Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/36/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Jozefa Šuleka v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému R. L., bytom R., E. L. XXX, zastúpenému JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie 3.866,89 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 25.septembra 2019, č. k. -215, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 1925,63 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 1925,63 Eur od 12.9.2011 do zaplatenia. Výrokom II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.V odôvodnení uviedol, že právny predchodca žalobcu spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3.866,89 Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania, titulom neuhradených splátok na základe zmluvy o pôžičke č. 5003609 uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 21.09.2009. Súd rozsudkom č.k. -132 zo dňa 12.06.2017 výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.925,63 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.925,63 Eur od 12.09.2011 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. konanie v časti o zaplatenie sumy 1.941,26 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.941,26 Eur od 12.09.2011 do zaplatenia v dôsledku späťvzatia žaloby v uvedenej časti zastavil, výrokom III. súd rozhodol, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Krajský súd v Trenčíne ako súd druhej inštancie rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej vyhovujúcej časti I. a vo výroku III. o náhrade trov konania zrušil a vec tunajšiemu súdu vrátil v uvedenej časti na ďalšie konanie. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že právny predchodca žalobcu ako aj žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou v obchodnom registri, žalovaný je fyzická osoba - nepodnikateľ. V predloženej Zmluve o poskytnutí účelovej pôžičky 5003609 zo dňa 21.09.2009 sa uvádza žalovaný ako "klient", ďalej je v zmluve označená spoločnosť Consumer Finance Holding. Bod I. zmluvy obsahuje osobné údaje o klientovi - žalovanom, bod. II. je označený ako "schválená výška pôžičky" a obsahuje údaje o výške mesačnej splátky - 103.- Eur, počte splátok - 70, celkovej sume pôžičky 7.210,- Eur, konečnej splatnosti - 70 mesiacov, spôsobu splácania splátok - A poštovou poukážkou, RPMN s uvedením 24 26 %, ročnú úrokovú sadzbu 24 26 %, priemernú hodnotu RPMN - 24,26 %. Právne vec súd posúdil podľa § 52 a nasl., § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1,

