Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27C/172/2012

Zmenené rozhodnutím 8Co/149/2020
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v spore žalobcu: P. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXXX/X, S. - K., toho času ÚVV a ÚVTOS Žilina, právne zastúpený: JUDr. Jaroslav Čierny, advokát so sídlom E. XX, S., proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody vo výške 49.127,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 27C/172/2012-431 z 02. októbra 2020, takto rozhodol: Rozsudok okresného súdu vo výroku I. m e n í tak, že v tejto časti žalobu zamieta. Rozsudok okresného súdu vo výroku III. p o t v r d z u j e . Výrok II. rozsudku okresného súdu z o s t á v a nedotknutý. Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Scholtzovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., zastúpený JUDr. Jaroslavom Čiernym, advokátom so sídlom Holubyho 51, 036 01 Martin, proti žalovanej: Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody vo výške 49.127,-Eur,

rozhodol:

2

Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 20.551,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne odo dňa 13.06.2012 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti, aby žalovaná bola povinná zaplatiť žalobcovi sumu 527,11 Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania ročne od 07.05.2012 do zaplatenia, s a z a s t a v u j e . Žaloba vo zvyšku s a z a m i e t a. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania právo.

odôvodnenie:

13

1/ Žalobca dňa 31.7.2012 podal žalobu, v ktorej žiadal aby žalovaná bola povinná zaplatiť žalobcovi sumu 49.127 eur s úrokom z omeškania ročne odo dňa 7.5.2012 do zaplatenia, do troch dní po právoplatnosti rozsudku a aby bola povinná zaplatiť sumu 527,11 eur s úrokom z omeškania ročne od 7.5.2012 do zaplatenia a počas konania špecifikoval , že žiada zákonný úrok z omeškania.

2/ Na pojednávaní 15.3.2017 žalobca v časti žalobu o zaplatenie sumy 527,11 eur s príslušenstvom zobral späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť a zároveň predložil zmenu žaloby , ktorú súd pripustil, a zároveň špecifikoval rozsudočný návrh tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 49.127 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne odo dňa 13.6.2012 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní po právoplatnosti rozsudku .

3/ Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 27.7.2007 bol uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Žilina, spisová značka XTp/XXX/XXXX v spojení s uznesením sudcu pre prípravné konanie OS Žilina zo dňa 3.8.2007, spisová značka XTp/XXX/XXXX v spojení v uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 9.8.2007, spisová značka XTpo/XX/XXXX podľa z dôvodov uvedených v a vzatý do väzby s tým, že lehota väzby mu začala plynúť dňa 25.7.2007 o 7.50 hodine. Rozsudkom OS Žilina XT/XXX/XXXX zo dňa 27.8.2010 bol spod obžaloby oslobodený a zároveň v ten istý deň bol vydaný príkaz na

jeho okamžité prepustenie, čo sa aj stalo. Uznesením Krajského súdu v Žiline XTo/XX/XXXX dňa 13.10.2011 Krajský súd v Žiline odvolanie zamietol a vec nadobudla právoplatnosť. Trestné stíhanie žalobcu teda skončilo oslobodzujúcim rozsudkom , pričom v čase odo dňa 25.7.2007 do dňa 27.8.2010 bol vo väzbe. Pred zadržaním bol podnikateľ a mal príjem 40.000,- Sk mesačne a počas celého tohto obdobia prišiel o finančný zisk vo výške 1.480.000,- Sk, čo je suma 49.127 eur. Z uvedeného dôvodu sa domáha náhrady škody z titulu straty na zárobku za obdobie kedy bol vo väzbe. Zároveň si uplatňuje aj podľa náklady spojené s uplatnením pohľadávky v súvislosti s uplatnením náhrady škody v rámci predbežného prerokovania nároku, čo je odmena za jeden úkon právnej služby 519,48 eur a paušál 7,63 eur , čo je spolu suma 527,11 eur , podľa vyhlášky č.

