Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/175/2019

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, vo veci žalobcov: 1/ L. F., nar. XX. J. XXXX, bytom ul. T. W. XXX/XX, A., 2/ D. F., nar. XX. L. XXXX, bytom ul. T. W. XXX/XX, A., 3/ D. F., nar. XX. L. XXXX, bytom ul. T. W. XXX/XX, A., všetci zastúpení: JUDr. Ladislav Masník - advokátska kancelária, s.r.o., Špitálska 61, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 747 517, proti žalovanej: Fakultná nemocnica Trnava, A. Žarnova 11, Trnava, IČO: 00 610 381, zastúpenej: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, za účasti intervenienta na strane žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpeného advokátom: JUDr. Baltazár Mucska, Vajnorská 55, Bratislava - mestská časť Nové Mesto, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 4. mája 2018 č. k. -473, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/, 2/, 3/ spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, III. intervenientovi na strane žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, IV. štátu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ustanovením , až 3, v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“). Vecne dôvodil, že žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 13.1.2014 domáhali voči žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch, každému po 20.000 eur z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti. Žalobu odôvodnili tým, že žalobkyňa 1/ je pozostalou manželkou po zosnulom N. F., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX, žalobcovia 2/ a 3/ sú pozostalé deti. Zosnulý bol dňa 15.1.2011 o 12.47 hod. v ambulancii lekárskej služby prvej pomoci (ďalej aj „LSPP“) v Trnave MUDr. A. L. (všeobecný lekár pre dospelých) vyšetrený pre 3 dni trvajúce teploty s bolesťami svalov a produktívnym kašľom. O uskutočnenom vyšetrení bol vyhotovený lekársky záznam. Službukonajúca lekárka na základe anamnézy a klinického vyšetrenia zhodnotila stav pacienta ako akútnu bronchitídu (zápal priedušiek), naordinovala antibiotiká a analgeticko-antipyretickú liečbu (lieky proti bolesti a lieky znižujúce horúčku) v domácom prostredí. Pre zhoršenie stavu bol pacient ešte v ten istý deň o 22.30 hod. ošetrený záchrannou zdravotnou službou a pre prítomné známky dychovej nedostatočnosti bol

prevezený na centrálny príjem Fakultnej nemocnice v Trnave. Po vstupnom vyšetrení bol prijatý na kliniku pneumológie a ftizeológie (ďalej len „KPaF“), kde po niekoľkohodinovej hospitalizácii náhle zomrel dňa XX.X.XXXX o 7.02 hod. Podľa pitevného protokolu PBAPS2011 0150 bolo príčinou smrti kardiorespiračné zlyhanie, základnou chorobou bola hnisavá bronchopneumónia obojstranne, veľmi pravdepodobne vírusovej etiológie, morbídna exogénna obezita, ostatný nález: početné krvácanie v pľúcach a subpleurálne, edém mozgu, lipomatóza pankreasu a minimálne aterosklerotické zmeny artérií. Žalobkyňa 1/ sa ohľadne prešetrenia okolností úmrtia obrátila na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad“ alebo „ÚDZS“), pobočku v Trnave, ktorý konštatoval v oznámení o výsledku šetrenia podania zo dňa 8.11.2011 zn. , porušenie () v týchto povinnostiach: 1/ pochybenie pri vyhodnotení RTG snímky (zrejmé nesprávne popísanie snímky), 2/ nevyšetrené krvné plyny z dôvodu nedbanlivosti, 3/ nedovyšetrené príčiny trombocytopénie a neboli realizované ďalšie hemokoagulačné vyšetrenia (Fbg, D-dimér), 4/ pacient sa neklasifikoval ako rizikový

