Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/26/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska, Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanému: Buildtech, s.r.o., Páterová 93, Rožňava, IČO: 36 588 814, zastúpenému JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom, Námestie svätého Egídia 11/6, Poprad, o zaplatenie 447,13 eur istiny s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. -79 zo dňa 26.9.2018 takto

rozhodol:

I. M e n í rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, čo do sumy 55,68 eur tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 55,68 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania tak, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania právo.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 173,60 eur istiny v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (výrok II.) a priznal žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 20%.

2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie zistením, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 447,13 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 414,13 eur, z pokuty vo výške 33,00 eur a uplatnil si aj zaplatenú poštovú sadzbu vo výške 1,40 eur. Aktívnu legitimáciu žalobca odvodzoval z ustanovenia a o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a povinnosť žalovaného platiť úhrady za služby verejnosti odôvodnil ust. , a citovaného zákona. V žalobe uviedol, že kontrolou úhrad zistil, že žalovaný nezaplatil úhrady v zmysle citovaného zákona, a preto podľa citovaného zákona písomnou výzvou zo dňa 13.4.2016 vyzval žalovaného na zaplatenie omeškanej úhrady a zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy. Nakoľko žalovaný nezaplatil úhradu v lehote 30 dní od doručenia výzvy, vznikla mu povinnosť podľa citovaného zákona zaplatiť pokutu vo výške 33,00 eur.

3. Žalovaný vo včas podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu zo dňa 21.11.2016 žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, namietal premlčanie nároku uplatneného žalobcom za obdobie od apríla 2008 do októbra 2013, nakoľko žaloba bola podaná v novembri 2016. Namietal teda premlčanie

časti uplatneného nároku vo výške 273,78 eur podľa a 101 , keďže nesúhlasil s tvrdením žalobcu o použití štvorročnej premlčacej doby a režimu z dôvodu, že neboli naplnené podmienky podľa , nakoľko žalobca nie je podnikateľským subjektom a zaplatenie poplatkov nesúvisí s podnikateľskou činnosťou žalovaného. Žalovaný namietal aj opodstatnenosť výšky uplatňovaných poštových sadzieb, a to s poukazom na iné rozhodnutia okresných súdov, pri ktorých boli žalovaní zaviazaní uhradiť poštovné poplatky vo výške 1,10 eur. Mal za to, že žalobca nepreukázal, za akých podmienok sa dohodol s poštovým podnikom a v akej výške mu bude účtovať úhradu za doporučenú zásielku, ako aj doručenie, keďže zastával názor, že poštový hárok predložený žalobcom nie je dôkazom o doručení zásielky. Namietal tiež, že žalobca preukázateľne a nepochybne porušil svoju zákonnú povinnosť podľa , a to povinnosť písomne vyzvať do 60 dní platiteľa, že je v omeškaní so zaplatením úhrady. Ak by si žalobca riadne plnil svoje povinnosti už v mesiaci jún 2008, bolo možné ďalšiemu omeškaniu žalovaného predísť a dlžná suma by nenarástla do uvedených rozmerov. Nesplnením tejto povinnosti, v priamej príčinnej súvislosti s týmto konaním, spôsobil škodu, a preto vzniesol v rámci svojej obrany do výšky žalobcom uplatnenej sumy započítaciu námietku vo výške nároku na náhradu škody, ktorú žalobca žalovanému porušením právnej povinnosti spôsobil, a preto navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu a priznať náhradu trov konania. Tvrdil, že žalovanému vznikla škoda nedodržaním právnej povinnosti žalobcu, nakoľko ak by žalobca konal riadne a v súlade so zákonom, žalovaný by uhradil nedoplatky, ak by bol na ich úhradu vyzvaný včas. Zároveň žalovaný potvrdil, že doteraz neuhradil poplatky, ktoré boli predmetom konania.

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním, a to oboznámením listinných dôkazov zistil, a to z Prehľadu predpisov a platieb za obdobie apríl 2008 až apríl 2016, že mesačný predpis bol 4,64 eur, pričom za mesiac máj 2010 bola účtovaná suma 18,58 eur. Zároveň boli účtované náklady za poštovné za mesiac apríl 2015 vo výške 1,15 eur a za apríl 2016 vo výške 1,40 eur.