4/ Na pojednávaní 15.3.2017 žalobca uviedol, že je nesporné, že v období od 25.7.2007 do 27.8.2010 bol vo väzbe a rozsudkom OS Žilina XT/XXX/XXXX bol spod obžaloby oslobodený. Spornou skutočnosťou ostáva výška žalovanej škody a rozhodujúci je listinný dôkaz, a to potvrdenie od Sociálnej poisťovne o mzde, ktorú mal žalobca v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy s E. F. B. a mzda za jún 2007 bola 40.000,- Sk. Žalobca mal uzavretý dodatok k pracovnej zmluve o mzde a takúto mzdu aj v budúcnosti očakával. To, že v júli 2007 mal nižšiu mzdu bolo spôsobené tým, že bol 25.7. vzatý do väzbe a jednak bol práceneschopný. Žalobca teda dôvodne predpokladal, že pokiaľ by nebol vzatý do väzby, tak by dostával mzdu 40.000,- Sk, a to počas obdobia väzby od 25.7.2007 do 27.8.2010, čo je 37 mesiacov, a to je spolu suma 1.480.000,- Sk, čiže 49.127 eur, čo je žalovaná suma. Ďalšou spornou skutočnosťou, ako vyplýva z vyjadrenia žalovaného, je to, či si väzbu žalobca zavinil sám. V zásade pokiaľ bol žalobca spod obžaloby oslobodený , tak vždy by mu mal vzniknúť nárok na náhradu škody podľa § 8 ods. 5 písm. b) zák.č. 514/ 2003 Z.z.. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej strany podľa odseku 6 písm. a) , že by nemal mať nárok na náhradu škody z dôvodu že si mal väzbu zaviniť sám, tak nie je tu možné argumentovať tým, že žalobca bol v minulosti súdne trestaný a týmto si mal sám zaviniť väzbu. Pokiaľ bol štyrikrát súdne trestaný, tak to bolo desať rokov predtým ako došlo k väzobnému stíhaniu a tieto odsúdenia boli zahladené a spravidla išlo o podmienečné odsúdenia. V tomto prípade je potrebné vychádzať z judikátu, ktorý bol publikovaný pod č. R 35/1977 , podľa ktorého k vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby alebo jej trvania, ale treba aby si obvinený väzbu zavinil sám a vždy sa predpokladá určité konkrétne konanie obvineného, ktoré malo za následok uvalenie väzby. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané aj určité konkrétne konanie obvineného, ktoré bolo dôvodom väzby alebo jej predĺženia. Zavinenie za väzbu nemôže byť vtedy, keď zdôvodnenie vzatia do väzby je len konštatovanie, že ide o osobu niekoľkokrát súdne trestanú pre majetkové delikty a vzhľadom na osobu páchateľa je tu nebezpečenstvo že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu a že je tu dôvodná obava , že by mohol aj naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy. Taktiež o zavinenie na vzatí do väzby nepôjde ani vtedy, keď sa obvinený ku spáchaniu trestného činu neprizná alebo odmieta vypovedať. Podľa tohto rozhodnutia musia tu byť konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú väzbu a týkajú sa tohto trestného stíhania a nie trestných stíhaní v minulosti. Ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR , ktoré sa zaoberá tým, že na prípad zodpovednosti štátu za nezákonnú väzbu treba prednostne pred vnútroštátnou úpravou aplikovať článok 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tento dohovor nemá tak úzko vymedzené nároky na náhradu škody ako . Ďalej poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline , v ktorom sa uvádza že je nesprávny názor žalovaného, ktorý je uvedený v odvolaní, že pokiaľ väzba bola nariadená a uskutočnená v súlade s právnym poriadkom, tak nejde o neoprávnený zásah do osobnostných práv. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalobcovi vzniklo právo na náhradu škody za nezákonnú väzbu, a tak žiadal aby súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť sumu 49.127 eur aj s príslušenstvom a trovy konania.

5/ Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 26.2.2013 žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Uviedla, že žalobca si uplatnil svoj nárok na náhradu škody žiadosťou o predbežné prerokovanie, doručená 8.3.2012 a keďže neboli splnené zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody , tak Ministerstvo spravodlivosti oznámilo žalobcovi písomne dňa 4.6.2012 , že žiadosť je neodôvodnená . Ďalej uviedla, že právo na náhradu škody v zmysle nie je absolútne , ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Musia byť súčasne splnené zákonné podmienky, a to existencia škody, nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom a existencia týchto podmienok musí byť v konaní bezpečne preukázaná a dôkazné bremeno leží na poškodenom. Právo na náhradu škody spôsobnej rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods. 5 písm. b) citovaného zákona vzniká pri oslobodení spod obžaloby, ale podľa § 8 ods. 6 písm. a) citovaného zákona právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba väzbu zavinila sama. Pre posúdenie toho či si obvinený zavinil väzbu sám sú významné skutočnosti, ktoré sú predpokladom pre vzatie obvineného do väzbe, prípadne pre jej trvanie či predĺženie. Tieto skutočnosti sú odlišné od tých, ktoré sú predpokladom pre začatie trestného stíhania a pre vznesenie obvinenia, ku ktorému dôjde v prípade , ak konkrétne skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol určitou osobou spáchaný trestný čin. Súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody pritom vychádza z rozhodnutia o väzbe, vydaného v trestnom konaní, bez toho aby bol oprávnený preskúmavať či a ktoré väzobné dôvody trvali. Zaoberá sa len tým či poškodený sám zavinil niektorý z väzobných dôvodov, ktoré súd považoval za naplnený . U žalobcu boli väzobné dôvody podľa dané tým, že bol stíhaný pre spáchanie závažnej trestnej činnosti a hrozilo mu uloženie vysokého trestu a väzobné dôvody podľa boli dané tým, že už v minulosti sa dopúšťal násilnej trestnej činnosti a ekonomickej trestnej činnosti a existuje dôvodná obava, že bude v trestnej činnosti pokračovať. Pri starostlivom zohľadnení všetkých okolností prípadu u žalobcu existovali dôvody väzby, ktoré si sám zavinil a teda podľa citovaného zákona je v tomto prípade vylúčené priznanie nároku na odškodnenie. Ďalej žalovaná poukázala aj na to, že žalobca nepredložil dôkazy na výšku uplatneného nároku. Žalovaná považuje žalobu za neopodstatnenú a žiadala aby v celom rozsahu bola zamietnutá .

6/ Na pojednávaní 15.3.2017 žalovaná uviedla, že nie sú splnené predpoklady pre vznik práva na náhradu škody v zmysle pokiaľ ide o väzbu žalobcu , pretože je tu negatívna podmienka, a tá predstavuje zavinenie väzby. Žalovaná vychádza z rozhodnutí súdov o vzatí žalobcu do väzby, kde sa jednoznačne konštatuje naplnenie väzobných dôvodov v čase keď súd rozhodoval o väzbe žalobcu . Žalovaná poukazuje na všeobecne uznávaný princíp spravodlivosti a rovnováhy medzi ochranou práva na osobnú slobodu a verejným záujmom na potieranie kriminality a v čase rozhodovania o väzbe boli dané dôvody a väzba bola zavinená samotným žalobcom . V situácii keď bol žalobca stíhaný za trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva a trestný čin nedovoleného ozbrojovania, tak žiaden orgán činný v trestnom konaní by si nedovolil niečo podceniť, resp. porušiť princíp ochrany spoločnosti, zdravia a života fyzických osôb nad osobnou slobodou žalobcu. Trestná minulosť žalobcu bola taktiež jeden z dôvodov a bola dôkazom o spôsobe života žalobcu a boli naplnené podmienky tak preventívnej ako aj útekovej väzby. Pokiaľ ide o výšku náhrady škody, tak je potrebné vychádzať z čistej mzdy a nie iba zo sumy 40.000,- Sk , ako uvádza žalobca, ale je potrebné vychádzať z priemernej čistej mzdy . Pokiaľ by súd priznal žalobcovi náhradu mzdy, tak by išlo o rozpor s dobrými mravmi, pretože žalobca bol odsúdený za majetkovú trestnú činnosť. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalovaná žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť a žiadala priznať trovy konania.

