Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6To-89-2020.pdf
PDF · 102.58 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/89/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a členov senátu JUDr. Jozefa Piknu a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci obžalovaného I. Y., nar. X. W. XXXX v K., t. č. vo výkone väzby v ÚVV a ÚVTOS Leopoldov, pre zločin lúpeže podľa § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 17. júna 2020, č. k. 31T/53/2020-237, na verejnom zasadnutí konanom dňa 22. septembra 2020 v Trnave, takto
rozhodol:
Podľa § 321 odsek 1 písmeno d), písmeno e), odsek 2 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa obžalovaný I. Y., nar. X. W. XXXX v K., trvalé bydlisko B. E. XXX/XX, K., t. č. vo výkone väzby v ÚVV a ÚVTOS Leopoldov o d s u d z u j e podľa § 188 odsek 2 Trestného zákona, s použitím § 36 písmeno l), písmeno n), § 38 odsek 3, § 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4 Trestného zákona per analogiam na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov. Podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 60 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona sa obžalovanému ukladá trest prepadnutia veci, a to
- hračkárska čierna plastová pištoľ so žltými guličkami,
- čierna kukla,
- čierna rukavica.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Galanta zo 17. júna 2020, č. k. 31T/53/2020-237, bol obžalovaný I. Y. (ďalej len obžalovaný) uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno a) Trestného zákona, ktorý spáchal na tom skutkovom základe, že dňa 16.01.2020 v čase okolo 19.30 hod. vošiel s kuklou na hlave do predajne „TRAFIKA“ nachádzajúcej sa na G. XX v K., pribehol k predajnému pultu, kde sa nachádzala pokladňa, a jednou rukou namieril pištoľou čiernej farby na pracovníčku predajne D. G. so slovami „Navaľ prachy!“, ktoré však odmietla vydať a zakričala na kolegyňu W. O., aby zavolala políciu, následne sama zavolala políciu na čo sa obvinený zľakol a z predajne ušiel. Okresný súd ho za to odsúdil podľa § 188 odsek 2 Trestného zákona, s použitím § 36 písmeno l), § 38 odsek 3 Trestného zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmer 7 (sedem) rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne mu podľa § 60 odsek 1
písmeno a) Trestného zákona uložil aj trest prepadnutia veci, a to hračkárskej čiernej plastovej pištole so žltými guličkami, čiernej kukly a čiernej rukavice. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd skonštatoval, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní realizoval vyhlásenie o vine, ktoré okresný súd prijal, preto vykonal dokazovanie len čo do výroku o treste. Následne okresný súd v odôvodnení zrekapituloval výsledky dokazovania týkajúce sa trestu. Samotný výrok o treste okresný súd odôvodnil tým, že obžalovanému mohol uložiť trest odňatia slobody v zákonnej sadzbe od 7 rokov do 12 rokov. U obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť, že sa priznal k spáchaniu trestného činu a úprimne ho oľutoval. Priťažujúcu okolnosť u neho nezistil. Pri prevahe poľahčujúcich okolností okresný súd znížil hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, t. j. na 10 rokov a 4 mesiace. Čo sa týka druhu trestu, okresný súd uviedol, že v zmysle ust. § 34 odsek 6 Trestného zákona musel ukladať trest odňatia slobody. Dodal, že pri určení výmery trestu prihliadol na poľahčujúce okolnosti a skutočnosť, že doteraz obžalovaný páchal nenásilnú trestnú činnosť a vzhľadom na použitie hračkárskej pištole a jeho reakciu na správanie predavačiek ani v tomto prípade zjavne nemal v úmysle použiť násilie, preto mu uložil trest nad dolnej hranici