Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

30S/92/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Jany Vargovej (sudca spravodajca) a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: COSMO, s.r.o., so sídlom Kuzmányho č. 100, Žilina, IČO: 43 823 351, právne zast.: Mgr. Soňa Grošaftová, advokátka, so sídlom Q. č. XX, A. proti žalovanému: Daňový úrad Žilina, so sídlom Janka Kráľa č. 2, Žilina, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. 101297783/2019 zo dňa 29.05.2019, takto

rozhodol:

Krajský sud v Žiline opatrenie Daňového úradu Žilina - oznámenie č. 101297783/2019 zo dňa 29.05.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca m á voči žalovanému p r á v o na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalovaný - Daňový úrad Žilina vydal dňa 29.05.2019 pod číslom: 101297783/2019 „Oznámenie k výzve o vydanie Rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 4 397,51 € a Rozhodnutia o priznaní úroku za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 517,19 € podanej pod číslom 607936372/2019 dňa 30.04.2019“. V predmetnom opatrení žalovaný na úvod cituje ust. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), , a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Po citácii predmetných ustanovení žalovaný konštatoval, že ust. neumožňuje správcovi dane priznať úrok z omeškania zo zadržiavaného nadmerného odpočtu z už ukončených daňových kontrol do 31.12.2016. Nakoľko v prípade žalobcu bola daňová kontrola za zdaňovacie obdobie máj 2014 skončená v mesiaci apríl 2016, nie je možné žalobcovi priznať úrok z nadmerného odpočtu podľa . Záverom žalovaný v oznámení dodáva, že vzhľadom k tomu, že legislatíva SR v platnom znení do 31.12.2016 nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania kontroly, je táto skutočnosť dôvodom nepriznania úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2014 a priznania (poznámka súdu - zrejme malo byť správne uvedené nepriznania) úroku za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie máj 2014.

2. Proti tomuto opatreniu podal v zákonnej lehote správnu žalobu žalobca domáhajúci sa zrušenia opatrenia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Správca dane, ktorým bol Daňový úrad Trenčín, Pobočka Prievidza, vykonal u žalobcu - daňového subjektu, kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014, o čom vyhotovil Protokol z výkonu daňovej kontroly č.: 102733633/2016 zo dňa 15.03.2016. Následne pristúpil k vydaniu rozhodnutia č. 103508394/2016 zo dňa 13.07.2016, ktorým bol daňovému subjektu - žalobcovi určený rozdiel v sume 11 960,32 € na dani z

pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014, nepriznal mu nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty v sume 9 783,10 € a vyrubil mu daň v sume 2 177,22 €. Dôvodom neuznania nadmerného odpočtu a dorubu dane bol záver, že daňový subjekt nesplnil podmienky pre jeho priznanie, pričom už v rámci výkonu daňovej kontroly mal správca dane preukázané všetky zákonné podmienky zákonného nároku, najmä existenciu zdaniteľného plnenia. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom odvolací orgán Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodol tak, že rozhodnutím č. 104255184/2016 zo dňa 08.11.2016 prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalobca podal na Krajský súd v Trenčíne žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.: 104255184/2016 zo dňa 08.11.2016, ktoré konanie bolo na krajskom súde vedené pod sp. zn. . V rámci súdneho prieskumu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. -78 zrušil napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia nezákonného rozhodnutia bola vada nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k pojmu „ dodanie tovaru. " Finančné riaditeľstvo podalo proti uvedenému rozsudku KS v Trenčíne kasačnú sťažnosť, ktorú NS SR zamietol rozsudkom sp. zn. . Finančné riaditeľstvo na podklade právoplatného zrušujúceho rozsudku súdu pristúpilo k vydaniu rozhodnutia č.: 102199802/2018, ktorým zrušilo rozhodnutie správcu dane, Daňového úradu Trenčín, pobočka Prievidza, č.: 103508394/2016 a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobca následne vydal rozhodnutie č. 100143309/2019 zo dňa 19.01.2019, ktorým daňovému subjektu bol určený rozdiel dane vo výške 0,00 € a priznaný ním uplatnený nadmerný odpočet vo výške 9 783,10 €. K vyplateniu nadmerného odpočtu vo výške 9 781,18 € došlo dňa 22.02.2019, a to pripísaním na účet daňového subjektu. Rozdiel zaplatenej dorubenej dane vo výške 2 177,22 € bol daňovému subjektu vrátený dňa 09.04.2019, a to pripísaním na účet daňového subjektu. Následne žalobca vyzval dňa 23.04.2019 žalovaného na vydanie rozhodnutia podľa Daňového poriadku v spojení s , o priznanie úroku z nadmerného odpočtu vo výške 9 781,18 € za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 4 397,51 € a o priznanie úroku vo výške 517,19 € za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 2 177,22 €. Úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za označené zdaňovacie obdobie v sume 4 397,51 € podľa Daňového poriadku bol uplatnený vo výške 10 % a bol počítaný za obdobie od 25.08.2014 (deň vzniku daňového preplatku) do 22.02.2019 (deň vyplatenia). Výška úroku za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 517,19 € bola počítaná odo dňa 23.11.2016 (zaplatenie nezákonného dorubu dane), a to až do dňa 09.04.2019 (deň vrátenia daňového preplatku). Žalovaný na podklade výzvy žalobcu doručil žalobcovi oznámenie zo dňa 23.04.2019, ktorým uplatnené zákonné úroky žalobcovi nepriznal s odcitovaním zákonných ustanovení a vyslovením: „Vzhľadom k tomu, že legislatíva SR v platnom znení do 31.12.2016 nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania kontroly, je táto skutočnosť dôvodom nepriznania úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2014 a priznania úroku za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie máj 2014.“ Žalobca zdôrazňuje, že so záverom žalovaného vzhľadom na konštantnú judikatúru vzťahujúcu sa k nároku na úrok za oneskorene zaplatený nadmerný odpočet nie je možné súhlasiť. Podľa Daňového poriadku nadmerný odpočet spadal pod pojem daň, pričom jeho nevyplatenie, v prípadoch splnenia zákonných podmienok, ktoré boli v rámci výkonu daňovej kontroly preukázané, je zásahom do majetkovej sféry daňového subjektu. Takýto protizákonný zásah predstavuje protizákonné zmenšenie majetku, resp. protizákonné nezväčšenie. V širších súvislostiach nevyplatenie nadmerného odpočtu v zákonnej lehote je potrebné vnímať ako uhradenie dane zo strany daňového subjektu, pričom za deň úhrady je potrebné považovať deň, kedy mal byť daňovému subjektu vyplatený, nakoľko pre jeho vyplatenie boli splnené zákonné podmienky. Z dôvodu zrušenia nezákonných rozhodnutí, nasledujúci deň po dni, kedy mal byť podľa zákona nadmerný odpočet vyplatený, je potrebné považovať tento deň za vznik daňového preplatku. Súčasne vo vzťahu k dorubu dane, deň jeho úhrady je dňom vzniku daňového preplatku, nakoľko išlo o nezákonný dorub dane. Je pravdou, že v právnej úprave do 31.12.2016 absentovala úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá bola zavedená do právneho poriadku až s účinnosťou od 01.01.2017, ktorá sa však neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016. Vo vzťahu k uvedenému žalobca poukázal na ustálenú judikatúru súdov, s tým že právo daňového subjektu na úroky je potrebné vykladať v čo najväčšej miere v zmysle smernice Rady 2006/112/ES, a to v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. Na základe uvedeného potom odopretie práva žalobcu na zaplatenie úroku podľa v platnom znení, by bolo popretím zmyslu a účelu smernice, nakoľko popretie zákonne uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v danom prípade predstavoval nezákonný stav spôsobený nezákonným postupom žalovaného. Zrušením

