Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24CoP-27-2020.pdf
PDF · 173.37 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoP/27/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci navrhovateľa: L. X., nar. XX.X.XXXX, adresa U., G. XXXX/X, právne zastúpený: Advokátska kancelária Machová s. r. o., so sídlom Skalica, Sasinkova 886/16, proti povinnému: L. G., nar. XX.X.XXXX, adresa I. XXX, zastúpený advokátkou: JUDr. Alena Arbetová, so sídlom Holíč, Námestie Sv. Martina 3A, o zvýšenie výživného pre plnoleté dieťa, na odvolanie navrhovateľa a povinného proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 9Pc/3/2019-266 zo dňa 11.12.2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zvýšil vyživovaciu povinnosť povinného voči navrhovateľovi zo sumy 100,- Eur mesačne na sumu 150,- Eur mesačne s tým, že výživné je povinný otec L. G. povinný platiť vždy do 20. dňa v kalendárnom mesiaci vopred k rukám oprávneného dieťaťa L. X., a to s účinnosťou od 11.2.2019; výrokom II. uložil povinnému otcovi L. G. nedoplatok na výživnom za obdobie od 11.2.2019 do 30.11.2019 v sume 482,10 Eur zaplatiť oprávnenému dieťaťu L. X. v mesačných splátkach vo výške 14,- Eur splatných spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku do zaplatenia, pod následkom straty výhody splátok; výrokom III. súd zmenil rozsudok Okresného súdu Skalica č. k. 1P/76/2010-47 zo dňa 15.6.2010 v časti výšky výživného povinného otca L. G. voči oprávnenému dieťaťu L. X.; výrokom IV. návrh vo zvyšku zamietol, výrokom V. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, 2, § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine a vecne tým, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zvýšenia výživného zo sumy 100,- Eur mesačne na sumu 300,- Eur mesačne, nakoľko od poslednej úpravy výživného uplynula doba deväť rokov, navrhovateľ je od septembra 2018 študentom Vysokej školy ekonomickej v Prahe, s čím má spojené zvýšené náklady jednak na samotné štúdium a jednak súvisiace s cestovaním a zabezpečením si ubytovania mimo svojho trvalého bydliska.
3. Súd prvej inštancie dokazovaním zistil, že naposledy bola vyživovacia povinnosť povinného k navrhovateľovi upravená rozsudkom č. k. 1P/76/2010-47 zo dňa 15.6.2010, právoplatným dňa 28.6.2010 na sumu 100,- Eur mesačne od 12.5.2010. Navrhovateľ pritom uvádzal, že jeho matka je samostatne zárobkovo činná osoba s príjmom cca 1.000,- Eur mesačne a výdavkami 1.070,- Eur mesačne. Povinný je zamestnancom spoločnosti U. U., spol. s r. o., kde dosahuje priemerný čistý mesačný príjem vo
výške 1.103,85 Eur. Povinný sa bránil tým, že zvýšenie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko navrhovateľ o povinného ako otca nejaví žiaden záujem, správa sa k nemu ako k cudziemu človeku, životná úroveň navrhovateľa je ďaleko vyššia ako životná úroveň otca, náklady navrhovateľa na štúdium sú astronomické, pričom u matky navrhovateľa treba skúmať nielen deklarovaný príjem, ale aj benefity, ktoré jej plynú z vlastníctva obchodného podielu v obchodnej spoločnosti, napokon, že povinnému pribudla vyživovacia povinnosť.
4. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že návrh bol podaný dôvodne, nakoľko od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti uplynulo viac ako deväť rokov, pričom pomery sa za ten čas zmenili tak u oprávneného ako aj u povinného. Oprávnený študuje na vysokej škole v Českej republike (predtým bol žiak druhého stupňa základnej školy), pričom so štúdiom má zvýšené výdavky, celkovo v konaní preukázané vo výške cca. 1.000,- Eur. U povinného sa pomery zmenili v tom smere, že dosahuje mesačný príjem takmer o 400,- Eur vyšší ako pri poslednej úprave vyživovacej povinnosti voči navrhovateľovi, pričom mu pribudla jedna vyživovacia povinnosť. Súd potom vyživovaciu povinnosť povinného ako rodiča voči navrhovateľovi ako plnoletému dieťaťu podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine zvýšil zo sumy 100,- Eur mesačne na sumu 150,- Eur mesačne, a to od podania návrhu (t.j. od 11.2.2019) a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Súd tým zmenil rozsudok Okresného súdu Skalica č. k. 1P/76/2010-47 zo dňa 15.6.2010 naposledy upravujúci vyživovaciu povinnosť povinného voči navrhovateľovi, a to v časti výšky výživného, ako aj v časti adresáta výživného, keďže navrhovateľ dňa XX.X.XXXX nadobudol plnoletosť.
5. Súd prvej inštancie uviedol, že o výške výživného nerozhodol na samej hranici 30% z čistej mzdy povinného podľa zaužívanej súdnej praxe, jednak z dôvodu, že oprávnený je len na začiatku štúdia na vysokej škole a je predpoklad, že jeho oprávnené potreby sa budú zvyšovať, a jednak z dôvodu, že objektívne možnosti a schopnosti povinného otca nie sú na takej úrovni, aby mu bola uložená vyživovacia povinnosť vo vyššej sume. Povinný má ďalšie dve vyživovacie povinnosti voči maloletým deťom, jeho manželka dosahuje oveľa nižší príjem, preto by sa povinný určením vyššej sumy výživného mohol dostať do situácie, keď by bola ohrozená samotná výživa povinného a jeho rodiny. Na druhej strane matka navrhovateľa podniká a má porovnateľný príjem s príjmom povinného. Je zrejmé, že od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti uplynula dlhá doba 9 rokov, pričom oprávnený má zvýšené výdavky v súvislosti so štúdiom na vysokej škole, avšak má vysokú životnú úroveň, tiež pracuje a veľkú časť výdavkov je schopný si zabezpečovať sám (napr. čiastočnú úhradu ubytovania z ubytovacieho štipendia, ktoré je navrhovateľovi poskytované vo výške cca. 30,- Eur mesačne), i keď je štúdium náročné a samotné študijné povinnosti majú prednosť pred zabezpečovaním si finančných prostriedkov prácou popri štúdiu, teda súd prihliadal aj na schopnosti a možnosti navrhovateľa. Súd tiež zohľadnil, že došlo k zvýšeniu platových pomerov, ako aj životných nákladov. Pokiaľ ide o príjem matky navrhovateľa, súd vychádzal z tvrdenia navrhovateľa, vykonal tiež dôkaz daňovým priznaním obchodnej spoločnosti Y. H. Q. s.r.o., ktorého jedinou spoločníčkou je matka navrhovateľa, z ktorého vyplýva, že v roku 2018 bol výsledok hospodárenia obchodnej spoločnosti vo výške 3.977,51 Eur (t.j. 331,46 Eur mesačne). V konaní bolo preukázané, že viaceré výdavky navrhovateľovi boli uhradené z majetku obchodnej spoločnosti, čo možno vyhodnotiť ako určitú formu plnenia si vyživovacej povinnosti rodiča, keďže jedinou konateľkou spoločnosti je matka navrhovateľa. Súd nevykonal dôkaz príjmom manžela matky navrhovateľa z dôvodu, že ustanovenia upravujúce vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom neupravujú, že by bolo potrebné zisťovať príjem partnera druhého rodiča. Navyše z preukázaných výdavkov samotného navrhovateľa a jeho matky vyplýva, že manžel matky navrhovateľa prispieva takisto na jeho výživu, z ktorej skutočnosti však nemožno vyvodiť záver, že otec navrhovateľa nie je povinný prispievať na jeho výživu sumou podľa svojich možností, schopností a majetkových pomerov.