- nebola poskytnutá intenzívna starostlivosť (JIS, ARO), 5/ zlá antibiotická liečba (dvojkombinácia vždy u pacientov pri ťažkých respiračných infekciách), 6/ pacientovi mal byť podávaný nízkomolekulárny heparín, 7/ saturácia 66 % - takýto pacient musí byť na podpornom dýchaní, čo nebol. Žalovanej bola rozhodnutím úradu uložená pokuta vo výške 5.000 eur. Proti rozhodnutiu podala žalovaná rozklad. ÚDZS v Bratislave rozhodnutím sp. zn. ZS /R zo dňa 15.11.2012 zrušil rozhodnutie úradu v Trnave z dôvodov formálnych pochybení, ale v merite veci dospela rozkladová komisia k záveru, že žalovaná zásadným spôsobom porušila povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne. Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi žalovaná nevykonala všetky zdravotné výkony na zabezpečenie včasnej a účinnej liečby. Žalobcovia uviedli, že u pacienta došlo k porušeniu práva na ochranu života, zdravia, telesnej integrity a ľudskej dôstojnosti. Nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti samo o sebe bolo v príčinnej súvislosti so zásahom objektívne spôsobilým na ohrozenie práva na ochranu osobnosti pacienta bez toho, aby vôbec musel nastať aj smrteľný následok. Objektívne došlo k odňatiu šance a nádeje na jeho prežitie. Zdravotný stav pacienta bol po prevezení na centrálny príjem v Trnave vážny, avšak nie nezvratný. Práve preto mali byť uskutočnené všetky opatrenia na jeho záchranu, ktoré v dôsledku hrubých pochybení uskutočnené neboli, napriek poznatkom súčasnej vedy a postupom „lege artis“. Zároveň bolo porušené pacientovo právo na ľudskú dôstojnosť garantované tým, že nebol prevezený na JIS, resp. anesteziologicko resuscitačné oddelenie KAIM, kde mal byť umiestnený a mohla mu byť v prípade potreby poskytnutá ihneď zdravotná pomoc. Je absolútne v rozpore so zásadou na ochranu ľudskej dôstojnosti, aby pacienti, ktorí vyžadujú neodkladnú zdravotnú starostlivosť umierali nájdení sestrou pri rannej toalete spadnutí na zemi. V dôsledku uvedeného zásahu do osobnostných práv zosnulého bola spôsobená nemajetková ujma. Rodina bola plne fungujúca s dobre vyvinutými sociálnymi väzbami. Smrť otca za okolností znižujúcich jeho ľudskú dôstojnosť zásadným spôsobom zasiahla do života žalobcov a úplne pretrhala silné väzby, čím stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so svojím manželom a otcom (živiteľom rodiny). Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania konštatoval, že pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy musia byť splnené predpoklady vzniku zodpovednosti, a to: 1/ zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, 2/ vznik nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy. Občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe a preto na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal. Nesprávny postup zdravotníckeho pracovníka sa označuje za non lege artis a toto označenie môže zahŕňať jednak chybu v diagnóze, voľbe liečebnej procedúry a technike prevedeného zákroku, tiež rozličné pochybenia v organizačnej oblasti, v komunikácii a predávaní informácií tak voči pacientom, ako i medzi jednotlivými zdravotníckymi pracovníkmi navzájom, ktoré sa môžu označiť ako nedodržanie komplexných pravidiel poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktoré slúžia k eliminácii zbytočných rizík a dosiahnutiu najmožnejšieho bezpečia pacienta. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaná porušila zákonom stanovenú povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Porušenie povinností žalovanej ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nebolo po vykonanom dokazovaní sporné. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie však nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovanej a následkom spočívajúcom v úmrtí manžela žalobkyne 1/ a zároveň otca žalobkyne 2/ a žalobcu 3/. Z odborného stanoviska MUDr. L. W., CSc., MPH z medicínskeho odboru pneumológia a ftizeológia, ktorú si ÚDZS pribral za účelom posúdenia poskytovanej zdravotnej starostlivosti N. F. bol zrejmý záver, že aj keby bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne, asi by bol exitus nezvratný. Uviedla, že