rozhodnutia o nepriznaní nároku na nadmerný odpočet a dorubu dane, z dôvodu jeh nezákonnosti, vznikol žalobcovi podľa v spojení s v platnom znení nárok na zaplatenie úrokov za nevrátený daňový preplatok. I napriek skutočnosti, že až súčasná platná právna úprava priznáva právo na úhradu úrokov z omeškania za nevyplatený nadmerný odpočet (daňový preplatok), ktorý nárok bol žalobcom riadne uplatnený v ním podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie máj 2014, a to aj pokiaľ daňová kontrola bola vykonaná do 31.12.2016, žalobca tvrdil, že mu prináleží nárok na vyplatenie úroku, nakoľko iba takýto výklad je plne konformný s právom EÚ. Úrok z nadmerného odpočtu tak prináleží zo sumy nadmerného odpočtu za obdobie, kedy mal byť nárokovaný nadmerný odpočet podľa zákona vyplatený a kedy sa tento stal daňovým preplatkom a to až do dňa jeho úhrady. V danej súvislosti potom aj dorub dane vo výške 2 177,22 € predstavuje daňový preplatok, za ktorý žalobcovi prináleží úrok podľa platnom odo dňa jeho úhrady do dňa vrátenia, a to bez ohľadu na skutočnosť, kedy došlo k zjednoteniu vnútroštátnej právnej úpravy s požiadavkami EÚ.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 19.11.2019 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný je toho názoru, že k ukráteniu práva daňového subjektu - žalobcu na úrok nedošlo. Žalovaný postupoval v súlade s ust. . Rozhodnutím správcu dane (Daňového úradu Trenčín) č. 100143309/2019 zo dňa 14.01.2019 bol priznaný žalobcovi nadmerný odpočet vo výške 9 783,10 €. Správca dane má povinnosť v zmysle ust. nadmerný odpočet priznaný v rozhodnutí vrátiť do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie správcu dane č. 100143309/2019 z 14.01.2019 nadobudlo právoplatnosť dňa 18.02.2019. Aplikujúc právnu úpravu ust. tretej vety správcovi dane začala plynúť lehota na vrátenie nadmerného odpočtu od 19.02.2019 do 28.02.2019. Správca dane vrátil nadmerný odpočet dňa 22.02.2019 v rámci plynutia desaťdňovej lehoty na jeho vrátenie. Správca dane pri vrátení nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2019 postupoval v súlade s platným ustanovením . Ďalej žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca na základe rozhodnutia správcu dane (Daňového úradu Trenčín) č.: 103508394/2016 zo dňa 13.07.2016, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. 104255184/2016 zo dňa 08.11.2016, zaplatil vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie máj 2014 dňa 23.11.2016. Zrušením rozhodnutia Daňového úradu Trenčín č. 103508394/2016 zo dňa 13.07.2016 rozhodnutím finančného riaditeľstva č. 104255184/2016 zo dňa 08.11.2016 došlo ku vzniku preplatku. Žalovaný poukazuje na ust. Daňového poriadku a ust. a Daňového poriadku konštatujúc, že správca dane na základe žiadosti daňového subjektu zo dňa 02.04.2019 vrátil preplatok vo výške 2 177,22 € dňa 09.04.2019. Správca dane teda postupoval pri vrátení preplatku v súlade s ust. Daňového poriadku a preplatok vrátil v lehote 30 dní odo dňa doručenia žiadosti. Ďalej žalovaný vo vzťahu k nadmernému odpočtu udáva, že u daňového subjektu bola začatá daňová kontrola oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Začatím daňovej kontroly došlo ku zmenám lehôt na vrátenie nadmerného odpočtu upraveným v ust. , a na lehoty uvedené v ust. , kedy správca dane vracia nadmerný odpočet do 10 dní od ukončenia daňovej kontroly alebo do 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým je nadmerný odpočet priznaný. V danom prípade po ukončení daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie máj 2014 a vyrubovacieho konania nasledujúceho po ukončení daňovej kontroly nebol priznaný nadmerný odpočet, ale bola vyrubená rozhodnutím č. 103508394/2016 zo dňa 13.07.2016 daňová povinnosť. Nadmerný odpočet bol priznaný až rozhodnutím č. 100143309/2019 zo dňa 14.01.2019 a vrátený do 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Preverenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu bol daňový subjekt povinný strpieť a zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ legitímne a oprávnené, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Žalobca tvrdí, že za obdobie, kedy nemohol disponovať s finančnými prostriedkami predstavujúcimi zadržaný nadmerný odpočet má nárok na úrok, ktorý požaduje od uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu stanovenej v až do jeho vyplatenia, t.j. od 25.08.2014 do 22.02.2019. V prípade zaplatenej daňovej povinnosti vo výške 2 177,22 € žalobca požaduje úrok odo dňa zaplatenia do dňa vrátenia. Žiadosť odôvodňuje nezákonnosťou rozhodnutia správcu dane a aj odvolacieho orgánu. K vyššie uvedenej žalobnej námietke žalovaný uvádza, že súčasne platná právna úprava daňového poriadku v upravuje priznanie úroku v prípade oneskorene vráteného preplatku a nadmerného odpočtu a predstavuje pre správcu dane finančný postih (sankciu), ak nedodrží zákonnú lehotu na vrátenie preplatku v ustanovení daňového poriadku a zákonnú lehotu na vrátenie nadmerného

