Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-13C/36/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Oľgou Mičietovou v žalobcu O. L., nar. X.X.XXXX, bytom v E. A., B. XXX, právne zast. Prof. JUDr. Jánom Kľučkom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Ku Potoku 4 proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o zaplatenie 3.517,62 eura s prísl. takto

rozhodol:

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 2.800,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcom rozsahu žalobu zamieta.

III. Priznáva žalobcovi proti žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením tunajšieho súdu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 26.6.2017 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu peňažnú náhradu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, ktorá ku dňu 6.3.2017 predstavovala sumu 3.517,62 eura. Uviedol, že svoj nárok uplatňuje ako náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci z dôvodu nesprávneho prebratia smernice Európskej únie Slovenskou republikou - Ministerstvom vnútra SR, v dôsledku ktorej mu vznikla škoda. Právomoc súdu v prejednávanej veci, uviedol, že je určená s poukazom na ust. v spojení s ustanovením Uviedol, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky (ďalej aj ako „SR“), ktorý vykonáva štátnu službu v Košiciach na Požiarnickej č. 4, kde došlo k vzniku škody. Žalovanou je Slovenská republika, ktorá koná prostredníctvom ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prevzatia smernice Európskej únie (ďalej ako „EÚ“) alebo v dôsledku nedodržania lehoty na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy. Zákonné právomoci Ministerstva vnútra SR týkajúce sa Hasičského a záchranného zboru upravuje ust. ) o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého je Ministerstvo vnútra SR ústredným orgánom štátnej správy pre policajný zbor, hasičský a záchranný zbor. K predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody v zmysle uviedol žalobca, že v prejednávanej veci vzhľadom na právnu povahu a charakter nároku nie je potrebné, pretože podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (ďalej aj ako „ESD“) vo veci C-118/08 „Právo Únie bráni uplatňovaniu pravidla členského štátu, podľa ktorého žalobe o zodpovednosť štátu založenej na porušení práva Únie vnútroštátnym zákonom možno vyhovieť len v prípade, že žalobca predtým vyčerpal všetky vnútroštátne opravné prostriedky ...“. V jeho prípade, uviedol. že ide o uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom žalovanej pri implementácii pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho

práva garantovaného úniovým právom (právo na 48 hodinovú týždennú pracovnú dobu podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES) s následným vznikom práva na súdnu ochranu pred vnútroštátnym súdnym orgánom členského štátu. V okolnostiach prípadu uviedol, že jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka hasičského zboru SR sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť, t.j. 24 hodinové zmeny, teda v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Poukázal na úniovú úpravu pracovného času zamestnancov - na Smernicu č. 93/104/ES a Smernicu 2003/88/ES, ktorá v čl. 6 písm. b) Smernice (Maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje, že: „Priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“. Uviedol. že v prípade hasičov túto situáciu riešil Súdny dvor EÚ tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C - 429/09 G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov uviedol, že „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES“. Uviedol, že akákoľvek vnútroštátna úprava členského štátu, ktorá prikazuje týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku, je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD č. 397/01,Pfeiffer). Podľa žalobcu, napriek tomu, že príloha č. 4 k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej ako „Zákon“) uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica 203/88/ES, znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. V okolnostiach prípadu, uviedol, že žiadne ustanovenie Zákona neupravuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. V tomto smere sa právna úprava Zákona ako lex specialis líši od úpravy v ust. , ktoré ustanovenie zohľadňuje uvedenú smernicu, ale sa na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Poukázal aj na rozsudky Európskeho súdneho dvora (ďalej ako „ESD“), podľa ktorých sú orgány členského štátu ex officio povinné aplikovať pravidlá úniového práva v záujme zabezpečenia ochrany jednotlivcov (C-430/09, C.431/09, C-14/83) tzv. priamy účinok netransponovanej alebo nesprávne transponovanej smernice. Túto formuláciu má potvrdzovať ESD vo veci Fuß, bod 35, C - 429/09, kde je uvedené, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi právo, ktoré môže priamo uplatniť pred vnútroštátnymi súdmi, pričom ide o právo na 48 hodinový pracovný čas aj pre žalobcu, ktorý má tak právo dovolávať sa porušenia čl. 6 smernice v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť sa mu nezapočítavala do pracovného času (a teda pracoval týždenne dlhšie ako 48 hodín), s následným vznikom škody. „Transpozičným“ nedostatkom Zákona podľa žalobcu je, že Smernica nepreberá ustanovenia jej čl. 6 písm. b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia. Podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť hasičov Zákon nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. Takáto právna úprava preto zakladá porušenie čl. 6 písm. b) Smernice Slovenskou republikou ako členským štátom EÚ a priznáva právo na náhradu škody postihnutým jednotlivcom. Pokiaľ ide o právo na náhradu škody ako aj spôsob jej výpočtu, uviedol žalobca, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu: v zmysle stabilizovanej judikatúry ide o to, či cieľom porušenej právnej normy únie bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie bolo dostatočne závažné a či medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (C - 429/09, bod 47, C-118/08, bod 30). Nakoniec sa žalobca zaoberal príslušnými ustanoveniami o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, spôsobom a rozsahom náhrady škody, lehotami, výpočtom náhrady škody spôsobenej verejným orgánom za porušenie práva EÚ, kde uviedol, že je vecou orgánu, ktorý rozhoduje o náhrade škody, či v danom prípade prizná náhradu alebo udelenie náhradného voľna. Uviedol, že už vyše troch rokov pracuje v priemere 56 hodín týždenne, tak odpracuje každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom Únie, čo pri priemernom počte týždňov 52,179 je 417,4 hodiny do roka a za posledné tri roky to predstavuje 2.099,71 odpracovaných hodín nad právom Únie povoleného týždenného limitu služobného času. Podľa citovanej judikatúry (bod 59 rozsudku ESD vo veci C 429/09 G. Fuß), uviedol, že mu škoda vznikla v dôsledku toho, že v rozpore s právom Únie bol nútený pracovať nad rámec týždenného pracovného času s dôsledkom straty času na odpočinok, na ktorý by mal nárok, ak by bol jeho maximálny týždenný pracovný čas garantovaný právom Únie dodržaný. Rešpektujúc zásadu primeranosti žalobca žiadal, aby mu bola peňažná náhrada škody doplatená až do výšky podľa Zákona formou doplatku vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy, ktorou je príslušná čas jeho služobného platu. Zároveň zdôraznil, že neuplatňuje si voči žalovanému mzdový nárok podľa Zákona, ale nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva a pre určenie výšky ktorého použil spôsob výpočtu upravený Zákonom, keď podobný

spôsob je použitý aj v prípade G. Fuß. Na uvedenom základe žiadal o odškodnenie vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody.

