosti nespôsobuje zánik pohľadávok, avšak spôsobuje nevymáhateľnosť pohľadávok voči oddlženým osobám. ZKR v žiadnom zo
svojich ustanovení neuvádza, že v prípade, ak preddavok na paušálnu odmenu nepostačuje na úhradu tejto paušálnej odmeny, zvyšná časť pohľadávky zaniká. Súd prvej inštancie nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že sa nejedná o tzv. novú pohľadávku. S určitosťou sa jedná o novú pohľadávku a v tomto smere poukázal na ustanovenie § 166a odsek 1 ZKR, ktoré jasne upravuje, ktoré pohľadávky je možné uspokojiť v konkurze. Všetky pohľadávky, ktoré vznikli po kalendárnom mesiaci, v ktorom bol vyhlásený konkurz, teda po vyhlásení konkurzu, sa neuspokojujú v rámci konkurzného konania a nevzťahuje sa naň oddlženie dlžníka a sú voči dlžníkovi vymáhateľné. Aj časť zákonnej odmeny konkurzného správcu, teda pohľadávka, ktorá je predmetom tohto konania, vznikla až po vyhlásení konkurzu, a to ustanovením pôvodného veriteľa do funkcie správcu. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Okresného súdu Topoľčany zo dňa 21. 03. 2023, sp. zn. 4C/14/2023.
6. Žalovaný v odpore prostredníctvom právnej zástupkyne namietal bez relevantného odôvodnenia, že sú ustanovenia § 87 ods. 2 ZKR a § 87 ods. 4 ZKR všeobecnými ustanoveniami, ktoré sa použijú aj na konkurz vedený proti dlžníkovi, ktorý je fyzickou osobou. Súd prvej inštancie sa v tomto smere plne stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu a súhlasil s ňou, že tieto zákonné ustanovenia ZKR nie sú aplikovateľné na tento prípad. Uvedené ustanovenia sa týkajú výlučne konkurzných konaní vedených podľa druhej časti ZKR, pričom konanie o oddlžení žalovaného bolo vedené podľa ustanovení štvrtej časti ZKR. Štvrtá časť ZKR v konkrétnych ustanoveniach odkazuje na použitie ustanovení podľa druhej časti ZKR (napríklad § 166i ods. 5 ZKR, § 167j ods. 3 ZKR, § 167l ods. 1 ZKR a pod.), pričom v súvislosti s § 87 ods. 2 a § 87 ods. 4 absentuje odkazovacia právna norma v štvrtej časti ZKR. Okrem toho štvrtá časť ZKR nepozná pojem pohľadávka proti podstate a pracuje s legálnym pojmom náklady konkurzu, ktoré sú uvedené ako ekvivalent ustanovenia § 87 ZKR v § 167t ZKR. Preto z uvedeného vyplýva, že nie je možné súhlasiť s právnou argumentáciou žalovaného, ktorá sa opiera o ustanovenia § 87 odsek 2 ZKR a § 87 odsek 4 ZKR. Ustanovenie § 167t odsek 1 písmeno a) ZKR upravuje náklady konkurzu, pričom náklady konkurzu, vrátane odmeny správcu, sa majú uspokojovať z výťažku určeného na uspokojenie nezabezpečených veriteľov a v tomto zákonnom ustanovení je aj uvedené konkrétne poradie uspokojenia nezabezpečených veriteľov, kde je ako prvá v poradí uvedená odmena správcu a ďalej náklady speňaženia a rozvrhu výťažku. Žalovaná pohľadávka nie je nákladom speňaženia a ani nákladom rozvrhu výťažku. Súčasne nie je ani súčasťou odmeny správcu v zmysle § 167t odsek 1 písmeno a/ ZKR. Odmenou správcu podľa § 167t odsek 1 písmeno a/ ZKR sa rozumie výlučne odmena správcu z výťažku a nie paušálna odmena správcu. Všetky argumenty uvádzané žalovaným v odpore a v ďalších písomných podaniach právnej zástupkyne žalovaného sú absolútne právne neodôvodnené, irelevantné a nie je možné na ne prihliadať. Preto sa žalovaný mylne domnieva, že z ustanovenia § 166j ods. 5 druhá veta ZKR vyplýva, že v prípade, ak nedôjde k úhrade nároku správcu uvedeným spôsobom, tento nárok správcu voči žalovanému zaniká. Toto zákonné ustanovenie podľa názoru súdu prvej inštancie upravuje výlučne vzťah nároku správcu ku konkurznej podstate, t. j. upravuje, akým spôsobom správca uspokojuje svoje nároky v rámci konkurzného konania. To znamená, že uvedené ustanovenie zakotvuje oprávnenie správcu sám si uspokojiť, resp. vyplatiť si nároky voči dlžníkovi na paušálnej odmene z preddavku a z výťažku zo speňaženia majetku tvoriaceho konkurznú podstatu.
7. Súd prvej inštancie mal ďalej za to, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by uplatňovaný nárok žalobcu vyplýval zo spotrebiteľskej zmluvy. Predmetom konania nie je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo z iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. V upomínacom konaní žalovaný uviedol, že medzi správcom a žalovaným ide o spotrebiteľský vzťah, ale ustanovenie § 3 ods. 5 písm. d/ zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov neustanovuje, že návrh nie je prípustný, ak sa uplatňuje nárok vyplývajúci zo spotrebiteľského vzťahu, ale jasne ustanovuje, že návrh nie je prípustný, ak sa uplatňuje nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou a žalovaný nebol na jeho zaplatenie vyzvaný v posledných troch mesiacov pred podaním návrhu. Predmetný spor však nie je prípad, ktorý mal na mysli žalovaný, lebo nárok pôvodného veriteľa (správcu) vzniká priamo zo zákona, a to podľa prvej vety § 166j ods. 5 ZKR. V konkurze má jednoznačne správca nárok na paušálnu odmenu, odmenu z výťažku a náhradu nevyhnutných výdavkov spojených s vedením konania. Žalovaný okrem toho v konaní nepredložil žiadnu spotrebiteľskú zmluvu a predloženie faktúry č. 2220012 zo dňa 12. 04. 2022 nie je podkladom k tomu, že sa jedná o spotrebiteľský spor.
