Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4CoKR-19-2020.pdf
PDF · 115.1 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoKR/19/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Igora Ragana, v spore žalobcu: JUDr. Ondrej Gajdošech, Krmanova 14, 040 01 Košice, správca úpadcu SZM Kunová Teplica, s.r.o., 197, 049 32 Kunová Teplica, IČO: 36 193 810, zastúpený: Vašiv & Partners s.r.o., Vrátna 28, Košice, IČO: 47 238 836 proti žalovanému: Loacker Recycling, s.r.o., Cesta do Hanisky 11, 040 15 Košice, IČO: 35 913 851, zastúpený: Advokátska kancelária Maria Grochová a partneri s.r.o., Bočná 10, 040 01 Košice, IČO: 36 863 017, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 30Cbi/3/2019-134 zo dňa 29. januára 2020, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 30Cbi/3/2019-134 zo dňa 29. januára 2020.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto: Určil, že právne úkony úpadcu SMZ Kunová Teplica, s.r.o., a to :
- hotovostná úhrada faktúry č. 1710011 vo výške 2.500,00 eur, zo dňa 16.1.2017,
- hotovostná úhrada faktúry č. 1710044 vo výške 2.500,00 eur, zo dňa 31.1.2017,
- hotovostná úhrada faktúry č. 1710080 vo výške 2.500,00 eur, zo dňa 16.2.2017,
- hotovostná úhrada faktúry č.1710113 vo výške 2.500,00 eur, zo dňa 28.2.2017,
- hotovostná úhrada faktúry č. 1710128 vo výške 2.500,00 eur, zo dňa 8.3.2017,
- hotovostná úhrada faktúry č. 1710184 vo výške 2.500,00 eur, zo dňa 25.4.2017, sú voči konkurzným veriteľom úpadcu právne neúčinné.
Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu SMZ Kunová Teplica, s.r.o. peňažnú náhradu vo výške 15.000,00 eur.
Žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnej výške 100 %, ktorú je povinný nahradiť žalovaný.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa domáha určenia neúčinnosti právnych úkonov z toho dôvodu, že uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 30K/20/2017 zo dňa 4.5.2018 zverejneného v Obchodnom vestníku dňa 11.5.2018 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka SMZ Kunová Teplica, s.r.o. a za správcu bol ustanovený žalobca - JUDr. Ondrej Gajdošech. Pred týmto vyhlásením konkurzu uhradil úpadca SMZ Kunová Teplica s.r.o. žalovanému faktúry, ktoré vystavil
žalovaný a ktoré sú uvedené v petite žaloby. V čase vykonania týchto úhrad mal úpadca SMZ Kunová Teplica s.r.o. viacero nesplnených záväzkov po lehote splatnosti voči mnohým svojim veriteľom, ktoré bol povinný uspokojovať podľa schváleného reštrukturalizačného plánu, napr. voči Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti vo výške 7.261,91 eur splatnej 12.12.2016, voči PROMET SLOVAKIA s.r.o. vo výške 12.750,48 eur splatnej dňa 6.8.2015, voči PapikFerenc v sume 140.980,63 eur splatnej v priebehu roku 2015. Všetci títo veritelia si svoje pohľadávky riadne prihlásili do konkurzného konania, neboli poprené správcom ani žiadnym iným veriteľom a považujú sa preto za zistené. Okrem týchto menovaných veriteľov boli ukrátení aj ďalší veritelia úpadcu SMZ Kunová Teplica s.r.o., pretože ich pohľadávky neboli uspokojené a bola uspokojená pohľadávka žalovaného, ktorá bola splatná neskôr. V čase vykonania týchto odporovateľných právnych úkonov - úhrad faktúr, úpadca nevykonával takmer žiadnu podnikateľskú činnosť a pri zachovaní odbornej starostlivosti si musel byť vedomý toho, že príjem z vykonávanej činnosti nebude postačovať na plnenie reštrukturalizačného plánu ako aj na uspokojenie tzv. „nových pohľadávok“, teda pohľadávok, ktoré vznikli po povolení reštrukturalizácie. Napriek tomu úpadca nepodal bezodkladne návrh na vyhlásenie konkurzu, tento návrh podal veriteľ - Slovenská republika - Daňový úrad Košice.
3. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že z účtovných závierok úpadcu je zrejmé, že jeho vlastné imanie sa dlhodobo pohybovalo v záporných hodnotách a k 31.12.2015 bolo v hodnote mínus 981.583,00 eur, ku dňu 31.12.2016 bolo v hodnote mínus 290.686,00 eur a ku dňu 31.12.2017 bolo v hodnote mínus 584.108,00 eur. Preto žalobca navrhol, aby súd určil, že napadnuté právne úkony úpadcu SMZ Kunová Teplica s.r.o. a to hotovostné úhrady faktúr pre žalovaného sú odporovateľné právne úkony voči konkurzným veriteľom a sú voči ním neúčinné.
4. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
5. Súd prvej inštancie zistil, že na majetok dlžníka SMZ Kunová Teplica s.r.o. bol vyhlásený konkurz uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 30K/20/2017, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 11.5.2018. Za správcu bol ustanovený žalobca - JUDr. Ondrej Gajdošech. Uznesenie o začatí tohto konkurzného konania bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 7/2018 zo dňa 10.1.2018 a uznesenie o vyhlásení konkurzu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 90/2018 dňa 11.5.2018. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že predmetné právne úkony úpadcu boli vykonané v období 1 roka pred začatím konkurzného konania dňa 10.1.2018. Lehota na podanie odporovacej žaloby uplynula dňa 12.5.2019 a žalobca podal žalobu dňa 9.5.2019. Žalobca v konaní preukázal, že úpadca uskutočnil predmetné úhrady faktúr prevodom na účet žalovaného, resp. aj hotovostným vkladom na jeho účet.
6. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie na deň 29.1.2020, na ktoré sa žalovaný nedostavil a žalovaný sa k žalobe ani nevyjadril. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 59 ods. 1, 3, 4 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré upravujú zvýhodňujúci právny úkon dlžníka a určujú, že odporovať možno len tým zvýhodňujúcim právnym úkonom, ktoré boli urobené počas jedného roka pred začatím konkurzného konania, ak ide o zvýhodňujúci právny úkon v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, možno odporovať tiež právnym úkonom dlžníka, ktoré boli urobené počas troch rokov pred začatím konkurzného konania. Súd prvej inštancie ďalej spor posúdil podľa ustanovení §§ 409, 411 a 447 Obchodného zákonníka, ktoré upravujú kúpnu zmluvu.
7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané tvrdenie žalobcu, že žalovaný uhradil namietané faktúry v celkovej výške 15.000,00 eur a to v čase jedného roka pred začatím konkurzného konania dňa 10.1.2018. Namietané právne úkony boli urobené v období od 16.2.2017 do 25.4.2017. V čase vykonania týchto právnych úkonov mal úpadca viacero nesplnených záväzkov po lehote splatnosti voči svojím veriteľom, čo vyplýva aj z účtovných závierok za roky 2015 - 2017, vlastné imanie úpadcu bolo dlhodobo v záporných hodnotách. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že predmetné právne úkony úpadcu sú právne neúčinné voči konkurzným veriteľom a preto zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 15.000,00 eur, ktorú uhradí do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu.
8. Súd prvej inštancie uviedol, že pri rozhodovaní vychádzal z tvrdení a listinných dôkazov predložených žalobcom, pretože žalovaný sa k žalobe nevyjadril, nepredložil žiadne dôkazy ako prostriedky procesnej obrany. Preto skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré neboli žalovaným poprené sa podľa § 151 ods. 1 C.s.p. považujú za nesporné. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a preto jej v celom rozsahu vyhovel a určil, že namietané právne úkony úpadcu SMZ Kunová Teplica s.r.o. sú voči konkurzným veriteľom úpadcu právne neúčinné a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu prijatú peňažnú úhradu 15.000,00 eur.
9. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1, 2 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v plnej výške 100 %.
10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a to v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
11. Žalovaný uviedol, že jeho zámerom nebolo byť pasívnym v tomto konaní na súde prvej inštancie. To, že sa nezúčastnil na pojednávaní bolo zapríčinené výlučne bezprecedentným zlyhaním ľudského faktora a to závažným porušením pracovných povinností zamestnanca žalovaného, ktorý je poverený správou elektronickej pošty. Došlo k vážnemu pochybeniu pri evidencii a spracovaní súdnych písomností a to uznesenia súdu prvej inštancie s výzvou na vyjadrenie k žalobe, aj predvolania na pojednávanie, o ktorých nebolo informované vedenie spoločnosti žalovaného, preto nemohli byť podniknuté zodpovedajúce kroky na aktívnu účasť v tomto súdnom konaní. Žalovaný uviedol, že si je plne vedomý negatívnych dôsledkov z tejto dočasnej pasivity žalovaného. Napriek tomu však nepovažuje rozsudok súdu prvej inštancie za správny a zákonný, pretože súd prvej inštancie sa nezaoberal vecou zo všetkých rozhodujúcich hľadísk a jeho právne závery nezodpovedajú prostriedkom procesného útoku, ktoré v konaní produkoval žalobca. Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a teda je povinnosťou súdu preveriť, či sú naplnené všetky predpoklady podľa aplikovanej právnej normy. Tomu musia zodpovedať procesné povinnosti žalobcu, ktorý musí tvrdiť a preukázať konkrétne skutočnosti zodpovedajúce hypotéze aplikovateľnej právnej normy. Rovnako musí súd prvej inštancie presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri ustálení skutkového základu sporu sa oprel výlučne o procesné pravidlo vyjadrené v § 151 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého skutkové tvrdenia strán, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné a na základe pasivity žalovaného považoval za nesporné tvrdenia žalobcu. Súd prvej inštancie však prehliadol, že významné zložky hypotézy právnej normy a to ustanovenia § 57 ods. 4 a § 59 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré súd prvej inštancie aplikoval na prejednávanú vec, neboli v tvrdeniach žalobcu vôbec prítomné. To znamená, že ak určitá právne významná skutočnosť nebola žalobcom ani len tvrdená a už vôbec nie preukázaná, znamená, že súd prvej inštancie nemohol dospieť k príslušným zisteniam len na základe toho, že druhá strana nevykonala popretie tvrdení žalobcu. Žalovaný ďalej citoval viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR o pasivite protistrany a povinnosti tvrdenia strany sporu.
12. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že splnenie peňažnej pohľadávky môže byť zvýhodňujúcim právnym úkonom, iba ak by išlo o pohľadávku, ktorá by inak bola splatná až vyhlásením konkurzu v zmysle § 59 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V rozsudku súdu prvej inštancie nie je uvedené o aký typ zvýhodňujúceho úkonu v prejednávanej veci išlo. Z odôvodnenia je zrejmé, že ho súd posúdil ako „splnenie peňažnej pohľadávky inak splatnej až vyhlásením konkurzu“. To znamená, že súd prvej inštancie nepovažoval úhradu týchto faktúr zo strany úpadcu pre žalovaného za nejaké darovanie, ale za splnenie záväzku úpadcu zaplatiť kúpnu cenu
žalovanému. Pre posúdenie určitého právneho úkonu ako zvýhodňujúceho právneho úkonu nestačí samotné splnenie záväzku úpadcu voči jednému z jeho veriteľov, ale musí k tomu pristúpiť špecifická okolnosť a to, že ide o splnenie predčasné, predtým než by došlo k zosplatneniu pohľadávky v dôsledku vyhlásenia konkurzu. Žalobca však vôbec netvrdil nič k tomuto predpokladu odporovateľnosti právneho úkonu a nijako sa touto otázkou nezaoberal ani súd prvej inštancie.
13. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že ďalším nevyhnutným predpokladom pre určenie odporovateľnosti právneho úkonu je ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok iných konkurzných veriteľov v zmysle § 57 ods. 4 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Ukrátenie spočíva v tom, že hodnota majetku dlžníka sa zmenší viac ako v prípade, ak by sa posudzovaný právny úkon neurobil. Preto bolo povinnosťou žalobcu tvrdiť, že v dôsledku zaplatenia predmetnej kúpnej ceny pre žalovaného, došlo k reálnemu a významnému zmenšeniu majetku úpadcu. Toto však žalobca netvrdil. Odporovateľným právnym úkonom nemôže byť právny úkon, ktorý je ekvivalentný a teda, ktorý je odplatou za poskytnuté plnenie zo strany žalovaného ako to bolo v prejednávanej veci, keď žalovaný na základe kúpnej zmluvy dodal úpadcovi tovar a úpadca mu zaplatil protihodnotu tohto tovaru vo forme kúpnej ceny. V sporoch o odporovateľnosť právnych úkonov je dôkazné bremeno na žalobcovi a žalobca musí preukázať, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie veriteľovej pohľadávky.
14. Žalovaný k II. výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu peňažnú náhradu 15.000,00 eur uviedol, že inštitút takejto náhrady je nástrojom alternatívneho uspokojenia nárokov z odporovateľných právnych úkonov, ktoré sa týkajú vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt. Preto je uloženie povinnosti pre žalovaného zaplatiť peňažnú náhradu v kontexte prejednávaneho sporu, vrcholne nezrozumiteľné. Rovnako je uloženie takejto povinnosti zaplatiť 15.000,00 eur do všeobecnej konkurznej podstaty predčasné, pretože zákonná úprava odporovateľnosti je konštruovaná ako dvojstupňová, keď najprv je potrebné úspešne uplatniť odporovacie právo a až následne samotné konkrétne nároky z neúčinného právneho úkonu. Rozhodnutie súdu o určenie neúčinnosti právneho úkonu je účinné voči všetkým účastníkom konkurzného konania a prípadné nároky z neúčinných právnych úkonov môže v prospech podstaty potom uplatniť správca ako veriteľ, ktorý odporoval právnemu úkonu. Preto pre výrok rozsudku o zaplatení „peňažnej náhrady“ nie je splnená zákonná podmienka a to existencia právoplatného rozhodnutia súdu o určení právneho úkonu z ktorého sa príslušný nárok odvodzuje ako neúčinný. Ak súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na „vrátenie“ prijatej úhrady 15.000,00 eur, nezohľadňoval pritom to, že žalovaný túto sumu prijal ako ekvivalent plnenia pre úpadcu a to dodanie tovaru podľa kúpnej zmluvy. Bolo by preto extrémne nespravodlivé a ústavne nekonformné, aby takýmto rozhodnutím súdu bola založená ničím neodôvodnená nerovnosť a diskriminácia subjektov, ktorých zmluvný partner sa z akéhokoľvek dôvodu ocitol v konkurze. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný v odvolaní nepopieral, že žaloba a výzva na vyjadrenie k žalobe ako aj predvolanie na pojednávanie mu súd prvej inštancie riadne doručil, preto žalobca nepovažuje za potrebné sa k tomuto vyjadrovať. Nevyjadrenie sa k žalobe a neospravedlnená neúčasť na pojednávaní má za následok predovšetkým neúspech žalovaného v spore.
