Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/10/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Romana Greguša a JUDr. Mareka Olekšáka, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX D., 2/ B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, XXX XX F., 3/ G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., I. A. I. E. XXX, XXX XX, I. J., 4/ J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. I. E. XX, XXX XX, I. J., 5/ L. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. M. D., G. M. I. E. XXX, XXX XX, I. J., 6/ N. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. I. E. XX, XXX XX, I. J., všetci zastúpení: JUDr. Adriana Pukaj Kerestešová, advokátka, so sídlom Kmeťkova 23, 949 01 Nitra, IČO: 44 140 045, proti žalovaným: 1/ neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného vlastníka menom K. F., 2/ neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného vlastníka menom B. A., 3/ neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného vlastníka menom O. A., 4/ neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného vlastníka menom D. (P.) A., 5/ neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného vlastníka menom D. A., 6/ neznámy (nezistený) právny nástupca ostatného vlastníka menom P. L., žalovaní v 1. až 6. rade zastúpení: Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, Bratislava, IČO:17 335 345, 7/ D. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX/XX, XXX XX D., 8/ P. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. Q. XX/XX, XXX XX D., 9/ R. S. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX P., 10/ G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, XXX XX P., 11/ N. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/X, XXX XX K. L., zastúpený D. C., nar. XX.XX.XXXX, Q. T. XXXX/X, XXX XX K. L., 12/ U. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. Q. XX/XX, XXX XX D., 13/ D. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. Q. XX/XX, XXX XX D., 14/ G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. Q. XX/XX, XXX XX D., zastúpený žalovaným v 17. rade, 15/ L. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/XX, XXX XX K. L., 16/ K. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, XXX XX K. L., 17/ V. S. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. Q. XX/XX, XXX XX D., 18/ E. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, XXX XX D., 19/ T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX K. L., XX/XXXXX G., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. H. XXX/XX, XXX XX D., 21/ G. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/XX, XXX XX K. L., 22/ J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. H. XXX/XX, XXX XX D., 23/ G. R. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. S. XXX/XX, XXX XX M. A., 24/ S. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. Q. XXX/XX, XXX XX D., žalovaní v 23. a 24. rade zastúpení: Mgr. Romana Mravíková, advokátka, so sídlom Coboriho 9, 949 01 Nitra, IČO: 42 428 505, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi K. H., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D. I. XXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, o odvolaní žalovaných 23. a 24. proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.

- 169 zo dňa 18.07.2023, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. - 169 zo dňa 18. júla 2023 p o t v r d z u j e .

Žalovaní v 23. a 24. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalobcov v 1.-6. rade do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. D., obec: D., okres: M., zapísaná na LV č. XXXX ako pozemok parcela registra „E“ parc. č. XXX záhrada o výmere XXX m2 a parcela registra „E“ parc. č. XXX záhrada o výmere XXX m2, patria v podiele 1/1 v pomere k celku do dedičstva po poručiteľovi K. H., J. H., nar. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom D. I. XXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX. Zároveň súd priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v 23. a 24. rade a napokon žalobcom nepriznal náhradu trov konania voči žalovaným v 1. až 22. rade.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa žalobou podanou dňa 03.10.2022 domáhali určenia, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v kat. úz. D., obec: D., okres: M., zapísaná na LV č. XXXX ako pozemky parciel registra „E“ - parc. č. XXX záhrada o výmere XXX m2 a parc. č. XXX záhrada o výmere XXX m2, patria v podiele 1/1 v pomere k celku do dedičstva po poručiteľovi K. H., J. H., nar. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom D. I. XXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX.

Žalobu zdôvodnili tým, že žalobcovia sú v 1. dedičskej skupine zákonnými dedičmi po svojich rodičoch: matke - A. H., J. C., nar. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom D. XXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX, a otcovi - K. H., nar. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom D. XXX, zomrelého dňa XX.XX.XXXX. Predmetom prejednania dedičstva po poručiteľoch však neboli nehnuteľnosti evidované v súčasnosti na LV č. XXXX pre kat. úz. D., obec: D., okres: D., ako pozemky parcely registra „E“ parc. č. XXX záhrada o výmere XXX m2 a parc. č. XXX záhrada o výmere XXX m2, vo vzťahu ku ktorým pozemkom svedčí aktuálny zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v prospech žalovaných ako podielových spoluvlastníkov nasledovne: žalovaní 1. a 2. každý o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/6 v pomere k celku, žalovaný 6. o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/108 v pomere k celku, žalovaní 7. a 8. každý o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/18 v pomere k celku, žalovaní 14. a 15. každý o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/48 v pomere k celku, žalovaný 16. o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/24 v pomere k celku, žalovaní 17. až 19. každý o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/72 v pomere k celku, žalovaný 20. o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/24 v pomere k celku, žalovaní 21. a 22. každý o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/36 v pomere k celku, žalovaní 23. a 24. každý o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/18 v pomere k celku, ktorí žalovaní sú vlastne titulom dedenia právnymi nástupcami po posledných pozemkovoknižných vlastníkoch zapísaných vo vzťahu k dotknutým parcelám v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX pozemkovej knihe pre kat. úz. D..

