Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-97-2020.pdf
PDF · 132.97 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/97/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Natálie Štrkolcovej v spore žalobcu: JURMILKA, s.r.o., Tešedíková 16, 040 17 Košice, IČO: 36 800 414, zastúpeného JUDr. Timeou Schwarcovou, advokátkou, Pražská 4, 040 11 Košice, IČO : 35 558 806, proti žalovanému: Stawi, s.r.o., 044 45 Bidovce 352, IČO: 36 216 470, zastúpenému ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Tokár, spol. s r.o., Werferova 1/2582, 040 11 Košice, IČO : 36 721 981, o zaplatenie 3.600,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 11. novembra 2019, č.k. 17Cb/32/2017-88, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 11. novembra 2019, č.k. 17Cb/32/2017-88.
II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.600,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne zo sumy 1.800,- eur od 3.2.2017 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.800,- eur od 13.3.2017 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému právo na 100 % trov konania, o výške ktorých bude osobitným uznesením rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu prvej inštancie dňa 12.5.2017, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 1.800,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne zo sumy 1.800,- eur od 3.2.2017 do zaplatenia a náhradu trov konania (konanie vedené pod sp. zn. 17Cb/32/2017) a žalobe podanej na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica) postúpenej Okresnému súdu Košice - okolie dňa 5.11.2018 ako súdu miestne príslušnému, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 1.800,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.800,- eur od 13.3.2017 do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a náhradu trov konania (konanie vedené pod sp. zn. 17Cb/42/2018) titulom odplaty za vykonanie prepravy veci. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 17Cb/42/2018-71 zo dňa 18.9.2019 spojil konanie vo veci sp. zn. 17Cb/32/2017 a sp. zn. 17Cb/42/2018 na spoločné konanie, ktoré sa viedlo pod sp. zn. 17Cb/32/2017, pretože obe žaloby sa týkali totožných strán sporu a rovnakých nárokov vzniknutých v rozličnom časovom období.
3. Žalobca žaloby odôvodnil tým, že na základe objednávok žalovaného vykonal pre žalovaného prepravu tovaru. Odplatu za vykonanie prepravy dvoch zásielok vo výške á 1.800,- eur žalovanému
fakturoval faktúrou č. 20169027 splatnou dňa 2.2.2017 a faktúrou č. 20170558 splatnou dňa 12.3.2017. Napriek tomu, že prepravu vykonal riadne a včas, odplatu mu žalovaný nezaplatil v lehote splatnosti.
4. Žalovaný vo vyjadreniach k žalobám v oboch veciach, ktoré súd prvej inštancie spojil na spoločné konanie a to v odporoch proti platobným rozkazom navrhol žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Bránil sa v nich totožnými skutkovými tvrdeniami, ktoré podoprel rovnakými dôkazmi. Tvrdil, že obe pohľadávky žalobcu zanikli započítaním. Uviedol, že pohľadávky titulom prepravného, na zaplatenie ktorých ho žalobca vyzval faktúrami č. 20169027 č. 20170558 jednostranne započítal s pohľadávkou, na zaplatenie ktorej on vyzval žalobcu faktúrou č. 16.243STW zo dňa 31.12.2016, ktorou žalobcovi refakturoval náklady vo výške 2.994,- eur bez DPH vzniknuté omeškaním žalobcu s vykonaním objednanej prepravy. Argumentoval, že žalobca mal v zmysle dohody strán dňa 11.7.2016 prepraviť tovar do miesta určenia v skorých ranných hodinách, čo však nevykonal. Navyše informoval žalovaného počas dňa 11.7.2016, že tovar do miesta určenia doručí až 12.7.2016. Suma 2.994,- eur bez DPH (3.592,80 eur s DPH) predstavovala náklady za prestoje (čakanie), ktoré vznikli spoločnosti Olde Hensken B.V. zodpovednej za vykládku tovaru. Táto spoločnosť si predmetné náklady uplatnila u žalovaného faktúrou č. 23078.
5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný nezaplatil prepravné, ktoré mu žalobca fakturoval faktúrou č. 20169027 na sumu 1.800,- eur s DPH splatnou 2.2.2017 a faktúrou č. 20170558 na sumu 1.800,- eur splatnou 12.3.2017. Žalovaný nezaplatenie prepravného odôvodňoval tým, že pohľadávky zanikli započítaním s jeho pohľadávkou vo výške 3.592,80 eur s DPH predstavujúcou náklady za prestoje (čakanie), ktoré zaplatil spoločnosti Olde Hensken B.V. zodpovednej za vykládku tovaru z dôvodu nevykonania prepravy žalobcom včas dňa 11.7.2016. Uviedol, že faktúrou č. 16.243STW zo dňa 31.12.2016 vyzval žalobcu na zaplatenie škody vo výške 3.592,80 eur, ktorú si voči nemu uplatnil jeho zmluvný partner Olde Hensken B.V. faktúrou č. 23078 zo dňa 15.7.2016. K započítaciemu prejavu došlo listom zo dňa 12.5.2017.