16. Žalobca k odvolacím dôvodom žalovaného, v ktorých tvrdil, že súd prvej inštancie nepreskúmal všetky znaky odporovateľnosti napadnutého právneho úkonu a žalovaný v odvolaní uvádza dva konkrétne znaky zvýhodňujúceho právneho úkonu, ktoré podľa jeho názoru neboli naplnené a žalobcom ani tvrdené a to, že zvýhodňujúcim právnym úkonom je iba splnenie pohľadávky inak splatnej až vyhlásením konkurzu a že nebolo preukázané ukrátenie uspokojenia pohľadávok ostatných konkurzných veriteľov, k týmto tvrdeniam žalovaného žalobca uviedol, že predstavujú novoty v odvolacom konaní v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Tieto novoty uplatnené žalovaným až v odvolaní sa týkajú nesprávne ustáleného skutkového stavu a nesprávnej aplikácie príslušnej právnej normy na skutkový stav. Civilný sporový poriadok použitie novôt podľa § 365 ods. 1 písm. f), h), C.s.p. pripúšťa len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací
súd preto na tieto novoty pri svojom rozhodovaní nemá prihliadať. Napriek tomu žalovaný k týmto novotám podáva svoje vecné vyjadrenie:
17. V § 59 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii je demonštratívny výpočet zvýhodňujúcich právnych úkonov medzi nimi aj splnenie peňažnej pohľadávky inak splatnej až vyhlásením konkurzu. Žalobca však uviedol, že v žalobe ani netvrdil, že odporovaným právnym úkonom došlo k zvýhodneniu žalovaného takýmto spôsobom. Taktiež to nehodnotil ani súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca v konaní tvrdil, že úpadca odporovaným právnym úkonom inak neodôvodnene zvýhodnil žalovaného oproti iným svojím veriteľom. Ďalej žalovaný v odvolaní tvrdil, že v dôsledku odporovaného právneho úkonu nedošlo k reálnemu a významnému zmenšeniu majetku úpadcu. S týmto právnym názorom žalovaného sa žalobca nestotožňuje. Uviedol, že zmenšenie majetku úpadcu nie je podmienkou naplnenia hypotézy odporovateľnosti právneho úkonu podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Všeobecným predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je ukrátenie pohľadávky konkurzného veriteľa a nie je nevyhnutné spojenie so zmenšením majetku úpadcu. Pri zvýhodňujúcich právnych úkonoch často nejde o úkony, ktoré spôsobujú pokles dlžníkovho obchodného majetku, ale ide o úkony, pri ktorých je niektorý z veriteľov uprednostnený pred ostatnými veriteľmi. Zatiaľ čo ukracujúci prevod majetku nie je nevyhnutne vykonaný v prospech veriteľa, zvýhodňujúci úkon je takmer vždy vykonaný v prospech veriteľa úpadcu, pretože predstavuje úhradu dlhu úpadcu pre svojho veriteľa. V prípade, ak by predmetné právne úkony neboli vykonané, bolo by na uspokojenie nezabezpečených veriteľov konkurzného konania úpadcu SMZ Kunová Teplica s.r.o. použitých o 15.000,00 eur viac. V dôsledku vykonaného odporovaného právneho úkonu bol žalovanému poskytnutý vyšší percentuálny podiel na dlžníkových aktívach, než na aký by mal nárok v konkurze. Preto otázka zmenšenia majetku úpadcu v dôsledku vykonania odporovaného právneho úkonu nemala byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania malo byť a taktiež bolo ukrátenie uspokojenia pohľadávok ostatných konkurzných veriteľov. Toto bolo žalobcom v žalobe tvrdené a aj v konaní bolo preukázané, pretože žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnil žiadne prostriedky procesnej obrany, ktoré by toto tvrdenie žalobcu vyvrátili.
