Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14S-101-2019.pdf
PDF · 190.63 KB
Case nature
Area
Subarea
14S/101/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci žalobcu: T. J., dátum narodenia : XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu : W. XXX/XXX, m. W., G. K., občan Ruskej federácie, právne zastúpeného : Advokátska kancelária Perhács s.r.o., so sídlom Jelenec 353, 951 73 Jelenec, IČO : 51 864 983, za ktorú koná konateľ a advokát Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD., proti žalovanému : Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: PPZ-HCP-BA2-2019/017480-009 z 24. júna 2019 takto
rozhodol:
I. Správny súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Dňa 25. apríla 2018 prijalo Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava (ďalej aj ako „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“ alebo „policajný útvar“) žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 404/2011 Z. z.“ alebo „zákon o pobyte cudzincov“) z dôvodu, že bude konať za spoločnosť Benalium s.r.o., so sídlom na adrese Svetlá č. 1, Bratislava - Staré mesto, IČO : 51 400 341. K žiadosti žalobca priložil doklady potvrdzujúce účel pobytu podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. rozhodnutie jediného spoločníka spoločnosti Benalium s.r.o. zo dňa 24.04.2018, výpis z obchodného registra Okresného súdu Bratislava zo dňa 24.04.2018 spoločnosti RAI AGENCY s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Svetlá č. 1, IČO : 36 743 666, výpis z obchodného registra Okresného súdu Bratislava zo dňa 24.04.2018 spoločnosti Benalium s.r.o., zmluvu o prevode obchodného podielu zo dňa 24.04.2018, rozhodnutie jediného spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným zo dňa 24.04.2018, potvrdenie o zostatku na účte ČSOB banka spoločnosti Benalium s.r.o. so zostatkom vo výške 20 040 eur, podnájomnú zmluvu zo dňa 24.04.2018, potvrdenie o zabezpečení ubytovania zo dňa 24.04.2018, potvrdenie Ministerstva vnútra Ruskej federácie o zázname (absencii záznamu) v registri trestov a (alebo) trestnom stíhaní alebo pozastavení trestného stíhania zo dňa 08.03.2018.
2. Dňa 25. apríla 2018 sa uskutočnil osobný pohovor so žalobcom, v rámci ktorého žalobca uviedol, že jeho spoločnosť sa zaoberá stavebnou činnosťou, investovaním do stavebníctva, nemajú zatiaľ žiadne prevádzky a skladové priestory, všetko zriadia po povolení pobytu. Vo vzťahu k hmotnému a nehmotnému majetku spoločnosti uviedol, že spoločnosť disponuje len základným imaním, nemá
žiadnym zamestnancov, spolupracuje so spoločnosťami EAS s.r.o. a ADVIRBAL s.r.o. (obchodné meno nie je čitateľné - poznámka správneho súdu) s tým, že ďalšia spolupráca bude podľa stavebnej činnosti, ďalej uviedol, že spoločnosť zatiaľ nemá internetovú stránku a tiež, že vykonáva podnikateľskú činnosť v Ruskej federácii, ide o výrobu okenných rámov.
3. Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava podalo podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. na Ministerstvo hospodárstva SR žiadosť o stanovisko k podnikateľskej činnosti žalobcu, konkrétne, či podnikateľská činnosť žiadateľa v spoločnosti Benalium s.r.o. bude resp. nebude prínosom pre hospodárske záujmy SR dodajúc, že žiadané informácie sú potrebné na objektívne posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania žiadateľa. Následne rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP- BA9-2705-010/2018-Z zo dňa 19. júna 2018 postupom podľa § 29 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok“) konanie prerušilo do doby, kedy bude doručené stanovisko Ministerstva hospodárstva SR k prínosu podnikateľskej činnosti žiadateľa (žalobcu) pre hospodárstvo Slovenskej republiky.
4. Dňa 31.07.2018 doručil splnomocnený zástupca žalobcu (IMMIGRATION CONSULTING SERVICES s.r.o., JUDr. Radik Norekyan - splnomocnená osoba, mimochodom konateľ a súčasne jediný spoločník spoločnosti Benalium, s.r.o.- poznámka správneho súdu) orgánu verejnej správy nižšieho stupňa podnikateľský zámer na účely posúdenia, či podnikanie žalobcu bude prínosom pre Slovenskú republiku. Súčasne v tomto podaní uviedol, že žiadateľ sa bude v Slovenskej republike zaoberať výrobou hliníkovej, kovovej a drevenej konštrukcie okenných a dverných rámov, nakoľko vlastní v Ruskej federácii závod na výrobu podobnej produkcie, kde pracuje 60 zamestnancov a v Slovenskej republike by chcel otvoriť podobnú produkciu. Súčasne predložil zmluvu o vedení účtovníctva a zmluvu o poskytovaní právnych služieb. Predložené doklady boli prípisom zo dňa 02.08.2018 zaslané na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky.
5. Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky stanoviskom zo dňa 9. augusta 2018 oznámilo Oddeleniu cudzineckej polície PZ Trnava, že žiadosť zo dňa 18. júna 2018 nevie posúdiť bez predloženého podnikateľského zámeru žiadateľa. Preto požiadalo o predloženie podnikateľského zámeru a o zdokladovanie plánovanej podnikateľskej činnosti.
6. Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky dňa 26. septembra 2018 doručilo svoje stanovisko, že podnikateľská činnosti žalobcu nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky.
7. Výzvou zo dňa 28.09.2018 bol žalobca prostredníctvom svojho zástupcu vyzvaný, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia o žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania. Z obsahu tejto výzvy vyplýva, že žalobca bol oboznámený s negatívnym stanoviskom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Súčasne bol vyzvaný, aby sa v lehote 5 dní od doručenia výzvy k veci vyjadril s poučením, že pokiaľ sa v určenej lehote žiadnym spôsobom nevyjadrí, bude mu rozhodnutím zamietnutá žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania v zmysle § 33 ods. 6 písm. g) zákona č. 404/2011 Z. z., nakoľko udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme.
8. Žalobca sa prostredníctvom splnomocneného zástupcu na základe výzvy vyjadril. Poukázal na to, že z výzvy nevyplýva, na základe akých konkrétnych kritérií posudzovalo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky dopad vykonávania podnikateľskej činnosti na hospodárstvo Slovenskej republiky a tiež, že z výzvy nijako ani okrajovo nevyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré mali mať vplyv na to, že podnikateľská činnosť účastníka konania nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Tiež poukázal na to, že z predloženého podnikateľského plánu vyplýva, že bez zohľadnenia nepriamych daní a odvodov je celkovo plánovaný odvod daní z príjmu PO za roky 2018 -2019 vo výške 26 470,50 eur a zároveň sa predpokladá, že pre zabezpečenie podnikateľskej činnosti bude potrebné vytvoriť minimálne päť nových pracovných miest, čo preukazuje pozitívny vplyv podnikateľského zámeru a jeho hospodársky prínos pre Slovenskú republiku. S poukazom na uvedené veril, že správny orgán len na základe všeobecného stanoviska (hypotézy) Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky nezamietne jeho žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky, ale v danej veci sám zistí všetky skutkové a právne významné skutočnosti, tak ako mu to ukladá správny poriadok. Súčasne požiadal správny orgán, aby v danej veci opätovne vyžiadal stanovisko Ministerstva
hospodárstva Slovenskej republiky za účelom zistenia z akých konkrétnych dôvodov nebude jeho podnikateľská činnosť prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky.
9. Obsahom administratívneho spisu je súčasne preukázané, že žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu požiadal (žiadosťou zo dňa 13.10.2018) Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky o vyjadrenie sa k posúdeniu prínosu pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky na základe predloženého podnikateľského zámeru. Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava predmetnú žiadosť zaslalo Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (podanie zo dňa 25.10.2018).
10. Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava vydalo dňa 31. októbra 2018 rozhodnutie č. p.: PPZ- HCP-BA9-2705-023/2018-Z (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 33 ods. 6 písm. g) zákona č. 404/2011 Z. z. zamietlo žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu na území SR na účel podnikania zo dňa 25.04.2018, pretože udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme.
11. Orgán verejnej správy nižšieho stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, po popise priebehu administratívneho konania (body 1 až 9 tohto rozsudku) poukázal na to, že doloženie zákonom predpísaných dokladov je jednou, nie však jedinou z podmienok pre udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že účastník konania dňa 16.10.2018 prostredníctvom splnomocnenej osoby doložil totožný podnikateľský zámer, ktorý bol už dňa 02.08.2018 zaslaný na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, teda Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky už zaujalo na základe doloženého podnikateľského zámeru a podporných dokumentov svoje negatívne stanovisko a opätovné zaslanie žiadosti o zaujatie stanoviska považoval za bezpredmetné, nakoľko účastník konania nedoložil žiadne nové skutočnosti k svojej podnikateľskej činnosti. V súvislosti so stanoviskom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky poukázal na to, že nemá oprávnenie spochybňovať, ani voľne hodnotiť vydané stanovisko, pričom toto považuje ako rozhodujúci podklad pre vydanie rozhodnutia, nakoľko v danom prípade je Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky kompetentným orgánom zaujať stanovisko k plánovanej podnikateľskej činnosti účastníka konania. Rovnako poukázal na to, že dňa 25.04.2018 bol s účastníkom konania vykonaný pohovor, z ktorého boli zistené stručné odpovede, nič konkrétne k podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky a preto nenadobudol presvedčenie o serióznosti podnikateľskej činnosti účastníka konania na území Slovenskej republiky.
12. Ďalej poukázal na to, že zákon č. 404/2011 Z. z. nedefinuje pojem verejný záujem, pričom pod verejným záujmom sa môže rozumieť záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom dodajúc, že verejný záujem je opakom tzv. súkromného záujmu. Tiež uviedol, že v prípade verejného záujmu ide o taký záujem, ktorý by bolo možné označiť za všeobecne či verejne prospešný, ktorého nositelia sú síce bližšie neurčení, ale aspoň rámcovo determinovateľní, a to okruhom či spoločenstvom osôb, ako tzv. verejnosť. Poukázal na to, že v danom prípade dochádza k stretu individuálneho záujmu účastníka konania so záujmom verejným, pričom z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že je dôvodné v danom prípade uprednostniť záujem verejný pred záujmom samotného účastníka konania, pri ktorom je možné pozorovať výlučne len jeho súkromný záujem na udelení prechodného pobytu za účelom získania voľného prístupu do Schengenského priestoru. Dôvodil, že je povinný prihliadať na ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ktoré v konaní o prechodnom pobyte cudzinca vymedzuje verejný záujem, čo znamená, že verejný záujem plní funkciu podmienky resp. kritéria, na ktoré sa pri rozhodovaní prihliada bez ohľadu na to, či účastník konania splnil iné formálne náležitosti podania. Zdôraznil, že na účel podnikania by mal byť udelený prechodný pobyt len cudzincovi, ktorého podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky, a ktorého prítomnosť je nevyhnutná na dosiahnutie podnikateľských zámerov.
13. Argumentoval, že počas konania o žiadosti účastníka konania prihliadal na verejný záujem, najmä na prínos podnikateľskej činnosti účastníka konania pre hospodárstvo Slovenskej republiky. V rámci toho úzko spolupracoval s Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky, ktoré v prípade účastníka konania zaujalo stanovisko, že jeho podnikateľská činnosť nebude prínosom pre hospodársky záujem Slovenskej republiky, pričom Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky zaujalo stanovisko na základe podkladov, ktorými účastník konania (resp. splnomocnená osoba) zdokladoval dôveryhodnosť svojej podnikateľskej činnosti a záznamu z osobného pohovoru, ktorý bol k žiadosti o stanovisko doložený.
14. Poukázal na to, že vyhodnotil získané podklady (doklady priložené k žiadosti o udelenie prechodného pobytu, stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, pohovor vykonaný pri podaní žiadosti, vyjadrenie účastníka konania) podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a správnou úvahou dospel k záveru, že podnikateľská činnosť účastníka konania nebude prínosom pre hospodárske potreby Slovenskej republiky, čím boli splnené zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6 písm. g) zákona č. 404/2011 Z. z. z dôvodu, že udelenie prechodného pobytu účastníkovi konania nie je vo verejnom záujme, jeho podnikateľská činnosť nebude prínosom pre hospodárske potreby Slovenskej republiky a z uvedeného prechodného pobytu bude mať prospech výlučne účastník konania a to voľným pohybom po štátoch Schengenského priestoru.
15. Tiež poukázal na to, že pri rozhodovaní o žiadosti účastníka konania prihliadal aj na skutočnosti uvedené v § 33 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., najmä na osobné a rodinné pomery účastníka konania, jeho finančnú situáciu a dĺžku jeho doterajšieho pobytu na území Slovenskej republiky, rovnako sa zaoberal aj tým, či zamietnutím žiadosti nebudú porušené práva účastníka konania ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života, ktoré mu vyplývajú z článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj či nebudú porušené jeho práva garantované v článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, pričom zastal názor, že zamietnutie žiadosti účastníka konania o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania nemožno považovať za závažný zásah do jeho súkromného a rodinného života a je primeraný naliehavosti sledovaného legitímneho cieľa. V tejto súvislosti dodal, že účastník konania na území Slovenskej republiky neviedol rodinný ani súkromný život, na území Slovenskej republiky nemal nikdy udelený žiadny druh pobytu, na území Slovenskej republiky a ani na území iných štátov Schengenskej dohody nemá žiadnych blízkych príbuzných, je ženatý, jeho manželka, štyri deti, matka a súrodenci trvalo žijú v Rusku a preto mu nič nebráni, aby mohol slobodne žiť v domovskej krajine, kde trvalo žije aj so svojou rodinou a kde má vytvorené sociálne a rodinné väzby.
16. Ďalej uviedol, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 404/2011 Z. z. nevyplýva povinnosť správneho orgánu pri splnení zákonných podmienok udeliť prechodný pobyt na účel podnikania bez priestoru na správnu úvahu dodajúc, že opatrenia regulujúce a podmieňujúce pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky musia nevyhnutne vychádzať a nadväzovať nielen na právne, ale aj na také podmienky v Slovenskej republike, akými sú verejný záujem, osobitne bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky.
17. Záverom poukázal na to, že po zvážení všetkých listinných dôkazov a zistených skutočností nepovažuje za dôvodné udeliť účastníkovi konania prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania dodajúc, že cudzinec je ten, na ktorom leží dôkazné bremeno a povinnosť preukázať svoje tvrdenie, že prechodný pobyt je skutočne vo verejnom záujme, a teda že jeho podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky.
18. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal účastník konania v zákonnej lehote odvolanie považujúc ho za nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, mal za to, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a ďalej, že rozhodnutie a konanie prvostupňového orgánu trpí takými vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Nosnou odvolacou námietkou bolo tvrdenie, že vyjadrenie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky nevychádza zo žiadnych relevantných podkladov a preto nemá žiadnu právnu relevanciu. Tiež sa odvolával na článok 2 ods. 2 a 3, článok 13 ods. 1 písm. a) a článok 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej zastal názor, že ak správny orgán dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, musí v prípade, že uprednostní záujem verejný, v rozhodnutí náležite odôvodniť prečo došlo k jeho uprednostneniu, k čomu v danom prípade nedošlo. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža 1/2009, z ktorého vyplýva, že pokiaľ správny orgán dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, musí vo svojom rozhodnutí v prípade, že uprednostní záujem verejný náležite odôvodniť, prečo došlo k jeho uprednostneniu tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia správneho orgánu posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území Slovenskej republiky za účelom podnikania nebolo
neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo cudzinca podnikať na území Slovenskej republiky. Mal za to, že správny orgán nebral do úvahy všetky relevantné skutočnosti a okolnosti.
