Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_19Csp-26-2022.pdf
PDF · 79.11 KB
Case nature
Subarea
19Csp/26/2022
Uznesenie
Okresný súd Trenčín v právnej veci žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., IČO: 47 967 692, so sídlom v Bratislave, Vajnorská ul.č. 100/A, právne zastúpeného KOVAL & spol., advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 648 892, so sídlom v Banskej Bystrici, Komenského ul.č. X, proti žalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX, bez pobytu na území SR, trvale bytom C. D. E. XX, F. v konaní o zaplatenie 1.097,16 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
rozhodol:
I. Okresný súd Trenčín n e m á právomoc na prejednanie tohto sporu.
II. Súd konanie z a s t a v u j e .
III. Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou podanou dňa 24.4.2022 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy vo výške 1.097,16 € spolu s príslušenstvom z titulu neuhradenia služieb, poskytovaných na základe zmluvy o poskytovaní verejných služieb.
Súd vykonaným dokazovaním zistil, že osoba žalovaná na tunajšom súde je osobou, ktorá sa na území Slovenskej republiky v čase od podania žaloby nenachádza, pričom ide o občana Rumunskej republiky, ktorý sa aj nachádza na území Rumunskej republiky.
Keďže v predmetnej veci vystupuje ako žalovaný osoba s bydliskom mimo územia Slovenskej republiky, a teda ide o spor s medzinárodným prvkom, bolo nevyhnutné vo veci aplikovať nariadenie Brusel Ibis (nariadenie Rady (ES) č. 1215/2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – prepracované znenie). Tým bola založená situácia, ktorá môže vzniesť otázku medzinárodnej súdnej príslušnosti, ako podmienku prítomnosti medzinárodného prvku v danom konaní. (porov. rozhodnutí ESD vo veci C-281/02 Owusu ).
Z hľadiska aplikácie nariadenia Brusel Ibis súd ďalej konštatuje, že je splnená i podmienka teritoriálnej pôsobnosti nariadenia, keď má byť nariadenie Brusel Ibis aplikované v členských štátoch EU. Splnená je tiež podmienka časovej pôsobnosti nariadenia, keď spor bol začatý po tom, čo nariadenie vstúpilo v oboch uvedených členských štátoch do platnosti. Splnená je konečne i podmienka vecnej pôsobnosti nariadenia, keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu, pričom nariadenie osobitne upravuje právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd teda skúmal, či má v zmysle nariadenia Brusel I. právomoc na prejednanie uvedeného sporu.
Podľa čl. 4 nariadenia, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.
Uvedená zakladaná zásada sa uplatní vždy, pokiaľ nariadenie neupravuje osobitnú, či výlučnú právomoc na konanie.
Podľa článku 18 ods. 2 nariadenia Brusel Ibis druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko..
Z vyššie uvedených ustanovení nariadenia je zrejmé, že žalobca ako veriteľ zo spotrebiteľskej zmluvy môže žalovať druhého účastníka vzťahu iba na súde, v ktorom má žalovaný bydlisko. Ako vyplýva z doslovného znenia čl. 4 ods. 1, rozhodujúcou skutočnosťou na založenie všeobecnej právomoci je bydlisko žalovaného. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že pojem bydlisko sa nejaví ako vhodný, a to vzhľadom na iné jazykové verzie Nariadenia, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že tento pojem sa okrem fyzických osôb (pri ktorých je možné uvažovať o bydlisku) vzťahuje aj na právnické osoby. Vzhľadom na iné jazykové verzie Nariadenia je vhodnejšie pracovať s pojmom domicil, ktorý sa pri fyzickej osobe určuje na základe čl. 62 Nariadenia, podľa ktorého na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, na ktorého súdy bola vo veci podaná žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.
Otázku bydliska, resp. domicilu tak posudzuje konajúci súd podľa svojho národného práva, v konkrétnom prípade ide o právo slovenské. Pojem bydlisko nie je možné stotožňovať s pojmom trvalý pobyt. Bydliskom treba rozumieť miesto, v ktorom osoba býva s úmyslom zdržovať sa tam trvale (nie prechodne). Z hľadiska určenia bydliska nie je rozhodujúce, kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva prihlásený na trvalý pobyt, ale úmysel osoby trvale sa v určitom mieste zdržovať. Bydlisko je predovšetkým miesto, kde má fyzická osoba svoj byt, rodinu, poprípade, kde pracuje. Trvalý pobyt má čisto evidenčný charakter pre účely evidencie obyvateľov. Súd preto aj v súlade s ustálenou súdnou praxou pojem bydlisko chápe ako miesto faktického pobytu fyzickej osoby, v spojení s jej úmyslom sa tu trvale zdržovať.
Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je povinnosťou slovenských súdov používať predpisy EÚ týkajúce sa právomoci súdov na prejednávanie sporov. Aplikácia nariadenia č. 1215/2012 má podstatný vplyv aj na obvyklé postupy slovenských súdov pri posudzovaní otázok príslušnosti, ktoré budú modifikované alebo nahradzované obsahom pravidiel tohto nariadenia.