trestnej sadzby. Okresný súd dodal, že vzhľadom na trestnú minulosť obžalovaného nevidel dôvod pre mimoriadne znižovanie trestu. Uloženie trestu prepadnutia veci okresný súd odôvodnil tým, ž išlo o veci, ktoré boli použité na spáchanie trestného činu. Na výkon uloženého trestu obžalovaného okresný súd zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia s odôvodnením, že v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sa prokurátor vzdal práva na podanie odvolania a obžalovaný po porade s obhajcom si ponechal lehotu. Voči výroku o treste rozsudku napokon obžalovaný podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil osobitným písomným podaním prostredníctvom obhajcu JUDr. Olivera Zuzáka. V odvolaní uviedol, že si je plne vedomý svojej viny, nemá v tomto smere najmenšie pochybnosti. Nesúhlasí ale s výškou uloženého trestu, považuje ho za neprimerane vysoký. Okresnému súdu ďalej vytkol, že v rozsudku bližšie nezdôvodnil, prečo neaplikoval ust. § 39 Trestného zákona, iba všeobecne uviedol, že kvôli trestnej minulosti na to nevidel dôvod. Obžalovaný poukázal na to, že pred súdom urobil vyhlásenie o vine a zároveň svoje konanie oľutoval. Myslel si, že tento jeho postoj bude zohľadnený pri ukladaní trestu, no nestalo sa tak. Poukázal aj na ťaživé rodinné problémy. K svojej trestnej minulosti uviedol, že doteraz nespáchal žiadnu násilnú trestnú činnosť, v tomto prípade išlo o exces, keď mu zamestnávateľ dlhoval mzdu, vykonávala sa exekúcia a hrozilo mu vysťahovanie z bytu. Podľa obžalovaného je ale aj zo spôsobu vykonania skutku zrejmé, že nemal v úmysle použiť násilie, že svoj čin nemyslel vážne, o čom svedčí aj reakcia na jeho správanie predavačiek. Ďalej v odvolaní uviedol, že trest odňatia slobody ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princípy úmernosti represie trestu, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. K naplneniu účelu trestu prispieva aj jeho preventívne pôsobenie. Neprimerane prísne tresty pôsobia škodlivo nielen na páchateľa, ale i na spoločnosť. V tejto súvislosti právna veda pritom už v minulosti opakovane vyslovila, že odstrašujúco má pôsobiť neodvrátiteľnosť trestu, nie jeho prísnosť. Je toho názoru, že neaplikovaním ust. § 39 Trestného zákona je uvedený trest neprimerane prísny a prekračuje mieru nevyhnutnú pre splnenie svojho účelu. Obžalovaný dodal, že si toho času v plnej miere uvedomuje, čo znamená výkon trestu odňatia slobody na tak dlhú dobu, pričom jeho rodina (deti a družka) sú odkázané na jeho príjem, pričom mu už nehrozí ani exekúcia (keďže jeho matka ju v plnom rozsahu uhradila), pričom on sa nikdy nevyhýbal práci a celý život bol zamestnaný. Uvedomuje si dôsledky svojho protiprávneho konania (konaného z nerozvážnosti) a uvedomil si aj hodnotu osobnej slobody, ako aj svoje povinnosti voči svojej rodine, ktorej fungovanie v dôsledku svojho správania trestuhodne ohrozil. Na záver uviedol, že očakáva spravodlivý primeraný trest za súčasnej aplikácie ust. § 39 Trestného zákona. Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovaného nevyjadril. Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na rozhodnutie 17. augusta 2020. Za účelom prejednania odvolania nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na 22. septembra 2020, ktorého sa zúčastnil prokurátor krajskej prokuratúry, obhajca obžalovaného a formou eskorty bola zabezpečená účasť aj obžalovaného. Poškodení sa napriek vykázanému doručeniu nedostavili, preto krajský súd vykonal verejné zasadnutie v ich neprítomnosti. Pokiaľ ide o dokazovanie, krajský súd ho na verejnom zasadnutí nedopĺňal, lebo žiadne návrhy procesných strán v tomto smere prednesené neboli.