, , , , , . Súd uviedol, že pri dokazovaní postupoval v súlade s rozhodnutím súdu druhej inštancie. Z dokazovania vyplynulo, že predmetná zmluva neobsahuje dohodu podľa . Žalobca nepreukázal, ani zo žiadnych iných dôkazov nevyplynulo, že došlo zo strany žalobcu k zosplatneniu predmetného dlhu žalobcom, resp. právnym nástupcom žalobcu. V priebehu konania žalovaný namietol skutočnosť, že predmetná zmluva neobsahuje dohodu o výške pôžičky, súd sa uvedenou námietkou zaoberal. Právny vzťah zo zmluvy o pôžičke, upravený v ustanoveniach a 658 , vzniká dohodou zmluvných strán, na základe ktorej jedna strana prenecháva druhej veci určené podľa druhu a druhá strana vráti po určitom čase veci toho istého druhu. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke peňazí je dohoda veriteľa a dlžníka o výške pôžičky, o reálnom odovzdaní a prenechaní dohodnutej sumy ho strany veriteľa, o povinnosti dlžníka vrátiť veriteľovi rovnakú sumu a určenie času vrátenia peňazí. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetná zmluva neobsahuje podstatnú náležitosť zmluvy a to dohodu právneho predchodcu žalobcu ako veriteľa so žalovaným ako dlžníkom o samotnej výške poskytnutej pôžičky. V zmluve sa v bode III. upravujúcom účel poskytnutia pôžičky síce uvádza, že "podpisom tejto zmluvy klient žiada poskytnutú pôžičku použiť na úhradu nasledovných pohľadávok spoločnosti voči klientovi", pričom v uvedenom bode je uvedených 5 pôžičiek s uvedením jednotlivých zmlúv a výšky pohľadávky 289,46 Eur, 1.027,01 Eur, 85,22 Eur, 1689,76 Eur a 959,18 Eur". Tieto sumy sú však uvedené v časti zmluvy, upravujúcej dohodu o účele pôžičky (ktorá nie je podstatnou náležitosťou zmluvy). I keď sa javí, že z uvedených súm možno odvodiť výšku samotnej pôžičky, uvedené nie je pravdou, pretože výslovná dohoda o výške pôžičky v zmluve absentuje. Z bodu III. zmluvy nemožno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť dohodnutú výšku pôžičky. Túto sumu riadne neuviedol žalobca ani v žalobe, táto suma nevyplynulo ani z prehľadu splácania. Z vyššie uvedeného mal súd za to, že medzi stranami sporu, resp. medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným nedošlo k riadnemu uzatvoreniu zmluvy o pôžičke podľa ustanovení , z dôvodu nedojednania podstatnej náležitosti zmluvy - a to dohody o výške pôžičky. Súd sa ďalej zaoberal námietkou premlčania, vznesenou zo strany žalovaného. Plnenie prijaté na základe neplatného alebo neexistujúceho právneho úkonu je plnením bez právneho dôvodu tak, ako to má na mysli ustanovenie . Podľa názoru súdu je nárok žalobcu v celom rozsahu premlčaný v zmysle . Keďže nie je zrejmé, kedy bola požičaná suma zo strany právneho predchodcu žalobcu žalovanému poskytnutá, táto skutočnosť nevyplynula ani z prehľadu splátok, súd vychádzal z toho, že táto bola poskytnutá dňom podpísania predmetnej zmluvy, teda dňom 21.09.2009. Žalobca neskorší dátum netvrdil, ani nepreukazoval. K premlčaniu nároku žalobcu tak došlo po 21.09.2013. Žalobca uplatnil nárok na súde dňa 15.08.2014. Urobil tak po uplynutí dvojročnej premlčacej doby. O trovách konania súd rozhodol v súlade s a , v spojení s tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %., pretože žalovaný bol v konaní plne úspešný.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žalobca uviedol, že zatiaľ čo zmluva o pôžičke predstavuje reálny kontrakt, čiže okrem dohody zmluvných strán o podstatných častiach zmluvy sa na vznik záväzku z nej vyžaduje aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky, veriteľ prenecháva predmet pôžičky dlžníkovi. Naproti tomu zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom a na jej vznik postačuje len dohoda o podstatných náležitostiach zmluvy, pričom k odovzdaniu predmetu úveru môže dôjsť až v budúcnosti, keď o to dlžník požiada. Žalobca má za to, že predmetnú zmluvu je potrebné posudzovať ako zmluvu o úvere v zmysle ust. a nasl. . Žalobca poukázal na to, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l) , poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zákon v žiadnom z ustanovení nestanovuje, že poskytnutá suma musí byť určená celkovo ale len, že má byť určená. Žalobca je toho názoru, že v predmetnej zmluve bola určená jednak výška úveru, a to jednotlivými čiastkami v čl. III a jednak i celková suma úveru, ktorý bude žalovaný povinný zaplatiť, a to v čl. II. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením súdu, že predmetná zmluva neobsahuje jasne a určito výšku úveru, ktorý má byť touto zmluvou poskytnutý, a ktorý reálne poskytnutý žalovanému i bol. Súd v dôsledku údajnej absencie podstatných náležitostí t.j. výšky poskytnutých finančných prostriedkov, posúdil predmetnú zmluvu ako neplatnú. Žalobca je toho názoru, že zmluva je platná nakoľko obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré na platne uzatvorenú zmluvu o úvere stanovuje. V prípade ak by súd dospel k záveru, že predmetná zmluva nespĺňa všetky náležitosti v zmysle ust. zákona o spotrebiteľských úveroch, bola by táto zmluva i naďalej platná avšak v zmysle ust. by sa mohla považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Na predmetnú zmluvu mal teda súd hľadieť ako na platne uzatvorenú a nárok žalobcu uplatňovaný predmetnou žalobou, vzniknutý na základe obchodno- záväzkového vzťahu tak nemal posúdiť ako vydanie bezdôvodného obohatenia. V dôsledku posúdenia

