Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Tos/15/2024

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Lucie Bašistovej a JUDr. Gabriely Dubovej, PhD., na neverejnom zasadnutí konanom dňa 10.09.2024, v trestnej veci odsúdeného A. B. pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona a iné, v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 29.07.2024 takto

rozhodol:

Podľa z a m i e t a sťažnosť odsúdeného A. B..

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd podľa zamietol návrh odsúdeného A. B. na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. a na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. .

Proti tomuto uzneseniu podal ihneď po jeho vyhlásení a po poučení o opravnom prostriedku odsúdený A. B. sťažnosť, ktorú následne sám, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu bližšie odôvodnil. Zdôraznil, že jeho návrh na povolenie obnovy konania smeruje proti právoplatnému rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 05.01.2009 v spojení s právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 25.03.2009. Krajský súd v Prešove mu uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní štyri a pol roka za zločin vydierania podľa ustanovenia , . Okresný súd Prešov ho vyššie uvedeným rozsudkom uznal vinným za to, že v období od 20.09.2007 do 11.10.2007 počas výkonu väzby v Ústave na výkon väzby v Prešove spoluväzňa hrozbou násilia nútil, aby niečo konal a čin bol spáchaný závažnejším spôsobom konania konkrétne opísaným v skutkovej vete rozsudku. Pred vynesením tohto rozsudku bol za ten istý skutok na výkon väzby Prešov disciplinárne sankcionovaný umiestnením do samoväzby až na dobu desiatich dní, čo je uvedené aj v posudku Ústavu na výkon väzby Prešov zo dňa 31.10.2007 nachádzajúcom sa v spise, ktorý hovorí, že bol päťkrát disciplinárne riešený, a to štyrikrát umiestnením do samoväzby a jedenkrát pokarhaním, pričom všetky tresty súviseli s napadnutím spolubývajúcich. V súvislosti s tým poukázal na čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého „1. Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a tohto štátu. 2. Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnovenia konania v súlade so zákonom a príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci.“ Citovaný článok reflektuje zásadu ne bis in idem, ktorú možno chápať ako nie dvakrát o tom istom v totožnej veci. Teda zakazuje dvojité stíhanie, súdenie alebo potrestanie za totožný skutok totožnej osoby, pričom jej zmyslom je dosiahnuť, aby osoba bola za jeden skutok sankcionovaná len raz. Uvedená zásada sa skúma pri súbehu viacerých konaní. Sťažovateľ namieta, že skutkové okolnosti, ktoré tvorili základ pre uloženie disciplinárneho trestu (Ústavom na výkon väzby Prešov) a pre jeho odsúdenie v trestnom konaní (Okresným súdom Prešov) boli totožné. Je presvedčený, že oba tresty sledovali rovnaký

