Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7CoPr-3-2019.pdf
PDF · 131.66 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoPr/3/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v spore žalobkyne: I. S., T.. X.X.XXXX, U. H. G. X. I. XX, XXX XX D. T. U., zastúpenej: Alegal & Partners s. r. o., Galvaniho 17/C, 821 04 Bratislava, IČO: 47 238 615, proti žalovanému: EUROPERSONAL & FABRIKA s. r. o., Mlynské Nivy 70, 821 05 Bratislava, IČO: 44 972 911, zastúpeného: JUDr. Julián Lapšanský, advokátska kancelária, spol. s r. o., Zelinárska 8, 821 08 Bratislava, IČO: 45 941 815, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 3.12.2018, č.k. 8Cpr/1/2016-142, jednomyseľne takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom prisudzujúcom výroku a výroku o trovách konania mení tak, že žaloba žalobkyne sa zamieta.
Žalovanému sa proti žalobkyni priznáva nárok na plnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške jej priemerného zárobku odo dňa 30.12.2015 do 31.12.2015 vo výške 69,30 eur a náhradu mzdy vo výške 753,27 eur mesačne od 1.1.2016 do času, kedy jej žalovaný umožní pokračovať v práci, najviac za 36 mesiacov, všetko do 15.1.2019, vo zvyšku žalobu zamietol a s použitím § 255 ods.1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) deklaroval, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Prisudzujúci a zamietajúci výrok vo veci samej právne odôvodnil čl.2, § 1 ods.1,4, § 58 ods.1,3,8, § 48 ods.1, § 59 ods.1,2, § 77, § 79 ods.1, § 17 ods.2, § 134 ods.1,2,4, § 142 ods.1,2,3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej „Zákonník práce„), § 34, § 37 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“), keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi žalobkyňou ako zamestnancom a právnym predchodcom žalovaného (spoločnosťou EURO - PERSONAL s.r.o., IČO: 35 977 817) ako zamestnávateľom, vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.2.2012. Právny predchodca žalovaného vykonával podnikateľskú činnosť o. i. v predmete - činnosť agentúry dočasného zamestnávania. Spoločnosť EURO - PERSONAL s.r.o. zanikla dňa 20.9.2014 s právnym nástupcom, spoločnosťou Pragmastav s. r. o., so sídlom Vyšehradská 12, 851 06 Bratislava, IČO: 45 986 614. S účinnosťou k 1.5.2014 došlo z právneho predchodcu žalovaného podľa § 28 Zákonníka práce na základe dohody k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na žalovaného. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Medzi stranami bolo v konaní sporné, či bol pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú alebo neurčitú. V čl. III bode 1 pracovnej zmluvy zo dňa 14.2.2012 sa uvádza, že pracovný pomer je uzavretý na dobu určitú, a to do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa. Súd prvej inštancie súhlasil s argumentáciou žalovaného, že
právna úprava účinná v čase vzniku pracovného pomeru nepredpisovala určenie konkrétneho dátumu skončenia pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú ako obligatórnu náležitosť pracovnej zmluvy (porovnaj ust. § 58 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 1.3.2015). Vymedzenie doby trvania pracovného pomeru „do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa“ by tak za splnenia ďalších predpokladov bolo možné považovať za dostatočne určité a v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce. Pokiaľ by pracovná zmluva identifikovala užívateľského zamestnávateľa dostatočne určitým a nezameniteľným spôsobom, t.j. dobu trvania pracovného pomeru vymedzenú ako „do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa“ by bolo možné následne ohraničiť konkrétnym dátumom, v takom prípade by pracovný pomer medzi stranami sporu bolo možné považovať za dohodnutý na dobu určitú. Aby však bolo možné prijať záver o trvaní pracovného pomeru na dobu určitú dohodnutom v pracovnej zmluve, v priamej súvislosti s tým by už v tejto pracovnej zmluve mal byť definovaný aj užívateľský zamestnávateľ. V prejednávanom prípade tomu tak však nebolo. Čl. I pracovnej zmluvy bol nazvaný
