Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5CoCsp-21-2023.pdf
PDF · 137.46 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/21/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, C., zast.: Centrum správnej pomoci Košice, so sídlom Tomášikova 147/3, Košice, IČO: 51 847 124, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zast.: JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie zo dňa 25. októbra 2022 č. k. 11Csp/23/2018-214
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Používateľ systému Windows
1. Okresný súd Košice – okolie (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného k povinnosti uhradiť žalobcovi sumu 5.382,23 Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu s tým, že vo výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal peňažného plnenia titulom bezdôvodného obohatenia za skutkového tvrdenia, že uzatvoril so žalovaným tri zmluvy o revolvingovom úvere (zo dňa 19.7.2013 dve zmluvy a zo dňa 18.11.2013), vo vzťahu ku ktorým chýba konečný dátum splatnosti zmluvy, absentuje rozdelenie splátky na istinu a úrok, dojednaná výška RPMN je nižšia ako je dojednaná výška úrokovej sadzby, z ktorých dôvodov predmetné zmluvy považoval za bezúročné a bezpoplatkové, nakoľko neobsahujú náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., čím na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie spolu v žalovanej čiastke. Poukázal tiež na nesúhlasné stanovisko žalovaného vo vzťahu k všetkým tvrdeným nedostatkom predmetných revolvingových zmlúv, keď navyše žalovaný argumentoval tým, že vo všetkých troch prípadoch uzatvorených zmlúv medzi stranami sporu bolo právoplatne rozhodnuté v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní vedeným pred Slovenským arbitrážnym súdom, v ktorých konaniach žalobca žiadnym spôsobom nároky žalovaného nespochybnil. Pokiaľ tieto rozhodnutia v rozhodcovskom konaní nadobudli právoplatnosť, žalobu je potrebné zamietnuť z dôvodu prekážky res iudicate.
3. Vec právne posúdil podľa § 497 ods. 1 ObZ, § 52 ods. 1 OZ platného a účinného v čase uzavretia zmluvy, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a), b), c) a d), § 2 písm. i), písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy, keď konštatoval, že rozhodujúcou námietkou bola námietka týkajúca sa RPMN. S odkazom na § 2 písm. i) a písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy popri zmluvných úrokoch sa ako hlavné odplaty za poskytnuté finančné prostriedky podieľajú prípadne ďalšie veličiny, čím percentuálne vyjadrenie týchto celkových nákladov (celkovo logicky) musí byť vyššie číslo ako výška zmluvného úroku. Ak ale v optimálnom prípade je jediným nákladom spotrebiteľa čisto zmluvný úrok, t. j. žiadne ďalšie poplatky, či iný druh náhrad, výška RPMN musí byť prinajmenšom rovnaká výške úroku. Je preto vylúčené, aby percentuálne vyjadrenie zmluvného úroku bolo vyššie, než je výška RPMN, a teda nie je vylúčené, že veriteľ do vzorca dosadil buď nesprávne veličiny alebo inak dátumovo nastavil splátky a pod. Uvedené malo vplyv na stanovenie údaja RPMN, ktorá vo všetkých zmluvách tak bola uvedená nesprávne, preto bol toho názoru, že táto okolnosť činí úvery za bezúročné a bez poplatkov. V dôsledku uvedeného sa žalovaný voči žalobcovi mohol domáhať iba toho, čo na základe zmlúv zo dňa 19.7.2013 a zo dňa 18.11.2013 žalobcovi poskytol. Pokiaľ žalobca zaplatil žalovanému viac, takto vzniknutý rozdiel predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. So žalovaným predloženého prehľadu platieb k všetkým trom úverovým zmluvám vyplýva, že požadovaná suma 5.382,23 Eur titulom bezdôvodného obohatenia je z hľadiska požadovanej výšky dôvodná.