6. K povinným namietanému rozporu požadovaného výživného s dobrými mravmi, súd uviedol, že hoci sú pomery navrhovateľa na vyššej úrovni, uvedenú okolnosť po zohľadnení pomerov na strane povinného otca nemožno považovať za takú, aby bola naplnená podmienka upravená v ustanovení § 75 ods. 2 Zákona o rodine. Z predložených výpisov z bankových účtov nevyplýva, že by mal navrhovateľ k dispozícii finančné prostriedky vo výške, ktorá by výrazne prekračovala obvyklú mieru. Súd nemal z okolností daného prípadu preukázané, že by bolo zvýšenie vyživovacej povinnosti v rozpore s dobrými mravmi ani v otázke osobného vzťahu navrhovateľa voči povinnému. Súd konštatoval, že obaja účastníci konania nesú približne rovnaký podiel viny na skutočnosti, že spolu nekomunikujú a nestretávajú sa, z ktorého dôvodu nemožno brať do úvahy len odmietavý postoj navrhovateľa, ale aj predchádzajúce konanie povinného, t.j. či bola snaha o nápravu vzťahu s navrhovateľom dostatočná. Preto nemožno
prijať záver, že by nebolo spravodlivé vyživovaciu povinnosť zvýšiť. Vzájomné obviňovanie sa účastníkov z klamstiev, prípadne ďalšie osobné útoky vykonané priamo pred súdom, nie sú pre budovanie vzťahu rodiča s dieťaťom správnym postojom, ale naopak vyvolávajú neprijatie toho druhého. Bez ohľadu na trvanie vyživovacej povinnosti (i keď v danom období práve z dôvodu jej trvania) je v záujme oboch strán snažiť sa budovať cestu k tomu druhému, ktorá môže na jednej strane zabezpečiť riadne plnenie si vyživovacej povinnosti na syna a jednak primerané prejavy úcty a rešpektu voči otcovi.
7. Keďže súd vyživovaciu povinnosť povinného k navrhovateľovi zvýšil s účinnosťou od podania návrhu, vypočítal nedoplatok povinného na výživnom za obdobie od 11.2.2019 do 30.11.2019 vo výške 482,10 Eur, ktorý v súlade s ustanovením § 232 ods. 4 CSP uložil povinnému zaplatiť v mesačných splátkach vo výške 14,- Eur, s poukazom na jeho majetkové a zárobkové možnosti, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že povinný má okrem vyživovacej povinnosti voči navrhovateľovi ďalšie dve vyživovacie povinnosti voči maloletým deťom, spláca úver, pričom rozdiel celkového mesačného príjmu do domácnosti (spolu s manželkou povinného) a výdavkov je vo výške 300,- Eur (cca. 1.500,- Eur mínus cca. 1.200,- Eur). Súd pri určení výšky mesačnej splátky vychádzal zo skutočnosti, že nedoplatok na výživnom bude splatený do troch rokov.
8. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko neboli splnené podmienky, v zmysle ktorých by podľa CMP bolo možné účastníkovi trovy konania priznať.
9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že rozsudok považuje za vecne nesprávny, nakoľko súd rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, resp. na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Mal za to, že závery súdu sú neprijateľné, nevyplývajúce z vykonaného dokazovania, súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s celkovými majetkovými pomermi povinného, ani s jeho reálnymi zárobkovými možnosťami a schopnosťami a tieto v kontexte prejednávanej veci nevyhodnotil a nezohľadnil. Dôvodil, že vyživovacia povinnosť predstavuje obsahovú zložku základných rodinnoprávnych vzťahov a je praktickým vyjadrením ekonomickej funkcie rodiny, ktorej účelom je zabezpečovať pre svojich členov uspokojovanie materiálnych potrieb, a to vzájomnou pomocou, podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Na strane povinného je potrebné skúmať nielen jeho zárobky, teda aké sú jeho zárobkové možnosti a schopnosti, ale i majetkové pomery, životnú úroveň, počet vyživovacích povinností, plnenie vyživovacej povinnosti, ako i osobnú starostlivosť o dieťa. Pri hodnotení majetkových pomerov rodiča je ďalej potrebné vychádzať nielen z vykonaného príjmu, ale i z celkovej hodnoty ním nadobudnutého majetku, či už ide o nehnuteľné veci alebo nadobudnuté hnuteľné veci, ktorého prejavom môže byť určitý spôsob života indikujúci nedoložené príjmy, napr. nadobudnuté motorové vozidlá a podobne. Súd mal preukázané, že povinný je zamestnancom spoločnosti U. U., spol. s r. o., kde dosahuje priemerný mesačný príjem vo výške 1.103,85 Eur s tým, že sám povinný uviedol, že zvykne pracovať i nadčasy, ktoré mu zamestnávateľ prepláca, keď sa mu podaria nejaké nadčasy v práci, ďalej uvádzal, že pracoval aj v 4-zmennej prevádzke, kde mal vyšší príjem, teda jednoznačne možnosti i schopnosti povinného zvýšiť svoju mzdu u zamestnávateľa, či už prácou nadčas alebo vo viaczmennej prevádzke sú možné, relevantné a povinný takto i u zamestnávateľa pracoval. Súd tiež nedostatočne vyhodnotil majetkové pomery povinného, ktorý nadobudol v roku 2012 do svojho výlučného vlastníctva pomerne rozsiahle nehnuteľnosti v celkovej výmere 1.016,50 m2, pričom predmetom darovacej zmluvy nebol len rodinný dom s priľahlými pozemkami, ale i spoluvlastnícky podiel k samostatnej parcele vo výmere 715 m2, ktorá sama o sebe je dostatočne bonitnou, poukazujúc i na možnosť predaja tejto nehnuteľnosti ako stavebnej parcely, teda jednoznačne ide o majetok výraznej hodnoty, ktorého vlastníkom je povinný a nadobudol ho darovacou zmluvou. Okrem toho je povinný vlastníkom rodinného domu na parc. č. 1475/5, s. č. XXX v obci I., k. ú. I. zapísaného na LV č. XXXX. Je teda nesporné, že majetkové pomery povinného neboli súdom posudzované, keďže súd len konštatoval, že z príjmu povinného a jeho manželky do domácnosti a z toho, že spláca úver, by určením vyššieho výživného bolo možné povinného dostať do situácie, kedy by bola ohrozená samotná výživa povinného a jeho rodiny. Dôvody, pre ktoré povinný čerpal úver, v konaní neboli preukázané a ani povinný neargumentoval, že bola z jeho strany akákoľvek nevyhnutnosť tento úver čerpať, keďže hypotekárny úver, na ktorého splátku súd poukazuje, čerpal až v roku 2016, teda takmer 4 roky po tom, ako nadobudol nehnuteľnosť a je teda zrejmé, že hypotekárny úver nesúvisel so zabezpečením potreby bývania povinného a jeho rodiny. Sám povinný dokonca deklaroval, že časť čerpaného hypotekárneho úveru vo výške 26.849,-
