Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sa/23/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Petrou Vysaníkovou v právnej veci žalobkyne: I. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Z. U. Š., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S., I. XX, právne zastúpenej: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica, Sládkovičova 25, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB5-23-016/2020-AV zo dňa 13.08.2020 o zaistení žalobkyne takto,

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica, Sládkovičova 25, Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB5-23-016/2020-AV zo dňa 13.08.2020, ktorým žalovaný zaistil žalobkyňu: I.Q. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Z. U. Š., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobkyni p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj súd) dňa 10.09.2020 sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB5-23-016/2020- AV zo dňa 13.08.2020 o zaistení žalobkyne, zároveň žiadala nariadiť bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia a priznať plnú náhradu trov konania.

správne rozhodnutie

2. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB5-23-016/2020-AV zo dňa 13.08.2020 (ďalej aj preskúmavané rozhodnutie alebo napadnuté rozhodnutie) zaistil žalobkyňu dňa 13.08.2020 podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj Nariadenie Dublin III); v súlade s zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa zákona o pobyte cudzincov, najviac do 13.11.2020 a žalobkyňu dňa 13.08.2020 umiestnil do Ú.J. Z. Y. Z. T. S.. 3. Žalovaný preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 12.08.2020 o 17 hod. bol hliadkou OO PZ Kremnica otvorený náves kamióna Volvo ev. číslo M., zastavený na štátnej ceste I/65 za obcou Kremnické Bane smerom na mesto Martin, ktorý viedol vodič T. Z., štátny príslušník X.. V návese sa nachádzala skupina 6 cudzincov, 3 dospelé osoby (2 muži a jedna žena) a 3 maloleté deti vo veku od

2 do 6 rokov, ktorí nevedeli hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Neskôr bolo zistené, že v zadržanej skupine štátnych príslušníkov Z. U. X. sa nachádzala 5 členná rodina (muž W. D. I., nar. XX.XX.XXXX, jeho manželka I. I., nar. XX.XX.XXXX, ich deti G. I. I., nar. XX.XX.XXXX, S. D. I., nar. XX.XX.XXXX a G. M. I., nar. XX.XX.XXXX) a priateľ J. Q., nar. XX.XX.XXXX. 4. Dňa 13.08.2020 bola žalobkyňa žalovaným upovedomená o tom, že je voči nej začaté konanie o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a to z dôvodu podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, t.j. pre dôvodné podozrenie neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. K uvedenému sa žalobkyňa prostredníctvom tlmočníka vyjadrila do zápisnice č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2020-AV, kde uviedla, že zdravotné ťažkosti nemá, právneho zástupcu nepožaduje, cestovný doklad nevlastní, ani nikdy nevlastnila, trestaná nebola, finančné prostriedky nemá, pokryť náklady na pobyt na Slovensku nevie, nikoho tu nepozná a nevie si na Slovensku zabezpečiť ubytovanie. Ďalej opísala svoju cestu z domovskej krajiny (Z.) až na územie Slovenskej republiky, kde by chcela požiadať o azyl. Do Z. sa vrátiť nechce, pretože má obavy z členov J., ktorí sú krutí, no trest smrti jej nehrozí. Uviedla tiež, že je vydatá a cestuje s manželom a troma maloletými deťmi. V Rumunsku požiadali o azyl a následne azylový tábor opustili. Ich cieľovou krajinou je Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Rakúsko. Žalobkyňa bola v súvislosti s mimoriadnou situáciou na Slovensku podrobená PCR RNA Sars CoV-2 testu na ochorenie COVID-19, a to s negatívnym výsledkom. Lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo žalovaným zistené, že žalobkyňa je vedená ako žiadateľka o udelenie azylu v Rumunsku (systém EURODAC pod č. RO1TM201T2007212115), o ktorý požiadala v Rumunsku dňa 21.07.2020. Žalobkyňa preto svojim konaním podľa názoru žalovaného, naplnila podmienky zaistenia na účely odovzdania na územie Rumunska podľa Nariadenia Dublin III a z uvedených dôvodov žalovaný toho istého dňa (13.08.2020) kontaktoval Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len Dublinské stredisko). Poverený zamestnanec Dublinského strediska dňa 13.08.2020 konanie akceptoval. 5. Žalovaný citujúc ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov a ustanovenie čl. 18 ods. 2 Nariadenia Dublin III, konštatoval, že žalobkyňa bola zadržaná počas jej neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, a to potom ako dňa 21.07.2020 požiadala o azyl v Rumunsku, pričom nevyčkala do skončenia azylového konania a Rumunsko opustila. V zápisnici o výsluchu žalobkyňa tiež uviedla, že jej cieľovou krajinou je v prvom rade Nemecko. Z uvedených zistení mal žalovaný za preukázané, že existuje značné riziko jej úteku, a preto žalobkyňu zaistil na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Dublin III, a to bez uplatnenia miernejšieho alternatívneho donucovacieho opatrenia (čl. 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III, § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) s poukazom na osobu žalobkyne, jej pomery na území Slovenska, zabezpečenie miery ohrozenia, účelu zaistenia a ohrozenie bezpečnosti spoločnosti.