- „Užívateľský zamestnávateľ a charakteristika práce“, pričom v tomto článku nie je charakterizovaný užívateľský zamestnávateľ. V čl. II „Miesto výkonu práce“ bolo miesto určené nasledovne: prevádzka spoločnosti EURO-PERSONAL a dočasne vysunuté pracovisko: DHL EXEL Slovakia, s.r.o., areál VOLKSWAGEN Slovakia, a.s. Bratislava. V dohode o dočasnom pridelení zamestnanca uzavretej následne dňa 30.4.2012 a rovnako v dodatočne predloženej dohode o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 14.2.2012 je užívateľský zamestnávateľ charakterizovaný ako DHL EXEL Slovakia, areál Volkswagen Slovakia a.s., Bratislava. Užívateľský zamestnávateľ tak nebol v pracovnej zmluve zo dňa 14.2.2012 označený dostatočne určitým a nezameniteľným spôsobom, keďže sa uvádza len miesto výkonu práce „prevádzka spoločnosti EURO-PERSONAL a dočasne vysunuté pracovisko: DHL EXEL Slovakia, s.r.o., areál VOLKSWAGEN Slovakia, a.s. Bratislava“. V rámci takéhoto vymedzenia miesta výkonu práce sa uvádzajú tri obchodné spoločnosti, pričom nie je vôbec zrejmé, ktorú z nich by hypoteticky bolo možné považovať za užívateľského zamestnávateľa, navyše boli označené nedostatočne len obchodným menom bez uvedenia napr. identifikačného čísla. Pokiaľ zamestnávateľ vymedzil dobu trvania pracovného pomeru do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa, súd prvej inštancie mal za to, že v takom prípade by priamo už v čase uzavretia pracovnej zmluvy muselo byť jednoznačne zrejmé, ku ktorému užívateľskému zamestnávateľovi má byť zamestnanec pridelený a tento by mal byť v pracovnej zmluve identifikovaný nezameniteľným spôsobom (uvedením obchodného mena, sídla, identifikačného čísla, právnej formy, prípadne ďalších údajov). Pokiaľ v pracovnej zmluve užívateľský zamestnávateľ takto identifikovaný nebol, zmluvné dojednanie o dobe trvania pracovného pomeru treba považovať za neurčité, a preto majúc na zreteli ochranu zamestnanca ako slabšej strany pracovnoprávnych vzťahov, by malo byť toto zmluvné dojednanie vykladané v prospech žalobkyne tak, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú.
3. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v zmysle čl. 2 základných zásad Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Niet pochýb o tom, že v pracovnoprávnych vzťahoch má silnejšie postavenie práve zamestnávateľ, na vyváženie čoho právna úprava kladie na zamestnávateľa zvýšené nároky napr. pri vytváraní adekvátnych pracovných podmienok, prípadne pri skončení pracovného pomeru so zamestnancami. Predložená pracovná zmluva a aj dohody o dočasnom pridelení zamestnanca boli vyhotovené právnym predchodcom žalovaného určeného pre vyšší počet zamestnancov. Tento názor je odôvodnený aj tým, že právny predchodca žalovaného bol agentúrou dočasného zamestnávania, t.j. možno predpokladať, že takéto zmluvy predkladal budúcim zamestnancom na pravidelnej báze. Pokiaľ právny predchodca žalovaného naformuloval zmluvné ustanovenia nedostatočne a neurčito, navyše v prípade, kedy mal jeho konateľ právnické vzdelanie (N.. N. C.), táto okolnosť nemôže mať nepriaznivé následky pre žalobkyňu. Keby súd akceptoval tvrdenie, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú, pričom žalobkyňa nemohla predpokladať skutočný čas trvania pracovného pomeru, nakoľko zo zmluvných dojednaní ani nemohla vyvodiť, ku ktorému zamestnávateľovi má byť dočasne pridelená, išlo by o výklad poškodzujúci žalobkyňu ako zamestnanca. Ku všetkému ani v dohode o dočasnom pridelení zamestnanca (zo dňa 14.2.2012 ani 30.4.2012) nebol užívateľský zamestnávateľ dostatočne identifikovaný (DHL EXEL Slovakia, areál Volkswagen Slovakia a.s., Bratislava), nakoľko sa opätovne uvádzajú dve obchodné spoločnosti, ktoré sú označené len obchodným menom. Keďže v prípade obchodných spoločností môže dôjsť k zmene obchodného mena, bolo nevyhnutné, aby boli označené aj iným údajom, napr. právnou formou, identifikačným číslom, ktoré sa viaže len ku konkrétnemu subjektu a k jeho zmene nedochádza.
