Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5C-471-2008.pdf
PDF · 106.54 KB
Case nature
Area
Subarea
5C/471/2008
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Malacky, samosudcom JUDr. Miroslavom Rudinským, v právnej veci žalobcu: V. H., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom obec D. W., proti žalovanému: Slovenská republika - Armáda SR, zast. Vojenským úradom pre právne zastupovanie, Za Kasárňou 3, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenie pracovného pomeru, takto
rozhodol:
Súd žalobu zamieta
Súd priznáva žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník .
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 30.04.2001 sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede zo dňa 20.11.2000, ktorou bol rozviazaný pracovný pomer vzniknutý na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.1999 medzi Vojenským útvarom Y. a žalobcom. Žalobca tiež žiadal, aby súd prehlásil pracovnú zmluvu č. XXX/X-XXX za neplatnú.
2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 01.03.1999 nastúpil do pracovného pomeru u Vojenského útvaru XXXX Y., s ktorým subjektom dňa 02.03.1999 uzatvoril pracovnú zmluvu. Od 06.05.1999 do 05.08.2000 bol nepretržite práceneschopný. Dňa 25.08.1999 mu bolo zo strany Vojenského útvaru XXXX Y. doručené zrušenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe ku dňu 31.08.1999. Proti tomuto zrušeniu pracovného pomeru dňa 29.10.1999 podal žalobu o neplatnosť na Okresnom súde v Malackách a konanie sa viedlo pod sp. zn. 6C/76/00. Uznesením súdu zo dňa 28.06.2000 sp. zn. 6C/76/00 bolo konanie zastavené, pretože súd skonštatoval, že Vojenský útvar Y. nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, a preto nemôže vystupovať pred súdom a byť účastníkom tohto konania.
3. Žalobca ďalej vo svojej žalobe uviedol, že po ukončení dočasnej práceneschopnosti dňom 05.08.2000 nenastúpil na pokračovanie v zamestnaní vo Vojenskom útvare XXXX Y., pretože ak uzatvoril pracovnú zmluvu so subjektom, ktorý nemá mať práva a povinnosti, také vykonávanie pracovného pomeru by nebolo právne ničím chránené a také riziko podstúpiť nechcel. Dňa 01.12.2000 od Vojenského útvaru Kuchyňa obdržal výpoveď z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1, písm. f) Zák. práce. Táto výpoveď podľa žalobcu nemôže byť platná, pretože ju vystavil subjekt, ktorý nemá spôsobilosť na právne úkony.
4. Žalovaný sa k podanej žalobe písomne vyjadril podaním zo dňa 22.08.2001. Namietal v ňom, že výpoveď zo dňa 20.11.2000 nebola daná žalobcovi Vojenským útvarom XXXX Y., ale veliteľom uvedeného útvaru. Žalovaný uviedol tiež, že žalobca podal dňa 29.10.1999 na Okresný súd Malacky žalobu o neplatnosť zrušenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, avšak konanie v predmetnej veci uznesením č.k. 6C/76/00 zo dňa 28.06.2000 podľa § 104 ods. 1 OSP zastavil z dôvodu, že Vojenský
útvar 4990 Kuchyňa nemá právnu subjektivitu, pričom nedostatok právnej subjektivity je neodstrániteľný nedostatkom podmienok konania. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť.
5. Žalovaný tiež poukázal na tú skutočnosť, aký zmysel má podaná žaloba, keď žalobca po skončení jeho práceneschopnosti dňom 05.08.2000 nenastúpil do zamestnania na Vojenskom útvare XXXX Y. a sám uvádza, že ani nechcel nastúpiť, a to z odôvodnením, že ak uzatvoril pracovnú zmluvu so subjektom, ktorý nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, takéto vykonávanie pracovného pomeru by nebolo ničím chránené, a takéto riziko nechcel podstúpiť.
6. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že z obsahu pracovnej zmluvy č. XXX/X-XXX zo dňa 01.03.1999 vyplýva, že predmetná pracovná zmluva nebola uzatvorená medzi Vojenským útvarom XXXX Y. a žalobcom, ale medzi Vojenskou správou, zast. veliteľom Vojenského útvaru XXXX Y. a žalobcom. Vojenský útvar XXXX Y. je v pracovnej zmluve uvedený len ako „legislatívna skratka“. Žalovaný poukázal na čl. 2 vtedy platného Pracovného poriadku pre občianskych zamestnancov Vojenskej správy, podľa ktorého za organizáciu sa v zmysle ustanovenia § 8 Zák. práce, považuje Vojenská správa ako celok. Tiež podľa čl. 4 Pracovného poriadku, všetky právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch, okrem zastupovania útvaru v konaní pred súdmi a uzatvárania, zmeny a skončenia pracovných pomerov s občianskymi zamestnancami MO SR, ktorých okruh bude určený osobitným rozhodnutím Ministra obrany SR, robí veliteľ útvaru, alebo osoby ním splnomocnené v súlade so zákonníkom práce a príslušnými vojenskými predpismi. Preto na základe pracovnej zmluvy č. 390/7-196 zo dňa 01.03.1999 riadne vznikol medzi stranami sporu pracovný pomer, pričom výpoveď dal žalobcovi na to v zmysle ustanovenia čl. 4 Pracovného poriadku oprávnený subjekt - veliteľ Vojenského útvaru 4990 Kuchyňa. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.
7. Žalobca sa nedostavil na pojednávanie na termín dňa 06.10.2020. Svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil tým, že patrí medzi osoby, ktoré môžu byť bezprostredne ohrozené na svojom zdraví z dôvodu pandémie koronavírusu. Pojednávanie preto žiadal odročiť, čo nepovažoval za problém vzhľadom na dĺžku konania.
8. Na pojednávanie dňa 06.10.2020 sa riadne dostavil právny zástupca žalovaného. Žiadal súd, aby sa vysporiadal s pasívnou vecnou legitimáciou na strane žalovaného, keďže žalobca žaluje Slovenskú republiku - Armádu SR a pritom pracovnú zmluvu zo dňa 01.03.1999 uzavrel s Vojenskou správou v zastúpení veliteľom Vojenského útvaru XXXX Y.. Žalovaný do spisu založil Pracovný poriadok Ministerstva obrany SR zo dňa 30.06.1993, ktorý bol platný v čase uzatvárania pracovnej zmluvy so žalobcom. Poukázal na hlavu I, ods. 1 - Všeobecné ustanovenia Pracovného poriadku, ďalej na ods. 4, v ktorom sa uvádza koho je potrebné považovať za útvary pre účely Pracovného poriadku. Tiež poukazoval na ods. 4 hlavy I Pracovného poriadku. Žalovaný bol toho názoru, že žalobca zle označil žalovaného, ktorým mala byť buď príslušná Vojenská správa, alebo Ministerstvo obrany SR, čo rieši práve ods. 2 hlavy I Pracovného poriadku Ministerstva obrany SR.
9. Žalovaný uviedol ďalej aj to, že pracovný pomer so žalobcom bol skončený dvoma právnymi úkonmi, a to zrušením pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 16.08.1999 č. XXX/XX-XXX, čo bolo žalobcovi doručené dňa 28.08.1999. Na základe tohto skončil pracovný pomer vzniknutý medzi stranami sporu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.1999 č. 390/7-196 dňom 31.08.1999. Toto skončenie pracovného pomeru žalobca spochybňoval a na tunajšom súde podal žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Okresný súd v Malackách rozhodoval v tejto veci vo svojom konaní sp. zn. 6C/76/2000 a bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 28.06.2000 tak, že konanie bolo zastavené preto, lebo neboli splnené podmienky konania. Vo veci rozhodoval odvolací aj dovolací súd, pričom odvolací súd prvostupňové uznesenie potvrdil a dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol. Týmto spôsobom bola preto otázka skončenia pracovného pomeru žalobcu vyriešená.
10. V čase, keď žalobca namietal skončenie pracovného pomeru bol účinný § 61 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý predpokladal, že pracovný pomer trvá aj naďalej. Žalovaný preto žalobcu vyzval listom zo dňa 03.09.1990, aby po skončení práceneschopnosti okamžite nastúpil na svoje pôvodné pracovné miesto, keďže žalobca bol v tom čase práceneschopný. Žalobca na to reagoval tak, že žalovanému oznámil svojim listom zo dňa 22.09.1999, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale je to dôležité len pre prípadné rozhodnutie súdu o tom, od kedy mu bude patriť náhrada mzdy po ukončení práceneschopnosti. Aj v neskoršom období žalovaný žalobcu vyzýval, aby nastúpil do práce, čo žalovaný nikdy neurobil.