8. K poukazu žalovaného na stanovisko Finančného riaditeľstva SR súd prvej inštancie uviedol, že zo strany žalovaného došlo k inej interpretácii tohto stanoviska, keď poukazoval výlučne na prvú vetu tohto stanoviska, ktorá hovorí o prípadoch, kedy nie je možné zvýšiť odmenu správcu o DPH a je uvedená
konečná hodnota 500,- eur, ale neuviedol najdôležitejšiu poslednú vetu tohto stanoviska, podľa ktorej, ak je možné protihodnotu 500,- eur v zmysle vyhlášky zvýšiť, čo je daný prípad, pretože pôvodný správca SKP, k.s. bol platiteľom DPH a v súlade s § 10 vyhlášky sa jeho odmena zvyšuje o DPH, tak v takom prípade sa k protihodnote 500,- eur uplatní daň, čo znamená 500,- eur x 20 % daň, a to sa rovná 600,- eur, teda celková odmena správcu.
9. K Stanovisku Ministerstva spravodlivosti SR č. 2021/08, na ktoré poukázala právna zástupkyňa žalovaného, kde je v tomto stanovisku jednoznačne uvedené, že ak sa správcovia domáhajú úhrady 100,- eur (čiže DPH z paušálnej odmeny správcu) od dlžníka iným spôsobom ako z preddavku a prípadne získaného výťažku zo speňaženia majetku konkurznej podstaty, pokladá Ministerstvo spravodlivosti SR takýto postup správcu za postup v rozpore s ustanovením § 166j odsek 5 ZKR, súd prvej inštancie uviedol, že výklad zákona podaný ministerstvom alebo iným štátnym orgánom nie je pre súd záväzný. Jediným záväzným výkladom pre súd je výklad (resp. judikatúra, právne vety a pod.) Najvyššieho súdu SR. V tejto súvislosti tiež súd prvej inštancie poukázal na dôvodovú správu k ZKR, ktorej autorom bolo samotné ministerstvo, v zmysle ktorej autor tohto zákona predpokladal úhradu odmeny správcu aj priamo voči dlžníkovi. Ani stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR 2021/08 nemôže zmeniť to, čo je dané zákonom, a teda že odmena správcu je novou pohľadávkou, čo konštatovali už aj iné súdy v Slovenskej republike. K predmetnému sporu súd prvej inštancie odkázal aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 243/2010 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS I./2011, ktoré sa zaoberali otázkou priznania DPH správcovi konkurznej podstaty k jeho odmene, v ktorých boli prijaté zjednocujúce stanoviská ohľadom priznania DPH k odmene správcu konkurznej podstaty. Poukázal na to, že vyhláškou Ministerstva spravodlivosti č. 235/2010 Z. z. sa s účinnosťou od 01. 07. 2010 odmena správcu, ktorý je platiteľom DPH, zvýšila o DPH tak, ako to platí až doposiaľ. S účinnosťou od 01. 03. 2017 bolo zároveň novelizované ustanovenie § 12a ods. 1 vyhlášky tak, že paušálna odmena a náhrada nevyhnutných výdavkov spojených s vedením konania je v súhrnnej výške 500,- eur.
10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a priznal ich žalobcovi v rozsahu 100 % voči žalovanému podľa § 262 odsek 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 odsek 2 CSP.
11. Žalovaný podal proti vyššie uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie zo dňa 24. 07. 2023, ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za nesprávne, pričom súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čím znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie ignoroval jeho argumenty a vôbec sa k nim nevyjadril, teda ani ich právne neposúdil, pričom konal v rozpore so zásadou rovnosti zbraní, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý proces.
12. Trval na tom, že žalobca nebol nikdy aktívne legitimovaný na podanie žaloby proti žalovanému. V upomínacom konaní neboli splnené podmienky na vydanie platobného rozkazu, medzi správcom a žalovaným ide o spotrebiteľský vzťah a žalobcom uplatnená pohľadávka sa stala nevymáhateľnou oddlžením žalovaného. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval nesprávne tvrdenia žalobcu, vykladal nesprávne a neúplne zákon, vo svojich tvrdeniach si odporoval a odvolával sa nesprávne na odôvodnenie rozhodnutia Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 4C/14/2023, ktoré nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax súdov alebo za relevantnú judikatúru. Nesprávne poukazoval na rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktoré sa na prípad žalovaného nevzťahujú. Trval na tom, že je zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 10. 2022 neplatná a z tohto dôvodu nie je žalobca v predmetnom konaní aktívne legitimovaný. Zmluva o postúpení pohľadávok je v predmete postúpenia neurčitá a z tohto dôvodu neplatná. Podľa bodu 2.1 zmluvy postupca postupníkovi postupuje pohľadávky proti dlžníkom uvedené v prílohe č. 1 podľa stavu ku dňu 28. 10. 2022. Samotná príloha nie je parafovaná ani z nej žiadnym spôsobom nevyplýva, že by bola pevne spojená so zmluvou. V prílohe sú jednotlivé pohľadávky označené iba sumou bez bližšieho určenie – absentuje napr. označenie faktúry, z ktorej žalobca nárok odvodzuje, dátum jej vystavenia a splatnosť. Ak žalobca tvrdí, že ide o pohľadávku z konkurzného konania, v prílohe absentuje jeho bližšie určenie – napr. spisová značka.