Na základe tejto žaloby sa preto žalobcovia ako zákonní dedičia domáhajú určenia, že do dedičstva po ich otcovi K. H. patria aj vyššie označené pozemky parc. č. XXX a parc. č. XXX.

Dňa 07.01.1955 rodičia žalobcov, A. a K. H., ako kupujúci uzatvorili písomnú Kúpnopredajnú zmluvu s predávajúcou: N. A., J. P., na základe ktorej zmluvy „výšemenovaná odpredavateľka odpredávam týmto večite a neodvolateľne svoju rolu v A. P. kat.území obce D. parc.č. XXX, vo výmere XXX. P., ďalej roľu tamtiež parc.č. XXX, P. S. XXX, t.j. v celkovej výmere XXX, P. za vopred dojednanú a už aj vyplatenú kúpnu cenu XXXX.- H. slovom D. I..“

Na základe predmetnej kúpnej zmluvy tak rodičia žalobcov odkúpili pozemky parc. č. XXX a parc. č. XXX v celosti, keď do držby a užívania týchto nehnuteľností vstúpili, ako to vyplýva zo samotnej zmluvy, hneď po podpísaní kúpnej zmluvy, t. j. dňom 07.01.1955.

V rokoch 1950 - 1964 sa pozemkové vlastníctvo prevádzalo len zmluvne bez knihovného zápisu, keď prijatím č. 141/1950 Sb. sa zrušil intabulačný – vkladový princíp zápisu a od 1. januára tohto roku už nemali účinky zápisu konštitutívny - právotvorný charakter, ale začal sa uplatňovať deklaratórny - osvedčujúci princíp. To znamenalo, že právo k nehnuteľnosti sa zmenilo až zápisom do pozemkovej knihy. Predtým sa zápisy do pozemkovej knihy vykonávali na základe návrhov budúcich vlastníkov, avšak tieto zápisy si vyžadovali schválenie súdom a na základe tejto zmeny si zároveň ľudia už neboli nútení dávať si zapisovať verejné listiny preukazujúce vlastnícke právo k nehnuteľnosti do pozemkovej knihy, ale bolo to iba ich možnosťou.

Na území Slovenska platilo do 31.12.1950 uhorské obyčajové právo, v ktorom bol pre zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zakotvený obligatórny intabulačný princíp, teda vlastníctvo k nehnuteľnostiam sa nadobúdalo v súlade s Pozemnoknižným poriadkom z roku 1885 upravujúcim pozemkové knihy až zápisom do pozemkovej knihy, ktorý zápis mal konštitutívne účinky.

Odo dňa 01.01.1951 začal platiť , ktorý upravoval inštitút vydržania v ustanoveniach , v spojení s , keď vlastnícke právo k nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom ustanovenú, ktorá bola v prípade nehnuteľných vecí 10 rokov. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu.

Právny poriadok platný v Slovenskej republike v období od 01.04.1964, kedy nadobudol účinnosť nový 0/1964 Zb. až do jeho novelizácie dňom 01.04.1982, vydržanie nepoznal. Od roku 1982 bolo vydržanie opätovne zavedené, dokonca so spätnými účinkami. Vydržovalo sa do vlastníctva štátu, ale s nárokom na získanie práva osobného vlastníctva, ktoré sa po novele , ktorým sa mení a dopĺňa a notársky poriadok, v znení neskorších predpisov ex lege transformovalo na právo vlastnícke.

Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie vykonanej s účinnosťou od 01.01.1992 – ďalej ako „OZ“), sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť ( ). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej držby po dobu desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii (nadobudnutie vlastníctva) nestanovuje. Preto možno dôjsť k záveru, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe po nadobudnutí účinnosti novely splnené predpoklady stanovené v hypotéze citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné započítať aj držbu vykonávanú pred 01.01.1992.

Vlastníkom nehnuteľnosti sa tak počínajúc dňom 01.01.1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to i v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 01.01.1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom.

Z vyššie uvedeného prehľadu právnej úpravy pritom vyplýva, že v priebehu celého rozhodného obdobia, kedy bolo vydržanie prípustné, sa na získanie vlastníckeho práva vyžadovalo naplnenie nasledovných zákonom stanovených podmienok: 1./ existencia dobromyseľnej držby veci, 2./ uplynutie zákonom stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe a 3./ spôsobilosť predmetu vydržania.

Pokiaľ ide o splnenie podmienky oprávnenej držby u rodičov žalobcov, právnym titulom vstupu do oprávnenej držby bola Kúpnopredajná zmluva zo dňa 07.01.1955, pričom už z vyššie spomenutej kúpnej zmluvy vyplýva, že rodičia žalobcov vstúpili do užívania a držby dotknutých nehnuteľností „hneď po podpísaní tejto listiny“, teda dňom 07.01.1955.

