Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-100-2020.pdf
PDF · 107.75 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/100/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu N. C., nar.XX.XX.XXXX, bytom E. XX/XX, XX-XXX X., Poľsko, občana Poľskej republiky, zastúpeného spoločnosťou V4 Legal, s.r.o., Tvrdého 783/4, Žilina, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 7386-5/2013-BA zo dňa 19.08.2013, za účasti K. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, XX-XXX V., Poľská republika takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania K. R. sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1.
Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 7386-5/2013-BA zo dňa 19.08.2013, ktorým žalovaný v konaní o odvolaní žalobcu potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica č. 22932-1/2011-SE, vyslovujúce, že žalobcovi dňom 01.09.2010 nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti u zamestnávateľa K. R. - PROJEKT PLUS, Sobotište 17, IČO: 45 6 81 848, ktorý bol zamestnávateľom žalobcu a ktorý ku dňu 21.09.2011 ukončil svoju podnikateľskú činnosť.
2.
Rozhodnutie žalovaného považuje žalobca za nezákonné, pretože podľa § 210 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení bola organizačná zložka sociálnej poisťovne povinná rozhodnúť o veci najneskôr do 60 dní od začatia konania, ktorú lehotu je možné predĺžiť najviac o 60 dni, čo je ale potrebné oznámiť účastníkovi. Nedodržanie lehoty môže mať za následok porušenie subjektívnych práv a chránených záujmov žalobcu, pretože o odvolaní žalovaný rozhodol takmer po dvoch rokoch. Žalobca poukazoval na to, že žalovaný pre vydanie rozhodnutia o odvolaní neúplne zistil skutkový stav veci a aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis, preto je takéto rozhodnutie v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Senica v rozpore so zákonom.
3.
Dôvodnosť žaloby žalobca založil i na argumentácii vychádzajúcej z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, pretože žalovaný sa len formálne vysporiadal so zistením skutočného stavu veci, rozhodnutie riadne neodôvodnil, iba paušálne odkázal na ustanovenia právnych predpisov bez toho, aby posúdil individuálnu situáciu žalobcu. Žalovaný skonštatoval, že výsledky kontroly vykonanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Senica dňa 24.06.2011 u zamestnávateľa K. R. zameranej na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých jeho zamestnancov počas trvania ich pracovného
pomeru nepreukázali, že by žalobca reálne vykonával činnosť na území Slovenskej republiky. Sociálnej poisťovni bola žalobcom predložená pracovná zmluva žalobcu, výplatné listiny, mzdové listiny, evidencia dochádzky, kópie mesačných výkazov odvodu poistného, i kópie registračných listov, teda žalobca splnil svoje povinnosti keď predložil všetku možnú a existujúcu dokumentáciu zamestnanca, čím vyčerpal dôkazné bremeno o reálnom výkone závislej činnosti. Zo správy o vykonanej kontrole vyplýva, že nedostatky pri výkone činnosti zamestnancov zistené neboli, ktorá informácia v rozhodnutí žalovaného absentuje. Žalobca má za to, že žalovaným bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania vyplývajúci z Nariadenia, v zmysle ktorého podliehajú migrujúceho osoby na území členských štátov EÚ rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu a diskriminácia na základe štátneho občianstva sa zakazuje. Žalovaný ale svojim konaním porušil princíp rovnakého zaobchádzania voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, hoci u iných zamestnancov za rovnakej skutkovej situácie rozhodol, že slovenskej legislatíve podliehajú, ktorá argumentácia tak zakladá dôvodnosť pre vyhovenie žalobe a zrušenie rozhodnutia žalovaného.
4.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, keď zotrval na názore, že žalobcovi účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 01.08.2010 nevznikla. K situácii a k okolnostiam zamestnávania zamestnancov, ktorí majú bydlisko na území Poľskej republiky začala Sociálna poisťovňa vykonávať kontroly zamerané na reálny výkon činnosti týchto zamestnancov na základe podnetu poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, pretože podľa informácii od ZUS na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v inom členskom štáte, pričom často cieľom nie je skutočný výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti.