7/ Na pojednávaní 10.09.2020 žalobca zotrval na svojich vyjadreniach a poukazoval na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -394 zo dňa 31.01.2020. Žalobca ďalej uvádzal, že boli predložené listinné dôkazy, a to potvrdenie Sociálnej poisťovne, ktoré vyžiadal súd, a z ktorého vyplýva, že pred vzatím do väzby v júni 2007 mal žalobca príjem 40.000,-Sk. Nie je možné vypočítať priemer zo mzdy za iné obdobie a predchádzajúce mesiace, pretože je potrebné aplikovať ustanovenia a nie , kde na určité účely dochádza k spriemerovaniu mzdy zamestnanca. Taktiež nie je možné vychádzať z čistej mzdy, ale náhrada škody patrí žalobcovi podľa výšky hrubej mzdy. Pokiaľ ide o tvrdenia, že bol žalobca odsúdený za daňové trestné činy, tak to potvrdzuje žalobca, ale nebolo to v žiadnej súvislosti so mzdou, ktorú poberal u svojho zamestnávateľa E. F., B.. Na základe všetkých týchto skutočností žiadal žalobca, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 49.127,-Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 13.06.2012 do zaplatenia a trovy konania.

8/ Na pojednávaní 10.09.2020 žalovaná uviedla, že zotrváva na námietke zavinenia väzby samotným žalobcom tak, ako je konštatované aj v uznesení krajského súdu, ktorý uvádzal, že k zavineniu väzby dôjde aj v tom prípade, ak obvinená osoba bola v čase vzatia do väzby či už stíhaná za iný skutok, alebo podmienečne odsúdená v inej trestnej veci. Najprv je teda potrebné vyriešiť otázku zavinenia väzby samotným žalobcom. Pokiaľ ide o mzdový list, ktorý predložil žalobca, tak v jednotlivých mesiacoch je uvedená rôzna výška mzdy a nie je možné vychádzať iba z poslednej mzdy tak ako tvrdí žalobca, ale

je potrebné túto mzdu spriemerovať. Ďalej poukazovala na to, že žalobca bol právoplatne odsúdený za daňové podvody v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou a teda pri posudzovaní nároku žalobcu treba zvážiť či reálne existovala škoda aj vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti žalobcu, ktorý bol realizovaný v rozpore so zákonom, a pokiaľ žalobca dosahoval príjem nezákonným spôsobom a riadne z neho neodvádzal dane, tak priznanie nároku by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Na základe všetkých týchto skutočností žiadala žalovaná žalobu v celom rozsahu zamietnuť a žiadala priznať trovy konania.

9/ Na základe dokazovania, ktoré bolo vykonané výsluchom žalobcu, z rozsudku OS Žilina XT/ XXX/XXXX, zo spisu OS Žilina XTp/XXX/XXXX , predbežného prerokovania nároku a vyjadrenia žalovanej, výpisu z účtu, potvrdení Sociálnej poisťovne a mzdového listu, mal súd zistený nasledovný skutkový stav:

10/ Podľa rozsudku OS Žilina XT/XXX/XXXX zo dňa 27.8.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina XTo/XX/XXXX zo dňa 13.10.2011, právoplatné 13.10.2011 bolo zistené, že žalobca bol oslobodený podľa spod obžaloby, ktorú podal dňa 30.10.2008 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky Bratislava zo dňa 30.10.2008 , spisová značka G. H. XXX/XXXX, ktorú doplnil na hlavnom pojednávaní konanom dňa 25.8.2010 ( vo vzťahu k bodu 3a 4 obžaloby) pre skutky, ktorú sú ďalej špecifikované v počte 7, čím mal spáchať v bode 1 obžaloby trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa , k , , účinného v čase spáchania skutku a trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa , účinného v čase spáchania skutku, v bode 2 obžaloby trestný čin podvodu podľa , , , účinného v čase spáchania skutku, v bodoch 3 až 6 obžaloby pokus trestného činu podvodu formou organizovania podľa k k , b) , účinného v čase spáchania skutku , v bode 7 obžaloby trestný čin podvodu podľa , , , účinného v čase spáchania skutku, pretože nebolo dokázané, že skutky spáchal obžalovaný .