5. Z výzvy na zaplatenie nedoplatku úhrady za služby verejnosti poskytované RTVS zo dňa 13.4.2016 zistil, že žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej čiastky k 30.4.2016 vo výške 415,53 eur vrátane poštových sadzieb 1,40 eur, najneskôr v lehote do 30 dní od doručenia výzvy s poučením, že ak v určenej lehote nebude vykonaná úhrada, nedoplatok bude uplatnený súdnou cestou.

6. Z rozpisu zásielok podacieho hárku č. EPH006765985 mal za preukázané, že dňa 20.4.2016 bola daná na poštovú prepravu zásielka pre žalovaného pod podacím číslom 8836588814, druh zásielky D, VR, v hodnote 1,40 eur.

7. Z potvrdenia tarifnej ceny za úradnú zásielku zo dňa 27.10.2016 od Slovenskej pošty, a.s. zistil, že tarifná cena za úradnú zásielku od 1.1.2016 do 30.9.2016 predstavovala 1,40 eur, od 1.10.2016 cenu 1,55 eur a od 1.10.2016 pri podaní cez elektrický podací hárok 1,45 eur.

8. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní (oboznámením písomných stanovísk strán sporu, ako aj oboznámením listinných dôkazov) vec právne posúdil podľa , , , , , , , až 6 a až 4, , o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska, a , a uzavrel, že žaloba žalobcu, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania je čiastočne dôvodná, a to vo výške uvedenej vo výroku rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol z dôvodu vznesenej námietky premlčania.

9. Konštatoval súd prvej inštancie, že žalobca žalobou uplatnil pohľadávku vo výške 447,13 eur, z čoho istina predstavovala 414,13 eur a pokuta sumu 33,00 eur. Žalobca si uplatnil aj zaplatenú poštovú sadzbu vo výške 1,40 eur, pričom takto uplatnený nárok na zaplatenie úhrad je za obdobie od mesiaca apríl 2008 až do apríla 2016.

10. Súd prvej inštancie citujúc ust. uviedol, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je možné podradiť ani pod spotrebiteľský vzťah, ani pod obchodnoprávny vzťah v zmysle , nakoľko žalovaný v uvedenom právnom vzťahu nevystupuje ako zmluvný partner so žalobcom z titulu záväzkovo-právneho vzťahu, ale v súlade s vystupuje ako zamestnávateľ, ktorý je povinný platiť úhrady. Mal teda zato, že ide o

osobitný právny vzťah upravený týmto zákonom a nie je ho možné posudzovať ako obchodnoprávny vzťah.

11. K žalovaným vznesenej námietke premlčania na časť uplatnenej sumy, a to za uplatnené platby od apríla 2008 do októbra 2013, súd prvej inštancie uviedol, že povinnosť žalovaného platiť úhrady za služby poskytované žalobcom vyplývala z ustanovenia v spojení s prípadne b/ podľa počtu zamestnancov a s odkazom na ustanovenie cit. zákona, z ktorého vyplýva akým spôsobom sa má platiť úhrada ako aj s odkazom na ustanovenie citovaného zákona, v zmysle ktorého vyplýva, že platiteľ, ktorý nezaplatí úhradu podľa je v omeškaní so zaplatením úhrady, uzavrel, že tým, že žalovaný neplatil úhrady od mesiaca apríl 2008 až do apríla 2016, uplynutím toho-ktorého kalendárneho mesiaca, sa dostal žalovaný do omeškania so zaplatením úhrady.