18. Žalobca k ďalšiemu tvrdeniu žalovaného v odvolaní vo vzťahu k II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým mu bolo uložené zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu peňažnú náhradu 15.000,00 eur uviedol, že to aké práva možno uplatniť z odporovateľných právnych úkonov rieši ustanovenie § 63 ZKR a závisia od toho, čo je predmetom právneho úkonu. Ak je neúčinným právnym úkonom úpadcu splnenie jeho peňažného záväzku voči veriteľom, je následkom takéhoto odporovateľného právneho úkonu to, že veriteľ je povinný vrátiť do dotknutej podstaty toto peňažné plnenie. Ten kto prijal plnenie z odporovateľného právneho úkonu, je povinný ho vrátiť v celosti. Vrátenie plnenia má za následok obnovenie pohľadávky veriteľa v pôvodnom rozsahu. Túto pohľadávku 15.000,00 eur si žalovaný môže uplatniť v konkurze ako pohľadávku proti dotknutej podstate. Tým sa zabezpečí, aby všetci nezabezpečení veritelia úpadcu, vrátane žalovaného, boli uspokojení pomerne. Ak žalovaný v odvolaní tvrdí, že žalobca si v tejto žalobe predčasne uplatnil aj tento peňažný nárok 15.000,00 eur z odporovateľného právneho úkonu, žalobca k tomu uviedol, že je bežnou praxou, že spolu so žalobou o určenie neúčinnosti právneho úkonu sa žiada aj uloženie povinnosti plniť do konkurznej podstaty to, čo bolo predmetom odporovateľného právneho úkonu. Toto nie je v rozpore so žiadnym právnym predpisom a je v súlade so zásadou hospodárnosti a efektivity v súdnom konaní, na ktorých je postavený Civilný sporový poriadok aj Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. V jednom konaní je možné preto prejednať viaceré procesné nároky súčasne v rámci objektívnej kumulácie. Preto súd prvej inštancie rozhodol správne, ak II. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty peňažnú náhradu 15.000,00 eur. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.
19. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal, vyjadrenie žalobcu k odvolaniu mu bolo doručené 31.5.2020.
20. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a 380 C.s.p. bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti
rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné podľa § 385 ods. 1 C.s.p. nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
21. S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd udáva:
22. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné odvolanie žalovaného, pretože tie prostriedky procesnej obrany o uplatnenom hmotnom práve o odporovateľosti právneho úkonu úpadcu v prospech žalovaného, mohol žalovaný uplatniť už v konaní na súde prvej inštancie v rámci zákonnej koncentrácie konania podľa § 182 C.s.p. do skončenia dokazovania na súde prvej inštancie. Sám žalovaný v odvolaní uviedol, že len nedbalosťou zodpovedného pracovníka žalovaného, ktorý bol poverený správou elektronickej pošty, nepodal žalovaný vyjadrenie k žalobe a nezúčastnil sa bez ospravedlnenia na nariadenom pojednávaní dňa 29.1.2020, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok.
23. Odvolací súd k tomu udáva, že nedbalosť strany sporu nie je dôvodom pre uplatnenie novôt v odvolacom konaní v zmysle ustanovenia § 366 ods. 1 písm. d) C.s.p. v dôsledku vád konania na súde prvej inštancie a to z toho dôvodu, že nedbalosť neznamená, že žalovaný bez svojej viny nemohol uplatniť prostriedky procesnej obrany v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto nemohol prihliadať na novoty, ktoré uvádza žalovaný až v odvolacom konaní a to v podanom odvolaní, pretože stačí aj opomenutie zavineným konaním strany sporu využiť procesné prostriedky obrany a stačí aj zavinenie z nedbanlivosti. Preto žalovaný nemôže odvolanie odôvodniť odvolacím dôvodom uvedeným v § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p., že zistený skutkový stav neobstojí, pretože ak by toto mohla pasívna strana sporu uplatniť až v odvolacom konaní, negovalo by to inštitút novôt v odvolacom konaní, na ktoré odvolací súd nemá prihliadať a bolo by to v rozpore so základnou zásadou Civilného sporového poriadku uvedenej v čl. 17 základných zásad C.s.p., podľa ktorej súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu.