lepšou komunikáciou a konzultáciou medzi klinikami a oddeleniami žalovanej by sa asi život pacienta nezachránil, na to bol príliš rizikový a infekcia príliš pokročilá (č. l. 30a, 24b spis ÚDZS č. ). Zo znaleckého posudku MUDr. Daniely Iliašovej vyplynulo, že znalkyňa sa so stanoviskom MUDr. W. CSc., MPH (v odpovedi na otázku č. 7) stotožnila, pričom uviedla, že neexistuje príčinná súvislosť medzi poskytnutou zdravotnou starostlivosťou N. F. a jeho následným úmrtím (odpoveď na otázku č. 8). Súd prvej inštancie dospel preto k záveru, že pochybenie žalovanej pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti nebolo základnou príčinou smrti pacienta. Zo znaleckého posudku MUDr. Daniely Iliašovej vyplynulo, že príčinou smrti pacienta bolo kardiorespiračné zlyhanie spôsobené hypertenznou chorobou, ktorá bola nedostatočne liečená a morbídnou obezitou podľa pitevného nálezu (odpoveď na otázku č. 1, 2). Vysoké hodnoty krvného tlaku postupne poškodzovali srdcový sval až došlo k jeho zlyhaniu. Odpoveď v posudkovej časti doplneného znaleckého posudku vypracovaného MUDr. Zdenkom Salmášom nespochybnili závery prijaté znalkyňou MUDr. Iliašovou. Zodpovedanie otázky č. 3 konštatovaním, že žalovaná zodpovedá za vývoj zdravotného stavu vedúceho k úmrtiu v rozsahu 80 - 90 %, pretože v literatúre je uvádzaná úmrtnosť i u pacientov liečených v nemocnici na horeuvedené diagnózy 10 - 20 %, súd zhodnotil ako nezrozumiteľné a neurčité. Nakoľko žiadna zo strán nenavrhla výsluch znalca za účelom vysvetlenia uvedenej odpovede, súd na túto odpoveď neprihliadol, keď uvedený záver znalca (žalovaná zodpovedá za vývoj zdravotného stavu v rozsahu 80 - 90 %) postráca logický prechod od vyjadrenej premisy (úmrtnosť pacientov na horeuvedené diagnózy liečených v nemocnici 10 - 20 %) a to aj po prihliadnutí na informácie uvedené znalcom v posudkovej časti pod písmenom „E. PROGNÓZA pneumónie“. Nakoľko zákonom stanovené predpoklady pre vznik objektívnej zodpovednosti žalovanej za protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcov, ako aj pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, neboli naplnené, keď žalobcami nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom do chráneného osobnostného práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť osobnosť fyzickej osoby a uplatňovanou náhradou nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne (ďalej len „“), vecne tým, že žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej, ktorí mali vo veci plný úspech, vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcom 1/ až 3/. O trovách štátu rozhodol podľa čl. 4 ods. 1 v spojení s .