6. Ďalej žalovaný konštatoval, že ako žiadateľka o udelenie azylu má žalobkyňa právo na preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru. Rešpektujúc azylovú politiku členských štátov Európskej únie a v súlade s Nariadením Dublin III platí pri určovaní členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov EÚ princíp tzv. prvého kontaktu, kedy je za vybavenie žiadosti i za žiadateľa zodpovedný štát, ktorý sa začal ako prvý zaoberať žiadosťou. Štát sa zároveň zaväzuje vziať žiadateľa späť ak sa nachádza na území iného štátu. Z vyššie uvedeného vyplynulo, že Rumunská republika je štátom, kde žalobkyňa po prvýkrát požiadala o medzinárodnú ochranu - udelenie azylu. Zodpovedný štát, teda Rumunsko, je preto povinný podľa čl. 18 ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Dublin III prevziať žiadateľku, ktorá podala žiadosť v inom členskom štáte, resp. prijať späť žiadateľku, ktorej žiadosť je v procese posudzovania a ktorá podala žiadosť v inom členskom štáte, alebo prijať späť žiadateľku ktorá sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt, čo je dôvodné v posudzovanom prípade.

7. Žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia do doby na to potrebnej, najviac do 13.11.2020, počas ktorej správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie žalobkyne do členského štátu v ktorom požiadala o medzinárodnú ochranu, pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany úradov Rumunska, ako aj samotná príprava prevozu, technické, materiálne ako aj personálne zabezpečenie prevozu a prevzatia príslušnými orgánmi tohto štátu.

8. Na účel zabezpečenia prípravy a výkonu prevozu žalobkyne formou zaistenia, vzhľadom na jej doterajšie konanie, žalovaný umiestnil žalobkyňu do Ú. Z. Y. Z. T. S.. Zariadenie je určené na

umiestňovanie cudzincov, ktorí sú zaistení za účelom výkonu administratívneho vyhostenia, výkonu trestu vyhostenia, realizácie readmisie z územia SR do iného členského štátu EÚ prípadne inej tretej krajiny a na realizáciu tzv. dublinského transferu podľa Nariadenia Dublin III.

súdne konanie

9. V zákonom stanovenej lehote podala žalobkyňa proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- BB5-23-016/2020-AV zo dňa 13.08.2020 (ďalej aj preskúmavané rozhodnutie alebo napadnuté rozhodnutie) správnu žalobu zo dňa 27.08.2020. Žiadala toto rozhodnutie žalovaného zrušiť, žalovanému nariadiť, aby bezodkladne prepustil žalobkyňu zo zaistenia a aby jej bola priznaná plná náhradu trov konania.

