Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_7Co-94-2017.pdf
PDF · 87.79 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/94/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobkyne: A. B., E.. XX.XX.XXXX, I. W. XX, I., zastúpenej: Mgr. Igor Schweighofer, advokát, so sídlom Holíčska 28, Bratislava proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 3.11.2016, č.k. 15C/318/2013-127, jednomyseľne takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.
Žalovanému sa proti žalobkyni priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou pozemku parcelné číslo XXXX, záhrady o výmere 197 m2 na Š. Q.. v katastrálnom území Z. I., okres I. U., obec I. mestská časť Z. I.. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému proti žalobkyni nepriznal náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 199 ods. 2, § 200 ods. 1, § 205 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení platnom do 31.3.1983, § 130 ods. 1, 134 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa dobromyseľným držiteľom nebola, resp. pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú bolo možné s prihliadnutím na okolnosti prejednávaného prípadu od nej požadovať, mala alebo mohla mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudla. Poukázal na to, že žalobkyňa bola účastníčkou písomnej Dohody o zriadení práva osobného užívania zo dňa 29.3.1977 (vo vzťahu k inému pozemku), ktorú vlastnoručne i podpísala, pričom v tejto Dohode sa v bode 3. jednoznačne uvádza, že právo osobného užívania uvedeného pozemku vznikne registráciou tejto dohody u štátneho notárstva. Konštatoval, že žalobkyňa v konaní nepredložila žiadnu dohodu o zriadení práva osobného užívania k pozemkom parc. č. XXX/X, XXX/X o výmere 232 m2 v k. ú. Z. I., a to ani neplatnú, ktorá by ju oprávňovala domnievať sa, že nadobudla vlastnícke právo k predmetným pozemkom, v súčasnosti vedeným ako pozemok registra "C", parc. č. XXXX - záhrady o výmere 197 m2 v k. ú. Z. I.. Uzavrel, že žalobkyňa ako účastníčka Dohody o zriadení práva osobného užívania zo dňa 29.3.1977 musela mať vedomosť o tom, že právo osobného užívania pozemku jej vznikne až na základe písomne uzatvorenej Dohody o zriadení práva osobného užívania, ktorej musí predchádzať vydanie rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania. Vyvodil, že ak by aj podacím lístkom zo dňa 1.4.1978 za pozemok tvoriaci predmet tohto súdneho sporu žalobkyňa spolu s manželom zaplatili a stali sa ku dňu zaplatenia, teda k 1.4.1978 riadnymi vlastníkmi predmetného pozemku, rozhodnutie Obvodného národného výboru Bratislava II zo dňa 10.3.1980 o pridelení pozemku
do osobného užívania žalobkyni a jej manželovi neobsahuje žiadne parcelné číslo pozemku, výmeru pozemku, katastrálne územie ani účel pridelenia pozemku do osobného užívania a nie je ani opatrené pečiatkou a podpisom osoby oprávnenej takéto rozhodnutie podpísať. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalobkyňa nemohla byť dobromyseľnou držiteľkou predmetných nehnuteľností v zmysle § 130 Občianskeho zákonníka, keď v konaní neuniesla svoje dôkazné bremeno a nepredložila dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali skutočnosť, že bola dobromyseľným držiteľom predmetných nehnuteľností; neexistenciu takýchto listín naviac potvrdil aj výsluch svedka U.. Š. Š. a nevyvracia ju ani čestné vyhlásenie A. S. zo dňa 13.5.2015, teda nešlo o dôkazy, ktoré by v konečnom dôsledku mohli založiť dobromyseľnosť žalobkyne, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), avšak plne úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože mu žiadne trovy nevznikli.