4. Súd ďalej k otázke, či rozhodcovská zmluva je platná, konštatoval, že súdu sa javí dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní za neprijateľné, lebo takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde rozhodcovská doložka znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak ho dodávateľ vyvolá ako prvý. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľovi, teda žalobcovi, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka v rozhodcovskej zmluve v prejednávanom prípade koncipovaná a spotrebiteľovi predložená spolu s ostatnými všeobecnými podmienkami, nesvedčí ani o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky v rozhodcovskej zmluve, ale skôr o zámernom predkladaní zmluvných podmienok (ide o rozhodcovské zmluvy na č.l. 187, 198, 193 súdneho spisu, podpísané v rovnaký deň ako predmetné zmluvy o úvere k nim prináležiace), ktorým žalovaný sledoval vylúčenie tohto dojednania spod režimu súdnej kontroly. Žalovaný nepreukázal osobitné vyjednanie rozhodcovskej doložky v rozhodcovskej zmluve, resp., že by si žalobca osobitne vymienil jej dojednanie. Naopak ide o formulárovú zmluvu, ktorú žalobca nemohol nijako ovplyvniť a mohol len rozhodcovskú zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, pričom je pravdepodobné, že nepodpísaním rozhodcovskej zmluvy by nedošlo ani k podpisu zmluvy o úvere, keďže obidve zmluvy boli uzavreté v jeden deň. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto má súd za to, že táto rozhodcovská doložka je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného rozsudku, čo však neplatí v prípade, ak bol tento rozhodcovský rozsudok založený na neplatnej rozhodcovskej doložke. Na základe neplatnej rozhodcovskej doložky vydaný rozhodcovský rozsudok je nulitným aktom, na ktorý súd nemôže prihliadať. Právna teória takéto rozhodnutia označuje ako ničotné tzv. pakty, z právneho hľadiska považované za neexistujúce. Podľa právnej teórie nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval, v dôsledku čoho v prejednávanej veci nepredstavuje rozhodcovský rozsudok, na ktorý žalovaný poukazuje, prekážku res iudicatae.
5. Zo všetkých uvedených dôvodov zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi požadovanú sumu 5.382,23 Eur. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, keď priznal žalobcovi náhradu trov konania ako úspešnej starne sporu, pretože nevzhliadol možnosť pre aplikáciu § 257 CSP.
6. Proti rozsudku v celom jeho rozsahu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Mal za to, že aj keď súd vyslovil záver o bezúročnosti predmetného spotrebiteľského úveru, z rozsudku nevyplývajú žiadne závery, ktoré by podľa zákona č.
129/2010 Z.z. boli dôvodom pre takýto záver. Aj keď je pravdou, že uvedený zákon vo svojom § 11 ods. 1 obsahuje písm. d), podľa ktorého dôvodom bezúročnosti je okolnosť, že RPMN je určená nesprávne a v neprospech spotrebiteľa, takýto skutkový záver a právny záver súd ale neprijal. Okrem toho mal za to, že je nesprávny a predčasný záver súdu o tom, že výška RPMN musí byť prinajmenšom rovnajúca sa výške úrokovej sadzby úveru a je vylúčené, aby percentuálne vyjadrenie zmluvného úroku bolo vyššie než výška RPMN, pretože o tom, či hodnota RPMN je alebo nie je správna možno vyvodiť iba z dôkazu o výpočte RPMN realizovanou vzorcom podľa prílohy č. 2 k uvedenému zákonu, ktorý však v konaní vykonaný nebol. V ďalšom napadol tiež závery súdu ohľadne neplatnosti rozhodcovských zmlúv, keď podľa neho súd nezdôvodnil právomoc neprihliadať na rozhodcovský rozsudok. V ďalšom vytkol súdu, že z rozsudku nevyplýva, či súd v konaní vykonal dokazovanie obsahom jednotlivých rozhodcovských zmlúv a záver súdu o tom, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy má brániť spotrebiteľovi uplatniť práva na súde, činí rozsudok nepreskúmateľným, pretože v konaní nič podobné preukázané nebolo. Poukázal na 3 predpisy relevantné vo vzťahu k argumentácii odvolania, zdôrazňujúc, že ani jeden z nich neurčoval také podmienky pre uzavretie alebo uplatniteľnosť rozhodcovskej zmluvy, ako ich predpokladá súd vo svojom rozhodnutí. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá 19.7.2013, resp. 18.11.2013 a v tom čase bol účinný zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ktorý osobitne upravoval ustanovenia týkajúce sa prípadu, pokiaľ účastníkom rozhodcovského konania bol spotrebiteľ a ak spotrebiteľ bol v pozícii žalovaného. Poukázal na dôvodovú správu k označenému zákonu a ďalej dôvodil, že zmeny v rozhodcovskom konaní s dôrazom na ochranu spotrebiteľa boli zdôvodnené tak, že cieľom navrhovanej právnej úpravy je stanovenie povinnosti rozhodcu prihliadať ex lege na ustanovenia určené na ochranu spotrebiteľa. Pokiaľ ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, bez ďalšieho pôjde o dôvod na podanie žaloby na okresnom súde, pokiaľ pri rozhodovaní boli porušené ustanovenia určené na ochranu spotrebiteľa. Zákon č. 244/2002 Z.z. teda nestanovil, že žalobu v rozhodcovskom konaní môže podať len spotrebiteľ a takáto úprava nebola zavedená ani zákonom č. 71/2009 Z.z. Ďalším dôležitým predpisom je Občiansky zákonník, z ktorého úpravy vyplýva, že problematika rozhodcovského konania sa upravuje v niekdajšom § 53 ods. 4 v jeho písm. r). Z tohto ustanovenia vyplýva, že spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi zostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní. Zákonodarca v zákone vyjadril, že nezakazuje rozhodcovské konanie pre oblasť spotrebiteľských vzťahov, neobmedzuje ho len na prípady podania žaloby spotrebiteľom ako žalobcom a ani nevyžaduje, aby spotrebiteľ dával pri podaní žaloby dodávateľom osobitný súhlas k začatiu rozhodcovského konania. Napokon ide o zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý bol prijatý ako samostatná a modernejšia právna úprava, ktorá zohľadňuje osobitosti spotrebiteľského rozhodcovského konania, ktorá súčasne odčlenila spotrebiteľskú arbitráž od všeobecnej arbitráže upravenej naďalej v zákone č. 244/2002 Z.z. a ani táto nová úprava však nezakazuje, aby rozhodcovské konanie začal dodávateľ a ani nevyžaduje, aby spotrebiteľ dával osobitný súhlas v čase podania žaloby dodávateľom. V tomto prípade odkázal na dôvodovú správu k tomuto zákonu so záverom, že zákonná úprava predpokladá, že konanie bude začaté aj na základe žaloby dodávateľa, kedy sa nevyžaduje žiaden osobitný súhlas spotrebiteľa a keď zákon počíta výslovne s tým, že rozhodcovské konanie voči spotrebiteľovi začne aj na základe žaloby dodávateľa. Tiež konštatoval, že zákonodarca pri tvorbe a prijatí zákona výslovne upravil v zákone možnosť začatia spotrebiteľského rozhodcovského konania voči spotrebiteľovi, a teda rozhodcovská zmluva nemôže byť neplatnou len preto, že konanie môže začať aj dodávateľ. Teda na základe tohto prehľadu relevantnej úpravy, jej vývoja a platného právneho stavu mal za to, že žiadny zákon Slovenskej republiky účinný od uzavretia rozhodcovskej zmluvy nezaviedol úpravu, podľa ktorej by rozhodcovské konanie mohlo začať len na základe žaloby spotrebiteľa. Vo vzťahu k posúdeniu, či v prejednávanom prípade išlo o individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy zdôraznil, že je iba pochopiteľné, že formuláciu rozhodcovskej zmluvy pripravil dodávateľ a z vykonaného dokazovania a z rozsudku je nezistiteľné, čo žalobcovi bránilo si rozhodcovskú zmluvu si preštudovať a v konaní nebolo ani tvrdené, ani preukázané, že by žalobca od rozhodcovskej zmluvy napr. nemohol odstúpiť. Rovnaká rozhodcovská zmluva bola opakovane posúdená ako platný právny úkon, o čom svedčí napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/919/2015, z ktorého rozsudku odcitoval väčšiu časť textu. Tiež mal za to, že z rozsudku nevyplýva, že by súd sa zaoberal obsahom rozhodcovskej zmluvy, konkrétne čl. 2 alebo čl. 7, ktoré výslovne hovoria o tom, že k uzavretiu nemusí ani prísť alebo že od zmluvy môže spotrebiteľ odstúpiť a pripomenul, že žalovaný hneď v úvode rozhodcovskej zmluvy uviedol, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, a teda poskytnutia úveru. Na základe uvedených dôvodov preto navrhol rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.