zmluvy ako neplatnej a následného posúdenia nároku žalobcu uplatňovaného v tomto konaní ako bezdôvodného obohatenia, súd posúdil nárok žalobcu ako premlčaný. Súd mal za to, že k poskytnutiu peňažných prostriedkov došlo pravdepodobne v deň podpísania predmetnej zmluvy teda 21.09.2009 pričom súd vyvodil záver, že k premlčaniu došlo po 21.09.2013, ako ďalej súd uvádza ,,po uplynutí dvojročnej premlčacej doby“. Žalobca takéto odôvodnenie súdu považuje za zmätočné a nesprávne. Súd v tomto prípade vôbec nezobral do úvahy vypovedanie zmluvy zo dňa 25.08.2011, ktorým postupca v súlade s ustanovením bodu 13.2 Všeobecných obchodných podmienok žalovanému zmluvu vypovedal. Keďže práva a povinnosti zmluvných strán vypovedaním zmluvy nezanikajú ex tunc (t. j. spätne), ale ex nunc (t. j. od účinnosti výpovede) žalobca zastáva názor, že k premlčaniu nároku by došlo najneskôr až dňa 26.08.2014. Žalobca si svoj nárok na súde uplatnil dňa 15.08.2014, čiže v lehote. Vzhľadom k vyššie uvedenému má žalobca za to, že žaloba bola podaná na súde pred uplynutím premlčacej doby a žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na úhradu dlžnej sumy spolu s príslušenstvom. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia v spojení s ust. a ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu a prizná mu náhradu trov konania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu a nenachádza žiadne pochybenia ani v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie konajúci v predmetnej veci rešpektoval znenie (ďalej len „“), ktoré kladie určité zákonné nároky na kvalitu odôvodnenia rozsudku. Závery súdu prvej inštancie sú tak podložené dostatočným zdôvodnením, z ktorého je zrejmé, akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal s relevantnými tvrdeniami strán. Argumentácia žalobcu z jeho odvolania je nenáležitá a nespôsobilá spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Zmluva neobsahuje dohodu o výške pôžičky, čo je jedna z podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke. V prípade nedostatku tohto podstatného znaku je zmluva ako celok neplatná a žalobcovi vzniklo právo požadovať len vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa žalovaného je správny záver súdu prvej inštancie, že Zmluva neobsahuje výslovne uvedený údaj o výške pôžičky, táto zmluva navyše obsahuje údaj „celková suma pôžičky 7210 Eur“, čo budí dojem, že tento údaj predstavuje výšku poskytnutej pôžičky. V danom prípade to znamená, že ak by mala postačovať dohoda o výške pôžičky uvedená spôsobom tak, ako to obhajuje žalobca (t.j. vychádzajúc pri tom z bodu III. Zmluvy) vo svojom odvolaní, je potrebné podľa názoru žalovaného prijať záver, že k jasnej a jednoznačnej dohode o výške pôžičky by nedošlo z dôvodu jej dvojakého a vzájomne rozporného vyjadrenia. Navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a priznať žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že naďalej trvá na podanom odvolaní a navrhuje, aby mu odvolací súd v plnom rozsahu vyhovel.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa a (ďalej len „“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa (keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem) v spojení s a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebný podľa ako vecne správny potvrdiť.

6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom závere, že zmluva č. 5003609 o poskytnutí účelovej pôžičky zo dňa 21.09.2009 uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným (ďalej len „predmetná zmluva“) je neplatným právnym úkonom, nakoľko neobsahuje podstatnú náležitosť zmluvy, a to dohodu o výške poskytnutej pôžičky. Žalobcovi preto vznikol nárok len na vrátenie bezdôvodného obohatenia z dôvodu plnenia z neplatnej zmluvy, ktorý však súd posúdil v dôsledku vznesenej námietky premlčania ako premlčaný, keď mal za to, že plnenie bolo poskytnuté v deň podpisu zmluvy 21.09.2009 (žalobca neskorší dátum netvrdil a ani nepreukázal), a teda k uplynutiu premlčacej doby došlo 21.09.2013. Súd žalobu preto v zostávajúcej časti zamietol.

7. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa . Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

8. Odvolací súd má za to, že predmetná zmluva je zmluvou o pôžičke podľa , ako uviedol aj súd prvej inštancie. Z predmetnej zmluvy nevyplýva, že táto bola uzatvorená podľa ustanovení o úvere. Samotná zmluva je označená ako „žiadosť a zmluva o poskytnutí účelovej pôžičky“. Žalobca v konaní nepreukázal, že predmetná zmluva je zmluvou o úvere podľa , ako tvrdil v odvolaní, a teda, že ide o konsenzuálny kontrakt. Zároveň je predmetná zmluva aj zmluvou spotrebiteľskou, keďže právny predchodca žalobcu poskytol pôžičku v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalovaný nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti ako podnikateľ. Spotrebiteľských charakter predmetnej zmluvy v danej veci nebol medzi stranami sporný. Predmetná zmluva preto podliehala náležitostiam podľa ustanovení o spotrebiteľských úveroch účinného v čase jej uzatvorenia (ďalej len „“).

9. Je nesporné, že ustanovenie má za účel ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie, tak ako uvádzal žalobca vo svojom odvolaní. Zákonodarca následne v uvedeného zákona upravuje následky absencie náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa . Najmä vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda je donútiť dodávateľov, aby stanovené náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali.

