Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13S-65-2019.pdf
PDF · 122.3 KB
Case nature
Area
Subarea
13S/65/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Zuzany Slušnej a JUDr. Milana Straku v právnej veci žalobcu Meriot s.r.o., so sídlom Zliechovská 394/58, Košeca, IČO 36 747 459, zastúpeného advokátskou kanceláriou CHARGE DAVOUÉ UJ s.r.o. so sídlom Vlárska 458, Trenčín, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 101699908/2019 zo dňa 10. júla 2019 a č. 101699793/2019 zo dňa 10. júla 2019, takto
rozhodol:
Krajský súd žaloby z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanými správnymi žalobami (veci sp. zn. 13S/65/2019 a 11S/162/2019, ktorých prejednanie krajský súd svojím uznesením č.k. 13S/65/2019-125 zo dňa 6. mája 2020 spojil podľa § 65 ods. 1 S.s.p. na spoločné konanie pod sp. zn. 13S/65/2019) domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101699908/2019 zo dňa 10. júla 2019, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 100407854/2019 zo dňa 8. februára 2019, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 1 020 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2015 a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101699793/2019 zo dňa 10. júla 2019, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 100407696/2019 zo dňa 8. februára 2019, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 2 083,33 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2015.
2. Žalobca v správnych žalobách namieta, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
3. Žalobca ďalej v správnych žalobách poukázal na to, že správca dane použil v týchto daňových konaniach zistenia z iného daňového konania, a to konkrétne z daňového konania na daň z príjmu právnickej osoby za rok 2015, pričom svojím postupom správca dane aj žalovaný znemožnili, aby žalobca preukázal dôkazmi svoje tvrdenia o reálnosti zdaniteľných plnení. Žalobca zdôraznil, že preukázal reálnosť zdaniteľných plnení, keď správcovi dane predložil všetky účtovné doklady, faktúry, dodacie listy, doklady preukazujúce úhrady faktúr, pričom aj zamestnanci žalobcu ako aj svedok C. Q.
potvrdili reálnosť zdaniteľných plnení v rámci dodávateľsko - odberateľských vzťahov FENICIA LLC, MODIFIN STAVBY, DREVOSTYL. Žalobca sa tak nestotožnil so závermi správcu dane a žalovaného, že sporné faktúry nemajú svoj materiálny základ, teda že faktúry od dodávateľov FENICIA LLC, MODIFIN STAVBY, DREVOSTYL nie sú vystavené na základe reálneho plnenia uvedených spoločností.
4. Žalobca taktiež v správnych žalobách namieta, že protokol o výsledku daňovej kontroly je nezákonným dôkazom a bol získaný v nezákonnej daňovej kontrole na základe jednak zmarenia a nezachovania základných práv žalobcu, ktorých ochrana je zakotvená v § 3 ods. 1 Daňového poriadku v priebehu daňovej kontroly a jednak na základe porušenia zákonných povinností správcu dane zakotvených v Daňovom poriadku v priebehu daňovej kontroly, ktorý následne pristúpil k vyhotoveniu nezákonného protokolu a k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
5. Žalobca nakoniec v správnych žalobách namieta porušenie ústavných a základných práv žalobcu na odpočítanie DPH s tým, že zrejmý fiškálny záujem štátu na výbere daní nemôže prevýšiť záujem na ochrane právom garantovaných záujmoch, oprávneniach a právach daňových subjektov.
6. Žalobca súčasne so správnymi žalobami podal návrhy na priznanie odkladného účinku správnym žalobám, o ktorých krajský súd rozhodol uznesením č. k. 13S/65/2019-54 zo dňa 16. októbra 2019 a uznesením č. k. 11S/162/2019-117 zo dňa 14. januára 2020 tak, že návrhy zamietol, keď dospel k záveru, že neboli zistené dôvody pre ich priznanie.