12. Keďže na právny vzťah medzi stranami sporu bolo potrebné použiť ohľadom otázky premlčania , nakoľko sa nejedná o obchodnoprávny vzťah a všeobecnou premlčacou dobou je v tomto prípade trojročná premlčacia doba, ktorá začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda po splatnosti každej jednotlivej mesačnej úhrady, konštatoval súd prvej inštancie, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania dospel k záveru, že úhrady za obdobie apríl 2008 až október 2013 boli premlčané, nakoľko uplynula trojročná premlčacia doba. S prihliadnutím na to, že žaloba bola podaná dňa 11.11.2016 boli premlčané všetky splatné úhrady od apríla 2008 do októbra 2013, a preto v tejto časti žalobu pre premlčanie nároku zamietol.

13. Pokiaľ žalobca nesúhlasil s premlčaním nároku na vymáhanie úhrady s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 2 citovaného zákona a mal za to, že skutočná splatnosť úhrad za služby začala plynúť až uplynutím 30 dňovej lehoty od doručenia výzvy a zároveň povinnosť vyzvať platiteľa, ktorý je v omeškaní, je v zákone určená do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti a nie od splatnosti jednotlivej úhrady, súd prvej inštancie uviedol, že splatnosť jednotlivej mesačnej úhrady je určená v zmysle § 7 ods. 2 prípadne ods. 3 citovaného zákona, a podľa § 10 ods. 1 je platiteľ v omeškaní, ak nezaplatí úhradu. Povinnosť žalobcu uvedená v § 10 ods. 2 nemení začiatok omeškania platiteľa úhrady, a teda neposunie ani plynutie premlčacej doby. Platenie úhrady totiž nie je podmienené písomnou výzvou žalobcu, aby žalovaný platil. Povinnosť platiteľa úhrady, a teda aj žalovaného je upravená priamo v a nie je potrebné, aby žalobca musel písomne vyzývať žalovaného na platenie. Zákonná úprava v , ukladá povinnosť žalobcovi konať, ak zistí, že je platiteľ v omeškaní a ustanovenie ods. 3 a zároveň upravujú sankcie pri omeškaní platiteľa úhrad, podľa toho, či sa jedná o fyzickú alebo právnickú osobu. Zdôraznil súd prvej inštancie, že žalobca sa nesprávne domnieval, že sa mu nárok nepremlčí a že k premlčaniu môže dôjsť až potom, ako písomne vyzve žalovaného na zaplatenie úhrady.

14. Za dôvodný považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie pokuty, keď uviedol, že tento nárok sa opiera o ustanovenie , pričom žalobca v konaní preukázal, že vyzval žalovaného na zaplatenie nedoplatku úhrady za služby listom zo dňa 13.4.2016 a žalovaný v lehote do 30 dní od doručenia výzvy pokutu neuhradil a nezaplatil ani úhrady po splatnosti, a preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi uplatnenú pokutu vo výške 33,00 eur.

15. Pokiaľ žalovaný v rámci svojej obrany namietal, že žalobca nepreukázal, že by mu doručil výzvu, pričom za dôkaz nepovažoval predložený podací hárok, súd prvej inštancie poukazujúc na ustanovenie zdôraznil, že žalobca si splnil svoju zákonnú povinnosť a doručoval na sídlo žalovaného výzvu, a preto v tejto časti námietku žalovaného nepovažoval za dôvodnú. Zároveň konštatoval, že žalovaný prevzal výzvu najneskôr dňa 29.11.2016, keď mu bola doručená žaloba spolu s listinnými dôkazmi, a teda najneskôr v uvedený deň sa dozvedel o tom, že má dlh na úhradách. Ak by dlh zaplatil v lehote 30 dní, nemusel by platiť pokutu.

16. Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie aj námietku žalovaného, týkajúcu sa uplatnenej výšky poštovného vo výške 1,40 eur a poukazujúc na ustanovenie § 10 ods. 2 citovaného zákona uviedol, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady. Žalobca si uplatňoval náhradu vo výške 1,40 eur a ako dôkaz predložil podací hárok č. EPH 006765985 zo dňa 20.4.2016, z ktorého vyplýva, že odosielal zásielku pre žalovaného v hodnote 1,40 eur ako doporučenú zásielku do vlastných rúk. Z potvrdenia Slovenskej pošty a.s. zo dňa 27.10.2016 mal súd za nesporne preukázané, že v období od 1.1.2016 do 30.9.2016 bola cena za úradnú zásielku