Takéto označenie postupovanej pohľadávky je neurčité, pričom by mohol nastať prípad, že sa bude toho istého nároku domáhať správca alebo žalobca dvakrát, na základe faktúry a na základe tvrdenia, že mu tento nárok vznikol zo zákona v konkurznom konaní. V zmluve absentuje aj ustanovenie o tom, či išlo o odplatné alebo bezodplatné postúpenie pohľadávok. Zároveň mal za to, že predmetné postúpenie pohľadávok je v rozpore s ustanovením § 525 ods.1 OZ, podľa ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Mal za to, že pohľadávka proti žalovanému bola v čase jej postupovania nevymáhateľná, keďže oddlžením bol žalovaný zbavený všetkých dlhov, ktoré mohli byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v ktorom uspokojené neboli. Súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal vyššie uvedenými námietkami k zmluve o postúpení pohľadávok, pričom na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že nemohlo dôjsť k zámene dlžníka. Pritom sám žalobca v rámci konania svoj nárok raz definuje ako nárok z konkurzného konania (ako časť odmeny alebo časť paušálnej odmeny), inokedy zase ako novú pohľadávku, ktorá nemohla byť v konkurze uspokojovaná, pritom ako titul vzniku pohľadávky predložil faktúru č. 22200012 zo dňa 12. 04. 2022. Súd prvej inštancie sa s týmito protichodnými tvrdeniami žalobcu v súvislosti s určitosťou zmluvy o postúpení pohľadávky, ako aj v súvislosti s titulom vzniku samotnej pohľadávky, vôbec nevysporiadal. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal žalovaného argumentom, že podľa § 525 ods. 1 OZ nemožno postúpiť pohľadávku, pokiaľ táto nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Žalobca vo svojich vyjadreniach niekoľkokrát zopakoval, že ním uplatnená pohľadávka nezanikla, iba sa stala s poukazom na oddlženie žalovaného nevymožiteľnou. K rovnakému záveru prišiel aj súd prvej inštancie. Nevymožiteľnú pohľadávku nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia, teda ju ani nemožno platne postúpiť na inú osobu
13. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal otázkou, kedy vznikol správcovi nárok na odmenu (resp. paušálnu odmenu a náhradu nevyhnutných výdavkov). Súd prvej inštancie sa v tejto súvislosti nevysporiadal ani s argumentom žalovaného, ako je možné, že časť paušálnej odmeny v sume 500,- eur je podľa žalobcu nákladom konkurzu, ktorý je hradený z preddavku a časť v sume 100,- eur by mala byť novou pohľadávkou, teda ako je možné, že na jednu pohľadávku, ktorá podľa žalobcu aj súdu prvej inštancie vznikla v rámci konkurzného konania, sa vzťahujú dva oddelené režimy. Podľa súdu prvej inštancie môže byť časť pohľadávky uhradená v konkurze a druhá časť je novou pohľadávkou, ktorú mal správca platne postúpiť a môže byť vymáhaná v samostatnom konaní ako nová pohľadávka. Takéto posúdenie jednej pohľadávky nemá žiadny logický základ. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že s poukazom na §166a ods.1 písm. a/ ZKR ide v časti 100,- eur o novú pohľadávku, ktorá nemôže byť uspokojená v konkurze. Na základe tohto nesprávneho právneho záveru súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj ďalšie námietky žalovaného o rozpore faktúry č. 22200012 so zákonom o DPH, ďalej o tom, že je zmluva o postúpení pohľadávok v rozpore s Občianskym zákonníkom a že v upomínacom konaní neboli splnené podmienky na vydanie platobného rozkazu. Ak by išlo o novú pohľadávku, túto nemal správca uspokojiť z preddavku ani čiastočne. Rozhodnutím Okresného súdu Nitra sp. zn. 28 Odk/42/2022 zo dňa 22. 02. 2022 bol vyhlásený konkurz na majetok žalovaného a súd žalovaného oddlžil tak, že ho zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze, a to v rozsahu v akom nebudú v konkurze uspokojené. Paušálna odmena je podľa § 12a ods. 1 vyhlášky nákladom konkurzu, ktorý sa v zmysle §166j ods. 5 ZKR uhrádza z preddavku na úhradu paušálnej odmeny a zo speňaženého majetku tvoriaceho konkurznú podstatu. Ak tento nárok nebol v konkurze uspokojený v celom rozsahu, vzťahuje sa naň rozhodnutie súdu o oddlžení. Poprel tvrdenie súdu prvej inštancie, že je irelevantné to, že mu nikdy nebola doručená faktúra č. 22200012 zo dňa 12. 04. 2022, od ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok. Daná faktúra okrem iného preukazuje, že medzi správcom a dlžníkom (žalovaným) išlo o spotrebiteľský vzťah, teda vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Ak mu faktúra nebola nikdy doručená, nikdy nenastala ani jej splatnosť. Na faktúre je ako dátum dodania služby uvedený deň 12. 04. 2022, čo nie je ani deň vyhlásenia konkurzu a ani deň jeho skončenia, čo je v rozpore s § 72 zákona o DPH. Rovnako mu nebola doručená ani zmluva o postúpení pohľadávky, čo je v rozpore s § 526 ods. 1 OZ. Nikdy mu nebola doručená predžalobná výzva, teda neboli splnené podmienky na vydanie platobného rozkazu podľa § 3 ods. 5 zákona o upomínacom konaní. Údaje o jeho konkurznom konaní nie sú zverejnené ani v Registri úpadcov, čo je v rozpore s § 10a ZKR. Správca si v tomto smere nesplnil svoje zákonné povinnosti, čo nie je irelevantné, keďže konaním správcu boli porušené zákony a jeho práva. Správca a jeho právny nástupca si nemôžu uplatňovať nárok na úhradu zvyšnej časti pohľadávky voči žalovanému, čo vyplýva z ustanovenia § 166j ods. 5 ZKR. Zákonodarca presne určil, ako je možné uspokojiť nároky správcu. Keďže v konkurze nebol speňažený žiadny majetok, nárok správcu mohol byť uspokojený iba pomerne z preddavku. Znenie daného zákonného ustanovenia je jasné a zrozumiteľné. Výklad uvedený žalobcom, s ktorým sa súd
prvej inštancie stotožnil, je zavádzajúci a nesprávny. Úpadca je zbavený všetkých dlhov, ktoré mohli byť uspokojené len v konkurze v rozsahu, v akom uspokojené neboli. Ak by tomu tak nebolo, mohlo by to viesť zo strany správcov k vykonávaniu rôznych finančne náročných úkonov, ktorých úhradu by žiadali od dlžníka, čo by znamenalo vznik nových dlhov, čo je v rozpore s účelom konkurzného konania a oddlženia. V ustanovení § 167t ZKR je uvedené, že náklady konkurzu, vrátane odmeny správcu a nákladov speňaženia, sa uspokojujú z výťažku určeného na uspokojenie nezabezpečených veriteľov. V rámci ochrany správcov sa tieto uspokojujú v prvom poradí. Z § 167t ZKR však nevyplýva, že ak odmena správca nebude uhradená v plnej výške, túto platí úpadca priamo z iného majetku. Takéto tvrdenie žalobcu, s ktorým sa súd prvej inštancie stotožnil, je úplne nelogické. Ak by mal úpadca nejaký majetok, správca by mal povinnosť ho speňažiť a takto získané finančné prostriedky by tvorili výťažok konkurzu.