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podali žalobcovia 1/ až 3/ včas odvolanie s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu. Alternatívne navrhli rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili ust. , . Súd prvej inštancie mal za preukázané porušenie povinností zo strany žalovanej ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Uvedené nebolo v konaní sporné. Súd prvej inštancie nemal za preukázanú príčinnú súvislosť. Na posúdenie príčinnej súvislosti bolo vykonané znalecké dokazovanie (znalecký posudok MUDr. Iliašovej a MUDr. Salmáša). Súd prvej inštancie nevzal do úvahy závery znalca MUDr. Salmáša, ktorý konštatoval, že žalovaná počas hospitalizácie zosnulého nepostupovala v zmysle štandardných diagnostických postupov, čo bolo príčinou jeho úmrtia. Ďalej žalobcovia uviedli, že v prvom znaleckom posudku MUDr. Iliašovej nebolo odpovedané na niektoré otázky, resp. na niektoré otázky odpovedala znalkyňa len čiastočne, preto žiadali žalobcovia doplnenie. Odpovede MUDr. P. boli kľúčové pre správne zistenie skutkového stavu a následné právne posúdenie veci. Znalkyňa Iliašová neodpovedala vôbec na otázku možnosti prežitia pacienta a nezdôvodnila svoje závery o neexistencii príčinnej súvislosti. Navyše otázka príčinnej súvislosti je otázkou právnej kvalifikácie, nie je otázkou, ktorú by mal zodpovedať znalec. Uvedené žalobcovia namietali a preto žiadali doplniť znalecké dokazovanie. V nadväznosti na to bolo dokazovanie doplnené posudkom MUDr. P., ktorý konštatoval, že neštandardným postupom došlo u pacienta k rozvoju nezvládnuteľných komplikácií, ktoré viedli k rýchlemu úmrtiu. Jeho odpoveď je jednoznačná a nepripúšťa žiadnu diskusiu. Súd, zjednodušené povedané, na základe účelovo pospájaných záverov prvého znaleckého posudku konštatoval, že pacient v zásade zomrel na vysoký krvný tlak, čo je v priamom rozpore s pitevným protokolom ako aj s odpoveďou druhého znalca na otázku č. 1. MUDr. P. potvrdil, že pacient nezomrel iba na vysoký krvný tlak, ale uviedol, že zomrel na ochorenia, ktorých liečbu žalovaná svojím konaním zanedbala, resp. podcenila. Hypertenzia a obezita boli v danom prípade faktormi, pre ktoré mala žalovaná klasifikovať pacienta ako rizikového a venovať mu aj vyššiu mieru zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, v uvedenom rozsahu považujú žalobcovia napadnutý rozsudok za arbitrárny. Súd bez riadneho odôvodnenia svojich záverov ignoroval celú posudkovú časť doplneného znaleckého posudku vypracovaného druhým znalcom. Súd prvej inštancie na účely odôvodnenia vytrhol z kontextu odpoveď MUDr. P. na otázku č. 3. Otázka určenia miery zodpovednosti druhým znalcom bola jednoznačná, preto prípadný výsluch mala navrhovať

žalovaná. Následne sa žalobcovia vyjadrili k jednotlivým predpokladom vzniku nároku na nemajetkovú ujmu.

3. Žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na , , , . Je zrejmé, že žalobcovia v deň konania posledného pojednávania mali za to, že produkovali dostatočné množstvo dôkazov na preukázanie neoprávneného zásahu žalovanou do osobnostných práv žalobcov. Samotné porušenie povinnosti neznamená, že práve táto skutočnosť spôsobila následok. Tento mohol nastať aj bez porušenia povinností žalovanou. Je treba pripustiť, že ľudia zomierajú a to najmä v nemocniciach, ide o prirodzenú skutočnosť. Žalobcovia opakovane nesprávne formulovali otázky, keďže v konaní mali preukázať príčinnú súvislosť. V danom prípade je možné považovať za rozhodujúcu príčinu skutočnosť, že zosnulý tri dni nevyhľadal pomoc lekára, teda ide o zodpovednosť samotného zosnulého a to napriek jeho vysokým horúčkam, čím sám znížil svoje šance na určenie správnej liečby akéhokoľvek poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Umožnil rozvinutie svojho ochorenia do takej miery, ktorá nebola zvládnuteľná žiadnymi prostriedkami lekárskeho umenia (vedy). Znalecké posudky neodpovedajú na otázku, či žalovaná vôbec mohla zabrániť pôsobeniu podmienky, ktorá sa rozvinula prirodzene ako priebeh ochorenia zosnulého. Nepostačuje len zistenie, že žalovaná nekonala všetko, čo mala, ale že jej konanie by zabránilo následku. Pokiaľ ide o odpoveď druhého znalca na otázku č. 3, štatistické zistenie znalca znamená, že v prípade správnej liečby existuje úmrtnosť pacientov s obdobnými komplikáciami. Uvedený výrok znalca nemá pre riešenie problematiky predmetného sporu žiaden význam a je formulovaný všeobecne. Žalobcovia nepreukázali, že smrť pacienta spôsobila žalovaná. Zo strany žalobcov nebola preukázaná akákoľvek strata šance zosnulého na prežitie. Bolo potrebné zodpovedať i otázku, či je zníženie šance na prežitie osobnostné právo v zmysle .