7. Žalobca k odvolaniu uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné, pretože súd vec správne právne posúdil, na základe vykonaných dôkazov dospel ku správnym skutkovým zisteniam a rozsudok je vecne správny. K namietanému záveru súdu ohľadne nesprávnej výšky RPMN mal za to, že žalovaný neuviedol žiaden dôkaz, ktorým by tvrdenie prvoinštančného súdu vyvrátil a dokonca nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by vyvrátil tvrdenie žalobcu, že výška RPMN predmetných úverov je približne 89% v zmysle výpočtu podľa voľne dostupných internetových kalkulačiek. Vo vzťahu k namietanej správnosti záveru súdu ohľadom neplatnosti rozhodcovských zmlúv mal za to, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe tak prvoinštančných ako odvolacích, ale aj exekučných súdov sú rozhodcovské zmluvy podpisované s totožným veriteľom a v čase ako predmetné rozhodcovské zmluvy, resp. aj neskôr judikované ako neprijateľné. Súd odôvodnenie skúmal, či rozhodcovská doložka pripúšťa, aby sa spory medzi dodávateľom a spotrebiteľom riešili aj v inom ako rozhodcovskom konaní, či mohol spotrebiteľ ovplyvniť jej obsah a či dodávateľ tvrdil individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky a súčasne, či uvedené preukázal, pretože inak bez ďalšieho ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa ust. § 53 ods. 2 a 3 OZ platí k rozhodcovskej doložke vyvrátiteľná domnienka, že nie je individuálne dojednaná, a teda napĺňa skutkovú podstatu jej neprijateľnosti. V súlade s rozhodovacou praxou NS SR, ako aj s poukazom na § 53 ods. 2 a 3 OZ v príslušnom znení je zrejmé, že zásadnou otázkou vo vzťahu k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej doložky je možnosť spotrebiteľ meniť jej obsah a nie iba možnosť ako celok ju prijať alebo odmietnuť. Spotrebiteľ nemal možnosť akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do znenia rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola ako formulárová vopred pripravená žalovaným a podpisom týchto zmlúv sa žalobca ako spotrebiteľ vzdal práva na konanie pred všeobecným súdom v prípade, ak žalobcom bude veriteľ, t.j. dodávateľ. Žalobca ani nevedel, že rozhodcovské zmluvy, ktoré mu predložil žalovaný na podpis, sú rozhodcovskými zmluvami, pretože išlo o väčšie množstvo dokumentov, ktoré musel pri uzatváraní úverových zmlúv podpísať. Pokiaľ dodávateľ spravidla uplatňuje svoje nároky na rozhodcovskom súde, uvedené minimálne naznačuje určitú spriaznenosť medzi dodávateľom a ním vo formulárovej zmluve vybraným rozhodcovským súdom. Pokiaľ by nároky dodávateľov boli tak jednoznačné a dané, potom by nemalo byť prekážkou tieto uplatňovať v štandardnom súdnom konaní na všeobecnom súde. Obdobné otázky s podobnými závermi boli posudzované aj Ústavným súdom Slovenskej republiky v uznesením IV. ÚS 371/2018 vo veci sťažnosti spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., ktorú ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť.
8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
9. Súd vo veci náležite zistil skutkový stav, z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a neboli zistené žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolacie námietky žalobcu neumožňujú prijať iný záver. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné.
10. Odvolateľ v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
11. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody naplnené neboli.
12. Predmetom konania je peňažný nárok, ktorý si žalobca uplatnil proti žalovanému ako bezdôvodné obohatenie z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých spotrebiteľských úverov zo zmlúv č. 8500028448 zo dňa 19.7.2013 a č. 8500028453 zo dňa 19.7.2013 a č. 8500034890 zo dňa 18.11.2013 (ďalej aj spotrebiteľské zmluvy), ktorému súd v celom rozsahu vyhovel.
13. V konaní ani nebolo sporným, že išlo o spotrebiteľský charakter sporu, v ktorom sa žalobca v pozícii spotrebiteľa domáha voči žalovanému peňažného plnenia zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere, na ktorý vzťah zmluvami založený dopadá zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia spotrebiteľských zmlúv.