5.
Žalovaný ako odvolací orgán následne na základe odvolania žalobcu preskúmal rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica a dospel k záveru, že predmetné rozhodnutie je správne, v súvislosti s čím poukázal na to, že od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia sa uplatňujú koordinačné nariadenia spoločenstva, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základnou úlohou koordinačných nariadení je preto určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci ES. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobných pravidiel uvedených v nariadení ktoré neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Dané nariadenie je založené na princípe „lex loci laboris“ z čoho vyplýva, že príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Jedná sa o všeobecné pravidlo uplatniteľných právnych predpisov, ktoré je uvedené v článku 11 (3) základného nariadenia.
6.
Sociálna poisťovňa je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy nadobudne pochybnosti v súvislosti s uplatniteľnou legislatívou. Na základe toho bola Sociálna poisťovňa povinná preveriť pre určenie uplatniteľnej legislatívy relevantné skutočnosti a preto vykonala kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike. Kontroly začala Sociálna poisťovňa na základe podnetu poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS ktorá upozornila na to, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch a v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je skutočný výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú na území Poľskej republike. V tejto súvislosti i Sociálna poisťovňa zaznamenala nárast v registrácii poľských zamestnávateľov, ktorí sa prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ich príjem sa pohyboval v rozpätí od 25 do 50,- eur a rozsah činnosti 4 až 10 hodín mesačne. Na základe týchto zistení bola Sociálna poisťovňa oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia. Sociálna poisťovňa pobočka Senica sa pokúsila vykonať kontrolu v mieste sídla zamestnávateľa ale zistila, že na adrese sídla podnikania
podnikateľa K. R. a to Sobotište 17 je starý neobývaný domček, z vyjadrenie Obecného úradu Sobotište vyplynulo, že uvedený podnikateľský subjekt nevykonáva ani na území obce nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť, nemal tam zriadenú žiadnu prevádzku, objekt na adrese Sobotište 17 bol jeho vlastníkom prenajatý, ale dňa 31.05.2011 bol súhlas so sídlom živnostníka K. R. - PROJEKT PLUS vlastníkom nehnuteľnosti odvolaný a napriek snahe Sociálnej poisťovne sa nepodarilo preukázať, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania ich pracovnoprávneho vzťahu a že títo zamestnanci skutočne na území Slovenskej republiky aj prácu vykonávali. Sociálna poisťovňa, pobočka Senica vykonala i kontrolu na odvod poistného na sociálne poistenie za obdobie od 01.08.2010 do 30.06.2011 v súlade s § 242 a nasl. zákona o sociálnom poistení, o čom bola vyhotovená zápisnica zo dňa 04.10.2011 a Protokol č. 700-0710013511-AG 02/11.
7.
K námietke žalobcu, podľa ktorej Sociálna poisťovňa nevyhodnotila vykonávanie činnosti každého zamestnanca na území Slovenskej republiky individuálne žalovaný uviedol, že zamestnávateľ nespĺňa kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, preto bolo potrebné vychádzať z tejto skutočnosti i vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom a podanie prihlášky do poistenia nemôže zakladať sociálne poistenie a deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami EÚ. Ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.
8.
K námietke žalobcu týkajúcej sa vydania rozhodnutia po uplynutí lehoty uvedenej v zákone odo dňa podania prihlášky (registračného listu) poukázal žalovaný na rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.02.2011, podľa ktorého k oneskoreniu vydaním rozhodnutia nedošlo, žalovaný konanie o odvolaní prerušil, lehota na rozhodovanie o odvolaní neplynula a až po zistení relevantných skutočností bolo zo strany žalovaného v konaní o odvolaní pokračované a bolo vydané rozhodnutie, preskúmania a zrušenia ktorého sa žalobca v tomto konaní domáha.
9.
Sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava v súlade s článkom 16(4) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 na uzatvorenie spoločnej dohody, v zmysle ktorej v prípade zamestnancov uvedeného zamestnávateľa bolo určené poľské zákonodarstvo a takéto určenie má konečnú platnosť.