14. Medzi správcom a žalovaným ide o spotrebiteľský vzťah. Správca ako právnická osoba sa sám v predloženej faktúre označil ako dodávateľ a žalovaného označil ako odberateľa. Podľa výpisu z obchodného registra spoločnosti SKP, k.s., je výkon činnosti správcu konkurznej podstaty v zmysle ZKR predmetom činnosti spoločnosti SKP, k.s., takže medzi správcom a žalovaným ide o spotrebiteľský vzťah. Samotný žalobca ako aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí argumentujú tým, že medzi správcom a úpadcom bol založený záväzkový vzťah, pričom žalovaný bol príjemcom služby konkurznej správy, za ktorú mu vznikla povinnosť zaplatiť zákonom určenú odmenu. Žalovaný mal za to, že z postavenia účastníkov tohto záväzkovo-právneho vzťahu vyplýva, že ide o spotrebiteľský vzťah, a teda sa naň uplatňujú všetky zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. A to vrátane ustanovenia § 3 ods. 5 písm. d) zákona o upomínacom konaní, z ktorého vyplýva, že návrh nie je prípustný, ak sa uplatňuje nárok zo spotrebiteľskej zmluvy a žalovaný nebol na jeho zaplatenie vyzvaný v posledných troch mesiacoch. Na tom, že ide o spotrebiteľský vzťah, nemení nič ani skutočnosť, že nárok na odmenu správcu je zakotvený v zákone o konkurze a reštrukturalizácii. Aj pri iných zmluvných vzťahoch (napr. pri zmluve o diele alebo sprostredkovateľskej zmluve) zákon hovorí o práve na odmenu, od toho sa konkrétny zmluvný vzťah posudzuje ako spotrebiteľský podľa postavenia jeho účastníkov. Vznik spotrebiteľskej zmluvy nie je podmienený jej písomnou podobou, ktorej nepredloženie súd prvej inštancie pripisuje na ťarchu žalovaného.
15. Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj listiny predložené žalovaným, a to Stanovisko Finančného riaditeľstva SR k určeniu základu dane správcu konkurznej podstaty, ktoré jasným spôsobom vysvetľuje, ako by mal správca postupovať v prípade paušálnej náhrady odmeny, a to tak, aby bola splnená aj jeho zákonná povinnosť vo vzťahu k DPH. Podľa ustanovenia § 10 vyhl. 655/2005Z.z. možno navýšiť iba odmenu, nie paušálnu odmenu. Poukázal tiež na stanovisko (výklad) Ministerstva spravodlivosti č. 2021/8 k ust. § 166j ods. 5 ZKR. Súd prvej inštancie poukazuje na dôvodovú správu, ktorú vydalo ministerstvo pred vydaním predmetného stanoviska. Teda niečo, čo sa neprenieslo do zákona (že by mal odmenu platiť priamo dlžník) súd prvej inštancie pokladá za jednoznačné a rozhodujúce a samostatné stanovisko vydané ku konkrétnej situácii za nezáväzné.
16. Súd prvej inštancie tiež v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nesprávne poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 243/2010 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2011, keďže dané rozhodnutia pojednávali o odmene správcu, o ktorej rozhoduje súd v konkurzných konaniach podľa 2. časti ZKR (§43 a §102 ZKR). Podľa 4. časti ZKR však súd o odmene nerozhoduje. Tieto rozhodnutia sa teda nedajú aplikovať na prípad žalovaného. Súd totiž v tomto konaní nerozhoduje o výške odmeny správcu podľa 2. časti ZKR, ale rozhoduje o časti pohľadávky, ktorá podľa tvrdenia žalobcu vznikla ako paušálna náhrada odmeny správcu v konkurznom konaní. Súd prvej inštancie pritom tento nárok nesprávne vyhodnotil ako novú pohľadávku, ktorá nemohla byť v konkurze uspokojená, a to napriek nespornej skutočnosti, že jej časť v sume istiny 500,- eur bola v konkurznom konaní uspokojená, a to z preddavku na úhradu paušálnej odmeny správcu.
17. Žalovaný poukázal aj na to, že argumentácia žalobcu sa v rámci konania zmenila až potom, ako bolo vydané nesprávne rozhodnutie Okresného súdu Topoľčany. Dovtedy totiž žalobca netvrdil, že ide o novú pohľadávku. Predmetné konkurzné konanie bolo ukončené z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. Ak nebola pohľadávka správcu v konkurze uspokojená v celom rozsahu, vzťahuje sa na ňu rozhodnutie súdu o oddlžení. Aj žalobca vo vyjadrení zo dňa 04. 05. 2023 uviedol, že oddlžením sa nárok správcu stal nevymožiteľným. Poprel tvrdenie žalobcu, s ktorým sa stotožnil súd prvej inštancie, že ide pri časti odmeny správcu o novú pohľadávku, ktorá nemohla byť uspokojená v konkurze. Toto tvrdenie žalobcu je v rozpore s jeho ostatnými tvrdeniami a aj konaním správcu, ktorý
na čiastočnú úhradu prijal sumu zloženú Centrom právnej pomoci ako preddavok na úhradu paušálnej odmeny. Mal za to, že pôvodný veriteľ – správca konkurznej podstaty a aj žalobca v tomto konaní (ako aj obdobných prípadoch) využívajú, že dlžníci (úpadcovia) sú väčšinou jednoduchí a právne nevzdelaní ľudia, ktorí sa nedokážu adekvátne brániť a chcú sa na ich úrok nezákonne obohatiť. Takéto konanie nemá nárok na súdnu ochranu.
18. Záverom požiadal odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
19. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril v podaní zo dňa 10. 08. 2023, v ktorom uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, riadne odôvodnený a zákonný, kedy nedošlo k porušeniu žiadneho práva žalovaného. Žalovaný opätovne, ako aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, rozporuje pre toto konanie absolútne bezvýznamné skutočnosti:
- údajne nesprávne údaje na faktúre č. 22200012, čo má byť v rozpore s § 72 zákona o DPH,
- že nemala byť žalovanému doručená zmluva o postúpení pohľadávok, čo má byť v rozpore s § 526 ods. 1 OZ,
- že mu nikdy nebola doručená predžalobná výzva, čo má byť v rozpore s § 3 ods. 5 zákona o upomínacom konaní,
- že údaje o konkurznom konaní žalovaného nie sú zverejnené v Registri úpadcov, čo má byť v rozpore s § 10a ZKR a pod.
20. Aj keby sa pripustilo, že všetky vyššie uvedené skutočnosti, ktoré uvádza žalovaný, sú pravdivé (čo však nie sú), tieto skutočnosti nemajú žiadny vplyv na dôvodnosť uplatneného nároku a nemajú absolútne žiadny právny význam pre rozhodnutie v merite tejto sporovej veci. Nesplnenie vyššie uvedených povinností nezakladá zánik pohľadávky, neoslobodzuje žalovaného od povinnosti uhradiť pohľadávku a ani nespôsobujú neplatnosť postúpenia pohľadávky. Preto nepovažoval za potrebné sa k nim bližšie vyjadrovať, nakoľko nesúvisia s predmetom tohto konania.
