Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11S-122-2019.pdf
PDF · 112.04 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/122/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Zuzany Slušnej v právnej veci žalobcu N. K. s.r.o. so sídlom V. cesta 3, X., D. XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Róbert Fatura, advokát, s. r. o. so sídlom Centrum 18/23, Považská Bystrica, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 04. júna 2019, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia v záhlaví tohto rozsudku označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.02.2019, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume 5 853,93 eur na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2017, nadmerný odpočet v sume 2 613,09 eur nebol žalobcovi priznaný a žalobcovi bola vyrubená daň v sume 3 240,84 eur.
2. Žalobca v žalobe namietal, že preukázal reálnosť zdaniteľných plnení, o čom svedčí i to, že pneumatiky, ktoré boli predmetom plnenia v súčasnosti užívajú koneční spotrebitelia. 3. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný a správca dane nemôžu na žalobcu nezákonne prenášať dôkazné bremeno a dodal, že žalobca preukázal splnenie všetkých svojich povinností pre priznanie nároku na odpočet DPH zo sporných faktúr.
4. Žalobca taktiež namietal, že nemôže byť sankcionovaný za to, že niektorý z jeho dodávateľov nie je spôsobilý preukázať splnenie svojich povinností.
5. Rovnako žalobca namieta záver správcu dane a žalovaného, že žalobca mal úmysel konať podvodne a obohatiť sa na účet štátneho rozpočtu.
6. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal uviedol, že predmetom fakturácie boli pneumatiky, ktorých reálna existencia a následné dodanie žalobcovým odberateľom neboli spochybnené. Spochybnené bolo dodanie pneumatík žalobcovi dodávateľom B.., pričom bolo zistené, že plnenie, ktoré žalobca prijal bolo spojené s podvodným konaním na predchádzajúcom stupni obchodu, o ktorom žalobca mal a mohol vedieť. Žalovaný dodal, že žalobca disponoval informáciou, ktorá ho oprávňovala predpokladať, že v rámci aktivít dodávateľa B.. bola spáchaná nezákonnosť alebo daňový
podvod. Žalobca mal a mohol z elektronickej komunikácie, z výdajky a dodacieho listu vedieť, že plnenie, ktoré prijal, mu nedodal dodávateľ B., pričom toto plnenie môže byť súčasťou daňového podvodu v oblasti DPH, ktorý bol preukázateľne zistený. Žalobca stratil svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe z dôvodu, že neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré prijal, nebude viesť k jeho účasti na podvodnom konaní.
7. V replike, ktorou žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného k žalobe, žalobca zotrval na tvrdeniach obsiahnutých v správnej žalobe, pričom nesúhlasil s vyjadrením žalovaného k žalobe a skutočnosti obsiahnuté vo vyjadrení žalovaného v plnom rozsahu poprel.
8. V duplike žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach a záveroch uvedených vo vyjadrení k žalobe a v žalobou napadnutom rozhodnutí.
9. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným na žiadosť súdu vyplýva:
10. Rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.02.2019 bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume 5 853,93 eur na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2017, nadmerný odpočet v sume 2 613,09 eur nebol žalobcovi priznaný a žalobcovi bola vyrubená daň v sume 3 240,84 eur. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že správca dane neuznal žalobcovi nárok na odpočet DPH z faktúr č. 21700029, č. 21700034, č. 21700042 od dodávateľa B.. za dodanie pneumatík (5 853,93 eur). Správca dane pri svojom rozhodovaní vyšiel zo zistenia, že dodávateľ B.. podal posledné daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2017, daňové priznanie k DPPO podal naposledy za rok 2016 a vykázal nulový výsledok hospodárenia a za rok 2017 daňové priznanie k DPPO nepodal. V rozhodnom období bol konateľom spoločnosti B.X. s.r.o. P. M.. Miestnym zisťovaním bolo preukázané, že dodávateľ B.X. s.r.o. sa v sídle spoločnosti nezdržiava, na adrese sídla sa nachádza bytový dom bez označenia obchodného mena dodávateľa B.X. s.r.o. Dodávateľ B.X. s.r.o. ako aj jeho konateľ P. M. sú nekontaktní, so správcom dane nespolupracujú, účtovné doklady nepredložili, pred uskutočnením preverovaných obchodných transakcií so žalobcom zmenil sídlo, konateľa aj spoločníka. Tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že dodávateľ B.tX. s.r.o. nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť. Ďalším šetrením správca dane zistil, že z výdajok, dodacích listov a emailovej komunikácie doložených k sporným faktúram je zrejmé, že dodávateľom preverovaného tovaru nebola spoločnosť B.. s.r.o., ale spoločnosť X. C. s.r.o. Z kontrolných výkazov dodávateľa B.. s.r.o. správca dane zistil, že v marci XXXX deklaroval na DPH vstup vo výške 68 154,14 eur od dodávateľa N. F. s.r.o. Spoločnosť N. F. s.r.o. v období rokov 2013 - 2017 zmenila 4-krát sídlo a jediným konateľom je od 27.02.2017 český občan Q. G.. Spoločnosť N. F. s.r.o. nesídli na adrese registrovaného sídla a je nekontaktným subjektom rovnako ako i jej konateľ Q. G.. Spoločnosť N. F. s.r.o. podala posledné daňové priznanie k DPH za november 2016 a za kontrolované obdobie marec 2017 daňové priznanie k DPH nepodala. Popísaným preverovaním správca dane zistil, že plnenie, ktoré žalobca prijal bolo spojené s daňovým únikom na predchádzajúcom stupni medzi dodávateľom B.. s.r.o. a subdodávateľom N. F. s.r.o. takým spôsobom, že dodávateľ B.. s.r.o. si DPH na výstupe fakturovanú žalobcovi znížil prostredníctvom vstupov od subdodávateľa N. F. s.r.o., ktorý súvisiacu DPH nepriznal a nezaplatil do štátneho rozpočtu. Keďže zo žiadneho dokladu priloženého k sporným faktúram nevyplýva, že pneumatiky dodal žalobcovi dodávateľ B.. s.r.o., mal žalobca vedieť o podvodnom konaní vystaviteľa sporných faktúr. Úlohou deklarovaného dodávateľa B.. s.r.o. bolo vytvoriť zdanie reálneho obchodovania a zachovania neutrality DPH, pričom deklarovanú DPH na výstupe pre žalobcu neodviedol. Správca dane v rozhodnutí skonštatoval, že nespochybňuje reálnu existenciu pneumatík, ale spochybňuje dodanie tovaru dodávateľom B.. s.r.o. Žalobca svojím neobozretným a neopatrným konaním v obchodnom styku značnou mierou prispel k narušeniu riadneho fungovania spoločného systému DPH, pričom žalobca mal z elektronickej komunikácie, z výdajok a dodacích listov vedieť, že plnenie, ktoré prijal, mu nedodala spoločnosť B.. s.r.o., ale X. C. s.r.o.
11. Voči rozhodnutiu Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 26.02.2019 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím tak, že podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane s tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že splnil zákonné podmienky oprávňujúce ho uplatniť si právo na odpočet DPH podľa sporných faktúr, nakoľko skutočnosti uvedené na sporných faktúrach nezodpovedajú reálnemu plneniu vykonanému deklarovaným dodávateľom B.. s.r.o. Žalovaný dodal, že správca dane vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyvodil skutkové závery, keď svoje úvahy
vedúce k ustáleniu skutkového stavu racionálne a logicky odôvodnil a zistený skutkový stav posúdil podľa zákonných ustanovení.
12. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec prejednal a rozhodol na pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a/ S.s.p.) a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel správny súd jednomyseľne (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a keďže v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil správny súd ani takú vadu, na ktorú má povinnosť prihliadať ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech a teda žaloba nie je dôvodná, preto verejne vyhláseným rozsudkom (§ 137 ods. 2 S.s.p.) vyslovil, že sa žaloba zamieta (§ 190 S.s.p.).
13. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
14. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), b), c) Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
15. Podľa § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
16. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.
17. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.
18. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať.
19. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
20. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
21. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
22. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
23. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44 ). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
24. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na
daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
25. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10).
26. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
27. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
28. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
29. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu.
30. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že dodávateľ B.. dodal žalobcovi tovar uvedený na sporných faktúrach je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. DodávateK..r.o. je spoločnosťou bez ekonomickej aktivity a do obchodného reťazca bol umelo vložený, aby vytvoril zdanie reálneho obchodovania a zachovania neutrality DPH. Tieto skutočnosti mohol žalobca pri náležitej obozretnosti zistiť, nakoľko z mailovej komunikácie, z výdajok a dodacích listov je zrejmé, že pneumatiky nedodal žalobcovi dodávateľ B.. s.r.o. deklarovaný na sporných faktúrach. Predmetné plnenie je tak poznačené podvodom, keď dodávateľ B.. s.r.o. neodviedol deklarovanú DPH na výstupe do štátneho rozpočtu, keďže DPH na vstupe mal umelo navýšenú vstupmi od subdodávateľa N. F. s.r.o. Na základe týchto skutočností sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovarov služieb práve dodávateľom B.. s.r.o. uvedeným na
sporných faktúrach oprávnené. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie marec 2017 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. pre odpočet DPH.
31. Podľa názoru krajského súdu nie je dôvodná námietka žalobcu, že preukázal reálne dodanie pneumatík dodávateľom B.. s.r.o. Naopak, v prejednávanej veci je nadovšetko zrejmé, že pneumatiky žalobcovi nedodala spoločnosť B., ale spoločnosť X. C. s.r.o. To, že pneumatiky užívajú koneční spotrebitelia nie je znakom toho, že ich žalobcovi dodala spoločnosť B.. s.r.o., ale toho, že pneumatiky reálne existovali, čo správca dane ale nespochybňoval.
32. Taktiež nie je opodstatnená námietka, že správca dane a žalovaný nezákonne prenášali na žalobcu dôkazné bremeno. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na body 16 až 20 a ďalej bod 24 tohto rozsudku, kde sa podrobne zaoberal otázkou dôkazného bremena, jeho rozloženia a dokazovania v daňovom konaní. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) žalobca preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle Daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol tovar od dodávateľa označeného na sporných faktúrach. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný.
33. Dôvodnou nie je ani námietka, že žalobca nemôže byť sankcionovaný za to, že niektorý z jeho dodávateľov nie je spôsobilý preukázať splnenie svojich povinností. V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa krajského súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že pre preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.
34. Rovnako sa krajský súd nestotožnil s námietkou, že správca dane a žalovaný prijali nesprávny záver, že žalobca mal úmysel konať podvodne a obohatiť sa na účet štátneho rozpočtu. Krajský súd
po oboznámení sa s administratívnym spisom musí konštatovať, že takýto záver z ničoho nevyplýva. Jediným záverom v tomto smere je to, že žalobca pri náležitej obozretnosti mal vedieť, že sa zúčastňuje plnenia poznačeného daňovým podvodom a že svojím neobozretným a neopatrným konaním v obchodnom styku značnou mierou prispel k narušeniu riadneho fungovania spoločného systému DPH, keď žalobca mal z elektronickej komunikácie, z výdajok a dodacích listov vedieť, že plnenie, ktoré prijal, mu nedodala spoločnosť B.. s.r.o., ale X. C. s.r.o. S týmto záverom ale je potrebné súhlasiť.
35. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
36. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i konanie mu predchádzajúce sú v súlade so zákonom a pretože žalobné námietky (žalobu) vyhodnotil ako nedôvodné, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 190 S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a žalobu zamietol.
37. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v danej veci nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať priznanie náhrady trov konania žalovanému, preto správny súd rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva (§ 168 S.s.p.).
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).