Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/35/2020

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudcov JUDr. Evy Kyselovej a Mgr. Miroslava Mazúcha, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 30. septembra 2020, o odvolaní obžalovanej M. Z. a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. zo dňa 25.2.2020, takto

rozhodol:

Podľa z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn. zo dňa 25.2.2020 .

Podľa vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom bola M. Z., nar. XX.X.XXXX, uznaná vinnou zo zločinu opustenia dieťaťa podľa § 206 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že:

dňa 11.6.2018 v čase okolo 8.30 hod. pred garážou číslo XX, v meste H., na ulici O., v blízkosti budov Hornooravskej nemocnice s poliklinikou Trstená, zaparkovala osobné motorové vozidlo značky BMW, ev. č. NO 836 EU, aj so svojou ťažko zdravotne postihnutou maloletou dcérou Z. Z., nar. X.XX.XXXX, pripútanou v autosedačke na zadnom sedadle vozidla, z vozidla vystúpila, toto uzamkla, avšak maloletú dcéru ponechala bez dozoru vo vozidle a to napriek letnému slnečnému počasiu, následne odišla na lekárske vyšetrenia do priestorov Hornooravskej nemocnice s poliklinikou Trstená, kde zotrvala minimálne až do 12.47 hod. a následne sa k vozidlu vrátila, pričom následkom ponechania dieťaťa v prehriatom vozidle spôsobenom vonkajšou letnou teplotou ovzdušia došlo k malígnemu opuchu mozgu maloletej v dôsledku nadmerného pôsobenia tepla na telo dieťaťa s následným nadmerným prehriatím organizmu, čo spôsobilo smrť maloletej Z. Z..

Za spáchanie tejto trestnej činnosti bola obžalovaná podľa § 206 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. j), l) Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák. odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky. Podľa § 48 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní podala odvolanie obžalovaná M. Z.. Zahlásené odvolanie obžalovaná zdôvodnila prostredníctvom obhajcu písomným podaním zo dňa 10.6.2020, doručeným Okresnému súdu Námestovo dňa 10.6.2020, s poukazom na nasledovné:

Obžalovaná namieta správnosť napadnutého rozsudku, a to z dôvodu, že v danej veci bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Obžalovaná na hlavnom pojednávaní konanom 21.2.2019 na Okresnom súde Námestovo po prednesení obžaloby prokurátorom bola samosudkyňou vyzvaná na urobenie vyhlásenia podľa , , Obžalovaná po výzve súdu