10. Zákon o spotrebiteľských úveroch obsahuje aj ustanovenia, pre ktorých absenciu v spotrebiteľskej zmluve, je táto zmluva sankcionovaná jej neplatnosťou. Takéto je aj ustanovenie § 4 ods. 1 uvedeného zákona. Nedodržanie písomnej formy spotrebiteľského úveru zákon postihuje neplatnosťou, čím uvedené ustanovenie predstavuje nevyhnutnú a podstatnú obsahovú náležitosť zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi z ustanovenia . Niektoré zmluvy sú v konštruované tak, že k platnosti zmluvy sa vyžaduje okrem konsenzu aj určitý reálny úkon. Ide o tzv. reálne zmluvy. Tak tomu je aj pri zmluve o pôžičke podľa . K perfektnosti zmluvy o pôžičke podľa uvedeného ustanovenia (a zároveň k splneniu náležitosti písomnej zmluvy podľa zákona o ochrane spotrebiteľa), je potrebné, aby boli medzi zmluvnými stranami dohodnuté podstatné, esenciálne náležitosti zmluvy. Takouto náležitosťou v prípade zmluvy o pôžičke je aj dohoda zmluvných strán o výške poskytnutej pôžičky. Ako uviedol súd prvej inštancie, predmetná zmluva neobsahovala dohodu o výške poskytnutej pôžičky. Za náležité, určité a zrozumiteľné vyjadrenie výšky poskytnutej pôžičky nemožno považovať bod III. predmetnej zmluvy označenej ako „Účel použitia Pôžičky“, ktorý obsahoval tabuľku so záväzkami žalovaného v iných spoločnostiach, ktoré mali byť zrejme poskytnutou pôžičkou refinancované. Taktiež suma všetkých týchto záväzkov žalovaného uvedená v tomto bode zmluvy nezodpovedá tomu, čo v predmetnej zmluve predchodca žalobcu označil ako „Celková suma pôžičky“, t. j, sume 7210,- €. V konaní žalobca nepreukázal, aká bola poskytnutá suma pôžičky tak, aby táto skutočnosť bola aj pre spotrebiteľa dostatočne jasná a určitá. Absencia uvedenia tejto esenciálnej náležitosti predstavuje nedostatok v písomnej forme uzavretej zmluvy o pôžičke, v dôsledku čoho je podľa ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa, takáto zmluva neplatná. Pokiaľ bola takáto zmluva neplatná pre nedostatok písomnej formy, išlo o neplatnosť absolútnu s účinkami spätne, t. j. ex tunc, a preto ani prípadne neskoršie odstúpenie od neplatnej zmluvy bolo nulitným právnym aktom nevyvolávajúcim žiadne účinky, a to ani vo vzťahu k prípadnému začiatku plynutia premlčacej doby.

11. V prípade poskytnutého plnenia z neplatnej zmluvy, ako v danej veci, žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný v konaní namietal premlčanie. Ako bolo uvedené vyššie, predmetná zmluva, bola zmluvou o pôžičke, t. j. reálnym kontraktom. Za stavu, kedy nebolo produkovanými dôkazmi preukázané, kedy boli finančné prostriedky poskytnuté, keď, ako je uvedené vyššie, odstúpenie od neplatnej zmluvy nevyvolávalo žiadne účinky, bolo potrebné vychádzať z toho, že k poskytnutiu peňažných prostriedkov došlo v deň podpisu predmetnej zmluvy, nakoľko išlo o kontrakt reálny, kedy pokiaľ zmluvné strany zamýšľali vyvolanie právnych následkov uzatvoreného platného právneho úkonu zmluvy o pôžičke, došlo v tento deň aj k poskytnutiu plnenia. Od tohto okamihu preto začala plynúť premlčacia doba. V prípade práva na vydanie bezdôvodného obohatenia plynie

trojročná objektívna premlčacia doba podľa od okamihu, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. V danom prípade, ako správne uviedol súd prvej inštancie, začala trojročná premlčacia doba plynúť od podpisu predmetnej zmluvy, t. j. od 21.09.2009, pričom táto uplynula dňa 21.09.2012. Súd prvej inštancie síce nesprávne vo svojom rozhodnutí uviedol, že k premlčaniu došlo dňa 21.09.2013 po uplynutí dvojročnej premlčacej doby, no táto skutočnosť vzhľadom na to, že žaloba bola podaná až dňa 15.08.2014, nemala vplyv na správnosť záveru o tom, že nárok žalobcu je v celom rozsahu premlčaný.

12. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1CSP ako vecne správny potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1, § 262 ods. 1CSP. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, nakoľko bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný.

14. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).