21. Vo vzťahu k námietke žalovaného o údajnej neplatnosti postúpenia žalovanej pohľadávky uviedol, že zmluva o postúpení pohľadávok je právny úkon, ktorý bol uskutočnený slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne. Zmluva o postúpení pohľadávok v predmete postúpenia jasne upravuje, že sa jedná o pohľadávky postupcu voči jednotlivým dlžníkom, ktoré predstavujú v jednotlivých prípadoch neuhradenú časť zákonnej odmeny postupcu (konkurzného správcu), predstavujúcu daň z pridanej hodnoty, ktorá nebola uspokojená v konaní o oddlžení dlžníkov a ktorých výška je voči jednotlivým dlžníkom uvedená v prílohe č. 1 zmluvy. V prílohe zmluvy sú následne identifikovaní dlžníci (menom, priezviskom, dátumom narodenia a adresou trvalého pobytu) a súčasne je identifikované aj konkurzné konanie konkurzným súdom a dňom vyhlásenia konkurzného konania. Uvedená identifikácia dostatočne určito vymedzuje osobu dlžníka, aby nemohlo dôjsť k zámene dlžníka. Súčasne je dostatočne určito vymedzená aj pohľadávka, a to tak, že sa jedná o neuhradenú časť zákonnej odmeny postupcu ako konkurzného správcu, ktorá predstavuje daň z pridanej hodnoty, ktorá nebola uspokojená v konaní o oddlžení, pričom jej výška vyplýva rovnako tak z prílohy. Uvedený postup, kedy sú postupované viaceré pohľadávky voči väčšiemu počtu dlžníkov, ktorí sú špecifikovaní v prílohe, je štandardným postupom a žiadne zákonné ustanovenie nespája s takýmto spôsobom uzatvárania zmluvy o postúpení pohľadávky neplatnosť a ani to nezakazuje. Námietku, že zmluva o postúpení pohľadávok neobsahuje ustanovenie o tom, či sa jedná o odplatné alebo bezodplatné postúpenie, považoval za absolútne bezpredmetnú.
22. K spotrebiteľskému vzťahu žalobcu a žalovaného uviedol, že žalovaný žiadnym spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal, že žalobcom uplatňovaný nárok vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy alebo iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Uvedené by mohol preukázať práve predložením spotrebiteľskej zmluvy alebo iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Nakoľko však žiadna spotrebiteľská zmluva a ani iné zmluvné dokumenty súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou neexistujú, takéto dôkazy ani predložiť nemohol. Namiesto toho žalovaný opisným spôsobom uvádza, že medzi správcom a žalovaným ide o spotrebiteľský vzťah. Žalobca zdôraznil, že ustanovenie § 3 ods. 5 písm. d) zákona o upomínacom konaní neustanovuje, že návrh nie je prípustný, ak sa uplatňuje nárok vyplývajúci zo spotrebiteľského vzťahu, ale jasne ustanovuje, že návrh nie je prípustný, ak sa uplatňuje nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo z iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou a žalovaný nebol na jeho zaplatenie vyzvaný v posledných troch mesiacoch pred podaním návrhu. Uvedené však nie je tento
prípad, nakoľko nárok pôvodného veriteľa (konkurzného správcu) vzniká priamo zo zákona, a to podľa prvej vety § 166j ods. 5. Odhliadnuc od vyššie uvedeného mal za to, že argumentácia žalovaného je aj v tejto časti absolútne bezpredmetná, nakoľko nevyzvanie žalovaného (spotrebiteľa) pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu spôsobuje výlučne nemožnosť domáhať sa uspokojenia žalovanej pohľadávky prostredníctvom upomínacieho konania. V žiadnom prípade to neznamená nemožnosť domáhať sa svojich práv cestou všeobecného súdu (ktorý aj v konečnom dôsledku rozhodoval o tomto spore), resp. nemôže to spôsobovať neúspech vo veci samej.
23. Žalobca ďalej poukázal na § 166j ods. 5 druhá veta ZKR, z ktorého podľa jeho názoru nevyplýva (ako mylne tvrdí žalovaný), že v prípade, ak nedôjde k úhrade nároku správcu uvedeným spôsobom, tento nárok správcu voči žalovanému zaniká. Ohľadom zániku záväzku poukázal na to, že tento môže zaniknúť výlučne zákonom predpokladaným a dovoleným spôsobom. Bol toho názoru, že ustanovenie § 166j ods. 5 druhá veta ZKR upravuje výlučne vzťah nároku správcu ku konkurznej podstate, t. j. upravuje, akým spôsobom správca uspokojuje svoje nároky v rámci konkurzného konania. To znamená, že uvedené ustanovenie zakotvuje oprávnenie správcu, aby si sám uspokojil (vyplatil si) nároky voči dlžníkovi na paušálnej odmene z preddavku a z výťažku zo speňaženia majetku tvoriaceho konkurznú podstatu. To je podľa názoru žalobcu jediný možný interpretačný výsledok. Ak by mal byť význam ustanovenia § 166j ods. 5 ZKR taký, že paušálny nárok správcu na odmenu môže byť uspokojený výlučne z preddavku a z výťažku speňaženého majetku dlžníka, pričom v neuspokojenom rozsahu povinnosť dlžníka (žalovaného) zaniká, prípadne sa stane nevymáhateľnou, musel by byť tento právny osud neuspokojenej pohľadávky na tomto mieste výslovne ustanovený (čo však nie je). Ustanovenie § 166j ods. 5 ZKR teda nerieši právny osud neuspokojenej časti pohľadávky správcu, čo znamená, že jej právny režim sa riadi všeobecnými zákonnými ustanoveniami upravujúcimi vznik a zánik záväzkov (Občiansky zákonník). Stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR rieši výlučne vzťah medzi konkurzným správcom a dlžníkom v rámci konkurzného konania, resp. postavenie a konanie správcu v rámci konkurzného konania upravené predpismi ZKR. Ministerstvo v stanovisku uvádza, že podľa jeho názoru správca nie je oprávnený požadovať úhradu nákladov predstavujúcich DPH od dlžníka mimo režim konkurzného konania. Stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR však neuvádza nič také, že by takýto nárok konkurzného správcu neexistoval, bol zaniknutý alebo nevymáhateľný. Ministerstvo spravodlivosti SR poukázalo na to, že v prípade, ak by sa domáhal jeho zaplatenia konkurzný správca voči dlžníkovi, bol by takýto postup konkurzného správcu v rozpore s ust. § 166j ods. 5 ZKR. Inými slovami, stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR žiadnym spôsobom nerozporuje a ani nespochybňuje existenciu nároku žalobcu, ale z pozície orgánu dohľadu nad výkonom správcovskej činnosti sa vyjadruje len ku konaniu konkurzného správcu vo vzťahu k dlžníkovi. V tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že Ministerstvo spravodlivosti SR nie je orgánom, ktorý je oprávnený poskytovať záväzný výklad právnych predpisov. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch je orgánom, ktorý je oprávneným poskytovať záväzný výklad právnych predpisov jedine Najvyšší súd Slovenskej republiky.