urobila vyhlásenie podľa , že nepopiera spáchanie skutku. Následne súd obžalovanej položil otázky v zmysle , , , , Po prečítaní otázok obžalovanej podľa , , , , , na ktoré obžalovaná odpovedala evidentne neisto, položil prokurátor obžalovanej až po tom, čo navrhol súdu prijať vyhlásenie obžalovanej, otázku, či obžalovaná si je vzhľadom k závažnosti veci vedomá trestnej sadzby, ktorú zákon za zločin, z ktorého je obvinená, ukladá. Obžalovaná neodpovedala, na čo prokurátor obžalovanú oboznámil so sadzbou v rozpätí 7 - 12 rokov. Obžalovaná bezprostredne na to uviedla, že nevedela o tejto trestnej sadzbe. Vzhľadom na uvedené vyjadrenie obžalovanej, zaprotokolované na str. 3 zápisnice z hlavného pojednávania, že nevedela o tejto trestnej sadzbe (ktorú zákon ustanovuje za zločin podľa Tr. zák.) vznikajú vážne pochybnosti ohľadom pravdivosti a správnosti odpovedí obžalovanej na otázky, ktoré jej boli samosudkyňou položené v zmysle , , , , , a to najmä v prípade jej odpovede „áno" na otázku uvedenú v ustanovení Za tohto stavu, kedy bolo priamo na hlavnom pojednávaní preukázané, že obžalovaná napriek jej odpovedi na otázku v ustanovení „áno" nemala vedomosť o trestnej sadzbe a nebola si trestnej sadzby vedomá, a teda súdu neodpovedala pravdivo, súd nemal vyhlásenie obžalovanej prijať. Domnieva sa, že súd pochybil, keď prijal vyhlásenie obžalovanej podľa , pretože ohľadom jej odpovedí na položené otázky, ktoré jej súd po vyhlásení kládol, vznikli už priamo na hlavnom pojednávaní (ešte pred prijatím vyhlásenia) dôvodné pochybnosti. Za ďalšie vytýkajú nesprávnosť procesného postupu súdu, pretože súd nepostupoval v súlade s ustanovením Obžalovaná poukazuje na zásadné porušenie jej práva na obhajobu, ktoré vidí v tom, že súd ju nepoučil o následkoch vyhlásenia podľa alebo c) v rozsahu podľa odsekov 5 a 8, najmä obžalovaná vôbec nebola poučená o tom, že vyhlásenie podľa , je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa Tento nesprávny procesný postup súdu je preukázaný zvukovým záznamom z hlavného pojednávania konaného dňa 21.2.2020, z ktorého nevyplýva, že by súd obžalovanú poučil v zmysle Tr. zák. Aj keď obžalovanú osobu nemožno nijakým spôsobom nútiť, aby vyhlásenie podľa urobila, treba jej to len umožniť, a to po náležitom poučení o procesných dôsledkoch takéhoto vyhlásenia, vrátane poučenia o nemožnosti podať odvolanie proti rozsudku o vine, ako aj obmedzenej možnosti podania dovolania, okrem dôvodu podľa V predmetnej veci vzhliada zásadné porušenie práva na obhajobu, ktorého porušenie spočíva v úplnej absencii poučenia obžalovanej súdom prvého stupňa o procesných dôsledkoch vyhlásenia v zmysle Obžalovaná namieta, že nebola riadne poučená o následkoch vyhlásenia, ktoré urobila. S poukazom na uvedené obžalovaná navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok z dôvodu podľa zrušil a podľa vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V ďalšom odvolanie obžalovanej smeruje proti výroku napadnutého rozsudku o uložení trestu obžalovanej. Obžalovaná nesúhlasí s výškou uloženého trestu, a navrhuje, aby odvolací súd podľa v napadnutej časti vo výroku o treste rozsudok zrušil a podľa sám rozhodol vo veci tak, že obžalovanej uloží minimálnu výmeru trestu odňatia slobody, ktorú zákon pripúšťa. Obžalovaná má za to, že aj keď prvostupňový súd pri ukladaní trestu použil zákonné ustanovenie Tr. zák. a trest mimoriadne znížil, tento je stále prísny, a to s poukazom na okolnosti spáchania skutku, ako aj osobu obžalovanej, jej osobné a rodinné pomery. Obžalovaná je toho názoru, že v jej prípade by postačovalo na nápravu, ako aj ochranu spoločnosti trest odňatia slobody v minimálnej výmere, ktorú zákon pripúšťa. Už prvostupňový súd v prípade obžalovanej konštatoval poľahčujúce okolnosti a síce, že obžalovaná sa dobrovoľne k spáchaniu trestného činu priznala a svoje konanie úprimne oľutovala; pri ukladaní trestu však súd mal možnosť a mohol postupovať miernejšie. Z odpisu z registra trestov je zrejmé, že v registri trestov nemá obžalovaná žiaden záznam, a je bezúhonnou osobou, ktorá následky spáchania predmetného skutku bude niesť celý svoj život, pričom už samotný následok, ktorý nastal, je možné pokladať pre obžalovanú za ten najväčší trest. Obžalovaná je toho názoru, že ak by prvostupňový súd dôsledne prihliadol na všetky okolnosti spáchania skutku, ktorý sa jej kladie za vinu a je kvalifikovaný ako zločin opustenia dieťaťa podľa , , Tr. zák., najmä na mieru zavinenia, osobu páchateľa, na okolnosti, za ktorých došlo k spáchaniu trestného činu, na účel trestu a na možnosti nápravy páchateľa, pri ktorých by zohľadnil osobné a rodinné pomery obžalovanej, jej zdravotný stav, okolnosť, že doposiaľ nebola súdne trestaná a ani nebola postihnutá za priestupok, pričom predmetný skutok bol absolútnym skratom