11/ Podľa uznesenia Okresného súdu Žilina XTp/XXX/XXXX -32 zo dňa 27.7.2007 podľa z dôvodov podľa a bol vzatý obvinený A. B. do väzby s tým, že väzba začala plynúť odo dňa 25.7.2007 o 7.50 hodine. Z odôvodnenia vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa zo dňa 26.7.2007 spisová značka ČVS: C./I. bolo A. B. vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa , , v spolupáchateľstve podľa a trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa . Pri výsluchu pred sudcom poprel spáchanie skutku a uviedol, že sa proti nemu vedie trestné stíhanie aj pre trestný čin krátenia dane a poistného a trestná vec nebola právoplatne skončená . Ďalej v odôvodnení sa uvádza, že za trestný čin vraždy hrozí trest odňatia slobody od 12 do 15 rokov alebo výnimočný trest, ide teda o nepochybne vysoký trest ako má na mysli a je tu teda dôvodná obava, že by obvinený sa mohol skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a následne vysokému trestu, ktorý mu hrozí. Zároveň bol A. B. doposiaľ štyrikrát súdom uznaný za vinného, okrem iného aj za trestný čin ublíženia na zdraví a z výkonu trestu bol podmienečne prepustený dňa 12.7.2001. Naviac sám uviedol, že v súčasnosti sa proti nemu vedie ďalšie trestné stíhanie. Z týchto skutočností vyplynulo, že má sklony k páchaniu trestnej činnosti aj násilného charakteru a je preto dôvodná obava, že v prípade jeho ponechania na slobode by pokračoval v páchaní trestnej činnosti a je teda naplnený dôvod väzby podľa . Podľa uznesenia Krajského súdu v Žiline X J. – XX zo dňa 9.8.2007 vo veci sťažnosti obvinených A. B. a A. C. proti uzneseniu OS Žilina XTp/XXX/XXXX zo dňa 27.7.2007 bolo rozhodnuté tak, že podľa sťažnosti obvinených A. B. a A. C. boli zamietnuté . V odôvodnení sa konštatuje, že zo spisu je zrejmé, že obidvaja obvinení sú stíhaní pre závažný trestný čin, pre ktorý im hrozí až výnimočný trest, čo dostatočne odôvodňuje obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by títo ušli alebo by sa skrývali s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Zároveň boli v minulosti opakovane súdne trestaní pre úmyselné trestné činy, a to aj násilnej povahy a možno teda konštatovať, že sú to osoby náchylné k páchaniu trestnej činnosti a do terajšia kriminálna minulosť dostatočne odôvodňuje obavu, že v prípade prepustenia by pokračovali v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Krajský súd konštatoval u obidvoch obvinených dôvodnosť väzobného stíhania v zmysle , .

12/ Žalobca listom zo dňa 3.3.2012 adresovaný Ministerstvu spravodlivosti SR žiadal predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z titulu straty na zárobku za obdobie kedy bol vo väzbe a žiadal sumu 49.127 eur za obdobie od 25.7.2007 do 27.8.2010. Listom zo dňa 4.6.2012 Ministerstvo spravodlivosti konštatovalo, že žiadosti nebolo vyhovené.

13/ Podľa výpisu z účtu žalobcu sú uvedené došlé platby 16.7.2007 E. F. 40.000,- Sk, 16.7.2007 E. F. 30.000,- Sk.

14/ Podľa mzdového listu za rok 2007, ktorý predložil žalobca , je uvedený vymeriavací základ sociálneho fondu v roku 2007 január , február, marec, apríl po 7.600,- Sk mesačne, máj 30.000,- Sk, jún 40.000,- Sk, júl 5.528,- Sk.

15/ Podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne vyplýva, že žalobca bol zamestnancom v pracovnom pomere od 1.8.2006 do 31.7.2007, zamestnávateľ E. F. B.. a vymeriavací základ poistného v roku 2007 bol za mesiace január, február, marec, apríl po 7.600,- Sk mesačne, máj 30.000,- Sk, jún 40.000,- Sk a júl 5.639,- Sk.

16/ Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 8 ods. 5 písm. b) citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby.

Podľa § 8 ods. 6 písm. a) citovaného zákona právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia lebo väzbu zavinila sama.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

17/ Podľa rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -241 zo dňa 06.04.2017 bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá a konanie v časti, aby žalovaná bola povinná zaplatiť žalobcovi sumu 527,11 Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania ročne od 07.05.2012 do zaplatenia, bolo zastavené.

18/ Uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. -394 zo dňa 31.01.2020 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19/ Krajský súd v uznesení konštatuje nasledovné:

Predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú v vymedzené tak pozitívne () ako aj negatívne (). Naplnenie hypotézy cit. právnej normy - oslobodenie spod obžaloby je však len prvým predpokladom vzniku tohto nároku, pretože vychádzajúc z logického a systematického výkladu je kumulatívnou podmienkou súčasné nenaplnenie negatívneho predpokladu - v konkrétnej veci zavinenia väzby. Inak povedané, v prípade naplnenia tohto negatívneho predpokladu, nárok na náhradu škody nevznikne ani v prípade danosti pozitívneho predpokladu. V tejto právnej úprave sa v podstate premieta klasický občiansko- právny princíp zavinenia poškodeného vyjadrený v ust. (ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám). Nárok na náhradu škody nevznikne bez ďalšieho oslobodením spod obžaloby, ale je potrebné skúmať, či si poškodený nespôsobil väzbu sám. Zhrňujúc predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú väzbou sú rozhodnutie o väzbe, vykonanie väzby a oslobodenie spod obžaloby, nejde o prípad uvedený v zákona (tu, žalobca si väzbu nezavinil sám), vznik škody a príčinná súvislosť medzi väzbou a škodou. Preukázaním existencie negatívneho zákonného predpokladu - zavinenie väzby obvineným (žalobcom)-je postačujúce na zamietnutie žaloby.

20/ Významovo a obsahom totožné ustanovenie obsahovala aj predchádzajúca právna úprava zodpovednosti štátu za škodu účinná do 01.07.2004 - o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, kedy cit. zák. dokonca demonštratívne uvádzal, čo sa považuje za zavinenie poškodeného na uvalení väzby. V zmysle cit. ust.: právo na náhradu škody nemá ten, kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia.