24. Ďalej žalobca poukázal na ustanovenie § 166a ods. 1 ZKR, ktoré jasne upravuje, ktoré pohľadávky je možné uspokojiť v konkurze. Z uvedeného vyplýva, že v konkurze sa uspokojujú výlučne tie pohľadávky, ktoré vznikli pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz na dlžníka. A contrario všetky pohľadávky, ktoré vznikli po kalendárnom mesiaci, v ktorom bol vyhlásený konkurz (inými slovami po vyhlásení konkurzu) sa neuspokojujú v rámci konkurzného konania a nevzťahuje sa na ne oddlženie dlžníka a sú voči dlžníkovi vymáhateľné. Uvedenou pohľadávkou je aj časť zákonnej odmeny konkurzného správcu, ktorá vznikla až po vyhlásení konkurzu, a to ustanovením pôvodného veriteľa do funkcie správcu. Žalovaná pohľadávka, ktorá predstavuje DPH, o ktorú sa zvyšuje odmena správcu, nie je nákladom speňaženia a ani nákladom rozvrhu výťažku. Súčasne nie je ani súčasťou odmeny správcu v zmysle § 167t ods. 1 písm. a) ZKR. Odmenou správcu podľa § 167t ods. 1 písm. a) ZKR sa rozumie výlučne odmena správcu z výťažku a nie paušálna odmena správcu. Vzhľadom na uvedené teda nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že neuhradená časť paušálnej odmeny správcu, ktorá predstavuje DPH, sa uspokojuje z výťažku určeného na uspokojenie nezabezpečených veriteľov, nakoľko uvedené ustanovenie pojednáva výlučne o odmene správcu zo speňaženia, ale nie o paušálnej odmene správcu podľa § 12a vyhlášky v spojení s § 10 vyhlášky. Žalovaný v podanom odvolaní nepresnou terminológiou označuje pojem odmena správcu zo speňaženia ako odmena správcu (pričom pojmy paušálna odmena a odmena zo speňaženia zamieňa a v konečnom dôsledku vyznievajú závery žalovaného mätúco). ZKR síce uvádza, že paušálna odmena správcu sa uhrádza z preddavku zloženého dlžníkom, avšak žiadnym spôsobom neupravuje situáciu, keď zložený preddavok nepostačuje na úhradu paušálnej odmeny správcu. V tomto smere opätovne odkázal na argumentáciu pojednávajúcu o tom, že žiadne
ustanovenia ZKR (ani iného právneho predpisu) neupravuje právny osud neuspokojenej časti paušálnej odmeny správcu, pričom nie je možné prijať názor žalovaného, že na predmetnú neuspokojenú časť pohľadávky sa vzťahuje oddlženie dlžníka, nakoľko je uvedená argumentácia v rozpore s § 166a ods. 1 ZKR. Žalobca zároveň poukázal na rozhodnutia viacerých všeobecných súdov, ktoré sa stotožnili s argumentáciou žalobcu a žalobe v celom rozsahu vyhoveli. Záverom navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
25. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 05. 09. 2023 uviedol tie isté skutočnosti, ktoré boli obsahom jeho predchádzajúcich vyjadrení, resp. podaného odvolania. Navyše uviedol, že mal žalobca sám pripustiť svoje pochybenia a pravdivosť žalovaným uvedených skutočností s tým, že tieto nemajú žiaden vplyv na dôvodnosť uplatneného nároku. Poukázal tiež na povinnosť súdu prvej inštancie skúmať kauzálnu príslušnosť s tým, že ak žalobca tvrdí, že ide o pohľadávku z konkurzného konania, na prejednanie sporu bol príslušný okresný súd v sídle kraja.
26. Žalobca v následnom vyjadrení zo dňa 27. 09. 2023 uviedol, že v žiadnom zo svojich vyjadrení nepripustil pochybenia, nakoľko žiadne pochybenia nevykonal. Súčasne nepripustil pravdivosť tvrdení žalovaného, pretože sa s tvrdeniami žalovaného nestotožňuje a tieto považuje za nesprávne, resp. irelevantné a nesúvisiace s prejednávanou vecou. Zároveň pripojil ďalšie rozhodnutia Okresných súdov SR, v ktorých sa tieto stotožnili s právnou argumentáciou žalobcu.
27. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o žalobe žalobcu a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom podľa § 388 CSP zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP) ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).
28. V predmetnom konaní sa žalobcu podanou žalobou domáhal, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 100,- eur a náhrady trov konania. Poukázal na to, že v rámci konania o oddlžení žalovaného podľa štvrtej časti ZKR bola rozhodnutím konkurzného súdu do funkcie správcu ustanovená spoločnosť SKP, k.s. so sídlom Námestie SNP 74/28, Zvolen, IČO: 44 915 691, zapísaná v zozname správcov vedeným Ministerstvo spravodlivosti SR pod č. S1359. Na základe tejto skutočnosti a podľa ustanovení ZKR vznikol správcovi za výkon tejto funkcie nárok na odmenu. Za výkon funkcie v konaniach podľa štvrtej časti ZKR patrí správcovi paušálna odmena a náhrada nevyhnutných výdavkov spojených s vedením konania v súhrnnej výške 500,- eur. V čase vykonávania funkcie správcu v konaní o oddlžení žalovaného bola správcovská spoločnosť SKP, k.s. registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty, pričom odmena správcu sa podľa § 10 vyhlášky zvyšuje o DPH. Celková odmena správcu spolu s DPH pre správcovskú spoločnosť SKP, k.s. predstavovala sumu 600,- eur. Odmena správcu bola v súlade so zákonom čiastočne uhradená do sumy 500,- eur a zvyšná časť zákonnej odmeny správcu, t. j. 100,- eur nebola správcovi uhradená. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 28. 10. 2022 bola pohľadávka postúpená žalobcovi, ktorý je v súčasnosti podľa žalobcu aktívne vecne legitimovaným na vymáhanie uvedenej pohľadávky, ktorú si uplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol spôsobom, ako je to uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia, kde je vzhľadom na odvolanie žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie predmetom prieskumu odvolacím súdom.