19. Žalovaný rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-BA2-2019/017480-003 zo dňa 28.03.2019 postupom podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku prerušil konanie o odvolaní do doby doručenia odpovede z Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dňa 28.03.2019 zaslal na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky opakovanú žiadosť o vydanie stanoviska, či bude podnikateľská činnosť účastníka konania prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky dňa 13. mája 2019 doručilo opätovne svoje negatívne stanovisko k podnikateľskej činnosti účastníka konania (žalobcu). Následne bol účastník konania vyzvaný (výzvou na vyjadrenie zo dňa 14.05.2019) podľa ustanovenia 33 ods. 2 správneho poriadku, aby sa v lehote 5 dní k podkladu rozhodnutia (negatívne stanovisko Ministerstva hospodárstva zo dňa 29. apríla 2019) vyjadril. Splnomocnený zástupca účastníka konania sa na základe výzvy vyjadril (vyjadrenie zo dňa 14.06.2019), pričom vo svojom vyjadrení namietal, že zo stanoviska Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky nie je zistiteľné z akých konkrétnych dôvodov nebude jeho podnikateľská činnosť prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, resp. na základe akých konkrétnych skutočností dospelo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky k takémuto záveru.
20. Žalovaný rozhodnutím č.p.: PPZ-HCP-BA2-2019/017480-009 zo dňa 24.06.2019 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia v celom rozsahu, postupom podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku napadnuté rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície PZ Trnava, č.p.: PPZ-HCP-BA9-2705-023/2018-Z zo dňa 31.10.2018 potvrdil a odvolanie účastníka konania (žalobcu) zamietol.
21. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že po opise priebehu administratívneho konania a odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a obsahu odvolania žalovaný s poukazom na ustanovenia § 22 ods. 1 písm. b), § 32 ods. 2 písm. a), § 32 ods. 5 písm. a), § 33 ods. 1 písm. a), ods. 6 písm. g), § 131g ods. 1 zákona o pobyte cudzincov poukázal na to, že v prípade účastníka konania bolo správnym orgánom I. stupňa dokázané, že jeho pobyt na území Slovenskej republiky nebude vo verejnom záujme s poukazom na skutočnosť, že jeho podnikateľská činnosť nebude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky súčasne majúc za to, že správny orgán I. stupňa správne vyhodnotil zhromaždené a získané podklady pred vydaním svojho rozhodnutia.
22. Dôvodil, že žiadosť účastníka konania bola zamietnutá z dôvodu, že správny orgán prihliadal na verejný záujem, najmä na prínos podnikateľskej činnosti účastníka konania pre hospodárstvo Slovenskej republiky, pričom v tomto smere spolupracoval s Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj ako len „MH SR“ alebo „ministerstvo“), ktoré v prípade účastníka konania zaujalo stanovisko, že jeho podnikateľská činnosť nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, pričom ministerstvo toto stanovisko zaujalo na základe podkladov, ktorými účastník konania (resp. splnomocnená osoba) zdokladovala dôveryhodnosť podnikateľského zámeru.
23. Ďalej poukázal na to, že nemá oprávnenie spochybňovať ani hodnotiť vydané stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky a považuje ho za rozhodujúci podklad pre vydanie rozhodnutia, pretože MH SR je kompetentným orgánom podľa § 6 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, je ústredným orgánom štátnej správy okrem iného aj pre podporu malého a stredného podnikania, stratégiu tvorby podnikateľského prostredia a podporu podnikateľského prostredia a pre vnútorný a zahraničný obchod, z čoho vyplýva, že MH SR má oprávnenie posudzovať dopad vykonávania podnikateľskej činnosti subjektov pre hospodárstvo Slovenskej republiky a pre plnenie uvedených úloh disponuje relevantnými informáciami. Rovnako poukázal na to, že nie je v jeho kompetencii preskúmavať dôvody stanoviska MH SR. V tejto súvislosti dodal, že MH SR posúdilo podnikateľský plán spoločnosti RAI AGENCY s.r.o. (správne malo byť uvedené spoločnosti Benalium s.r.o., ktorá skutočnosť je preukázaná administratívnym spisom - poznámka správneho súdu), pričom účastník konania prostredníctvom splnomocnenej osoby počas konania o jeho žiadosti nepredložil žiadny relevantný doklad, ktorým by zdokladoval dôveryhodnosť podnikateľského zámeru na území Slovenskej republiky a podporil jeho tvrdenia uvedené v odvolaní.
24. Žalovaný skonštatoval, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia bolo logickým vyústením riadne zisteného skutočného stavu veci dodajúc, že správna úvaha uprednostňujúca verejný záujem
pred súkromným záujmom účastníka konania nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom č. 404/2011 Z. z. Ďalej poukázal na to, že prvostupňový správny orgán sa zaoberal aj prípadným zásahom do rodinného a súkromného života v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom zistil, že účastník konania neviedol a ani nevedie rodinný a súkromný život na území Slovenskej republiky.
25. Zdôraznil, že pokiaľ účastník konania žiada o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania, správne orgány sú povinné pri rozhodovaní o jeho žiadosti prihliadať na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny na hospodárstvo Slovenskej republiky (negatívne stanovisko MH SR) a na ochranu verejného zdravia a tiež na záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu. Mal za to, že verejným záujmom sa rozumie taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom, pričom v tejto súvislosti skonštatoval, že účastník konania riadne nepreukázal, že jeho podnikateľská činnosť bude predstavovať prínos pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, nepreukázal skutočnosti (nepredložil žiadne dôkazy) a to ani pri osobnom pohovore, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že jeho podnikanie bude predstavovať prínos pre hospodárstvo Slovenskej republiky.
26. Záverom dal žalovaný do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/7/2017 zo dňa 20.06.2017, v ktorom sa najvyšší súd vo vecne rovnakom prípade vyjadril, že stanovisko zastupiteľského úradu, ako aj stanovisko MH R sú dostatočnými skutkovými podkladmi na posúdenie verejného záujmu v prípade udelenia prechodného pobytu na účel podnikania. Taktiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S 190/2015-30 zo dňa 16.11.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.01.2017 s tým, že voči nemu bola podaná kasačná sťažnosť, ktorá bola zamietnutá rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak 7/2017 zo dňa 12.06.2018.
27. S poukazom na uvedené skutočnosti uzavrel, že pobyt účastníka konania nie je vo verejnom záujme, čím je naplnený dôvod pre zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania podľa § 33 ods. 6 písm. g) zákona č. 404/2011 Z. z.
II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)
28. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia majúc za to, že tieto vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a ďalej, že zistenie skutkového stavu žalovaným, ako aj orgánom verejnej správy nižšieho stupňa nie je dostatočné pre posúdenie veci.
29. Uviedol, že primárnym dôvodom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia je skutočnosť, že jeho odôvodnenie je abstraktné, keďže žalovaný nijako presvedčivo nereflektuje na jednotlivé odvolacie dôvody, tak ako mu to ukladá zákon a preto sa v plnom rozsahu odvoláva na všetky argumenty a námietky uplatnené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 07.01.2019.