odpočtu v ustanovení , , a . Žalobcom požadovaný úrok za oneskorene vrátený nadmerný odpočet od jeho splatnosti (od 25.08.2014 do 22.02.2019) nemá oporu v platnej legislatíve. Správca dane pri vrátení nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2014 postupoval v súlade s a výšku nadmerného odpočtu vrátil v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o priznaní nadmerného odpočtu postupom podľa a daňového poriadku, t.j. časť nadmerného odpočtu vo výške 1, € použil na úhradu splatného preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti za obdobie september 2018 a zvyšnú časť nadmerného odpočtu vo výške 9 781,18 € vrátil daňovému subjektu. Rovnako nemá oporu v platnom daňovom poriadku ani žalobcom požadovaný úrok v prípade vyrubenej a zaplatenej daňovej povinnosti vo výške 2 177,22 € ktorá bola následne rozhodnutím správcu dane č. 100143309/2019 zo dňa 14.01.2019 stanovená na sumu 0,00 €. Správca dane na základe žiadosti vrátil zaplatenú daňovú povinnosť predstavujúcu preplatok na základe žiadosti v lehote 30 dní od doručenia žiadosti daňového subjektu o vrátenie preplatku. Podľa ustanovenia posledná veta ak správca dane žiadosti vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nevydáva. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že nevyplatenie nadmerného odpočtu je potrebné vnímať ako uhradenie dane a za deň úhrady má byť považovaný deň, kedy mal byť nadmerný odpočet daňovému subjektu zaplatený. Ustanovenie daňového poriadku upravuje platenie dane, spôsob označenia platby dane, použitie zaplatenej dane. V ustanovení je upravený deň platby, ktorým je v prípade použitia nadmerného odpočtu podľa až 9 prvý deň lehoty na jeho vrátenie. Tvrdenie žalobcu o dni úhrady nadmerného odpočtu ako úhrady dane nemá oporu v platnom znení daňového poriadku.

4. Žalobca v replike zo dňa 09.01.2020 poukázal na skutočnosti uvedené v správnej žalobe.

5. Žalovaný v duplike zo dňa 03.02.2020 zotrval na skutkových a právnych dôvodoch, ktoré obsiahol vo vyjadrení k žalobe.

6. Krajský súd v Žiline ako správny súd prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 13.10.2020 za splnenia procesných podmienok stanovených v ust. (ďalej len „“), preskúmal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa ako aj rozhodnutie žalovaného podľa ust. v medziach žalobných bodov ( a ) a dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo potrebné zrušiť s poukazom na ust. , , a vrátiť vec žalovanému podľa ust. veta prvá na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:

7. Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa , správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,

Podľa , správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,

Podľa , správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.12.2016 (ďalej len „“), ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( )

**) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.**)

Podľa , daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c) platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov 29b) v súhrne viac ako 1 000 eur. 29b) v znení neskorších predpisov. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa , ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.