(vybočením) z doposiaľ bezúhonného života obžalovanej, mohol prvostupňový súd dospieť k záveru, že v predmetnej veci po zhodnotení všetkých kritérií pre ukladanie trestu, sa javí trest, ktorý bol obžalovanej uložený, i keď pod spodnou hranicou ako trest neprimerane prísny. V danom prípade mohol súd uložiť obžalovanej trest na úplne spodnej hranici vo výmere 2 (dva) roky a takto uložený trest by postačoval na nápravu obžalovanej a zároveň by splnil svoje funkcie - ochrannú, preventívnu, ako aj represívnu. Obžalovaná poukazuje na to, že rozlišovacím kritériom obmedzenia mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody, ustanoveným v až e) Tr. zák. je dolná hranica sadzby trestu odňatia slobody uvedená v ustanovení osobitnej časti . Obžalovaná sa domnieva, že v predmetnom prípade mohol súd aplikovať ustanovenie Tr. zák. Podľa ustanovenia Tr. zák., ak vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má súd za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. V ustanovení Tr. zák. sa uvádza, že pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu, súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako dva roky, ak je v osobitnej časti dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň päť rokov. Z vyššie uvedeného vyplýva, že limitácia zmierňovacieho ustanovenia vyjadrená v ustanovení Tr. zák. určuje minimálnu hranicu trestnej sadzby, ktorú súd musí uložiť. V ustanovení Tr. zák. sa spomína dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorá je uvedená v osobitnej časti . Preto, ak súd rozhoduje o mimoriadnom znížení trestu, mal by vychádzať pri aplikácii ustanovenia Tr. zák. zo základných sadzieb konkrétnych trestných činov uvedených v osobitnej časti . Pri mimoriadnom znížení trestu mohlo byť v prípade obžalovanej použité ustanovenie Tr. zák., ktoré je dané dolnou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody podľa Tr. zák. (7 rokov až 12 rokov). Napriek tomu, že použitie ustanovenia Tr. zák. v predmetnej veci nezakladá nárok obžalovanej na trest odňatia slobody uložený na spodnej hranici uvedenej v tomto ustanovení, ale len rozlišuje zníženie sadzby, v rozsahu ktorého je možné trest uložiť, je obžalovaná toho názoru, že v predmetnom prípade by práve aplikácia a limitovaná minimálna sadzba uloženia trestu uvedená v ustanovení Tr. zák. mohla byť súdom uplatnená. Aj keď obžalovaná si je vedomá, že súd v jej prípade v rámci ukladania trestu využil inštitút mimoriadneho zníženia trestu, predsa len je obžalovaná presvedčená, že v jej prípade je potrebné zaoberať sa otázkou, či uložený trest je vzhľadom na všetky okolnosti primeraný, či by nepostačoval aj trest kratšieho trvania. Obžalovaná dáva odvolaciemu súdu do pozornosti, že dňa 11.6.2018, teda v čase, kedy došlo k spáchaniu predmetného skutku, bola takmer v 36 týždni tehotenstva, pričom u nej išlo o štvrté tehotenstvo. Prvé dve tehotenstvá boli neúspešné a z tretieho tehotenstva sa dňa X.XX.XXXX narodila maloletá Z., pričom sa jednalo o predčasný pôrod v 30 týždni tehotenstva a maloletá Z. sa narodila ako dieťa, ktoré podľa lekárskych správ neprospievalo a bolo podozrenie na kvadrahypertonus a PM retardáciu. Maloletá Z. nedokázala sama jesť, chodiť, boli u nej prítomné poškodenia, ktoré spôsobili, že jej vývoj oproti iným deťom výrazne zaostával. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že o maloletú Z. sa starali jej rodičia (obžalovaná s manželom) spoločne, čo nie je úplne opodstatnené tvrdenie, nakoľko prevažnú starostlivosť maloletej Z. poskytovala matka - obžalovaná, nakoľko manžel obžalovanej a otec maloletej pracoval mimo bydliska v zahraničí v turnusoch a doma sa zdržiaval len pár dní do mesiaca. Rodinné zázemie obžalovanej nebolo priaznivé, obžalovaná sa na Oravu prisťahovala z Prešova a mala tu vytvorené len veľmi slabé sociálne väzby. S osobou, s ktorou bola z príbuzných v kontakte najviac, bol svokor, s ktorým mala naštrbený vzťah z dôvodu jeho pozitívneho vzťahu k alkoholu a tým aj nadužívaniu alkoholických nápojov. V deň, kedy došlo k spáchaniu skutku, obžalovaná nemala vo svojom okolí nikoho, na koho by sa mohla s dôverou obrátiť a požiadať o postráženie dieťaťa (hoc i na krátky čas), ktorého stráženie si vyžadovalo zvýšenú starostlivosť a úsilie. Z pochopiteľných dôvodov sa osoby v okolí obžalovanej obávali postrážiť maloletú Z., najmä s poukazom na jej nepriaznivý zdravotný stav a útly vek. To bol jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý obžalovaná zobrala maloletú Z. dňa 11.6.2018 na vyšetrenie do Hornooravskej nemocnice s poliklinikou v Trstenej so sebou. Ako už bolo uvedené, obžalovaná vo vysokom štádiu tehotenstva na konci 8 mesiaca v 35 tt + 5 sa dostavila na vyšetrenie v Hornooravskej nemocnici s poliklinikou v Trstenej, ktoré prostredie jej vôbec nebolo známe, bola tam po prvýkrát. Osobné motorové vozidlo, na ktorom spoločne s dcérou Z. do nemocnice v Trstenej prišli, zaparkovala na mieste, vyhodnotiac podľa obžalovanej, bezpečnom. V čase, kedy obžalovaná vozidlo odstavila, bolo v tieni. Keďže maloletá Z. po ceste do Trstenej vo vozidle zaspala, obžalovaná ju s dobrým úmyslom, aby ju nebudila, nechala v aute spať, pričom ani na sekundu ju ani len nenapadlo, čo sa môže stať. Obžalovaná si absolútne neuvedomovala nebezpečnosť situácie,