24. Preto tie tvrdenia, ktoré uvádza žalovaný v odvolaní o tom, že predmetný právny úkon nie je odporovateľným právnym úkonom, sú skutkovými tvrdeniami a sú teda novotami v odvolacom konaní. Ak tieto skutkové tvrdenia žalovaného neuplatnil žalovaný v konaní na súde prvej inštancie, nemohol ich ani súd prvej inštancie skutkovo hodnotiť a ani podriadiť pod zodpovedajúcu právnu normu. Súd prvej inštancie preto v prejednávanej veci pri rozhodovaní o odporovateľnosti právneho úkonu môže vychádzať iba z tvrdení žalobcu v žalobe a z listín, ktoré žalobca predložil na preukázanie svojich tvrdení. Súd prvej inštancie takto v konaní procesne postupoval v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 C.s.p. a dospel k správnemu záveru, že predmetný právny úkon je odporovateľný právny úkon, ak žalovaná strana tvrdenia žalobcu v konaní nepoprela pre svoju pasivitu.
25. Odvolací súd preto považuje za správne tvrdenie žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, o správnosti procesného postupu súdu prvej inštancie.
26. Napriek tomuto správnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie a správnosti jeho rozhodnutia, odvolací súd k samotnému hmotnoprávnemu nároku - určenie odporovateľnosti právneho úkonu a k odvolacím dôvodom žalovaného, udáva:
27. Z obsahu žaloby nesporne vyplýva, že žalobca odporovateľnosť predmetného právneho úkonu úpadcu - úhrady fakturovanej ceny tovaru pre žalovaného v sume 15.000,00 eur a to v období od 16.1.2017 do 25.4.2017 považuje za zvýhodňujúci právny úkon, pretože po vykonaní počas jedného roka pred začatím konkurzného konania dňa 10.1.2018. Ako dôvod odporovateľnosti právneho úkonu žalobca v žalobe uviedol, že týmto právnym úkonom úpadca ukrátil uspokojenie pohľadávok ostatných veriteľov v konkurznom konaní a to tých, ktorých žalobca menovite uviedol v žalobe a sú uvedení aj v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobca uviedol, že títo ostatní konkurzní veritelia nebudú v konkurze uspokojení v takej miere ako žalovaný, ktorého pohľadávka voči úpadcovi bola predmetným právnym úkonom uspokojená v rozsahu 100 %. Boli tým ukrátení ostatní konkurzní veritelia. Ďalej žalobca v žalobe tvrdil, že bola splnená aj ďalšia podmienka odporovateľnosti právneho úkonu a to, že bola urobená počas úpadku úpadcu SMZ Kunová Teplica s.r.o., pretože tento úpadok vyplýva z účtovných závierok úpadcu.
28. Odvolací súd k tomu udáva, že z tohto tvrdenia žalobcu v žalobe nevyplýva, že predmetný právny úkon je odporovateľný preto, že by úpadca uhradil pre žalovaného pohľadávku, ktorá sa mala stať splatnou až vyhlásením konkurzu dňa 11.5.2018, ale že inak zvýhodnil žalovaného.
29. Podľa § 59 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii zvýhodňujúcim právnym úkonom na účely tohto zákona je právny úkon, ktorým dlžník úplne alebo sčasti splnil peňažnú pohľadávku inak splatnú až vyhlásením konkurzu, zabezpečil svoj záväzok neskôr, ako záväzok vznikol, dohodol úpravu alebo nahradenie svojho záväzku vo svoj neprospech alebo inak neodôvodnene zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným svojim veriteľom.
30. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zvýhodňujúcim právnym úkonom je právny úkon, ktorým dlžník úplne alebo z časti splnil peňažnú pohľadávku inak splatnú až vyhlásením konkurzu, ale aj právny úkon, ktorým inak neodôvodnene zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným svojím veriteľom. V prejednávanej veci žalobca tvrdil a správne to zhodnotil aj súd prvej inštancie, že išlo o zvýhodňujúci právny úkon úpadcu ako dlžníka vo vzťahu k žalovanému ako veriteľovi v tom, že úhradou touto už splatnou pohľadávkou pred začatím konkurzného konania, úpadca zvýhodnil žalovaného ako svojho veriteľa oproti iným svojím veriteľom, ktorým neuhradil taktiež v tom čase už splatné pohľadávky.