14. Súd prvej inštancie z obsahu predmetných spotrebiteľských zmlúv zistil, že v zmluvách boli o.i. dohodnuté údaje o ročnej úrokovej sadzbe a o výške RPMN, a to vo vzťahu ku zmluve č. 8500028448 išlo o ročnú úrokovú sadzbu 79,01 % a RPMN 67,53 %, vo vzťahu ku zmluve č. 8500028453 išlo o ročnú úrokovú sadzbu 70,63 % a RPMN 67,55 % a napokon vo vzťahu ku zmluve č. 8500034890 išlo o ročnú úrokovú sadzbu 70,02 % a RPMN 67,90 % (bod 10. odôvodnenia rozsudku), ktoré skutkové zistenie žalovaný v odvolaní ani nerozporoval.
15 Pretože si žalobca bezdôvodné obohatenie proti žalovanému uplatňoval z dôvodu tvrdenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých spotrebiteľských úverov, súd správne zameral preskúmavanie spotrebiteľských zmlúv cez prizmu právnej normy upravenej v § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia spotrebiteľských zmlúv, keď za rozhodujúcu považoval skutočnosť týkajúcu sa RPMN.
16. V kontexte uvedeného je tiež správny poukaz súdu na znenie § 2 písm. i) a písm. g) tohto osobitného zákona, z ktorých následne súd vyvodil správny záver o tom, že pokiaľ ohľadne spotrebiteľských zmlúv bol jediným nákladom zmluvný úrok, potom výška RPMN musela byť prinajmenšom rovná výške tohto zmluvného úroku.
17. Zo súdom citovaných zákonných ustanovení § 2 písm. i) a g) zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že RPMN, t.j. ročná percentuálna miera nákladov predstavuje celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom a že tieto sú tvorené úrokmi, províziami, daňami a poplatkami akéhokoľvek druhu, ktoré spotrebiteľ musí zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že pokiaľ RPMN je tvorená jediným nákladom v podobe zmluvného úroku, matematicky je vylúčené, aby výška RPMN bola dojednaná v zmluve v nižšej sume ako bol dojednaný zmluvný úrok. V tomto prípade teda nejde o úvahu súdu, ako uvedené nesprávne prezentoval žalovaný.
18. Odvolací súd k tomuto záveru poukazuje na rozsudok dovolacieho súdu v konaní sp. zn. 2Cdo/119/2021 (zo dňa 29.6.2023), v ktorom dovolací súd zamietol dovolanie žalovanej (Slovenskej sporiteľne a.s.) v spotrebiteľskom spore, v ktorom sa žalobca ako spotrebiteľ domáhal voči banke vydania bezdôvodného obohatenia dôvodiac, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bezpoplatkový. Súd prvej inštancie predmetnej žalobe v časti nepremlčaného nároku vyhovel, keď považoval spotrebiteľský úver za bezúročný a bezpoplatkový za skutkového stavu, kedy v zmluve bola dojednaná výška RPMN 10,31 % a zmluvný úrok 17,30 %; rozsudok súdu prvej inštancie bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu, proti ktorému bolo podané dovolanie.
19. Z predmetného rozsudku dovolacieho súdu v jeho bode 22.1. vyplýva: „Odvolací súd náležite zdôvodnil svoje výroky a reagujúc na odvolacie námietky žalovanej vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa RPMN uviedol, že sa v plnom rozsahu odvoláva na body 13. až 17. ostatného zrušujúceho uznesenia, č.k. 24Co/77/2018-65 zo dňa 30. apríla 2019, v ktorých sú dané odpovede na tieto opakujúce sa námietky žalovanej. Z predmetného rozhodnutia vyplýva, že RPMN predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha tento údaj spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom. Nemožno prehliadnuť, že RPMN je v zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uvedená nesprávne. Esenciálnou súčasťou RPMN je a priori dojednaný úrok z úveru, pričom v ďalšom výpočte RPMN môže dochádzať už len k jej navýšeniu o poplatky či iné plnenia, uhrádzané spotrebiteľom v priebehu zmluvného vzťahu. Za absurdné preto považoval odvolací súd uvedenie RPMN v nižšom percentuálnom vyjadrení ako je ročná úroková sadzba za poskytnutie úveru. Takého konanie dodávateľa nemožno hodnotiť inak ako klamaním spotrebiteľa, ktorý je zavádzaný skutočnosťou, že percentuálne vyjadrenie RPMN zohľadňuje všetky náklady spotrebiteľa, súvisiace s poskytnutím úveru, čo v konečnom dôsledku žalovaný deklaroval aj v čl. IV. bod 2 zmluvy o splátkovom úvere. Potvrdil, že do 01. júla 2006, t.j. do účinnosti zák. č. 264/2006 Z.z., ktorou sa zosúladil vzorec RPMN so Smernicou č. 87/102/EHS, bol v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch uvedený nesprávny vzorec RPMN, avšak povinnosťou žalovanej, vystupujúcej v postavení dodávateľa