2. Písomným podaním doručeným súdu 28.11.2017 žalovaná vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti s poukazom na ustanovenie (ďalej ako „“) ako i namietla nedostatok právomoci súdu, pre ktorý navrhla konanie zastaviť.

3. Súd sa s uvedenými námietkami žalovanej nestotožnil, keďže v obdobných sporoch bolo opakovane, t.j. viackrát Krajským súdom v Bratislave vyslovené, že nesúhlasy Okresného súdu Bratislava I s postúpením veci sú dôvodné a bolo rozhodnuté, že na konanie vo veci je miestne príslušný Okresný súd Košice II. Vzhľadom na charakter uplatneného nároku, ktorý nie je mzdovým nárokom žalobcu ako príslušníka Ha ZZ, je daná aj právomoc súdu.

4. Meritórne sa žalovaná k žalobe vyjadrila v písomnom podaní doručenom súdu dňa 11.12.2017, v ktorom uviedla, že nárok žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodný. Namietla nesplnenie podmienky predbežného prerokovania nároku s príslušným orgánom podľa , ktoré je obligatórnou náležitosťou podania žaloby na súde. Nestotožnila sa s tvrdením žalobcu ohľadne nepotrebnosti zachovania podmienky predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Označila jeho právny názor za rozporný so znením ust. a Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je podľa jej názoru vyjadrením snahy o mimosúdne vyriešenie sporu. Uviedla, že vnútroštátna právna úprava jasne a určito upravuje procesný postup v prípade nároku na náhradu škody v dôsledku nesprávneho transponovania úniového práva do slovenského právneho poriadku. Právna argumentácia žalobcu by podľa nej mohla byť dôvodná jedine v prípade, ak by po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody poškodený stratil právo domáhať sa tohto nároku žalobou na všeobecnom súde. Taký postup je však v priamom rozpore so znením prvá veta , ktoré poškodenému garantuje možnosť domáhať sa uspokojenia svojho nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Žalovaná mala tiež za to, že všeobecný súd nie je príslušný posudzovať nezlučiteľnosť právneho poriadku Slovenskej republiky s úniovým právom. Tvrdila, že v prípade, ak sa konajúci súd domnieva, že niektoré ustanovenie je v rozpore s úniovým právom, musí konanie prerušiť a iniciovať konanie o prejudiciálnej otázke. Vyjadrila sa, v časti V. vyjadrenia, k podmienkam vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa V časti VI. podaného vyjadrenia žalovaná namietla nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie tvrdiac, že ak žalobca má za to, že došlo k porušeniu práva EÚ zo strany jeho zamestnávateľa a súčasne sa domnieva, že v jeho prípade má komunitárne právo (ním tvrdená Smernica) prednosť pred vnútroštátnou úpravou (), mohol podať žalobu pre nesprávnu transpozíciu smernice (nie podávať žalobu titulom ) a mal zažalovať svojho zamestnávateľa, nie štát. Uviedla, že preto ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, namieta žalovaná nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie. V časti VII. sa žalovaná vyjadrila k nesprávnemu prebratiu Smernice 2003/88/ES. Žalovaná v tejto časti prvotne poukázala na rozdiel medzi pojmami „prebratie smernice“ a „aplikácia smernice“. Uviedla, že to, že výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neustanovuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín, neznamená, že by Smernica 2003/88/ES do zákona bola prebratá nesprávne. Podľa žalovanej inak povedané, žiadne ustanovenie nie je v rozpore so Smernicou. V prípade otázky aplikácie smernice, žalovaná poukázala na to, že žalobca podľa namieta nesprávne prebratie smernice, nie však jej aplikáciu a teda žalovaná nemôže niesť zodpovednosť podľa zák. za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. V časti VIII. vyjadrenia žalovaná sa vyjadrila k transpozícii čl. 2 ods. 1 a čl. 6 Smernice 2003/88/ES do . K transpozícii čl. 2 ods. 1 Smernice v skratke uviedla, že ustanovenia a nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe ( zákona) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe ( zákona). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa Zákona ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času. V oboch prípadoch mala však za nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. K transpozícii čl. 6 Smernice uviedla, že v tomto článku sú stanovené kritériá pre limity pracovného času. Citujúc články 6, 16 písm. b/ a 17 ods. 3 Smernice žalovaná uviedla, že podľa Smernice priemerný pracovný čas

pre každé obdobie siedmych dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom však Smernica tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako sedem dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomernom rozvrhnutom pracovnom čase. Čl. 16 Smernice, uviedla, že stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na štyri mesiace. Čl. 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie, príp. na šesť mesiacov. Uviedla, že upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hod. týždenne v zmysle Zákona. Podľa Zákona možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas najviac 300 hod., čo je v priemere 5,7 hod. týždenne. Uviedla, že podľa Zákona môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne, dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch nesmie byť vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa Zákona. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy, uviedla, že hasiči majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodiny vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste jej vykonávania v trvaní 7,5 hodiny v jednej 24 hodinovej zmene v zmysle cit. čl. 8 ods. 1 Kolektívnej zmluvy pre r. 2016. Čo sa týka referenčného obdobia, uviedla, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Podľa kolektívnej zmluvy sa vykonávanie štátnej služby hasičov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Na uvedenom základe mala za zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici, Zákon a kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného je zrejmé, že dotknuté právne predpisy transformovali čl. 6 Smernice správne.