Nariadenie Brusel Ibis stojí oproti slovenskému procesnému predpisu na zásade, že účastníci majú dbať o svoje procesné práva a povinností, a tým výrazne obmedzuje prístup súdu, ktorý by splnenie rady podmienok konania skúmal ex officio. Príkladom toho môžu byť čl. 26 až 28 nariadenia, ktoré obmedzujú prieskum medzinárodnej príslušnosti procesným súdom len na prípady výlučnej príslušnosti uvedené v čl. 24 nariadenia. Vo všetkých ostatných prípadoch je na žalovanom, či príslušnosť štátu fóra príjme (čl. 26) alebo či sa proti nemu bude brániť. Rovnako tak z čl. 28 nariadenia vyplýva, že súd skúma podmienky svojej medzinárodnej príslušnosti až potom, keď sa žalovaný vo veci nevyjadrí (bez toho, že by zároveň namietal nedostatok medzinárodnej príslušnosti procesného súdu). Podľa článku 26 nariadenia okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 24.
Podľa článku 28 ods. 1 nariadenia ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nedostaví sa na tento súd, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, ak si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.
Už z kontextu jednotlivých ustanovení nariadenia vyplýva, že na to, aby došlo k založeniu právomoci súdu vo veci konať, je nevyhnutné, aby sa žalovaný aktívne zúčastnil na konaní.
Z výsledkov šetrenia bydliska žalovanej vyplynulo, že - žalovaná sa na adrese, evidovanej v Registri obyvateľov Slovenskej republiky – G. XX, H. E. I. nezdržiava. Žalovaná nie je na území SR zamestnaná a nevykonáva tu podnikateľskú činnosť (lustrácia v Sociálnej poisťovni a živnostenskom registri). Okresný súd Trenčín doručoval žalovanej žalobu s prílohami do vlastných rúk na adresu v F., pričom zásielku dňa 24.3.2023 žalovaná odmietla prevziať, nakoľko nebola vyhotovená v jazyku doručujúceho štátu. Podľa súdnej praxe bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že žalovaný má bydlisko na území členského štátu, v ktorom je žalovaný a že tým pádom je v spore s medzinárodným prvkom, v ktorom sa medzinárodná právomoc riadi pravidlami Nariadenia Brusel I, príslušný súd tohto členského štátu, znáša žalobca (napr. rozhodnutie OS Cheb sp. zn. 15C/45/2006 uverejnené v časopise Právní rozhledy č. 6/2008). Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že nariadenie smeruje predovšetkým k zachovaniu práva žalovaného účinne sa v konaní brániť. Súčasťou práva účinne sa brániť je prirodzene i právo žalovaného byť žalovaný pred vhodným súdom. Tým je v zmysle čl. 2 nariadenia súd štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko. V režime Nariadenia má právo žalovaného v konaní sa účinne brániť prednosť pred právom žalobcu na súdnu ochranu (napr. ESD C-125/79 Denilauler v. Couchet Erérers, C - 474/93, C - 166/80). Súd teda robí záver, že žalobca nepreukázal, že žalovaná mala v čase začatia konania bydlisko na území SR a podľa zistených skutočností možno uzavrieť, že bydlisko žalovaná na území SR, tak ako to má na mysli Nariadenie Brusel I. nemá, ale jej bydliskom je územie F.. Nakoľko žalovaná odmietla prevziať žalobu a v konaní sa nijako nevyjadrila, súd má za to, že konania vo veci sa nezúčastnila, a preto nemôže byť založená právomoc tunajšieho súdu podľa článku 26 ods. 1 nariadenia.
Podľa § 9 Civilného sporového poriadku ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
Podľa § 161 Civilného sporového poriadku ak tento Civilný sporový poriadok neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (procesné podmienky). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Právomoc súdu je jednou z procesných podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby súd mohol vo veci konať a rozhodnúť. Citované ustanovenie § 9 explicitne uvádza, že ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie zastaví. Keďže súd na splnenie podmienok konania prihliada kedykoľvek počas konania, je irelevantné, v ktorom štádiu konania súd nedostatok svojej právomoci zistí.
Pretože nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, súd podľa § 9 Civilného sporového poriadku, keďže nemá právomoc na prejednanie uvedeného sporu, konanie zastavil. Súd nemohol do svojho výroku začleniť aj výrok o postúpení veci inému orgánu, nakoľko do úvahy pripadá súd iného štátu a súdy Slovenskej republiky môžu vykonávať svoju jurisdikciu len na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu len poučuje účastníka, že sa so svojím návrhom môže obrátiť na príslušný orgán v cudzine.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Žalobca tým, že podal žalobu na súd, ktorý nemá právomoc vo veci konať, procesne zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Žalobca tak nesie procesné zavinenie na zastavení konania, a preto by bol povinný v celom rozsahu nahradiť trovy konania žalovanému. Nakoľko však žalovanému preukázateľne v konaní žiadne trovy nevznikli, súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trenčín.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.