31. Cieľom citovaného § 59 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii je zabrániť zvýhodneniu jedného veriteľa voči iným veriteľom v konkurznom konaní a to v čase keď je už dlžník v úpadku, aj keď takýto úpadok ešte nie je formálne deklarovaný, teda ešte nezačalo konkurzné konanie, alebo ešte nebol ani podaný návrh na vyhlásenie konkurzu. Z toho teda vyplýva, že predmetný právny úkon je zvýhodňujúcim právnym úkonom, pretože úhradou splatnej pohľadávky žalovaného voči úpadcovi, zvýhodnil úpadca žalovaného ako veriteľa oproti iným svojím veriteľom.
32. Ak žalovaný v odvolaní ďalej tvrdí, že súd prvej inštancie nemal II. výrokom napadnutého rozsudku uložiť žalovanému povinnosť vrátiť odporovaným právnym úkonom prijatú sumu 15.000,00 eur do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu a že takúto povinnosť žalovanému bolo možné uložiť až po právoplatnosti rozhodnutia o určení neúčinnosti právneho úkonu, odvolací súd nepovažuje ani toto tvrdenie žalovaného za dôvodné.
33. Podľa § 63 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ak ide o neúčinný právny úkon, ktorým dlžník splnil svoj peňažný záväzok, veriteľ je povinný vrátiť plnenie dlžníka do dotknutej podstaty. Ak veriteľ plnenie vráti, pohľadávka zaniknutá splnením sa obnoví v pôvodnom rozsahu. Nárok na uspokojenie obnovenej pohľadávky možno v konkurze uplatniť ako pohľadávku proti dotknutej podstate, avšak len v rozsahu, v akom by obnovená pohľadávka bola uspokojená, ak by sa uplatnila prihláškou.
34. Ak bolo rozhodnutím súdu vyslovené, že určitý právny je neúčinný a išlo o právny úkon, ktorým bola splnená určitá peňažná pohľadávka pre veriteľa, možno sa domáhať toho, aby veriteľ vrátil takéto plnenie späť do konkurznej podstaty, ak bol zvýhodnený oproti iným konkurzným veriteľom. Preto, ak súd prvej inštancie I. výrokom napadnutého rozsudku určil, že predmetný právny úkon - úhrada dlhu úpadcu voči žalovanému ako veriteľovi vo výške 15.000,00 eur je neúčinným právnym úkonom voči konkurzným veriteľom, mohol súd podľa návrhu žalobcu rozhodnúť v jednom rozsudku aj o povinnosti žalovaného vrátiť toto plnenie z neúčinného právneho úkonu, teda sumy 15.000,00 eur do konkurznej podstaty. Táto objektívna kumulácia nárokov v žalobe nie je vylúčená ani v ustanovení § 137 C.s.p. ani v ustanovení § 59 a § 63 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Preto súd prvej inštancie rozhodol správne, ak II. výrokom na základe návrhu žalobcu rozhodol o vrátení plnenia žalovaného ako dlžníka do dotknutej podstaty s tým, že pohľadávka žalovaného sa obnoví v pôvodnom rozsahu a žalovaný si ju bude môcť uplatniť ako pohľadávku proti dotknutej podstate v rozsahu v akom by obnovená pohľadávka bola uspokojená, ak by sa uplatnila prihláškou.
35. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, ak určil, že predmetný právny úkon úpadcu je odporovateľným právnym úkonom a rozhodol taktiež správne o vrátení odporovateľným právnym úkonom prijatej sumy zo strany žalovaného v rozsahu 15.000,00 eur do všeobecnej konkurznej podstaty.
36. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny, vrátane výroku o náhrade trov konania zo strany neúspešného žalovaného pre úspešného žalobcu.
37. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov tohto odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v celom rozsahu.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).