5. Podaním doručeným súdu elektronicky dňa 11.4.2018 žalobca uviedol, že si žalobou zo dňa 22.6.2017 uplatnil nárok na náhradu škody podľa , ale súčasne aj uviedol, že v okolnostiach prípadu došlo aj k naplneniu podmienok o zodpovednosti za škodu spôsobenú mu porušením úniového práva podľa čl. 6 písm. b/ Smernice, analýza ktorej zodpovednosti tvorí podstatnú časť jeho žaloby. Uviedol, že na základe legislatívnej zmeny ako aj rozsudkov všeobecných súdov je zrejmé, že v súčasnosti je jeho použitie () vo veci uplatneného nároku žalobcu vylúčené. Vyjadril sa, že nemožnosť použitia nie je na ujmu ďalšiemu súdnemu konaniu o jeho nároku na náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva pred slovenským súdom, o.i. s použitím pravidiel úniového práva a judikatúry ESD. Podrobne sa v časti III. podania vyjadril k splneniu podmienok zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením úniového práva fyzickej osoby (porušenie právnej normy Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva; toto porušenie práva je dostatočne závažné; existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva Únie a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla). Pokiaľ ide o prvú podmienku, uviedol, že Súdny dvor potvrdil, že čl. 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo obmedzeniu a ktoré priznáva práva, ktorých sa môžu jednotlivci dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. V dôsledku toho čl. 6 Smernice predstavuje právnu normu Únie ktorá jednotlivcom priznáva práva a teda prvá podmienka (pre priznanie práva na náhradu škody) je splnená. Pokiaľ ide o druhú podmienku, uviedol žalobca, že v tejto súvislosti ESD v prípade Fuß výslovne potvrdil že nedodržanie požiadaviek upravených v čl. 6 písm. b/ Smernice bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie, a preto vo veci je splnená aj druhá podmienka. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, prislúcha vnútroštátnemu súdu, aby overil, či existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b/ Smernice a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času na odpočinok, na ktorý mal nárok ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. V súvislosti s vyjadrením žalovanej o nemožnosti aplikácie Smernice na hasičov (ktorá dospela k záveru, že nakoľko hasiči sa podieľajú aj na civilnej ochrane obyvateľstva, Smernica sa na nich nemôže aplikovať, a preto žalobcovi ani nemohla vzniknúť škoda) oponoval žalobca tým, že významom a výkladom čl. 2 ods. 2 Smernice sa zaoberali viaceré rozsudky ESD, výklad ktorých je všeobecne záväzný, s ktorými je tvrdenie žalovanej v nesúlade. Poukázal konkrétne na prípady Pfeiffer a R. Matzak a konštatoval, že také závery (ako v rozsudkoch) sú potvrdené aj samotnou Smernicou, ktorá v čl. 17 ods. 3 bod iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a

služby civilnej ochrany. ESD v uznesení C-52/04 uviedol, že zákonodarca potvrdil zásadu uplatniteľnosti Smernice na činnosti takej povahy so zohľadnením možnosti odchýlenia sa od určitých osobitných ustanovení v prípade výnimočných okolností. K otázke pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, konkrétne k otázke pracovnej pohotovosti hasičov, uviedol, že tú skutočnosť, že podľa Zákona (o hasičskom zbore) pracovnú pohotovosť hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času, výslovne potvrdzujú jeho viaceré ustanovenia. Citujúc ustanovenia § 85 a § 92 Zákona uviedol, že z nich vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po skončení „výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Z ustanovenia § 92 ods. 1 Zákona vyvodil, že nariadená služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby (ako tvrdila žalovaná), nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Požiadavke Smernice je možné vyhovieť len vtedy, ak sa bude pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovať za súčasť jeho pracovného času. Keďže služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom, pravidelne prekračuje tiež dovolený limit 48 hodín požadovaný čl. 6 písmeno b) Smernice. Napokon v nadväznosti na rozhodovaciu činnosť ESD (Fuß, Vorel, Pfeiffer) žalobca konštatoval, že podľa nej, pracovná pohotovosť na pracovisku sa považuje za pracovný čas, pretože zamestnanec je k dispozícii zamestnávateľovi a pracovnú pohotovosť na pracovisku nemožno považovať za čas odpočinku. Slovenská republika do Zákona neprebrala ustanovenia Smernice, keď pracovnú pohotovosť jeho príslušníkov nepovažuje za súčasť ich týždennej služobnej doby a ani ich neodmeňuje spôsobom určeným pre výkon služobnej činnosti v služobnej dobe (služobný plat). Za ďalší problém označil, že Zákon neobsahuje ustanovenie garantujúce hasičom 48 - hodinovú pracovnú dobu.

6. V „Doplňujúcom vyjadrení k náhrade škody požadovanej žalobcom za porušenie jeho úniového práva“, doručenom dňa 11.4.2018 (č.l. 139), žalobca sa o.i. vyjadril k náležitostiam nahradzovanej škody, ku ktorej sa dovtedy nevyjadril. Uviedol, že náhrada škody musí byť primeraná vzniknutej škode. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti, uviedol, že je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci čas stanovený v čl. 6 písm. b/ Smernice v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená uvedenému pracovníkovi udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančných odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Uviedol, že pokiaľ ide o praktické uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva fyzickej osoby ako aj spôsob jej výpočtu, samotná Smernica neobsahuje ustanovenia upravujúce proces náhrady škody a ani stanovenie jej výšky. Aj rozsudky ESD sa obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať. Pokiaľ ide o rozsah náhrady škody, táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv, žalobca v tejto súvislosti odvolal sa na rozsudok vo veci C-46/93, Brasserie duPécheur (bod 82) v ktorom, uviedol žalobca, že ESD zdôraznil, že zvolený spôsob náhrady škody má byť v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdnymi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo (bod 95 citovaného rozsudku ESD). T.j. členský štát musí nahradiť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity) (rozsudok ESD C-524/04, Test Claimant, bod 123). V čl. IV. tohto podania žalobca sa vyjadril k otázke povahy a definície vzniknutej škody a to uviedol, že podľa judikatúry ESD týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pri nerešpektovaní 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice, treba pod škodou rozumieť: „Škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES rešpektovaný.“ (bod 59 rozsudku ESD vo veci C-429/09 G. Fuß). Nerešpektovanie určeného úniového týždenného pracovného času podľa Smernice sa v SR prejavuje v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb, predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. V časti V. tohto svojho podania žalobca uviedol, že v slovenskom právnom poriadku neexistuje osobitná právna úprava ohľadom konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva jednotlivcom a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. Vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu, ako aj z podmienok jej uplatnenia v