30. Poukázal na to, že vo svojom odvolaní zo dňa 07.01.2019 primárne namietal, že ak dôvodom na zamietnutie jeho žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky má byť fakt, že podľa stanoviska MH SR na základe predloženého podnikateľského zámeru jeho podnikateľská činnosť nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, tak tento záver musí vyplývať z vykonaného dokazovania. V tejto súvislosti poukázal na to, že v demokratickej spoločnosti je neprípustné, aby účastník konania nedostal odpoveď na svoju otázku, na základe akých kritérií posudzovalo MH SR dopad vykonávania jeho podnikateľskej činnosti na hospodárstvo Slovenskej republiky dodajúc, že ani z administratívneho spisu, ani z vykonaných dôkazov nijako ani okrajovo nevyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré mali mať vplyv na to, že jeho podnikateľská činnosť nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky.
31. Ďalej namietal, že prvostupňový správny orgán sa nezaoberal všetkými hľadiskami žiadosti žalobcu o udelenie prechodného pobytu a preto bez ich náležitého posúdenia sa názor, že udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme javí ako predčasný doplniac, že pri uprednostnení záujmu verejného pred záujmom súkromným je podľa jeho názoru potrebné uviesť, akými úvahami sa správny orgán spravoval, pričom mal za to, že v danom prípade sa správny orgán náležite nevysporiadal s otázkou stretu dvoch základných práv a to jeho práva podnikať na území Slovenskej republiky, ktoré je podmienené povolením na pobyt a práva štátu regulovať vstup a pobyt cudzincov na územie Slovenskej republiky z dôvodu ochrany verejného záujmu. Žalobca mal za to, že splnil všetky zákonom stanovené podmienky na udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky.
32. Citujúc ustanovenia § 32 ods. 2 písm. a), § 32 ods. 5 písm. a) a § 33 ods. 1 písm. a), ods. 2 zákona o pobyte cudzincov poukázal na to, že účel pobytu podľa § 32 ods. 2 písm. a), vzhľadom na skutočnosť, že v jeho prípade ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22 zákona o pobyte cudzincov, bol povinný preukázať dokladom potvrdzujúcim oprávnenie na podnikanie (čo aj urobil) a nie predložením podnikateľského zámeru podľa osobitného predpisu a podnikateľským zámerom na realizáciu inovatívneho projektu dôvodiac, že ak nemal zákonnú povinnosť preukázať účel pobytu predložením podnikateľského zámeru, potom správny orgán nemohol (nesmel) v danom prípade postupovať podľa § 33 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, teda posudzovať podnikateľský zámer a žiadať stanovisko od MH SR. Preto uzavrel, že správny orgán aplikoval na danú vec nesprávny hmotnoprávny predpis, čím konal a rozhodoval nad rámec zákona o pobyte cudzincov, čiže v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
33. K povinnosti správneho orgánu podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku uviedol, že v žiadnom prípade nespochybňuje jeho povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci, ani jeho oprávnenie zaobstarať si od účastníka konania podklady potrebné pre rozhodnutie, avšak s poukazom na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky poukázal na to, že správny orgán od neho žiadal aj iné dokumenty ako taxatívne vymedzené v zákone o pobyte cudzincov pre daný druh pobytu a rozšíril tak doklady, ktoré bol žalobca povinný doložiť k svojej žiadosti.
34. Tvrdil, že postup správneho orgánu voči jeho osobe bol prinajmenšom šikanóznym výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, resp. ide o zneužitie práva zo strany správneho orgánu, keď aj napriek tomu, že splnil všetky formálne náležitosti podania vo vzťahu k preukázaniu účelu pobytu, v zmysle § 32 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov nielenže požadoval doklady nad rámec zákona o pobyte cudzincov, ale nad rámec zákona o pobyte cudzincov si vyžiadal aj stanovisko MH SR, čo je neprípustné.
35. Poukázal na to, že v prípade spoločnosti Benalium s.r.o. nešlo o novo založenú spoločnosť, ale o už existujúcu spoločnosť s ručením obmedzením, t.j. nemienil na území SR založiť nový podnikateľský subjekt, teda jeho účasťou v spoločnosti sa počet subjektov s obdobným predmetom podnikania nerozšíril a preto nemohol byť posudzovaný ako nový a samostatný podnikateľský subjekt, a teda sa v jeho prípade nevyžaduje stanovisko MH SR. Preto uzavrel, že po predložení všetkých zákonom vyžadovaných dokumentov nemala cudzinecká polícia inú možnosť, než pobyt udeliť.
36. Ďalej argumentoval, že nepoznaním dôvodov, ktoré majú byť základom rozhodnutia orgánu verejnej správy sa účastníkovi konania odníma možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, čo je porušenie práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako mal za to, že v konaní pred správnym orgánom má byť účastníkovi konania daná možnosť účinne sa brániť (§ 33 ods. 2 správneho poriadku), ak má napríklad dôkazy, ktoré môžu vyvrátiť skutočnosti, ktoré tvoria podklad rozhodnutia alebo ak z iného dôvodu nesúhlasí s podkladom rozhodnutia (stanovisko MH SR). V tejto súvislosti zdôraznil, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že ak má byť súdne preskúmanie zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie účinné, dotknutá osoba musí mať možnosť sa zoznámiť s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej.
37. Žalobca mal za to, že správne orgány si pre svoje rozhodnutia nezadovážili zákonom stanoveným spôsobom dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých by mohli správne ustáliť skutkový stav, odôvodnenia rozhodnutí nie sú presvedčivé, neobsahujú úvahy, ktorými sa správne orgány riadili pri rozhodovaní vo veci samej a konkrétne dôvody, ktoré ich viedli k aplikácii príslušných zákonných ustanovení, ktorými odôvodnili rozhodnutia vo veci samej. Mal za to, že nestačí len konštatovanie, že jeho pobyt nie je vo verejnom záujme, čím je naplnený dôvod pre zamietnutie žiadosti o udelenie
prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania podľa § 33 ods. 6 písm. g) s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Rovnako v tejto súvislosti tvrdil, že povinnosťou správnych orgánov bolo náležite a presvedčivo sa vysporiadať s otázkou stretu dvoch základných práv a to práva podnikať na území Slovenskej republiky a práva štátu na zásah do tohto práva, resp. oprávnenia regulovať vstup a pobyt na územie Slovenskej republiky z dôvodu ochrany verejného záujmu dodajúc, že napadnuté rozhodnutia nijako bližšie neodôvodňujú prečo zamietnutie jeho žiadosti neovplyvní jeho súkromný život. Rovnako mal za to, že bolo povinnosťou správnych orgánov vo svojich rozhodnutiach ozrejmiť, prečo došlo k uprednostneniu verejného záujmu pred súkromným záujmom tak, aby bolo možné posúdiť, či odopretím udelenia povolenia pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania nebolo neprimerane obmedzené resp. odňaté právo žalobcu podnikať na území Slovenskej republiky a to v kontexte článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“).
38. Poukázal na to, že každý účastník konania má právo na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu správneho orgánu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Mal za to, že nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia správneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé konanie a je dôvodom na zrušenie rozhodnutia.
39. Záverom uviedol, že spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky na udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania a jeho neudelením by bol ukrátený na svojich právach. Ďalej uviedol, že si je vedomý, že na udelenie prechodného pobytu neexistuje právny nárok, avšak správne orgány sú povinné riadne preskúmať vec a prechodný pobyt neudeliť iba v zákonom stanovených prípadoch a toto rozhodnutie riadne odôvodniť, čo sa však v jeho prípade nestalo.
40. S poukazom na uvedené navrhol správnemu súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
41. Žalobca v správnej žalobe nepožiadal o nariadenie pojednávania [§ 182 ods. 1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“)].