6. Súd prvej inštancie zistil z listinných dôkazov, že žalovaný si objednávkou č. PO161326 STW zo dňa 9.12.2016 objednal u žalobcu prepravu tovaru s dátumom a časom nakládky dňa 13.12.2016 o 06,30 hod. v prevádzke žalobcu v obci Bidovce a dátumom a časom vykládky dňa 15.12.2016 o 08,00 hod. v mieste Giesbers, Verhusplein 21, NL 2517 SC Den Haag. Medzinárodným nákladným listom CMR č. SK M 4689072 zo dňa 14.12.2016 bolo príjemcom potvrdené prevzatie tovaru. Faktúrou č. 20169027 splatnou dňa 2.2.2017 vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie odmeny za prepravu tovaru vo výške 1.800,- eur vykonanú na základe objednávky č. PO161326 STW. Ďalej si žalovaný objednávkou č. PO17059 STW zo dňa 19.1.2017 objednal u žalobcu prepravu tovaru s dátumom a časom nakládky dňa 20.1.2017 v čase 9,00 hod. - 14,00 hod. v prevádzke žalobcu v obci Bidovce a dátumom a časom vykládky dňa 23.1.2017 v Einhaupl v Nemecku čase 7,00 hod. - 17,00 hod. a dňa 24.1.2017 v Holandsku na dvoch miestach a to v Delwi, Enschede v čase od 7,30 hod.- 14,00 hod. a v TKF Lochem v čase 8,00
- 15,00. Medzinárodnými nákladnými listami CMR zo dňa 23.1.2017 č. SK M 4689119, č. SK M 4689117 a č. SK M 4689118 bolo príjemcami potvrdené prevzatie tovaru. Faktúrou č. 20170558 splatnou dňa 12.3.2017 vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie odmeny za prepravu tovaru vo výške 1.800,- eur vykonanú na základe objednávky č. PO17059 STW. 7. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v rámci procesnej obrany argumentoval, že dňa 8.7.2016 si objednal u žalobcu prepravu tovaru s dátumom a časom nakládky dňa 8.7.2016 v prevádzke žalobcu v obci Bidovce a dátumom a časom vykládky dňa 11.7.2016 o 10,00 hod. v mieste Fellbach, Nemecko, pričom vozidlo žalobcu dorazilo na miesto vykládky až po 20,00 hod. Ďalej tvrdil, že po tom, ako mu žalobca 11.7.2016 o 18,55 hod. oznámil, že predpokladaný príchod vozidla na miesto vykládky z dôvodu nepriaznivej dopravnej situácie bude až dňa 12.7.2016 o 05,00 hod., pracovníci spoločnosti Olde Hensken B.V. zodpovednej za vykládku tovaru boli z miesta vykládky odvolaní. Poukázal, že žalobca potvrdil, že prepravu zo dňa 11.7.2016 u neho reklamoval aj to, že žalobcu upozornil, že si voči nemu uplatní škodu, ktorá mu vznikne. Na preukázanie tvrdení o omeškaní žalobcu súdu predložil mailovú komunikáciu medzi zamestnankyňami sporových strán zo dňa 11.7.2016, z ktorej vyplynulo, že žalobca uznal, že vodič vykonávajúci prepravu mohol z miesta nakládky vyštartovať skôr a tiež to, že žalovaný v reakcii na uvedené žalobcovi oznámil, že čakaním na mieste vykládky na zásielku bude voči žalovanému jeho zmluvný partner uplatňovať penalizáciu, ktorú refakturuje žalobcovi. Obsahom tejto komunikácie bol aj záznam, že žalobca dňa 11.7.2016 o 18,55 hod. informoval žalovaného, že vozidlá, ktoré tovar prepravovali, sa v tom čase nachádzali 25 km od miesta vykládky, z dôvodu nepriaznivej dopravnej situácie nemôžu pokračovať v jazde a na vykládku podľa bezpečnostných predpisov môžu doraziť o 05,00 hod. ráno. Uviedol, že z vyššie uvedenej mailovej komunikácie je zrejmé, že žalobcu
na prípadnú možnosť vzniku škody vopred upozorňoval a teda oneskorenú vykládku tovaru vlastne reklamoval. Potvrdil, že tovar bol vyložený dňa 12.7.2016, avšak vzhľadom na to, že až do zrealizovania vykládky musel na vozidlo žalovaného čakať tím pracovníkov spoločnosti Olde Hensken B.V., táto spoločnosť žalovaného faktúrou č. 23078 zo dňa 15.7.2016 vyzvala na zaplatenie nákladov vo výške 3.592,- eur s DPH vzniknutých oneskoreným dodaním tovaru. Tieto náklady si žalovaný po ich zaplatení spoločnosti Olde Hensken B.V. uplatnil u žalobcu faktúrou č. 16.243STW zo dňa 31.12.2016, ktorou žalobcu vyzval na zaplatenie škody vo výške 3.592,80 eur, ktorú si voči nemu uplatnil jeho zmluvný partner Olde Hensken B.V.. Keďže mu žalobca škodu neuhradil, započítacím prejavom zo dňa 12.5.2017 jednostranne započítal pohľadávku vo výške 3.592,- eur, ktorú mal voči žalobcovi titulom náhrady škody za oneskorenú dodávku tovaru zo dňa 11.7.2016 s pohľadávkou žalobcu voči žalovanému titulom odplaty za vykonanie prepravy veci, na zaplatenie ktorej ho žalobca vyzval faktúrami č. 20169027 a č. 20170558.