slovenskom právnom poriadku, uviedol, že možno analogicky použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa § 11-13 Obč. zák., nakoľko tieto upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu. V dôsledku toho, uviedol žalobca, že možno jeho nárok takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 Obč. zák. Uviedol, že podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa Obč. zák. sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej zodpovednosti, nakoľko sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu, ktorý spočíva v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby, ďalej, že musí ísť o zásah neoprávnený (v rozpore s objektívnym právom) a napokon, že musí byť daná príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami. Vzhľadom na procesnú absenciu tak úniovej, ako aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy, uviedol žalobca, že súd by mal priznať peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností prípadu.

7. Žalovaná na podania žalobcu reagovala Doplňujúcim vyjadrením žalovanej zo dňa 27.8.2018 (č.l. 160). V súvislosti s podaním žalobcu - Doplnenie žaloby zo dňa 10.4.2018, v ktorom žalobca uviedol, že chce „upraviť svoju pôvodnú žalobu“ a to v súvislosti tej, že použitie je vylúčené a žalobu si uplatňuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva, žalovaná uviedla, že takto koncipovaný právny nárok doteraz nie je predmetom konania, keď súd (prípadnú) kvalitatívnu zmenu žaloby podľa nepripustil. Žalovaná mala za to, že sa jedná o kvalitatívnu zmenu žaloby v prípade návrhov žalobcu. V tejto súvislosti citovala z rozsudku NS SR z 31.7.2008, sp. zn. 1M Obdo V 19/2007, zverejnenom pod R33/2010 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí č. 4/2010: „Za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností než tých, ktoré uviedol v žalobe.“ Žalovaná uviedla, že súd je viazaný žalobným návrhom a nemôže rozhodovať o inom nároku po kvantitatívnej ani kvalitatívnej stránke, než aký je uvedený v žalobe, resp. v jej doplnení za splnenia podmienky (ne)pripustenia jej zmeny. Súčasne žalovaná z opatrnosti vzniesla námietku premlčania nároku na náhradu škody, ktorú by žalobca mohol žiadať z iného skutkového základu, než aký uviedol v žalobe zo dňa 22.6.2017. V časti IV. žalovaná sa vyjadrila k nároku na náhradu škody, ktorú si žalobca uplatnil, pričom tvrdila, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Uviedla, že sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú uviedla žalovaná, že bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Zdôraznila, že počas tejto služobnej povinnosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Uviedla, že pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. T.z., uviedla žalovaná, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo venovať sa inej činnosti. Uviedla, že zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalovaná uviedla, že pokiaľ súd napriek uvedenému dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora C-46/93 Brasserie DuPécheur (bod 84), v zmysle ktorého, tvrdila žalovaná, že by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaná zdôraznila, že žalobca doposiaľ nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel. T.z., neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. že výkon služobnej povinnosti považuje, resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Uviedla, že nebolo preto možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Žalovaná zotrvala na potrebe konanie zastaviť, resp. žalobný návrh zamietnuť.

8. Na doplňujúce vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca „Vyjadrením žalobcu k doplňujúcemu vyjadreniu žalovaného“ (č.l. 166). Žalobca sa opätovne vyjadril k otázke použitia v jeho veci o náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva SR. Mal za to, a zdôraznil, že ak by jeho nárok na náhradu škody sa posudzoval naďalej podľa , odňalo by sa mu právo na súdnu ochranu jeho práva upraveného úniovým právom podľa čl. 6 písm. b/

Smernice, hoci toto právo ukladá vnútroštátnym súdom členských štátov EÚ záväzok jeho garantovania. Nečinnosť súdnych orgánov pri ochrane úniového práva žalobcu by v konečnom dôsledku založila zodpovednosť SR za nerešpektovanie svojho záväzku podľa úniového práva a právo žalobcu domáhať sa jeho plnenia pred Súdnym dvorom EÚ. Opätovne, v súvislosti so zotrvaním žalovanej na nedostatku právomoci súdu žalobca uviedol, že nežaluje Ministerstvo vnútra SR ako svojho zamestnávateľa v pracovnoprávnej záležitosti, ale Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra SR za škodu spôsobenú porušením jeho úniového práva a v rámci režimu zodpovednosti členského štátu EÚ za takéto porušenie. V ďalšom žalobca reagoval na námietky žalovanej a poukazovanie ňou na tzv. referenčné obdobie, ktoré v zmysle Smernice môže štát pre uplatňovanie čl. 6 Smernice stanoviť na dobu presahujúcu 4 mesiace. Žalobca uviedol, že význam referenčných období nemá žiaden vplyv na požadovanú dobu priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b/ Smernice. Bez ohľadu na dĺžku referenčného obdobia stanovenú v zostáva záväzok dodržiavania priemerného týždenného pracovného času počas zvoleného referenčného obdobia nezmenený. Uviedol, že vyplýva tak na základe jeho argumentácie, ako aj z vybranej judikatúry ESD, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne transponoval Smernicu. Je tomu tak z dôvodu, že za súčasť pracovnej (služobnej) doby hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice. Nakoľko je tomu tak, prekračuje súčet „riadnej“ služobnej doby a služobnej pohotovosti požiadavku 48 hodinového pracovného času požadovaného čl. 6 písm. b/ Smernice. To zakladá zodpovednosť žalovanej Slovenskej republiky. Žalobca vyjadril sa opakovane k povahe a definícii vzniknutej škody zhodne ako v predchádzajúcom svojom vyjadrení. Doplnil svoje vyjadrenie pokiaľ sa týkalo žalovanou tvrdenej povinnosti žalobcu odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah. Uviedol, že toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti, nakoľko od r. 2014 upozorňoval príslušné orgány hasičského zboru na svoju situáciu, avšak bez výsledku.