represívny cieľ, čo považuje za porušenie zásady ne bis in idem vtelenej do článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa neho boli teda vynesené dve rozhodnutia pre ten istý skutok. Prvýkrát v rámci disciplinárneho konania a druhýkrát v rámci trestného konania, kde súd nezohľadnil, že došlo k právoplatnému uloženiu aj vykonaniu disciplinárneho trestu, čo mu spôsobilo neprimeranú záťaž. Súd musí pri rozhodovaní o uložení trestu analyzovať predchádzajúce stíhania, či uložené tresty, aby sa zabránilo duplicitnému stíhaniu alebo potrestaniu, ktoré by mohlo viesť k neprimeranej ujme. V opačnom prípade je jednotlivec vystavený nespravodlivosti, avšak trest má byť spravodlivý a primeraný. Pri posúdení súbehu disciplinárnej a trestnej sankcie je podľa sťažovateľa nevyhnutné vychádzať z článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zakazuje stíhanie a trestanie za ten istý čin. Predmetnú skutočnosť konštatuje Európsky súd pre ľudské práva napríklad vo veci Sergey Zolotukhin proti Rusku č. 14939/03 zo dňa 10.02.2009, kde uvádza zákaz stíhania alebo odsúdenia za taký čin, ktorý je založený na totožných alebo vo svojej podstate rovnakých skutočnostiach. To má tvoriť záruku proti ďalšiemu trestaniu, prípadne novému stíhaniu. Podľa osoba, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila štrnásty rok a neprekročila osemnásty rok svojho veku, sa považuje za mladistvú. V čase spáchania skutku, teda v roku 2007 mal sťažovateľ sedemnásť rokov, čo sa v zmysle vyššie citovaného ustanovenia považuj za osobu mladistvú. Disciplinárne rozhodnutie nenapadol sťažnosťou, rovnako nepodal ani podnet prokurátorovi na to, aby bol disciplinárny trest zrušený. O takýchto alternatívach nemal žiadnu vedomosť. Ak by o týchto možnostiach vedel, určite by ich využil. Nemôže byť jemu na ujmu skutočnosť, že ako mladistvá osoba nemal dostatočné právne poznatky. Čo sa týka odvolania proti rozsudku Okresného súdu Prešov, nepodal ho na základe odporúčania jeho vtedajšieho právneho zástupcu. Dnes, o poznanie skúsenejší, by už samozrejme konal inak. Podľa prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie, ak o skutku obvineného bolo už právoplatne rozhodnuté disciplinárne iným orgánom alebo orgánom príslušným na konanie o priestupku alebo o inom správnom delikte, cudzozemským súdom alebo iným cudzozemským orgánom príslušným na konanie o trestnom čine, priestupku alebo o inom správnom delikte a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa uvádza, že po podaní trestného oznámenia poškodeným, prokurátor vyhodnotil konanie ako trestný čin a podľa neho disciplinárne potrestanie nebolo dostačujúce tak, ako to má na mysli ustanovenie . S týmto sa absolútne nestotožňuje, nakoľko umiestnenie do samoväzby na dlhých desať dní považuje pre osobu mladistvú, ktorej dospievanie je sprevádzané rôznymi zmenami celej osobnosti, za mimoriadne prísny a teda rozhodne postačujúci trest. A v kontexte s týmto trestom sa podľa sťažovateľa následne súdom uložený druh trestu javí byť v zrejmom rozpore s účelom trestu. Preto jemu uložený a vykonaný disciplinárny trest predstavuje v zmysle zásady ne bis in idem formálnu prekážku pre následné trestné stíhanie za ten istý skutok. V rámci individualizácie stanovenia trestnej sankcie súd musí pri stanovení druhu trestu a výmery trestu prihliadať k právoplatne uloženej sankcii, v jeho prípade disciplinárnej sankcii a zároveň v odôvodnení rozhodnutia vysvetliť, ako bola táto okolnosť zohľadnená, aby nebol jednotlivec vystavený nadmernej záťaži. Takéto vysvetlenie absentuje v rozsudkoch súdov, proti ktorým smeruje jeho návrh na povolenie obnovy konania. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má za to, že podmienky obnovy konania, ktoré má na mysli ustanovenie sú splnené. Na základe podanej sťažnosti žiada, aby orgán, proti uzneseniu ktorého sťažnosť smeruje, sám sťažnosti vyhovel a napadnuté uznesenie o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania zo dňa 29.07.2024 zrušil, eventuálne nadriadený orgán sťažnosti vyhovel, predmetné uznesenie zrušil a návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel.

Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd v zmysle ustanovenia správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku napadnutého uznesenia predchádzajúce, a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

Ods. A. B. bol rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 05.01.2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 25.03.2009 uznaný za vinného zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- v období od 20.9.2007 do 11.10.2007, počas výkonu väzby v Ústave na výkon väzby v Prešove, v cele č. XXX nútil spoluväzňa C. D., aby písal príbuzným listy, čo mu majú poslať v balíku do ústavu na výkon väzby, pričom zoznam požadovaných vecí sám diktoval podľa vlastnej potreby a pokiaľ tak neurobí, tak mu poskáče po hlave a vyhrážal sa mu usmrtením, v dôsledku čoho tento z obavy o svoj život a zdravie takéto listy napísal, taktiež nútil, aby písal zoznamy vecí, ktoré nakúpil a následne väčšinu vecí použil

pre vlastnú potrebu a taktiež ho aj viackrát fyzicky napadol tým spôsobom, že ho udieral päsťami a kopal kolenami do oblasti rúk, stehien a brucha, pričom týmto konaním mu spôsobil drobné zranenia, ktoré si vyžiadali dobu liečenia do 7 dní.