8. Ďalej súd prvej inštancie poukázal, že žalobca v žalobnej replike akcentoval, že žalovanému škoda omeškaním prepravy nevznikla, keďže prepravu dňa 11.7.2016 vykonal riadne a včas. Z tohto dôvodu neuznal ani reklamáciu žalovaného. Uviedol, že žalovaný mu navyše za prepravu zaplatil dňa 19.9.2016 odmenu v plnej výške. Vo vzťahu k faktúre č. 23078, ktorou spoločnosť Olde Hensken B.V. vyzvala žalovaného na zaplatenie 2.994,- eur bez DPH uviedol, že nevyplýva z nej zodpovednosť žalobcu za uplatnenú škodu. Preto žalovanému vrátil faktúru č. 16.243STW zo dňa 31.12.2016, ktorou ho žalovaný vyzval na zaplatenie škody, ktorú si voči nemu uplatnil jeho zmluvný partner Olde Hensken B.V. faktúrou č. 23078.
9. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca poprel tvrdenie žalovaného, že tovar mal doručiť na miesto vykládky dňa 11.7.2016 v čase o 10,00 hod., pretože z objednávky žalovaného nevyplýva požiadavka na konkrétny čas vykládky tovaru. Žalobca argumentoval, že vozidlo dňa 11.7.2016 dorazilo na miesto vykládky, no keďže sa v tom čase tam už nik nenachádzal, k vyloženiu tovaru došlo až dňa 12.7.2016. Poukázal pritom na mailovú komunikáciu medzi zamestnankyňami strán, z ktorej vyplýva, že vozidlo sa už dňa 11.7.2016 o 20,45 hod. nachádzalo na určenom mieste. Okrem toho namietal, že žalovaný vykonanie tejto prepravy u neho nereklamoval v 21-dňovej lehote po vykonaní vykládky. Uviedol, že až do doby, kým ho žalovaný faktúrou č. 16.243STW zo dňa 31.12.2016 nevyzval na zaplatenie 3.592,80 eur ani nevedel, že voči žalovanému si jeho obchodný partner uplatnil nárok na náhradu škody súvisiaci s predmetnou prepravou. S poukazom na uvedené mal za to, že nárok žalovaného na náhradu škody zanikol, resp. vôbec nevznikol a preto ide o pohľadávku, ktorá nie je započítateľná s pohľadávkou, ktorú si žalobca voči žalovanému uplatnil v tomto konaní.
10. Žalovaný sa v konaní pred súdom prvej inštancie bránil, že v článku 30 ods. 3 vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) je iba je iba stanovená doba, dokedy je možné takto učiniť, čomu korešponduje aj nemecké, anglické či poľské znenie, t.j. že to musí byť vykonané do 21 dní od tohto času. Pokiaľ poslal žalobcovi písomnú výhradu do konca 21 dňovej lehoty, čo sa zásielka dostala do dispozície príjemcovi a žalobca vedel o všetkých podstatných dôvodoch, bol tento úkon vykonaný včas.
11. Konateľ žalovaného Z. J. pred súdom prvej inštancie vypovedal, že k omeškaniu vykládky dňa 11.7.2016 došlo z dôvodu, že žalobca nedodržal pokyny žalovaného. Na otázku, či žalovaný písomne reklamoval oneskorenú vykládku tovaru v čase po 11.7.2016 odpovedal, že čo si pamätá, tak telefonicky a ústne to bolo pertraktované viackrát, ale pokiaľ ide o písomnú formu, tak k tomu zrejme nedošlo.
12. V konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný navrhol výsluch svedkyne P. Ň., ktorá ako zamestnankyňa žalovaného dňa 11.7.2016 mailom komunikovala s poverenou zamestnankyňou žalobcu vo veci realizácie prepravy. Žiadal ju vypočuť k podrobnostiam vzťahujúcim sa k objednávke a realizácii vykládky tovaru dňa 11.7.2016. Súd prvej inštancie návrh na výsluch svedkyne zamietol.
13. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 610, 365 ods. 1, 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré upravujú zmluvu o preprave veci, omeškanie dlžníka a nároky z neho plynúce, podľa §§ 1, 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, o sadzbe úrokov z omeškania a výške paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Ďalej podľa čl. 17 ods. 1, č. 19, č. 23 ods. 5, čl. 30 ods. 3 vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) o zodpovednosti
dopravcu za úplnú alebo čiastočnú stratu zásielky, jej poškodenie a za prekročenie dodacej lehoty; o prekročení dodacej lehoty; o výške odškodnenia pri prekročení dodacej lehoty; o forme a lehote pre uplatnenie nároku na náhradu za prekročenie dodacej lehoty.
