Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-195-2019.pdf
PDF · 129.8 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/195/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu S. N., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom O. XX/XXX XX I. H., právne zastúpeného JUDr. Jozefom Veselým, advokátom, so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanému I. L., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom H. XX, XXX XX H., právne zastúpenému Mgr. Andreou Legényovou, advokátkou, so sídlom Komenského 3, 990 01 Veľký Krtíš, o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu a o vzájomnej žalobe žalovaného o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 12C/37/2018-100 z 18. apríla 2019, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu v prvom, druhom a treťom výroku p o t v r d z u j e .
II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) a určil, že žalovaný je vlastníkom osobného motorového vozidla Škoda Octavia, VIN: Y EVČ: VK XXX BZ (druhý výrok). Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (tretí výrok). Zároveň štátu právo na náhradu trov konania nepriznal (štvrtý výrok) a takisto nepriznal ani svedočné svedkovi G.N. (piaty výrok).
2. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe, ktorou žalobca žiadal určiť, že je vlastníkom osobného motorového vozidla Škoda Octavia, VIN: Y EVČ: VK XXX BZ (ďalej len „motorové vozidlo“) a súčasne o vzájomnej žalobe podanej žalovaným, ktorý požadoval vysloviť, že on je vlastníkom tohto motorového vozidla.
3. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci vychádzal z článku 20 ods. 1 Ústavy SR a z ust. § 37 ods. 1, § 39, § 123, § 130 ods. 1 a 2, § 132 ods. 1 a § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tiež z ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku a v podstatnom uviedol nasledovné:
„19. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaných ustanovení zákona. Predmetná žaloba je žalobou podľa ustanovenia § 137 písm. c) CSP. Žalobca v danom prípade postupoval spôsobom, ktorý od neho vyžaduje ustanovenie § 97 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko sa cíti byť vlastníkom motorového vozidla na základe kúpnej zmluvy, pričom vlastníckeho práva k motorovému vozidlu bolo bez jeho súhlasu a vedomia prevedené na žalovaného. Súd je toho názoru, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom vozidla vzhľadom na ustanovenie § 97 ods. 1 Trestného
poriadku. Jedine rozhodnutie súdu vyrieši otázku jeho vlastníckeho práva (rozsudok Krajského súdu Bratislava sp zn. 4Co/338/2012 zo dňa 19.06.2013).
20. V rámci predbežného právneho posúdenia na pojednávaní súd uviedol, že sa mu javí, že Kúpna zmluva zo dňa 05.06.2017 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka a že na predmetný spor nie je možné aplikovať nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 03. 2016, pretože žalovaný nadobudol vlastnícke právo k motorovému vozidlu od vlastníka. Uvedený nález ústavného súdu rieši otázku dobromyseľnosti kupujúceho, ktorý vec nadobudol od nevlastníka. V časti aplikácie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 03. 2016 sa súd v rozhodnutí odklonil od svojho právneho názoru vysloveného v predbežnom právnom posúdení sporu.
21. Medzi sporovými stranami nebolo sporné nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k motorovému vozidlu, preto súd túto skutočnosť považoval za nespornú s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP v zmysle ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
22. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k motorovému vozidlu, ktoré je predmetom sporu na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 05.06.2017, kde je ako predávajúci označený žalobca S. N. a kupujúci - žalovaný I. L.. Žalobca uviedol, že túto zmluvu nepodpísal. Svedok S. G. na pojednávaní uviedol, že motorové vozidlo, ktoré je predmetom sporu predal žalovanému. Ďalej uviedol, že Kúpnu zmluvu zo dňa 05.06.2017 pravdepodobne vyplnil on, pričom on ju nepodpísal. Svedok tiež uviedol, že zmluvu nedal podpísať žalobcovi. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že Kúpna zmluva zo dňa 05.06.2017 je absolútne neplatným právnym úkonom pre nedostatok vôle predávajúceho v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože v súlade s ustanovením § 123 a § 130 Občianskeho zákonníka, sú len vlastník a držiteľ, ak drží vec v dobrej viere, že mu vec patrí, oprávnení predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a nakladať s ním. Nikto iný s vecou uvedeným spôsobom nakladať nemôže, lebo k tomu zo zákona nie je oprávnený. Žalobca ako vlastník predmetného motorového vozidla udelil svedkovi S.ovi G.ovi ústny súhlas na sprostredkovanie jeho predaja (získanie potencionálneho záujemcu o kúpu motorového vozidla). Písomné plnomocenstvo na uzavretie kúpnej zmluvy a prevzatie kúpnej ceny v jeho mene mu neudelil. S. G. prekročil rozsah svojho oprávnenia a na základe falošnej kúpnej zmluvy previedol vlastnícke právo k spornému motorovému vozidlu na žalovaného. Na prelomenie zásady „nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má“ sa vyžaduje v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 dobromyseľnosť nadobúdateľa, ktorá nie je ničím spochybnená. V záujme právnej istoty účastníkov konania súd pri rozhodovaní vychádzal aj z právnej argumentácie uvedenej v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16.03. 2016. Podľa názoru súdu uvedený nález Ústavného súdu je možné aplikovať na predmetné konanie, kde ide o prevod vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, pričom toto vlastnícke právo je tiež vedené v evidencii zabezpečenej štátom, v rámci príslušného dopravného inšpektorátu.