Žalovaný preto rozviazal so žalobcom pracovný pomer výpoveďou zo dňa 20.11.2000, čo bolo ešte v čase, keď nebolo právoplatne rozhodnuté v konaní Okresného súdu Malacky č.k. 6C/76/00, keďže v dôsledku odvolania žalobcu rozhodoval krajský súd a o dovolaní Najvyšší súd SR. Keďže skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi výpoveďou - zrušením pracovného pomeru v skúšobnej dobe je platné, neexistuje na určení požadovanej neplatnosti skončenia pracovného pomeru, tak ako o to žiada žalobca, žiaden naliehavý právny záujem.
11. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, s písomným vyjadrením k žalobe zo dňa 22.08.2001, s pracovnou zmluvou uzavretou medzi Vojenským útvarom XXXX Y. a žalobcom č. XXX/X- XXX zo dňa 01.03.1999, s listom zo dňa 20.11.2000 č. C.-XXX/XX-X - rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou daným Vojenským útvarom 4990 Kuchyňa žalobcovi, spisovou korešpondenciou žalobcu a žalovaného týkajúcou sa skončenia pracovného pomeru, s ďalším obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový stav:
12. Dňa 01.03.1999 bola uzavretá medzi Vojenským útvarom XXXX Y. a žalobcom pracovná zmluva č. XXX/X-XXX. Na základe tejto pracovnej zmluvy žalobca nastúpil do práce dňa 01.03.1999 a bol dohodnutý druh práce technik - energetik. Miesto výkonu práce bolo dohodnuté VÚ XXXX Y. - pracovisko I., letisko Y.. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Bola dohodnutá 3-mesačná skúšobná doba do 31.05.1999.
13. Listom zo dňa 16.08.1999 č. 390/21-120 veliteľ VÚ 4990 Kuchyňa zaslal žalovanému oznámenie o zrušení pracovného pomeru s tým, že pracovný pomer sa končí dňom 31.08.1999.
14. Podľa Hlavy I Pracovného poriadku pre občianskych zamestnancov vojenskej správy zo dňa 30.06.1993, bodu 1. Pracovný poriadok pre občianskych zamestnancov vojenskej správy (ďalej len „pracovný poriadok“) je záväzný pre:
a) všetkých zamestnancov rezortu ministerstva obrany (ďalej len „občiansky zamestnanec“), s výnimkou zamestnancov štátnych podnikov, ktorých zakladateľom je MO SR, ktorí sú v pracovnom pomere podľa ustanovenia § 11 ods. 1 Zákonníka práce, b) riaditeľov, vedúcich, náčelníkov, veliteľov (ďalej len „veliteľ“) na všetkých riadiacich a veliteľských stupňoch.
Na zamestnancov činných na základe uzavretých dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sa pracovný poriadok vzťahuje, iba ak to vyplýva z uzavretých dohôd.
Podľa bodu 2 zamestnávateľmi v zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 Zákonníka práce sa na účely tohto pracovného poriadku rozumejú MO SR, rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie v pôsobnosti MO SR (ďalej len „vojenská správa“)
Podľa bodu 3 za útvary sa na účely tohto pracovného poriadku považujú Úrad MO SR, Generálny štáb Armády Slovenskej republiky, sekcie, samostatné útvary, úrady a zariadenia MO SR, rozpočtové organizácie, príspevkové organizácie, veliteľstvá, vojenské zväzky, vojenské základne, vojenské útvary, vojenské zariadenia, vojenské obranné spravodajstvo, vojenská spravodajská služba a vojenská polícia.
Podľa bodu 3 právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle ustanovenia § 9 Zákonníka práce (okrem uzavierania, zmeny a skončenia pracovných pomerov s občianskymi zamestnancami MO SR, ktorých okruh určuje osobitné rozhodnutie Ministra obrany SR) robí za MO SR veliteľ útvaru; právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch ostatných zamestnávateľov uvedených v článku 2 robí štatutárny orgán, alebo osoby ním písomne poverené v súlade so Zákonníkom práce. Poverenie sa musí uverejniť v rozkaze štatutárneho orgánu.
15. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu zo dňa 01.03.1999 súd zistil, že zo strany žalovaného bola uzavretá vojenskou správou, zastúpená veliteľom Vojenského útvaru 4990 Kuchyňa. Pracovná zmluva bola teda uzatvorená podľa názoru súdu platne, keďže ju so žalovaným uzatvoril veliteľ útvaru v zastúpení vojenskej správy, čo zodpovedá vyššie citovaným ustanoveniam pracovného poriadku pre občianskych zamestnancov vojenskej správy zo dňa 30.06.1993. Tento pracovný pomer
žalovaný, konkrétne veliteľ Vojenského útvaru 4990 Kuchyňa so žalovaným okamžite zrušil v skúšobnej lehote, a to ku dňu 31.08.1999.