Podľa v znení neskorších predpisov, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2.

Podľa ust. v znení neskorších predpisov, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa , aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

Podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa a . Rovnako

správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu 2) možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

2) Napríklad o účtovníctve v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov.

8. Správnemu súdu prináležalo preskúmať zákonnosť opatrenia žalovaného zo dňa 29.05.2019. Uvedeným správnym aktom žalovaný sa vysporiadal so žiadosťou žalobcu zo dňa 30.04.2019 o vydanie rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 4 397,51 € a o vydanie rozhodnutia o priznaní úroku za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 517,19 €. Žalovaný zdôvodnil nepriznanie nároku na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") konštatovaním, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobie máj 2014 bola skončená v mesiaci apríl 2016, teda bola ukončená do 31.12.2016, preto nebolo možné s ohľadom na ust. § 85ke zákona o dani z pridanej hodnoty priznať úrok podľa § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalovaný nepriznanie úroku za nezákonne zaplatený dorub dane nijako nezdôvodnil.

9. Na úvod je potrebné poznamenať, že správny súd môže pri posudzovaní zákonnosti opatrenia vychádzať len z dôvodov (odôvodnenia), ktoré žalovaný v preskúmavanom opatrení obsiahol a nemôže prihliadať na doplnenie dôvodov pre nepriznanie náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu a nepriznanie náhrady za nezákonný dorub, ktoré obsiahol žalovaný až vo vyjadrení k žalobe, resp. v duplike k replike žalobcu.

10. Správny súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného o absencii vnútroštátnej právnej úpravy účinnej do 31.12.2016, na podklade ktorej by bolo možné priznať žalobcovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu DPH. Poukazuje však na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber zo dňa 21.10.2015, ktoré na základe prednosti práva EÚ má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. Súdy Slovenskej republiky musia tento princíp rešpektovať na základe čl. 7 ods. 2 druhá veta , podľa ktorého „právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky“. Rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie sú všeobecne záväznými právnymi aktmi a majú povahu prameňa práva s vyššou právnou silou, ako je zákon o dani z pridanej hodnoty a . Princíp prednosti práva Európskej únie vyplýva aj zo samotnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Správny súd konštatuje, že prejudikatúru predstavuje rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 27.02.2019, v právnej veci sťažovateľa (žalobcu) Lujan Plus, s.r.o. proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR. Najvyšší súd zamietol kasačnú sťažnosť Finančného riaditeľstva SR proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -44 zo dňa 22.03.2017, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 103061381/2016 zo dňa 03.05.2016 z dôvodu zistenia nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s právom Európskej únie, ktoré je v danom prípade reprezentované uznesením Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber, s.r.o. zo dňa 21.10.2015. Z kasačnej sťažnosti Finančného riaditeľstva SR vyplýva, že realizácii práva prednosti Európskej únie v danom prípade bráni vnútroštátna úprava v ust. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon o dani z pridanej hodnoty účinný od 01.01.2017 (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01. januára 2017), posledná veta v znení „ust. sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane“. Uvedené ustanovenie svojou dikciou bráni priznať nárok na úrok z omeškania zo zadržiavaného nadmerného odpočtu z už ukončených daňových kontrol do 31.12.2016, čo je i prípad žalobcu. Toto ustanovenie je v zjavnom rozpore s uznesením Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, podľa ktorého „čl. 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly“. Vo veci Lujan Plus, s.r.o. kasačný súd poukázal na riziko možného „ zacyklenia veci“, kedy správca dane aj finančné riaditeľstvo poukazujú na právnu úpravu zákona o dani z pridanej hodnoty a nerešpektujú rozsudok Súdneho

dvora EÚ C-120/15 Kovozber, ktorý má v danom prípade aplikačnú prednosť (obdobne rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 7.8.2019).

11. Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ust. . Rozsudok Súdneho dvora EÚ má účinok ex tunc. V dôsledku toho nemožno z jeho aplikácie vylúčiť v zmysle tohto zákona daňové kontroly skončené do 31.12.2016. Správny súd zdôrazňuje, že v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ bol dostatočným spôsobom podaný výklad článku 183 Smernice v otázke platenia úrokov z nadmerného odpočtu. Samotné rozhodnutia adresované fyzickým a právnickým osobám môžu byť priamo aplikovateľné bez obmedzenia rovnako ako nariadenia, t.j. vo všeobecných horizontálnych aj vertikálnych sporoch, preto je v danom prípade potrebné vychádzať z týchto rozhodnutí ako z prameňa práva (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 07.08.2019).

12. Pre úplnosť správny súd podotýka, že vzhľadom na skutočnosť, že daňová kontrola bola u žalobcu ukončená pred dňom 31.12.2016, neexistuje vo vnútroštátnom právnom poriadku osobitná právna úprava kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Ani správny súd nie je v prípade absencie legislatívy oprávnený záväzným pokynom určiť primeranú výšku úroku, ktorý by mali daňové orgány žalobcovi priznať, pretože nemá normotvornú právomoc v oblasti verejného hmotného práva. Je však toho názoru, že daňová správa nemôže naďalej k veci zachovať doterajší pasívny postoj a problém náhrady za zadržiavanie nadmerných odpočtov DPH počas daňovej kontroly za dobu do 31.12.2016 riešiť napr. analogickou aplikáciou ust. zákona o dani z pridanej hodnoty alebo aplikáciou právnej úpravy všeobecných úrokov z omeškania ( , nariadenia Vlády SR č. ) (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.07.2019).

13. Len na okraj správny súd nad rámec potrebného odôvodnenia (keďže bolo povinnosťou správneho súdu reflektovať len na dôvody nepriznania úroku z nadmerného odpočtu obsiahnuté v žalobou napadnutom opatrení) dodáva, že z judikatúry ESD (napr. C-107/10 vo veci Enel Maritsa Iztok 3 ) plynie, že dôvod oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu DPH nie je z pohľadu osoby povinnej k dani relevantný. V tomto kontexte neexistuje žiadny relevantný rozdiel medzi oneskoreným vrátením, ku ktorému došlo z dôvodu správneho vybavovania žiadostí, ktoré prekročilo stanovené lehoty a oneskoreným vrátením, ku ktorému došlo z dôvodu správnych aktov, ktoré vrátenie nadmerného odpočtu protiprávne vylúčili a následne boli správnym rozhodnutím zrušené.

14. Žalobca ďalej v žiadosti zo dňa 30.04.2019, o ktorej žalovaný rozhodol opatrením zo dňa 29.05.2019, požadoval aj vydanie rozhodnutia o priznaní úroku vo výške 517,19 € za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 2 177,22 €. Žalobca poukázal na skutočnosť, že rozdiel zaplatenej dorubenej dane vo výške 2 177,22 € bol žalobcovi vrátený až dňa 09.04.2019, a to pripísaním na účet žalobcu. Žalobca túto časť svojej žiadosti zdôvodňoval tvrdením, že dorub dane vo výške 2 177,22 € predstavuje daňový preplatok, za ktorý daňovému subjektu prináleží úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku v znení platnom odo dňa úhrady tejto sumy do dňa jej vrátenia. Správny súd konštatuje, že tá časť opatrenia žalovaného, v ktorej rozhodol o nepriznaní úroku za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie máj 2014, je nepreskúmateľná pre nedostatok dôvodov.