9. Pred nariadením pojednávania vo veci, súd v súlade s ust. skúmal procesné podmienky, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať a rozhodnúť a to osobitne aj s prihliadnutím na námietky vznesené žalovanou.

10. Pokiaľ sa týka námietky miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu, súd sa k tejto otázke už vyjadril (viď bod 3 odôvodnenia), dospel k záveru, že je miestne príslušný na rozhodnutie tejto právnej veci.

11. Pokiaľ sa týka námietky žalovanej o nedostatku právomoci súdu v tomto právnom spore, súd ju nemal za dôvodnú. Vzhľadom na charakter uplatneného nároku, ktorý nie je mzdovým nárokom žalobcu ako príslušníka Ha ZZ, je daná aj právomoc súdu. Nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia práva EÚ, tak ako ho skutkovo žalobca v žalobe vymedzil, nemôže v slovenskom právnom systéme prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán než všeobecný súd. Pri tomto konštatovaní súd odkazuje na ustanovenie Jedine všeobecný súd je v zmysle ustanovenia oprávnený (a povinný) rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie, jeho nerešpektovaním a v akej výške.

12. K poznámke - návrhu žalovanej, že by mal súd prerušiť súdne konanie a iniciovať konanie o prejudiciálnej otázke, len stručne súd poznamenáva, že žalovaná pri tom zrejme opomenula, že samotný spor je vyvolaný jednoznačným záverom ESD o výklade Smernice.

13. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Práve na základe prednosti komunitárneho práva, sa v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody.

14. Prednosť komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektmi nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES“), a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

15. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal (106/77, 9.3.1978, Zb, s, 629), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Priama aplikovateľnosť komunitárneho práva v tomto prípade podľa Súdneho dvora znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti“, akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov“ (bod 14 rozsudku Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“ (body 16 a 21 rozsudku Simmenthal).

16. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

17. V slovenskom právnom poriadku vyplýva súdy povinnosť dodržiavať komunitárne právo z článku 144 ods. l , na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva, aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho ods. l o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce ustanovenia napokon nadväzovalo aj ust. , ktoré zbavovalo povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie, v súčasnosti sa jedná o ustanovenie ods. l , podľa ktorého znenia právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie, sa nedokazujú.

18. Súd vec prejednal na pojednávaní dňa 16.9.2020, na ktorom za prítomnosti oboch strán sporu vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými tak žalobcom ako i žalovanou, na základe ktorého dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

19. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, vykonáva stálu štátu službu v Košiciach na Požiarnickej 4 v Košiciach. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16 resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna.

20. Žalobca na pojednávaní sám, resp. v odpovediach na žalovanou položené otázky na uviedol, pokiaľ sa týka jeho pracovného času, že je 24 hodín v práci, po tom má 48 hodín pracovné voľno a opätovne je ďalších 24 hodín v zamestnaní, ak do takto sa striedajúcich pracovného času a pracovného voľna nezasiahne napr. nejaké preškolenie alebo výjazd. Ak dôjde k výjazdu niekedy nadránom, uviedol, že on je na pracovisku až do doby, kým nepríde ďalšia pracovná zmena. Na otázku uviedol, že sa mu výjazd zarátava do pracovného času ako práca nadčas, ale len v prípade, ak na výjazd odchádza. Do fondu pracovného času sa však práca nadčas, uviedol, že nezapočítava. K otázke zásahu do svojich osobnostných práv žalobca uviedol, že na nerešpektovaní 48 hodinového týždenného pracovného času nemôže byť pre neho nič pozitívne, pretože po 17 hodinovej pracovnej zmene, nasleduje pracovná pohotovosť a teda je na útvare nonstop a to aj počas na pracovnú zmenu nadväzujúcej pracovnej pohotovosti a to v stave pripravenosti na akciu - zásah, to znamená, byť do jednej minúty v stave bojaschopnosti a takto to trvá až do nasledujúceho rána do 7.00 hodiny. Ďalší deň, uviedol, že dospáva predchádzajúci deň a teda ani tento deň nie je možné prežiť plnohodnotne, napr. venovať sa rodine. Keď ide do služby, uviedol, že vstáva o 5.15 - 5.30 hodine, t.z. že je viac než 30 hodín v bdelom stave,

o čom uviedol, že si nemyslí, že je to pre ľudský organizmus zdravé. Takto to uňho pretrváva, odkedy je zamestnaný v hasičskom a záchrannom zbore od 1.6.2010, teda už 10 rokov. Na otázku žalovanej, či informoval o týchto namietaných nedostatkoch svojho zamestnávateľa, žalobca uviedol, že v rámci svojho postavenia informoval o tom svojho priameho nadriadeného veliteľa družstva, ktorý následne môže ísť za veliteľom zmeny, veliteľ zmeny za riaditeľom a postupne až po prezídium hasičského a záchranného zboru.

21. Počet odpracovaných hodín, pokiaľ sa jedná o rozsah služobného času a rozsah služobnej pohotovosti u žalobcu, nebol medzi stranami sporný. Podľa prehľadu a rozsahu nariadených pracovných pohotovostí (č.l. 7) žalobca odpracoval v rámci pracovných pohotovostí počas obdobia od 01/2014 do 12/2016: v roku 2014 spolu 732 hodín, v roku 2015 spolu 646,83 hodiny a v roku 2016 spolu 695,41 hodiny pracovných pohotovostí.