16. Žalovaný s okamžitým zrušením pracovného pomeru nesúhlasil. Podal na súd žalobu o neplatnosť zrušenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Okresný súd Malacky o tejto žalobe žalobcu rozhodol vo svojom konaní sp. zn. 6C/76/00-19 zo dňa 28.06.2000, tak že konanie zastavil, keďže neboli splnené podmienky konania. Toto uznesenie bolo potvrdené uznesením KS v Bratislave č.k. 11Co/189/00 zo dňa 30.11.2000. Prvostupňové uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.02.2001.
17. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý žiadal jeho zrušenie, ako aj zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR, ako dovolací súd, rozhodol vo veci uznesením zo dňa 12.06.2001, sp. zn. 4Cdo/53/01 tak, že dovolanie žalobcu odmietol. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 16.07.2001.
18. Predmetom konania je určenie neplatnosti výpovede, ktorá bola daná žalobcovi podľa § 46 ods. 1, písm. f) Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Túto výpoveď žalobca prevzal osobne dňa 01.12.2000, čo sám uvádza vo svojej žalobe. Žaloba na súd bola podaná dňa 30.04.2001.
19. Podľa § 46 ods. 1, písm. f) Zákonníka práce platného v čase podania výpovede, organizácia môže dať pracovníkovi výpoveď iba z týchto dôvodov: ak sú u pracovníka dané dôvody, pre ktoré by s ním organizácia mohla okamžite zrušiť pracovný pomer, alebo ak porušil pracovník pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom; pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať pracovníkovi výpoveď, ak mu už predtým bolo uložené disciplinárne opatrenie, alebo ak bol na možnosť výpovede aspoň upozornený pri predchádzajúcom porušení pracovnej disciplíny.
20. Podľa § 64 Zákonníka práce platného v čase podania výpovede, neplatnosť rozviazania pracovného pomeru môže ako pracovník, tak aj organizácia uplatniť na súde najneskôr do troch mesiacov odo dňa, kedy mal pracovný pomer skončiť týmto rozviazaním.
21. Žalovaný poukázal na nedovolenosť žaloby o určenie neplatnosti zmluvy s poukazom na ust. § 137 písm. d) CSP. Ak by žalobca žaloval podľa § 137 písm. c) CSP, musel by preukázať naliehavý právny záujem.
22. Žalobca sa na pojednávanie neustanovil. Svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil. Súd vo veci napriek tomu konal a rozhodol, keďže postupoval podľa § 180 CSP.
23. Podľa § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
24. Podľa § 240 ods. 1 Zákonníka práce platnom v čase podania výpovede, právny úkon (pracovná zmluva, výpoveď, dohoda o náhrade škody a pod.) je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku týchto práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spojujú.
25. Podľa § 240 ods. 2 Zákonníka práce platnom v čase podania výpovede, prejav vôle môže byť urobený jednaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. K písomným právnym úkonom tých, ktorí nemôžu písať alebo čítať, je potrebný úradný zápis alebo zápis opatrený potvrdením dvoj súčasne prítomných funkcionárov Základnej organizácie ROH o tom, že právny úkon zodpovedá prejavenej vôli.
26. Otázkou skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 20.11.2000 je možné sa zaoberať iba vtedy, ak by bola na súde podaná žaloba na určenie neplatnosti tohto rozviazania pracovného pomeru. Ak chce zamestnanec, alebo zamestnávateľ zabrániť tomu, aby nastali právne účinky vyplývajúce z
rozviazania pracovného pomeru, musí v lehote 2 mesiacov (vyššie cit. § 64 Zák. práce) podať na súde žalobu na určenie, že právny úkon o rozviazaní pracovného pomeru je neplatný. Ak nebola takáto žaloba podaná, skončil pracovný pomer medzi účastníkmi tohto právneho úkonu, aj keď by išlo o neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Po uplynutí 2 mesačnej lehoty sa už súd nemôže zaoberať otázkou platnosti skončenia pracovného pomeru.
27. V čase podania žaloby nebolo známe, či pracovný pomer skončil na základe zrušenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktoré bolo žalobcovi dané listom zo dňa 16.08.1999, a to ku dňu 31.08.1999.
28. Súd už vyššie uviedol, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je platné. Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným skončil dňom 31.08.1999.