3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodu, že napadnutý rozsudok považuje za nezákonný a nespravodlivý. Uviedla, že všetkými dostupnými prostriedkami preukázala, že takmer 30 rokov dobromyseľne užíva spornú parcelu. Poukázala na to, že p. A. S. predala predmetnú parcelu v roku 1978 Československému štátu za tým účelom, aby ju mohla ona s manželom odkúpiť, čo mal na starosti jej manžel, ktorému s vybavovaním celej záležitosti pomáhala ešte jedna osoba. Tvrdila, že tým, že bola zaplatená aj suma v rovnakej výške, za akú predala pozemky p. S., bola presvedčená o tom, že pozemok im patrí a viac uvedené neskúmala. Namietala, že súd prvej inštancie nebral do úvahy výpoveď znalca U.. Š., ktorý popísal všetky skutočnosti, ktoré viedli v roku 1978 k takýmto predajom a kúpe jednotlivých pozemkov. Poukázala aj na čestné vyhlásenie A. I., že manželia B. užívajú predmetnú parcelu od roku 1978 nepretržite po súčasnosť. Uviedla, že tieto dve čestné prehlásenia nikto nespochybňoval, ale súd prvej inštancie na ne neprihliadol, hoci išlo o priamych susedov, ktorí mali prehľad o skutočnostiach prebiehajúcich v rozhodnom období. Upozornila, že je len obyčajný človek, ktorý nikdy nechodil vybavovať takéto veci, preto bola v domnení, že nehnuteľnosť jej patrí. Mala za to, že splnila všetky predpoklady nadobudnutia nehnuteľnosti. V súvislosti s dobromyseľnosťou uviedla, že zaplatením kúpnej ceny a postojom manžela žalobkyne bola aj žalobkyňa presvedčená o vlastníctve k predmetnej nehnuteľnosti, podľa toho sa aj správala a jej vlastníctvo bolo úradmi aj susedmi plne rešpektované. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo, aby napadnutý rozsudok podľa § 388 C.s.p. zmenil. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril písomným podaním zo dňa 17.2.2016, v ktorom poukázal na to, že v konaní nebolo sporným, že žalobkyňa spolu so svojim manželom uzatvorila s A. K. I. - Z. I. dňa 29.3.1977 Dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku parc.č. XXX/XX, k.ú. Z. I. k výstavbe rodinného domu; rovnako nebolo sporným, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 7.3.1978 nadobudol Čsl. štát od A. S. do vlastníctva pozemky parc.č. XXX/X, XXX/X v k.ú. Z. I., z ktorých vznikol pozemok parc.č. XXXX - záhrady o výmere 197 m2; taktiež nebolo sporným ani nepretržité užívanie predmetného pozemku žalobkyňou a jej manželom od roku 1978 do súčasnosti. Konštatoval, že v konaní bolo sporné len posúdenie, či žalobkyňa bola alebo nebola dobromyseľnou podľa § 130 Občianskeho zákonníka pri držbe predmetného pozemku, z toho dôvodu súd prvej inštancie všetky predložené dôkazy hodnotil z pohľadu, či nimi bola alebo nebola preukázaná dobromyseľnosť žalobkyne. V tejto súvislosti poukázal na to, že dobromyseľnosť je potrebné hodnotiť vždy objektívne a nestačí iba subjektívne presvedčenie držiteľa, že mu vec patrí, ale rozhodujúcim je to, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu rozumne požadovať od každého subjektu, mal, resp. mohol mať, alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Poukázal na to, že žalobkyňa ako účastníčka dohody o zriadení práva osobného užívania zo dňa 29.3.1977 mala vedomosť o tom, že právo osobného užívania pozemku jej vznikne až na základe písomne uzatvorenej dohody o zriadení práva osobného užívania, ktorej musí predchádzať vydanie rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania, avšak žalobkyňa nepredložila ani rozhodnutie o pridelení práva osobného užívania pozemku, ani dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku, ktoré aj neplatné by preukazovali jej dobromyseľnosť. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne.
6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.). 7. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní (aj) s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobkyne rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
8. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
10. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
11. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
12. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak skúmal splnenie zákonných predpokladov vydržania, ktorými sú spôsobilý subjekt a predmet vydržania, nepretržitosť držby, oprávnenosť držby sporných nehnuteľností a zákonom stanovené trvanie oprávnenej držby.