22. Zo mzdových listov žalobcu za rovnaké obdobie 01/2013 až 12/2016 (č.l. 95 až 113) vyplynulo, koľko hodín žalobca mesačne odpracoval v rámci služobného času, resp. koľko hodín predstavuje fond pracovného času (od 160 hodín až do 201 hodín mesačne) a koľko času odpracoval v rámci pracovnej pohotovosti, ktorý sa do fondu pracovného času nezapočítal (č.l. 95 až 113): 46,97 hod., 64,00 hod., 52,84 hod., 77,42 hod., 71,60 hod., 62,58 hod., 56,00 hod., 55,27 hod., 63,07 hod., 60,88 hod., 54,37 hod., 67,00 hod., 61,68 hod., 40,00 hod., 80,00 hod., 53,72 hod., 71,15 hod., 65,63 hod., 29,32 hod., 52,50 hod., 43,80 hod., 52,50 hod., 44,26 hod., 60,00 hod., 73,87 hod., 66,03 hod., 58,39 hod., 58,03 hod., 59,33 hod., 58,81 hod., 59,30 hod., 63,10 hod., 45,00 hod. a 49,33 hod. Podľa týchto údajov žalobcov priemerný týždenný pracovný čas v rámci jedného mesiaca (pri zohľadnení fondu pracovného času v tom ktorom mesiaci a času pracovnej pohotovosti - ich súčet vydelený priemerným počtom týždňov v mesiaci 4,384) v mesiacoch 02, 03, 04, 05, 06, 07, 08, 09, 10, 11 a 12/2014; 01, 03, 04, 05, 06, 08, 09, 10, 11 a 12/2015; 01, 02, 03, 04, 05, 06, 07, 08, 09, 10, 11 a 12/2016 prevyšoval 48 hodinový týždenný pracovný čas.

23. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:

24. Podľa čl. 7 veta druhá a tretia , právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods.5.

25. Podľa čl. 144 ods. l , sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

26. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

27. V čl. 1 bod 2 Smernice táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

28. Podľa čl. 1 bod 3 Smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle čl. /EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

29. Podľa čl. 2 bod 1 Smernice, „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.

30. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice, členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

31. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

32. Podľa ustanovenia ods. l o Hasičskom a záchrannom zbore (v ďalšom len „Zákon“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

33. Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Zákona, služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

34. Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 Zákona, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

35. Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 Zákona, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času.

36. Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 Zákona, v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

37. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 Zákona, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

38. Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) Zákona, ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

39. Podľa ustanovenia § 103 ods. 5 Zákona, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom, okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

40. Podľa ustanovenia § 122 ods. l a ods. 2 Zákona, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu , a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

41. Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

42. Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom rozsudku C - 429/09 G. Fuß tak, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES“. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010).

43. Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že „... pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti“(bod 27 Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.1.2007).

44. Podľa ust. § 11 Obč. zák., fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

45. Podľa ust. § 13 ods. 1, 2 a 3 Obč. zák., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

46. Podľa ust. § 100 ods. l a ods. 2 veta prvá a § 101 Obč. zák., právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (odsek 1). Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva (odsek 2 veta prvá). Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101).

47. Na základe zisteného skutkového stavu a citovanej právnej úpravy (vnútroštátnej a práva EÚ) súd vec takto posúdil:

48. V súvislosti s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku, je pravdou, že pôvodne žalobca pri uplatnení nároku odvolával sa na ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, poukážuc pri tom na nesprávny úradný postup štátu - žalovanej v legislatívnom procese, v ktorom pri implementácii pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku (prijatím ) došlo k porušeniu práva žalobcu garantovaného úniovým právom (právo na 48 hodinovú týždennú pracovnú dobu podľa čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ ES). Zároveň však uviedol, že nesprávny úradný postup podľa a nezákonné rozhodnutie podľa sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa / a SR, t.j. prijatie zákona. Následne uviedol, že na základe legislatívnej zmeny ako aj rozsudkov všeobecných súdov je zrejmé, že v súčasnosti , z dôvodu neexistencie nesprávneho úradného postupu nie je splnený základný predpoklad pre uplatnenie zodpovednosti štátu podľa vo vzťahu k legislatívnym aktom NR SR. Za takejto situácie bolo bez právneho významu zaoberať sa ustanoveniami , keďže bolo jeho použitie v danej veci vylúčené, a teda ho súd ani neaplikoval. Keďže ide o prípad uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť porušením práva Európskej únie jej členským štátom priamo jednotlivcovi, nárok jednotlivca je tak bez ďalšieho (tzn. bez splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok, ktoré by jednotlivcovi stanovovala vnútroštátna právna úprava) uplatniteľný na všeobecnom súde členského štátu. Z uvedeného tak vyplýva, že súd nepovažoval za podmienku uplatnenia nároku na súde ani jeho predbežné prerokovanie v zmysle ustanovenia tak ako namietala žalovaná, že je také prejednanie potrebné.

49. Záver súdu, o vylúčení aplikácie však nič nemení na povahe a rozsahu žalobcom uplatneného nároku. Elektronické podanie žalobcu, ktoré súdu doručil dňa 11.4.2018 súd preto nepovažoval za zmenu žaloby, o ktorej pripustení by bolo potrebné aby súd rozhodol. Žalobca svoju žalobu „upravil“ pokiaľ sa jednalo o zmenu právneho posúdenia uplatneného nároku tak, že ozrejmil, prečo nie je možné postupovať podľa Zmenou zˇaloby je v zmysle rozsˇi ´renie uplatnene´ho pra´va, uplatnenie ine´ho pra´va a podstatna´ zmena alebo doplnenie rozhoduju ´cich skutocˇnosti´, tvrdeny´ch v zˇalobe. Hoci zˇalobca si pra´vo na na´hradu sˇkody uplatnil pôvodne podľa a neskôr od jeho aplikácie upustil a vymedzil iné možnosti právneho posúdenia uplatneného nároku, na základe nezmeneny´ch skutkovy´ch tvrdeni´, nejedná sa o zmenu

zˇaloby. Pra´vne posu´denie je vecou su´du a súd preto uznesením o tom, či je prípustné, aby žalobca v rozpore so žalobou tvrdil, že si už neuplatňuje nárok na náhradu škody podľa , nerozhodoval.