14. Súd prvej inštancie objednávky žalovaného na vykonanie prepravy zo dňa 9.12.2016 a zo dňa 19.1.2017 a ich akceptáciu žalobcom vyhodnotil ako uzavretie zmluvy o preprave s tým, že sa jedná o medzinárodnú prepravu. Uviedol, že žalobca sa zaviazal ako dopravca vykonať pre odosielateľa (žalovaného) prepravu zásielky z určitého miesta (SR) do určitého iného miesta (Nemecko, Holandsko), na zmluvný vzťah preto aplikoval vyhlášku č. 11/1975 Zb.. Poukázal, že predmetom konania bol nárok žalobcu na prepravné. Keďže medzi žalobcom a žalovaným vznikol obchodno-záväzkový vzťah zo zmluvy o preprave a Slovenská republika je zmluvou stranou Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave, vylúčil pri prepravnej zmluve, ktorá spĺňa podmienky stanovené CMR, aby sa posudzovala podľa Obchodného zákonníka.
15. Pokiaľ ide o samotnú zodpovednosť dopravcu, súd prvej inštancie konštatoval, že táto vyplýva z jeho záväzku uskutočniť dohodnutú prepravu z miesta odoslania do miesta určenia s odbornou starostlivosťou a v dohodnutej, resp. primeranej lehote a vydať zásielku oprávnenému príjemcovi v neporušenom stave. Samotnú zodpovednosť dopravcu Dohovor CMR definuje tak, že dopravca zodpovedá ad 1) za úplnú alebo čiastočnú stratu zásielky alebo za jej poškodenie, ktorá vznikne od okamihu prevzatia zásielky na prepravu až do okamihu jej vydania, ad 2) zodpovednosť dopravcu za prekročenie dodacej lehoty (čl. 17 ods. 1 Dohovoru). Ďalej súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalovaný nezaplatil žalobcovi faktúru č. 20169027 splatnú dňa 2.2.2017 na sumu 1800,- eur s DPH, ani faktúru č. 20170558 splatnú dňa 12.3.2017 na sumu 1800 eur s DPH dôvodiac tým, že tieto pohľadávky zanikli započítaním s pohľadávkou žalovaného voči žalobcovi na náhradu škody vo výške 3.592,80 eur, na zaplatenie ktorej žalobcu vyzval faktúrou č. 16.243STW.
16. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca pri realizácii prepravy dňa 11.7.2016 neporušil záväzok v zmysle prepravnej zmluvy - objednávky č. PO16653STW zo dňa 8.7.2016. Z uvedenej zmluvy, ktorej podmienky si určoval žalovaný sám, totiž nepochybne vyplýva úprava o dátume a čase vykládky 11.7.2016, avšak bez určenia konkrétneho času. Konštatoval, že ak vozidlo žalobcu dorazilo na miesto určenia do 24.00 hod. daného dňa, dorazilo na miesto včas. Včasnosť vykonania prepravy mal súd prvej inštancie preukázanú mailovou komunikáciou medzi stranami. Zároveň akcentoval, že odplatu za vykonanie predmetnej prepravy žalovaný zaplatil v plne výške dňa 19.9.2016.
17. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že aj keby bola pravda, že tovar bol vyložený až dňa 12.7.2016, v zmysle čl. 30 ods. 3 CMR mal žalovaný v prekluzívnej lehote 21 dní (t.j. najneskôr do 24.00 hod. dňa 2.8.2016) písomne vzniesť u žalobcu výhrady. Poukázal, že žalovaný preložil dôkaz, že už dňa 15.7.2016 mu jeho obchodný partner Olde Hensken B.V. vyčíslil výšku škody (tzv. prestojov) faktúrou č. 23076, no napriek tomu až do decembra 2016 neurobil voči žalobcovi žiaden úkon.
18. Obrana žalovaného založená na tvrdení, že žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu uznal, že žalovaný reklamoval dodanie tovaru nebola podľa súdu prvej inštancie relevantná. Uviedol, že z vyjadrenia žalobcu k odporu vyplýva iba to, že sa jednalo o reklamáciu, o ktorej aj v priebehu sporu opakovane žalobca tvrdil, že bola žalovaným uskutočnená až v decembri 2016 doručením faktúry č. 16.243 STW.