(profesionála), však bolo postupovať voči spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou, a teda uviesť údaj o RPMN zodpovedajúci skutočnosti (zohľadňujúci všetky náklady s poskytnutím tohto úveru spojené). Ďalej odvolací súd konštatoval, že ak je výška RPMN v zmluve síce uvedená, ale v nesprávnej výške, je to v neprospech spotrebiteľa. Predmetný úver bol spotrebiteľovi poskytnutý bankou a spotrebiteľ mohol, teda očakával riadnu odbornú starostlivosť banky pri postupe s poskytnutím úveru. Žalovaná sa nemôže odvolávať a argumentovať tým, že vychádzal z nesprávneho údaja alebo vzorca, ktorý bol v prílohe zákona č. 258/2001 Z.z. uvedený nesprávne. Uvedením nesprávneho údaju RPMN je bezo sporu klamaním spotrebiteľa. Keďže banka neposkytla klientovi objektívny údaj o výške RPMN tým postupovala voči klientovi neodborne a v zmluve mala jednoznačne uviesť pravdivý údaj o cene úveru. Takýmto postupom by banka naplnila zákonnú povinnosť postupovať pri vykonávaní bankovej činnosti s odbornou starostlivosťou (porov. rozsudok Krajského súd v Prešove sp. zn. 18Co/33/2014 zo dňa 16.02. februára 2015)."
20. Dovolací súd dodal v bode 22.2. odôvodnenia označeného rozsudku nasledovné: „Nad rámec predmetného rozhodnutia dovolací súd uvádza, že z ustanovenia § 8 ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, dodávateľovi vyplývala povinnosť uviesť pravdivé, úplné, presné a jasné údaje o ním poskytovanej službe. Žalovaná síce poukázala na to, že banka sa pri výpočte RPMN riadila vzorcom, uvedeným v prílohe zákona č. 258/2001 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy a chyba vzorca bola napravená až zmenou zákona s účinnou od 1. júla 2006. Napriek tomu však bolo povinnosťou banky postupovať voči spotrebiteľke s nevyhnutnou odbornou starostlivosťou a buď ju na nesprávnosť vzorca, o ktorej musela vedieť, upozorniť, alebo do zmluvy uviesť taký údaj o RPMN, ktorý reálne zodpovedal hodnote celkových nákladov dlžníka spojených s úverom a výške poskytnutého úveru. Banke muselo byť známe, že výška RPMN nemôže byť nikdy nižšia ako výška úrokovej sadzby. ..."
21. Napriek tomu, že v tam prejednávanej veci išlo o spotrebiteľský úver, na ktorý sa aplikoval zákon č. 258/2001 Z.z., odvolací súd má za to, že z neho dovolacím súdom učinený záver o tom, že výška RPMN nemôže byť nikdy nižšia ako výška úrokovej sadzby, je plne aplikovateľný aj na predmetné konanie.
22. V prejednávanej veci žalovaný nespochybňoval skutkový záver súdu o výške dojednaného zmluvného úroku, ani o výške RPMN, keď neboli pochybnosti o tom, že výška RPMN vo všetkých troch zmluvách bola určená nižšou sumou ako bola dojednaná výška zmluvného úroku, preto bol správny následný záver súdu o tom, že RPMN je nesprávna. Údaj vo výške RPMN spočíval v jej nesprávnom určení v nižšej výške, teda RPMN bola stanovená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, pretože sa údaj o výške RPMN musel prinajmenšom rovnať výške úroku, v tomto prípade sadzbe: 79,01%, 70,63 % a 70,02 % (oproti údaju výšky RPMN v spotrebiteľskej zmluve: 67,53%, 67,55% a 67,90 %). Správny je potom následný právny záver súdu o tom, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bezpoplatkový (§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia spotrebiteľských zmlúv).