29. Odvolací súd posudzoval predmetný spor podľa nasledujúcich ustanovení zákona:
Podľa ustanovenia § 166a ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a § 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky: a) pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“), b) budúca pohľadávka ručiteľa, spoludlžníka alebo inej osoby, ktorej vznikne pohľadávka voči dlžníkovi, ak bude za neho plniť záväzok, ktorý vznikol pred rozhodujúcim dňom, c)
pohľadávka, ktorá vznikne v súvislosti s vypovedaním zmluvy alebo odstúpením od zmluvy (§ 167d), ak ide o zmluvu uzatvorenú pred vyhlásením konkurzu.
Podľa ustanovenia § 166j ods. 5 ZKR, v konkurze má správca nárok na paušálnu odmenu, odmenu z výťažku a náhradu nevyhnutných nákladov spojených s vedením konania. Tieto nároky sa uhrádzajú z preddavku na úhradu paušálnej odmeny správcu a z výťažku zo speňaženia majetku tvoriaceho konkurznú podstatu.
Podľa ustanovenia § 196 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
Podľa ustanovenia § 196a ods. 1 písm. d) ZKR, na konanie podľa tohto zákona sú kauzálne príslušné Okresný súd Nitra pre obvod Krajského súdu v Nitre.
Podľa ustanovenia 196a ods. 6 ZKR, súd, na ktorom prebieha konanie podľa tohto zákona, je príslušný aj na spory vyvolané osobitnou povahou konaní podľa tohto zákona, s výnimkou sporov o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Podľa ustanovenia § 24h odsek 1 písmeno c) zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“), dlžník má právo na poskytnutie právnej pomoci v konaní o oddlžení, ak požiada o poskytnutie právnej pomoci a ak uzavrel s centrom dohodu o splátkach podľa § 24i, ak ide o konanie o oddlžení konkurzom.
Podľa ustanovenia § 24h odsek 4 písmeno b) zákona o poskytovaní právnej pomoci, právna pomoc v konaní o oddlžení zahŕňa poskytnutie preddavku na úhradu paušálnej odmeny správcu v konaní o oddlžení konkurzom na účet príslušného súdu, ak je dlžníkovi poskytovaná právna pomoc.
Podľa ustanovenia § 10 vyhlášky MS SR č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „vyhláška“), ak je správca alebo predbežný správca platiteľom dane z pridanej hodnoty, jeho odmena podľa tejto vyhlášky sa zvyšuje o daň z pridanej hodnoty.
Podľa ustanovenia § 12a odsek 1 vyhlášky, za výkon funkcie v konaniach podľa štvrtej časti zákona patrí správcovi paušálna odmena a náhrada nevyhnutných výdavkov spojených s vedením konania v súhrnnej výške 500,- eur.
30. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal charakterom predmetného sporu a v nadväznosti na to otázkou, či v danom prípade rozhodoval príslušný súd prvej inštancie. Je potrebné konštatovať, že v danom prípade nejde o konkurzné, reštrukturalizačné a ani konanie o oddlžení, nie je tu teda daná kauzálna príslušnosť okresného súdu v sídle kraja. V danom prípade nejde, podľa názoru odvolacieho súdu, ani o spor vyvolaný konkurzom. Uvedený spor sa síce týka nárokov, ktoré vznikli v konaní o oddlžení, v rámci ktorého bol vyhlásený konkurz na majetok žalovaného, avšak na to, aby bolo možné tento spor považovať za spor vyvolaný konkurzom, musí byť takýto spor nerozlučne spojený s trvaním konkurzu, pretože výsledok takéhoto sporu je potrebný pre konkurzné konanie a konkurznú podstatu, čo v danom prípade nie je splnené. V danom prípade bol už v čase podania žaloby konkurz na majetok žalovaného ukončený. Uvedený spor tak nemá charakter ani konania vyvolaného osobitnou povahou konania podľa ZKR. V zmysle uvedeného bol na prejednanie predmetného sporu príslušný všeobecný súd žalovaného podľa § 13 CSP, ktorým bol Okresný súd Nové Zámky.
31. Odvolací súd ďalej uvádza, že sa v danom prípade stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 28. 10. 2022 (ďalej len „zmluva“). Aj z pohľadu odvolacieho súdu uvedená zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti a v predmete postúpenia jasne upravuje, že sa jedná o pohľadávky spoločnosti SKP, k.s. voči jednotlivým dlžníkom, ktoré predstavujú v jednotlivých prípadoch neuhradenú časť zákonnej odmeny postupcu (konkurzného
správcu), predstavujúcu daň z pridanej hodnoty. Jednotliví dlžníci sú zároveň identifikovaní dostatočným spôsobom, a to menom, priezviskom, dátumom narodenia a adresou trvalého pobytu a súčasne je identifikované aj konkurzné konanie konkurzným súdom a dňom vyhlásenia konkurzného konania (príloha č. 1 zmluvy). Uvedená identifikácia vymedzuje osobu dlžníka spôsobom, aby nemohlo dôjsť k jeho zámene. Súčasne je dostatočne určito vymedzená aj pohľadávka, ktorá je predmetom postúpenia, keď sa má jednať o neuhradenú časť zákonnej odmeny postupcu - konkurzného správcu, predstavujúcu daň z pridanej hodnoty, ktorá nebola uspokojená v konaní o oddlžení, pričom jej výška vyplýva rovnako tak z prílohy. Nesplnenie povinnosti podľa § 526 ods. 1 OZ nemá za následok neplatnosť postúpenia pohľadávky. V tomto smere odvolací súd odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa plne stotožňuje. Poukaz žalovaného na ust. § 525 ods. 1 OZ je taktiež nedôvodný. V súvislosti s uvedeným odvolací súd dáva do pozornosti komentár Občianskeho zákonníka II (Veľké komentáre, Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko a kol., str. 1961) k § 525 OZ: „Relatívne početnú a zákonom exaktne vymedzenú kategóriu nepostupiteľných pohľadávok predstavujú pohľadávky, ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia alebo exekúciou. Ide o pohľadávky, vo vzťahu ku ktorým právny poriadok nepripúšťa exekúciu prikázaním pohľadávky (§ 111 a 112 EP). V rámci vykonávacieho konania sú to peňažné nároky povinného voči jeho dlžníkom (poddlžníkom oprávneného), ktoré nemôžu byť v prospech oprávneného prikázané za účelom uspokojenia vymáhaného nároku. Danú skupinu tvoria predovšetkým rôzne druhy sociálnych dávok a príspevkov.“ V zmysle uvedeného sa v danom prípade nejedná o takúto pohľadávku. Dohoda o tom, či je pohľadávka postupovaná odplatne, či bezodplatne, nie je zákonom stanovenou náležitosťou zmluvy o postúpení pohľadávky, preto jej neuvedenie nespôsobuje neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Námietku žalovaného, ktorá sa týka nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, je preto potrebné považovať za nedôvodnú.