4. Intervenient navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, nakoľko žalobcovia nepreukázali príčinnú súvislosť.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení , účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený v znení neskorších zmien a doplnení, keďže podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/ až 3/ je dôvodné.

6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na názore o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovanej (ktorá porušila zákonom stanovenú povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť správne) a následkom spočívajúcom v úmrtí manžela žalobkyne 1/ a zároveň otca žalobcov 2/, 3/.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že smrť pacienta nastala dňa XX.X.XXXX, bezprostrednou príčinou smrti N. F. bolo kardiorespiračné zlyhanie (pitevný protokol, č. l. 191). Z odborného stanoviska MUDr. L. W., CSc., MPH z medicínskeho odboru pneumológia a ftizeológia, ktorú si úrad pribral za účelom posúdenia poskytovanej zdravotnej starostlivosti N. F. vyplýva, že aj keby bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne (čo nebola), asi by bol exitus nezvratný. MUDr. L. W., CSc. uviedla, že lepšou komunikáciou a konzultáciou medzi klinikami a oddeleniami FN Trnava by sa asi život pacienta nezachránil, na to bol príliš rizikový a infekcia príliš pokročilá (č. l. 30a, 24b pripojeného spisu ÚDZS č. ). Z oznámenia o výsledku šetrenia podania zo dňa 8.11.2011 zn. bolo úradom konštatované porušenie () v týchto povinnostiach: 1/ pochybenie pri vyhodnotení RTG snímky (zrejmé

nesprávne popísanie snímky), 2/ nevyšetrené krvné plyny z dôvodu nedbanlivosti, 3/ nedovyšetrené príčiny trombocytopénie a neboli realizované ďalšie hemokoagulačné vyšetrenia (Fbg, D-dimér), 4/ pacient sa neklasifikoval ako rizikový - nebola poskytnutá intenzívna starostlivosť (JIS, ARO), 5/ zlá antibiotická liečba, 6/ pacientovi mal byť podávaný nízkomolekulárny heparín, 7/ saturácia 66 % - takýto pacient musí byť na podpornom dýchaní, čo nebol. V závere je konštatované, že napriek uvedeným nedostatkom nie je pravdepodobné, že by sa život pacienta podarilo zachrániť aj pri správnom postupe, na to bol pacient príliš rizikový a respiračná infekcia príliš pokročilá. Zistené nedostatky neboli v príčinnej súvislosti so smrťou pacienta. Zo znaleckého posudku č. 2/2016 MUDr. Daniely Iliašovej, znalkyne z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie interná medicína, kardiológia, zo dňa 28.2.2016, vyplynulo, že žalovaná nevykonala všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby a nezabezpečila správnu antibiotickú liečbu. Žalovanej nedostatky a porušenia riešil podrobne úrad, jeho rozhodnutie v plnej miere akceptuje vrátane vytknutých nedostatkov. Znalkyňa sa so stanoviskom MUDr. W. CSc., MPH (v odpovedi na otázku č. 7) stotožnila, pričom uviedla, že neexistuje príčinná súvislosť medzi poskytnutou zdravotnou starostlivosťou N. F. a jeho následným úmrtím (v odpovedi na otázku č. 8). MUDr. Zdenko Salmáš, znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie interná medicína, v znaleckom posudku č. 8/2017 z 27.12.2017 konštatoval, že v diagnostike a v liečbe zosnulého neboli dodržané štandardné diagnostické a liečebné postupy, týmto neštandardným postupom došlo u menovaného k rozvoju nezvládnuteľných komplikácií, ktoré viedli k rýchlemu úmrtiu. Žalovaná zodpovedá za vývoj zdravotného stavu vedúceho k úmrtiu v rozsahu 80 - 90%, pretože v literatúre je uvádzaná úmrtnosť i u pacientov liečených v nemocnici na horeuvedené diagnózy v rozsahu 10 - 20 % (č. l. 417).