tobôž nie následok, ktorý nastal. Obžalovaná si vôbec neuvedomila nebezpečenstvo ponechania dieťaťa vo vozidle. Navyše psychický stav a rozpoloženie obžalovanej v deň spáchania skutku, nezodpovedali bežnému psychickému stavu a rozpoloženiu, ktoré možno badať a pozorovať u bežnej populácie, čoho dôvodom bolo vysoké štádium tehotenstva, z toho vyplývajúci blížiaci sa pôrod, a najmä pretrvávajúci strach, vnútorné obavy z neho, ktorých následkom bolo psychické vypätie a vyčerpanie. Nepriaznivý duševný a psychický stav obžalovanej vznikol v súvislosti s objektívnymi príčinami, za ktoré môžeme považovať doposiaľ získané mimoriadne negatívne skúsenosti obžalovanej z predchádzajúcich tehotenstiev a jedného predčasného pôrodu, z ktorého pochádzala maloletá Z.. Obžalovaná teda nechala maloletú Z. v zaparkovanom vozidle, pričom si neuvedomovala vznik nebezpečenstva a ohrozenia života dieťaťa. Obžalovaná sa o maloletú Z. náležite a riadne starala, ktoré skutočnosti boli preukázané v prípravnom konaní, napr. zo svedeckej výpovede manžela obžalovanej. Manžel obžalovanej potvrdil, že maloletá Z. trpela detskou mozgovou obrnou, a práve obžalovaná jej poskytovala nepretržitú starostlivosť. Maloletá Z. vyžadovala starostlivosť 24/7, ktorú jej obžalovaná riadne poskytovala. Obžalovaná s maloletou Z. cvičila aj tzv. Vojtovou metódou aj trikrát denne a pravidelne s maloletou chodila na všetky zdravotné lekárske prehliadky a vyšetrenia. Odvolaciemu súdu predkladá zdravotné záznamy maloletej Z. z vyšetrení, z ktorých je jednoznačne preukázané, že obžalovaná sa o maloletú Z. riadne starala a postupovala podľa odporúčaní lekárov. Obžalovaná sa snažila maloletej Z. podľa dostupných možností zlepšiť kvalitu života a práve z tohto dôvodu s dcérou každodenne cvičila napr. Vojtovou metódou. Obžalovaná mala k maloletej Z. vybudované mimoriadne silné citové väzby a tragická udalosť, ktorá sa stala dňa 11.6.2018, je pre obžalovanú extrémne ťaživá. Narodenie maloletej Z. a následné zistenie, že dieťa bude postihnuté, samo o sebe nesporne predstavovalo psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre obžalovanú, ale aj jej manžela. Stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa, ktoré trpí mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím. Obžalovaná s manželom sa s touto situáciou vysporiadali, avšak je zrejmé, že vysoké štádium tehotenstva u obžalovanej opätovne spôsobilo, že sa neustále vynárali myšlienky, ako to bude tentoraz a psychické rozpoloženie obžalovanej bolo ovplyvnené strachom a obavou a v tomto duchu obžalovaná nedokázala rozmýšľať a konať, ako by tomu bolo za bežných okolností. Obžalovaná vôbec nevedela, ani nepredpokladala, že by sa maloletej Z. mohlo v zaparkovanom aute niečo stať, že by jej dokonca hrozilo nebezpečenstvo, že by bola ohrozená na zdraví a živote. Skutok zo dňa 11.6.2018 je osobným zlyhaním obžalovanej, ktorá si jeho tragický následok ponesie po celý život. Obžalovaná sa v súčasnosti stará o maloletého U., ktorý sa obžalovanej a jej manželovi narodil ani nie mesiac po tragickej udalosti zo dňa 11.6.2018. Obžalovaná doposiaľ žila bezúhonným životom a v prípade skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku ide o mimoriadne ojedinelé vybočenie z jeho rámca, ktorého tragický následok by bolo možné už samo o sebe pokladať za dostatočný trest pre obžalovanú, ktorá s vedomím smrti maloletej Z. bude musieť žiť do konca života. V zmysle zásad ukladania trestov, trest uložený páchateľovi trestného činu má byť sankcia smerovaná výlučne voči páchateľovi trestného činu, a teda má postihovať výlučne páchateľa, a to tak, aby zabezpečil čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Samotným uložením trestu páchateľovi trestného činu sa však nepriamo postihne aj jeho rodina a jemu blízke osoby, ak sú závislé na jeho starostlivosti. Vzhľadom na uvedené je obžalovaná presvedčená, že trest odňatia slobody, ktorý jej bol uložený v trvaní 4 roky, by nezodpovedal pomerom obžalovanej vzhľadom na mimoriadne negatívny vplyv na jej rodinu a takýto trest (hoci už aj mimoriadne znížený) by bol neprimerane prísny a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania v rozsahu minimálneho trestu odňatia slobody, ktorý zákon pripúšťa. V závere obžalovaná uvádza, že nesúhlasí ani s právnou kvalifikáciou skutku, z ktorého je obžalovaná, ktorý je kvalifikovaný ako zločin opustenia dieťaťa podľa § 206 Tr. zák. Obžalovaná je toho názoru, že skutok uvedený v obžalobe prokurátora, ktorý sa stal dňa 11.6. 2018, je s ohľadom na okolnosti prípadu možné kvalifikovať ako prečin usmrtenia podľa § 149 Tr. zák.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj prokurátor, a to proti výroku o treste v neprospech obžalovanej. Zahlásené odvolanie prokurátor zdôvodnil písomným podaním zo dňa 19.5.2020, doručeným Okresnému súdu Námestovo dňa 20.5.2020:

S predmetným rozsudkom okresného súdu sa možno stotožniť, čo sa týka výroku o uznaní viny, kde toto plne zodpovedá vykonanému dokazovaniu. Nemožno sa však stotožniť s výrokom o treste. Súd v danom prípade mimoriadne znížil trest podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. V odôvodnení rozsudku súd pri mimoriadnom

znížení trestu poukázal na skutočnosť, že obžalovaná má vo svojej starostlivosti maloleté dieťa a v prípade uloženia trestu, čo i len na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, by utrpelo ujmu toto maloleté dieťa a absencia matky pri výchove dieťaťa by mala ťažko napraviteľné následky. Má za to, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre mimoriadne zníženie trestu postupom podľa Tr. zák. V priebehu konania neboli zistené, ako ani súd neuviedol v odôvodní rozsudku, také okolnosti prípadu alebo pomery obžalovanej, ktoré by spôsobovali, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej pre žalovaný trestný čin, bolo pre obžalovanú neprimerane prísne. Má za to, že starostlivosť o maloleté dieťa sama osebe nie je dostatočným dôvodom na aplikáciu ustanovenia Tr. zák. V prípade, ak by súd chcel v danej veci využiť inštitút mimoriadneho zníženia trestnej sadzby, bolo na mieste, aby vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovanej, že nepopiera spáchanie skutku, súd postupoval za použitia ustanovenia , Tr. zák., kedy je možné uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby odvolací súd na základe podaného odvolania zrušil napadnutý výrok o treste a sám vo veci rozhodol o uložení zákonného trestu.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolatelia (obžalovaná a prokurátor) podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa Zistil potom, že odvolanie podané obžalovanou je dôvodné, a to z dôvodov, na ktoré poukázala obžalovaná v rámci odvolania. Preskúmaním spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd sa v konaní, ktoré predchádzalo vyhlásenému výroku o treste, dopustil závažného procesného pochybenia, ktoré malo za následok porušenie práva obžalovanej na obhajobu zásadným spôsobom a je tu daný zákonný dôvod podľa na zrušenie napadnutého rozsudku a podľa na vrátenie veci okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil nasledovné:

Predmetný rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn. zo dňa 25.2.2020, ktorým bola obžalovaná M. Z. uznaná vinnou zo zločinu opustenia dieťaťa podľa § 206 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Tr. zák. a bol jej uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, bol výsledkom konania, v ktorom obžalovaná M. Z. učinila vyhlásenie podľa , teda že nepopiera spáchanie skutku, ktoré okresný súd následne postupom podľa prijal.