32. Rovnako sa odvolací súd, v súvislosti s poukazom žalovaného na § 3 ods. 5 písm. d) zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov, stotožňuje aj s odôvodnením súdu prvej inštancie ohľadom toho, že predmetom konania nie je nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom na toto odôvodnenie súdu prvej inštancie odkazuje a dopĺňa, že v danom prípade absentuje kontraktačný proces (§ 43 OZ a nasledujúce), aby bolo možné vôbec uvažovať o jej uzatvorení.
33. Je tiež potrebné sa stotožniť s tvrdením súdu prvej inštancie o tom, že nárok správcu konkurznej podstaty vzniká priamo zo zákona, a to v zmysle ust. § 166j ods. 5 ZKR v spojení s ust. § 10 a § 12a vyhlášky. Pokiaľ však ide o samotnú interpretáciu ust. § 166j ods. 5 ZKR súdom prvej inštancie, odvolací súd sa s touto nestotožňuje. V danom prípade obe strany sporu uvádzali odlišný výklad tohto ustanovenia z hľadiska neuspokojeného rozsahu paušálnej odmeny, keď žalovaný prezentoval názor, že správca (a ani jeho právny nástupca) si v zmysle § 166j ods. 5 nemôžu uplatňovať nárok na úhradu zvyšnej časti paušálnej odmeny voči žalovanému, zatiaľ čo žalobca bol toho názoru, že uvedené ustanovenie nerieši právny osud neuspokojenej časti paušálnej odmeny, teda jej právny režim sa riadi všeobecnými ustanoveniami upravujúcimi vznik a zánik záväzkov (Občiansky zákonník).
34. Odvolací súd uvádza, že paušálna odmena správcu má v rámci konania o oddlženie vlastný zákonný režim uspokojovania, ktorý je vymedzený v ust. § 166j ods. 5 ZKR, keď správcovi konkurznej podstaty umožňuje, aby si nárok na paušálnu odmenu uspokojil z preddavku zloženého Centrom právnej pomoci a z výťažku zo speňaženia majetku tvoriaceho konkurznú podstatu, čo paušálnu odmenu správcu odlišuje od iných „nových“ záväzkov, ktoré vzniknú v mesiaci, v ktorom súd vyhlásil konkurz a po tomto termíne, ktoré oddlženiu nepodliehajú. Pokiaľ ide o paušálnu odmenu správcu, zákon presne stanovil, z akých prostriedkov, resp. zdrojov sa táto odmena uhrádza. V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že správca má v konaní o oddlžení nárok na paušálna odmenu 500 eur + DPH v prípade, ak je jeho platcom. Správca, resp. jeho právny nástupca však nie je, podľa názoru odvolacieho súdu, oprávnený požadovať od dlžníka úhradu paušálnej odmeny mimo režim konkurzného konania, pretože uvedená možnosť nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Je potrebné si uvedomiť, že ide o nárok, ktorý vyplýva z konkurzných predpisov (ZKR a vyhláška), teda ide o nárok vzťahujúci sa ku konkrétnemu konaniu podľa ZKR (konaniu o oddlžení), kde priame uspokojenie paušálnej odmeny dlžníkom mimo konkurzného konania nevyplýva zo žiadneho zákonného predpisu, ale ani z dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu ZKR (§ 166j ods. 5 ZKR), keď je v dôvodovej správe uvedené, že „Odmenu a náhradu nákladov platí v konaní o oddlžení dlžník, a to zo svojho majetku v rámci rozvrhu výťažku alebo priamo.“ Z uvedeného vyplýva, že rovnako tak dôvodová správa uvádza, že nároky správcu platí dlžník v konaní o oddlžení, nie mimo neho.
35. Akékoľvek vymáhanie tohto nároku (nároku na zaplatenie paušálnej odmeny správcu) voči dlžníkovi mimo režim konania o oddlžení je tiež proti zmyslu a účelu zákonnej úpravy oddlženia, ktorým je zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou osobou jeho dlhov, umožniť mu akýsi „reštart“ a to aj v prípade, ak sa sám vlastným neuváženým konaním dostal do „kolotoča“ dlhov, a nie vytvárať, a to ešte v rámci samotného konania o oddlženie, ďalšie dlhy a vystaviť tak dlžníka bezprostredne po skončení konania o oddlžení potenciálnej hrozbe ďalšieho súdneho konania. Výsledkom konkurzného konania môže totiž byť aj absencia majetku, kde sa konkurz ex lege končí aj na základe oznámenia správcu v Obchodnom vestníku o tom, že konkurzná podstata nepokryje ani len náklady konkurzu. Potom neexistuje logický záver, že by úmyslom zákonodarcu bola následná možnosť vymáhania takýchto nárokov od dlžníka ešte aj po skončení konkurzného konania, v ktorom netvoril konkurznú podstatu ani len majetok postačujúci na pokrytie nákladov konkurzu. Aj v prejednávanej veci správca (právny predchodca žalobcu) ukončil konkurz pre absenciu majetku žalovaného, teda tu neexistoval majetok, z ktorého by mohli byť pokryté vzniknuté výdavky a nároky právneho predchodcu žalobcu.
36. V danom prípade teda súd prvej inštancie aplikoval na predmetnú vec správne ust. ZKR (§ 166j ods. 5 ZKR), ale nesprávne ho interpretoval. V zmysle vyššie uvedeného mal odvolací súd za to, že ust. § 166j ods. 5 ZKR jasne stanovuje, z čoho sa nároky správcu v konkurze uhrádzajú a nestanovuje povinnosť dlžníka tieto uhrádzať mimo konkurzného konania po jeho ukončení. Toto ustanovenie ZKR tiež nijako neodkazuje ani na možnú aplikáciu Občianskeho zákonníka v súvislosti s prípadným uplatňovaním tohto nároku voči dlžníkovi (žalovanému) po skončení konania o oddlžení. Nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie 100,- eur tak v tomto prípade z vyššie uvedených dôvodov nie je daný. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietol.
37. Na základe vyššie uvedeného, prihliadajúc na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, odvolací súd dospel k záveru, že už nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami žalovaného, keďže vyššie uvedeným právnym posúdením veci je konštatovaná nedôvodnosť podanej žaloby. Rovnako potom nie je potrebné vyhodnocovať ani vyjadrenia žalobcu k týmto ďalším námietkam.
38. O trovách prvoinštančného konania a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu v tomto konaní úspešnému žalovanému priznal v plnom rozsahu proti žalobcovi, ktorý v konaní úspech nemal.
39. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).