Najskôr tak od 07.01.1955 žili rodičia žalobcov, A. a K. H., v dobrej viere, že ich právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k daným pozemkom existuje a že na základe neho sa stali vlastníkmi parciel č. XXX a XXX. Od vstupu do užívania dotknutých pozemkov v roku 1955, a teda ani od ich prevzatia do držby na základe Kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 07.01.1955, v užívaní a držbe týchto nehnuteľností A. a K. H., nik nerušil, tieto pozemky užívali pre seba v dobrej viere, že im patria.

Vo vzťahu k A. H. treba ale s ohľadom na dátum jej úmrtia XX.XX.XXXX uviesť, že ku dňu jej smrti jej neuplynula ešte 10 ročná vydržacia doba, ktorá jej začala plynúť síce odo dňa 07.01.1955, avšak v období od 1964 do 1982 nebol v inštitút vydržania upravený, keď vydržať vlastnícke právo bolo možné až od roku 1982, teda až po smrti A. H..

Po smrti A. H. dňa 14.06.1981 však pokračoval v užívaní a v oprávnenej (pokojnej a nikým nerušenej) držbe parcely č. XXX a parcely č. XXX jej manžel, K. H., a to až do jeho smrti dňa XX.XX.XXXX.

S ohľadom na vyššie uvedené možno preto oprávnene konštatovať, že u otca žalobcov, K. H., sú vo vzťahu k parcele č. XXX a č. XXX, splnené všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k týmto pozemkom vydržaním v zmysle , a to najneskôr k 01.01.1992, keď K. H. tieto pozemky užíval po dobu viac ako 10 rokov nepretržite, ako aj s poukazom na jeho oprávnenú držbu /t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu tieto pozemky vlastnícky patria).

3. Žalovaný v 19. rade k podanej žalobe uviedol, že uplatnený nárok v celom rozsahu uznáva.

Zástupca žalovaných v 1.-6. rade k podanej žalobe uviedol, že vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácií navrhuje, aby žalobcovia predložili osvedčenie o dedičstve po svojom zosnulom súrodencovi D. H.. V súvislosti s podmienkami vydržania nemožno opomenúť tú právne významnú skutočnosť, podľa ktorej vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, pričom samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Pre existenciu dobrej viery držiteľa nepostačí iba jeho subjektívne tvrdenie, že mu vec patrí, ale je treba, aby toto tvrdenie bolo podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno vyvodiť, že je dôvodné

4. Žalovaní v 23. a 24. rade k podanej žalobe uviedli, že s podanou žalobou nesúhlasia. Z predloženej pozemnoknižnej vložky č. XXXX nevyplýva existencia vlastníckeho práva v prospech predávajúcej / podľa KZ z 06.01.1955/ N. A.. Uvedené je podporené aj zápisom pri spoluvlastníkovi F. K., J. A. v podiele 1/6 k celku, kde ako titul nadobudnutia je titul kúpy z 16.06.1922. Z uvedeného preto nie je zrejmé, na základe čoho predávajúca predávala pozemky par. č. XXX a č. XXX ako svoju roľu. V čase podpisu kúpnej zmluvy nemohla byť predávajúca výlučným vlastníkom predmetných pozemkov. Zo samotnej kúpnej zmluvy ani nevyplýva, aký je jej spoluvlastnícky podiel na pozemkoch, či je ich výlučnou vlastníckou alebo nie.

Vychádzajúc zo zásady, že nie je možné na nikoho previesť viacej práv, ako prevádzajúci sám má, nie je preukázané, že by predávajúca bola výlučným vlastníkom prevádzaných nehnuteľností, nebol predložený doklad o tom, že by bola oprávnená previesť svoje vlastnícke právo v rozsahu 1/1 k celku k prevádzaným nehnuteľnostiam na kupujúcich. Predložené listiny /PKV a LV/ naopak preukazujú vlastnícke (spoluvlastnícke) právo v prospech tretích osôb a nie iba v prospech predávajúcej.

Potvrdenie Obce D. z 11.09.2019 hovorí o tom, že predmetné pozemky mali užívať K. H. s manž. a po ich smrti ich syn D. H.. Z predloženého potvrdenia však nie je zrejmé, na základe čoho predmetné pozemky užívali, či za pozemky platili daň z nehnuteľnosti (ako dôkaz o presvedčení, že sú vlastníci užívaného pozemku). Samotné užívanie pozemkov samo o sebe nezakladá právny titul k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Súčasne je uvedené potvrdenie v rozpore s reálnym stavom na pozemkoch, nakoľko podľa LV č. XXXX pre kat. úz. D. je na pozemku parc. C KN č. XXX postavený rodinný dom súp. č. XXX vo vlastníctve osoby W. B..

Titul nadobudnutia vlastníckeho práva pri žalovaných v 23. a 24. rade je odvodený z dedičskej postupnosti a uvedení žalovaní boli do listu vlastníctva zapísaní na základe dedičského rozhodnutia č. -91, D/not. 94/2017. Rovnako tak aj ostatní spoluvlastníci uvedení na liste vlastníctva nadobudli svoje spoluvlastnícke podiely dedením.