15. Jedným z imanentných predpokladov činnosti súdu je aj danosť atribútu preskúmateľnosti správneho aktu orgánu verejnej správy, a to z hľadiska požiadavky a zrozumiteľnosti správneho aktu (jazykovej aj logickej) a požiadavky na určitú kvalitu i kvantitu dôvodov v ňom obsiahnutých. Je potrebné mať na pamäti, že odôvodnenie rozhodnutia plní niekoľko funkcií, predovšetkým má presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Tým sa napĺňa jedno zo základných pravidiel konania - posilňovať dôveru občanov v správnosť rozhodovania, aby prijaté rozhodnutia fyzické a právnické osoby viedli k zodpovednému plneniu povinností (§ 3 ods. 4 Správneho poriadku). Ďalšou funkciou je kontrolná funkcia, predovšetkým tých orgánov, ktoré budú rozhodnutie prípadne preskúmavať. Presvedčivé odôvodnenie tak môže zamedziť zbytočnému uplatňovaniu opravných prostriedkov. Ak atribút preskúmateľnosti odôvodnenia správny akt orgánu verejnej správy nenapĺňa, potom správny súd nemôže správny akt (či už má formu rozhodnutia, resp. opatrenia) preskúmať, nemôže si správny súd na záveroch správneho orgánu vybudovať svoje úvahy o veci a ani účastníci proti nemu nemôžu náležite formulovať žalobné námietky. Preskúmateľnosť správneho aktu orgánu verejnej správy je predpokladom predovšetkým preto, aby sa účastník mohol

domáhať svojich práv na správnom súde; ak taký predpoklad nie je naplnený, nemôže práve z tohto dôvodu správny akt obstáť.

16. Z obsahu opatrenia vo vzťahu k vyššie označenej časti žalobcom uplatneného nároku nie je možné nad všetku pochybnosť zistiť, aké úvahy viedli žalovaného k záveru o absencii dôvodov pre priznanie úroku z vráteného nezákonného dorubu dane za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 2 177,22 € (požadovaného žalobcom za obdobie od zaplatenia nezákonného dorubu dane - 23.11.2016 až do dňa vrátenia daňového preplatku - 09.04.2019). Správny súd podotýka, že na dôvody nepriznania uvedeného nároku, ktoré žalovaný dodatočne uviedol vo vyjadrení k žalobe, resp. duplike k replike žalobcu, správny súd nemohol prihliadať, nakoľko predmet správneho súdneho prieskumu je daný opatrením žalovaného a súd posudzuje zákonnosť opatrenia z pohľadu dôvodov, ktoré sú v preskúmavanom správnom akte obsiahnuté. Nie je možné pripustiť, aby sa podstata skutkovej a právnej argumentácie žalovaného vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku premietla až v štádiu správneho súdneho konania.

17. Správny súd na záver podotýka, že v ďalšom konaní správca dane o nároku sťažovateľa musí vydať rozhodnutie podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku a umožniť daňovému subjektu uplatnenie prípadného opravného prostriedku pred finančným riaditeľstvom ako odvolacím orgánom. Finančné riaditeľstvo SR má postavenie orgánu štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky aj z dôvodu zabezpečenia jednotnej rozhodovacej činnosti daňových orgánov. Pod odkazom na osobitný predpis v ust. § 63 ods. 1 Daňového poriadku je potrebné rozumieť akýkoľvek prameň práva, ktorý má normatívnu povahu. Uznesenie SD EÚ C-120/15 Kovozber ako prameň práva EÚ normatívnu povahu má (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 07.08.2019). Správny súd pre úplnosť dodáva, že riešenú procesnú situáciu (konanie o žiadosti zo dňa 30.04.2019 o vydanie rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 4 397,51 € a o vydanie rozhodnutia o priznaní úroku za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 517,19 €) ani explicitne neuvádza ako situáciu, pri ktorej by daňový úrad nevydával rozhodnutie, ale len písomné oznámenie (ako je tomu napr. v ustanoveniach , , , či Daňového poriadku).

18. S ohľadom na vyššie uvedené dôvody správny súd preskúmavané opatrenie žalovaného s poukazom na citované ust. (v časti týkajúcej sa nepriznania úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 4 397,51 €), ust. (v časti nepriznania úroku za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 517,19 €), ust. (vo vzťahu k nepriznaniu oboch nárokov, nakoľko nebolo o nárokoch žalobcu rozhodnuté formou rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym názorom správneho súdu.

19. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 ) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.