10. Žalobkyňa považuje preskúmavané rozhodnutie za nezákonné z dôvodov uvedených v , a (ďalej len ), t.j. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov; došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Namietala, že z výroku preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že účastníčka konania bola zaistená „na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jej prevozu", čo je v skutočnosti len citáciou zákona o pobyte cudzincov. Podľa názoru žalobkyne z uvedeného výroku nie je zrejme, či ju žalovaný zaistil z dôvodu zabezpečenia prípravy jej prevozu, alebo z dôvodu zabezpečenia výkonu jej prevozu, alebo z obidvoch týchto dôvodov. Ďalej uviedla, že z preskúmavaného rozhodnutia nie je zrejme, v čom konkrétne majú byť naplnené podmienky, ktoré zakladajú značné riziko jej úteku, nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia sa javí, že účastníčka konania bola zaistená len z dôvodu, že v jej prípade prichádza do úvahy konanie podľa Nariadenia Dublin III. Ďalej žalobkyňa namietala tiež, že doba zaistenia uvedená v preskúmavanom rozhodnutí je v rozpore s čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, pretože podľa jej výpočtu mala byť zaistená maximálne do 08.11.2020, pričom žalovaný ju zaistil až do 13.11.2020. Žalobkyňa sa tiež nestotožnila s tým, že z preskúmavaného rozhodnutia je zrejmé, že účastníčka konania bola zadržaná a zaistená spolu s jej troma maloletými deťmi a manželom (rodina), no v odôvodnení rozhodnutia nemožno nájsť zmienku o tom, akým spôsobom sa táto skutočnosť prejavila pri posúdení správneho orgánu, či ide o primerané opatrenie a či nie je možné uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Takýto zásah je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá poukazuje na to, že umiestňovanie maloletých detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, je porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 14.06.2016. V závere žalobkyňa dodala, že v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24.1.2017 bol správny orgán povinný skúmať účel zaistenia a realizovateľnosť postupu podľa Nariadenia Dublin III, a to v čase pandémie koronavírusu, a teda skúmať, či takýto postup prichádza do úvahy. V prípade nerealizovateľnosti, nemožno považovať zaistenie za zákonné, keďže nemôže naplniť účel zaistenia.

11. Písomným podaním zo dňa 03.09.2020 sa k žalobným námietkam vyjadril žalovaný. K prvej žalobnej námietke žalovaný uviedol, že z rozhodnutia (výroková časť i odôvodnenie), je celkom zrejmé, ako žalovaný rozhodol. Má za to, že účastníčka konania bola zaistená v súlade so zákonom a v súlade s osobitným predpisom na účel zabezpečenia prípravy jej prevozu podľa nariadenia a v prípade akceptácie členského štátu, že prevezme alebo prijme účastníčku konania ako žiadateľku o udelenie azylu späť, ako osobu uvedenú v čl. 18 ods. 1 písm. c/ Nariadenia Dublin III, na účel výkonu jej prevozu. Až do úspešného vykonania tzv. dublinského transferu, eskorty, kedy opustí územie Slovenskej republiky, je dôvodné obmedziť účastníčku konania na osobnej slobode, nakoľko existuje značné riziko jej úteku a to z dôvodu konania o odovzdaní. K námietke žalobkyne o neexistencii dôkazov potvrdzujúcich značné riziko jej úteku žalovaný uviedol, že v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia žalovaný vychádzal zo všetkých okolností a faktorov zistených po jej zadržaní. Zopakoval, že ak by účastníčka konania nebola zaistená a bola by umiestnená do azylového zariadenia (alternatíva