Podľa katastra nehnuteľností v kat. úz. D. sú evidované pozemky parc. E KN č. XXX a E KN č. XXX, ale súčasne aj parc. C KN č. XXX a C KN č. XXX, pričom sa nejedná o totožné pozemky. Petit žaloby je preto nevykonateľný, nakoľko pri pozemku parc. č. XXX chýba špecifikácia, o aký pozemok ide.

Žalovaní v 23. a 24. rade vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam žiadajú, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovaným náhradu trov konania.

Žalovaný v 20. rade k žalobe uviedol, že uplatnený nárok v celom rozsahu uznáva.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalovaných s oboznámením sa so žalobou, s predloženými listinnými dôkazmi a oboznámením sa s vyjadreniami zástupcov strán sporu, pričom vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový a právny stav.

5. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú určenia, že ich právny predchodca K. H. titulom vydržania nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v kat. území D., okres Nitra, zapísané na LV č. XXXX ako pozemok parcela registra „E“, parc. č. XXX -záhrada o výmere XXX m2 a parc. č. XXX záhrada o výmere XXX m2 v podiele 1/1 a v dôsledku úmrtia, tieto nehnuteľnosti patria do jeho dedičstva.

6. V prejednávanej veci bola podaná určovacia žaloba, preto sa súd ako prvoradou otázkou zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení. Žalobcov zaťažuje dôkazné bremeno, spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva, v čase rozhodovania súdu, majú naliehavý právny záujem. Tento je daný spravidla v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, a ak právne postavenie žalobcu by bez takéhoto určenia bolo neisté. Žaloba podaná žalobcom je v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia žalobou určovacou a žalobca sa jej môže domáhať len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej neistoty medzi stranami sporu, ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť a právne postavenie žalobcu je ohrozené. V danom prípade mal súd preukázaný naliehavý právny záujem na žalobou požadovanom určení, keď žalobcovia sa domáhajú určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva ich právneho predchodcu, ktorý vlastnícke právo mal nadobudnúť vydržaním, pričom predmetné nehnuteľnosti boli predmetom kúpnej zmluvy z roku 1955.

7. Nesporným bolo, že dňa 06.01.1955 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi N. A., J. P., K. L. XX ako predávajúcou a K. H. a manž. A., J. C., D. XXX ako kupujúcimi. Predmetom zmluvy bola roľa v A. P., kat. úz. Obce D., parc. č. XXX vo výmere XXX P.. S., parc. č. XXX vo výmere XXX P.. S., v celkovej výmere XXX P.. S. za kúpnu cenu XXXX H.. Uvedená zmluva bola vlastnoručne podpísaná pred MNV vo K. L. dňa 7.1.1955. Miestny národný výbor úradne osvedčil, že manželia H. sú tunajší obyvatelia, im osobne známi a zmluvu pred nimi osobne podpísali. Nesporným v konaní je, že A. H. zomrela XX.XX.XXXX a K. H. XX.XX.XXXX.

Z osvedčenia o dedičstve zo dňa 19.8.2003, č. k. -20 vyplýva, že dedičmi po K. H. sú B. E., A. B., D. H., zomr. XX.XX.XXXX a G. H., zomr. XX.XX.XXXX, ktorého nástupcami sú v zmysle uznesenia zo dňa 15.02.2022, č. k. -55 žalobcovia v 3-6. rade.

8. Z vyjadrenia Obce D. zo dňa 11.09.2019 vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti užívali od roku 1955 manželia H. a od roku 2003 ich syn D. H. až do svojej smrti, t. j. XX.XX.XXXX.

9. Z LV č. XXXX, kat. územie D. vyplýva, že žalovaní sú podielovými spoluvlastníkmi parcely reg. „E“, parc. č. XXX o výmere XXX m2 a parc. č. XXX o výmere XXX m2.

10. Súd v rámci dokazovania skúmal, či sú splnené u právneho predchodcu žalobcov – K. H. podmienky na vydržanie vyššie uvedených nehnuteľností, a teda, či sú dané podmienky, aby súd mohol konštatovať, že nehnuteľnosti patria do jeho dedičstva.

11. Znenie ustanovuje podmienky vydržania, ktoré musia byť splnené po celý čas plynutia vydržacej doby. Týmito sú: a) predmet vydržania, b) subjekt vydržania, c) oprávnená držba a d) vydržacia doba.

Súd podrobil skúmaniu jednotlivé podmienky a konštatuje, že v danom prípade podmienka predmetu držby je splnená, nakoľko spôsobilým predmetom vydržania sú nesporne nehnuteľné veci – pozemky parcely reg. „E“ - parc. č. XXX a XXX na LV č. XXXX, k. ú. D.. Ďalšou podmienkou je subjekt vydržania, ktorým v danom prípade je K. H. - každá osoba, ktorá je spôsobilá nadobudnúť vlastnícke právo. V priebehu sporu sporným bola oprávnenosť držby, t. j. dobromyseľnosť, ktorú počas celého konania namietali žalovaní v 23. a 24. rade.