10.
V závere žalovaný zdôraznil, že ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, tak vo vzťahu ku všetkých zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti sa rozhoduje o nevzniku povinného sociálneho poistenia. U osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, neexistuje cudzí prvok a na situáciu takýchto osôb sa koordinačné správne predpisy ES nevzťahujú. U osôb s bydliskom v Poľskej republike existuje cudzí prvok, preto sa uplatniteľná legislatíva musí posudzovať podľa koordinačných nariadení ES a ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia.
11.
Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S/15/2015 zo dňa 25.01.2019 rozhodnutie žalovaného zo dňa 19.08.2013 zrušil podľa § 191 ods.1 písm. d) SSP (Správny súdny poriadok, zákon č. 162/2015 Z.z.) ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
12.
V odôvodnení rozhodnutia súd konštatoval (okrem iného), že preskúmavané rozhodnutie je v danom prípade rozhodnutím odvolacieho orgánu o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu organizačnej zložky sociálnej poisťovne zo dňa 22.08.2011, v odôvodnení ktorého absentujú podstatné náležitosti vyžadované ustanovením § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z. Vo vzťahu k významu rozhodnutia v neprimerane stručnom odôvodnení záveru o nevzniknutí poistného pomeru dňom 01.09.2010 Sociálna poisťovňa, pobočka Senica konštatovala iba nemožnosť fyzickou kontrolou preukázať reálny výkon
činnosti zamestnanca u zamestnávateľa K. R. - PROJEKT PLUS, pričom neuviedla žiaden konkrétny dôkaz potvrdzujúci prijatý záver a, logicky, ani spôsob jeho vyhodnotenia.
13.
O odvolaní rozhodujúci žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia síce popísal vnútroštátnu i medzinárodnú právnu úpravu posudzovaného nároku, obsah spolupráce s orgánmi sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky i spôsob vykonávania šetrenia v tomto konkrétnom prípade, v konečnom dôsledku však svoje potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnil iba tým, že výsledkami kontroly vykonanej pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo preukázané, že by žalobca na území Slovenskej republiky vykonával činnosť ako zamestnanec.
14.
Žalovaný podľa súdu zrejme mal na mysli výsledok kontroly, ktorá mala byť vykonaná dňa 24.06.2011, záznam o ktorej sa však v obsahu predloženého administratívneho spisu nenachádza. Odhliadnuc už od tejto skutočnosti, žalovaný v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ako v súvislosti so záverom o nepreukázaní reálneho výkonu práce žalobcom v roku 2010, majúcim pre rozhodnutie zásadný význam, vyhodnotil jednotlivé dôkazy a zistenia vykonané v nasledujúcich rokoch a týkajúce sa sídla a prevádzky zamestnávateľa žalobcu, či výsledky kontroly odvodov vykonanej v dňoch 21.-22.09.2011, neuviedol, čím boli podľa neho vyvrátené tvrdenia žalobcu o skutočnom výkone pracovnej činnosti podložené listinnými dôkazmi.
15.
Žalovaný tak neodstránil nedostatky odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, v súvislosti s čím možno konštatovať, že hoci samotné parametre tvrdeného pracovného pomeru žalobcu (pracovná doba, mzda, vzdialenosť miesta výkonu práce od bydliska žalobcu), v rozhodnutiach správnych orgánov inak žiadnym spôsobom nehodnotené, ako aj výsledky zistení správnych orgánov, vzbudzujú pochybnosti o reálnom výkone pracovnej činnosti a naznačujú iný účel prihlásenia žalobcu do slovenského sociálneho systému, rozhodujúce správne orgány to nezbavuje povinnosti vykonať relevantné dokazovanie a prijaté rozhodnutia odôvodniť v súlade s požiadavkami zákona.
16.
Rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 25.01.219 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/76/2019 zo dňa 24.6.2020, ktorým súčasne vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
17.