- hlásenie pobytu v zariadení), kde má voľný pohyb, existuje značné riziko jej úteku. Potvrdzuje to svojvoľný odchod, tak ako konala po podaní žiadosti o udelenie azylu dňa 27.10.2020, z Rumunskej republiky a následný nelegálny pohyb (predpoklad za pomoci prevádzačov) po území členských štátov

zo snahou dostať sa do Nemecka. Značné riziko jej úteku podľa názoru žalobcu potvrdzuje aj to, že napriek neschopnosti postarať sa o seba po stránke materiálnej a existenčnej opustila zariadenie spolu s maloletými deťmi, čím ohrozila nielen svoje, ale aj ich zdravie. Jej nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o azyle, ktorý nie je v kompetencii Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že počas konania o zaistení sa zaoberal aj tzv. alternatívami zaistenia a to aj z hľadiska efektivity výkonu, ako aj z praktickej realizácie a možnosti ich využitia. S poukazom na ustanovenia § 89 ods. 2 a 3 zákona o pobyte cudzincov konštatoval, že ide o oprávnenie policajného útvaru, ktorý môže uložiť uvedené alternatívy na základe vlastných zistení a podkladov k rozhodnutiu, nejde o povinnosť uložiť ich za každých okolností. Uzavrel, že s prihliadnutím na osobu účastníka konania, jej pomery a mieru ohrozenia, ktorú mohol spôsobiť, zaistenie bolo za daných okolností primeraným opatrením a nebolo možné uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. V prípade účastníčky konania bolo riziko, že nezaistením a umiestnením do azylového tábora (s inštitútom hlásenia pobytu) by sa mohla po úteku naďalej pohybovať po členských štátoch neoprávnene bez cestovných dokladov, finančných prostriedkov a zabezpečenia ubytovania, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti. K žalobkyňou namietanej dĺžke doby zaistenia žalovaný uviedol, že žalobkyňa bola zaistená dňa 13.08.2020, žiadosť o začatie dublinského konania bola Dublinským strediskom MÚ MV SR prijatá dňa 13.08.2020, podanie o prevzatie naspäť bolo zodpovednému štátu (Rumunsku) odoslané dňa 26.08.2020. Lehota na odpoveď zodpovedného štátu je do dňa 09.09.2020. Do dňa podania vyjadrenia žalovaného k žalobe nebola žiadosť Rumunskom akceptovaná, a preto lehota zaistenia uvedená v preskúmavanom rozhodnutí, najviac do 13.11.2020, podľa názoru žalovaného nie je v rozpore so zákonom ani nariadením. K námietke žalobkyne, že žalovaný pri rozhodovaní o zaistení nevzal ohľad na tu skutočnosť, že žalobkyňa cestuje spolu s manželom a troma maloletými deťmi žalovaný uviedol, že všetci boli zaistení z dôvodu konania o odovzdaní samostatnými rozhodnutiami, pričom deti boli zaistené a umiestnené do zariadenia spolu s rodičmi. Poukazujúc na Dohovor o ľudských právach a základných slobodách, Dohovor o právach dieťaťa a konštatoval, že tým, že maloletých umiestnil spoločne s ich matkou (i otcom) v jednom zariadení, chránil najlepšie záujmy maloletých a nepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny. Konštatoval, že i keď umiestnenie maloletého dieťaťa v ÚPZC Sečovce spolu s jeho matkou je zásahom do práv dieťaťa, je v záujme maloletého dieťaťa, aby zotrvalo so svojim rodičom a nebolo od neho odlúčené a odovzdané pracovníkom sociálnej kurately, čo by podľa názoru žalovaného bolo horším zásahom do jeho práv. Dodal, že ÚPZC Sečovce je zariadením, v ktorom sú vytvorené podmienky a je prispôsobené aj pre umiestnenie rodín s deťmi, zaistenými v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ktorým Slovenská republika transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 115/2008 (tzv. návratovú smernicu). Iba v ÚPZC Sečovce sú zriadené priestory pre umiestnenie rodín štátnych príslušníkov tretích krajín s maloletými deťmi resp. maloletých v sprievode rodiča, teda zákonného zástupcu, ktoré spĺňajú všetky požiadavky na primerané, hygienicky spôsobilé ubytovanie, stravovanie a voľnočasové aktivity a sú vybavené tak, aby sa zabránilo ohrozeniu života alebo poškodeniu zdravia a aby umiestnenie nemalo negatívny vplyv na duševné zdravie detí, ktoré sú umiestňované spolu s rodičmi. Matka (otec, rodič) má spolu s maloletým dieťaťom poskytnuté ubytovanie, stravu ako aj zabezpečenú dostatočnú zdravotnú starostlivosť. Maloletým osobám spolu s rodičmi je zabezpečená každodenná osobná hygiena, strava je deťom poskytovaná 5x denne, pediatrická zdravotná starostlivosť je poskytovaná na základe zmluvného vzťahu s pediatričkou. Mimovládna organizácia Slovenská humanitná rada zabezpečuje aj doplnkovú zdravotnú starostlivosť, najmä pri zabezpečovaní sociálneho a psychologického poradenstva, s dôrazom na starostlivosť o zraniteľné skupiny a sekundárne pri vzdelávaní a výučbe jazykov osôb umiestnených v ÚPZC Sečovce. V prípade jazykovej bariéry je k lekárskym vyšetreniam zabezpečený tlmočník do príslušného jazyka. V ÚPZC Sečovce je pre maloleté osoby k dispozícii sociálny pracovník, ktorý plánuje a reguluje vzdelávacie, rekreačné a herné aktivity maloletých osôb v zariadení. Na námietku žalobkyne ako postupovať pri zaistení a realizovateľnosti postupu podľa Nariadenia Dublin III v čase pandémie koronavírusu žalovaný reagoval tak, že účastníčka konania požiadala o udelenie azylu v Rumunsku, v čase šírenia pandémie sama s rodinou a hlavne maloletými osobami nevyčkala na rozhodnutie o poskytnutí ochrany, opustila azylové zariadenie členského štátu zodpovedného za posúdenie podania. Bez finančného, materiálneho a zdravotného zabezpečenia, pravdepodobne za pomoci prevádzačov, spolu s maloletými deťmi nelegálne migrovala ďalej cez členské štáty s cieľom dostať sa do Nemecka. Žalovaný po poskytnutí neodkladnej zdravotnej, hygienickej a materiálnej pomoci OCP PZ Banská Bystrica za dodržania bezpečnostných opatrení dňa 13.08.2020 zabezpečilo, aby účastníci konania boli podrobení testu na ochorenie COVID-19, ktorý bol negatívny. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

12. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia ( až ) preskúmal rozhodnutie žalovaného zo dňa 13.08.2020 o zaistení žalobkyne podľa zákona o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok (žalobné body podľa ), ako aj procesným postupom podľa a , a na pojednávaní konanom dňa 22.09.2020 dospel k záveru o potrebe zrušenia preskúmavaného administratívneho rozhodnutia podľa a vrátenia veci na ďalšie konanie žalovanému. Správny súd sa však nestotožnil s obsahom žalobných námietok uvedených v správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 27.08.2020, v časti vzťahujúcej sa na navrhovaný procesný postup podľa , nakoľko nevzhliadol právne dôvody pre nariadenie bezodkladného prepustenia žalobkyne zo zaistenia v súvislosti so zrušením preskúmavaného rozhodnutia o zaistení podľa zákona o pobyte cudzincov.

13. Súd nariadil na prejednanie a rozhodnutie veci pojednávanie na deň 22.09.2020. Pojednávania sa nezúčastnil žalovaný, ktorý ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní podaním doručeným súdu dňa 21.09.2020 pričom súhlasil, aby súd rozhodol v jeho neprítomnosti. Súd preto prejednal a rozhodol vec v súlade s . Na pojednávaní bola prítomná právna zástupkyňa žalobkyne, ktorá v celom rozsahu zotrvala na podanej žalobe.

právny názor správneho súdu

14. V súlade s ustanovením a správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

15. Súd z dôvodu prehľadnosti opakuje, že žalobkyňa bola preskúmavaným rozhodnutím žalovaného zaistená dňa 13.08.2020 z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Dublin III, a to najdlhšie do 13.11.2020. Umiestená bola v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S..

16. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

17. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

18. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu (t.j. Nariadenie Dublin III), ak existuje značné riziko jeho úteku.

19. Správny súd v prvom rade považuje námietku žalobkyne ohľadom nezrozumiteľnosti výroku napadnutého rozhodnutia za irelevantnú. Proces tzv. dublinského transferu je podrobne popísaný v čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III a možno ho zhrnúť do štyroch fáz: akceptácia konania dublinským strediskom, žiadosť žiadajúceho štátu, akceptácia dožiadaným štátom a transfer do dožiadaného štátu (ako je citované v bode 28. tohto rozsudku). Preto účel zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov nemožno chápať ako alternatívnu normu, ale ako normu, ktorá subsumuje celý proces tzv. dublinského transferu, od jeho prípravy až po transfer.

20. Podľa čl. 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III, ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

21. Podľa čl. 2 písm. n/ Nariadenia Dublin III, riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

22. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

23. Žalobkyňa ďalej namietala, že z rozhodnutia nie je zrejme, v čom žalovaný vidí existenciu značného rizika úteku žalobkyne. Správny súd poukazuje na tú skutočnosť, zákon o pobyte cudzincov ako ani Nariadenia Dublin III pojem “značné riziko úteku“ nedefinuje, a preto je aplikácia tohto pojmu ponechaná na úvahu správneho orgánu. Podľa názoru súdu sa s uvedenou namietanou skutočnosťou žalovaný dostatočne vysporiadal v preskúmavanom rozhodnutí, ako aj vo svojom vyjadrení k žalobe. S argumentáciou žalovaného sa súd stotožnil, a len na doplnenie dodáva, že za situácie, za ktorej prišla žalobkyňa s rodinou na územie Slovenskej republiky, je nepochybné, že ich motivácia migrovať z krajiny pôvodu až do cieľovej krajiny, ktorou je Nemecko, je veľmi vysoká. Žalobkyňa spolu so svojim manželom a maloletými deťmi požiadala o udelenie azylu v Rumunsku dňa 27.10.2020, kde boli umiestnení v azylovom tábore. No však ešte pred skončením celej azylovej procedúry žalobkyňa s rodinou tento azylový tábor opustila s úmyslom pokračovať v ceste do cieľovej krajiny. Neváhala teda vystaviť vysokému riziku nebezpečenstva svoje maloleté deti a počas pandémie koronavírusu migrovali, ohrozujúc ich životy naprieč viacerými štátmi a spôsobom, ktorý priamo ohrozoval ich životy. Za týchto okolnosti je vylúčené, aby správny súd posúdil takéto správanie, ako bežné riziko úteku.

24. Podľa čl. 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

25. Podľa čl. 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

26. Podľa čl. 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

27. Súd považuje za dôvodnú námietku žalobkyne týkajúcu sa dĺžky doby zaistenia, nakoľko tá je v rozpore s čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, a z uvedeného dôvodu je preskúmavané rozhodnutie žalovaného nezákonné. Ako je zrejme z preskúmavaného rozhodnutia, žalovaný pri stanovení dĺžky doby zaistenia aplikoval ustanovenie § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov podľa ktorého, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

28. V tejto súvislosti súd poukazuje na znenie čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III:

Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.

Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od

implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.

Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pod odseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

29. Citovaný článok Nariadenia Dublin III upravuje lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť (1 mesiac) ako aj lehotu na vykonanie odovzdania (6 týždňov), pričom nedodržanie týchto lehôt správnym orgánom má za následok povinnosť prepustiť osobu zo zaistenia. Uvedeným článkom sú upravené maximálne lehoty zaistenia cudzinca v jednotlivých fázach procesu odovzdania. Nariadenie Dublin III má v súlade s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nie je preto rozhodujúce, že zákon o pobyte cudzincov upravuje lehotu zaistenia v dlhšom trvaní.

30. Pokiaľ žalovaný vydal rozhodnutie o zaistení žalobkyne na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Dublin III, bol povinný stanoviť lehotu zaistenia tak, aby neprekročil lehotu zaistenia vyplývajúcu z uvedeného článku.

31. Z vyjadrenia žalovaného k žalobe je zrejme, že žalobkyňa bola zaistená dňa 13.08.2020 a v ten istý deň bola žiadosť o začatie dublinského konania prijatá Dublinským strediskom. Dožiadanie o prevzatie alebo prijatie späť bolo zodpovednému štátu (Rumunsku) odoslané dňa 26.08.2020 (čo však z administratívneho spisu nevyplýva, pozn. súdu). Zodpovedný štát musí odpoveď na dožiadanie poskytnúť žiadajúcemu štátu (Slovenská republika) do dvoch týždňov od prijatia dožiadania, teda do 09.09.2020. Ako vyplýva z citovaného článku Nariadenia Dublin III aj v prípade, že dožiadaný štát odpoveď v dvojtýždňovej lehote neposkytne, považuje sa to za akceptovanie dožiadania, čo má za následok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Z citovaného článku Nariadenia Dublin III je tiež zrejme, že odovzdanie zaistenej osoby zo žiadajúceho štátu do zodpovedného štátu sa vykonaná ihneď, no najneskôr do šiestich týždňov od akceptovania dožiadania, t.j. v danom prípade do 21.10.2020. Takéto rozhodnutie, v prípade ak sa odovzdanie v zákonnej lehote nevykoná, môže byť podkladom pre ďalšie obmedzenie osobnej slobody zaisteného cudzinca (už v momente rozhodnutia to správny orgán pripúšťa). Preto už skutočnosť, že je porušenie čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III potenciálne možné, spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia o zaistení (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. zo dňa 19.02.2015).

32. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a/ hlásenia pobytu alebo b/ zložiť peňažnú záruku.

33. K zadržaniu a zaisteniu žalobkyne spolu s jej manželom a maloletými deťmi z pohľadu uplatnenia iného, miernejšieho, alternatívneho donucovacieho opatrenia a s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. súd uvádza, že sa nejedná o totožný prípad ako je prejednávaná vec. Z citovaného rozsudku Najvyššieho súdu vyplýva, že správny orgán pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičmi do útvaru policajného zaistenia by mal zohľadniť tú skutočnosť, že deti by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení za situácie, keď rodičia detí deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu pokryť svoje náklady spojené s pobytom na území Slovenskej republiky (čo ako vyplýva zo zápisnice o vyjadrení účastníka - žalobkyne zo dňa 13.08.2020 v administratívnom spise nie je tento prípad, nakoľko žalobkyňa uviedla, že finančné prostriedky nemá, pokryť náklady na život počas pobytu na Slovensku nevie, nikoho tu nepozná a ubytovanie si tu zabezpečiť nevie) ako aj vziať na zreteľ materiálne vybavenie útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. K materiálnemu a personálnemu vybaveniu Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov S., kde bola žalobkyňa so svojou rodinou umiestnená sa detailne vyjadril žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, v ktorom podotkol, že iba v tomto zariadení sú zriadené priestory pre umiestnenie rodín s maloletými deťmi, ktoré spĺňajú požiadavky na primerané hygienicky spôsobilé ubytovanie, stravovanie a voľnočasové aktivity. Sú vybavené tak, aby sa zabránilo ohrozeniu života alebo poškodeniu zdravia, a aby umiestnenie

nemalo negatívny vplyv na duševné zdravie detí. Rodičia majú spolu s maloletými deťmi poskytnuté ubytovanie, osobnú hygienu, stravu, zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie, herné aktivity, sociálne a psychologické poradenstvo. Je preto evidentné, že správny orgán zohľadnil najlepší záujem maloletých detí (umiestnenie žalobkyne s manželom a ich maloletými deťmi spolu v jednom zariadení), pričom takémuto právnemu vyhodnoteniu nemožno nič vytknúť.