50. Žalovanou (v jej podaní zo dňa 27.8.2018) vznesenú námietku premlčania nároku na náhradu škody, ktorú by podľa žalovanej žalobca mohol žiadať z iného skutkového základu, než aký uviedol v žalobe zo dňa 22.6.2017, súd vyhodnotil ako nedôvodnú, vzhľadom na závery vyjadrené v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku (žalobca nemenil skutkové okolnosti). Vyjadrenie žalobcu o tom, že uplatnený nárok nepožaduje podľa nemá v zmysle zásady iura novit curia žiadne (procesné ani hmotnoprávne) následky, pretože ide o (fakultatívne) vyjadrenie žalobcu týkajúce sa právnej kvalifikácie nároku.

51. K žalovanou namietanej aplikácii Smernice na daný prípad súd, okrem už uvedeného, uvádza, že výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovanou (v písomnom podaní zo dňa 4.12.2017) je nesprávny, keď čl. 1 ods. 3 Smernice odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. /EHS, negatívne vymedzenie upravuje výslovne („táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice“). ESD v Rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaná, resp. že na hasičov smernica nevzťahuje), keď v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (viď rozsudky z 5.októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).

52. Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že „ ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58).

53. Ďalej v bode 35 Rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (viď rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj Fuß, už citovaný bod 52).

54. Okrem toho Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59).

55. V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß, bod 60).

56. Žalovaná v konaní namietala nedostatok pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky. Odvolajúc sa na vyššie a doteraz uvedené, súd konštatuje, že o pasívnej legitimácii Slovenskej republiky ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie, v tomto konaní nemal pochybnosti. Na tom by nič nemenila ani

prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj priamo od svojho (verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice Európskej únie s priamymi účinkami, ktorou možnosťou sa však súd nezaoberal, keďže ani taký záver by nemohol vylúčiť zodpovednosť členského štátu. Rozsudok vo veci Fuß dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu (viď body 45, 46 a 61 Rozsudku Fuß).

57. Ďalej považuje súd za potrebné ozrejmiť, že napriek rozsiahlym písomným vyjadreniam oboch strán, odhliadnuc od právnej kvalifikácie žalobcom uplatneného nároku (ktorá je úlohou súdu), medzi stranami sporu bolo sporné to, či u žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne, či do o Hasičskom a záchrannom zbore sa premietli ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES, čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov a či sa doň premietnuť mali.

58. Podľa podkladov predložených žalobcom (ktoré žalovaná nerozporovala), žalobca odpracoval v rokoch 2014 až 2016 spolu 2122,94 hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času (č.l. 7). Skutočnosť, že žalobcovi bola za uvedené obdobia vyplatená peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu v zmysle ods. l nie je medzi stranami sporná.

59. Z ustanovenia a (podľa ktorého, služobným časom príslušníka je časový úsek v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu a podľa ktorého, služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne), z ustanovenia tohto zákona (podľa ktorého, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni) vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Vzhľadom na uvedené sa súd stotožňuje s názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa “. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia v spojení s ustanovením ).

60. Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá. Žalobca ako príslušník Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky má smernicou garantované právo na 48 hodinový pracovný čas. V stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora nepochybne odpracoval v rokoch 2014 až 2016 (od 01/2014 do 12/2016 vrátane) priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republike.

61. Nesprávne prebratie smernice do a jeho dodržiavanie Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom Slovenskej republiky, ktoré znenie však nerešpektuje smernicu 2003/88/ES v článku 6 písm. b), pre tento vzťah priamo aplikovateľnú, v zmysle rozsudku Fuß nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantné

žalovanou zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere žalobcu.

62. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v nadväznosti na uvedené nemožno pre daný prípad vyvodzovať z ust. a nasl. Obč. (o ktorých nesplnení v danom prípade sa podrobnejšie žalovaná vyjadrila v podaní doručenom súdu 11.12.2017), ale sú dané v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C - 118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales), podľa ktorej je pre priznanie nároku potrebné aby: 1. bolo cieľom porušenej právnej normy Únie priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie bolo dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existoval priama príčinná súvislosť.

63. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, pričom súd poukazuje aj na rozsudok ESD vo veci G. Fuß (C - 429/09), ktorý konštatuje priamy účinok čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka pre priznanie nároku týkajúca sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená.

64. Pokiaľ sa týka podmienky 2. ad vyššie, porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti“. Keďže žalobca v dotknutom období pracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie. Preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody.

65. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený porušeným ustanovením, dodržaný, keďže žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času.

66. K návrhu žalovanej prezentovanej v jej elektronickom podaní zo dňa 27.8.2018 o potrebnosti preveriť, či žalobca ako poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu, pričom odkazovala žalovaná v tejto súvislosti na rozsudok ESD C - 46/93 Brasserie du Pecheur a Factortame, súd uvádza, a to rozdielne od žalovanej, že rozsudok Fuß na rozsudok C - 46/93 Brasserie du Pecheur a Factortame v tejto súvislosti neodkazuje. Hoci žalovaná mala za potrebné preukázanie (resp. vyvrátenie) aktivity žalobcu vo vzťahu k odvráteniu škody aj z jeho vyjadrenia na pojednávaní, súd také skutočnosti nepovažoval za relevantné vo vzťahu k uplatnenému nároku.

67. Na základe vyššieeuvedeného súd uzavrel, že žaloba v prejednávanej veci bola podaná dôvodne.

68. K žalobcom uplatnenej výške škody je potrebné predovšetkým uviesť to, že jej výpočet, na základe ktorého si žalobca žalovanú sumu uplatnil, je vzhľadom na povahu uplatneného nároku (vychádzajúc z odôvodnenia žalobného návrhu) mätúci, pretože žalobca si neuplatnil na súde mzdový nárok, čo aj sám zdôrazňoval. Ujma vznikla žalobcovi v nemajetkovej sfére - nie tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, ak by bola Smernica prebratá do zákona správne a zarátavali by sa tak do pracovného času aj hodiny pracovnej pohotovosti. Akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, preto neboli pre súd smerodajné pre stanovenie výšky nároku, len nanajvýš orientačné.