III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného
42. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe, po opísaní priebehu administratívneho konania, dôvodov vydania prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia, po opísaní dôvodov správnej žaloby uviedol, že počas konania o žiadosti žalobcu podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. prihliadal na verejný záujem, najmä na prínos podnikateľskej činnosti žalobcu pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu bolo podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku s prihliadnutím na § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. MH SR požiadané o stanovisko, či podnikateľská činnosť žalobcu bude resp. nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Poukázal ďalej na to, že dňa 31.07.2018 žalobca predložil na správny orgán Podnikateľský zámer, Zmluvu o spolupráci s advokátskou kanceláriou a Zmluvu o budúcej zmluve o vedení účtovníctva, ktoré doklady boli dňa 02.08.2018 zaslané MH SR na posúdenie. Tiež poukázal na to, že dňa 14.08.2018 bola na správny orgán doručená odpoveď MH SR, v ktorej MH SR požiadalo o doloženie podnikateľského zámeru a podporných dokladov, ktoré zvyšujú dôveryhodnosť a realizovateľnosť pripravovanej podnikateľskej činnosti žalobcu dodajúc, že keďže podporné doklady boli na MH SR zaslané dňa 02.08.2019, správny orgán opätovne nevyzval žalobcu na ich doloženie. Následne dňa 26.09.2018 bola na správny orgán doručená odpoveď MH SR, že podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, pričom MH SR zaujalo svoje stanovisko na základe podkladov, ktorými žalobca (resp. splnomocnený zástupca) zdokladoval dôveryhodnosť podnikateľského zámeru na území Slovenskej republiky.
43. Tiež poukázal na to, že správny orgán podľa ustanovenia § 33 ods. 2 správneho poriadku dňa 28.09.2018 zaslal žalobcovi prostredníctvom splnomocneného zástupcu výzvu na vyjadrenie sa podľa ustanovenia § 33 ods. 2 správneho poriadku, pričom žalobca sa prostredníctvom splnomocneného zástupcu k výzve vyjadril.
44. Ďalej poukázal na to, že žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu doručil na správny orgán dňa 16.10.2018 „Žiadosť o vyjadrenie k posúdeniu prínosu pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky plánovanej podnikateľskej činnosti na základe predloženého podnikateľského zámeru“, ktorá bola spolu s podnikateľským zámerom dňa 25.10.2018 zaslaná MH SR.
45. Žalovaný poukázal na to, že dňa 25.04.2018 bol so žalobcom na správnom orgáne vykonaný pohovor, z ktorého bolo zistené, že žalobca uvádzal len veľmi stručné odpovede, nič konkrétne k podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky neuviedol, z čoho správny orgán nenadobudol presvedčenie o serióznosti podnikateľskej činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti tiež dodal, že žalobca mal možnosť predložiť akékoľvek podklady, ktorými by zdokladoval dôveryhodnosť podnikateľského zámeru na území Slovenskej republiky, čo však neurobil, čím nepotvrdil svoje tvrdenia uvedené vo svojom odvolaní doplniac, že žalobca nemal ani snahu predložiť doplňujúce doklady, ktoré by zvyšovali jeho dôveryhodnosť podnikať na území Slovenskej republiky, aj napriek skutočnosti, že mu bola daná možnosť zo strany správneho orgánu.
46. Ďalej uviedol, že nemá oprávnenie spochybňovať ani voľne hodnotiť vydané stanovisko MH SR, pričom je plne v kompetencii MH SR zhodnotiť, či podnikateľská činnosť žalobcu bude alebo nebude vo verejnom záujme doplniac, že predmetné stanovisko bolo rozhodujúcim podkladom pre vydanie rozhodnutia.
47. Ako dôvod uprednostnenia verejného záujmu žalovaný uviedol najmä skutočnosť, že cieľom inštitútu prechodného pobytu podľa zákona č. 404/2011 Z. z. je podpora takej miery migrácie, ktorá je celospoločensky prospešná, čím je podporovaný verejný záujem dodajúc, že v prípade žalobcu nemožno vidieť reálne plnenie účelu pobytu a tým absentuje celospoločenská prospešnosť. Z priložených dokladov mal dokázané, že z udelenia prechodného pobytu bude mať prospech výlučne žalobca, a to voľným prístupom do Schengenského priestoru a tiež, že žalobca v priebehu konania nepredložil žiadny doklad, ktorým by vyvrátil stav konania zistený správnym orgánom.
48. Zdôraznil, že na účel podnikania by mal byť udelený prechodný pobyt len cudzincovi, ktorého podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky a jeho prítomnosť je nevyhnutná na dosiahnutie podnikateľských zámerov dodajúc, že MH SR opätovne posúdilo podnikateľský plán žalobcu a následne vydalo stanovisko, v ktorom zotrvalo na závere, že podnikateľská činnosť žalobcu nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti zopakoval, že žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu počas konania o jeho žiadosti nepredložil žiadny relevantný doklad, ktorý by zdokladoval dôveryhodnosť podnikateľského zámeru na území Slovenskej republiky a podporil tak tvrdenia uvedené v správnej žalobe.
49. Taktiež poukázal na to, že počas rozhodovania o žiadosti žalobcu sa správny orgán zaoberal aj tým, či zamietnutím žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania nebudú porušené práva žalobcu ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života, ktoré mu vyplývajú z článku 8 ods. 1 Dohovoru, ako aj či nebudú porušené jeho práva, ktoré sú garantované v článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, pričom zastal názor, že zamietnutie jeho žiadosti nemožno považovať za závažný zásah do jeho súkromného a rodinného života s tým, že je primeraný naliehavosti sledovaného legitímneho cieľa. V tejto súvislosti tiež dôvodil, že z materiálov cudzineckej evidencie žalobcu bolo zistené, že na území Slovenskej republiky nemal nikdy udelený žiadny druh pobytu, na území Slovenskej republiky a ani na území iných štátov Schengenskej dohody nemá žiadnych blízkych príbuzných, je ženatý, jeho manželka, štyri deti, matka a súrodenci trvalo žijú v Ruskej federácii.
50. S poukazom na uvedené preto navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe nepožiadal o nariadenie pojednávania, hoci bol poučený podľa § 105 ods. 2 písm. a) SSP (č. l. 32).
51. Žalobca v replike poukázal na to, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení vôbec nevyjadruje k ťažiskovým skutkovým a právnym argumentáciám, ktoré sú jasne a vecne sformulované priamo v žalobe a preto sa v celom rozsahu odvolal na svoju argumentáciu uplatnenú v žalobe, ako aj na všetky svoje predchádzajúce podania.
52. Žalovaný v duplike poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/7/2017, ktorým bola zamietnutá kasačná sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/190/2015-30 zo dňa 09.02.2017, v rámci ktorého krajský súd akceptoval použitie stanoviska MH SR ako relevantného podkladu, na základe ktorého správne orgány rozhodujú v rámci svojho konania. Rovnako poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža 8/2012 zo dňa 24.02.2012. Záverom poukázal na to, že doloženie zákonom stanovených dokladov je jednou, avšak nie jedinou podmienkou pre udelenie, resp. obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky, nakoľko zo zákona č. 404/2011 Z. z. vyplýva, že aj po splnení podmienok stanovených v zákone cudzincovi pobyt nie je udelený, resp. obnovovaný automaticky.
IV. Relevantná právna úprava
53. Podľa § 6 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
54. Podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. prechodný pobyt na účel podnikania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý koná alebo bude konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu.
55. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. žiadosť o udelenie prechodného pobytu podáva štátny príslušník tretej krajiny na úradnom tlačive. Pri podaní žiadosti o udelenie prechodného pobytu je štátny príslušník tretej krajiny povinný predložiť platný cestovný doklad a všetky náležitosti k žiadosti o udelenie prechodného pobytu ustanovené týmto zákonom, inak zastupiteľský úrad alebo policajný útvar žiadosť o udelenie prechodného pobytu neprijme. Ak zastupiteľský úrad alebo policajný útvar žiadosť o udelenie prechodného pobytu neprijme, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny poskytne písomnú informáciu o tom, ktoré doklady musí k žiadosti o udelenie prechodného pobytu doložiť, aby sa jeho žiadosť prijala. Žiadosť o udelenie prechodného pobytu podľa § 23 ods. 1 však zastupiteľský úrad alebo policajný útvar neprijme len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny nepredloží platný cestovný doklad. Zastupiteľský úrad neprijme žiadosť o udelenie prechodného pobytu podľa § 23 ods. 5, ak pri podaní tejto žiadosti zistí, že sa štátny príslušník tretej krajiny bude počas vnútropodnikového presunu zdržiavať dlhšie obdobie na území členského štátu ako na území Slovenskej republiky.
56. Podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny priloží k žiadosti o udelenie prechodného pobytu dve fotografie s rozmermi 3 x 3,5 cm zobrazujúce jeho aktuálnu podobu a doklady nie staršie ako 90 dní, ktoré potvrdzuj účel pobytu; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22, ktorý je zapísaný v obchodnom registri, v živnostenskom registri alebo v inom obdobnom registri alebo zapísaný v obchodnom registri ako osoba oprávnená konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva.
57. Podľa § 32 ods. 5 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. účel pobytu podľa odseku 2 písm. a) štátny príslušník tretej krajiny preukáže predložením podnikateľského zámeru vo forme podľa osobitného predpisu, podnikateľského zámeru na realizáciu inovatívneho projektu alebo dokladu potvrdzujúceho oprávnenie na podnikanie, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22.
58. Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu prihliada na
a) verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia,
b) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu, c) stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu prechodného pobytu.
59. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar pri posudzovaní podnikateľského zámeru, ktorý štátny príslušník tretej krajiny predložil podľa § 32 ods. 5 písm. a), si vyžiada stanovisko od Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny je
a) prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky alebo b) prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a predložený podnikateľský zámer bude slúžiť na realizáciu inovatívneho projektu.
60. Podľa § 33 ods. 6 písm. g) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme.
61. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, 91a) ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), § 115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak.
62. Podľa § 131f ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. konania podľa tohto zákona začaté pred 1. májom 2018 sa dokončia podľa predpisov účinných do 30. apríla 2018; podľa ustanovení tohto zákona účinných od 1. mája 2018 sa dokončia len vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie.
63. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
64. Podľa § 32 ods. 2 správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.
65. Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
66. Podľa § 34 ods. 5 správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
V. Konanie na správnom súde a rozhodnutie správneho súdu
67. Správny súd, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy vrátane administratívneho spisu orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.
68. Správny súd mal obsahom administratívneho spisu preukázaný priebeh administratívneho konania, tak ako je opísaný v bodoch 1 až 27 tohto rozsudku, pričom ďalej zohľadňoval skutočnosti vyplývajúce z priebehu administratívneho konania a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v nadväznosti na predostreté žalobné body. Správny súd však na tomto mieste považuje za potrebné upriamiť pozornosť žalobcu, že všeobecný odkaz uvedený v správnej žalobe v bode 6, konkrétne odvolanie sa na všetky argumenty a námietky uplatnené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu neznamená, že žalobné dôvody predstavujú všetky odvolacie námietky. Je potrebné si uvedomiť, že predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie žalovaného o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, čo znamená, že žalovaný určitým spôsobom vyhodnocoval resp. mal vyhodnocovať uplatnené odvolacie námietky, pričom žalobca má následne v správnej žalobe namietať konkrétnosti v súvislosti so závermi odvolacieho orgánu, resp. pokiaľ sa žalovaný vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s odvolacími námietkami, je namieste namietať, že rozhodnutie je vo vzťahu ku konkrétnym odvolacím námietkam nedostatočné. Nie je úlohou správneho súdu vyhľadávať za žalobcu a následne konkretizovať, s ktorými odvolacími námietkami sa žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. V správnom súdnictve platí prísna koncentračná zásada, čo znamená, že správny súd je viazaný rozsahom a konkrétnymi žalobnými bodmi predloženými správnemu súdu v rámci lehoty na podanie správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP). Preto správny súd posudzoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia výlučne v rámci žalobných bodov uvedených v správnej žalobe.
69. Zásadnou žalobnou námietkou bolo tvrdenie žalobcu, že účel pobytu podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov bol povinný preukázať dokladom potvrdzujúcim oprávnenie na podnikanie (čo aj urobil) a nie predložením podnikateľského zámeru podľa osobitného predpisu, čo znamená, že správny orgán nemohol (nesmel) v danom prípade postupovať podľa § 33 ods. 2 citovaného zákona, teda posudzovať podnikateľský zámer a žiadať stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky.
70. V danom konaní nebolo sporné, že žalobca žiadal prechodný pobyt na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t.j. z dôvodu, že bude konať za spoločnosť Benalium s.r.o., ktorú skutočnosť preukazoval zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa 24.04.2018 a rozhodnutím jediného spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným (RAI AGENCY, s.r.o.) zo dňa 24.04.2018, ako aj ďalšími dokladmi uvedenými v bode 1 tohto rozsudku. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu sám dňa 31.07.2018 doručil Podnikateľský zámer spoločnosti Benalium s.r.o., spolu so Zmluvou o spolupráci s advokátskou kanceláriou a Zmluvou o budúcej zmluve o vedení účtovníctva, za účelom, aby Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky vedelo ľahšie posúdiť, či podnikanie bude prínosom pre Slovensko, teda sa nezakladá na pravde tvrdenie žalobcu, že správny orgán od neho podnikateľský zámer vyžadoval. Naviac v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu obligatórne prihliada na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia, pričom práve vo vzťahu k hospodárskym záujmom Slovenskej republiky je namieste, aby toto hľadisko bolo posúdené zo strany kompetentného orgánu, ktorým je Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky oprávňujúce za týmto účelom vyžiadať si potrebné doklady. Taktiež je potrebné na tomto mieste zdôrazniť, že je to práve žiadateľ o udelenie prechodného pobytu, ktorý má preukázať, že jeho podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky. V danom prípade preto Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky za účelom vyhodnotenia, či podnikateľská činnosť žalobcu bude alebo nebude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky posudzovalo žalobcom predložený podnikateľský zámer spolu s ďalšími predloženými dokladmi.
71. V súvislosti so spoločnosťou Benalium s.r.o. správny súd poukazuje tiež na to, že nešlo o zabehnutú spoločnosť, tak ako tvrdí žalobca v správnej žalobe, nakoľko je preukázané, že spoločnosť vznikla dňa 07.02.2018, pričom žalobca požiadal o prechodný pobyt dňa 25.04.2018, t.j. dva mesiace po jej vzniku. Skutočnosť, že spoločnosť bola v čase podania žiadosti ešte neaktívna (a neaktívna je doposiaľ, k tomu bližšie bod 79 rozsudku) vyplýva aj z osobného pohovoru so žalobcom, ktorý tvrdil, že spoločnosť nemá prevádzky, ani skladové priestory s tým, že „všetko zriadia po povolení pobytu“.
72. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že predložil doklad potvrdzujúci oprávnenie na podnikanie majúc pravdepodobne na mysli doklady týkajúce sa prevodu obchodného podielu vo vzťahu k spoločnosti Benalium s.r.o. a teda, že nemal povinnosť predložiť podnikateľský zámer, čo následne znamená, že tento nemal byť posudzovaný Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky podľa § 33 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, tak k uvedenému správny súd s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) citovaného zákona opakuje, že pokiaľ žalobca žiada o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania je povinný preukázať, že jeho podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, čo znamená, že je výlučne v jeho záujme prínos svojej podnikateľskej činnosti náležite zdokladovať, pričom pokiaľ Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky za týmto účelom žiada predloženie podnikateľského zámeru, nejde o požiadavku mimo zákonného rámca.
73. S poukazom na body 69 až 72 správny súd uzatvára, že žalobca účel svojho pobytu podľa § 22 ods. 1 písm. b) v spojení s § 32 ods. 2 písm. a) a v spojení s § 32 ods. 5 písm. a) správne preukazoval dobrovoľne predloženým podnikateľským zámerom, ktorý bol následne s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) v spojení s § 33 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov v súlade so zákonom posudzovaný kompetentným orgánom - Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov preto správny súd posudzovanú námietku vyhodnotil za nedôvodnú.
74. Ďalej žalobca namietal, že stanovisko MH SR nie je dostatočným podkladom pre vydanie rozhodnutia, nakoľko nie je z neho zrejmé, z akých dôvodov je jeho podnikateľský zámer nedostatočný, resp. že jeho podnikateľská činnosť nebude vo verejnom záujme, teda nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, pričom v tejto súvislosti argumentoval, že nepoznaním týchto dôvodov, sa mu odňala možnosť vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom, čím došlo k porušeniu práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako tvrdil, že v konaní pred správnym orgánom má byť účastníkovi konania daná možnosť účinne sa brániť (§ 33 ods. 2 správneho poriadku), konkrétne dôkazmi, ktoré môžu vyvrátiť skutočnosti tvoriace podklad rozhodnutia (negatívne stanovisko MH SR).
75. Zákon o pobyte cudzincov vymedzuje podklady, z ktorých príslušný orgán verejnej správy vychádza pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania, pričom jedným z týchto podkladov je aj stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky k otázke, či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny je prínosom pre hospodárske záujmy SR, pričom sa pri zodpovedaní tejto otázky posudzuje najmä predložený podnikateľský zámer. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava zaslalo Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky dňa 18. júna 2018 doklady, ktoré žalobca predložil spolu so žiadosťou o udelenie prechodného pobytu. Súčasne svojou žiadosťou o stanovisko k podnikateľskej činnosti zo dňa 02.08.2018 doložil Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky Podnikateľský zámer spoločnosti Benalium s.r.o., Zmluvu o vedení účtovníctva a Zmluvu o poskytovaní právnych služieb. Na základe týchto predložených dokladov Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky uzavrelo svojím stanoviskom zo dňa 17. septembra 2018 a opakovane dňa 26. apríla 2019, že podnikateľská činnosť žalobcu nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu mal preukázané, že Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky svojím stanoviskom zo dňa 09.08.2018 najskôr oznámilo policajnému útvaru, že bez predloženého podnikateľského zámeru nevie posúdiť, či podnikateľská činnosť príslušníka tretej krajiny bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, čo znamená, že relevantným podkladom bol práve predložený podnikateľský zámer spoločnosti Benalium s.r.o. S negatívnym stanoviskom MH SR bol žalobca upovedomený, pričom mal možnosť na základe výzvy zo dňa zo dňa 28.09.2018 a následne na základe výzvy zo dňa 14.05.2019 vydanej v rámci odvolacieho konania, predložiť ďalšie dôkazy, ktorými by preukazoval, že podnikateľská činnosť, ktorú chce na území Slovenskej republiky vykonávať je v súlade s hospodárskym záujmom Slovenskej republiky. Žalobca však žiadne takéto dôkazy nepredložil tvrdiac, že nevie na základe akých kritérií MH SR posudzovalo jeho podnikateľský zámer. Správny súd vo vzťahu k uvedenému argumentuje tým, že pokiaľ žalobca tvrdil, že v domovskej krajine je majiteľom spoločnosti s hlavným predmetom činnosti - výroba kovových a drevených okenných rámov, mal možnosť napríklad preukázať potenciálnych odberateľov aj na území Slovenskej republiky (predložiť zmluvy o uzavretí budúcich zmlúv), nakoľko mu nič nebráni v tom, aby ako fungujúca spoločnosť pôsobiaca v Ruskej federácii obchodovala aj s podnikateľskými subjektmi na území Slovenskej republiky, ďalej doložiť rôzne certifikáty kvality výrobkov, ktoré chcel na území Slovenskej republiky ponúkať, a to za účelom
prezentácie týchto výrobkov, rovnako mohol preukázať svoje hospodárske výsledky v domovskej krajine, konkrétne aký dosahuje zisk a podobne. Žalobca, však okrem už uvedených dokladov na podporu svojho tvrdenia o prínose podnikateľskej činnosti spoločnosti Benalium s.r.o., v ktorej mal vykonávať funkciu konateľa, nepredložil žiadne ďalšie doklady. V tejto súvislosti rovnako správny súd poukazuje aj na osobný pohovor uskutočnený dňa 25. apríla 2018, pri ktorom žalobca uviedol, že spoločnosť Benalium s.r.o. sa zaoberá stavebnou činnosťou, investovaním do stavebníctva, pričom neuviedol, že plánuje výrobu okenných a dverných rámov, len spomenul, že v Ruskej federácii má obchodné centrum na výrobu okenných rámov. Preto pokiaľ Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky ako kompetentný orgán, na základe predložených dokladov opakovane uzavrelo, že podnikateľská činnosť nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, bolo namieste na toto stanovisko pri rozhodovaní o udelení prechodného pobytu práve za účelom podnikania prihliadať.
76. Pokiaľ žalobca namietal neurčitosť stanoviska MH SR najmä z toho pohľadu, že nevie na základe akých kritérií Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky posudzovalo podnikateľský zámer spoločnosti Benalium s.r.o., tak k uvedenému je potrebné skonštatovať, že štátny príslušník tretej krajiny zodpovedá za oblasť podnikateľskej činnosti, ktorej sa chce na území Slovenskej republiky venovať, pričom pochopiteľne nie každá oblasť predstavuje prínos pre hospodárskej záujmy Slovenskej republiky, ktorú skutočnosť posudzuje práve Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky a rovnako žiadateľ zodpovedá aj za obsah a presvedčivosť predloženého podnikateľského zámeru s tým, že nie je povinnosťou konajúcich orgánov verejnej správy, ani Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky vyzývať žiadateľa o doplnenie podnikateľského zámeru.