Za to mu podľa § 189 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 117 ods. 1, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 36 písm. l) a § 38 ods. 3 Tr. zákona bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 a 1/2 roka, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Zároveň podľa Tr. zákona bol zrušený výrok o treste rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 26.10.2007 vo vzťahu ku ml. A. B., ktorým mu bol uložený podľa Tr. zákona s použitím , , Tr. zákona () úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 a pol roka, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podmienky, za ktorých je prípustné povolenie obnovy konania právoplatne skončeného rozsudkom alebo trestným rozkazom stanovuje predovšetkým ust. . Podľa tohto ustanovenia sa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom, povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by sami osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že aby mohla byť povolená obnova konania musia byť splnené súčasne dve podmienky. Tou prvou je existencia nových dôkazov alebo skutočností súdu skôr neznámych, za ktoré možno považovať iba také, ktoré neboli súdu známe do rozhodnutia, ktorého sa návrh na obnovu týka. Za novú, skôr neznámu skutočnosť je pritom potrebné považovať takú, ktorá v pôvodnom konaní nebola dokazovaná alebo zisťovaná. Novým, skôr neznámym dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní vedený v spise, uplatnený niektorou z procesných strán alebo vykonaný. Ide predovšetkým o taký dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní vôbec známy, ale tiež môže ísť o dôkaz, ktorý bol síce v pôvodnom konaní vykonaný, avšak jeho obsah v konaní o obnove konania vypovedá o nových poznatkoch, ktoré majú rozhodný a iný význam pre posúdenie podstatných okolností.

Samotná skutočnosť, že odsúdený predloží v rámci konania na povolenie obnovy konania nové dôkazy, ktorých obsahom sú nové skutočnosti, ešte neznamená, že obnova konania sa povolí. Musí byť splnená i druhá podmienka a tou je, že nové skutočnosti alebo dôkazy sú spôsobilé buď sami osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi, ktoré boli predmetom zisťovania či dokazovania alebo ktoré mal súd k dispozícii v čase rozhodnutia, odôvodniť iné rozhodnutie, v danom prípade o vine.

Dôkazy alebo skutočnosti, ktoré by spĺňali uvedené podmienky, však v predmetnom konaní o povolení obnovy konania ani krajský súd nezistil.

Predovšetkým skutočnosť, že sťažovateľ A. B. bol v súvislosti s konaním, pre ktoré bol odsúdený v trestnom konaní, bol postihnutý aj disciplinárne nie je novou skutočnosťou. Ako vyplýva z dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní (posudku ÚVV Prešov prečítaného na hlavnom pojednávaní 05.01.2009) a z odôvodnenia sťažnosti odsúdeného už pri rozhodovaní rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. z 05.01.2009 a následne odvolacieho súdu bolo známe, že za napadnutie spoluobvineného bol A. B. disciplinárne potrestaný umiestnením do samoväzby. Už z tohto dôvodu táto skutočnosť nemôže byť spôsobilá na povolenie obnovy konania. Rovnako význam pre povolenie obnovy konania nemôže mať ani to, v akom rozsahu sa s touto skutočnosťou súd v pôvodnom konaní vysporiadal a aký význam jej prikladal pri rozhodovaní o vine a o treste. Naviac, už z odôvodnenia rozsudku sp. zn. je zrejmé, že okresný súd na túto skutočnosť prihliadal.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v konaní o obnove konania sa nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia, ale posudzuje sa výlučne otázka, či nové skutočnosti alebo

dôkazy skôr neznáme v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné než pôvodné právoplatné rozhodnutie o vine a treste. Súd teda v konaní o povolení obnovy nemôže preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vysporiadal so všetkými okolnosťami a obhajobou obvineného, alebo či rešpektoval zásadu bezprostrednosti a ústnosti pri dokazovaní a podobne. Inak by šlo o neprípustnú reparáciu pôvodného, už právoplatného rozhodnutia súdu.