Eur použil na zakúpenie motorového vozidla. Z uvedeného je zrejmé, že súd nesprávne vyhodnotil majetkové pomery povinného a jeho schopnosti a možnosti podieľať sa na výživnom. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, potom nie je možné žiadnym spôsobom odvodiť úvahy súdu, kedy súd uvádza, že nerozhodoval na samej hranici 30% výživného z čistej mzdy povinného podľa zaužívanej praxe, pretože vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom a v akom rozsahu, výške sa povinný podieľa na vyživovacej povinnosti svojich dvoch maloletých detí, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť aj ich matka, súd pritom priznal výživné vo výške 13,5% z čistej mzdy povinného. Neprijateľný je i záver súdu o priznaní možnosti povinnému splácať dlh na výživnom po dobu 34 mesiacov - v tomto čase ukončí navrhovateľ svoje 5 ročné štúdium na vysokej škole, ktorý záver súdu nemá ani oporu v ust. § 232 ods. 3 CSP, kedy súd môže v odôvodnených prípadoch určiť lehotu dlhšiu na plnenie ako tri dni od právoplatnosti rozsudku, len ak podľa okolností prípadu, najmä sociálnej a rodinnej situácie a zdravotného stavu osoby, ktorá má plniť, je odôvodnený záver ohrozenia takejto osoby. Absentuje tiež úvaha súdu v tom smere, že povinný od poslednej úpravy výživného pred 9. rokmi, sa žiadnym iným spôsobom okrem platenia výživného na výžive navrhovateľa nepodieľal, a to ani v čase, keď bol maloletý, neprispieval mu žiadnou sumou na sviatky, ani Vianoce, nejavil oňho záujem, ani o stretávanie sa s ním, pričom vedel, že má voči nemu vyživovaciu povinnosť, ani navrhovateľ nemá vedomosť o tom, že by sa povinný domáhal akéhokoľvek stretávania sa s ním, resp. úpravy styku s jeho osobou v čase, keď bol maloletý, keď mal zdravotné problémy a musel absolvovať opakované liečebné pobyty v kúpeľoch v Lučivnej, ako i ďalšie zdravotné problémy a s tým súvisiace náklady (napr. zubný strojček a pod.). Súd prvej inštancie ďalej pri rozhodovaní o zmene výživného nedostatočne, nesprávne vykonal nevyhnutné porovnanie okolností dôležitých pre určenie výživného tak v dobe skoršieho, ako i nového rozhodnutia a na základe vykonaných výsledkov dokazovania nesprávne rozhodol, pričom neprihliadol ani ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného, a to najmä v posúdení schopností, zárobkových možností a schopností povinného rodiča, ale najmä jeho majetkových pomerov. Zhodnotenie súdu, tejto majetkovej situácie na strane otca bolo vykonané len v tom smere, že súd zobral do úvahy príjem otca a jeho mesačné výdaje na domácnosť a úvery, pričom nezohľadnil vôbec dôvodnosť čerpania úveru, keďže povinný už bol vlastníkom nehnuteľnosti, následné nadobúdanie hnuteľných vecí v značnej majetkovej výške, a to práve čerpaním úveru bez toho, aby bola preukázaná nevyhnutná potreba nadobudnutia takého majetku, ktoré všetky okolnosti spôsobili, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je možné považovať za vecne správny. Preto navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie.
10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie tiež povinný, a to v rozsahu jeho výroku I., II. a III. a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh na zvýšenie výživného sa zamieta. Ako odvolacie dôvody uviedol tie, ktoré vyplývajú z ust. § 365 ods. 1 písm. f), g) a h) CSP. Uviedol, že voči výrokom IV. a V. odvolanie nepodáva. Dôvodil, že v súdnom konaní nebola aplikovaná právne záväzná veta nadriadeného súdu, ktorou odvolací súd chráni najlepší záujem detí, a to bez ich akejkoľvek diskriminácie. Prišlo tak k poškodeniu nielen práv maloletých detí, ale výrokom rozsudku môže byť ohrozená ich samotná výživa. V prípade tak dôslednej ochrany detí akú pozná Zákon o rodine, už len takáto absencia ochrany robí rozhodnutie nezákonným. Súd ochranu detí odmietol, aj napriek naplneniu ustanovenia zákona chrániaceho dobré mravy. Rovnako ako odmietol príjem matky navrhovateľa, jeho výraznú zmenu či nadštandardnú životnú úroveň navrhovateľa. V zmysle rozhodnutia Krajského súdu Trnava č. k. 26CoP/40/2018 platí, že všetky deti majú rovnaké právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. V prípade, ak má povinný rodič viacero vyživovacích povinností, je povinnosťou súdu vyhodnotiť všetky odôvodnené potreby všetkých takto výživou oprávnených osôb. Dôsledné nezohľadnenie uvedeného má potom za nevyhnutný následok porušenie práv samotných detí. Napadnuté rozhodnutie skúmalo len samotné výživné na plnoletého syna, ktorý na výživu povinného nie je vôbec odkázaný a ktorý má - nie nevyhnutné - náklady vyššie ako je príjem povinného. Rozhodnutie tak síce poukazuje na ďalší možný nárast nákladov u plnoletého syna, tento však už ďalej vôbec nezdôvodňuje. Naproti tomu rozsudok úplne odmieta nezvrátiteľný nárast nákladov na strane maloletých detí, ako aj skutočnosť, že i v prípade povinného došlo k zmene pomerov, a to vznikom vyživovacej povinnosti, ktorá v pôvodnom rozhodnutí nebola zohľadnená. V prípade maloletých detí je nevyhnutným predpokladom nárast nákladov minimálne v súvislosti s ich prestúpením na ďalší stupeň vzdelávania - ZŠ (mal. B. študuje v 4. ročníku ZŠ a mal. T. 2. ročník ZŠ). Ani jedno maloleté dieťa ešte neukončilo povinnú školskú dochádzku. Nakoniec dôvodnosť nárastu nákladov detí v súvislosti s prestupom na ďalší stupeň vzdelávania už odvolací súd opakovane uznal. Preto aj odvolací súd vyslovil, že je nevyhnutné skúmať odôvodnené potreby všetkých detí. Pri ich skúmaní je zároveň potrebné, aby sa nekrátilo žiadnemu z detí jeho právo podieľať sa na životnej úrovni rodiča, či nebodaj ohrozila jeho výživa ako taká. Ak by bolo
výživné na plnoletého syna neadekvátne vysoké, znamenalo by to nevyhnuteľné zníženie výživného na mal. deti, čo ustálená rozhodovacia prax bez ďalšieho striktne odmieta. Uvedené platí o to viac, ak má plnoleté dieťa už teraz násobne vyššiu životnú úroveň, ako ostatné oprávnené deti. Vyššie uvedené nebolo pri určení výživného dostatočne zohľadnené. Následkom sa tak stala neprípustná situácia, že výživa pre maloleté deti sa podstatne znížila na úkor výživného pre plnoleté dieťa, ktoré podstatnú časť plateného výživného minie na zábavu za jeden večer. Povinný poukazuje aj na ďalšie dôvodné (zdravotné a iné) náklady maloletých detí, ktoré však súd odmietol zohľadniť. Napríklad dcéra B. trpí vrodeným astigmatizmom; musí preto nosiť dioptrické okuliare. Okrem nákladov na pravidelné kontroly, potrebuje minimálne raz do roka meniť sklá na okuliaroch (40,- Eur). Rovnako ako maloletý syn, má aj dcéra náklady v súvislosti s mimoškolskou aktivitou. Syn navštevuje výtvarnú výchovu na ZUŠ, venuje sa šachu (chodí na šachové turnaje), je členom Slovenského šachového zväzu, začal hrať futbal a chodiť na plavecký výcvik. Vo voľnom čase sa venuje modelárstvu. Maloletá dcéra cestuje najmenej dvakrát do mesiaca na turnaj GPX po celom Slovensku a pôsobí v lige v okrese Senica. S uvedenými šachovými turnajmi vznikajú náklady so štartovným, cestovným a členský príspevok do Slovenského šachového zväzu (20,- Eur x 2). Ďalšími nákladmi sú strava, hygiena, ošatenie a školské