4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že zamestnanec je oprávnený uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77 Zákonníka práce, kedy nie je potrebné preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Uvedené zákonné ustanovenie predpokladá, že k neplatnému skončeniu pracovného pomeru došlo výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou. Žalobkyňa sa konkrétne domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo dňa 7.11.2015. Žalovaný prostredníctvom tohto dokumentu označeného ako oznámenie o skončení pracovného pomeru na dobu určitú žalobkyni oznámil, že na základe oznámenia užívateľského zamestnávateľa, spoločnosti DHL Exel Slovakia, s.r.o., sa dňom 7.11.2015 skončilo jej dočasné pridelenie k užívateľskému zamestnávateľovi a tým aj pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 14.2.2012. Tento jednostranný právny úkon je potrebné vykladať podľa jeho obsahu. V oznámení o skončení pracovného pomeru sa uvádza, že dňom 7.11.2015 došlo k ukončeniu dočasného pridelenia u užívateľského zamestnávateľa a tým aj k ukončeniu pracovného pomeru, t.j. skončenie pracovného pomeru malo závisieť od právnej udalosti (uplynutia času) a nie od vôle zamestnávateľa. Žalovaný v tomto dokumente neuviedol žiadne dôvody výpovede podľa § 63 Zákonníka práce, okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce, skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a z logiky veci vyplýva, že pracovný pomer nebol skončený ani dohodou zamestnanca a zamestnávateľa. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nemal úmysel skončiť so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou, iba jej oznámil, že uplynula doba, na ktorú bol pracovný pomer dohodnutý. Zo strany žalovaného tak absentovala vôľa skončiť pracovný pomer so žalobkyňou na základe jednostranného právneho úkonu z dôvodov vymedzených v ust. § 59 a nasl. Zákonníka práce. Vo všeobecnosti platí, že ust. § 77 Zákonníka práce priznáva účastníkom pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru, čím je zároveň z aspektu § 137 písm. c/ C.s.p. vylúčené, aby sa niektorý z nich domáhal z rovnakého právneho dôvodu (základu) určovacou žalobou vyslovenia, že pracovný pomer trvá. Vzhľadom na to, že zo strany žalovaného nedošlo k skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou z niektorého z dôvodov vymedzených v § 59 Zákonníka práce, žalobkyňa nemohla uplatniť na súde nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce. Mohla sa domáhať určenia, že pracovný pomer trvá, pokiaľ mala za to, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú a zamestnávateľ jej naďalej neprideľoval prácu. Avšak aby bola žalobkyňa v prípade určovacej žaloby na účely C.s.p. úspešná, musela by preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Keďže pracovný pomer mal podľa žalovaného skončiť uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý, t.j. skončenie pracovného pomeru malo závisieť od právnej udalosti a nie od vôle žalovaného, žalobnému návrhu tak, ako bol vymedzený žalobkyňou, nebolo možné vyhovieť.
5. Pokiaľ žalobkyňa v priebehu konania navrhla pripustenie zmeny žaloby, v zmysle ktorej by sa eventuálne domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a zároveň určenia, že pracovný pomer trvá, túto súd prvej inštancie nepripustil. Žalobkyňa sa podľa jeho názoru nemohla domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru a eventuálne neplatnosti skončenia pracovného pomeru a zároveň určenia, že pracovný pomer trvá, nakoľko to odporuje zmyslu eventuálneho petitu. V prípade určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru totiž neprichádza do úvahy nemožnosť plnenia, ako je tomu napr. v prípadoch, kedy sa žalobca domáha vydania veci, avšak pre prípad zničenia veci sa domáha peňažnej náhrady. Hoci súd prvej inštancie dospel k záveru o nemožnosti vyhovenia nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, zároveň vyslovil prejudiciálny názor o trvaní pracovného pomeru, nakoľko nemohla uplynúť doba, na ktorú bol uzavretý. Keďže pracovný pomer medzi stranami sporu naďalej trvá a žalovaný neposkytoval žalobkyni prácu (t.j. išlo o prekážky na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce), priznal žalobkyni náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku, vychádzajúc z rozhodného obdobia od júla do septembra 2012, v ktorom predstavoval priemerný hodinový zárobok 4, 6199 eur a priemerný počet pracovných hodín na jeden mesiac u zamestnanca, ktorého týždenný pracovný čas predstavuje 37,5 hodín, bol 163,05 hodín. Na základe uvedeného priznal žalobkyni vo výroku I. priznanú náhradu mzdy, odvíjajúcu sa od výšky priemerného mesačného zárobku žalobkyne vo výške 753,27 eur (4,1699 x 163,05 eur) a za obdobie od 30.12.2015 do 31.12.2015 vo výške 69,30 eur.
6. Proti výroku rozhodnutia o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa poukazujúc na to, že mala minimálne čiastočný úspech vo veci a jej nárok na náhradu trov konania je dôvodný podľa § 255 ods.1 C.s.p. Žiadala, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že jej prizná náhradu trov konania vo výške 100%.