Zároveň je však potrebné uviesť, že sťažovateľom namietané disciplinárne potrestanie podľa o výkone väzby nie je možné považovať za trestnú sankciu v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

S ohľadom na tzv. Engels kritériá, v ktorých v judikatúre ESĽP boli vymedzené 3 hľadiská pre posúdenie, či ide o trestný čin podľa Dohovoru, je potrebné predovšetkým zdôrazniť, že disciplinárny trest bol sťažovateľovi uložený podľa v rámci výkonu väzby, resp. bol dôsledkom porušenia predpisov o riadnom výkone väzby a pravidiel, ktorými sa majú povinnosť riadiť osoby vo výkone väzby. Kým trestnoprávna norma má všeobecný charakter a je určená všetkým osobám, tak normy majú charakter partikulárny a sú určené len obvineným vo výkone väzby, teda špecifickej skupine osôb. Výrazný rozdiel je medzi normami aj z hľadiska účelu a typu sankcie a jej závažnosti. V rámci disciplinárneho trestu uvedenej povahy nejde o sankciu, ktorou by sa navyšoval trest odňatia slobody, ale vo svojej podstate ide o disciplinárny zásah proti porušeniu pravidiel, ktorými je povinná riadiť sa osoba vo výkone väzby. Uložením disciplinárneho trestu umiestnenia do samoväzby nebol predĺžený výkon trestu odňatia slobody uložený sťažovateľovi ako obvinenému v rámci súdnych rozhodnutí, kedy nie je možné s takouto možnosťou ani hypoteticky počítať, pretože nie je v právomoci riaditeľa ústavu akokoľvek rozhodovať o druhu a výmere trestu odňatia slobody. Týmto disciplinárnym trestom bol iba upravený výkon väzby sťažovateľa, resp. bol sprísnený jej výkon, a to na základe rozhodnutia, ktoré je celkom v právomoci riaditeľa ústavu, t.j. takého, ktoré bolo vydané v súvislosti s porušením predpisov o riadnom výkone väzby. Disciplinárny trest v predmetnej veci nepostihoval sťažovateľa za trestný následok jeho konania (za nútenie iného hrozbou násilia, aby niečo konal), pretože takúto právomoc riaditeľ ústavu ani nemá, ale postihoval ho za napadnutie spolubývajúceho v ústave, ktorým narušil riadny výkon väzby v ústave na výkon väzby. Uvedený disciplinárny trest je teda svojou povahou disciplinárnou sankciou, nie však sankciou trestnoprávneho charakteru (podobne rozhodnutie NS ČR sp. zn. z 23.9.2015).

Uloženie disciplinárneho trestu sťažovateľovi za disciplinárne previnenie podľa o výkone väzby tak nevylučovalo jeho trestné stíhanie pre zločin vydierania podľa , Tr. zákona. Preto tu nemohlo dôjsť k porušeniu zásady ne bis in idem a súčasne v takomto prípade nemohol byť daný dôvod pre zastavenie trestného stíhania podľa , .

Trestný postih sťažovateľa bol prípustný aj vzhľadom na ust. , podľa ktorého uložením disciplinárneho trestu nie je vylúčené trestné stíhanie obvineného, ak konanie obvineného napĺňa aj znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Je teda potrebné súhlasiť so závermi prvostupňového súdu, že v konaní o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania neboli zistené žiadne také skutočnosti a dôkazy, ktoré by boli spôsobilé na postup uvedený v , teda na povolenie obnovy konania.

Keďže krajský súd nezistil ani v konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo pochybenia, prvostupňový súd postupoval v súlade so zákonom, preto sťažnosť odsúdeného v zmysle ako nedôvodnú jednomyseľne zamietol. jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.