23. Súd ďalej z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný bol dobromyseľným nadobúdateľom vlastníckeho práva k predmetu sporu a konal s plnou právnou spôsobilosťou ako bežný občan (spotrebiteľ). Pri nadobúdaní hnuteľnej veci (osobného motorového vozidla) žalovaný bol povinný postupovať s obvyklou mierou opatrnosti a správať sa pri kúpe veci tak, aby preveril rizikovosť svojej majetkovej operácie a eliminoval nadmerné riziko, čo aj dodržal. Žalovaný si motorové vozidlo pri jeho kúpe skontroloval a vykonal skúšobnú jazdu na vozidle. Žalovaný dňa 05. 06. 2017 uzatvoril kúpnu zmluvu v zmysle § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorú mu na podpis predložil S. G.. Predaj sa uskutočnil v priestoroch obchodnej prevádzky LALA Autobazár Slovenské Ďarmoty s.r.o.. S. G. je súčasne konateľom obchodnej spoločnosti (autobazáru) s predmetom podnikania v oblasti predaja a kúpy používaných motorových vozidiel. Z predložených listinných dôkazov ako aj z výpovede žalobcu vyplýva, že S. G. obchoduje a má dlhoročne skúsenosti s dovozom a predajom používaných motorových vozidiel. Bolo preukázané, že S. G. dňa 05.06.2017 motorové vozidlo odovzdal žalovanému spolu s kúpnou zmluvou, potvrdením o emisnej kontrole, technickej kontrole, Osvedčením o registrácii vozidla - Časť II, vydaným v Českej republike a potvrdením o tom, že vozidlo je vybavené tmavými fóliami. Žalovaný svedkovi S.ovi G.ovi zaplatil dohodnutú kúpnu cenu. Za daných okolností sa žalovaný úplne oprávnene domnieval, že práve S. G. je osoba, ktorá bola poverená predávajúcim
na predaj vozidla. Žalovaný nemal možnosť postrehnúť nečestný úmysel predávajúceho, pretože organizácia predaja bola úplne v réžii S.a G.a. Žalovaný si síce kúpnu zmluvu neprečítal, ale pokiaľ by si ju aj prečítal, tak rozsah bežnej opatrnosti žalovaného nezahrňuje správanie, aby žalovaný kalkuloval s vadami zmluvy v tom, či podpisy na zmluve patria alebo nepatria účastníkom právneho úkonu. O danej okolnosti žalovaný nemal žiadny relevantný dôvod pochybovať. Žalovaný je bežným spotrebiteľom, ktorý nevykonáva podnikateľskú činnosť a neobchoduje v oblasti kúpy, predaja a sprostredkovania používaných motorových vozidiel. Keďže predaj motorového vozidla sa uskutočnil na prevádzke autobazáru, táto skutočnosť utvrdzovala žalovaného v tom, že S. G. je oprávnenou osobu (oprávneným držiteľom), ktorý je oprávnený s vozidlom disponovať. Postup žalovaného pri kúpe vozidla súd považoval preto za primeraný a vhodný, čo bolo konštatované tým, že DI OR PZ Veľký Krtíš potvrdil administratívny podklad pre prevod a registráciu vlastníctva vozidla na žalovaného ako platný a žalovanému vydal osvedčenie o evidencii vozidla - časť II č. TB XXXXXX.