7. Proti prisudzujúcemu výroku a výroku o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a neboli splnené procesné podmienky. Žalovaný nesúhlasil s posúdením identifikácie užívateľského zamestnávateľa, keď požiadavka na dostatočnú identifikáciu užívateľského zamestnávateľa uvedená v bode 39 rozsudku zodpovedá dikcii § 3a Obchodného zákonníka, ktorý sa neaplikuje v pracovnoprávnych vzťahoch. Dočasné pridelenie postačí identifikovať okrem iných podmienok aj názvom užívateľského zamestnávateľa a miestom výkonu práce (§ 58 Zákonníka práce), čo žalovaný splnil keď uviedol názov užívateľského zamestnávateľa - DHL Exel Slovakia s.r.o. a miesto výkonu práce - areál Volkswagen Slovakia a.s.. Z takejto formulácie nemožno vyvodiť záver o pochybnostiach v identite užívateľského zamestnávateľa ( formuláciu „ areál Volkswagen Slovakia a.s. aj priemerne vyspelá osoba musí posúdiť ako údaj o mieste a nie údaje o osobe). O identite užívateľského zamestnávateľa napokon nemala pochybnosť ani samotná žalobkyňa, a to tak počas trvania jej pracovného pomeru a dočasného pridelenia , ako aj po ich zániku, o čom svedčí fakt, že táto napádala neplatnosť skončenia pracovného pomeru z dôvodu neurčitosti formulácie „do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa„ a nie z dôvodu, že by jej nebol známy užívateľský zamestnávateľ. Záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dojednania pracovného pomeru na dobu určitú je preto nesprávny a vychádzajúci z nesprávneho skutkového zistenia z inak správne vykonaných dôkazov. Správne, dostatočne určito a v súlade s vtedy platnou úpravou bolo učinené aj dojednanie o dobe trvania pracovného pomeru ( bod 39 rozsudku a judikatúra súdov v obdobných sporoch). Výrok o povinnosti žalovaného uhradiť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru mal za vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci a nepochopiteľne žalobkyni priznal nárok na náhradu mzdy viazaný na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu mzdy z titulu prekážok v práci na strane žalovaného, rozhodol a priznal nárok, o ktorom predtým právoplatným uznesením súdu rozhodol, že o ňom nebude konať. Za nesprávne považoval žalovaný aj určenie výšky priznanej náhrady mzdy, pri ktorej za predpokladu správnosti úvahy o trvaní prac. pomeru, by mala byť táto určená ako pravdepodobný zárobok vychádzajúci z III. štvrťroka 2015 (§ 134 Zákonníka práce).
8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaných odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), s nariadením odvolacieho pojednávania v priebehu ktorého zopakoval dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie (§ 384 ods.1 C.s.p.) prečítaním listinných dôkazov - oznámenia o skončení pracovného pomeru z 7.11.2015, pracovnej zmluvy z 14.2.2012, dohôd o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi z 14.2.2012 a 30.4.2012, oznámenia o ukončení dočasného pridelenia z 6.11.2015 a vyjadrenia z 4.4.2017 a doplnil pre rozhodnutie nevyhnutý dôkaz - výsluch žalobkyne bez návrhu strán (§ 319, § 195 C.s.p.) a dospel k nasledovným záverom.
9. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je povinný prihliadať aj bez výslovnej odvolacej námietky ( § 380 ods. 2 C.s.p.).
10. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobkyňou a aj žalovaným odvolací súd zdôrazňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Predmetom odvolacieho prieskumu (vychádzajúc z obsahu odvolania žalobkyne a žalovaného ) je prisudzujúci výrok, v ktorom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške jej priemerného zárobku odo dňa 30.12.2015 do 31.12.2015 vo výške 69,30 eur a náhradu mzdy vo výške 753,27 eur mesačne od 1.1.2016 do času, kedy jej žalovaný umožní pokračovať v práci, najviac za 36 mesiacov, všetko do 15.1.2019 (napadnutý odvolaním žalovaného) a výrok, v ktorom súd prvej inštancie s použitím § 255 ods.1,2 C.s.p. deklaroval, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (napadnutý odvolaniami oboch strán).
11. V danej veci nebol odvolaním napadnutý výrok, v ktorom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo dňa 7.11.2015 dôvodiac tým, že keďže zo strany žalovaného nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou z niektorého
dôvodov vymedzených v § 59 Zákonníka práce, žalobkyňa nemohla s úspechom na súde uplatniť nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce . Súd prvej inštancie rozhodnutie o priznaní mzdových nárokov žalobkyne odôvodnil tým, že pracovný pomer uzavretý medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného posúdil ako pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú, k jeho ukončeniu nemohlo podľa jeho názoru dôjsť jednostranným oznámením o skončení pracovného pomeru ku dňu 7.11.2015 a žalobkyni priznal nárok z trvajúceho pracovného pomeru - náhradu mzdy prináležiacej jej pri prekážkach zo strany zamestnávateľa, ktorý jej neprideľoval prácu, a to za obdobie odo dňa 30.12.2015 do 31.12.2015 vo výške 69,30 eur a vo výške 753,27 eur mesačne od 1.1.2016 do času, kedy jej žalovaný umožní pokračovať v práci, najviac za 36 mesiacov, všetko do 15.1.2019.
12. Podľa § 1 ods.4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.
13. Podľa § 18 Zákonníka práce zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.
14. Podľa § 48 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu. Pracovný pomer je uzatvorený na neurčitý čas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne.
15. Podľa § 58 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania podľa osobitného predpisu môže sa so zamestnancom písomne dohodnúť, že ho dočasne pridelí na výkon práce k inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe (ďalej len „užívateľský zamestnávateľ").