V zmysle , ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku, súdom prijaté vyhlásenie je v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním. V danom prípade, nakoľko rozsudok je výsledkom súdom prijatého vyhlásenia obžalovanej, že nepopiera spáchanie skutku, je možné odvolanie podať len proti výroku o treste.

Aj keď obžalovaná M. Z. v rámci podaného odvolania namieta uloženie neprimerane prísneho trestu, súčasne poukazuje na vážne procesné pochybenia spočívajúce v porušení jej práva na obhajobu v konaní pred okresným súdom, ktoré predchádzalo vyhlásenému rozsudku, a teda aj výroku o treste. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustanovenie v zmysle ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. V tomto konkrétnom prípade, na podklade odvolania obžalovanej, bolo preto povinnosťou krajského súdu zaoberať sa aj odvolacími námietkami obžalovanej smerujúcimi voči konaniu, ktoré napadnutému výroku predchádzalo.

Ohľadne konania, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku (a teda v konečnom dôsledku aj napadnutému výroku o treste), obžalovaná konkrétne namieta, že v jej prípade v konaní pred súdom prvého stupňa neboli splnené zákonné podmienky pre prijatie jej vyhlásenia, že nepopiera spáchanie skutku podľa Pred rozhodnutím súdu o prijatí vyhlásenia obžalovanej, že nepopiera spáchanie skutku, došlo k vážnym procesných pochybeniam, ktoré mali za následok porušenie jej práva na obhajobu zásadným spôsobom. Po vyhlásení obžalovanej, že nepopiera spáchanie skutku, samosudkyňa obžalovanej následne kládla otázky podľa , , , ,

Obžalovaná na položené otázky odpovedala evidentne neisto. Sám prokurátor až po tom, čo po položení otázok obžalovanej súdom navrhol prijať vyhlásenie obžalovanej, položil obžalovanej otázku, či si je obžalovaná vzhľadom na závažnosť veci vedomá trestnej sadzby trestu odňatia slobody za žalovaný zločin. Obžalovaná na otázku prokurátora neodpovedala a po tomto ju prokurátor oboznámil s trestnou sadzbou trestu odňatia slobody na 7 až 12 rokov. Obžalovaná na to bezprostredne reagovala, že nevedela o tejto trestnej sadzbe. Za tohto stavu tu existujú vážne pochybnosti ohľadne pravdivosti a správnosti odpovedí obžalovanej na otázky položené jej samosudkyňou v zmysle , , , , , a to najmä v prípade odpovede obžalovanej „áno" na otázku podľa Vzhľadom na uvedené, keď bolo priamo na hlavnom pojednávaní preukázané, že obžalovaná napriek jej odpovedi „áno" na otázku v ustanovení nemala vedomosť o trestnej sadzbe trestu odňatia slobody za žalovaný skutok, nemal súd vyhlásenie obžalovanej prijať. Ešte pred rozhodnutím súdu o prijatí vyhlásenia obžalovanej tu teda vznikli také dôvodné pochybnosti ohľadne odpovedí obžalovanej na súdom kladené otázky, pre ktoré súd v konečnom dôsledku pochybil, keď vyhlásenie obžalovanej prijal. K ďalšiemu zásadnému procesnému pochybeniu súdu a tým k porušeniu práva obžalovanej na obhajobu došlo aj tým, keď súd obžalovanú pred vyhlásením o vine nepoučil v rozsahu odsekov 5 až 8 ustanovenia , najmä obžalovanú vôbec nepoučil o tom, že vyhlásenie podľa , je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa Uvedené skutočnosti pritom nepochybne vyplývajú zo zvukového záznamu z hlavného pojednávania pred okresným súdom zo dňa 21.2.2020.

Podľa , po prednesení obžaloby predseda senátu poučí obžalovaného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení, že a) je nevinný, b) je vinný zo spáchania skutku alebo niektorých zo skutkov uvedených v obžalobe, c) nepopiera spáchanie skutku alebo niektorých zo skutkov uvedených v obžalobe.