V rámci vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobcovia preukázali, že ich predchodca bol dobromyseľný v tom, že mu vec (nehnuteľnosti) patria, keď svoje právo mohol odvodiť od kúpnej zmluvy, ktorú súd považuje za domnelý titul. Od 07.01.1955, kedy došlo k uzatvoreniu tohto neperfektného právneho úkonu začala plynúť vydržacia doba. Tu súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 28.02.2012 sp. zn. : „Dovolací soud vychází z ustálené judikatury, že v případech, kdy někdo nabude vlastnictví k pozemku a současně se uchopí držby části nebo celého sousedního pozemku, právním titulem držby je v takovém případě

nabývací titul ke skutečně vlastněnému pozemku (kupní či darovací smlouva, závěť či rozhodnutí v dědickém řízení apod.); i když jde o tzv. putativní titul, je postačující (rozsudek Nejvyššího soudu České republiky ze dne 27. února 2002, sp. zn. , uveřejněný v Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu, C. H. Beck (dále též jen Soubor ), pod pořadovým č. C 1067). Ani samotná skutečnost, že držitel nenechal vytyčit hranice jím držených pozemků a nezjistil tak, že drží i část pozemku jehož vlastníkem není, nevylučuje jeho oprávněnou držbu (rozsudek Nejvyššího soudu České republiky ze dne 22. května 2002, sp. zn. , uveřejněný v Souboru pod pořadovým č. C 1181).“ Platnosť vydržania na základe putatívneho titulu pripustil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení zo dňa 24.04.2017, sp. zn. uviedol: „Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu [prípadne aj len domnelého (putatívneho)] nadobudnutia vlastníctva. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad (a) dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, (b) neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná.“ Z uvedeného je zrejmé a preukázané, že predchodca žalobcov vzhľadom na všetky okolnosti na vec bol v presvedčený, že mu vec alebo právo patrí. Uvedené je podporené aj vyjadrením obce Jarok, že do svojej smrti ich užíval a že hradil za užívanie týchto nehnuteľností daň z nehnuteľnosti.

12. od 1. januára 1951 priniesol vo vzťahu k vydržaniu zmeny týkajúce sa predmetu vydržania, vydržacie doby a dobromyseľnosti držiteľa. Za predmet vydržania boli výslovne označené hnuteľné a nehnuteľné veci (), pričom z vydržania boli vyňaté veci nachádzajúce sa v socialistickom vlastníctve (). Dĺžka vydržacej doby bola stanovená na tri roky pri hnuteľných a desať rokov pri nehnuteľných veciach. Vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 1. januárom 1951 podľa predtým platného obyčajového práva, sa skončila uplynutím tejto doby, avšak najneskôr 1. januára 1961 (). Zásadnú zmenu vo vzťahu k vydržaniu obsahoval 0/1964 Zb., ktorý vo svojom znení účinnom od 1. apríla 1964 takýto spôsob nadobúdania vlastníctva vôbec neupravoval. Ak teda vydržacia doba neuplynula najneskôr do 31.03.1964, k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním následne nedošlo. Vydržanie bolo reaktivované až novelou účinnou od 1. apríla 1983 (). Toto vydržanie však bolo oproti skoršej úprave zúžené len na fyzické osoby (občanov) a nevzťahovalo sa právnické osoby (organizácie). Vydržanie sa týkalo len vecí, ktoré mohli byť v osobnom vlastníctve a vylúčené z neho bolo nadobudnutie vlastníctva k veciam v socialistickom vlastníctve alebo k veciam, ku ktorým mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov ( a v znení do 31. decembra 1991). Vydržacia doba bola opätovne stanovená na tri roky pre hnuteľné a desať rokov pre nehnuteľné veci ( v znení do 31. decembra 1991). Osobitný režim vydržania bol určený pre pozemky (ich časti), ktoré mali občania nepretržite v držbe desať rokov a ku ktorým by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania. Vlastníctvo k nim totiž nadobúdal štát a občan nadobúdal len právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku ( v znení do 31. decembra 1991). Takto však nebolo možné nadobudnúť právo k pozemku, ktorý bol v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov ( druhá veta v znení do 31. decembra 1991). Do plynutia vydržacej doby sa však opätovne mohla započítať doba držby právneho predchodcu a to aj keď išlo o držbu vykonávanú pred 1. aprílom 1983, teda v čase, keď vydržanie nebolo možné, avšak k uplynutiu vydržacej doby mohlo dôjsť najskôr jeden rok po účinnosti t. j. 01.04.1984 ( v znení do 31. decembra 1991, de lege lata ). Súčasná právna úprava vydržania obsiahnutá v bola zavedená účinným od 1. januára 1992. Z prechodného ustanovenia v nadväznosti na prijatú prax a judikatúru vyplýva, že do vydržacej doby možno započítať aj dobu držby uskutočňovanú pred 1. januárom 1992, a to aj vtedy, ak ide o vydržanie veci, ktorá nemohla byť predmetom vydržania pred týmto dňom ( v znení do 31. decembra 1991) alebo išlo o osobu nespôsobilú vydržať vlastnícke právo (právnická osoba).