21/ Pretože vyššie cit. aktuálna právna úprava sa od predchádzajúcej právnej úpravy obsahom nelíši (len boli vypustené príklady zavineného konania), preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je stále použiteľným stanovisko súdu ČSSR sp. zn. Plsf 3/77 z 30.11.1977, podľa ktorého sa v sporoch o náhradu škody skúma, či ten, na kom bola väzba vykonaná, si ju zavinil sám najmä tým, že pokusom o útek, alebo iným svojim konaním dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia. Z cit. stanoviska (R35/1977) vyplýva: „K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu podľa ust. nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle ust. alebo jej trvania v zmysle ust. , ale treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil. I keď zákon len príkladom uvádza, ktoré konania obvineného treba považovať za zavinenie väzby (napr. pokus o útek), rozhodne vždy predpokladá určité konkrétne konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. To znamená, že podľa úpravy vzatia do väzby a jej trvania zakotvenej v bude tu zákonný dôvod väzby, keď v zmysle ust. bude tu skutočnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že obvinený napr. ujde alebo bude pokračovať v trestnej činnosti alebo že bude pôsobiť na svedkov a pod. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané aj určité konanie obvineného, napr. pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že okresný prokurátor zdôvodnil vzatie do väzby konštatovaním, že išlo napr. o osobou niekoľkokrát súdne trestanú pre majetkové a iné delikty a vzhľadom na osobu páchateľa je nebezpečenstvo, že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu, a že je dôvodná obava, že by mohol i naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy. Zrejme nepôjde taktiež o zavinenie na vzatí do väzby ani vtedy, keď sa obvinený ku spáchaniu trestného činu nepriznal alebo odmieta vypovedať a tak svojim konaním vzbudzuje obavy, že by mohol mariť vyšetrovanie pôsobením na svedkov alebo spoluobvinených.“

22/ V zmysle obrany žalovanej, že žalobca si väzbu zavinil sám bola spornou otázkou skutočnosť, či žalobcovi vzniklo právo na náhradu škody s poukazom na ust. . Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody, zákon bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri posudzovaní, či si obvinený väzbu zavinil sám sú významné skutočnosti, ktoré boli dôvodom na jeho vzatie do väzby, prípadne pre jej trvanie alebo predĺženie. Zavinenie obvineného znamená, že jeho zavinené konanie (či už vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti) bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na jeho vzatie do väzby, príp. k jej predĺženiu. Nejde o to, či konanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale zjednodušene povedané o to, či jeho chovanie bolo dôvodom k obave, že ujde, bude mariť vyšetrovanie alebo bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný.

23/ Z odôvodnenia väzobného uznesenia na základe, ktorého bol obvinený vzatý do väzby vyplýva, že dôvod útekovej väzby (podľa ), bol založený na skutočnosti, že obvinený bol stíhaný za závažný trestný čin (vraždy podľa , , Tr. zák.), za ktorý mu hrozil až výnimočný trest a táto skutočnosť dostatočne (pre účely trestného stíhania, pozn. odvol. súdu) odôvodňovala obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by ušiel, alebo sa skrýval s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo hrozbe vysokému trestu. V minulosti bol opakovane súdne trestaný pre úmyselné trestné činy (4-krát, okrem iného aj z trestného činu ublíženia na zdraví a z výkonu trestu bol podmienečne prepustený dňa 12.07.2001) , a to aj násilnej povahy. Teda konštatoval, že ide o

osobu náchylnú k páchaniu trestnej činnosti a doterajšia kriminálna minulosť dostatočne odôvodňuje obavu, že v prípade jeho prepustenia by pokračoval v páchaní ďalšej trestnej činnosti ( ). Obvinený sám pri výsluchu uviedol, že sa proti nemu vedie aj iné trestné stíhanie. I keď súd prejednávajúci žalobu o nároku na náhradu škody za väzbu v civilnom procese nemá právomoc preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní ako správne poznamenal aj súd prvej inštancie , pre účely rozhodnutia o uplatnenom nároku, musí civilný súd zaujať názor k otázke, či si osoba uplatňujúca náhradu škody za väzbu (ne)zavinila sama. Otázka zavinenia je otázkou právneho posúdenia, ktoré musí vychádzať z dôkladne zistených skutkových okolností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania ohľadom tejto otázky.

24/ Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne poukázal na stanovisko a ustálenú súdnu prax ohľadom spornej otázky, dôsledne sa však neriadil závermi tohto stanoviska. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané aj určité konanie obvineného (napr. pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedka, odstraňovanie dôkazov a pod.), ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Teda malo by ísť o aktívne konanie, ktorým by si obvinený zavinil väzbu. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie preukázanie takéhoto aktívneho konania obvineného nevyplýva. Ako zo záverov citovaného stanoviska ďalej vyplýva, nemožno vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že išlo o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a vzhľadom na osobu páchateľa je nebezpečenstvo, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Resp. podľa názoru odvolacieho súdu majúcu rovnakú váhu konštatovanie trestného súdu, že hrozba vysokým trestom (až výnimočným) za skutok, pre ktorý je obvinený stíhaný zakladá dôvodnú obavu útekovej väzby. Záver súdu prvej inštancie v rozhodnej právnej otázke pre (ne)priznanie nároku na náhradu škody za väzbu bol len prepísaním dôvodov väzby z väzobného uznesenia. Tento nadväzoval len na všeobecné vyjadrenie žalovanej, že u žalobcu existovali dôvody väzby (preventívnej a útekovej), ktoré si zavinil sám, a preto je v danom prípade vylúčené priznanie nároku na odškodnenie. Zároveň však treba uviesť, že na takýchto všeobecných tvrdeniach bola založená procesná obrana žalovanej. Tu odvolací súd poukazuje, že takto zvolenú procesnú obranu nemožno považovať za účinnú. V civilom procese zaťažuje procesnú stranu povinnosť tvrdenia a súčasne povinnosť preukázať tieto tvrdenia. Pokiaľ si tieto základné povinnosti strana popierajúca uplatnený nárok riadne nesplní nemôže byť v spore úspešná. Podľa názoru odvolacieho súdu si tieto procesné povinnosti žalovaná dôsledne nesplnila v zmysle aj vyššie citovaného stanoviska. Pokiaľ vo väzobnom uznesení obvinený uviedol, že je voči nemu vedené aj ďalšie trestné stíhanie, ktorú skutočnosť trestný súd zohľadnil pri dôvode preventívnej väzby, uvedená skutočnosť nebola vôbec predmetom dokazovania. Treba tiež uviesť, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal napr. časovým hľadiskom inej predchádzajúcej trestnej činnosti, druhom tejto trestnej činnosti obvineného (žalobcu) k veci, v ktorej bol väzobné trestne stíhaný práve pre posúdenie, či z takéhoto konania možno usúdiť zavinenie na uvalení väzby. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné rozlišovať situáciu, či iná trestná činnosť obvineného, či už bezprostredne predchádzajúca väzobnému stíhaniu, resp. zohľadňujúc jej rozsah a intenzitu boli dôvodom pre vzatie obvineného do väzby (preventívny dôvod väzby) resp. jeho predchádzajúce odsúdenia (hlavne účinky, že na osobu páchateľa sa hľadí akoby nebol odsúdený) v spojení s aktuálnym podozrením zo spáchania závažnej trestnej činnosti je dôvodom konštatovania, že ide o osobu obvineného so sklonmi k páchaniu trestnej činnosti. Okresný súd si tak nevytvoril dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie o zásadnej otázke. V tomto smere boli odvolacie námietky žalobcu dôvodné.