19. Ohľadne výkladu čl. 30 ods. 3 CMR súd prvej inštancie uviedol, že tento stanovuje prekluzívnu lehotu 21 dní na uplatnenie nároku na náhradu za prekročenie dodacej lehoty po tom, čo sa zásielka dala k dispozícii príjemcovi. Zdôraznil, že rozhodujúci je dátum vykládky tovaru odberateľovi žalovaného a nie to, kedy sa o tomto termíne dozvedel žalovaný. Mal za preukázané, že námietky na prekročenie dodacej lehoty boli zo strany žalovaného písomne uplatnené až v decembri 2016, kedy reklamáciu uskutočnil vystavením faktúry č. 16.243STW. Táto reklamácia bola vykonaná po uplynutí 21-dňovej prekluzívnej lehoty podľa čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR. Pretože žalovaný neposlal žalobcovi písomnú výhradu do 21 dní po tom, čo sa zásielka dala k dispozícii príjemcovi, nemôže si s úspechom uplatniť v súdnom konaní nárok na náhradu za prekročenie dodacej lehoty. Súd prvej inštancie pritom poukázal i na to, že konateľ žalovaného vypovedal, že žalobcovi žiadna písomná výhrada v čase po 11.7.2016 doručená nebola, a že výhrady boli podávané iba ústne. Konštatoval, že neobstojí obrana žalovaného, že na možnosť
penalizácie bol žalobca upozorňovaný mailom už dňa 11.7.2016 - t.j. v čase, keď ešte vozidlo nebolo na mieste a tovar nebol vyložený. Začiatok 21-dňovej prekluzívnej lehoty je podľa súdu prvej inštancie daný momentom vyloženia tovaru, pričom tento deň sa do lehoty nepočíta. Preto za stavu, že po vyložení tovaru žalovaný písomnú výhradu žalobcovi v tejto lehote nedoručil, jej uplynutím právo žalovaného na náhradu škody zaniklo.
20. Súd prvej inštancie uzavrel, že neexistujúcu pohľadávku žalovaného nebolo možné započítať so žiadnou inou pohľadávkou žalobcu. Poukázal i na to, že odplatu za prepravu zo dňa 11.7.2016 žalovaný žalobcovi zaplatil. Na vyššie uvedených záveroch by podľa súdu prvej inštancie výsluch svedkyne P. Ň. nemohol nič zmeniť, pretože ani napriek záväzku žalovaného predložiť súdu písomnú výhradu v lehote 21 dní od vyloženia tovaru dňa 12.7.2016, nebol súdu doručený žiaden dôkaz a aj konateľ žalovaného potvrdil, že upozornenie na prípadnú sankciu dával žalobcovi iba ústne. Keďže medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný žalobcovi nezaplatil prepravné, na zaplatenie ktorého žalobca žalovaného vyzval faktúrami č. 20169027 a č. 20170558 a bolo tiež preukázané, že preprava bola žalobcom vykonaná riadne aj včas, súd prvej inštancie žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu 3.600,- eur, úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúr č. 20169027 a č. 20170558 zo súm v nich uvedených až do ich zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur.
21. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Uviedol, že vzhľadom na plný úspech žalobcu v konaní súd mu priznal právo na 100 % trov konania, o výške ktorých bude po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnuté osobitným uznesením.
22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP); konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP); súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP); rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
23. Žalovaný v odvolaní uviedol, že nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a to v tom smere, že ustanovenie čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR vzťahujúceho sa na prepravnú zmluvu v medzinárodnej cestnej doprave tovaru sa má vykladať tým spôsobom, že reklamácia môže byť uplatnená výlučne najskôr od momentu, kedy sa zásielka dala k dispozícii príjemcovi. Argumentoval, že účelom daného ustanovenia je, aby sa prepravca riadne dozvedel o existencii reklamácie prepravy a zároveň sa stanovuje lehota, dokedy treba reklamáciu uplatniť a nie, ako to tvrdí súd prvej inštancie, že sa jedná o lehotu odkedy je možné reklamáciu uplatňovať. Uvedené podľa žalovaného vyplýva aj zo samotnej podstaty inštitútu preklúzie, teda že sa jedná o zánik práva jeho neuplatnením do zákonom stanoveného času. Mal za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne a nesprávne vysporiadal s pomerne rozsiahlou argumentáciou, ktorú k tejto otázke predložil a riadne nevysvetlil, prečo dané ustanovenie Dohovoru CMR vyložil tak, ako je uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia. Uviedol, že Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach opakovane uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Nakoľko sa podľa žalovaného jedná o nosnú právnu otázku celého sporu, považoval to, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo k danej právnej otázke zaujal taký postoj, ako zaujal, za jeho pochybenie, resp. samotné rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.
24. Ďalej žalovaný v odvolaní argumentoval, že zmyslom zaslania písomnej výhrady, teda reklamácie je to, aby sa dopravca preukázateľným spôsobom dozvedel, že z dôvodu prekročenia dodacej lehoty hrozí vznik škody. Následne časové obmedzenie 21 dní má význam v tom, aby bolo účastníci daného vzťahu bdelí, čiže aby v primeranom čase uplatnili svoje práva a tak usporiadali vzájomné právne pomery v čo možno najkratšom čase. Uviedol, že uvedený výklad daného ustanovenia Dohovoru CMR o tom, že výhradu možno zaslať skôr, ako sa tovar dostal do dispozície druhej strany, vychádza z ustálenej praxe a nie je ojedinelý. Okrem toho poukázal, že žalobca zo začiatku sa ani nebránil výkladom článku 30 ods.