8. Podľa v rozhodnom znení poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.

9. Z obsahu spisu je zrejmé, že zdravotná starostlivosť nebola pacientovi poskytnutá správne, čo mal za preukázané i súd prvej inštancie, ktorý však dospel k záveru, že medzi úmrtím pacienta a nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou nie je príčinná súvislosť.

10. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).

11. Problematikou príčinnej súvislosti v medicínskoprávnych sporoch sa zaoberal i Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze z 24.10.2017 sp. zn. uviedol nasledovné: Príčinná súvislosť predstavuje základný konštrukčný prvok zodpovednostnej skutkovej podstaty, na ktorom je vybudovaný systém súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu, a ktorej preukázanie v súdnom konaní je jedným z predpokladov úspešného uplatňovania zodpovednostných nárokov žalobcu proti žalovanému. Určenie príčinnej súvislosti predstavuje v procese dokazovania pomerne náročnú úlohu, ktorá z pohľadu základnej procesnej konštrukcie, na ktorej je vybudovaný systém sporového konania, zaťažuje žalobcu. Problematika spoznávania minulých javov, najmä príčinnej súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny najmä v tom, že základným východiskom pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena medzi strany sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit probatio), čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej súvislosti, zaťažuje žalobcu. Ako správne A. Winterová uvádza, v skutkovo a právne zložitých sporoch je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci aj preto, že spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená skutočnosť, že mnohokrát nie je v možnostiach strany, ktorá určitú skutočnosť tvrdí, tiež svoje tvrdenia dokázať (porovnaj prof. JUDr. Alena Winterová, CSc., a kolektív. Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydání. Praha : Linde, 2011. s. 252). Jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia sú tzv. medicínskoprávne spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov (porovnaj napr. DOLEŽAL, Adam - DOLEŽAL, Tomáš. Kauzalita v civilním právu se zaměřením na medicínskoprávní spory. Praha : Ústav státu a práva AV ČR, 2016. s. 180).

Charakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti spravidla nemá. V prípade, ak má za takejto situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu súdneho konania dokázať príčinnú súvislosť medzi určitými právne relevantnými javmi, má v priebehu dokazovania pred sebou pomerne náročnú úlohu, ktorá hraničí v mnohých prípadoch s jej faktickou realizovateľnosťou. Práve objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta (pozn.: resp. jeho právnych nástupcov) sú tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti. V medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých prípadoch z už uvedených dôvodov možné jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého následku, ale túto možno stanoviť len s určitou mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je nutné vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých je vybudovaný systém zodpovednostného práva, a zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej neistoty a vzájomnom nerovnocennom postavení tak, aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých je zodpovednosť za ujmu/škodu postavená. V tejto situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho odškodnenie a na druhej strane záujem na tom, aby povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho, kto škodu skutočne spôsobil alebo ju mohol svojím konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej súvislosti musí byť preto spravodlivo rozdelená, pričom, ako uvádza F. Štajgr, požiadavka spravodlivého vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade naplnená v prípade, ak je v pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma (porovnaj Dr. František Štajgr. Důkazní břemeno v civilním soudním sporu, Praha, 1931. s. 114). Ak je miera procesnoprávneho poznania vyžadovaná na preukázanie príčinnej súvislosti medzi právne relevantnými javmi zo strany žalobcu ako slabšej strany sporu zjavne neprimerane vysoká a nezohľadňujúca faktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho je aj dôkazné bremeno kladené na túto stranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek zmysluplnú úvahu o možnosti jeho „unesenia“, čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako jedného z komponentov práva na spravodlivé súdne konanie.