Z uvedeného je zrejmé, že ak predchodca žalobcov odvodzuje svoje vlastnícke právo od kúpnej zmluvy z roku 1955, s poukazom na vyššie uvedenú históriu vydržania mohol vlastnícke právo vydržaním nadobudnúť 01.01.1992 (začalo plynúť 01.07.1955, od 1. apríla 1964 prestalo vydržanie, novo začala plynúť 1. apríla 1983 avšak k uplynutiu vydržacej doby mohlo dôjsť najskôr jeden rok po účinnosti

t. j. 01.04.1984, súčasná právna úprava vydržania obsiahnutá v bola zavedená účinným od 1. januára 1992, pričom z prechodného ustanovenia v vyplýva, že do vydržacej doby možno započítať aj dobu držby uskutočňovanú pred 1. januárom 1992) uzavretím kúpnej zmluvy. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že počas celej tejto vydržacej lehoty bol predchodca žalobcov dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť patrí a že k nej má vlastnícke právo, a preto súd konštatuje, že žalobcovia osvedčili podmienky vydržania ich právneho predchodcu, a preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. Námietka žalovaných, že predchodca nemohol byť dobromyseľný, keď v roku 2003 musel vedieť danú skutočnosť, resp. že žalobcovia si mali dať do poriadku ich vlastnícke vzťahy už skôr, súd uvádza, že pre tento spor je podstatné, či dobromyseľnosť držby preukázali žalobcovia vo vzťahu k ich predkovi, že počas celej vydržacej doby, t. j. od 01.07.1955 do 01.01.1992, vrátane, kedy najneskôr uplynula K. H. vydržacia lehota bol dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosti patria nad všetky okolnosti. Vo vzťahu k námietke žalovaných, že predmetná nehnuteľnosť by mala patriť do BSM predchodcov žalobcov, nakoľko kúpnu zmluvu uzatvárali spolu, tu súd konštatuje, že A. H., ktorá zomrela XX.XX.XXXX nemohla v zmysle vtedy platnej úpravy nadobudnúť nehnuteľnosti do BSM titulom vydržania, nakoľko nespĺňala podmienku vydržacej lehoty, a teda je zrejmé, že vydržať ich mohol len K. H. v celom rozsahu, ktorý ich užíval spolu s manželkou. Pri bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (ďalej len „BSM“) platí, že osobitné podiely jednotlivých spoluvlastníkov neexistujú a obaja manželia vlastnia celú vec spoločne (čo sa spravidla vyjadruje zápisom zlomku v podobe 1/1). Z uvedeného je zrejmé, že K. H. vlastnil celú vec spoločne s manželkou a teda, ak u manželky nemohli byť splnené podmienky na vydržanie, je zrejmé s poukazom na užívanie nehnuteľnosti, že vydržať mohol nehnuteľnosť len K. H. a nehnuteľnosť po smrti A. H. nemohla byť predmetom dedenia, a teda nemôžu z tohto dôvodu tieto nehnuteľnosť nadobudnúť ich nástupcovia. K poslednej námietke ohľadne toho, že kúpnu zmluvu uzatvárala osoba, ktorá nebola v zmysle pozemnoknižnej vložky zapísaná ako vlastníčka, súd poznamenáva, že vydaním dňa 01.01.1951 sa podstatne zmenila oblasť materiálneho občianskeho práva. V pozemkovej knihe prestal platiť intabulačný princíp a začala platiť zásada, že vlastníctvo k nehnuteľnosti sa nadobúda samotnou listinou, tzv. konsenzuálnym princípom. Na základe tejto zmeny sa začína evidovaný stav v pozemkovej knihe rozchádzať so skutočným právnym stavom aj tam, kde pozemková kniha bola dobre spravovaná a aktualizovaná. Z uvedeného je teda zrejmé, že ak pozemková kniha v danom období už nepredstavovala presný obraz o vlastníckych vzťahoch z dôvodu, že prevádzanie zápisov prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam do pozemkových kníh po 01.01.1951 bolo už nepovinné, nemožno vylúčiť, že N. A. bola vlastníkom danej nehnuteľnosti. Nemožno vylúčiť, že posledný zápis v pozemnokniženej vložke je hodnoverným a posledným zápisom o stave vlastníckeho práva k sporným parcelám. Súd zároveň poznamenáva, že K. H., nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním – zásada nemo plus iuris, na ktorú poukazujú žalovaní 23. a 24., však nie je pri otázke originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva, teda v tomto prípade vydržaním, námietka relevantná, nakoľko nemo plus iuris vyslovene rieši existenciu práva právneho predchodcu a uplatňuje sa len pri derivátnych prevodoch nehnuteľností. Pri originárnom nadobudnutí vlastníckeho práva (vydržanie) nie je podstatné, kto bol pôvodným vlastníkom veci, nakoľko k vzniku vlastníckeho práva dochádza v dôsledku inej právnej skutočnosti ako prevodu či prechodu práva. Na záver súd udáva, že bolo na žalovaných, aby nadobudnutie nehnuteľnosti predchodcu žalobcu v dobrej viere popreli, resp. aby túto domnienku vyvrátili, to znamená, aby podali plný dôkaz zlej viery nadobúdateľov, čo sa žalovaným v 23. a 24. rade v danej veci nepodarilo.