3 Dohovoru CMR takým spôsobom, ako to za neho urobil súd prvej inštancie. Preto sa mu javí, že súd prvej inštancie porušil zásadu práva oboch strán sporu na rovnosť zbraní.
25. Ohľadne záverov súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že prepravu žalobca realizoval a uskutočnil včas žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že práve žalobca informoval žalovaného o prekročení dodacej lehoty, keď dňa 11.7.2016 informoval dispečerku prepravy žalovaného P. Ň., že dohodnutú prepravu do miesta určenia nie je schopný vykonať v dohodnutej lehote, ale až nasledujúci deň (12.7.2016). Na základe tejto informácie menovaná dispečerka odvolala v podvečerných hodinách dňa 11.7.2016 pracovníkov a stroje zmluvného partnera Olde Hensken B.V., ktorí mali vykládku zabezpečovať, čo malo za následok vznik škody žalovaného. Súd prvej inštancie tak podľa žalovaného pochybil, keď tento dôkaz nebral v úvahu, resp. ho riadne nevyhodnotil a nevysporiadal sa s ním. Súdu prvej inštancie tiež vytýkal, že zamietol návrh na vykonanie výsluchu svedkyne Kataríny Ňarňanskej. Mal za to, že tým boli zo strany súd prvej inštancie porušené jeho práva na spravodlivý súdny proces.
26. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol odvolaním napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že čo sa týka Dohovoru CMR, žalovaný v konaní nepredložil žiadnu argumentáciu, ktorá by spochybňovala výklad a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Argumentoval, že v konaní sa vyjadril, že objednávku zo dňa 11.7.2016 vykonal v súlade s požiadavkou žalovaného, čo potvrdzuje skutočnosť, že žalovaný mu odmenu za túto prepravu zaplatil riadne a včas podľa predloženej faktúry. Mailová komunikácia medzi zamestnankyňami strán podľa žalobcu nepreukázala žiadne konkrétne výhrady, navyše ide len o komunikáciu medzi pracovníčkami oboch spoločností, preto ju žalobca považuje za irelevantnú.
27. Okrem toho žalobca vo vyjadrení k odvolaniu akcentoval, že žalovaný v objednávke neuviedol čas vykládky, ale len deň a to 11.7.2016, a ani zvláštny záujem na dodaní zásielky pre prípad jej straty alebo poškodenia alebo prekročenia dodacej lehoty podľa Dohovoru CMR. Uviedol, že dodaciu lehotu splnil, na miesto vykládky dorazili vozidlá dňa 11.7.2016 o 18,00 hod., teda podľa objednávky. Preto nemal dôvod pochybovať o tom, že vykládku neuskutočnil včas a z objednávky nemal možnosť vyčítať, že po určitej hodine sa vykládka neuskutoční. Faktúru za vykonanie prepravy mu žalovaný uhradil bez akýchkoľvek námietok a reklamácií, preto nemal dôvod pochybovať, že ju nevykonal v súlade s objednávkou. Okrem toho faktúru č. 23076 vystavenú žalovanému spoločnosťou Olde Hensken B.V. mu žalovaný predložil až v januári 2017. Do toho času nevedel o žiadnych výhradách po uskutočnení vykládky. Pripomenul tiež, že v konaní pred súdom prvej inštancie namietal, že z faktúry vystavenej spoločnosťou Olde Hensken B.V. nie je preukázaná žiadna zodpovednosť žalobcu za vzniknutú škodu. Preto nárok žalovaného na náhradu škody, ktorý mu žalovaný následne refakturoval, považoval za nedôvodný.
28. Žalobca poukázal i na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie argumentoval, že hodnota prepravy zo dňa 11.7.2016 bola nižšia ako škoda, ktorú mal žalovaný zaplatiť svojmu obchodnému partnerovi Olde Hensken B.V.. Podľa Dohovoru CMR je dopravca povinný uhradiť škodu len do výšky dovozného. O tejto skutočnosti podľa žalobcu má žalovaný vedomosť, keďže v konaní potvrdil, že sám vykonáva činnosť dopravcu. Žalovaný ale v objednávke zo dňa 11.7.2016 nedohodol možnosť vyššieho odškodnenia, ani zvýšenie zodpovednosti medzinárodného cestného dopravcu, preto zrejme nemal záujem s ohľadom na výšku škody si uplatňovať výhradu pri preprave zo dňa 11.7.2016. Po pol roku ale vedome žiadal od žalobcu zaplatenie škody, za ktorú žalobca nezodpovedal. K žalovaným namietanému nevykonaniu dokazovania výsluchom svedkyne poukázal, že z rozhodovacej praxe súdov nevyplýva, že nevykonanie niektorého z navrhovaných dôkazov bez ďalších relevantných skutočnosti nezakladá vadu v procesnom postupe súdu. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania je vecou súdu. Z tohto dôvodu postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou sporu navrhnuté dôkazy, nie je považovaný za taký postup, ktorým sa porušuje právo strany sporu.