24. Naopak, je treba dodať, že žalobca pri svojom výsluchu uviedol, že s S.om G.om sa poznal veľmi dobre. S. G. v minulosti sprostredkoval pre žalobcu predaj desiatich motorových vozidiel. Pri týchto motorových vozidlách mali medzi sebou uzatvorené komisionálne zmluvy. Tieto motorové vozidlá, si žalobca najprv prihlásil na svoje meno a tak sa potom následne prevádzali na nového vlastníka. Kúpne zmluvy v týchto prípadoch uzatváral S. G., pričom žalobca nevedel uviesť, kto bol ako predajca uvedený na kúpnych zmluvách. Predaj sporného vozidla žalobca uskutočňoval za účelom dosiahnutia obchodného zisku. Žalobca bol teda dostatočne znalý pomerov v spojitosti s predajom používaných motorových vozidiel. Vozidlo odovzdal S.ovi G.ovi s dokumentáciou v zmysle zaužívanej obchodnej praxe. Za daných okolností mohol a mal predpokladať, že predaj vozidla sa skôr, či neskôr uskutoční. Formou písomného potvrdenia o odovzdaní veci, písomnej zmluvy o sprostredkovaní predaja alebo iným spôsobom v súlade so zákonom neupravil rozsah vzájomných práv a povinností, čím nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd potom žalobu žalobcu zamietol a súčasne rozhodol o vzájomnej žalobe žalovaného tak, že jej vyhovel a určil, že žalovaný je výlučným vlastníkom osobného motorového vozidla Škoda Octavia VIN: Y EVČ: VK XXX BZ.“
4. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd aplikujúc ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Súčasne s poukazom na ust. § 155 ods. 2 CSP rozhodol aj o náhrade trov štátu vzniknutých v súvislosti s pribratím tlmočníka do konania a tiež rozhodol v zmysle § 258 ods. 1 a 3 CSP aj o svedočnom vypočutého svedka.
5. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Odvolaním napadol prvý, druhý a tretí výrok rozsudku žiadajúc ho zmeniť tak, že on bude určený za vlastníka motorového vozidla, vzájomná žaloba žalovaného bude zamietnutá a bude mu priznaná voči žalovanému náhrada trov konania v celom rozsahu.
6. V odvolaní žalobca uviedol, že okresný súd v rámci predbežného právneho posúdenia veci ustálil, že kúpna zmluva zo dňa 05. 06. 2017 uzavretá medzi ním a žalovaným je neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 OZ a že na tento spor nie je možné aplikovať nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. 03. 2016, pretože žalovaný nadobudol vlastnícke právo k vozidlu od vlastníka. Od tohto záveru sa v rozsudku ale okresný súd odchýlil, pričom žalobca vychádzal z takto prezentovaného právneho posúdenia okresného súdu aj pri navrhovaní a predkladaní dôkazov. Predbežné právne posúdenie veci je zásadným inštitútom účelovo zameraným na zefektívnenie sporového konania vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Ak v predbežnom právnom posúdení okresný súd uviedol, že nie je možné aplikovať spomínaný nález Ústavného súdu SR, tak potom v rámci jediného vykonaného pojednávania vo veci nemal dôvod navrhovať dôkazy v súvislosti so skúmaním a preukazovaním dobromyseľnosti žalovaného, pretože v priebehu vykonaného dokazovania nevyšli najavo také zásadné skutočnosti, ktoré by súdu neboli zrejmé z písomností ako aj z prednesov strán. Preto napadnuté rozhodnutie je prekvapivým, keďže v konečnom dôsledku okresný súd spomínaný nález aplikoval a posúdil nesprávne dobromyseľnosť žalovaného, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, lebo mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval svoje právo navrhnúť dôkazy na vyvrátenie dobromyseľnosti žalovaného ako nadobúdateľa. Ak mal súd za to, že je nutné sa odkloniť od predbežného právneho posúdenia, mal mu umožniť adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku
a procesnej obrany. Súd sa pritom presvedčivo a náležite nevyporiadal ani v rozsudku so zásadnou zmenou názoru, čím je rozsudok nejasný a nepreskúmateľný.
7. Ďalej žalobca v odvolaní namietal, že sa okresný súd nezaoberal naliehavým právnym záujmom na určení, že žalovaný je vlastníkom motorového vozidla. Podľa neho nemôže existovať naliehavý právny záujem žalovaného na takomto určení vlastníctva, lebo žalovanému svedčí zápis v evidencii motorových vozidiel, v ktorej je tento vedený ako jeho vlastník.