potreby maloletých. Ani tieto nevyhnutné náklady maloletých detí nie sú v tisíckach Eur, ako sú tie nadštandardné v prípade plnoletého syna, avšak iné v možnostiach povinného nie je. Podať návrh, v ktorom navrhovateľ žiada ako výživné tretinu príjmu povinného, keď ho ani nepovažuje za otca a ktorý významnú časť výživného dokáže utratiť za večer, je neskutočnou požiadavkou voči synovým súrodencom. Navrhovateľ v konaní uvádzal svoje mesačné náklady vo výške viac ako 1.000,- Eur, teda v sume, ktorá povinnému musí mesačne vystačiť na výživu dvoch maloletých detí, úhrady úverov a ďalších nevyhnutných nákladov ako stravy a zdravotnej starostlivosti pre povinného a jeho manželku (teda 4 osoby). Navrhovateľ svoju mesačnú spotrebu financií odôvodňuje exkluzívnymi nákladmi, ktoré jeho vysoký nadštandard priam preukazujú. Napríklad náklady na notebook vo výške 2.000,- Eur, alebo mobilný telefón za 1.100,- Eur, teda dokopy v sume, za ktorý by dcéra mohla mať 75 nových okuliarov. Či suma 3.030,21 Eur za jazykový kurz pre syna, ktorého matka vlastní Y. H.. Ďalej platí sumu 2.000,- Eur za súkromné ubytovanie v Prahe a sumu 3.600,- Eur ako školné na súkromnej škole, vstupenky na rôzne festivaly vo výške 240,- Eur. O tom čo a kde študuje navrhovateľ, sa povinný dozvedel až z jeho návrhu. Ďalším nákladom svedčiacim o životnej úrovni plnoletého syna, sú jeho náklady na cestovanie po Veľkej Británii a Írsku, a to viac ako 300,- Eur. K tým treba prirátať náklady na stravu a ubytovanie, rovnako ako aj zakúpenie streamovacej služby Netflix. Navrhovateľ sa podľa preložených dôkazov pravidelne stravuje v reštauráciách, pričom často navštevuje v Prahe tie najvyhlásenejšie. Napr. dňa 5.11.2018 len za jeden večer utratil takmer tretinu povinným hradeného výživného. Uvedené požiadavky ale nemôžu zasahovať do výživy jeho súrodencov. Povinný nemôže navrhovateľovi hradiť také výživné, aby nebol schopný uspokojovať potreby maloletých detí len preto, aby navrhovateľ mohol cestovať po celom svete, kupovať si luxusné veci a navštevovať vyhlásené reštaurácie. I posledné pojednávanie sa muselo odročiť pre to, že navrhovateľ išiel na niekoľko mesiacov počas leta do USA. K zmene pomerov od pôvodného rozhodnutia pritom došlo aj na strane povinného, keď momentálne má okrem navrhovateľa ďalšie vyživovacie povinnosti k maloletým T. a B.. Okrem toho má vyživovaciu povinnosť aj voči manželke, keďže musí v zmysle zákona zaisťovať rovnakú životnú úroveň manželke zarábajúcej polovicu príjmu povinného (§ 71 ZR). K zmene pomerov na strane povinného došlo aj v tom, že maloleté deti nastúpili na základnú školu, v dôsledku čoho došlo k nárastu nákladov súvisiacich s ich vzdelávaním. K zmene pomerov došlo aj v súvislosti so zhoršením zdravotného stavu povinného, ktorý sa lieči na alergiu, na rôzne druhy trávy a peľ, užíva lieky a od marca do júla sprej do nosa Allergodil. K zmene pomerov došlo i na strane matky, ktorá pri pôvodnom výživnom dosahovala mesačný príjem cca 160,- Eur. V návrhu navrhovateľ uviedol príjem matky vo výške 1.000,- Eur mesačne, čo predstavuje zmenu pomerov viac ako 5-násobnú. Uvedené však súd pri rozhodovaní nezobral do úvahy. Nezohľadnil ani to, že aj spolužitie v manželstve s Ing. Y. X. zvyšuje i tak dosť vysokú životnú úroveň matky a tým aj životnú úroveň navrhovateľa. A ani skutočnosť, že životná úroveň navrhovateľa je oveľa vyššia, ako životná úroveň povinného. Rozhodnutie nesprávne vyhodnotilo aj preukázané benefity vo forme mohutných úhrad exkluzívnych nákladov plnoletého syna zo strany obchodnej spoločnosti Y. H. Q., s. r. o., IČO: 502 133 00. Ročné tržby Q. sú vo výške 165.000,- Eur, pričom ich matka výrazne využíva na uspokojovanie svojich a synových potrieb; a to ešte popri znižovaniu daňového základu. Rozsudok síce poukázal na skutočnosť, že matka je jedinou spoločníčkou a konateľkou Q., ako aj na to, že Q. je matkou využívaná aj na priame uspokojovanie nadštandardných nákladov plnoletého syna. Avšak uvedené skutočnosti vôbec nezohľadnil, ale ako príjem matky z Q. označil len sumu 331,46 Eur mesačne. Daňové priznanie, či už fyzickej alebo právnickej osoby však nie je pre zhodnotenie výsledkov hospodárenia podnikateľského subjektu z hľadiska Zákona o rodine smerodajné a v prípade, že subjekt nepreukáže svoje príjmy, mal by
súd postupovať podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine, z 20-násobku životného minima. Ak súd uvádzanie exkluzívnych nákladov oprávneného z účtov Q. vyhodnotil ako plnenie vyživovacej povinnosti, musí zohľadniť jej tržby a nie zisk. Ten je totiž výsledkom aj daňovej optimalizácie a výrazné náklady na syna zisk Q. pochopiteľne znižujú. Aj benefity vo forme luxusných spotrebných tovarov (notebook, mobilný telefón a pod.) zvyšujú životnú úroveň navrhovateľa. Z vykonaných dôkazov je zrejmé, že podstatnú časť nákladov na navrhovateľa matka uhrádza z finančných prostriedkov obchodnej spoločnosti Q.. Súd mal preto pri určení životnej úrovne matky zohľadniť aj samotné tržby Q.. Povinný tiež opakovane poukazoval na rozpor výživného s dobrými mravmi, ktoré rozhodovacia prax definuje ako súbor pravidiel správania sa, ktoré sú v spoločnosti vo všeobecnosti rešpektované a uznávané. Jedným z nich je aj správanie sa dieťaťa k jeho zákonnému rodičovi. Navrhovateľ povinného za svojho otca už dlhodobo nepovažuje. Oslovuje ho „Pán G.“ a vyká mu. Na súde opakovane zdôraznil, že jeho otcom je terajší manžel matky a nie povinný. Od posledného určenia výživného povinného kontaktoval len 3-krát, a to návrhom na zvýšenie výživného, návrhom na zmenu priezviska a týmto návrhom na zvýšenie výživného. Povinný sa pokúšal s navrhovateľom o stretnutie, avšak navrhovateľ nemá záujem o stretnutie, informovanie o svojom živote, štúdiu, ani ho nezaujíma ako žije povinný, jeho rodina. Akékoľvek kroky povinného k nadviazaniu kontaktu blokuje. Keď povinný oslovil navrhovateľa o priateľstvo cez Facebook, tak ho zablokoval. Pokus povinného o nadviazanie kontaktu striktne odmietol, čo priznal aj na pojednávaní. I keď povinného po príchode na súd nepozdravil, povinný sa ho po pojednávaní pokúšal pozvať na stretnutie, na čo nereagoval. Jediné, čo ho v súvislosti s povinným zaujíma, je zvýšenie výživného. Nehľadí pritom ani na práva svojich ďalších súrodencov, ktorý sú od vyživovacej povinnosti povinného životne závislí. Navrhovateľ si užíva život, kupuje si drahé veci, cestuje po celom svete, navštevuje koncerty, stravuje sa v reštauráciách, okrem toho má k dispozícii vreckové v stovkách eur a štyri účty. Napriek tomu žiada financie, ktoré ani nepotrebuje, na úkor dvoch maloletých detí. Súd vyhodnotil, že vzťahy sú zapríčinené obomi, s čím však povinný nesúhlasí. Správanie navrhovateľa voči povinnému je apatické, jeho snahy o zblíženie radikálne odmieta. Aj počas súdneho konania pristupoval k povinnému arogantne, bolo mu smiešne, keď povinný uvádzal, že jeho situácia je zlá a nie je schopný hradiť jemu zvýšené výživné. V zmysle ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine sa skúma oprávnenie a nie povinnosť, teda rozhodujúce sú okolnosti na strane oprávneného. Zákon predpokladá také správanie oprávneného voči povinnému, ktoré spôsobí stratu práva priznať výživné. Navrhovateľ vo svojich podaniach cynicky zdôrazňoval, že aktuálne povinným hradené výživné nepostačuje ani len na krytie aspoň časti jeho odôvodnených potrieb. Preto povinný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh na zvýšenie výživného sa zamieta.