29. Žalovaný v odvolacej replike k spochybňovaniu mailovej komunikácie medzi stranami žalobcom uviedol, že jej obsah aj forma bola medzi stranami v ich obchodnom vzťahu bežná. Jednalo sa o komunikáciu prostredníctvom oficiálnych mailových adries strán sporu. Argumentoval pritom samotným spôsobom objednania transportu, ktorý bol realizovaný mailom zo dňa 8.7.2016, pričom predmetný mail bol zaslaný z adresy žalovaného. To, že objednávka bola žalobcom nielen prijatá, ale aj realizovaná dokazuje, že došlo na základe tejto komunikácie k uzatvoreniu dohody o transporte. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že sa jednalo o mailovú komunikáciu medzi zamestnankyňami spoločnosti ešte pred
vykládkou, preto je táto komunikácia irelevantná. K tvrdeniu žalobcu o dátume, kedy vozidlá dorazili na miesto vykládky, kde žalobca tvrdil, že to bolo dňa 11.7.2016 o 18,00 hod. žalovaný uviedol, že sa jedná o účelovú lož. S odkazom na mailovú komunikáciu medzi stranami je podľa neho zrejmé, že dňa 11.7.2016 o 18,55 hod. informovala zamestnankyňa žalobcu žalovaného, že dostala od dispečerov informáciu, že vozidlá sa ocitli v dopravnej zápche, sú 25 km od miesta vykládky a na vykládku môžu podľa bezpečnostných predpisov doraziť o 05,00 hod. ráno. V ostatnom poukázal na svoje doterajšie vyjadrenia.
30. Žalobca v odvolacej duplike opätovne zdôraznil, že žalovaný v objednávke neuviedol čas vykládky, ale len deň 11.7.2016 a ani žiaden zvláštny záujem na dodaní zásielky pre prípad jej straty alebo poškodenia alebo prekročenia dodacej lehoty podľa Dohovoru CMR. Trval na tom, že dodaciu lehotu splnil, na miesto vykládky vozidlá dorazili podľa objednávky, preto nemal dôvod pochybovať, že vykládku uskutočnil včas. Zároveň mu faktúru z prepravy zo dňa 11.7.2016 žalovaný uhradil bez námietok a reklamácii, preto nemal dôvod pochybovať o tom, prepravu vykonal v súlade s objednávkou.
31. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 -§ 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
32. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
33. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
34. Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05)
35. Odvolacím súdom nebolo zistené, že by súd prvej inštancie svojim procesným postupom znemožnil žalovanému realizáciu jeho práv, ktorá by odôvodňovala záver o tom, že konanie pred súdom prvej inštancie sa nejaví ako spravodlivé. Rovnako neboli zistené ani iné pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zakladali by odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
36. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonaným dôkazom. Výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a neopomenul žiadnu rozhodujúcu skutočnosť, ktorá vyšla počas konania najavo. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritéria vyžadované pre jeho zrozumiteľnosť a presvedčivosť.
37. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd uvádza :
38. Dopravca zodpovedá nielen za čiastočnú alebo úplnú stratu zásielky a za jej poškodenie, ktoré vznikne od okamihu prevzatia zásielky na prepravu až do okamihu jej vydania, ale aj za prekročenie dodacej lehoty (čl. 17 Dohody CMR). Definíciu prekročenia dodacej lehoty upravuje čl. 19 Dohovoru CMR, ktorý rozlišuje medzi situáciou, keď dodacia lehota bola dojednaná a situáciou, kedy dojednaná nebola. Nárok na náhradu škody z dôvodu prekročenia dodacej lehoty pritom možno podľa čl. 30 ods.
3 Dohovoru CMR uplatniť len vtedy, ak sa dopravcovi zaslala písomná výhrada do 21 dní po tom, čo sa zásielka dala k dispozícii príjemcovi.
39. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že z podmienok zmluvy, ktoré určil žalovaný, vyplýva úprava o dátume a čase vykládky tovaru dňa 11.7.2016 a to bez uvedenia konkrétneho času. Konštatoval, že ak vozidlo žalobcu dorazilo na miesto určenia do 24.00 hod. daného dňa, dorazilo na miesto včas. Včasnosť vykonania prepravy mal súd prvej inštancie preukázanú mailovou komunikáciou medzi stranami. Žalovaný súdu prvej inštancie v odvolaní vytýkal, sa nevysporiadal s tým, že žalobca informoval žalovaného o prekročení dodacej lehoty, keď dňa 11.7.2016 oznámil dispečerke prepravy žalovaného, že dohodnutú prepravu do miesta určenia nie je schopný vykonať v dohodnutej lehote, ale až nasledujúci deň (12.7.2016).