16. Podľa § 58 ods. 3 Zákonníka práce, písomná dohoda o dočasnom pridelení uzatvorená medzi zamestnávateľom a zamestnancom musí obsahovať najmä názov a sídlo užívateľského zamestnávateľa, deň, keď dočasné pridelenie vznikne, a dobu, na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo, druh práce a miesto výkonu práce, mzdové podmienky a podmienky jednostranného ukončenia výkonu práce pred uplynutím doby dočasného pridelenia. Tieto náležitosti musí obsahovať aj pracovná zmluva uzatvorená medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom, ak sa táto pracovná zmluva uzatvára na určitú dobu.
17. Podľa § 58 ods. 8 Zákonníka práce, dočasné pridelenie sa skončí uplynutím času, na ktorý sa dohodlo. Pred uplynutím tohto času sa končí dočasné pridelenie dohodou účastníkov pracovného pomeru alebo jednostranným skončením účastníkov na základe dohodnutých podmienok.
18. V danej veci bolo vykonaným dokazovaním zistené, že medzi žalobkyňou ako zamestnancom a právnym predchodcom žalovaného (spoločnosťou EURO - PERSONAL s.r.o., IČO: 35 977 817) ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.2.2012. Právny predchodca žalovaného ako agentúra dočasného zamestnávania sa zaviazal zabezpečiť pre žalobkyňu dočasný výkon druhu práce manipulant logistiky u užívateľského zamestnávateľa ( preambula, čl. I bod 1,2). Ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté: prevádzka spoločnosti EURO-PERSONAL a dočasne vysunuté pracovisko: DHL Exel Slovakia, s.r.o., areál Volkswagen Slovakia, a.s. Bratislava. Podľa čl. III bodu 1 bol dňom nástupu deň 14.2.20120 a pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú: do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa. V rovnaký deň - 14.2.2012 bola medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného uzavretá Dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi tvoriaca neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy (čl. IX), podľa ktorej bola žalobkyňa dočasne pridelená k užívateľskému zamestnávateľovi DHL Exel Slovakia, areál Volkswagen Slovakia a.s., Bratislava na pozíciu manipulant logistiky so vznikom dočasného pridelenia dňa 14.2.2012 a so základnou mesačnou mzdou vo výške 567,60 eur. Dohoda bola uzavretá na dobu určitú do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa (čl. III).
19. Dňa 30.4.2012 bola medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného uzavretá Dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi tvoriaca neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy (čl. IX), podľa ktorej bola žalobkyňa dočasne pridelená k užívateľskému zamestnávateľovi DHL Exel Slovakia, areál Volkswagen Slovakia a.s., Bratislava na
pozíciu manipulant logistiky so vznikom dočasného pridelenia dňa 1.5.2012 a so základnou mzdou vo výške 585 eur mesačne. Dohoda bola uzavretá na dobu určitú do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa ( čl. III.). Žalobkyňa v októbri 2012 nastúpila na materskú dovolenku a po jej ukončení čerpala rodičovskú dovolenku.
20. Dňa 6.11.2015 oznámil DHL Exel Slovakia s.r.o. žalovanému, že vzhľadom na znižovanie výroby a prebiehajúcu optimalizáciu s účinnosťou od 7.11.2015 ukončuje v súlade s ustanoveniami zmluvy o dočasnom pridelení zamestnancov v znení jej dodatkov dočasné pridelenie I. S. , H. G. X. I. XX, D. T. U. Z. D. C., H. R. X. XXXX/XX, R..
21. Listom zo dňa 7.11.2015 žalovaný oznámil žalobkyni, že na základe rozhodnutia užívateľského zamestnávateľa DHL Exel Slovakia, s.r.o. sa dňom 7.11.2015 skončilo jej dočasné pridelenie u užívateľského zamestnávateľa, čím došlo aj k ukončeniu pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 14.2.2012, a to uplynutím doby určitej , dohodnutej do skončenia prác u užívateľského zamestnávateľa ( čl. III pracovnej zmluvy z 14.2.2012, čl. III dohody o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi ).