8. Napokon žalobca namietal aj to, že žalovaný nebol dobromyseľným nadobúdateľom motorového vozidla. Žalovaný má maďarskú národnosť, nerozumie po slovensky, čo sám deklaroval žiadosťou o ustanovenie tlmočníka do konania, kúpnu zmluvu si neprečítal, teda si neoveril, kto je skutočným vlastníkom motorového vozidla a napriek tomu bez poznania obsahu zmluvy ju podpísal. Žalovaný mal skúsenosť s prevodom vlastníckeho práva k ojazdenému motorovému vozidlu, mal vedomosť o tom, aké náležitosti sú potrebné na prepis motorového vozidla. Žalovaný si od predávajúceho nevyžiadal príslušné doklady potrebné pre prepis motorového vozidla, podpis na kúpnej zmluve predávajúceho nebol úradne overený, čo si musel žalovaný všimnúť a nepodpisoval predávajúcemu, ktorý bol vypočutý v spore ako svedok žiadne splnomocnenie. Na druhej strane uveril, že prepis bol možný aj bez jeho účasti a uspokojil sa s odpoveďou, že sa to svedkovi G.ovi s ťažkosťami podarilo vybaviť. Tak isto si nevyžiadal od predávajúceho ani potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny. Existencia dobrej viery sa posudzuje objektívne a nestačí len subjektívne presvedčenie dotknutej osoby, že je v dobrej viere a pokiaľ sa aj žalovaný odvoláva na právny omyl pri svojej dobromyseľnosti, nemôže byť tento ospravedlniteľným, lebo skutočnosti týkajúce sa prepisu motorového vozidla a predloženia overených splnomocnení, resp. kúpnych zmlúv mu museli byť známe. Tiež poukázal žalobca na to, že nastúpil do výkonu trestu a nemal objektívnu možnosť sa osobne presvedčiť o pravdivosti tvrdení svedka, že motorové vozidlo sa stále nachádza v autobazáre, pričom súd ustálil, že riadne nadobudol vlastnícke právo k motorovému vozidlu a kúpnu zmluvu so žalovaným nepodpísal a neudelil ani žiadne splnomocnenie, či súhlas, aby svedok G. predal toto motorové vozidlo tretej osobe. Nakoľko neudelil súhlas na predaj motorového vozidla, čo potvrdil aj samotný svedok a žalovaný to nepoprel, nelogickým potom bolo tvrdenie, že musel predpokladať, že skôr, či neskôr sa motorové vozidlo predá. Napokon poukázal na bod 22. odôvodnenia rozsudku plne sa s ním stotožňujúc, kde aj samotný súd uvádza, že kúpna zmluva medzi predávajúcim a kupujúcim bola neplatným právnym úkonom, napriek tomu opomenul okresný súd to, že platí zásada, že nikto nemôže previesť viac práv na iného, než sám má a jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastníctvo, toto právo nikdy nenadobudol a teda ho nemohol ďalej platne previesť.
9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces odklonom okresného súdu od predbežného právneho posúdenia veci, lebo v tomto súd uviedol, že žalovaný zatiaľ nepreukázal svoju dobromyseľnosť pri nadobudnutí motorového vozidla, čím si súd ponechal priestor na zmenu svojho stanoviska. Následným dokazovaním, najmä výsluchmi účastníkov a svedka G.a a tiež kúpnou zmluvou uzavretou medzi žalobcom a žalovaným bolo preukázané, že žalovaný nadobudol vlastníctvo k vozidlu dobromyseľne vzhľadom na všetky okolnosti. Predbežné právne posúdenie veci nemá podľa Civilného sporového poriadku pre súd žiadnu záväznosť a preto sa nemožno stotožniť s tým, že ak procesnou aktivitou žalovaného došlo k presvedčeniu súdu o nesprávnosti jeho predbežného právneho posúdenia veci, ide o porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. Naopak, z dôkazov vykonaných na pojednávaní po predbežnom právnom posúdení veci vyplynula potreba iného právneho posúdenia. Žalobca mal dostatočný priestor na uplatnenie prostriedkov procesného úkonu a procesnej obrany a pred ukončením dokazovania mu bol daný priestor na označenie dôkazov, ale žalobca bol v tomto pasívny, nenavrhol žiadne ďalšie dokazovanie, hoci ho zaťažovalo dôkazné bremeno. Civilný sporový poriadok pritom ani neukladá súdu povinnosť v prípade zmeny predbežného právneho posúdenia informovať strany o tejto zmene. Žalovaný sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že súd mal vedomosť o neplatnosti kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, lebo žalobca neplatnosť tejto zmluvy vo svojich písomných podaniach nenamietal, urobil tak až na pojednávaní, pričom sa jedná o skutočnosť, ktorou argumentoval žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe a žalovaný mal možnosť na túto skutočnosť reagovať. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o neplatnosti kúpnej zmluvy nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie, preto platnosť tohto právneho úkonu nebola žalobcom spochybnená. Tvrdenie žalobcu, že podpis v kúpnej zmluve o prevode motorového vozidla mu nepatrí je účelové, lebo zo samotného súdneho spisu je zrejmé, že žalobca sa zakaždým podpisuje inak a za tejto dôkaznej situácie je potrebné považovať kúpnu
zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným za platný právny úkon. Podľa žalobcu na tento prípad možno aplikovať spomínaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý je ako „šitý na mieru“ pre spravodlivé vyriešenie tejto veci, pretože rieši stret vlastníckych práv nedbalého vlastníka a dobromyseľného nadobúdateľa. Tvrdenia žalobcu, že nikdy nedal súhlas k prevodu motorového vozidla na žalovaného sú účelové, čo vyplýva z vykonaného dokazovania, z ktorého je zrejmé, že žalobca odovzdal svedkovi G.ovi viacero vozidiel za účelom ich predaja do autobazáru a je preto len ťažko uveriteľné, že vozidlá mu neodovzdal za účelom ich predaja. K podaniu trestného oznámenia žalobcu neviedlo to, že menovaný vozidlá predal iným osobám, ale to, že mu nevyplatil kúpne ceny za ne.