25/ Odvolací súd sa nestotožnil z odvolacou argumentáciou odvolateľa a to na prednostné použitie Dohovoru pred , ktorý neobsahuje negatívne vymedzenie uplatneného nároku a náhradu škody za nezákonnú väzbu priznáva tejto osobe vždy. Odvolateľ vychádzal z premisy, že oslobodenie spod obžaloby v zásade znamená, že pozbavenia osobnej slobody sa nepreukázali, a teda ani pozbavenie osobnej slobody nebolo zákonné. Vzhľadom na totožnosť slovenskej a českej právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe a s ust. a zák. č. 82/1998 Sb. zákona o odpovědnosti za škodu zpusobenou nesprávnym úředním postupem odvolací súd poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavního súdu ČR zo dňa 06.09.2011, ktorý sa zaoberal právom na náhradu škody v dôsledku uvalenia väzby. Odvolací súd sa stotožnil so závermi uvedenými v cit. rozhodnutí pokiaľ ide o (ne)uplatnenie Dohovoru pred vnútroštátnou právnou úpravou. Z ust. vyplýva, že uplatnenie nároku na náhradu škody neviaže na zrušenie rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená. Teda zákon pripúšťa aj odškodnenie za zákonnú väzbu za predpokladu nenaplnenia

negatívnej zákonnej podmienky. Limit zavinenia, v zmysle ust. § 8 ods. 6 cit. zák. možno uplatniť len v prípade zákonného rozhodnutia o väzbe. Inak povedané, zákon vychádza z toho, že si nemožno zaviniť nezákonnú väzbu. Uvedené závery sú v súlade s relevantnou judikatúrou ESĽP, resp. Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Dohovor totiž nezaručuje osobe, proti ktorej bolo vznesené obvinenie v trestnom konaní a následne bolo voči nej trestné stíhanie zastavené, právo na odškodnenie za väzbu napr. v prípade oslobodenia, zastavenia trestného stíhania a pod., ak sa pri zatknutí, zadržaní alebo väzbe postupovalo v súlade s čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru. K rovnakému záveru dospel aj K. L. a tento v rovnakom znení prezentoval v diele Evropská úmluva o lidských právech a trestní práva.Praha: Orac, 2002, s. 252 až 253. Oslobodenie spod obvinenia alebo zastavenie trestného stíhania má podľa judikatúry ESĽP vplyv len na posúdenie dĺžky väzby (t.j. dôvodnosti jej trvania v zmysle čl. 5 ods. 3 Dohovoru), ale nie je tým potvrdená nedôvodnosť (nezákonnosť) väzby od jej počiatku v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru, a teda nezakladá automaticky nárok na odškodnenia v zmysle Dohovoru čl. 5 ods. 5 Dohovoru (napr. Belčev proti Bulharsku, 39270/98; Hamanov proti Bulharsku, 44062/98, Govoruško proti Rusku, 42940/06) Z toho vyplýva záver, že ESĽP sa vo svetle svojej judikatúry vymedzuje v podstate voči väzbe uskutočnenej v rozpore s čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru; prípadné odškodnenie i za zákonnú väzbu realizovanej v trestnom konaní, ktoré skončilo zastavením, alebo oslobodením spod obžaloby ponecháva na úvahe národného zákonodárcu. Odvolací súd je presvedčený, že uplatnený nárok podlieha aplikácii

26/ Pokiaľ odvolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 16.01.2013 a závery rozhodnutia NS SR sp. zn. v oboch prípadoch mala úprava Dohovoru prednosť pred vnútroštátnou úpravou pokiaľ išlo o obsah pojmu škoda, pretože Dohovor na rozdiel od vnútroštátnej úpravy zaručoval odškodnenie aj nemajetkovej ujmy za pozbavenie osobnej slobody. Preto aj označené rozhodnutia nie je možné aplikovať na súdenú vec.

27/ Vzhľadom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pokiaľ sa skutkový stav veci nezmení, v ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude zaoberať výškou uplatneného nároku, v tomto smere vykoná dokazovanie a následne vo veci opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí o veci súčasne rozhodne aj o náhrade trov konania vrátane tohto odvolacieho konania ( ).