13. Vo vzťahu k oprávnenému držiteľovi je potrebné konštatovať, že v zmysle ustálenej judikatúry na to, aby bola držba oprávnená, nestačí iba subjektívne presvedčenie, že držiteľovi právo patrí; omyl držiteľa, z ktorého vychádza jeho presvedčenie o existencii držaného práva, musí byť ospravedlniteľný, pričom omyl je ospravedlniteľný, ak držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Zároveň je ustálené, že ten, kto nie je vlastníkom veci, sa považuje za oprávneného držiteľa vtedy, ak sa jeho držba opiera o dovolený právny titul (iný ako vlastnícky), a príp. aj vtedy, ak v dobrej viere opiera svoju držbu o domnelý právny titul. Držiteľ, ktorý drží vec na základe ospravedlniteľného omylu môže byť síce v dobrej viere, ale nie s prihliadnutím na všetky okolnosti, a preto nemôže byť oprávnený držiteľ. Samotná skutočnosť, že obsah určitého práva je dlhodobo fakticky vykonávaný, nestačí. Pri posudzovaní ospravedlniteľného omylu držiteľa sa vychádza z objektívnych hľadísk, preto neskúsenosť držiteľa, resp. nižšia úroveň vzdelania, ktoré dosiahol, nie sú významné.
14. Pri posudzovaní nároku žalobkyne bolo potrebné vychádzať z vyššie uvedených hľadísk a ustálených záverov. Súd prvej inštancie konštatujúc, že v konaní nebola spornou skutočnosť, že žalobkyňa spolu so svojim manželom užívali predmetnú parcelu od roku 1978 až po súčasnosť nepretržite, správne skúmal dobromyseľnosť držiteľa pozemku. V danom prípade bola v tejto súvislosti významnou skutočnosť, že žalobkyňa (spolu so svojim manželom) bola v roku 1977 účastníčkou Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku parc.č. XXX/XX v k.ú. Z. I. o výmere 600 m2 k výstavbe rodinného domu, pričom uvedená dohoda bola uzavretá na základe rozhodnutia finančného odboru ObNV Bratislava II zo dňa 11.3.1977 o pridelení pozemku do osobného užívania. Je potrebné konštatovať, že vznik práva osobného užívania pozemku upravený v Občianskom zákonníku v znení platnom do 31.3.1983 predpokladal splnenie troch podmienok, a to (1) uzavretie dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku na podklade (2) rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania a (3) registráciu dohody na štátnom notárstve. Je zrejmé, že v prípade pozemku parc.č. XXX/ XX v k.ú. Z. I. boli zo strany žalobkyne (a jej manžela) splnené uvedené podmienky pre vznik práva osobného užívania k tomuto pozemku, ktoré sa následne, na základe zákona zmenilo na vlastnícke právo. V prípade pozemku parc.č. XXX/X, XXX/X (v súčasnosti parc.č. XXXX) však tomu tak nebolo,
hoci podľa tvrdení žalobkyne malo dôjsť ku vzniku práva osobného užívania k tomuto ďalšiemu pozemku už v nasledujúcom roku (r.1978). V kontexte uvedeného, keď žalobkyňa v konaní nepredložila ani rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania, ani dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku, nie je na preukázanie dobromyseľnosti žalobkyne postačujúce predloženie podacieho lístku o zaplatení sumy 1 392 Kčs „za pozemok“, keď žalobkyňa pri zachovaní bežnej opatrnosti mohla a mala vedieť, že k nadobudnutiu práva osobného užívania pozemku je potrebné uzavrieť dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku, ktorému predchádzalo vydanie rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania. Pri posúdení nároku žalobkyne nebolo možné odignorovať uvedené skutočnosti, ktoré žalovaný prioritne namietal. Na uvedenom závere ohľadom dobromyseľnosti nič nemení ani vykonané dokazovanie výsluchom svedkov, na ktoré poukázala žalobkyňa vo svojom odvolaní.
15. Ak teda prvoinštančný súd vyvodil, že u žalobkyni neboli splnené zákonom predpokladané podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, a to dobromyseľnosť držby po celú zákonom stanovenú vydržaciu dobu, postupoval správne.
16. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.
17. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p., a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).