Podľa , predseda senátu súčasne obžalovaného poučí o následkoch vyhlásenia podľa odseku 1 písm. b) alebo c), a to v rozsahu podľa odsekov 5 a 8.

Podľa , ak má obžalovaný obhajcu, môže sa s ním pred vyhlásením podľa odseku 1 radiť.

Podľa , ak to vyžadujú okolnosti prípadu, záujem verejnosti alebo obžalovaného, môže súd obžalovanému povoliť, aby namiesto vyhlásenia, že je vinný, vyhlásil, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, ktoré súd pre potreby ďalšieho konania a rozhodnutia bude považovať za priznanie spáchania skutku. O tom musí byť obžalovaný poučený.

Podľa , ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa , , , a a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa . Podľa , pred rozhodnutím súdu o prijatí vyhlásenia obžalovaného, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, ako aj pred rozhodnutím o prijatí vyhlásenia obžalovaného podľa odseku 4 súd zistí stanovisko prokurátora, poškodeného a zúčastnenej osoby, ak sú prítomní na hlavnom pojednávaní.

Podľa , súd po vyhlásení obžalovaného podľa odseku 5 rozhodne uznesením, či toto vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo neprijíma.

Podľa , ak súd rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného podľa odseku 5 prijíma, zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná, a vykoná dôkazy súvisiace s nepriznaným skutkom, výrokom o treste, náhrade škody alebo ochranného opatrenia. To nevylučuje možnosť výsluchu obžalovaného o účasti inej osoby na žalovanej trestnej činnosti.

Podľa , , , , , po prednesení návrhu dohody o vine a treste predseda senátu zistí formou otázok, či obvinený

- rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu,

- bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby,

- rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu,

- bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu,

- sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa v návrhu dohody o vine a treste kvalifikuje ako určitý trestný čin.

Podľa vety prvej a druhej , orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie. Poučenie sa obvinenému v prípade potreby primerane vysvetlí. Vzhľadom na odvolacie námietky obžalovanej týkajúcich sa vážnych procesných pochybení súdu prvého stupňa v konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého rozsudku, a to v súvislosti s prijatím vyhlásenia obžalovanej, že nepopiera spáchanie skutku, sa krajský súd okrem zápisnice z predmetného hlavného pojednávania zo dňa 21.2.2020 oboznámil aj so zvukovou nahrávkou z označeného hlavného pojednávania z elektronického súdu spisu. Na základe uvedeného krajský súd konštatuje dôvodnosť odvolacích námietok obžalovanej so záverom, že v rámci konania, ktoré predchádzalo vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku (a tým aj napadnutého výroku o treste), došlo k vážnemu procesnému pochybeniu súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodovaním o prijatí vyhlásenia obžalovanej, že nepopiera spáchanie skutku, čo malo za následok porušenie práva obžalovanej na obhajobu zásadným spôsobom a nezákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa o prijatí vyhlásenia obžalovanej.

Nevyhnutným zákonným predpokladom pre prijatie vyhlásenia obžalovanej súdom, že nepopiera spáchanie skutku podľa , bola kladná odpoveď obžalovanej na otázky položené jej súdom po vyhlásení podľa , , , , Aj keď podľa zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 21.2.2020 obžalovaná mala na všetky otázky položené podľa , , , , odpoveď kladne, resp. „áno", uvedené nezodpovedá skutočnosti zistenej zo zvukového záznamu z hlavného pojednávania, ktorý je súčasťou elektronického súdneho spisu. Zvuková nahrávka obsahuje zreteľnú kladnú odpoveď obžalovanej na otázky položené jej súdom podľa , Aj keď zo zvukového záznamu je zrejmé položenie aj ďalších otázok podľa , , obžalovanej súdom na hlavnom pojednávaní, zo zvukového záznamu nie je počuteľná žiadna zrejmá odpoveď obžalovanej na tieto ďalšie položené otázky. Aj z následnej otázky prokurátora na obžalovanú po položení otázok podľa , , , , obžalovanej súdom a odpoveď obžalovanej na otázku prokurátora je zrejmé, že obžalovaná aj napriek v zápisnici o hlavnom pojednávaní zaprotokolovanej odpovedi „áno" na otázku podľa , v skutočnosti nemala vedomosť o trestnej sadzbe, v rámci ktorej je jej možné za žalovaný skutok uložiť trest (na tomto mieste krajský súd opätovne dáva do pozornosti, že zo zvukového záznamu z hlavného pojednávania nevyplýva, že obžalovaná by bola na otázku podľa odpovedala „áno", ako je to poznamenané v zápisnici o hlavnom pojednávaní).