22. Právny predchodca žalovaného, uzatvárajúci so žalobkyňou pracovnú zmluvu zo dňa 14.2. 2012 a dohody o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi zo dňa 14.2.2012 a 30.4.2012 (a i jeho právni nástupcovia) bol (sú) agentúrou dočasného zamestnávania (ďalej len „ADZ“), ktorá v zmysle § 29 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zamestnáva občana v pracovnom pomere (ďalej len „dočasný agentúrny zamestnanec“) na účel jeho pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi na území Slovenskej republiky na výkon práce pod jeho dohľadom a vedením alebo na účel jeho vyslania podľa osobitného predpisu. Agentúra dočasného zamestnávania poskytuje dočasnému agentúrnemu zamestnancovi ochranu podľa Zákonníka práce a zákona č.124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov, pokiaľ ide o pracovné podmienky a podmienky zamestnávania. Je treba zohľadniť, že ADZ je pri uzatváraní pracovného pomeru povinná rešpektovať ustanovenia Zákonníka práce a je povinná v pracovnej zmluve dohodnúť podstatné náležitosti, ďalšie pracovné podmienky a dohodnúť ďalšie podmienky uvedené v § 43 Zákonníka práce, ktorých prípadná absencia nie je sankcionovaná jej neplatnosťou (§ 17 Zákonníka práce). Spoločnosť EURO
- PERSONAL s.r.o. zanikla dňa 20.9.2014 s právnym nástupcom, spoločnosťou Pragmastav s. r. o., so sídlom Vyšehradská 12, 851 06 Bratislava, IČO: 45 986 614. S účinnosťou k 1.5.2014 došlo z právneho predchodcu žalovaného podľa § 28 Zákonníka práce na základe dohody k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na žalovaného.
23. Podstatnou skutkovou a právnou otázkou pri rozhodovaní o dôvodnosti odvolania žalovaného podaného proti prisudzujúcemu výroku súdu prvej inštancie je posúdenie, či pracovný pomer uzavretý medzi žalobkyňou a žalovaným, bol pracovným pomerom dohodnutým na dobu určitú, ktorý sa skončil uplynutím dojednanej doby trvania, resp. pracovným pomerom dohodnutým na dobu neurčitú, ktorý je možné skončiť spôsobmi uvedenými v § 59 Zákonníka práce.
24. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že právna úprava pracovného pomeru na dobu určitú je upravená v § 48 a nasl. Zákonníka práce .Pracovná zmluva pri pracovnom pomere na dobu určitú musí mať povinne písomnú formu, inak by sa pracovný pomer považoval za uzavretý na neurčitý čas. Za pracovný pomer na dobu neurčitú sa považuje aj taký pracovný pomer, pri ktorom nie je v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania. Dĺžku trvania pracovného pomeru na dobu určitú je totiž možno dohodnúť aj iným spôsobom ako konkrétnym dátumom, napríklad skončením prác, skončením rodičovskej dovolenky alebo materskej dovolenky inej zamestnankyne, prípadne iným spôsobom nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť , kedy sa má pracovný pomer skončiť. Takto dohodnutý pracovný pomer končí právnou udalosťou alebo uplynutím dohodnutej doby (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 77/2001 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 26/2002, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8 Cdo/7/2019).
25. V posudzovanej veci sa strany v písomnej pracovnej zmluve zo dňa 14.2.2012 (obsahujúcej všetky podstatné náležitosti podľa § 43 ods.1 Zákonníka práce) dohodli, že dojednaný pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú - do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa. Z preambuly, čl. I bod. 2 vyplýva, že právny predchodca žalovaného sa zaviazal zabezpečiť pre
žalobkyňu dočasný výkon druhu práce manipulant logistiky u užívateľského zamestnávateľa, s miestom výkonu práce prevádzka spoločnosti EURO-PERSONAL a dočasne vysunuté pracovisko: DHL Exel Slovakia, s.r.o., areál Volkswagen Slovakia, a.s. Bratislava. V nadväzujúcich Dohodách o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi zo dňa 14.2.2012 a 30.4.2012 tvoriacich neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy (čl. IX) sa strany dohodli, že žalobkyňa bude dočasne pridelená k užívateľskému zamestnávateľovi DHL Exel Slovakia, areál Volkswagen Slovakia a.s., Bratislava na pozíciu manipulant logistiky so vznikom dočasného pridelenia dňa 14.2.2012, resp. 1.5.2012 , s dohodnutou základnou mesačnou mzdou a s tým, že dohody sú uzavreté na dobu určitú do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa (čl. III dohôd ).