vo výške 1,40 eur za jeden kus. Súd preto uzavrel, že žalobca preukázal listinnými dôkazmi skutočne vynaložené náklady, ktoré sú v súlade s Cenníkom Slovenskej pošty a.s. v uvedenom období a žalovaný svoje tvrdenia nepreukázal žiadnym listinným dôkazom, že by sadzba nebola správna, a preto na jeho námietku neprihliadol. Súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že ani skutočnosť, že v iných prvoinštančných konaniach mala byť žalobcovi priznaná náhrada za poštovné vo výške 1,10 eur, nie je dôkazom o tom, že by si žalobca v tomto konkrétnom prípade nesprávne uplatnil poštovú sadzbu, nakoľko žalovaný nepredložil dôkaz, v akom období v iných konaniach mala byť zasielaná zásielka a aký bol platný Cenník.

17. Aj započítaciu námietku žalovaného, ktorú žalovaný uplatnil v rámci procesnej obrany, považoval súd prvej inštancie v celom rozsahu za nedôvodnú, a preto na ňu neprihliadol. Zdôraznil, že vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný totiž neplatil úhrady za obdobie od apríla 2008 až do apríla 2016, aj keď mu táto povinnosť vyplývala priamo zo Tým, že žalobca nezistil skôr, že je žalovaný v omeškaní, nemohla vzniknúť žalovanému škoda a žalovaný v konaní nepreukázal ani, aká škoda mu mala vzniknúť, výšku určil len započítacou námietkou a vôbec nepreukazoval príčinnú súvislosť medzi konaním žalobcu a vznikom škody. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca potom ako zistil, že žalovaný je v omeškaní, písomne ho vyzval na zaplatenie úhrady a poštových sadzieb v súlade s Skutočnosť, že žalobca zistil neskoro, že žalovaný je v omeškaní, bola sankcionovaná tým, že sa časť nároku premlčala, a teda žalovaný ho nemusí uhradiť. Žalovanému však nemohla vzniknúť škoda tým, že ho žalobca neskôr vyzval na plnenie, ako to tvrdí, keď samotný žalovaný si neplnil svoju zákonnú povinnosť, ktorá mu vyplývala podľa , v zmysle ktorého povinnosťou žalovaného nebolo plniť len na základe výzvy, ale plniť v zmysle ustanovenia tohto zákona. Preto súd na započítaciu námietku žalobcu neprihliadol.

18. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 173,60 eur, ktorá suma pozostávala z úhrad za obdobie od novembra 2013 do apríla 2016, teda za 30 mesiacov po 4,64 eur, čo predstavuje sumu 139,20 eur a priznal žalobcovi aj pokutu vo výške 33,00 eur v súlade s § 10 ods. 4 písm.a/ citovaného zákona a sumu 1,40 eur titulom poštových sadzieb.

19. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v spojení s , , a keďže žalobca bol úspešný v rozsahu cca 40% (z uplatneného nároku priznal žalobcovi 173,60 eur) a žalovaný bol úspešný cca 60%, priznal súd žalovanému pomernú časť trov konania vo výške 20%, čo predstavuje pomerný úspech medzi priznanou sumou a sumou, ktorú súd zamietol.

20. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti, čo do sumy 55,68 eur a tiež súvisaci výrok o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi 55,68 eur a priznal právo na náhradu trov konania, prípadne aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil dôvodom uvedeným v , teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S argumentáciou súdu prvej inštancie v bode 17. a 26. napadnutého rozsudku žalobca nesúhlasil a bol presvedčený, že vzťah strán sporu a nato nadväzujúcu otázku premlčania je potrebné posudzovať podľa ustanovení . Citujúc ustanovenie , o Rozhlase a televízií Slovenska, ako aj , v zmysle ktorého podnikateľom podľa tohto zákona je osoba zapísaná v obchodnom registri, mal za nespochybniteľné, že žalobca ako verejnoprávna inštitúcia spadá pod definíciu subjektu verejného práva pri zabezpečovaní verejných potrieb (verejnoprávneho televízneho a rozhlasového vysielania) a žalovaný vystupuje ako podnikateľ pri podnikateľskej činnosti, a preto je vzťah medzi žalobcom a žalovaným a tiež námietku premlčania potrebné posudzovať podľa ustanovení . Na podporu svojich tvrdení poukázal na konkrétne rozhodnutia okresných súdov, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. . V tejto súvislosti zastával názor, že v predmetnom prípade sa jedná o diametrálne odlišnú rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie a v nadväznosti na to poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR (, atď.). Zastával názor, že ak by súd prvej inštancie otázku premlčania posúdil správne, musel by dospieť k záveru, že je potrebné vychádzať zo štvorročnej premlčacej doby podľa , a teda že nie je premlčaná časť nároku za obdobie od novembra 2012 do apríla 2016 t.j. 42 mesiacov. V zmysle uvedeného mal súd prvej inštancie zaviazať žalovaného k úhrade sumy 229,28 eur, ktorá pozostáva z úhrad za obdobie 42 mesiacov po 4,64 eur t.j. 194,88 eur, pokuty vo výške 33,00 eur

podľa o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a poštových sadzieb vo výške 1,40 eur podľa Zároveň s odkazom na ustanovenie , mal za to, že pri správnom posúdení otázky premlčania sa zmení aj pomer úspechu strán v predmetnej veci, a preto navrhol zaviazať žalovaného zaplatiť žalobcovi 55,68 eur a priznať aj náhradu trov konania.

21. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Okrem iného uviedol, že žalobca v odvolaní opakovane uvádza skutočnosti, ktoré uplatnil v rámci nástrojov procesného útoku a ktoré sa týkajú posúdenia právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, s ktorými sa súd vyporiadal v odôvodnení rozsudku. Poukázal na to, že novelou , vykonanou s účinnosťou od 1.2.2013, bola precizovaná úprava relatívnych obchodov exaktnejším vymedzím subjektov, ktoré nemajú vždy povahu podnikateľa t.j. tzv. subjektov verejného práva. Ustanovenie definuje, že v prípade, ak je predmetom zmluvy zabezpečovanie verejnoprávnych potrieb alebo vlastnej prevádzky takýchto subjektov a druhou zmluvnou stranou je podnikateľ, ktorý vo vzťahu k predmetu zmluvy vykonáva podnikateľskú činnosť, podlieha takýto právny vzťah režimu . V prípade právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným však nejde o vzťah založený zmluvou, keďže povinnosť hradiť tzv. koncesionárske poplatky je určená o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska po splnení zákonných podmienok ( ) pre kvalifikovanie subjektu ako platiteľ úhrad ako aj skutočnosť, že predmet právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nesúvisí s jeho podnikateľskou činnosťou. Z uvedeného vyvodil, že v prípade právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným absentuje jedno z dvoch základných kritérií, charakterizujúce obchodno-záväzkový vzťah, ktorými sú kvalifikované subjekty a špecifická činnosť vo vzťahu k obom účastníkom tohto vzťahu. Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade právneho vzťahu žalobcu a žalovaného nie je splnené kritérium špecifickej činnosti na strane žalovaného - podnikateľskej činnosti, ktorá musí byť daná momentom vzniku obchodného záväzku, nie je možné konštatovať, že ide o obchodno-záväzkový vzťah a tým je vylúčený aj režim aplikácie na uvedený právny vzťah. V tejto súvislosti opakovane poukázal aj na rozsudok NS SR sp.zn. z 27.10.2004, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. IV./2006 a uviedol, že keďže žiaden hmotnoprávny ani procesnoprávny predpis nestanovuje, že právny vzťah, ktorý vzniká titulom vzniku povinnosti platiť úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania je obchodnoprávnym záväzkom, je nutné uzavrieť, že sa nejedná o obchodnú vec. Poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. zo dňa 27.6.2018, ktorý vyvodzuje charakter vzťahu medzi poskytovateľom služby verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania - RTVS a platcom úhrad nie zo samotného , ale zo skutočnosti, že povinnosť platiť úhrady je viazaná na Zmluvu o dodávke elektrickej energie, samozrejme v prípade fyzických osôb, z ktorého čiastočne citoval a uviedol, že za úvahu teda stojí, či aj v prípade platiteľov úhrad zamestnávateľov ( ) nejde v súvislosti s dodaním služby verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania od RTVS o spotrebu takejto služby a v prípade, že absentuje viazanosť dodania takejto služby na predmet činnosti zamestnávateľov, resp. ich obchodnú a podnikateľskú činnosť v podstate o tzv. spotrebiteľský vzťah, hoci tu absentuje uzavretie samotnej zmluvy. S prihliadnutím na priložené rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach okrem iného uviedol, že z odôvodnení týchto rozhodnutí vyplýva, že súdy vychádzali len z premisy, že na vzťah medzi stranami sporu neupravený osobitným zákonom je potrebné aplikovať ustanovenia , čo vyvodili z faktu, že žalovanými boli obchodné spoločnosti resp. fyzická osoba oprávnená na podnikanie.