12. Tu treba dodať, že súd prvej inštancie svoj názor o nepreukázaní príčinnej súvislosti oprel o záver úradu, resp. MUDr. W. a znalecký posudok MUDr. Iliašovej, z ktorých záverov vyplynulo, že ak by aj zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne, život pacienta by sa asi nepodarilo zachrániť. Je zrejmé, že i ony pripustili istú (percentuálne nevyjadrenú) šancu na prežitie pacienta. Bližšie sa „k šanci na prežitie“ vyjadril MUDr. Salmáš vo svojom znaleckom posudku, ktorý uviedol, že úmrtnosť pacientov s diagnózami, ako mal nebohý je 10 % až 20 % a žalovaná zodpovedala za vývoj jeho zdravotného stavu vedúceho k úmrtiu v rozsahu 80 % až 90 %. Navyše dodal, že v liečbe zosnulého neboli dodržané štandardné diagnostické a liečebné postupy, týmto neštandardným postupom došlo u pacienta k rozvoju nezvládnuteľných komplikácií, ktoré viedli k rýchlemu úmrtiu. Nie je preto zrejmé, prečo súd prvej inštancie dospel k záveru o nepreukázaní príčinnej súvislosti, pokladajúc závery MUDr. Salmáša za nezrozumiteľné (s tým sa odvolací súd nestotožňuje), odôvodnenie súdu prvej inštancie je v tejto časti preto nepreskúmateľné. Predmetnú otázku súd prvej inštancie navyše neposudzoval z pohľadu osobitosti postavenia strán v medicínskoprávnych sporoch, príčinnou súvislosťou sa zaoberal veľmi zjednodušene. Je potrebné uvedomiť si, že podstatou medicíny je vstupovanie do celého reťazca príčin a následkov, do procesov, ktoré prebiehajú v ľudskom tele, tieto procesy ovplyvňovať, meniť ich. Zásah lekára sám o sebe mení prirodzený beh veci.

13. Poslaním zdravotníckeho pracovníka je vykonávať zdravotnícke povolanie svedomito, statočne, s hlbokým ľudským vzťahom k človeku, v súlade s právnymi predpismi, s dostupnými poznatkami lekárskych vied a biomedicínskymi vedami a s prihliadnutím na technické a vecné vybavenie

zdravotníckeho zariadenia, v ktorom poskytuje zdravotnú starostlivosť (etický kódex zdravotníckeho pracovníka, príloha č. 4 k o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

14. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

15. Zákon venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním jeho obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozhodnutia súdu obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania (strán sporu), ako i súdu vyššej inštancie, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.

16. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa (ústavný v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný ), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.

17. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa (odňatie možnosti konať pred súdom).

18. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

19. Odvolací súd po preskúmaní vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že rozsudok je nepreskúmateľný. Nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení v . Z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie postráda náležitú argumentáciu, ako aj vzhľadom na absenciu komplexného hodnotenia vykonaných dôkazov (každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti), chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Odvolateľom bolo znemožnené, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (primerane možno aplikovať závery vyjadrené v stanovisku publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, v jeho druhej vete), pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom.

20. Odvolací súd preto podľa rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a podľa vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, viazaný názorom odvolacieho súdu, na základe vykonaného dokazovania vyhodnotiť dôkazy a posúdiť uplatnený nárok žalobcov 1/ až 3/.

22. Pre vznik zodpovednosti za protiprávne konanie, vrátane príčinnej súvislosti, je rozhodujúce, či včasná a účinná diagnostika a následný ďalší postup v liečbe boli spôsobilé (mohli) zabrániť alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na zdraví a živote pacienta. Je potrebné zohľadniť aj všeobecnú

prevenčnú povinnosť, v zmysle ktorej je každý povinný zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej situácii možno od neho požadovať a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na živote (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ).

23. Od žalovanej (v rukách ktorej bol život pacienta, ktorý má chrániť, resp. je povinná urobiť všetko, čo je vzhľadom na aktuálny stav medicíny objektívne schopná urobiť) je spravodlivé požadovať, že bude pri liečbe postupovať lege artis, čím si splní aspoň základnú povinnosť predchádzať škodám na živote a zdraví, pretože za jej porušenie nutne musí niesť zodpovednosť, pokiaľ medicínsky následok správneho postupu mohol mať vplyv na vývoj poruchy zdravia.

24. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol.

25. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. sp. zn. , ).

26. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu.

27. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania ( ).

28. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.