Podľa odôvodnenia rozhodnutia kasačný súd vyjadril súhlas s názorom žalovaného, že žalobca ani zamestnávateľ nepredložili dôkazy spochybňujúce závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, vyplývajúce z obsahu administratívneho spisu, že žalobca reálne fakticky vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa, ktorého sídlo bolo na území SR. Podľa názoru súdu preskúmavané rozhodnutie spĺňa požiadavku na obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 209 zákona o sociálnom poistení. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je následne vyhodnotené a právne posúdené. Podľa kasačného súdu provstupňový správny orgán a žalovaný uviedli správne právne závery, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky pre vznik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti od stanového dátumu podľa tam uvedených ustanovení slovenskej legislatívy.
18.
Kasačný súd poukazoval na to, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018 rozhodol o otázkach rozhodujúcich pre posúdenie veci a konštatoval nasledovné: · Odpoveď na 1/ otázku: Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektrickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. · Odpoveď na 2/ otázku: „ Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009,
ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.“ Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie najvyššieho súdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou.
19.
S poukazom na záver veľkého senátu potom kasačný súd konštatoval, že v prejednávanej právnej veci došlo na základe vzájomnej koordinácie medzi Sociálnou poisťovňou a inštitúcia sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, preto je vylúčená právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Na sociálne poistenie žalobcu sa bude aplikovať určená právna úprava Poľskej republiky, a preto zamestnanec žalobcu bude podliehať pod právomoc Poľskej republiky ako štátu, ktorého legislatíva bola definitívne určená.
20.
Podľa kasačného súdu krajský súd vec nesprávne právne posúdil a neaplikovaním právneho názoru vyjadreného v odpovedi č. 2/ uznesenia Veľkého senátu sp. zn. 1Vs/1/2018 sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
21.
V ďalšom konaní súd za splnenia procesných podmienok prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a s postupom súdu vyslovili súhlas, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a rešpektujúc právny názor kasačného súdu, vyslovený v predmetnej veci, dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
22.
S ospravedlnením neúčasti na pojednávaní žalobca predložil súdu písomné stanovisko k veci ako doplnenie dôvodov správnej žaloby v zmysle § 203 SSP, podľa ktorého zo zjednocujúceho stanoviska Veľkého senátu vyplýva, že: „ určenie uplatniteľnej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia v prípadoch súbehu výkonu zamestnaneckej a podnikateľskej činnosti na území viacerých členských štátov Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 alebo dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Na základe vyššie uvedeného, ak bolo vo vzťahu k fyzickej osobe súbežne vykonávajúcej zamestnaneckú a podnikateľskú činnosť na území Slovenskej republiky a Poľska určená v súlad s príslušnými koordinačnými nariadeniami Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia (základné a vykonávacie nariadenie) rozhodná legislatíva Poľskej republiky, nie je viac možné vo vzťahu k tejto osobe aplikovať legislatívu Slovenskej republiky, teda zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Sociálna poisťovňa preto nie je oprávnená vo vzťahu k týmto osobám, a to ani v prípadoch, kedy si tieto osoby podali prihlášku do slovenského systému sociálneho poistenia, rozhodovať o vzniku alebo zániku ich účasti v systéme sociálneho poistenia a povinnosťou Sociálnej poistenie bude podanie - prihlášku, ktorým sa začalo konanie, zaslať poľskej inštitúcii.“ (obdobne aj Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.02.2019, sp. zn. 9 Sžsk/22/2017, body 32 až 34).
23.
Podľa žalobcu, ak by mal konajúci správny súd za preukázané, že medzi žalovaným a príslušnou poľskou sociálnou poisťovňou došlo vo vzťahu k žalobcovi postupom podľa čl. 16 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia k definitívnemu určeniu rozhodnej poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia za príslušné časové obdobie, malo by to podľa právneho názoru žalobcu v súlade s rozhodnutím veľkého senátu za následok, že obe napadnuté rozhodnutia by boli považované za rozhodnutia správneho orgánu vydané bez právneho základu a Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca konajúc ako prvostupňový správny orgán by bola povinná v takom prípade podanú prihlášku žalobcu do systému slovenského
sociálneho poistenia zaslať príslušnej poľskej sociálnej poisťovni a konanie na území Slovenskej republiky vo vzťahu k žalobcovi zastaviť. Akýkoľvek iný právny postup voči žalobcovi v predmetnej právnej veci by nemal podľa právneho názoru žalobcu oporu v žiadnom slovenskom právnom predpise a bol by z toho dôvodu nezákonný.