23. Odvolateľ v ďalšom nedôvodne vytýkal súdu, že neodôvodnil právomoc neprihliadať na rozhodcovský rozsudok. Ako totiž vyplýva z bodu 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd vecným spôsobom ozrejmil, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného rozsudku, čo ale neplatí v prípade, pokiaľ bol rozhodcovský rozsudok založený na neplatnej rozhodcovskej doložke. Takýto rozhodcovský rozsudok je nulitný aktom, na ktorý súd neprihliada.
24. Uvedený záver súdu je potrebné považovať za súladný s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, o čom svedčí napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/27/2011 s vysloveným záverom, podľa ktorého: Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre občianskoprávne konanie o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy.
25. Napokon odvolací súd považuje za nedôvodné odvolacie námietky v časti, v ktorej odvolateľ spochybnil záver súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky v rozhodcovských zmluvách.
26. Odvolací súd v prvom rade považuje sa správny záver súdu o tom, že žalovaný v konaní nepreukázal individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky v rozhodcovských zmluvách, pretože pre takéto zhodnotenie bolo relevantným, že ide o formulárovú zmluvu, ktorú žalobca nemohol nijako ovplyvniť a mohol len rozhodcovskú zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným
podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, pričom je pravdepodobné, že nepodpísaním rozhodcovskej zmluvy by nedošlo ani k podpisu zmluvy o úvere, keďže obidve zmluvy boli uzavreté v jeden deň. Žalovaný nepreukázal osobitné vyjednanie rozhodcovskej doložky v rozhodcovskej zmluve, resp., že by si žalobca osobitne vymienil jej dojednanie. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto má súd za to, že táto rozhodcovská doložka je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
27. Bol to práve žalovaný, ktorého ťažilo v konaní preukázať, že so žalobcom vyjednal dojednanie rozhodcovskej doložky, navyše s konkrétnym obsahom a iba samotná okolnosť, že žalobca sa pod rozhodcovskú zmluvu podpísal, požadované vyjednanie nepreukazuje. O individuálne dojednanie totiž ide iba vtedy, pokiaľ spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť znenie a obsah zmluvných podmienok rozhodcovskej zmluvy, čo však žalovaný v konaní nepreukázal. V tomto prípade nespochybniteľný podpis na predmetnej rozhodcovskej zmluve je dôkazom o tom, že rozhodcovská zmluva mala písomnú formu, t. j. písomná forma tejto zmluvy bola zavŕšená vlastnoručnými podpismi jej zmluvných strán.
28. Odvolací súd k tomuto záveru poukazuje napr. na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 371/18, keď ústavný súd napadnuté uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica (týka sa sp.zn. 71Ek 153/17 a 52Ek 273/17) považoval za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky arbitrárnosti ani zjavnej nedôvodnosti okrem iného v časti, v ktorej okresný súd urobil záver o tom, že: „Súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačenej zmluvy určeného rozhodcovského súdu (resp. v tomto prípade súdov), nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Oprávnený nemohol uspieť s obhajobou ním zvoleného postupu založenou na samostatnosti rozhodcovskej zmluvy (ktorá by takto mala mať charakter individuálneho dojednania, nespadajúceho pod súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách). Individuálnosť vyjednaní totiž nie je závislou od fyzického oddelenia v časti dojednaní od iných, ale v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, predkladané mu dodávateľom. ... Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne vyjadrenú zmluvnú podmienku je teda stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. Súd v napadanom rozhodnutí správne predmetnú rozhodcovskú zmluvu vyhodnotil ako zmluvu formulárovú nachádzajúcu sa na vopred pripravenej samostatnej listine a podpísaný oboma zmluvnými stranami. Z týchto skutočností jednoznačne nevyplýva, že ide o samostatnú zmluvu. Je nesporné, že predmetnú zmluvu podpísal povinný spolu so zmluvou o úvere v ten istý deň ako viacero spolu súvisiacich dokumentov, pričom uvedenie rozhodcovskej zmluvy na samostatný papier malo za účel obchádzanie zákonnej úpravy ochrany spotrebiteľa a nie individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky. ...“
29. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.
30. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na závery Krajského súdu Banskej Bystrice v rozsudku sp. zn. 17Co/919/2015, z označeného rozhodnutia nevyplýva odvolaciemu súdu, akým spôsobom sa krajský súd vysporiadal s otázkou vyjednávania zmluvných strán, pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu a v nej dojednanú rozhodcovskú doložku s konkrétnym obsahom ako podľa názoru odvolacieho súdu relevantnú okolnosť pre posúdenie otázky, či v danom prípade išlo o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku.
31. Napokon správny je tiež záver súdu o tom, že predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a k tomu odvolací súd uvádza nasledovné.
32. Súd prvej inštancie zhodnotil, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná tak, že znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom v prípade, pokiaľ ho dodávateľ vyvolá ako prvý. V kontexte uvedeného potom predmetná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to tým, že v prípade podania žalobného návrhu dodávateľom (pred rozhodcovský súd), núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcovským súdom a tým ho zbavuje možnosti riešiť spor pred štátnym súdom.
33. Záver súdu o tom, že predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, o čom svedčí napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/31/2013, ktoré sa síce zaoberalo dovolaním podaným v exekučnom konaní, avšak ktorého závery sú aplikovateľné aj v prejednávanej veci, a to pokiaľ ide o znenie: „Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný) obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená) na rozhodcovskom súde, bola povinná sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musí sa podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinnej ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy.“
34. Odvolací súd poukazuje tiež na už spomínané Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 371/18, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosti spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. ako zjavne neopodstatnené, ktoré sťažovateľ podal v konkrétnych exek. konaniach (týka sa to unesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 71 Ek 153/2017 z 15. januára 2018 (Rvp 619/2018), uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 52 Ek 273/2017 z 22. januára 2018 (Rvp 621/2018), uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75 Ek 121/2017 z 30. januára 2018 (Rvp 659/2018) a uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 21 Ek 260/2017 z 30. januára 2018 (Rvp 660/2018), keď ústavný súd napadnuté uznesenia okresného súdu považoval za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti. Podstatou napadnutých uznesení (sp. zn. 21Ek 260/17 a sp. zn. 75Ek 121/17) bol pritom o.i. záver súdu o tom, že: „... Táto rozhodcovská zmluva je síce tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, teda dáva na výber žalujúcej strane medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v konečnom dôsledku bol výber súdu na žalobcovi, pretože v prípade, že sa žalobca rozhodne podať žalobu na rozhodcovský súd, vyberie niektorý z uvedených rozhodcovských súdov a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len iluzórna a reálne mu tento výber neumožňuje. Z podstaty úverovej zmluvy a právneho vzťahu ňou založeného totiž vyplýva, že subjektom, na podnet ktorého začne konanie o zaplatenie dlžnej sumy, bude dodávateľ a teda na ňom bude aj voľba medzi všeobecným alebo rozhodcovským súdom. Súčasťou konštantnej a relevantnej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) je i záver, podľa ktorého možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predkladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom). Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto silnejšou stranu spotrebiteľského vzťahu. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tomto prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil
výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom.“
35. Odvolateľ v tejto časti odvolania poukazoval na tri relevantné právne predpisy, z ktorých podľa jeho názoru nevyplýva, aby žalobca nemal možnosť podať žalobu na súd a takýmto spôsobom si uplatňovať svoje práva a ktoré upravujú právo dodávateľa podať žalobu proti spotrebiteľovi v rámci rozhodcovského konania. Uvedená argumentácia je ale nepochopením záverov súdu v tejto časti, pretože súd urobil záver o tom, že spotrebiteľ nemá možnosť výberu medzi všeobecným a rozhodcovským súdom za súčasnej okolnosti, ak dodávateľ ako prvý zvolí riešenie sporu pred rozhodcovským súdom, čo ustálená rozhodovacia prax súdov vyšších autorít považuje za značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; uvedené nie je popretím toho, čo z odvolateľom označených právnych predpisov vyplýva (zákon č. 244/2002 Z.z., Občiansky zákonník a jeho niekdajší § 53 ods. 4 písm. r/ a zákon č. 335/2014 Z.z).
36. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu vrátane jeho výroku o trovách konania ako závislého výroku vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
37. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, z toho dôvodu mu odvolací súd priznal proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP).
38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Používateľ systému Windows
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).