Po prednesení správy o stave veci so zameraním na otázky, ktoré treba na verejnom zasadnutí riešiť, sa pristúpilo ku konečným návrhom. Prokurátor v rámci neho žiadal odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca obžalovaného sa pridržal písomného odvolania a konečného návrhu v ňom uvedeného. Obžalovaný sa v konečnom návrhu pridržal vyjadrenia svojho obhajcu a dodal, že mu je veľmi ľúto toho, čo spravil, že za 8 mesiacov čo je vo väzbe, nebol jediný deň, že by neoľutoval svoj skutok. Dodal, že sa chce čím skôr vrátiť do riadneho života, pracovať a starať sa o rodinu, ktorá ho potrebuje. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. Podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Podľa § 321 odsek 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 321 odsek 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Krajský súd ako súd odvolací na podklade podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok a zistil, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnom stanovenej lehote a proti výroku, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Následne s poukazom na ust. § 317 odsek 1 Trestného poriadku krajský súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného je dôvodné. Pokiaľ ide o konanie, ktoré napadnutému výroku predchádzalo, obžalovaný v odvolaní žiadne chyby nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom žiadne pochybenia nezistil. Zo zápisnice z hlavného pojednávania vyplýva, že okresný súd vykonal dokazovanie ohľadom výroku o treste procesne správne a v rozsahu dostatočnom na zákonné a spravodlivé rozhodnutie. Pokiaľ ide o napadnutý výrok o treste, krajský súd považuje za potrebné na úvod pripomenúť niektoré teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické. Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a výmery trestu musí súd v súlade s ust. § 34 odsek 4 Trestného zákona prihliadnuť na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd konštatuje, že okresný súd nepochybil pri určení druhu trestu, keď správne dospel k záveru, že obžalovanému musí byť uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, nakoľko ide o trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, pričom podmienečne odložiť (s probačným dohľadom) je možné len výkon trestu, ktorého výmera neprevyšuje 3 roky. Okresný súd správne u obžalovaného skúmal aj pomer a mieru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, avšak výsledný pomer ustálil nesprávne, keď obžalovanému nepriznal aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno n) Trestného zákona teda, že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Podľa názoru krajského súdu v tomto konkrétnom prípade boli splnené všetky zákonné predpoklady na priznanie aj tejto poľahčujúcej okolnosti. Nie z dôvodu, že obžalovaný realizoval vyhlásenie o vine, lebo len samotné vyhlásenie o vine na hlavnom pojednávaní neznamená automaticky aplikovanie tejto poľahčujúcej okolnosti, ale z dôvodu, že obžalovaný aktívnym konaním pomáhal orgánom činným v trestnom konaní a súdu objasniť všetky predtým neznáme detaily svojej trestnej činnosti. Zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že sa obžalovaný k trestnej činnosti priznával od samého začiatku a úprimne ju ľutoval, vyšetrovateľovi ju podrobne popísal, pričom uviedol aj motív svojho konania. Následne na hlavnom pojednávaní realizoval vyhlásenie o vine. Krajský súd je toho názoru, že obžalovaný zo svojej pozície už viac nemohol napomáhať pri objasňovaní vlastnej trestnej činnosti, preto jeho postoj bolo potrebné náležite zohľadniť. Napriek vyššie uvedenému obžalovaný v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia nedostal žiadnu odpoveď na otázku, prečo by mu táto poľahčujúca okolnosť za danej situácie patriť nemala. Avšak na prevahe poľahčujúcich okolností a teda výslednej aplikácii ust. § 38 odsek 3 Trestného zákona uvedené pochybenie v konečnom dôsledku nič nezmenilo, preto konštatovanie okresného súdu, že v tomto prípade bolo potrebné modifikovať zákonom stanovenú trestnú sadzbu znížením jej hornej hranice o jednu tretinu bolo správne. Krajský súd sa ale nestotožnil s názorom okresného súdu, že obžalovanému je potrebné ukladať trest odňatia slobody v rámci takto modifikovanej trestnej sadzby, teda v rozpätí od 7 rokov