34. Námietka žalobkyne o potrebe sledovania účelu zaistenia a jeho realizovateľnosť podľa Nariadenia Dublin III v čase pandémie koronavírusu, nie je podľa názoru súdu dôvodná, pretože neobsahuje žiadne relevantné tvrdenia, ktoré by spochybňovali doterajší postup správneho orgánu. Žalobkyňa len všeobecne konštatuje potrebu prihliadnuť k súčasnej situácii, teda stavu pandémie koronavírusu. Správny orgán v čase vydávania napádaného rozhodnutia túto problematiku neposudzoval, nakoľko mu neboli známe prekážky postupov predpokladaných Nariadením Dublin III, a tie nie sú známe ani súdu v čase jeho rozhodnutia a vydania.

35. Podľa o správnom konaní (ďalej aj Správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

36. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

37. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

38. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

39. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

40. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

41. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

42. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

43. Podľa , nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

44. Správny súd, ako bolo konštatované, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval vo veci zákonným spôsobom, pretože nestanovil dobu zaistenia žalobkyne v súlade s čl. 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III. Preto správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, vzhľadom na to, že uvedenú

nepresnosť súd považuje za odstrániteľnú vadu rozhodnutia žalovaného, ktorú bude povinný v ďalšom priebehu správneho konania odstrániť urýchleným vydaním nového rozhodnutia.

45. Ďalej súd uvádza, že tento nedostatok rozhodnutia žalovaného a konania, ktoré mu predchádzalo, podľa názoru správneho súdu nemôže mať vzhľadom na obsah správneho konania a z neho vyplývajúce závery správneho orgánu za následok prepustenie žalobkyne zo zaistenia, pretože neexistuje dôvod, pre ktorý by bolo možné nariadiť žalovanému bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia.

46. V súvislosti s názorom správneho súdu o nemožnosti prepustenia žalobkyne zo zaistenia za zistených skutkových a právnych podmienok poukazuje súd okrem vlastných záverov aj na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , v ktorom „kasačný súd vzhľadom na zistené skutočnosti, t.j. najmä nezotrvanie sťažovateľa v krajine, kde požiadal o priznanie azylu, vyslovuje právny názor, že požiadavke sťažovateľa vzhľadom na vyššie vyslovené závery na nariadenie bezodkladného prepustenia sťažovateľa zo zaistenia nemožno vyhovieť.“

47. V prípade, ak by bola žalobkyňa prepustená zo zaistenia, je vysoké riziko úteku celej rodiny ďalej do členských štátov Európskej únie, čo nie je ani vo verejnom záujme, vzhľadom na prebiehajúcu pandémiu koronavírusu. Aj z tohto dôvodu je zaistenie žalobkyne pre tento účel zákonné a nevyhnutné.

48. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného odstrániť súdom vytýkané nedostatky administratívneho rozhodnutia a vydať vo veci nové rozhodnutie. V jeho odôvodnení bude žalovaný povinný uviesť vyčerpávajúce skutkové a právne dôvody vzťahujúce sa na všetky vytknuté nedostatky rozhodnutia o zaistení žalobkyne.

49. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami a nasl. tak, že žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, a to z dôvodu čiastočného úspechu v konaní v súvislosti so zrušením žalobou napadnutého administratívneho rozhodnutia. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajský súd v Košiciach v lehote siedmych dní odo dňa doručenia rozsudku. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa , ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.