11. Navrhovateľ sa k odvolaniu povinného písomne nevyjadril.
12. Povinný podal k odvolaniu navrhovateľa písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta, že súd si nezabezpečil listiny potrebné pre rozhodnutie vo veci samej (úvery a podobne), súd si tieto dôkazy v konaní riadne zabezpečil a sú aj obsahom súdneho spisu. Navrhovateľ aj naďalej pokračuje vo svojom konaní rozpornom s dobrými mravmi a jeho konanie zachádza ešte ďalej. Navrhovateľ už nielenže žiada, aby príjem povinného išiel ešte vo väčšej miere na navrhovateľove nadštandardné náklady na jeho prepychový život v metropole, ale už priamo spochybňuje základné potreby svojich dvoch maloletých súrodencov, na ktorých spoločnú výživu povinnému po zmene výživného na navrhovateľa zostáva rovnaká suma ako na samotného navrhovateľa. A to navrhovateľ ani nie je na výživu povinného odkázaný (keďže je schopný za jeden deň minúť takmer tretinu výživného len na posedenie v reštauračnom zariadení). Uvedené navrhovateľ presadzuje bez akýchkoľvek zábran, hoci si je sám vedomý, že odvolací súd vyžaduje zohľadniť pri určovaní výživného všetky vyživovacie povinnosti povinného bez rozdielu. Navrhovateľ tak len na svoje pompézne náklady žiada výživné vyššie ako 14% príjmu povinného; a to hoci aj bez zvýšeného výživného má už takú životnú úroveň, že sa môže pravidelne stravovať v reštauráciách, či si kupovať najdrahšiu elektroniku. Navrhovateľ by popri tom nechal kľudne svojich maloletých súrodencov živoriť z menej ako sedminy príjmu povinného. Navrhovateľ však vo svojej snahe poškodiť svojich súrodencov zachádza ešte oveľa ďalej. A aj napriek situácii, kedy je už ohrozená samotná výživa jeho maloletých súrodencov, naďalej trvá na značnom zvýšení výživného. A to ďaleko nad rámec súdnej rozhodovacej praxe. Navrhovateľ sa dokonca snaží súd manipulovať, keď uvádza, že jeho výživné je v skutočnosti len 13,5% čistého príjmu povinného. Ako keby navrhovateľ nevedel, že rozpätie 20-30% sa týka všetkých oprávnených a nielen jeho. Zároveň však navrhovateľ ani len jednou vetou nepovedal, že by zvýšenie výživného skutočne potreboval. Aj keď by uvedené vyznelo zvláštne, nakoľko navrhovateľ dlhodobo cestoval po celom svete, stravuje sa vo vyhlásených pražských reštauráciách, nakupuje elektroniku za tisíce Eur, míňa stovky Eur len na rôzne
festivaly. A pritom si sem tam posedí ešte aj v reštaurácii a za večer minie sumu, s ktorou jeho maloletí súrodenci musia uspokojiť lieky na 3 mesiace. Z konania navrhovateľa a spôsobu jeho života vyplýva to, že je zvyknutý žiť na vysokej úrovni a nechápe, čo ním požadované výživné pre maloletých znamená a aký dopad bude mať na ostatné vyživovacie povinnosti povinného. Aj podľa výpisov z navrhovateľových štyroch účtov je zrejmé, aký nákladný a bezstarostný život navrhovateľ v skutočnosti vedie. Navrhovateľ pritom od pondelka do piatka od 9.00-13.00 hod. okrem štúdia pracoval vo firme J. H. O., pravidelne cestuje na dlhodobé pobyty do zahraničia. Tieto náklady, absencia akejkoľvek potreby a ignorovanie odôvodnených potrieb maloletých súrodencov navrhovateľom len dokazujú, že navrhovateľ nemá žiadne zábrany spochybňovať potreby maloletých, či ich odkázanosť na osobu povinného. Navrhovateľ povinného nerešpektuje ako otca, bez akejkoľvek zábrany ho zaprie, za otca označuje výhradne manžela svojej matky. Keď sa povinný snažil s navrhovateľom akokoľvek komunikovať, bol k povinnému arogantný. Navrhovateľ povinného odmieta, nerešpektuje ho ani len ako človeka. Zjavne si váži len osoby, ktoré mu dokážu zabezpečiť vysoký životný štandard. Navrhovateľ v odvolaní okrem necitlivosti voči súrodencom, zavádza aj ďalej. Povinný v rámci dokazovania predložil doklady ohľadom úveru, podľa ktorého si bral úver v roku 2012 na výstavbu rodinného domu, v ktorom povinný býva s manželkou a dvomi deťmi. Dovtedy býval povinný u svojich rodičov a manželka bývala u svojich rodičov. Tento úver povinný prefinancoval iným úverom, keď mu banka poskytla výhodnejšie podmienky pre splácanie, keďže dovtedajší úver bol neúnosným. Vlastné bývanie bolo pre rodinu nevyhnutným, nakoľko rodinný dom, ktorý povinný dostal do daru od rodičov, majú v držbe rodičia povinného (vecné bremeno). Ak by syn s povinným komunikoval, vedel by o týchto skutočnostiach. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na údajné nedostatočné skúmanie reálnych zárobkových možností povinného a poukazuje na rodinný dom, tak povinný uviedol, že NS SR sa už opakovane vyjadroval k likvidite nehnuteľností a jej dosahu na majetkové pomery povinného. V rodinnom dome povinný býva s maloletými deťmi, tento je ich domovom, preto sa povinný pýta, či teda navrhovateľ navrhuje, aby povinný predal maloletým strechu nad hlavou. Napokon povinný poukázal na novú zmenu pomerov - zníženie príjmu, keď od marca 2020 došlo k zníženiu príjmu povinného. Dôvodom je aktuálna situácia a obmedzenie výroby zamestnávateľom povinného. Od 16.3.2020 povinný nechodí do práce, keďže jeho pracovná náplň bola v tom, že vyrábajú výrobky, ktoré sú expedované výhradne len pre Volkswagen Bratislava, kde bola výroba zastavená, preto zastavili aj ich linku. V prípade hnuteľných vecí v značnej majetkovej výške, povinný očakáva od navrhovateľa doplnenie, o ktoré veci ide a čo si pod tým predstavuje. Povinný uviedol, že žiadne také veci nevlastní. Povinný tiež poukázal na absenciu náležitostí odvolania navrhovateľa, teda v čom vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, pretože strohé opísanie zákonných dôvodov bez ich dôslednej špecifikácie nie je považované za relevantné. Preto povinný navrhoval, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho odvolania.