7. Žalovaný vo vyjadreniach k žalobám, ktoré si súd od neho vyžiadal uviedol, že žalobné námietky, ktoré uvádza žalobca vo svojich žalobách sú rovnaké, aké uvádzal v odvolaniach voči rozhodnutiam správcu dane a žalovaný sa s týmito námietkami už vysporiadal vo svojich rozhodnutiach. Žalovaný zdôraznil, že správca dane zaobstaranými dôkazmi preukázal, že obchodné transakcie uvedené na sporných faktúrach neboli uskutočnené tak, ako bolo deklarované na sporných faktúrach. Dodal, že nestačí príslušný daňový obchod doložiť iba účtovnými dokladmi, ale musia byť splnené i materiálne podmienky. Keďže v posudzovaných prípadoch nebolo preukázané, že tovary boli žalobcovi dodané dodávateľmi uvedenými na sporných faktúrach, nemohla z tohto titulu vzniknúť daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a nemohol byť žalobcovi priznaný nárok na odpočet DPH z týchto nezákonne vystavených faktúr.
8. Žalobca v replikách zopakoval argumentáciu obsiahnutú v správnych žalobách.
9. Z administratívnych spisov predložených žalovaným na žiadosť súdu vyplynulo, že rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. 100407854/2019 zo dňa 8. februára 2019 bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 1 020 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2015 a rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. 100407696/2019 zo dňa 8. februára 2019 bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 2 083,33 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2015. Správca dane dospel k záveru, že žalobca si v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. uplatnil nárok na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa DREVOSTYL s.r.o. úhrnom vo výške 3 103,33 eur (1 020 eur + 2 083,33 eur) nasledovne:
- faktúra č. DF15-0353 zo dňa 12.11.2015, predmet „35 ks kompletov sada klieští upínacie + podávacie na stroj A50C, CA“, základ dane 2 680 eur, 20 % DPH 536 eur,
- faktúra č. DF15-0359 zo dňa 19.11.2015, predmet „komplet držiaka náradia, hotové vačky hlavné, prične, drobné“, základ dane 2 765 eur, 20 % DPH 553 eur,
- faktúra č. DF15-0362 zo dňa 25.11.2015, predmet „230 ks vrtákov HSS“, základ dane 2 750 eur, 20 % DPH 550 eur,
- faktúra č. DF15-0366 zo dňa 30.11.2015, predmet „komplet vreteník pre stroj A32C“, základ dane 2 221,76 eur, 20 % DPH 444,33 eur,
- faktúra č. DF15-0386 zo dňa 10.12.2015, predmet „výmena priečneho suportu drátovej rezačky“, základ dane 2 450 eur, 20 % DPH 490 eur,
- faktúra č. DF15-0398 zo dňa 20.12.2015, predmet „oprava revolverovej hlavy a brúsenie hlavného suportu“, základ dane 2 650 eur, 20 % DPH 530 eur.
10. Voči rozhodnutiam Daňového úradu Trenčín č. 100407854/2019 zo dňa 8. februára 2019, č. 100407696/2019 zo dňa 8. februára 2019 podal žalobca odvolania, o ktorých rozhodol žalovaný
žalobami napadnutými rozhodnutiami tak, že rozhodnutia správcu dane potvrdil s odôvodnením, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z faktúr, na ktorých je uvedený dodávateľ DREVOSTYL s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1, 2 písm. a), § 51 zákona o DPH.
11. Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaného vyplýva, že žalobca v rámci obchodnej spolupráce komunikoval s C. Q., ktorý je jeho dlhodobý známy. Zmluvy na predmety fakturácie neboli uzatvorené a objednávky prebiehali ústne, pričom sporné faktúry boli uhradené v priebehu roka v hotovosti, ktorú preberal C. Q. osobne. Na sporných faktúrach nebola uvedená špecifikácia tovaru, nakoľko žalobcovi postačoval údaj o akosti, rozmere a množstve. C. Q. dodal materiál vtedy, keď ostatní dodávatelia neboli schopní žalobcovi dodať potrebný materiál. Pokiaľ išlo o nákup nástrojov na sústruženie, C. Q. povedal žalobca čo potrebuje, prípadne si vybral z toho, čo mal C. Q. v ponuke, pri objednávkach nebol použitý žiadny katalóg. Opravy strojov na dielni zabezpečoval C. Q., ak sa dala súčiastka rozobrať, C. Q. ju zobral, dal ju opraviť a opravené súčiastky vrátil žalobcovi.
12. Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí ďalej vyplýva, že C. Q., konateľ spoločnosti DREVOSTYL s.r.o. potvrdil spoluprácu so žalobcom a uviedol, že sa s rodinou konateľa žalobcu pozná dlhé roky a na základe toho spolupracovali. K fakturácii dodávok prídavných zariadení ku kovoobrábacím strojom, náhradných dielov, rozličných súčiastok a opráv týchto zariadení C. Q. nepredložil žiadne doklady, nevedel uviesť spoločnosti, od ktorých nakúpil tovar, ani uviesť kontakt na týchto dodávateľov. K obchodovaniu so žalobcom C. Q. uviedol, že chodieval do firmy žalobcu, kde mu N. H. povedal, čo potrebuje, prípadne mu zavolal. Prepravu zariadení a materiálov pre žalobcu zabezpečoval C. Q. sám a požičiaval si dodávky. Opravy boli zabezpečované subdodávateľsky, mená opravárov si C. Q. nepamätal. Faktúry žalobca uhrádzal C. Q. v hotovosti, ktorú preberal C. Q. od žalobcu osobne. Spoločnosť DREVOSTYL s.r.o. vykázala za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2015 nulovú daňovú povinnosť. V preverovanom zdaňovacom období 4. štvrťrok 2015 mala spoločnosť DREVOSTYL s.r.o. vo svojom kontrolnom výkaze uvedeného ako svojho dodávateľa spoločnosť KIARA - EU s.r.o., tento dodávateľ však vo svojich kontrolných výkazoch nevykázal žiadne dodanie tovaru alebo služby pre spoločnosť DREVOSTYL s.r.o..
13. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec rozhodol bez pojednávania (§ 107 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 182 ods. 1 písm. g/ S.s.p. a § 105 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel správny súd jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v spojení s § 139 ods. 4 veta prvá S.s.p.) k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a keďže v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil správny súd ani takú vadu, na ktorú má povinnosť prihliadať ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech a teda žaloba nie je dôvodná, preto verejne vyhláseným rozsudkom (§ 137 ods. 4 S.s.p.) vyslovil, že sa žaloba zamieta (§ 190 S.s.p.).
14. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
15. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), b), c) Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
16. Podľa § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
17. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.
18. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.
19. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať.
20. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
21. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
22. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
23. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
24. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44 ). V tejto súvislosti je
potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
25. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
26. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10).
27. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
28. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
29. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
30. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu.
31. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí a konaní, ktoré im predchádzalo dospel k záveru, že správca dane v posudzovaných prípadoch zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav vecí s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že dodávateľ žalobcu DREVOSTYL s.r.o. dodal žalobcovi tovar a služby uvedené na sporných faktúrach je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.
32. Na základe zistení správcu dane uvedených vyššie v bodoch 11 a 12 tohto rozsudku sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru a služieb práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, oprávnené. Aj podľa Krajského súdu v Trenčíne je nepravdepodobné a neštandardné, aby C. Q., konateľ spoločnosti DREVOSTYL s.r.o. nemal vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje, nevedel uviesť spoločnosti, od ktorých nakúpil tovar, ani nevedel nič konkrétne uviesť o deklarovaných dodávkach tovarov a služieb. Naopak, od konateľa spoločnosti sa dá logicky očakávať, že bude vedieť jasne uviesť a zdokladovať svoje obchody, a to nielen v rozsahu komu tovar predáva, ale i od koho tovar nakupuje. C. Q. však o sporných obchodoch podstatné skutočnosti nevedel. Výpoveď C. Q. správca dane a žalovaný dôvodne vyhodnotili ako nedôveryhodnú, ktorá vzbudila pochybnosti správcu dane o tom, že spoločnosť DREVOSTYL s.r.o. skutočne dodala žalobcovi tovar a služby uvedené na sporných faktúrach, teda že zrealizovala predmetné obchody. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobia november 2015 a december 2015 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. pre odpočet DPH.
33. Krajský súd nepovažuje za opodstatnenú námietku žalobcu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný vo svojich rozhodnutiach správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH zo sporných faktúr od dodávateľa DREVOSTYL s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.. Právne posúdenie v daných veciach je podľa názoru krajského súdu správne.
