Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_17CoPr-4-2019.pdf
PDF · 99 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoPr/4/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu G. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX, XXX XX D., zast.: JUDr. Róbert Fatura, advokát, s.r.o., so sídlom Centrum 18/23, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 46 528 644, proti žalovanému MANUFACTURING + MOUNTING, s.r.o., so sídlom Hronská Breznica 200, 966 11 Trnavá Hora, IČO: 36 645 117, zast.: AK Dlhopolec s.r.o., so sídlom Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 36 867 306, v konaní o zaplatenie 2 989,21 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14Cpr/5/2018 - 316 zo dňa 04. júna 2019 ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku, ktorým žalobu vo zvyšujúcej časti zamietol p o t v r d z u j e.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v III. výroku o nároku na náhradu trov konania m e n í tak, že žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného konania v rozsahu 52 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
III. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 04. 07. 2018 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2 989,21 Eur titulom nároku na stravné pri zahraničných pracovných cestách, ktoré mu nemal žalovaný vyplatiť v zákonnom rozsahu spolu s príslušenstvom - úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 536,17 Eur od 11.07.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 250,- Eur od 11.09.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 247,12 Eur od 11.04.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 148,20 Eur od 11.05.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 380,- Eur od 11.06.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 140,- Eur od 11.07.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 225,- Eur od 11.09.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 365,- Eur od 11.10.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 105,- Eur od 11.11.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 284,10 Eur od 11.12.2017 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 168,62 Eur od 11.01.2017 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 140,- Eur od 11.03.2017 do zaplatenia.
2. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 721,92 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 61,25 Eur od 11.07.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 180,- Eur od 11.09.2016 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 360,- Eur od 11.10.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 120,67 Eur od 11.11.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok); vo zvyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 52 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania (III. výrok).
3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca bol zamestnancom žalovaného na základe Pracovnej zmluvy č. 007/2013 zo dňa 29. 05. 2013 uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom. Dňa 29. 05. 2013 bol k pracovnej zmluve uzatvorený Dodatok č. 1, podľa ktorého mal byť žalobca podľa potrieb svojho zamestnávateľa vysielaný na pracovné cesty do zahraničia a bol dojednaný stály príplatok 2,5 Eur/hodina za výkon práce v zahraničí. K ukončeniu pracovného pomeru žalobcu došlo ku dňu 28. 02. 2017.
4. V konaní nebola podľa názoru súdu prvej inštancie medzi stranami sporná skutočnosť, že žalobcovi patrí nárok na stravné pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu za mesiac júl 2015 za 4 dni v Holandsku a za 26 dní v Spojenom kráľovstve, za mesiac august 2015 za 12 dní v Nemecku, za mesiac marec 2016 za 29 dní v USA, za mesiac apríl 2016 za 16 dní v USA, za mesiac máj 2016 za 14 dní v Nemecku, za mesiac jún 2016 za 3 dni v Nemecku a 3 dni v Taliansku, za mesiac august 2016 za 9 dní v Taliansku, za mesiac november 2016 za 30 dní v USA, za mesiac december 2016 za 17 dní v USA a za mesiac február 2017 za 22 dní v Nemecku. Pokiaľ ide o mesiac september 2016 súd prvej inštancie na základe zhodných tvrdení strán sporu ustálil, že žalobcovi za mesiac september 2016 vznikol nárok na stravné za zahraničnú pracovnú cestu v rozsahu 30 dní v Taliansku a pokiaľ ide o mesiac október 2016 žalobcovi vznikol nárok na stravné za 7 dní v Taliansku a za 1 deň v USA. Výška stravného v rozhodnom období (rok 2015, rok 2016 a rok 2017) bola 45,- Eur za 1 deň zahraničnej pracovnej cesty v Holandsku, v Nemecku a v Taliansku, 60,- USD (americký dolár) za 1 deň zahraničnej pracovnej cesty v USA a 37,- GBP (anglická libra) za 1 deň zahraničnej pracovnej cesty v Spojenom kráľovstve.
5. Súd prvej inštancie mal na základe predložených faktúr z ubytovacích zariadení za preukázané, že žalovaný žalobcovi pri zahraničných pracovných cestách v Holandsku, v Nemecku, v Spojenom kráľovstve a v USA zabezpečil bezplatne raňajky v rámci ubytovacích služieb, čo žalobca pri výsluchu v konaní potvrdil. Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný dôvodne pri zahraničných pracovných cestách žalobcu v Holandsku, v Nemecku, v Spojenom kráľovstve a v USA krátil nárok na stravné o 25 % na 1 deň za bezplatne poskytnuté raňajky podľa § 13 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v spojení s § 13 ods. 8 tohto zákona. Čo sa týka žalovaným tvrdeným zabezpečením obedov v Taliansku, súd prvej inštancie ustálil, že žalobca mal síce možnosť stravovania vo forme obedov pri zahraničných pracovných cestách v Taliansku na základe zakúpenia stravných lístkov na deň, keď pracoval pri hodnote stravného lístka 6,50 Eur, ale žalobca na tieto stravné lístky doplácal sumu 2,50 Eur na 1 stravný lístok. Nakoľko žalovaný nezabezpečil bezplatne obedy pre žalobcu v celom rozsahu, nedôvodne krátil žalobcovi pri týchto zahraničných pracovných cestách stravné o 40 % na 1 deň.
6. Súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalobca svoje tvrdenie, že v doplatkoch stravného zasielaných na bankový účet žalobcu bol zahrnutý okrem stravného i príplatok za montáž, nepreukázal. Pokiaľ poukazoval na listinné dôkazy, ktoré pripojil k žalobe, šlo o podklady k diétam žalobcu za jednotlivé zahraničné pracovné cesty, a i keď v niektorých sa uvádza aj tento príplatok, v konečnom dôsledku finančné prostriedky vyplatené na účet žalobcu predstavovali len doplatok stravného za jednotlivé zahraničné pracovné cesty. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bol ako zložka mzdy dojednaný stály príplatok za montáž 2,5 Eur/hodina za výkon práce v zahraničí vyplývajúci z prílohy k pracovnej zmluve č. 007/2013 zo dňa 02. 09. 2014 podpísanej žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom. Príplatok za montáž je zložkou mzdy, ktorý sa musí odrážať v mzde žalobcu pokiaľ tento vykonával prácu v zahraničí, čo žalovaný preukázal jednak mzdovými listami žalobcu za rozhodné obdobie a výplatnými páskami žalobcu za rozhodné obdobie, ktoré dokladal i samotný žalobca, keď výplatné pásky predložené žalobcom a predložené žalovaným v konaní za rozhodné obdobie boli zhodné.
7. Súd prvej inštancie matematickým výpočtom v bode 66. odôvodnenia svojho rozsudku prepočítal výšku stravného za každý mesiac požadovaný žalobcom a dospel k názoru, že žalobca má odôvodnene nárok na doplatenie stravného za mesiac jún 2016 vo výške 61,25 Eur, za mesiac august 2016 vo výške
180,- Eur, za mesiac september 2016 vo výške 360,- Eur a za mesiac október 2016 vo výške 120,67 Eur, t.j. dokopy na sumu 721,92 Eur, ktorú uložil žalovanému doplatiť na stravnom žalobcovi a v prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 2 267,29 Eur žalobu žalobcu ako nedôvodnú a nepreukázanú zamietol.
8. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z doplatku na stravnom za mesiac jún 2016 zo sumy 61,25 Eur od 11. 07. 2016 do zaplatenia, za mesiac august 2016 zo sumy 180,- Eur od 11. 09. 2016 do zaplatenia, za mesiac september 2016 zo sumy 360,- Eur od 11. 10. 2016 do zaplatenia a za mesiac október 2016 zo sumy 120,67 Eur od 11. 11. 2016 do zaplatenia.
9. V treťom výroku rozsudku uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 52 %. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že o nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“) podľa pomeru úspechu strán sporu vo veci tak, že priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 52 % po započítaní čiastočného úspechu žalobcu rozsahu 24 % do čiastočného úspechu žalovaného v rozsahu 76 %.
10. Proti II. a III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca. Rozhodnutie považoval za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p., t. j. z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
11. Žalobca uviedol, že spolu so žalobou predložil aj listiny, ktoré vypracoval žalovaný pre potreby vyúčtovania zahraničnej pracovnej cesty, ktoré nie sú podpísané a neobsahujú ani dátum. Žalovaný v konaní potvrdil, že tieto dokumenty vyhotovil a pri vyúčtovaní zahraničnej pracovnej cesty z nich vychádzal. Položky, z ktorých sa skladá výsledná suma za jednotlivý mesiac pozostávajú zo stravného a z príplatku za montáž. Žalobca popiera tvrdenie žalovaného, že celá suma, ktorá bola vyplatená žalobcovi bola náhrada za stravné. Žalobcovi boli na niektorých zahraničných pracovných cestách zabezpečené raňajky a teda žalovaný mohol žalobcovi krátiť časť stravného. Žalovaný však krátil žalobcovi stravné o vyššiu časť, ako mohol. Za mesiac marec 2016 bola žalobcovi vyplatená suma vo výške 855,- Eur na bankový účet a pozostávala zo stravného, príplatku za montáž vo výške 420,- Eur a príplatku za prácu v zime vo výške 120,- Eur (40,- Eur za tri dni v mesiaci). Žalovaný vo svojich stanoviskách sumu 855,- Eur za mesiac marec 2016 vydáva celú ako doplatok za stravné a teda, že žalobcovi bola vyplatená vyššia náhrada stravného, než na akú mal nárok. Po odrátaní súm za príplatok na montáž, ktoré boli vyplácané spolu so stravným, má žalobca nárok na sumu vyššiu, ako mu priznal súd prvej inštancie a zároveň aj na vyššiu náhradu trov právneho zastúpenia.
12. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v II. a III. výroku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby sám rozhodol vo veci.