13. Súd vykonaným dokazovaním mal z predložených listín za preukázané, že žalobcovia osvedčili splnenie podmienok vydržania ich právneho predchodcu K. H., a preto súd rozhodol tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel.

14. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa a žalobcom, ktorí mali plný úspech vo veci priznal by proti všetkým žalovaným náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Nakoľko žalobcovia pred súdom uviedli, že trovy konania si uplatňujú len vo vzťahu k žalovaným v 23. a 24. rade, keď tí s podanou žalobou nesúhlasili, súd rozhodol tak, že žalobcom priznal proti žalovaným v 23. a 24. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a proti ostatným žalovaným náhradu trov konania nepriznal.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli včas podaným odvolaním žalovaní v 23. a 24. rade, pričom sa domáhali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, a aby žalobu v celom rozsahu zamietol.

16. Dôvody odvolania boli vymedzené tým, že:

- neboli splnené procesné podmienky,

- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

17. Podľa žalovaných súd prvej inštancie rozhodol nad rámec žalobného petitu, keď určil, že pozemky patria do registra „E“ napriek tomu, že žalobcovia v podanej žalobe túto skutočnosť neuviedli a register neurčili, hoci v k. ú. D. sú evidované pozemky parc. E KN č. XXX a E KN XXX, ale súčasne aj parc. C KN XXX a C KN XXX, pričom sa nejedná o totožné pozemky.

18. Ďalej žalovaní namietali, že dobromyselnosť K. H. je možné spochybniť v tom rozsahu, že sa nemohol domnievať, že sporné pozemky patria výlučne jemu, keďže právo držby titulom kúpnej zmluvy patrilo aj jeho manželke A. H.. Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval zákonné ustanovenia týkajúce sa vydržania vlastníckeho práva, keď konštatoval, že sporné pozemky nadobudol titulom vydržania výlučne K. H., a to napriek tomu, že sám súd skonštatoval, že vlastníkmi boli obaja manželia.

19. Napokon odvolatelia namietali, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou, že ich vlastnícke právo je odvodené od dedičského rozhodnutia, ktoré je súčasťou spisu.

V prípade, ak súd teda dospel k záveru, že K. H. nadobudol vlastnícke právo vydržaním ešte v roku 1992, potom mali byť všetky dedičské konania po tomto roku týkajúce sa ostatných spoluvlastníkov neplatné. Neplatnosť dedičských konaní nikto nespochybnil.

20. Žalovaní napadli aj výrok o trovách konania, nakoľko pred podaním žaloby ich nikto nevyzval na mimosúdne riešenie sporu, a preto bolo ich právom mať právneho zástupcu na ochranu svojich práv. Žalovaní v takomto postupe videli priestor na aplikáciu ust. .

21. K odvolaniu žalovaných sa písomne vyjadrili žalobcovia, podaním zo dňa 29.09.2023, ktorí navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

22. K prvému odvolaciemu dôvodu žalobcovia uviedli, že súd by pochybil, ak by žalobcom priznal nárok, ktorého sa žalobcovia nedomáhali. Podľa žalobcu predmet konania nie je vymedzený len žalobným petitom, ale aj celou žalobou, jej skutkovým zdôvodnením, pričom z obsahu žaloby je jednoznačné, ktoré pozemky sú predmetom sporu a žaloby.

23. Žalobcovia v ďalšom uvádzajú, že rozhodnutie súdu, ktoré deklaruje, že po uplynutí vydržacej doby najskôr k 01.01.1992 vzniklo K. H. vlastnícke právo priamo zo zákona, a preto platí, že dedičské rozhodnutie, na základe ktorého žalovaní prededili svoje spoluvlastnícke podiely, nie je pre rozhodnutie súdu záväzné. To, že súd prvej inštancie tento logický a zákonný následok nespomenul vo svojom rozsudku, nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej.

24. K poslednej námietke týkajúcej sa spochybnenia dobromyseľnosti K. H. ako výlučného vlastníka nehnuteľnosti (keďže nehnuteľnosť nadobudol spolu s manželkou) žalobcovia uvádzajú, že A. H. ku dňu jej smrti XX.XX.XXXX vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nesvedčalo, aj keď aj u nej započala oprávnená držba, ktorá ale nebola zavŕšená uplynutím zákonnej vydržacej doby. Ku dňu svojej smrti teda legálne nebola vlastníčkou dotknutých nehnuteľností, a preto ani nemohli byť predmetom dedičstva po jej smrti. Od jej úmrtia K. H. pokračoval v oprávnenej držbe dotknutých nehnuteľností až do svojej smrti v roku XXXX, ktorý sám seba po dobu viac ako XX rokov od smrti svojej manželky považoval za výlučného vlastníka týchto nehnuteľností. Podľa žalobcov by bolo odopretím spravodlivosti, ak by súd po viac ako XX rokov trvajúcej držbe a užívaní dotknutých nehnuteľností, odoprel priznanie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam človeku, ktorý ich podľa svojho presvedčenia poctivým spôsobom nadobudol a užíval až do svojej smrti v domnienke, že mu vlastnícky patria.

25. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných v 23. a 24. rade v súlade s ust. a nasl. , cítiac sa byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil.

Zároveň v súlade s ust. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje ako v rovine skutkových zistení, ktoré zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, tak aj v rovine právneho posúdenia, ktoré považuje odvolací súd za správne. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod odchýliť sa od logických zrozumiteľných a presvedčivých záverov súdu prvej inštancie.

26. Napriek uvedenému s cieľom vyhnúť sa možnej arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, považuje odvolací súd za dôležité zaujať stanovisko k odvolacím námietkam odvolateľov.

27. K námietke žalovaných v 23. a 24. rade, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec petitu, a tak odstránil vadu žaloby, odvolací súd uvádza, že sa s predmetnou argumentáciou nestotožnil. Vychádzajúc z názorov relevantnej právnej teórie ako aj ustálenej rozhodovacej praxe súdov je totiž judikované, že súd napriek nesprávnej formulácii petitu môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje. Súd je totiž viazaný obsahom žalobného petitu, nie jeho formuláciou. K uvedenému na doplnenie odvolací súd uvádza, že z obsahu žaloby, ale aj jej petitu je možné dôjsť k spoľahlivému záveru o tom, ku ktorým nehnuteľnostiam žalobcovia žiadajú, aby súd určil, že patria do dedičstva po poručiteľovi K. H.. Žalobcovia v podanej žalobe, ale aj v jej petite opakovane poukazujú a tvrdia, že predmetom žaloby sú nehnuteľnosti nachádzajúce sa na LV č. XXXX pre k. ú. D., obec D. ako pozemky parcely reg. „E“ parc. č. XXX a parc. č. XXX. Na základe uvedených identifikačných údajov bol napokon stanovený aj okruh pasívne legitimovaných účastníkov konania, ktorými mohli byť len vlastníci nehnuteľností, o ktorých žalobcovia tvrdia, že mali patriť do dedičstva po poručiteľovi K. H..

28. Odvolací súd sa nemôže stotožniť ani s tou časťou argumentácie, v ktorej spochybňujú dobromyseľnosť K. H..

S predmetnou námietkou žalovaných v 23. a 24. rade sa jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal už súd prvej inštancie (str. 16 odôvodnenia) a odvolací súd sa s touto časťou argumentácie stotožňuje. Vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním mohol nadobudnúť len K. H., a to z dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu, bez ohľadu na to, na základe akého právneho titulu začal p. K. H. a jeho manželka nehnuteľnosti užívať. A. H. nebola vlastníčkou predmetných nehnuteľností a nebola ich vlastníčkou ani v čase jej smrti, preto tieto nehnuteľnosti nemohli byť predmetom dedičského konania po jej smrti (XX.XX.XXXX), v ktorom čase nebol ich vlastníkom ani K. H.. Aj keby odvolací súd súhlasil s tvrdením žalovaných, že K. H. a A. H. nadobudli predmetné nehnuteľností do BSM – čo nenadobudli – odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo by v takom prípade nemal byť p. K. H. dobromyseľný v tom, že užíva spoločne s manželkou celú nehnuteľnosť. Odvolatelia dostatočne nevysvetlili svoje úvahy o tom, prečo by mal byť p. K. H. v presvedčení, že môže užívať len 1 takto nadobudnutej nehnuteľnosti.

29. Napokon k námietke odvolateľov, že súd sa nevysporiadal s ich argumentáciou, že vlastníctvo žalovaných je odvodené od dedičského rozhodnutia, ktoré je súčasťou spisu, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa s touto námietkou nepriamo vysporiadal, a to na str. 16 spodná časť, v ktorej sa zaoberá originárnym a derivátnym nadobudnutím vlastníckeho práva. Odvolací súd k uvedenému navyše dodáva, že podstatou takýchto žalôb je práve to, že niekto sa domáha, aby súd určil, že je vlastníkom nehnuteľnosti, ku ktorej je ako vlastník evidovaný niekto iný. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že aj táto žaloba mohla byť podaná voči tým, v prospech ktorých svedčí aktuálny zápis vlastníckeho práva.

30. Odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť ani v argumentácii odvolateľov voči výrokom o trovách konania.

Žalobcovia vychádzajúc z aktuálneho výpisu katastra nehnuteľností, ktorého aktuálny stav svedčí v prípade dotknutých nehnuteľností v prospech žalovaných, nemali inú možnosť domôcť sa svojho prípadného vlastníctva (po určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi K. H.) iba podaním predmetnej žaloby. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani prípadná ochota žalovaných v 23. a 24. rade odpredať svoje podiely, čo by situáciu žalobcov vo vzťahu k celým nehnuteľnostiam neriešilo. Odvolací súd preto nevzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto potvrdil aj odvolaním napadnutý výrok o trovách konania.

31. Nakoľko žalovaní v 23. a 24. rade boli v konaní pred odvolacím súdom neúspešní, súd priznal žalobcom právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 23. a 24. rade v rozsahu

100 % v súlade s ust. , o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( - 423 ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.