34. Ani žalobná námietka, že rozhodnutia žalovaného sú nepreskúmateľné nie je podľa krajského súdu dôvodná. Naopak, krajský súd je toho názoru, že v preskúmavaných rozhodnutiach žalovaný jasne formuloval svoje závery, že nedošlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného obchodu dodávateľom deklarovaným na sporných faktúrach. Preto, pokiaľ si žalobca z týchto dokladov uplatňoval odpočítanie dane, išlo zo strany žalobcu o zneužívajúce konanie a získanie neoprávnenej daňovej výhody. Správne preto žalobca potvrdil právne závery správcu dane o nepreukázaní splnenia zákonných predpokladov pre uplatnenie nároku na odpočet DPH. Za tejto situácie, keď dôvody rozhodnutí správneho orgánu sú zrejmé, nemožno hovoriť o nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného.
35. Taktiež nie je podľa názoru krajského súdu dôvodná ani námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Vychádzajúc z administratívnych spisov je nadovšetko zrejmé, že správca dane vykonal vo veciach rozsiahle dokazovanie, ktoré je v každom ohľade dostatočné a v tomto smere mu skutočne nie je čo vyčítať a už vôbec nie to, žeby skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutých rozhodnutí bol v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu.
36. Žalobná námietka vznesená len vo všeobecnej rovine, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred daňovými orgánmi, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí, nie je taktiež dôvodná, nakoľko preskúmaním administratívnych spisov krajský súd nezistil také podstatné porušenie zákona v daňovom konaní, ktoré by mohlo mať za následok nezákonné rozhodnutia.
37. Pokiaľ žalobca namieta, že správca dane v predmetných konaniach využíval zistenia z iného daňového konania, jeho námietka nie je dôvodná, nakoľko v zmysle ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Taktiež z administratívnych spisov nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, žeby správca dane a žalovaný svojím postupom znemožnili, aby žalobca preukázal dôkazmi svoje tvrdenia o reálnosti zdaniteľných plnení. Naopak, z administratívnych spisov je zrejmé, že žalobca mal dostatok možností preukázať reálnosť sporných zdaniteľných plnení a mal teda reálnu možnosť uniesť svoje dôkazné bremeno. Taktiež sa krajský súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, že splnil podmienky pre odpočet DPH zo sporných faktúr, nakoľko len formálne deklarovanie zdaniteľného plnenia bez materiálneho základu je nedostatočné a v posudzovaných prípadoch bolo na základe rozsiahleho dokazovania preukázané, že spoločnosť DREVOSTYL s.r.o. reálne nedodala žalobcovi tovar a služby uvedené na sporných faktúrach a teda materiálny základ zdaniteľných plnení v posudzovaných prípadoch absentuje.
38. Podľa názoru krajského súdu nie je dôvodná ani žalobná námietka o nezákonnosti protokolu. Z administratívnych spisov je zrejmé, že predmetná daňová kontrola začala dňa 07.12.2017 a bola ukončená v zákonnej lehote dňa 05.11.2018, tvrdenie žalobcu o jej nezákonnosti tak nemá opodstatnenie.
39. Ani posledná žalobná námietka, že fiškálny záujem štátu prevýšil záujem na ochrane práv žalobcu nie je dôvodná. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobcovi je možné priznať nárok na odpočet DPH len po splnení zákonných podmienok. Keďže si však žalobca uplatnil nárok na odpočet DPH v rozpore s § 49 ods. 1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., nemohol mu byť nárok na odpočet priznaný. V takomto zákonnom postupe potom nemožno vidieť porušenie práv žalobcu a preferovanie záujmov štátu, ako to tvrdí žalobca.
40. Krajský súd v závere opakovane poukazuje na body 17 až 21 a ďalej bod 25 tohto rozsudku, kde sa podrobne zaoberal otázkou dôkazného bremena, jeho rozloženia a dokazovania v daňovom konaní. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre, resp. na doklade z ERP (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) žalobca preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle Daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol tovar od dodávateľov označených na sporných faktúrach. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný. Krajský súd ďalej poznamenáva, že v tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade
požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa krajského súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že pre preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.
41. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
42. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i konanie mu predchádzajúce sú v súlade so zákonom a pretože žalobné námietky (žalobu) vyhodnotil ako nedôvodné, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 190 S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a žalobu zamietol.
43. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v danej veci nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať priznanie náhrady trov konania žalovanému, preto správny súd rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva (§ 168 S.s.p.).
44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).