26. Odvolací súd v nadväznosti na ust. § 58 Zákonníka práce v znení účinnom v čase uzatvárania pracovnej zmluvy a dohôd o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi zdôrazňuje, že zamestnávateľ alebo ADZ sa môže so zamestnancom v pracovnom pomere písomne dohodnúť, že ho dočasne pridelí na výkon práce k inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe (ďalej len "užívateľský zamestnávateľ"). V pracovnej zmluve uzatvorenej medzi ADZ a zamestnancom sa ADZ zaväzuje zabezpečiť zamestnancovi dočasný výkon práce u užívateľského zamestnávateľa a dohodnúť podmienky zamestnania, pričom písomná dohoda o dočasnom pridelení uzatvorená medzi zamestnávateľom a zamestnancom musí obsahovať najmä názov a sídlo užívateľského zamestnávateľa, deň, keď dočasné pridelenie vznikne, a dobu, na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo, druh práce a miesto výkonu práce, mzdové podmienky a podmienky jednostranného ukončenia výkonu práce pred uplynutím doby dočasného pridelenia. Tieto náležitosti musí obsahovať aj pracovná zmluva uzatvorená medzi ADZ a zamestnancom, ak sa táto pracovná zmluva uzatvára na určitú dobu. Užívateľský zamestnávateľ, ku ktorému bol zamestnanec dočasne pridelený, ukladá zamestnancovi v mene zamestnávateľa alebo ADZ počas dočasného pridelenia pracovné úlohy, organizuje, riadi a kontroluje jeho prácu, dáva mu na tento účel pokyny, utvára priaznivé pracovné podmienky a zaisťuje bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci rovnako ako ostatným zamestnancom; vedúci zamestnanci užívateľského zamestnávateľa nemôžu voči dočasne pridelenému zamestnancovi robiť právne úkony v mene ADZ. Dočasné pridelenie sa skončí uplynutím času, na ktorý sa dohodlo. Pred uplynutím tohto času sa končí dočasné pridelenie dohodou účastníkov pracovného pomeru alebo jednostranným skončením účastníkov na základe dohodnutých podmienok. Je treba zdôrazniť i to, že citované ustanovenie nespája nedostatky v označení užívateľského zamestnávateľa predpísanými údajmi (názvom a sídlom užívateľského zamestnávateľa) v dohode o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa a i v pracovnej zmluve s neplatnosťou takéhoto úkonu (§ 17 ods.2 Zákonníka práce ).
27. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
28. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
29. Vychádzajúc z vykonaného a doplneného dokazovania sa odvolací súd nezhoduje s názorom súdu prvej inštancie, že dôsledkom nie dostatočne určitého a nezameniteľného označenia užívateľského zamestnávateľa v pracovnej zmluve (a aj v následných dohodách o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi), v ktorej sa uvádza len miesto výkonu práce „ prevádzka spoločnosti EURO - PERSONAL a dočasne vysunuté pracovisko DHL Exel Slovakia, s.r.o., areál Volkswagen Slovakia a.s. Bratislava“ a z ktorého nie je zrejmé, ktorú z uvedených obchodných spoločností by hypoteticky bolo možné považovať za užívateľského zamestnávateľa, navyše označených len obchodným menom, bez uvedenia identifikačného čísla, sídla, právnej formy, resp. ďalších údajov, je neurčitosť zmluvných dojednaní o dobe trvania pracovného pomeru, s následkom kvalifikovania pracovného pomeru uzavretého na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.2.2012 ako pracovného pomeru dojednaného na neurčitú dobu.
30. Ustanovenie § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka vymedzuje podmienky, za ktorých sa právny úkon považuje za platný a tým aj účinný ( schopný vyvolať právne následky). Podmienka určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu sa týka prejavu konajúcej osoby. Vôľa účastníka právneho úkonu je prejavená určite a zrozumiteľne, ak je výkladom objektívne pochopiteľná, t.j. ak typický účastník v postavení jej adresáta môže túto vôľu bez rozumných pochybností o jej obsahu adekvátne vnímať. Iba
v prípade, ak právny úkon nezodpovedá týmto podmienkam a nejasnosť právneho úkonu nemožno odstrániť ani výkladom prejavu vôle (ktorým ale nemožno nahrádzať alebo dopĺňať vôľu, ktorú účastníci v rozhodnej dobe nemali alebo ktorú síce mali, ale neprejavili ju), je takýto právny úkon neplatný.
31. Vychádzajúc z uvedeného , pri zohľadnení obsahu pracovnej zmluvy z 14.2.2012, dohôd o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi zo dňa 14.2.2012 a 30.4.2012 a výsluchu žalobkyne vykonaného pred odvolacím súdom, odvolací súd dospel k záveru, že pracovný pomer vzniknutý na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.2.2012 (ktorej súčasťou) boli aj dve označené dohody o dočasnom pridelení, bol pracovným pomerom uzatvoreným na dobu určitú. Z preambuly, čl. I bodu 1, čl. III bodu 1 pracovnej zmluvy z 14.2.2012 vyplýva, že právny predchodca žalovaného ( ako agentúra dočasného zamestnávania) sa zaviazal pre žalobkyňu zabezpečiť dočasný výkon práce u užívateľského zamestnávateľa s tým, že pracovný pomer bol medzi