13. Ďalšie písomné vyjadrenia účastníkov v odvolacom konaní podané neboli.
14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že obe odvolania tak navrhovateľa ako i povinného boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi - účastníkmi, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (navrhovateľ podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP a povinný podľa § 365 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie viazaný rozsahom, avšak bez viazanosti dôvodmi podaných odvolaní (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolania navrhovateľa a povinného nie sú dôvodné, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol o zvýšení výživného pre navrhovateľa vecne správne, keď toto výživné zvýšil z doterajšej sumy 100,- Eur mesačne na sumu 150,- Eur mesačne ako odôvodnené potrebami navrhovateľa, ako aj možnosťami a schopnosťami povinného, v súvislosti so zvýšením výživného rozhodol o zmene posledného rozhodnutia o výživnom pre navrhovateľa, o nedoplatku povinného na zročnom výživnom a možnosti uhradiť tento nedoplatok v splátkach a o náhrade trov konania. Preskúmaním napadnutého rozsudku ako aj obsahu
spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie dospel v danom prípade k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil.
16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre rozhodnutie o zvýšení výživného pre navrhovateľa, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu žiadnemu z odvolateľov. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
17. Podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť (ods. 1). Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (ods. 2). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť (ods. 4). Výživné má pritom prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (ods. 5).
18. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
19. Podľa § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh (ods. 1). Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov (ods. 3).
20. Podľa § 121 CMP, rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive maloletých a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery.
21. Podľa § 217 ods. 2 CSP, ak ide o opakujúce sa dávky alebo splátky, možno uložiť povinnosť i na plnenie dávok alebo splátok, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti.
22. Podľa § 232 ods. 4 CSP, ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
23. Pri rozhodovaní o zmene výživného v zmysle citovaných ustanovení Zákona o rodine je nevyhnutné previesť porovnanie okolností dôležitých pre určovanie výživného tak v dobe skoršieho ako i nového rozhodovania, a to na základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. Je pritom potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného, ak sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne okolnosťami na strane povinného, resp. oprávneného, alebo objektívne napríklad vývojom životných nákladov. V zmysle valorizačnej klauzuly obsiahnutej v § 78 ods. 3 Zákona o rodine, už vývoj životných nákladov je objektívnou okolnosťou, ktorá sama osebe môže odôvodniť zmenu výšky výživného. Zmena výšky výživného je pritom možná najskôr od času, keď došlo k zmene pomerov.
24. Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené
potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám, schopností starať sa o seba a podobne. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad súvisia so zdravotným stavom oprávneného ako sú napr. liečebné náklady. Súd na ne musí pri určovaní výživného prihliadnuť. Na strane oprávneného sa tiež skúmajú jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia a počet iných osôb povinných poskytovať výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet nimi vyživovaných osôb a výška takéhoto výživného ako i vyživovacia povinnosť iných povinných voči týmto osobám. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú povinné poskytovať výživné dieťaťu a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov. Táto kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentujú. Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti iných vyživovacích povinností a zároveň na okruh osôb, ktoré sú povinné týmto oprávneným poskytovať výživné, ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové možnosti povinných rodičov podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania vtedy, ak sa preukáže, že to bol rodič, ktorý sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku. V takom prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku.
25. Z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci, dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že v danom prípade je dôvodné výživné pre navrhovateľa zvýšiť, pričom zvýšené výživné určené súdom prvej inštancie vo výške 150,- Eur mesačne plne zodpovedá tak potrebám navrhovateľa, ako aj schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom povinného, berúc do úvahy zásadu, že životná úroveň detí a rodičov má byť rovnaká a vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je prvoradá. Odvolacia argumentácia navrhovateľa spočívala predovšetkým v tom, že súd sa nedostatočne vysporiadal s celkovými majetkovými pomermi povinného a jeho reálnymi zárobkovými možnosťami a schopnosťami, keď poukazoval na to, že povinný by mohol mať vyšší príjem, pokiaľ by pracoval v 4- zmennej prevádzke, či nadčasy, ďalej že súd nevyhodnotil vlastníctvo jeho nehnuteľností, dôvodnosť čerpania hypotekárneho úveru, nezisťoval v akom rozsahu sa povinný podieľa na vyživovaní svojich ďalších dvoch maloletých detí, nezohľadnil, že povinný sa okrem určeného výživného dlhodobo na výžive navrhovateľa nijako inak nepodieľal, nezaujímal sa o neho a namietal proti povoleniu povinnému uhradiť zročné výživné navrhovateľovi v splátkach. Na druhej strane odvolacia argumentácia povinného spočívala v tom, že súd nedostatočne zohľadnil potreby jeho ďalších dvoch maloletých detí, ktoré navštevujú základnú školu a ich nepravidelné výdavky napr. na okuliare či mimoškolské aktivity, povinný poukazoval na to, že navrhovateľ má vysokú životnú úroveň, na druhej strane na jeho strane došlo k zmene pomerov, keď mu pribudli dve vyživovacie povinnosti, má tiež vyživovaciu povinnosť k manželke, zhoršil sa mu zdravotný stav, pričom na strane matky navrhovateľa sa príjem zvýšil viac ako päťnásobne, pričom na úhrade nákladov navrhovateľa sa podieľa aj obchodná spoločnosť matky, preto je podľa povinného potrebné zohľadniť aj tržby tejto spoločnosti, nielen jej zisk, čím súd životnú úroveň matky navrhovateľa dostatočne nezohľadnil a napokon zdôraznil, že zvýšenie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi, a to vzhľadom na nezáujem navrhovateľa o povinného.