28/ Súd vo veci vykonal a zhodnotil dokazovanie a mal nesporne preukázané, čo nebolo ani sporné medzi stranami a vyplynulo aj z predložených dôkazov, že na základe uznesenia Okresného súdu Žilina č.k. XTp/XXX/XXXX-XX zo dňa 27.07.2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. XTpo/XX/ XXXX-XX zo dňa 09.08.2007 bol žalobca vzatý do väzby s tým, že táto začala plynúť odo dňa 25.07.2007 o 07.50 hod. Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. XT/XXX/XXXX zo dňa 27.08.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. XTo/XX/XXXX zo dňa 13.10.2011, právoplatné 13.10.2011, bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Žalobca bol teda vo väzbe odo dňa 25.07.2007 do 27.08.2010 a domáhal sa náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, pretože bol oslobodený spod obžaloby a to podľa § 8 ods. 5 písm. b) citovaného zákona. Žalobca uvádzal, že bol zamestnancom E. F., B. a mal mesačný zárobok 40.000,-Sk, a pretože väzba trvala 37 mesiacov, tak žiada za každý mesiac sumu 40.000,-Sk, čo je spolu 1.480.000,-Sk, čo je v prepočte 49.127,-Eur. Žalovaná nespochybňovala skutkové tvrdenia o trvaní väzby a oslobodení spod obžaloby, ale uvádzala, že právo na náhradu škody nevzniklo podľa § 8 ods. 6 písm. a), pretože si žalobca väzbu zavinil sám. Zároveň spochybňovala aj výšku škody a uvádzala, že nie je možné vychádzať iba zo zárobku, ktorý dosiahol žalobca v posledný mesiac pred vzatím do väzby, keď predchádzajúce mesiace mal nižší zárobok a uvádzala, že v danom prípade je potrebné zohľadniť aj to, že žalobca bol právoplatne odsúdený za daňové podvody v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou a teda treba zvážiť, či reálne vznikla žalobcovi škoda, a pokiaľ by tento dosahoval zárobok nezákonným spôsobom, keďže riadne z neho neodvádzal dane, tak je potrebné prihliadať na to, či priznanie náhrady škody by nebolo v rozpore s dobrými mravmi.

29/ Súd pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia , podľa ktorého, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Ako vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. XCo/XXX/ XXXX-XXX zo dňa 31.01.2020 krajský súd jednoznačne skonštatoval, že pokiaľ sa nezmení skutkový stav, tak v ďalšom konaní súd prvej inštancie sa bude zaoberať výškou uplatneného nároku. Na základe odôvodnenia zrušujúceho uznesenia je teda zrejmé, že je daný základ nároku. V danom prípade nedošlo k zmene skutkových okolností, a pokiaľ žalovaná uvádzala, že priznanie náhrady škody by bolo

v rozpore s dobrými mravmi, prípadne dosiahnutá mzda podľa predložených dokladov nezodpovedá reálnej existencii škody práve z dôvodu, že žalobca bol odsúdený za daňové podvody v súvislosti s podnikateľskou činnosťou, tak tu súd poukazuje na to, že žalovaná svoje tvrdenia nepreukázala a nepredložila žiaden dôkaz a ani nenavrhla doplniť dokazovanie na preukázanie skutočností o trestnej činnosti žalobcu, ktorá by mala mať vplyv na náhradu škody, ktorú si žalobca v tomto konaní uplatňuje. Žalobca potvrdil, že bol právoplatne odsúdený v súvislosti s daňovou trestnou činnosťou, ale poprel, že by tu bola akákoľvek súvislosť s náhradou škody, ktorú si v konaní uplatňuje. Na základe tohto súd konštatuje, že žalovaná v tomto neuniesla dôkazné bremeno a súd pri rozhodovaní vychádzal z vykonaného dokazovania, a to podľa predložených listinných dôkazov. Taktiež žalovaná nepredložila žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že náhrada škody, ktorú si žalobca uplatňuje je v rozpore s dobrými mravmi podľa .

30/ Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd vychádzal z ustanovenia , podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk ako druh majetkovej ujmy (škody) spočíva v nedosiahnutí toho, čoho by poškodený pri neexistencii škodnej udalosti za normálnych okolností, pri pravidelnom behu vecí, dosiahol. Ušlý zisk teda znamená stratu očakávaného prínosu. Pri posudzovaní ušlého zisku nepostačuje len pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené naisto, že pri pravidelnom behu vecí, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať zvýšenie svojho majetku. Pri výške ušlého zisku je určujúce, akému majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o aký reálne dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech poškodený prišiel. Je teda nutné vychádzať z čiastky, ktorú by v predmetnom období za zvyčajných podmienok poškodený získal s prihliadnutím na náklady vynaložené na dosiahnutie tohto zisku, prípadne na náklady na dosiahnutie tohto zisku potrebnými (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. októbra 2012 sp. zn. ).