13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 16. 09. 2019 navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcu zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania. Uviedol, že sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti žalovaného nároku. Žalovaný poprel tvrdenie žalobcu, že by bol medzi ním ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom dohodnutý iný ako stály príplatok za montáž vo výške 2,50 Eur za hodinu za výkon práce v zahraničí. Žalobca tvrdenia o existencii osobitného príplatku za montáž začal uvádzať až v rámci prejednania sporu na pojednávaní, na tieto skutočnosti nepoukázal v žalobe, ani vo vyjadrení k odporu žalovaného proti platobnému rozkazu napriek tomu, že týmito listinnými dôkazmi musel disponovať už pri podaní žaloby na súd. Žalovaný uvedené tvrdenia ihneď poprel. Akýkoľvek príplatok za montáž je zložkou mzdy, a nevyhnutne by sa musel v mzde žalobcu odrážať (a podliehať napríklad odvodovým povinnostiam), čo sa však nestalo, keďže takýto príplatok dojednaný nebol a teda neexistoval. Platby, ktoré zamestnávateľ poukazoval žalobcovi na jeho bankový účet vždy predstavovali doplatok stravného pri jednotlivých zahraničných pracovných cestách žalobcu a nikdy v nich nebol zahrnutý žiadny žalobcom tvrdený príplatok za montáž.
14. Žalobca repliku nepodal.
15. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, napadnutý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správny a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdiť.
16. Podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Odvolací súd konštatuje, že ani jeden z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C. s. p. nebol žalobcom uplatnený dôvodne. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Reagujúc na odvolacie námietky žalobcu na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:
18. V zmysle prílohy k pracovnej zmluve č. 007/2013 zo dňa 02.09.2014 bol medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom dohodnutý stály príplatok za výkon práce v zahraničí 2,5 Eur za hodinu ako ďalšia zložka mzdy. Iná ďalšia zložka mzdy dohodnutá medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom z pracovnej zmluvy, resp. prílohy k nej nevyplýva. Žalobca vyvodzuje skutočnosť, že v časti stravného zasielaného po skončení zahraničnej pracovnej cesty na bankový účet žalobcu je zahrnutý aj príplatok za montáž, z listinných dokladov, ktoré poskytoval žalovaný žalobcovi pri vyúčtovaní zahraničných pracovných ciest. Žalovaný na pojednávaní konanom sa dňa 16. 05. 2019 uviedol, že tieto listinné doklady boli žalobcovi vydávané ku kontrole stravného, nakoľko zamestnanci sami nepodpisovali cestovné príkazy a hoci sa v nich uvádza aj príplatok za montáž je to len označenie pre žalovaného, no v skutočnosti ide o stravné doplácané žalobcovi (po zohľadnení preddavkov poskytnutých žalobcovi pred začiatkom zahraničnej pracovnej cesty). Odvolací súd má za to, že z predmetných listín poskytovaných žalovaným žalobcovi ako interných dokladov zamestnávateľa, z ktorých vyplýva vyúčtovanie stravného počas zahraničnej pracovnej cesty, nemožno vyvodiť skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným bol dohodnutý príplatok za montáž. Príplatok za montáž ako zložka mzdy by musel byť dohodnutý v pracovnej zmluve (resp. v prílohe k nej) ako obligatórna náležitosť pracovnej zmluvy v zmysle § 43 ods. 1 písm. d) v spojení s § 119 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce. Inú skutočnosť, ktorá by preukazovala dohodnutie predmetného príplatku za montáž žalobca netvrdil. Dojednanie príplatku za montáž, resp. príplatku za prácu v zime nevyplýva ani z výplatných pások žalobcu, v ktorých by sa musel takýto príplatok odraziť. Pokiaľ žalobca uvádza konkrétny príklad na mesiaci marec 2016, odvolací súd poukazuje, že z výplatnej pásky za mesiac marec 2016 (č. l. 271 spisu) vyplýva základná zložka mzdy 1000,- Eur plus dohodnutý stály príplatok 420,- Eur (počet hodín 168 x 2,5 Eur). Výplatná páska tak zohľadňuje mzdové podmienky dohodnuté v pracovnej zmluve a v prílohe k nej. Rovnaká skutočnosť vyplýva aj z výplatných pások za mesiace júl 2015, august 2015, apríl 2016, máj 2016, jún 2016, august 2016, september 2016, október 2016, november 2016, december 2016, február 2017 práce v zahraničí, kde je uvedený príplatok za prácu v zahraničí zohľadňujúci počet hodín odrobených v zahraničí. Odvolací súd sa preto plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že skutočnosť, že v doplatkoch stravného zasielaných na bankový účet žalobcu mal byť zahrnutý okrem stravného i príplatok za montáž (resp. príplatok za prácu v zime) nebola v spore žalobcom preukázaná. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol súd prvej inštancie v napadnutom II. výroku rozsudku vecne správne, keď žalobu v zvyšnej časti o zaplatenie 2 267,29 Eur zamietol.
19. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu strán sporu vo veci (§ 255 ods. 2 C. s. p.) v III. výroku rozsudku zrejmou chybou v písaní určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 52 %, hoci z bodu 70. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že v konaní bol úspešnejší žalovaný a preto má žalobca povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 52 %. Vzhľadom na uvedené
s poukazom na zásadu hospodárnosti konania odvolací súd III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 C. s. p tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože v odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný. O výške a prijímateľovi náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, z toho dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).