26. Odvolací súd však po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvoinštančný súd správne vyhodnotil pomery tak na strane navrhovateľa, možnosti, schopnosti jeho matky, ako aj na strane povinného, jeho pomery, možnosti a schopnosti, ako aj jeho náklady a ostatné vyživovacie povinnosti a životnú úroveň. Pokiaľ ide o zhodnotenie celkovej životnej úrovne otca a jeho rodiny, túto súd vyhodnotil správne, povinný síce vlastní viacero nehnuteľností, avšak nebolo preukázané, že tieto by tieto nadobudol v dôsledku svojho nadštandardného príjmu, ale naopak, na základe využitia hypotéky, či darovaním, pričom skutočnosť, že hypotéka povinného je z neskoršieho obdobia ako obdobie nadobudnutia rodinného domu povinný vysvetlil tým, že ide už o hypotéku, ktorá bola použitá na refinancovanie pôvodnej nevýhodnej hypotéky. Pokiaľ navrhovateľ dôvodil neúčelnosťou predmetnej hypotéky, tak je treba uviesť, že súd prvej inštancie napokon ani výdavok na splátky tejto hypotéky na strane povinného nevzal pri určovaní výšky výživného do úvahy, nakoľko výživné stanovoval z rozpätia 30% jeho priemerného čistého mesačného príjmu, bez ohľadu na splátky hypotéky, nakoľko je dané, že výživné má prednosť pred všetkými výdavkami povinného rodiča. Tiež je potrebné uviesť, že vlastníctvo viacerých
nehnuteľností samo o sebe neznamená, že vlastník je povinný tieto nehnuteľnosti za účelom platenia vyššieho výživného predať, najmä pokiaľ je výživa oprávnenej osoby dostatočne zabezpečená a nie je existenčne ohrozená. Pokiaľ povinný aj vlastní nehnuteľnosti, napr. stavebnú parcelu, ktorú aktuálne osobne nevyužíva, predstavuje takéto vlastníctvo kapitál do budúcnosti, najmä vzhľadom na to, že vychováva ešte dve maloleté deti. Na rodinný dom v I., má podľa listiny na č. l. 166 spisu zriadené vecné bremeno - právo doživotného bývania H. G. s manž. Q. G.. Odvolací súd má za to, že výživné stanovené povinnému súdom prvej inštancie, spolu s vyživovacou povinnosťou matky navrhovateľa, je dostatočné na pokrytie jeho odôvodnených potrieb. Súd pritom nezistil, že by povinný a jeho rodina viedli taký spôsob života, ktorý by indikoval nepriznané príjmy povinného či jeho manželky. Na strane povinného nebol zistený žiadny hnuteľný majetok vyššej hodnoty. Navrhovateľ namietal že súd nezisťoval motorové vozidlá navrhovateľa, čo však nezodpovedá skutočnosti, nakoľko na č. l. 179 spisu je doklad od OR PZ v Skalici, podľa ktorého povinný vlastní mot. voz. zn. Mitsubishi, r. v. 2015 a prívesný vozík. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na to, že povinný by si na základe svojich schopností mohol zabezpečiť aj vyšší príjem, pokiaľ by robil nadčasy, či pracoval vo viaczmennej prevádzke, tak je potrebné uviesť, že nebolo preukázané, že by povinný nedosahoval príjem zodpovedajúci jeho kvalifikácii, tento si vybral zamestnanie, v ktorom dosahuje zistený priemerný čistý mesačný príjem vo výške 1.103,85 Eur, ktorým zabezpečuje potreby svoje a svojej rodiny, čím určuje ich životnú úroveň, nakoľko manželka povinného dosahuje cca o polovicu nižší príjem, pričom príjem z takéhoto zamestnania, nie je možné v prípade povinného považovať za vzdávanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku, či majetkového prospechu. Navyše je potrebné zohľadniť, že vzhľadom na to, že povinný má rodinu a dve maloleté deti, má význam aj čas ktorý im osobne venuje, preto nie je možné od neho požadovať, aby proti svojej vôli pracoval nadčasy, či vo viaczmennej prevádzke, ak rodina povinného považuje jeho príjem pre uspokojenie svojich potrieb za dostatočný. Prvoinštančný súd tiež pri stanovení výšky výživného správne vychádzal z toho, že v zmysle ustálenej súdnej praxe sa výživné obvykle pohybuje v rozpätí 20% až 25% (v niektorých prípadoch až 30%) príjmu povinného rodiča, pričom toto rozpätie slúži na výživné pre všetky deti povinnej osoby, čiže v prípade povinného na výživné tak pre navrhovateľa, ako aj pre ďalšie dve jeho maloleté deti, ktoré aktuálne navštevujú základnú školu, čiže ich potreby budú ešte v budúcnosti neustále narastať. Preto ak z rozpätia 30%, určeného pre tri deti povinného, určil súd výživné pre navrhovateľa v rozsahu 13,5% z čistej mzdy navrhovateľa, odvolací súd má za to, že je to primerané vzhľadom na to, že navrhovateľovi právom z tohto rozpätia patrí vyšší diel, pretože je vysokoškolák, čiže je v životnom období, kedy sú náklady povinného rodiča na výživu dieťaťa spravidla najvyššie, nakoľko sa dieťa pripravuje na svoje budúce povolanie, a to nie v mieste svojho bydliska, tu dokonca v cudzine, čo mu nie je možné vyčítať, najmä ak tým sleduje kvalitu a úroveň svojho vzdelania. Ďalšie dve deti povinného, navštevujú základnú školu, ich potreby budú ešte v budúcnosti rásť, avšak to už možno očakávať skončenie vyživovacej povinnosti povinného k navrhovateľovi, ktorý by už v tom čase mal nadobudnúť schopnosť sa samostatne živiť. Pokiaľ navrhovateľ namieta tú skutočnosť, že povinný sa na jeho výžive okrem stanoveného výživného 100,- Eur mesačne nijakým iným spôsobom nad určený rámec nepodieľal, odvolací súd na tomto mieste uvádza, že navrhovateľ sa mohol, či už sám, alebo prostredníctvom svojej zákonnej zástupkyne - matky, už oveľa skôr domáhať zvýšenia výživného, najmä ak je zrejmé, že vzťah medzi navrhovateľom a povinným je narušený, nestretávajú sa, ani sa v minulosti nestretávali, čiže povinný ani nemohol mať vedomosť o navrhovateľových mimoriadnych potrebách, napr. v súvislosti s jeho zdravotným stavom. Napokon pokiaľ ide o námietku, týkajúcu sa povolenia povinnému splatiť nedoplatok na vypočítanom zročnom výživnom v splátkach, odvolací súd uvádza, že ide o bežnú situáciu, keď sa povinnému rodičovi, ktorému bolo určené platiť zvýšené výživné aj spätne, tu ku dňu podania návrhu navrhovateľom dňa 11.2.2019, povoľuje splatenie sumy, ktorá je vyššia, v splátkach a to tak, aby toto zročné výživné bolo zaplatené najneskôr do troch rokov. V danom prípade vypočítané zročné výživné 482,10 Eur, predstavuje cca 44% jeho čistého mesačného príjmu, pokiaľ by súd povinnému uložil povinnosť zaplatiť túto sumu jednorazovo, mohol by ohroziť chod jeho domácnosti a uspokojovanie potrieb jeho dvoch maloletých detí. Odvolací súd tak odvolacie námietky navrhovateľa vyhodnotil ako nedôvodné.
27. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu povinného, tento v prvom rade dôvodil tým, že súd nedostatočne rešpektoval potreby jeho ďalších dvoch maloletých detí. S týmto tvrdením sa odvolací súd nestotožňuje, nakoľko súd sa touto otázkou zaoberal, keď pri určovaní výživného z rozpätia 30% priemerného mesačného čistého príjmu povinného zohľadnil všetky tri vyživovacie povinnosti povinného. Je zrejmé, že z týchto troch vyživovacích povinností, má aktuálne najvyššie životné náklady práve navrhovateľ, pričom povinný nemôže chcieť, aby celú jeho vyživovaciu povinnosť znášala výlučne matka navrhovateľa, prípadne navrhovateľ sám, nakoľko v zmysle § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie
vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Navrhovateľ sa v súčasnosti pripravuje na svoje budúce povolanie štúdiom na vysokej škole, vyživovacia povinnosť povinného teda stále trvá, a to až do času, kým bude navrhovateľ schopný sa sám živiť, preto je potrebné túto povinnosť navrhovateľa ustáliť primerane vzhľadom na jeho osobné, majetkové a zárobkové pomery, čo súd prvej inštancie aj vykonal, pričom je zrejmé, že z troch detí povinného sú aktuálne náklady na výživu navrhovateľa najvyššie, a to bez ohľadu na jeho vysokú životnú úroveň, nakoľko ide už o dospelého muža, ktorý študuje na vysokej škole. Životnú úroveň maloletých detí v tomto prípade tvorí ich otec - čiže povinný, ktorý má približne dvojnásobne vyšší príjem ako jeho manželka. Na druhej strane životnú úroveň navrhovateľa tvorí jeho matka, ktorá je podnikateľka a podľa predložených podkladov je schopná mu zabezpečiť úhradu nadštandardne vysokých nákladov, ktoré zodpovedajú v podstate výdajom zarábajúceho človeka. Hoci sú teda výdavky navrhovateľa vysoké a sú dané tým, akú životnú úroveň mu vytvára jeho matka, nezbavuje to povinného jeho vyživovacej povinnosti k navrhovateľovi a to primerane rozsahu jeho možností, schopností a zárobkových pomerov, čo súd správne vyhodnotil vo výške 150,- Eur, ktorá je plne odôvodnená potrebami navrhovateľa a bola by odôvodnená aj vo vyššej sume, ak by zárobkové pomery povinného boli vyššie, avšak v stanovenej výške zodpovedá možnostiam povinného tak, aby nebola existenčne ohrozená jeho rodina - on sám, jeho manželka a jeho dve deti. Argument povinného, že výživa jeho dvoch maloletých detí sa zvýšením výživného pre navrhovateľa o 50,- Eur, znížila na úkor navrhovateľa neobstojí, pretože každý rodič, vedomý si svojich zárobkových možností si musí uvedomiť, že počet jeho detí, má nevyhnutne vplyv na životnú úroveň rodiny, teda ak má rodič viac detí a chce im zabezpečiť vyššiu životnú úroveň, musí mať snahu urobiť pre to všetko čo je v jeho silách, aby prípadne dosahoval vyšší príjem. Povinný sa vo svojom odvolaní odvoláva na nadštandardne vysokú životnú úroveň navrhovateľa, keď spomína jeho náklady na stravu, cestovanie, zábavu či elektroniku, teda v podstate, že navrhovateľ výživné od povinného nepotrebuje, avšak ako už bolo uvedené túto vysokú životnú úroveň navrhovateľovi vytvára matkina rodina, pričom to povinného jeho vyživovacej povinnosti k navrhovateľovi nijako nezbavuje, naopak tento ju musí plniť až do zákonom určenej doby. Zmenu pomerov na strane povinného od poslednej úpravy výživného pritom súd prvej inštancie riadne zohľadnil a správne vyhodnotil, pričom je potrebné uviesť, že skutočne je dôležitý aj fakt, že od poslednej úpravy výživného rozsudkom Okresného súdu Skalica č. k. 1P/76/2010-47 zo dňa 15.6.2010 uplynula do rozhodnutia súdu prvej inštancie dňa 11.12.2019 doba 9-tich rokov, preto ak došlo od poslednej úpravy výživného k zvýšeniu výživného pre navrhovateľa iba o 50,- Eur, ide v podstate aj o nevyhnutné zvýšenie výživného vzhľadom k ustáleným pomerom povinného. Pokiaľ povinný namieta, že súd nesprávne ustálil pomery na strane matky povinného, keď táto tvrdí, že má príjem 1.000,- Eur, avšak náklady navrhovateľa sú hradené aj jej obchodnou spoločnosťou Y. H. Q., s. r. o., teda treba zohľadniť tržby tejto spoločnosti, nielen jej zisk vykázaný pre daňové účely, odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie všetky tieto okolnosti v ich súhrne uvážil, nakoľko ak boli výdavky navrhovateľa ustálené vo výške 1.000,- Eur mesačne a vyživovacia povinnosť povinného určená vo výške 150,- Eur, musí nevyhnutne zvyšné výdaje navrhovateľa (t. j. vo výške 850,- Eur) znášať (okrem samotného navrhovateľa, ktorý si privyrába brigádnicky až do cca 400,- Eur mesačne), jeho matka, teda pokiaľ táto vykazuje príjem iba 1.000,- Eur mesačne, bola nevyhnutne zohľadnená skutočnosť, že výdaje povinného sú hradené čiastočne aj z príjmov matkinej obchodnej spoločnosti. Napokon pokiaľ ide o namietaný rozpor zvýšenia výživného s dobrými mravmi podľa ust. § 75 ods. 2 Zákona rodine, súd prvej inštancie správne poukázal na to, že obaja účastníci majú podiel viny na tom, že spolu dlhé roky nekomunikujú, preto treba zohľadniť nielen odmietavý postoj navrhovateľa, ale aj predchádzajúce konanie povinného. Povinný je rodič, ktorý by mal byť pre svoje dieťa vzorom, vychovávať ho, dávať mu pozitívny príklad, preto ak vzťah medzi povinným a navrhovateľom nie je dobrý, nemožno to pričítať za vinu iba navrhovateľovi. Skutočnosti, ktoré uvádza povinný, že ho navrhovateľ nepozdravil, že navrhovateľovi vyká a za otca považuje manžela matky, že nemá záujem o stretávanie sa s povinným, je len dôsledkom tohto obojstranne zlého vzťahu, v minulosti nezvládnutého, ale nie sú takej intenzity, ktorú by bolo možné hodnotiť ako rozpor s dobrými mravmi, čo by spravidla predstavovali napr. fyzické útoky, vulgárne nadávky, vyhrážky a podobne, pričom odvolaciemu súdu sa táto forma obrany povinného javí skôr ako účelová, v snahe vyhnúť sa vyživovacej povinnosti k navrhovateľovi. Ako bolo uvedené, vyživovacia povinnosť rodiča je prvoradá, každý rodič sa má snažiť čo najviac o jej splnenie. Preto aj túto odvolaciu námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú.
28. Určené výživné teda v plnej miere zodpovedá príjmovým pomerom povinného, ako aj potrebám navrhovateľa pri zohľadnení vyživovacej povinnosti jeho matky, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
29. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle § 52 a § 58 CMP s použitím § 396 ods. 1 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom žiaden z účastníkov ani návrh na náhradu trov konania v zmysle § 57 CMP nepodal.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. Podľa štvrtej časti CMP (§ 370 až 391) sa postupuje pri výkone rozhodnutia, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia (§ 376 ods. 1 CMP). Súd môže nariadiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP). Podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých upravuje vyhl. MS SR č. 207/2016 Z.z.