10. Vo vzťahu k námietke žalobcu o tom, že na podanej žalobe nemá žalovaný naliehavý právny záujem, poukázal tento na skutočnosť, že predmetné motorové vozidlo má aktuálne v držbe polícia a príslušný orgán policajného zboru postupom podľa § 97 Trestného poriadku ho vydá len tomu, koho vlastnícke právo bude určené súdom. Je teda daný aj jeho naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k vozidlu, lebo keby netvrdil žalobca, že je vlastníkom motorového vozidla, spor by nevznikol a polícia by mu už motorové vozidlo vydala.
11. Vo vzťahu k popieraniu dobromyseľnosti pri nadobudnutí vozidla uviedol žalovaný, že mal vedomosť o tom, že podpisuje kúpnu zmluvu a aj o tom, že motorové vozidlo nadobúda od žalobcu, lebo v kúpnej zmluve bolo uvedené jeho meno (aj v technickom preukaze), táto bola podpísaná a nepodpisoval by ju, keby nerozumel jej obsahu. Žalobca nesprávne argumentoval prepisom motorového vozidla v rámci okresu, lebo v tomto prípade nešlo o prepis vozidla v okrese, ale o prepis dovezeného motorového vozidla z Českej republiky, pričom žalobca nijak nepreukázal, že by prihlásenie vozidla do evidencie neprebehlo v súlade s právnymi predpismi. Okrem toho si nemusel vyžadovať od p. G.a potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny, lebo toto obsahuje samotná kúpna zmluva potvrdzujúca jej zaplatenie pred podpisom. V závere uviedol, že nakoľko žalobca nepreukázal tvrdenie, že predložená kúpna zmluva bola sfalšovaná, prvoinštančný súd mal pri rozhodnutí vychádzať zo záveru, že táto je platným právnym úkonom. Žalovaný žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
12. V následnom vyjadrení žalobca zopakoval, že súd sa odklonil od svojho predbežného právneho posúdenia. Okrem toho od samého začiatku ako sa dozvedel o existencii kúpnej zmluvy uvádzal, že ju nikdy nepodpísal, nejedná sa o jeho podpis na nej a keďže nemal predtým o zmluve vedomosť, nemohol sa k nej vyjadriť už pri podaní žaloby, lebo ju totiž predložil až žalovaný k svojmu vyjadreniu k žalobe. Nemal ani prečo navrhovať vykonanie dokazovania znalcom z písmoznalectva, lebo žiadna strana nepoprela skutkové tvrdenie toho, že podpis na kúpnej zmluve nepatrí jemu ako žalobcovi. Takisto zopakoval námietku, že žalovaný sa nijakým spôsobom nevysporiadal s absenciou naliehavého právneho záujmu v jeho prípade, keďže je ako vlastník a držiteľ zapísaný v evidencii motorových vozidiel a hoci toto nenamietal v konaní, súd má povinnosť túto procesnú podmienku skúmať ex offo. Zotrval aj na námietke nedobromyseľnosti žalovaného pri nadobudnutí motorového vozidla opakujúc argumenty obsiahnuté ohľadne tejto otázky už v podanom odvolaní.