Zároveň oboznámením sa so zvukovou nahrávkou z hlavného pojednávania pred okresným súdom zo dňa 21.2.2020 z elektronického súdneho spisu bolo zistené, že aj keď zápisnica z hlavného pojednávania obsahuje záznam o tom, že obžalovaná bola poučená o tom, že súdom prijaté vyhlásenie o nepopieraní skutku je neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa , obžalovaná v skutočnosti o týchto závažných následkoch vyhlásenia o vine vôbec súdom poučená nebola. V tomto smere poučovacia povinnosť súdu pritom priamo vyplýva z už vyššie citovaného zákonného ustanovenia Rovnako tak okresný súd pochybil, keď obžalovanú nepoučil ani v zmysle ustanovení až 8 , ako táto poučovacia povinnosť pre súd priamo vyplýva z Okresnému súdu je tiež nutné vytknúť, že si opomenul riadne splniť poučovaciu povinnosť obžalovanej aj podľa

Porovnaním obsahu zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 21.2.2020 a zvukového záznamu z tohto hlavného pojednávania krajský súd tiež zistil, že aj keď v zápisnici o hlavnom pojednávaní okresný súd cituje viaceré zákonné ustanovenia a (, , , , , , všetko , Tr. zák.), v skutočnosti okresný súd

obžalovanú podľa týchto zákonných ustanovení pred jej výsluchom nepoučil. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že podľa vyššie citovaného ustanovenia súd je povinný vždy obvineného (resp. obžalovaného) poučiť o jeho právach, umožniť mu ich plné uplatnenie a dokonca v prípade potreby poučenie obvinenému primerane vysvetliť. Povinnosť poučiť obvineného o jeho právach má súd pritom vždy a to aj za situácie, ak by tu existovali indície, že obžalovaný by na hlavnom pojednávaní mienil učiniť vyhlásenie o vine (teda ani za takejto situácie nepostačuje splniť si voči obžalovanému len poučovaciu povinnosť podľa , ale je nutné vo vzťahu k obžalovanému splniť si aj poučovaciu povinnosť podľa všeobecných ustanovení ).

Vzhľadom na vyššie zistené závažné pochybenia v postupe konania pred okresným súdom, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého výroku rozsudku a ktoré mali za následok porušenie práva obžalovanej na obhajobu zásadným spôsobom, nezostalo krajskému súdu nič iné, ako zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu z dôvodu podľa a za splnenia zákonných podmienok podľa vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Je neakceptovateľné uloženie trestu obžalovanej za situácie v rozpore so zákonom prijatého vyhlásenia o vine obžalovanej súdom prvého stupňa. V rámci ďalšieho postupu pred okresným súdom bude potrebné opätovne vykonať výsluch obžalovanej M. Z., nakoľko tento úkon a potom v nadväznosti naň ďalšie úkony a rozhodnutia okresného súdu neboli učinené zákonným spôsobom. V tejto súvislosti krajský súd upozorňuje okresný súd na povinnosť riadne a dôsledne si voči obžalovanej splniť poučovaciu povinnosť tak podľa všeobecných ustanovení , ako aj podľa (nielen formálne, či len citáciou príslušných zákonných ustanovení v zápisnici o hlavnom pojednávaní a obžalovanú poučiť podľa všetkých zákonných ustanovení, kde to obligatórne stanovuje). Ďalší procesný postup vo veci pred okresným súdom bude závisieť od postoja obžalovanej k podanej obžalobe.

Odvolací súd tiež dáva do pozornosti súdu prvého stupňa ustanovenie podľa ktorého, súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.

Nakoľko odvolací súd pre vážne procesné pochybenia v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré mali za následok porušenie práva obžalovanej na obhajobu zásadným spôsobom, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, za tohto stavu sa ďalej odvolací súd nezaoberal konkrétnymi odvolacími námietkami obžalovanej a prokurátora ohľadne uloženého trestu obžalovanej, nakoľko napadnutým rozsudkom nebol obžalovanej trest uložený zákonným spôsobom v dôsledku závažných pochybení a porušenia práva obžalovanej na obhajobu zásadným spôsobom v konaní, ktoré predchádzalo výroku o treste uloženom obžalovanej.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.