69. Zo znenia Smernice a rozsudku ESD vo veci C 429/09 G. Fuß je jednoznačné, že tunajší súd ako vnútroštátny súd (vo vzťahu k nároku uplatnenému podľa práva EÚ) musí zaviazať žalovanú na

náhradu ujmy, ktorá žalobcovi vznikla. Keďže predmetná smernica neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa samotného procesu náhrady škody spôsobenej jej porušením, je na vnútroštátnom práve pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určiť ako má byť ujma vzniknutá pracovníkovi nahradená a v prípade finančného odškodnenia, akého sa domáha žalobca tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu náhrady. Je zrejmé, že v podľa slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej sfére možno zabezpečiť len cez inštitút upravený v , v ustanoveniach o ochrane osobnosti - a nasl. a nie prostredníctvom inštitútu náhrady škody. Vzhľadom na predchádzajúce odseky odôvodnenia tohto rozsudku súd konštatuje, že právo Európskej únie (aj) Slovenskú republiku zaväzuje v prípade porušenia čl. 6 písm. b) Smernice subjektu dotknutému takým porušením ujmu nahradiť, následok takého porušenia však nemožno automaticky považovať za škodu (t.j. ujmu v majetkovej sfére podľa koncepcie škody a ujmy v slovenskom právnom poriadku). Kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť podľa ustálenej judikatúry ESD v súlade s princípmi ekvivalencie - rovnocennosti (podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov - bod 62 rozsudku Fuß) a efektivity (nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady - bod 62 rozsudku Fuß). Podľa bodu 93 rozsudku Fuß, v prípade neexistencie práva Únie v tejto oblasti je na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody, pričom odkázal na rozsudok ESD Brasserie du Pecheur a Factortame.

70. Okrem toho, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúci z druhovo zhodných kritérií jej priznávania je daný aj v zmysle zák. č, o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

71. Z vyššieuvedeného vyplýva, že analogicky aj kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť „prepožičané“ z ustanovení o ochrane osobnosti v a nemožno automaticky, mechanicky a celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritériá pre náhradu škody, pod ktorú náš právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje.

72. Vzhľadom na to súd pri stanovení sumy náhrady za zásah žalovanej do nemajetkovej sféry žalobcu

- práva na odpočinok, súkromie a rodinný život prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá žalobcovi takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla a nevyhnutne aj na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a jeho intenzitu v neposlednom rade medze svojej úvahy stanovil súd tiež porovnaním s náhradou nemajetkovej ujmy priznávanej všeobecnými súdmi v iných prípadoch aplikácie ustanovenia § 13 Obč. zák. (súd pri stanovovaní kritérií upriamuje pozornosť na bod 95. Rozsudku Fuß).

73. Aplikujúc uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol na jednej strane ukrátený o čas odpočinku, v danom prípade v rozsahu 2.122,94 hodiny, čas, ktorý by bol mohol tráviť s rodinou, resp. budovaním iných vzťahov, v ktorom bol by mohol psychicky i fyzicky relaxovať, avšak tento trávil nad rámec stanovený Smernicou v práci (čo žalobca doslovne ako ujmu aj pociťoval, súd odkazuje na jeho vyjadrenie na pojednávaní, viď bod 20 odôvodnenia tohto rozsudku), a to v dôsledku nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe je podľa Rozsudku Fuß zásahom závažným. Žalobca pravidelne, s výnimkou len troch mesiacov, za konkrétne obdobie troch rokov pred podaním žaloby pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času (často viac aj o 10 hodín) stanoveného smernicou a nepochybne strávil na pracovisku „viac času ako mal“, pričom je potrebné prihliadnuť na to, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rámci jedného mesiaca v mesiacoch 04 - 06, 09, 11 a 12/2013; 01, 10 a 12/2014; 01, 03 a 05/2015 prevyšoval 48 hodinový týždenný pracovný čas. Ak by sa čas strávený na pracovisku celý zarátal do pracovného času žalobcu, žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne menší čas. Zároveň súd prihliadol na „pravidelnosť“, s akou opakovane mesačne priemerný pracovný čas žalobcu v sledovanom období prekračoval limit stanovený smernicou ako i na dlhodobé trvanie takého protiprávneho stavu (od 1.6.2010) ako to vyplynulo z vyjadrenia žalobcu. Je preto možné ustáliť, že došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromný a rodinný život i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktoré zásahy mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, keď sa jedná o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času žalobcu, len samotné konštatovanie porušenia nie je postačujúcim zadosťučinením, a peňažná náhrada predstavuje preto spôsobilý prostriedok odškodnenia žalobcovi vzniknutej ujmy. Za takýchto okolností súd mal ním

požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy len za orientačne určenú (vzhľadom na spôsob jej určenia), resp. z ako takej nej vychádzal. Za primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy utrpenej žalobcom zohľadniac závažnosť ujmy, okolnosti zásahu a jeho intenzitu i pretrvávanie, súd ustálil sumu 2.800,- eur. Zohľadnil pri tom v súlade s princípom ekvivalencie - rovnocennosti i podmienky priznávania náhrad nemajetkovej ujmy všeobecnými súdmi v iných prípadoch zásahov do práv do súkromného a rodinného života jednotlivca, napr. ku ktorým dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne) „ohodnotiť“ rovnako. Samotný žalobca okrem tvrdenia o ukrátení času odpočinku (so všeobecnými dôsledkami jeho nedostatku na iné činnosti), ani netvrdil, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch či to, že by mal dopad na jeho zdravotný stav. Vzhľadom na absenciu iných „hmatateľných“ následkov súd považoval za primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy utrpenej žalobcom sumu 2.800 eur, a v prevyšujúcom rozsahu ním uplatnený nárok, s poukázaním na uvedené, zamietol.

74. Podľa ust. ods 1 , súd v tomto rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodol i o nároku na náhradu trov konania a to podľa ust. a priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania voči žalovanej, uplatniac pri je priznaní zásadu úspechu, nakoľko stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Základom pre závery o úspechu žalobcu pre účely rozhodnutia o trovách konania bolo konštatovanie zásahu do jeho práv a vznik ujmy u žalobcu. V tomto smere je možné odkázať aj na nález Ústavného súdu ČR, a tiež na komentár k (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926). O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II v troch písomných vyhotoveniach ( ). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.