77. V danom prípade mal správny súd preukázané, že žalobca bol opakovane oboznámený s negatívnym stanoviskom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ktorému po prvom stanovisku boli zrejmé výhrady žalobcu (MH SR bol zaslané jeho vyjadrenie zo dňa 13.10.2018), teda žalobca mal možnosť svoj prínos pre hospodárske záujmy podložiť ďalšími dôkazmi, čo však neurobil a preto nemôže obstáť jeho námietka o porušení ustanovenia § 33 ods. 2 správneho poriadku, teda, že pred vydaním rozhodnutia nebol oboznámený s podkladom rozhodnutia a že nemal možnosť sa k nemu vyjadriť, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
78. Otázkou záväznosti stanoviska Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky sa v skutkovo obdobnom prípade, keď žalobca žiadal o prechodný pobyt na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov venoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 10Sžak/7/2017 z 20. júna 2017 v bode 21 skonštatoval, že : „Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa, ktorou tento spochybňoval relevanciu vyjadrenia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky k jeho žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky za účelom podnikania považoval kasačný súd za dôležité uviesť, že podľa ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov v spojení s § 33 ods. 2 zákona je správny orgán pri rozhodovaní o udelení prechodného pobytu povinný prihliadať (okrem iného) na verejný záujem (záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom) - osobitne na hospodárske záujmy Slovenskej republiky (či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky), ku ktorým je kompetentný sa vyjadrovať sa ako ústredný orgán štátnej správy práve Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, nakoľko je žiaduce, aby sa regulovala situácia hospodárskeho trhu a trhu práce aj tým spôsobom, že správne orgány dozerajú na imigráciu cudzincov, ktorých podnikateľská činnosť (a s tým súvisiaci pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky) má nepochybne vplyv na hospodárstvo Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že ako hospodárny sa javí len prechodný pobyt takého cudzinca, ktorého podnikateľská činnosť bude benefitom pre hospodárstvo Slovenskej republiky.“ Z citovaného rozsudku najvyššieho súdu jasne vyplýva, že stanovisko Ministerstva hospodárstva SR je pre konajúce orgány verejnej správy záväzné, pričom je to práve MH SR, ktoré je kompetentné vyjadriť sa práve k otázke, či podnikateľský zámer žiadateľa je benefitom pre hospodárstvo SR, pričom hospodársky záujem SR sa na účely rozhodnutia o udelení prechodného pobytu na účel podnikania považuje za verejný záujem, ktorý musí byť na tento účel žiadosti splnený. Vychádzajúc preto zo stanoviska MH SR, ktoré bolo vydané na základe žalobcom predloženého podnikateľského zámeru a ďalších dokladov, ako aj zo všeobecných záverov vyplývajúcich z osobného pohovoru žalobcu, správny súd konštatuje, že žalobca nepreukázal, že podnikateľská činnosť spoločnosti Benalium s.r.o., v ktorej mal žalobca vykonávať funkciu konateľa a mal byť jediným spoločníkom prinesie benefit pre hospodárstvo SR. Preto s poukazom na body 74 až 77
správny súd vyhodnotil námietku žalobcu týkajúcu sa stanoviska MH SR a s ním súvisiacich námietok za nedôvodnú.
79. V súvislosti s pochybnosťami o serióznosti samotnej podnikateľskej činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky nedá správnemu súdu naviac nepoukázať na zistenie, ktoré má preukázané na základe Obchodného registra SR a to, že JUDr. Radik Norekyan - konajúci za spoločnosť IMMIGRATION CONSULTING SERVICES s.r.o., ktorá zastupovala žalobcu v rámci administratívneho konania, je súčasne konateľom viacerých spoločností, okrem spoločnosti RAI AGENCY, s.r.o., IMMIGRATION CONSULTING SERVICES s.r.o. a ADVKBA1 s.r.o., ktoré podľa internetovej stránky A. jediné vykazujú hospodársku činnosť, pričom ďalšie spoločnosti, ako Benalium s.r.o. (vznikla 10.02.2018), Demodex s.r.o. (vznikla 23.08.2017), Encine s.r.o. (vznikla 07.05.2019), Gebbis s.r.o. (vznikla 15.05.2019), Milverton s.r.o. (vznikla 09.12.2016) a Verhalen s.r.o. (vznikla 20.10.2018) vykazujú podľa uvedenej internetovej stránky za všetky roky svojho pôsobenia zisk 0 eur. Z uvedeného preto správnemu súdu vyplýva, že tieto spoločnosti boli JUDr. Radikom Norekyanom s vysokou pravdepodobnosťou založené na účely získania prechodného pobytu pre štátnych príslušníkov tretej krajiny, čo sa následne odrazilo aj v preukázaní reálnosti podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky. Aj s poukazom na uvedené preto obstojí záver konajúcich orgánov verejnej správy o účele získania prechodného pobytu na území Slovenskej republiky, ktorým bolo voľný prístup do Schengenského priestoru.
80. Rovnako má správny súd za to, že tak v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, ako aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nachádza úvaha, ktorou konajúce orgány verejnej správy odôvodnili preferenciu verejného záujmu, ktorý v danom prípade predstavuje hospodársky záujem SR, pričom sa venovali aj otázke, či zamietnutím žiadosti žalobcu o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania nebude neprimerane obmedzené respektíve odňaté právo cudzinca podnikať na území SR. Správny súd konštatuje, že v danom prípade skutočne dochádza k stretu individuálneho záujmu žalobcu, ktorým je podnikanie na území Slovenskej republiky s verejným záujmom, ktorý v danom prípade predstavuje hospodársky záujem pre všetkých, resp. mnohých občanov Slovenskej republiky, ktorý však predloženým podnikateľským zámerom nebol podľa stanoviska MH SR naplnený. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zákonným predpokladom pre udelenie povolenia na prechodný pobyt za účelom podnikania je prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo SR, čo v danom prípade splnené nebolo a to nielen s poukazom na negatívne stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ale aj s poukazom na presvedčivosť osobného pohovoru, ktorý bol so žalobcom uskutočnený dňa 25.04.2018, pričom aj na túto skutočnosť konajúce orgány verejnej správy v odôvodneniach svojich rozhodnutí správne poukázali. Z uvedeného dôvodu bolo namieste uprednostnenie verejného záujmu, čo súčasne znamená obmedzenie resp. odňatie práva cudzinca podnikať na území SR (článok 35 ods. 4 Ústavy SR).
81. Rovnako sa konajúce orgány verejnej správy venovali aj otázke zásahu do súkromného a rodinného života, pričom na základe zistených skutočností, ktoré uviedli v odôvodnení svojho rozhodnutia, skonštatovali, že v prípade žalobcu k zásahu do súkromného a rodinného života nemôže dôjsť, nakoľko nemá na území Slovenskej republiky, ani v iných štátoch Schengenského priestoru svojich príbuzných, jeho rodina žije v Ruskej federácii.
82. Pokiaľ žalobca tvrdil, že preukázateľne splnil všetky podmienky dané zákonom, čím došlo zo strany žalovaného k porušeniu zákona, keďže mu pobyt na území Slovenskej republiky neudelil, tak k uvedenému správny súd uvádza, že zákon o pobyte cudzincov vo svojich ustanoveniach ako § 22, § 32 a § 33 presne špecifikuje podmienky udelenia prechodného pobytu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny naj území Slovenskej republiky na účel podnikania, pričom platí, že až po ich splnení je príslušný orgán verejnej správy oprávnený prechodný pobyt udeliť. Nakoľko v danom prípade bol daný dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov, správny súd nemôže konštatovať, že žalobca preukázateľne splnil všetky zákonné podmienky na udelenie pobytu.
83. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu a odôvodnenia tak napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia správny súd konštatuje, že v danom prípade bol skutkový stav zistený dostatočne na právne posúdenie veci, čo sa následne odrazilo v odôvodnení tak napadnutého rozhodnutia, ako aj v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia. Vo vzťahu k odôvodneniam uvedených rozhodnutí správny súd konštatuje, že tieto možno dôvodne označiť za dostatočné, presvedčivé a zrozumiteľné.
84. Správny súd vychádzajúc z prechodného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov (§ 131f ods. 1) súčasne konštatuje, že žalovaný správne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že konanie sa dokončí podľa právneho stavu účinného do 30. apríla 2018, nakoľko právna úprava účinná od 1. mája 2018 nebola pre žalobcu priaznivejšia.
85. S poukazom na uvedené skutočnosti správny súd zastáva názor, že v prípade žalobcu bol dostatočne daný zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území SR za účelom podnikania a to podľa ustanovenia § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov, teda, že udelenie prechodného pobytu žalobcovi nie je vo verejnom záujme, pričom tento záver má dostatočný podklad v administratívnom spise. Preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
86. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v zásade neprináleží.
87. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.