13. Žalovaný na to písomne reagoval uvádzajúc, že až na pojednávaní žalobca po prvý krát uviedol skutočnosť, že predloženú kúpnu zmluvu nepodpísal. Žalovaný ale zotrval na tom, že sa jedná o platný právny úkon podpísaný žalobcom, ktorý ak tvrdil opak, mal to preukázať znaleckým posudkom z odboru písmoznalectva. Žalobca takýto dôkaz nedal vykonať zrejme kvôli obave preukázania, že zmluvu naozaj podpísal, lebo pri počte automobilov, ktoré previedol na tretie osoby prostredníctvom pána G.a si zrejme nie je sám istý, kto vlastne podpísal kúpnu zmluvu. Žalobca uviedol, že aj ostatné predaje motorových vozidiel boli sprostredkované obdobným spôsobom, avšak za tieto mu pán G. vyplatil dohodnutú čiastku a preto platnosť prevodov motorových vozidiel v týchto prípadoch nenamieta. Je evidentné, že keby menovaný vyplatil žalobcovi aj kúpnu cenu vozidla, ktoré je predmetom sporu, platnosť kúpnej zmluvy a zákonnosť prevodu vozidla by nikdy nenamietal. Svedok G. uviedol, že k vyplateniu ceny vozidla nedošlo len z dôvodu, že žalobca bol vo výkone trestu odňatia slobody a že to žalobcovi vyplatí, keď si spolu sadnú, čo žalobca nepoprel a nenamietal. Tiež to svedčí o existencii sprostredkovateľskej zmluvy medzi žalobcom a pánom G.om a o účelovosti tvrdení žalobcu, ktorý sa domáha sofistikovaným spôsobom neoprávneného obohatenia na úkor žalovaného s tým, že získa okrem kúpnej ceny za vozidlo, aj vozidlo samotné. Opätovne žalovaný poukázal na § 97 Trestného poriadku, pričom bez určovacieho výroku príslušný orgán policajného zboru nevydá motorové vozidlo, aj keď je osoba evidovaná ako vlastník motorového vozidla, preto jeho naliehavý právny záujem na požadovanom určení bol daný. Tvrdenie, že pán G. odovzdal žalovanému motorové vozidlo bez akéhokoľvek splnomocnenia nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní, lebo motorové vozidlá žalobca do bazáru pána G.a dával za účelom ich predaja, bol si vedomý, že ich odovzdal za týmto účelom, čo je evidentné z výsluchu menovaného svedka. Odovzdanie motorového vozidla pritom nie je právnym úkonom, ku ktorému by bolo potrebné písomné plnomocenstvo. Ak následne žalobca poukazuje na to, že žalovaný si kúpnu zmluvu celú neprečítal, nemá to žiaden vplyv na jej platnosť alebo neplatnosť, lebo výsluchom svedka G.a aj žalovaného bolo preukázané, že žalovaný prejavil vôľu nadobudnúť motorové vozidlo, vedel, že vlastníctvo nenadobúda od pána G.a, ale od žalobcu ako evidovaného v dokladoch od motorového vozidla, ktoré mu menovaný pred podpísanom kúpnej zmluvy ukazoval a je potrebné vziať do úvahy, že žalovaný je osobou vyššieho veku a nemusí celkom presne interpretovať všetky okolnosti uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že žalovaný pri svojom výsluchu uviedol, že v zmluve bola uvedená cena 3.340,- Eur a vozidlo nadobudol od žalobcu, je evidentné, že podstatné časti kúpnej zmluvy čítať musel. Napokon spochybňovanie prepisu motorového vozidla žalobcom nebolo nijak podložené relevantnými dôkazmi a súd teda musel vychádzať zo správnosti rozhodnutia okresného dopravného inšpektorátu o prepise vozidla na žalovaného.
14. Na základe odvolania žalobcu krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu (t. j. v prvom, druhom a treťom výroku) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.
15. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
16. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je v napadnutých výrokoch vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ust. § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením rozhodnutia vzťahujúcim sa k týmto výrokom, ktoré je dostatočne podrobné, jasné, zrozumiteľné i presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedeného v ust. § 220 ods. 2 CSP.
18. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa pri rozhodovaní a pri jeho odôvodnení nevysporiadal. Odvolací súd poukazuje na podrobné, zrozumiteľné a správne rozhodnutie prvoinštančného súdu, s ktorého právnymi závermi i argumentmi sa plne stotožňuje.