22. Žalobca vo svojom stanovisko k vyjadreniu žalovaného k podanému odvolaniu považoval námietky žalovaného uvedené v jeho vyjadrení za neopodstatnené. V celom rozsahu zotrval na dôvodoch podaného odvolania ako aj na svojich tvrdeniach uvedených v predchádzajúcich vyjadreniach. Zastával názor, že rozhodovacia prax súdov podporuje argumentáciu žalobcu v jeho vyjadreniach a v nadväznosti na to opakovane poukázal na rozhodnutia okresných súdov ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi rozhodnutia súdu prvej inštancie.

23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť

odvolacie pojednávanie podľa - (ďalej len „“). Vec prejednal podľa - a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

24. Výrok rozsudku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené vrátane výroku, ktorým súd prvej inštancie nad sumu 55,68 eur v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť, a preto nebol odvolacím súdom preskúmavaný. Predmetom odvolacieho konania bol čiastočne výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie čo do sumy 55,68 eur žalobu zamietol a súvisiaci výrok o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 20%.

25. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa , teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

26. K uvedenému odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácií práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácií práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

27. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom tvrdený odvolací dôvod je daný.

28. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti, a teda aj v časti čo do sumy 55,68 eur, ktorá bola odvolaním napadnutá, odôvodil premlčaním nároku a premlčanie posúdil podľa , keď konštatoval, že na právny vzťah medzi stranami sporu je potrebné použiť ohľadom otázky premlčania , nakoľko sa nejedná o obchodnoprávny vzťah, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je možné podradiť ani pod spotrebiteľský vzťah a jedná sa o osobitný právny vzťah upravený , keď v súlade s žalovaný vystupuje ako zamestnávateľ, ktorý je povinný platiť úhrady.

29. Tento právny názor súdu prvej inštancie nie je správny a je v rozpore s ustanovením , ako aj s ustálenou súdnou praxou.

30. Je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol záväzkový vzťah, z ktorého žalobcovi vzniká právo na plnenie od žalovaného a žalovanému povinnosť plniť, a to na základe , ktorý upravuje platenie, vyberanie a vymáhanie úhrady za služby verejnosti poskytované žalobcom v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania od platiteľov, pričom platiteľom je aj zamestnávateľ, ktorý v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu zamestnáva aspoň troch zamestnancov.

31. Žalovaný teda v zmysle ustanovenia vystupoval v záväzkovom vzťahu so žalobcom ako zamestnávateľ, z čoho vyplýva, že do záväzkového vzťahu vstúpil ako podnikateľ pri svojej podnikateľskej činnosti podľa ustanovenia . Žalobca v tomto záväzkovom vzťahu vystupoval podľa ustanovenia ako právnická osoba, zriadená týmto zákonom ako verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia poskytujúca službu verejnosti podľa ustanovenia , disponujúca príspevkom zo štátneho rozpočtu a ktorej členovia rady a generálny riaditeľ sú volení Národnou radou Slovenskej republiky.