40. K otázke včasnosti splnenia záväzku žalobcom odvolací súd uvádza, že ak je dodacia lehota dojednaná, končí sa uplynutím dohodnutého časového obdobia určeného pre prepravu tovaru. Dodacia lehota nezahrňuje iba samotnú dobu prepravy, ale aj dobu čakania, ktorá môže nastať z rozličných príčin a tiež dobu vykládky. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, z objednávky žalovaného č. PO16653STW zo dňa 8.7.2016 je zrejmé, že dátum a čas vykládky bol označený výlučne dňom 11.7.2016 bez uvedenia konkrétneho času. V danom prípade vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa dostavil na miesto vykládky dňa 11.7.2016 o 18,42 hod. (čo vyplýva z mailovej komunikácie medzi zamestnankyňami sporových strán), nie je možné uvažovať o prekročení dodacej lehoty žalobcom a teda ani o existencii nároku žalovaného na náhradu za prekročenie dodacej lehoty. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca dodaciu lehotu neprekročil je preto správny a zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania.
41. Z objednávky žalovaného č. PO16653STW zo dňa 8.7.2016 navyše nevyplývajú žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že žalobca mal (resp. mohol) predpokladať, že dňa 11.7.2016 budú na mieste vykládky prítomní zamestnanci spoločnosti zodpovednej za vykládku tovaru len do určitej hodiny. Z mailovej komunikácie medzi stranami sporu je tiež zrejmé, že dňa 11.7.2016 o 17,48 hod. bol žalovaný informovaný žalobcom o nepriaznivej dopravnej situácii a o tom, že v jej dôsledku sa vozidlá dostavia na vykládku až nasledujúci deň ráno. V reakcii na túto informáciu žalovaný o 17,50 hod. de facto informoval žalobcu, že trvá na tom, aby sa vozidlá dostavili na miesto vykládky (cit. : „veď nech sa presunú tých 25 km“). Už o 18,42 hod. žalovaný dostal od žalobcu spätnú väzbu, že vozidlá dorazili na miesto vykládky. S poukazom na priebeh a obsah vyššie uvedenej komunikácie a tiež skutočnosť, že termín vykládky bol označený len dňom bez akejkoľvek bližšej špecifikácie času, nemal žalobca rozumný dôvod predpokladať, že ak dorazí na miesto vykládky dňa 11.7.2016 o 18,42 hod., nebude mať komu tovar odovzdať.
42. Vo vzťahu k výkladu čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR, ktorého sa v podstatnej miere dotýkalo odvolanie žalovaného argumentujúceho tým, že sa jedná o nosnú právnu otázku celého sporu, odvolací súd len pre úplnosť dodáva, že prekročenie dodacej lehoty nastáva, ak nebola vydaná zásielka v dojednanej lehote (alebo v nedojednanej lehote zistenej podľa čl. 19 Dohovoru CMR). Ak vznikne škoda z dôvodu prekročenia dodacej lehoty, musí byť nárok na jej náhradu uplatnený v písomnej forme a to v lehote 21 dní od doby, kedy bola zásielka daná k dispozícii príjemcovi. Obsahom tejto písomnej výhrady musí byť upozornenie dopravcu, že z dôvodu prekročenia dodacej lehoty môže vzniknúť škoda a môže dôjsť k jej uplatneniu. Výhrada má byť vznesená v lehote 21 dní od okamihu, keď bola zásielka daná k dispozícii príjemcovi. Lehota teda začína dňom, keď bola zásielka daná k dispozícii príjemcovi a nie odo dňa, keď zásielka do miesta určenia dorazila. V hraničných prípadoch, ak by bol dopravca vo výraznom omeškaní s dodaním zásielky, bola by vzhľadom na účel sledovaný čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR právne relevantná aj výhrada zaslaná dopravcovi pred tým, ako by bola zásielka odovzdaná k dispozícii príjemcovi. Obrana žalovaného, že si splnil povinnosť písomnej výhrady podľa čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR však bola v danom prípade založená na tom, že dňa 11.7.2016 o 16,04 hod. mailom upozornil žalobcu, že z dôvodu prekročenia dodacej lehoty mu vzniká škoda, ktorú predbežne vyčíslil na 1.500,- eur a zároveň žalobcu upozornil, že dôjde k jej uplatneniu. V čase vykonania tohto úkonu ale žalobca nielenže z dôvodov uvedených v odseku 39. tohto rozsudku ešte ani neprekročil dodaciu lehotu (11.7.2016 o 24,00 hod.), ale dokonca nič nenasvedčovalo tomu, že by takáto situácia mala nastať (o zlej dopravnej situácii bol žalovaný informovaný až 17,48 hod.). Preto tento úkon by ani za predpokladu, že by žalobca prekročil dodaciu lehotu (čo z dôvodov uvedených v odseku 39. tohto rozsudku nebolo vykonaným dokazovaním preukázané), nemohol byť vyhodnotený ako právne relevantná písomná výhrada podľa čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR.
43. Ďalšie tvrdenia strán sporu v odvolacom konaní považoval odvolací súd za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne zaoberať.
44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ust. § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).