19. V prejednávanej veci sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu, ktorý dospel k záveru, že kúpna zmluva datovaná dňom 05. 06. 2017, ktorej predmetom bolo predmetné motorové vozidlo je absolútne neplatným právnym úkonom, lebo žalobca ako označený predávajúci v tejto kúpnej zmluve nemal v zmysle § 37 ods. 1 OZ vôľu tento právny úkon uzavrieť a predať motorové vozidlo práve žalovanému a za danú kúpnu cenu. Neplatnou je zmluva súčasne aj podľa ust. § 39 OZ kvôli neplatnosti tohto právneho úkonu pre rozpor s ust. § 123 a § 130 OZ. Okresný súd potom správne poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 a správne v tomto prípade vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu uprednostnil dobromyseľnosť žalovaného. Aj podľa odvolacieho súdu bol žalovaný pri nadobudnutí motorového vozidla dobromyseľným a preto bolo potrebné uprednostniť princíp ochrany dobrej viery žalovaného ako nadobúdateľa motorového vozidla na úkor ochrany vlastníckeho práva žalobcu ako pôvodného vlastníka. Okresný súd kolíziu vlastníckeho práva žalobcu s princípom ochrany dobrej viery žalovaného vyriešil podľa odvolacieho súdu v súlade s myšlienkami formulovanými ústavným súdom, ktorý v označenom náleze uviedol: „Pokiaľ nemožno zachovať maximum z oboch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej
viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní“.
20. Pokiaľ ide o samotnú dobromyseľnosť žalovaného v súvislosti s nadobudnutím motorového vozidla, odvolací súd nepotrebuje opakovať správne závery obsiahnuté v bode 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku a tak k týmto dopĺňa, že postup žalovaného pri kúpe motorového vozidla nijako nevybočoval z miery bežnej opatrnosti, ktorú je možno vyžadovať po každom bežnom človeku kupujúcom motorové vozidlo z autobazáru. Pokiaľ bol žalobca príslušnými dokladmi z evidencie vozidiel aj kúpnou zmluvou presvedčený o tom, že kupuje auto od vlastníka, tak nebolo jeho povinnosťou ďalej si toto nejakým spôsobom preverovať, keď všetky evidenčné úkony týkajúce sa prepisu za neho vybavil pán G.. Odvolací súd nenašiel v postupe žalovaného niečo, čo by tento zásadne zanedbal a čo by tak u neho muselo zákonite vzbudiť podozrenie, či skutočne nadobúda vlastníctvo od vlastníka vozidla. V tomto smere neboli dôvodnými námietky žalobcu, že malo dôjsť k nejakým pochybeniam na strane dopravného inšpektorátu, resp. že by si žalovaný mal ešte nejakým iným spôsobom overovať a preverovať to, či nadobúda vlastníctvo od oprávneného subjektu.
21. Takisto sa odvolací súd stotožňuje so skutočnosťami, ktoré vo vzťahu k žalobcovi uviedol okresný súd v bode 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde okresný súd popísal zistenia a závery týkajúce sa osoby žalobcu ako predchádzajúceho vlastníka motorového vozidla a v nadväznosti na zohľadnenie okolností tak na strane žalobcu ako pôvodného vlastníka a žalovaného ako dobromyseľného nadobúdateľa, dospel podľa odvolacieho súdu okresný súd k správnemu záveru v tom, že v danom prípade treba poskytnúť ochranu žalovanému ako dobromyseľnému nadobúdateľovi motorového vozidla. Podľa odvolacieho súdu si spravodlivé usporiadanie tohto vzťahu vyžaduje záver, aký urobil okresný súd, lebo žalobca nijakým spôsobom nespochybnil, že práve nevyplatenie kúpnej ceny motorového vozidla ho motivovalo k tomu, aby sa domáhal svojho práva žalobou, nijak nepoprel, že takýchto prevodov bolo zo strany svedka G.a realizovaných viacero, za ktoré mu ale kúpna cenu motorového vozidla bola uhradená, a teda toto bolo motiváciu podania žaloby, kedy si žalobca môže svoj nárok v podobe nároku na náhradu škody vymáhať od menovaného.