32. Na základe uvedeného preto bolo potrebné tento zo zákona vzniknutý záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným definovať ako obchodno-záväzkový vzťah (ide o vzťah medzi žalobcom ako verejnoprávnou inštitúciou zriadenou zákonom a žalovaným podnikateľom - ), a preto sa na tento vzťah mali použiť príslušné ustanovenia , a teda aj otázku premlčania a jej dĺžky je potrebné posúdiť podľa príslušných ustanovení .

33. Podľa , právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.

34. Podľa , premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

35. Podľa , ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak je premlčacia doba 4 roky.

36. Úhrada za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska (ďalej len „koncesionársky poplatok“) sa podľa platí mesačne; úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Splatnosť koncesionárskeho poplatku je teda stanovená pevným termínom, posledným dňom príslušného kalendárneho mesiaca a pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodný práve tento okamžik. Právo žalobcu na zaplatenie koncesionárskych poplatkov za jednotlivé mesiace sa posledným dňom toho-ktorého mesiaca (t.j. dňom ich splatnosti) stalo nárokom a žalobca si ich mohol nasledujúcim, teda prvým dňom každého jednotlivého mesiaca uplatniť žalobou na súde. Týmto dňom aj začala plynúť premlčacia doba každej mesačnej splátky koncesionárskeho poplatku.

37. V konaní nebolo sporné, žalovaný to potvrdil, že neuhrádzal a ani neuhradil poplatky, ktoré boli predmetom konania, a to za obdobie od apríla 2008 do apríla 2016. Rovnako nebolo sporné, že žalobca podal žalobu na súde až dňa 11.11.2016.

38. Keďže žaloba bola podaná dňa 11.11.2016, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania dospel odvolací súd k záveru, že premlčané boli všetky splatné úhrady 4 roky pred podaním žaloby, teda od apríla 2008 do októbra 2012, a preto len v tejto časti bolo potrebné žalobu zamietnuť pre premlčanie nároku.

39. S poukazom na vyššie uvedené je potrebné vyvodiť, že žalobou uplatnený nárok, vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, bolo možné žalobcovi priznať za obdobie od novembra 2012 do apríla 2016, teda za 42 mesiacov (4,64 eur x 42) t.j. vo výške 194,88 eur istiny, čo spolu s pokutou vo výške 33,00 eur ( ) a poštovnou sadzbou vo výške 1,40 eur ( citovaného zákona) by predstavovalo sumu 229,28 eur.

40. Keďže súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď na právny vzťah strán sporu v otázke premlčania aplikoval (z tohto dôvodu priznal žalobcovi nárok za obdobie 30 mesiacov (30 x 4,64 eur) a to vo výške 139,20 eur, čo spolu s pokutou v sume 33,00 eur a poštovnou sadzbou vo výške 1,40 eur predstavovalo sumu 173,60 eur), preto odvolací súd výrok rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti, čo do sumy 55,68 eur zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 55,68 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď prihliadol odvolací súd na to, že premlčaný je nárok na všetky úhrady uplatnené za obdobie od apríla 2008 do konca októbra 2012.

41. S prihliadnutím na to, že v prejednávanej veci neboli v odvolaním napadnutej časti splnené podmienky na potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie, ani na jeho zrušenie, odvolací súd rozsudok v napadnutej časti podľa zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

42. Žalobca podal odvolanie aj čo do výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania. S poukazom na vyššie uvedené a zároveň s odkazom na ustanovenie a , v zmysle ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania tak, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania právo. V danom prípade žiadna zo strán nemala plný úspech vo veci, pričom ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vzhľadom na predmet konania a jeho výsledok možno vyvodiť, že tak žalobca ako i žalovaný bol čiastočne úspešný a čiastočne neúspešný, pričom ich vzájomný úspech a neúspech je približne rovnaký, možno teda vyvodiť, že je vyvážený, a preto odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade je možné pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať ustanovenie a vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní v napadnutej časti plný úspech, priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa .

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).