do 10 rokov a 4 mesiacov. Naopak je toho názoru, že ukladanie trestu odňatia slobody v tomto rozpätí by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a účel trestu možno v jeho prípade dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Podľa názoru krajského súdu bolo pri výmere trestu potrebné zohľadniť, že neodvolateľné vyhlásenie viny obžalovaným bolo z hľadiska ďalšieho postupu veľmi významné, keďže v rozsahu priznania obžalovaného sa nevykonalo kontradiktórne hlavné pojednávanie, čo zakladalo v tomto prípade dôvod pre mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby odňatia slobody v súlade s ustanovením § 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4 Trestného zákona per analogiam tak, ako to vyplýva zo Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného pod poradovým číslom 44 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR číslo 5/2017. S použitím cit. ust. sa dolná hranica trestnej sadzby znížila na 4 roky a 8 mesiacov. Krajský súd preto obžalovanému ukladal trest v rozpätí trestnej sadzby trestu odňatia slobody od 4 rokov a 8 mesiacov do 10 rokov a 4 mesiacov a pri určovaní konkrétnej výmery trestu zohľadnil jednak to, že obžalovanému bola priznaná aj ďalšia poľahčujúca okolnosť, ďalej jeho kritický postoj k vlastnej trestnej činnosti, ako aj jeho pozitívne relácie od obce a zamestnávateľa, u ktorého pracoval nepretržite od roku 2005 až do spáchania skutku. Taktiež zohľadnil, že obžalovaný dosiaľ nebol súdený za násilnú trestnú činnosť a že má aktuálne všetky tri odsúdenia zahladené. Rovnako vzal do úvahy aj skutočnosť, že obžalovaný dosiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody teda, že dosiaľ na neho nebolo pôsobené týmto krajným prostriedkom trestnej represie. Vychádzajúc z vyššie uvedeného potom krajský súd obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia pri dolnej hranici trestnej sadzby upravenej aj postupom podľa § 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4 Trestného zákona per analogiam vo výmere 5 rokov, ktorý vzhľadom na osobu obžalovaného, charakter súdenej trestnej činnosti a okolnosti prípadu považoval za primeraný a spravodlivý. Uloženiu trestu na samej dolnej hranici bránila skutočnosť, že sa obžalovaný v minulosti už trestnej činnosti dopustil, čo je možné konštatovať napriek tomu, že odsúdenia má už zahladené, keďže zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal. Pokiaľ sa obžalovaný v odvolaní domáhal mimoriadneho zníženia trestu aj (prípadne výlučne) za použitia ust. § 39 odsek 1 Trestného zákona, k tomu je potrebné uviesť, že rovnako ako okresný súd, ani krajský súd zákonné dôvody na aplikáciu tohto mimoriadneho zmierňujúceho ustanovenia nezistil. V konaní neboli preukázané resp. zistené žiadne také výnimočné okolnosti či už na strane páchateľa a/alebo prípadu, ktoré by odôvodňovali aplikáciu tohto ustanovenia. Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody, tu krajský súd prevzal vecne správny a zákonný výrok okresného súdu o zaradení obžalovaného do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, keďže obžalovaný dosiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin. Pokiaľ ide o trest prepadnutia vecí opísaných v enunciáte, tento výrok krajský súd prevzal z napadnutého rozsudku ako vecne správny a zákonný, keď obžalovaný voči tomuto trestu žiadne výhrady neuplatnil a krajský súd vlastným prieskumom žiadne pochybenia v tomto smere nezistil. Takto uložené tresty podľa názoru krajského súdu u obžalovaného, ktorý bude prvý krát vykonávať pomerne dlhý nepodmienečný trest odňatia slobody, splnia svoju funkciu nielen z hľadiska individuálnej, ale aj generálnej prevencie a zároveň morálne odsúdia konanie obžalovaného. Vychádzajúc z prezentovaných úvah krajský súd na podklade odvolania obžalovaného, keďže dospel k záveru, že ním uplatňované námietky mali svoje opodstatnenie, postupom podľa § 321 odsek 1 písmeno d), písmeno e), odsek 2 Trestného poriadku zrušil v napadnutom rozsudku výrok o treste a spôsobe jeho výkonu a na základe § 322 odsek 3 Trestného poriadku vo veci rozhodol sám spôsobom uvedeným vo výroku (enunciáte) tohto rozsudku, pretože skutkové zistenia plynúce z dokazovania vykonaného pred okresným súdom to umožňovali.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.