stranami dohodnutý na dobu určitú do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa . Z obsahu pracovnej zmluvy je tak bez akejkoľvek pochybnosti, že sa nejednalo o trvalý pracovný pomer. Pokiaľ ide o riadne neoznačenie užívateľského zamestnávateľa v pracovnej zmluve z 14.2.2012, z čl. II pracovnej zmluvy , z čl. I dohôd o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi zo dňa 14.2.2012 a 30.4.2012 a i zo samotného konania žalobkyne (ktorá dňa 14.2.2012 po podpise pracovnej zmluvy a dohody) okamžite nastúpila na výkon dohodnutej práce v DHL Exel Slovakia s.r.o. s miestom výkonu práce v areáli Volkswagen Slovakia, a.s. v Bratislave, nevyplýva akákoľvek úvaha vyvolávajúca pochybnosti v tom, ktorá právnická osoba bola užívateľským zamestnávateľom, ku ktorému mala byť (a aj bola) žalobkyňa na základe pracovnej zmluvy z 14.2.2012 a dohôd z 14.2.2012 a 30.4.2012 na výkon práce dočasne pridelená a u ktorého vykonávala prácu až do odchodu na materskú dovolenku v októbri 2012. V priebehu výsluchu pred odvolacím súdom sama žalobkyňa uviedla, že nemala žiadne námietky k predkladanej pracovnej zmluve a ani k dohode o dočasnom pridelení, tieto podpísala, vedela, že vykonáva prácu pre DHL Exel Slovakia s.r.o. a areál Volkswagen Bratislava v Devínskej Novej Vsi bol len miestom výkonu jej práce. Ak žalobkyňa v priebehu výsluchu uviedla, že čl. 3 pracovnej zmluvy si vysvetľovala tak, že pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú z dôvodu, že tam nebol uvedený dátum dĺžky trvania pracovného pomeru, jej názor bol nesprávny. Naviac, formulácia čl. III pracovnej zmluvy obsahujúceho ( o.i.) dohodu o tom, že pracovný pomer je uzavretý na dobu určitú do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa, je objektívne pochopiteľná pre bežného účastníka pracovnoprávnych vzťahov a v posudzovanom prípade nutne musí byť vnímaná aj v spojení s čl. I a III dohôd o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi. Odvolací súd na základe uvedeného nezistil na strane zamestnávateľa ani žiadne konanie majúce za následok úvahu o tom, že výkon práv a povinností z daného pracovnoprávneho vzťahu by bol v rozpore s dobrými mravmi a ani, že by tieto žalovaný zneužíval na škodu žalobkyne ( čl. 2 základných zásad Zákonníka práce).
32. Na základe uvedeného, pri zohľadnení oznámenia DHL Exel Slovakia s.r.o. zo dňa 6.11.2015 žalovanému, že vzhľadom na znižovanie výroby a prebiehajúcu optimalizáciu s účinnosťou od 7.11.2015 ukončuje v súlade s ustanoveniami zmluvy o dočasnom pridelení zamestnancov v znení jej dodatkov dočasné pridelenie (o.i.) aj I. S., H. G. X. I. XX, D. T. U. (žalobkyne), odvolací súd dospel k záveru, že pracovný pomer dojednaný medzi stranami pracovnou zmluvou zo dňa 14.2.2012 sa skončil uplynutím dojednanej doby, t.j. skončením prác u užívateľského zamestnávateľa ku dňu 7.11.2015 a žaloba žalobkyne v časti o zaplatenie mzdových nárokov z trvajúceho pracovného pomeru za obdobie od 30.12. 2015 do času, kedy jej žalovaný umožní pokračovať v práci, najviac za 36 mesiacov, je nedôvodná.
33. Za nemajúce vplyv na skutkové a právne posúdenie veci posúdil odvolací súd poukaz žalobkyne na skutočnosť, že aj po uplynutí doby, na ktorý bol pracovný pomer dohodnutý , sa stále robili kroky k zamestnávaniu žalobkyne a aj o úpravu pracovného času u užívateľského zamestnávateľa. V tomto smere poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania (vyjadrenia I.. H. Y. z 4.4.2017 a tvrdení samotného žalovaného) nebolo sporným, že žalovaný po uplynutí dohodnutej doby trvania pracovného pomeru a tomu nadväzujúcich administratívnych úkonov (vyhotovenia oznámenia o skončení pracovného pomeru, zaslanie informácie na mzdové oddelenie za účelom odhlásenia z registra poistencov Sociálnej poisťovne, vyhotovenia zápočtového listu), vykonával kroky smerujúce k možnému ďalšiemu pracovnému zaradeniu žalobkyne u užívateľského zamestnávateľa, o čom ju informoval listom zo dňa 10.11.2015. Po tom, ako nebola užívateľským zamestnávateľom akceptovaná úprava pracovného času, žalovaný sám žalobkyni ponúkol pracovné miesto administratívnej podpory na náborovom oddelení (ktoré potrebovalo v danom čase personálne posilniť), pričom na túto ponuku
žalobkyňa nereagovala. Uvedené kroky žalovaného v kontexte vykonaného dokazovania posúdil ako kroky vykonané po skončení pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 14.2.2012, ktoré žalovaný podľa jeho tvrdenia vykonával z ľudského hľadiska a snahou nájsť žalobkyni ďalšie pracovné zaradenie.
34. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom prisudzujúcom výroku a výroku o trovách konania podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietol.
35. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods1, § 396 ods. 2 C.s.p. a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnej žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).