31/ Súd teda vychádzal z toho, že náhrada škody, ktorú požaduje žalobca je ušlý zisk za obdobie 37 mesiacov odo dňa 25.07.2007 do 27.08.2010, čo bol žalobca vo väzbe. Žalobca vychádzal z toho, že ušlý zisk je jeho mesačná mzda vo výške 40.000,-Sk, ktorú dosiahol za jún 2007, teda v mesiaci predtým ako bol vzatý do väzby, u svojho zamestnávateľa E. F., B. a žiadal túto sumu 40.000,-Sk za 37 mesiacov, čo je spolu suma 1.480.000,-Sk, čo je v prepočte 49.127,-Eur. Súd pri rozhodovaní vychádzal z listinných dôkazov, ktoré boli predložené Sociálnou poisťovňou, pobočka Žilina, z ktorého vyplýva vymeriavací základ poistného tak, ako je uvedená aj mzda v mzdovom liste za rok 2007 a to za január, február, marec, apríl po 7.600,-Sk mesačne, máj 30.000,-Sk a jún 40.000,-Sk. Ako vyplýva aj z uvedeného rozsudku najvyššieho súdu v danom prípade ušlý zisk je strata očakávaného prínosu a musí byť naisto stanovené, že pri pravidelnom behu vecí poškodený by takýto zárobok bol dosiahol reálne, pokiaľ by nebol vzatý do väzby. Nejde teda len o hypotetický prospech, o ktorý poškodený prišiel. Na základe tohto je zrejmé, že z ničoho nevyplýva a žalobca o tomto nepredložil žiaden dôkaz, že počas doby väzby by každý mesiac dosiahol zárobok 40.000,-Sk tak, ako žiadal náhradu škody. Žalobca nepredložil dôkaz ani na preukázanie toho prečo počas prvých 4 mesiacov roku 2007 mal zárobok iba 7.600,-Sk a v máji 30.000,-Sk a v júni 40.000,-Sk. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd teda vychádzal z priemerného zárobku za prvých 6 mesiacov roku 2007, čo je spolu 100.400:6=16.733,- Sk mesačne (555,43 Eur mesačne). Za obdobie 37 mesiacov odo dňa 25.07.2007 do 27.08.2010 je táto suma spolu 20.550,91 Eur, zaokrúhlene 20.551,-Eur a túto sumu ako náhradu škody, ktorá spočíva v ušlom zisku podľa priznal žalobcovi. Súd vychádzal z toho, že táto suma 20.551,-Eur je primeraná a zodpovedá aj spravodlivému usporiadaniu a možno konštatovať, že skutočne ide o taký ušlý zisk, ktorý by žalobca bol dosiahol pri pravidelnom behu vecí a za zvyčajných podmienok, pokiaľ by nebol vzatý do väzby počas obdobia od 25.07.2007 do 27.08.2010. Žalobca v konaní nepredložil taký dôkaz a ani nenavrhol doplniť dokazovanie, že jeho pravidelný príjem by aj v období, keď bol vo väzbe, bol totožný s jeho mzdou, ktorú dosiahol v júni 2007 a nepreukázal na základe akých skutočností došlo k takému podstatnému zvýšeniu jeho mzdy v porovnaní s prvými 4 mesiacmi roku 2007. Ako vyplýva z vyššie uvedeného súd teda považoval priemernú mzdu za obdobie mesiacov január až jún roku 2007, čo je suma 555,43 Eur za primeranú a zodpovedajúcu všetkým kritériám, z ktorých súd vychádza pri rozhodovaní o náhrade škody na základe

32/ Podľa ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

33/ Žalobca sa v konaní domáhal aj zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 49.127,-Eur a to odo dňa 13.06.2012 do zaplatenia. Súd pri rozhodovaní o úrokoch vychádzal z toho, že lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Ako vyplynulo z oznámenia o výsledku predbežného prerokovania zo dňa 04.06.2012 Ministerstvo spravodlivosti SR oznámilo právnej zástupkyni žalobcu, že žiadosti o náhradu škody nebolo vyhovené. Od tohto dňa teda najskôr bola žalovaná v omeškaní a začala plynúť lehota omeškania s plnením žalovanej pohľadávky 20.551,-Eur a žalobca sa teda dôvodne domáhal aj zaplatenia úrokov z omeškania odo dňa 13.06.2012, kedy už žalovaná bola v omeškaní s plnením peňažného dlhu. Na základe tohto súd rozhodol aj o povinnosti žalovanej zaplatiť úrok z omeškania vo výške 9 % ročne, ktorá bola určená podľa vládneho nariadenia č. 87/95 Z.z. odo dňa 13.06.2012 do zaplatenia z dlžnej sumy 20.551,-Eur.

34/ Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, že zaviazal žalovanú, aby zaplatila žalobcovi sumu 20.551,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne odo dňa 13.06.2012 do zaplatenia a vo zvyšku bola žaloba ako nedôvodná zamietnutá.

35/ Pokiaľ žalovaná v podaní zo dňa 16.9. navrhla doplniť dokazovanie, tak súd tomuto nevyhovel, lebo žalovaná nezdôvodnila v čom majú medializované informácie o prebiehajúcom vyšetrovaní podozrení na korupciu na žilinských súdoch súvislosť s konaním o náhradu škody, ktorej sa domáha žalobca. Súd vychádzal pri rozhodovaní z právoplatného rozsudku, ktorým bol žalobca oslobodený, a tak mu vzniklo právo domáhať sa náhrady škody. Zároveň je potrebné poukázať na to, že sa nevedie žiadne také konanie, v ktorom by mohol byť oslobodzujúci rozsudok zrušený a aj v takom prípade procesné predpisy umožňujú dosiahnuť zmenu aj v konaní o nadväzujúcej náhrade škody.

36/ Podľa ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

37/ Žalobca počas konania zobral späť žalobu v časti o zaplatenie sumy 527,11 Eur aj s úrokom z omeškania, a tak podľa citovaného ustanovenia súd konanie v tejto časti zastavil.

38/ Podľa ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

39/ Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia sumy 49.127,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne odo dňa 13.06.2012 do zaplatenia a žalobe bolo vyhovené v časti sumy 20.551,-Eur aj s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne odo dňa 13.06.2012 do zaplatenia a zároveň v časti o zaplatenie sumy 527,11 Eur aj s úrokom z omeškania bolo konanie zastavené, a tak súd dospel k takému záveru, že ani jedna zo strán nemala vo veci plný úspech, ale len úspech čiastočný a vzhľadom na časť nároku, kde bol žalobca úspešný a časť nároku, kde nebol úspešný, možno konštatovať, že sú splnené podmienky, aby bolo rozhodnuté o trovách tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Poučenie:

2

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.