24.
V zmysle § 135 ods. 1 SSP bol pre rozhodnutie súdu vo veci rozhodujúci stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu zo dňa 19.08.2013 nakoľko nejde o žiaden z prípadov uvádzaných v odseku 2 tohto zákonného ustanovenia, v ktorých je pre správny súd rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia. Vychádzať preto, logicky, nebolo dôvodné z ručenia uplatniteľnej legislatívy Poľska podľa článku 16 Vykonávacieho nariadenia inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS dňa 24.06.2015, ktoré sa definitívnym stalo až v nasledujúcom období.
25.
Rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov vo veci nevychádzajú z určenia uplatniteľnej legislatívy poľským orgánom sociálneho zabezpečenia, ktoré by v zmysle záverov prijatých Veľkým senátom správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1 Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018 nebolo možné považovať za účinné alebo platné, ale zo zistenia, že reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky v prípade žalobcu preukázaný nebol. Rozhodnutie o vzniku (nevzniku) sociálneho poistenia v sporných prípadoch, ktorým prípad žalobcu je vzhľadom na rozpor jeho prihlasovacích údajov so skutkovými zisteniami poisťovne, patrí podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky. Nejde o určenie uplatniteľnej legislatívy, preto neodporuje ani odpovedi Veľkého senátu na druhú položenú otázku, podľa ktorej definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie podľa článku 16 ods. 3 Nariadenia Euróspkeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 uvedeného vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. V čase rozhodovania správnych orgánov a nadobudnutia právoplatnosti ich rozhodnutí tak podľa zistenia súdu neexistovala zákonná prekážka vydania rozhodnutia, ako to v končenom dôsledku vyplýva aj z obsahu odôvodnenia rozsudku kasačného súdu sp. zn. 7 Sžsk/76/2019 (bod 72 rozsudku najvyššieho súdu).
26.
Podľa právneho názoru Kasačného súdu prezentovaného v rozsudku 7 Sžsk/76/2019, ktorým je súd podľa § 469 SSP viazaný, žalobca ani zamestnávateľ nepredložili dôkazy spochybňujúce závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, preskúmavané rozhodnutie spĺňa požiadavku na obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 209 zákona o sociálnom poistení, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci.
27.
Pokiaľ žalobca argumentoval právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk/22/2017 zo dňa 27.02.2019, ktorým kasačný súd zmenil v obdobnej právnej veci rozsudok Krajského súdu v Žiline zamietajúci žalobu tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie, v ktorom by správny orgán mal vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia alebo využiť postup podľa článku 16 ods. 3 a 4 vykonávacieho nariadenia a v prípade určenia poľskej legislatívy postúpiť prihlášku poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS, je potrebné konštatovať, že tento (právny názor) nepredstavuje okolnosť zbavujúcu súd jeho viazanosti právnym názorom kasačného súdu vysloveným v práve prejednávanej veci, ani svedčiacu o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu, ale skôr o neustálenosti rozhodovacej praxe najvyššieho súdu aj v období po vydaní uznesenia Veľkého senátu sp. zn. 1 Vs/1/2018, či o skutočnosti, že ani odpovede Veľkého senátu neriešia všetky sporné
otázky vyplývajúce z právneho stavu nastoleného zrejme so špekulatívnym zámerom zamestnávateľmi z iného členského štátu.
28.
Nakoľko v danom prípade súd v obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného ani v jeho vydaniu predchádzajúcom postupe správnych orgánov vo veci nezistil pochybenia odôvodňujúce zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia, žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
29.
O trovách konania úspešného žalovaného a ďalšieho účastníka rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že im v konaní podľa obsahu spisového materiálu žiadne uplatniteľné trovy nevznikli.
30.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.