29. Ak teda skončil pracovný pomer na základe predchádzajúceho právneho úkonu, má to za následok to, že neskorší právny úkon o rozviazaní pracovného pomeru sa neuplatní. Na takomto určení totiž už neexistuje žiaden naliehavý právny záujem. Keď pracovný pomer medzi stranami sporu zanikol na základe jedného právneho úkonu, nemôže už naďalej trvať. Nemôže preto existovať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru č. PPV-338/31-4 zo dňa 20.11.2000, ktorá bola zamestnávateľom žalobcu žalobcovi doručená dňa 01.12.2000. Pracovný pomer medzi stranami sporu v tomto čase už neexistoval.
30. Žalobu bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu, že žalobca ju nepodal včas tak, ako to vyplýva z citovaného § 64 Zák. práce platného v konkrétnom čase.
31. Žalobca sa v prerokúvanej veci domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Súd sa v konaní najprv zaoberal otázkou prípustnosti žaloby žalbocu na určenie neplatnosti právneho úkonu a súvisiacej otázky danosti jej naliehavého právneho záujmu na takom určení. Podľa § 137 písm. c) CSP sa žalobou možno domáhať určenia, že tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; ten netreba preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Podobne podľa § 137 písm. d) CSP sa možno domáhať aj určenia právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Napriek tomu, že dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku naznačuje, že žaloba o neplatnosť právneho úkonu je žalobou o určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP, súd s týmto názorom nesúhlasí. Žaloby o neplatnosť právneho úkonu sa totiž v doterajšej doktríne (porov. už napr. Rubeš, J. a kol. Komentár k občianskemu súdnemu poriadku. 2. diel. Osveta : Bratislava 1959, s. 607) i judikatúre (porov. napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 187/2016) vždy považovali za žaloby o určenie, že tu nie je právny vzťah (právo) založené takýmto úkonom. Napokon, platnosť resp. neplatnosť právneho úkonu nie je „právnou skutočnosťou“, ale právnym hodnotením (následkov) určitej skutočnosti. Preto súd považuje žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy za žalobu o určenie, že tu nie je právo založené takýmto právnym úkonom (rovnako k tejto otázke napríklad Krajský súd v Trnave v rozsudku sp.zn. 31Cob/27/2019). K tomu je nutné dodať, že ak by súd (naopak) vyhodnotil, že žaloba o určenie neplatnosti zmluvy je žalobou o určenie právnej skutočnosti, bol by nútený žalobu bez ďalšieho zamietnuť s poukazom na jej neprípustnosť, pretože zo žiadneho právneho predpisu v čase rozhodovania súdu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy, pri uzavretí ktorej došlo k porušeniu ust. § 46 ods. 1 písm. f) Zák. práce platného v čase podania výpovede žalobcovi.
32. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku sa určenia, že tu právo je alebo nie je, možno domáhať len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd sa preto ďalej zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Podľa judikatúry ide pri skúmaní naliehavého právneho záujmu o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porov. už judikát R 17/1972), prípadne tam, kde sa určovacou žalobou predíde žalobe na plnenie (porov. judikát R 24/1995). Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak ňou požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo, teda najmä vtedy, ak vyriešenie predbežnej otázky ešte neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 98/2004, 3 Cdo 112/2004,1 Cdo 91/2006, ako aj uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 56/2011).
33. V posudzovanom prípade dospel súd k záveru, že naliehavý právny záujem žalobcu na podanej žalobe daný nie je. Žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naopak súd už vyššie uviedol, že pracovný pomer medzi stranami sporu skončil zrušením pracovného pomeru žalobcu, a to ku dňu 31.08.1999. Nemôže preto už existovať žiaden právny dôvod a teda ani naliehavý právny dôvod na určení neplatnosti pracovného pomeru, ktorý zanikol a to právnym úkonom už skôr vykonaným. Žalobu bolo preto potrebné zamietnuť.
34. Súd už len poznamenáva, že z písomných podaní žalobcu jednoznačne vyplýva, že ani nemal záujem pokračovať v pracovnom pomere, ktorý uzavrel so žalovaným.
35. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na podanej určovacej žalobe. Ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené súčasne sa zaoberať žalobou vo veci samej (rozhodnutia NS SR spis. zn. 1Cdo 26/07, spis. zn. 2Cdo 231/07, spis. zn. 1Cdo 91/2006). Súd preto žalobu bez jej meritórneho skúmania zamietol.
36. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
37. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V konaní bol plne úspešný žalovaný, pretože súd žalobu proti nemu v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na to mu súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a. neboli splnené procesné podmienky, b. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c. rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov). Na exekučné konanie je kauzálne príslušný Okresný súd Banská Bystrica (§ 49 Exekučného poriadku).