22. Vo vzťahu k predbežnému právnemu posúdeniu veci vyslovenému okresným súdom na pojednávaní dňa 21. 03. 2019, na ktorom následne vo veci aj rozhodol je potrebné zdôrazniť, že okresný súd už vtedy vyjadril názor, že kúpna zmluva je neplatným právnym úkonom a tento (správny) záver zaujal aj v konečnom rozhodnutí. Súčasne uviedol, že nie je možné na prípad aplikovať spomínaný nález Ústavného súdu SR, na rozdiel od toho potom postupoval v súlade s ním a vychádzal z neho. Podľa odvolacieho súdu sa ale okresný súd týmto nijak neodklonil od predbežného právneho posúdenia spočívajúceho v tom, že nepovažuje uzavretú zmluvu za platnú a v nadväznosti na to dal stranám jasne najavo, že do úvahy prichádza nazeranie na vec cez optiku prezentovanú v predmetnom náleze. Už totiž samotné spomenutie tejto judikatúry (označenej dokonca už vo vyjadrení žalovaného k žalobe) mohlo/ muselo stranám signalizovať, že otázka dobromyseľnosti (takisto prednesená žalovaným už v jeho písomnom vyjadrení k žalobe žalobcu) môže byť predmetom posudzovania zo strany súdu. Predbežné právne posúdenie ako správne uviedol aj žalobca v podanom odvolaní slúži na to, aby nedošlo k tzv. prekvapivým rozhodnutiam založeným na skutočnostiach, na ktoré nemohla strana adekvátne procesne zareagovať, ale o takéto rozhodnutie tu nešlo. Okresný súd povedal ako podľa neho vyzerá v danom štádiu súdená vec, spomenul nález Ústavného súdu SR, ktorého aplikáciu zvažoval a tak nemôže byť následné zaujatie iného stanoviska považované za odlišné a prekvapivé právne posúdenie veci. Predbežné právne posúdenie veci zo strany súdu realizované v zmysle § 181 ods. 2 CSP nie je totiž informáciou o tom, ako sa spor skončí, ale o tom, ako sa spor môže vyvíjať a skončiť. Podľa odvolacieho súdu bolo v danej situácii úplne jasné, že podstatnou otázkou v spore je (ne)platnosť uzavretej kúpnej zmluvy a s tým následne súvisiaca (ne)dobromyseľnosť žalovaného pri nadobúdaní vlastníctva, kedy okresný súd ani nemusel informovať strany, že bude prípadne aplikovať nejaký záver vyplývajúci z judikatúry Ústavného súdu SR. Aj žalobcovi muselo byť jasné, že prichádza do úvahy posudzovanie otázky dobromyseľnosti žalovaného a že túto bude potrebné z jeho strany vyvrátiť, čo mu muselo byť zrejmé o to viac, že na dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva motorového vozidla poukazoval žalovaný už vo svojom vyjadrení k žalobe. Neobstojí potom tvrdenie žalobcu o tom, že kvôli predbežnému právnemu posúdeniu veci zo strany súdu nemohol navrhovať v tomto smere dôkazy. Faktom totiž je, že dôkazy nielenže mohol navrhnúť už po obdržaní vyjadrenia žalovaného k žalobe, ale v súlade s ust. § 153 ods. 1 CSP ich dokonca mal navrhnúť už vtedy a nie čakať na nariadené pojednávanie. Tu podľa odvolacieho súdu ide o príklad postupu žalujúcej strany, ktorý nebol súladný s
§ 153 ods. 1 CSP a preto ak žalobca nevyužil časový priestor navrhnúť relevantné dokazovanie pred pojednávaním, nemohla by mu byť poskytnutá možnosť vykonať dôkazy navrhnuté až na samotnom pojednávaní vzhľadom na ust. § 153 ods. 2 CSP. Okrem toho ani po zrealizovanom dokazovaní žalobca ďalšie dokazovanie nenavrhoval a v konečnom dôsledku ani v odvolaní neuviedol aké konkrétne dôkazy vlastne chcel navrhnúť vykonať. Podľa odvolacieho súdu preto nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, lebo opätovne treba zdôrazniť, že nedošlo k zmene predbežného právneho posúdenia v tom zmysle, že by boli aplikované napokon také predpisy a zákonné ustanovenia, s ktorými žiadna zo strán nemohla rátať.
23. Napokon je síce pravdou, že sa okresný súd nevysporiadal s naliehavým právnym záujmom žalovaného na podanej žalobe, robí tak ale v súlade s ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd plne sa stotožňujúc s obranou žalovaného, ktorý správne uviedol, že vzhľadom na znenie ust. § 97 ods. 1 Trestného poriadku a úschovu motorového vozidla policajným orgánom, ktorý prípisom zo dňa 22. 11. 2018 (č. l. 51 spisu) vyzval žalovaného na uplatnenie svojho práva na súde, mal tento v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP naliehavý právny záujem na podanej (vzájomnej) žalobe i napriek svojej evidencii ako vlastníka a držiteľa sporného motorového vozidla v evidencii motorových vozidiel. Totiž bez toho, aby bolo súdom právoplatne určené, že vlastníkom motorového vozidla je žalovaný, mu toto nemôže byť zo strany policajného orgánu z úschovy vydané, nakoľko si nárok naň uplatnil aj žalobca. Čiže ani táto námietka žalobcu v odvolaní nebola dôvodnou.
24. Z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalobcu ako nedôvodné a preto rozsudok súdu prvej inštancie v prvom a druhom výroku ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, a to vrátane tretieho (závislého) výroku o trovách konania, ohľadne ktorého žalobca v odvolaní neuviedol žiadnu konkrétnu odvolaciu argumentáciu.
25. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).