Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_15Co-5-2020.pdf
PDF · 100.44 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/5/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: M. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. V. XXX/XXA, XXX XX Z., o zaplatenie príslušenstva pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 18C/194/2016 - 137 zo dňa 23. 01. 2020 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 18C/194/2016 - 166 zo dňa 28. 05. 2020, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd m e n í rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 18C/194/2016 - 137 zo dňa 23. 01. 2020 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 18C/194/2016 - 166 zo dňa 28. 05. 2020 v napadnutej časti II. výroku tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 19,90 % ročne zo sumy 949,56 eura od 21. 11. 2014 do 22. 03. 2017, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v napadnutej časti III. výroku tak, že žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.
II. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 0,02 eura, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 82,97 eura od 21. 11. 2014 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok). Vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 88,70 % (III. výrok).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v časti trov konania s poukazom na § 255 ods. 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 949,56 eura, poplatkov vo výške 61,95 eura, úroku vo výške 82,97 eura, úroku z omeškania vo výške 2,60 eura, úroku 19,90 % z nezaplatenej istiny od 21. 11. 2014 do zaplatenia ako i úroku z omeškania 5 % ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených poplatkov od 21. 11. 2014 do zaplatenia. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 18C/194/2016 - 58 zo dňa 13. 02. 2018 tak, že žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 82,95 eura, úroky z omeškania vo výške 2,16 eura a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 949,56 eura od 21. 11. 2014 do 22. 03. 2017 do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, vo zvyšku súd žalobu zamietol, konanie v časti zaplatenia sumy 949,56 eura istiny a úroku z omeškania vo výške 0,44 eura ako i v časti zaplatenia poplatkov vo výške 61,95 eura zastavil a žiadnej zo strán
nepriznal právo na náhradu trov konania. Voči rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre ako odvolací súd tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Súd prvej inštancie uviedol, že dňa 15. 01. 2014 uzavreli strany sporu úverovú zmluvu č. 99283, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 1 000 eur s úrokovou sadzbou 19,90 % ročne, výškou RPMN 28,51 %, pri priemernej RPMN ku dňu podpisu úverovej zmluvy 45,94 %, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 60 mesačných splátkach vo výške 26,60 eura do 15. dňa v mesiaci. Celková suma, ktorú mal žalovaný zaplatiť vrátane všetkých nákladov klienta, bola 1 696 eur. S poukazom na vykonané dokazovanie súd priznal žalobcovi sumu 0,02 eura, ktorá predstavuje nezaplatené úroky žalovaným (predmetom konania bol nárok uplatnený titulom nezaplatených úrokov vo výške 82,97 eura, pričom súd priznal žalobcovi sumu 82,95 eura, hoci žaloba bola dôvodná vo výške 82,97 eura). Dôvodným podľa názoru súdu bol aj nárok žalobcu titulom nezaplateného úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov vo výške 82,97 eura od 21. 11. 2014 do zaplatenia. Úrok z omeškania súd priznal v zmysle § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. Pokiaľ išlo o nárok žalobcu na zaplatenie úrokov po zosplatnení, súd poukázal na to, že predmetom sporu je nárok na plnenie zo spotrebiteľského úveru a žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí, úroky z úveru patria žalobcovi len do zosplatnenia istiny. Poukázal na to, že k predčasnému zosplatneniu záväzku došlo konaním žalobcu ako veriteľa, ktorý v súvislosti so zmenou záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným právnym úkonom. Podstatným rozdielom medzi výhodou splátok a jednorazovým zosplatnením úveru je, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach vyvoláva u veriteľa stav absencie požičanej istiny, ktorá sa postupne vracia, pričom za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi úrok splácaný v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru. Iný stav je príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kedy veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu jeho zosplatnenia. Veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo okamžite získať späť celú sumu požičaných peňazí, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. V tomto spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa a nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov. Ak nastal tento stav, veriteľ nemá právo inkasovať úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, keď by bol spotrebiteľ vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil (viď rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/56/2018 zo dňa 28. 03. 2018). Súd preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP a § 256 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88,70 %, po zohľadnení úspechu žalobcu v rozsahu 94,35 % a úspechu žalovaného 5,65 % s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
5. Proti vydanému rozsudku v časti II. a III. výroku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Mal za to, že nárok na úrok trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Pri absencii právnych noriem obmedzujúcich predmetný nárok veriteľa existuje množstvo zákonných ustanovení, z ktorých priamo, resp. výkladom alebo aj analógiou legis vyplýva záver, podľa ktorého nárok veriteľa na dohodnutý (zmluvný) úrok nie je viazaný (obmedzený) na zosplatnenie dlhu, ale na vrátenie v rámci úveru poskytnutých peňažných prostriedkov. Z § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka nepriamo vyplýva podmienenosť povinnosti platenia zmluvného úroku držbou peňažných prostriedkov, pričom § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka spája povinnosť platenia úrokov s obdobím skutočnej držby peňažných prostriedkov. Úroky sú odmenou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník je povinný ich platiť od okamihu reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či
už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka ani prípadné zosplatnenie dlhu, ktoré je skutočnosťou zakladajúcou vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, pričom nárok na úrok z úveru neovplyvňuje. Iný výklad by musel byť odôvodnený priamo príslušnými zákonnými ustanoveniami alebo nepriamo extenzívnym výkladom existujúcich zákonných ustanovení. Reštriktívne ustanovenie vo vzťahu k nároku veriteľa na zmluvný úrok po zosplatnení neobsahuje žiaden právny predpis, ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Navrhovaná zmena § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nebola nikdy legislatívne prijatá, čo dokazuje, že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok po zosplatnení neobmedzil, čo potvrdzuje jeho dôvodnosť. V tomto smere žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 113/2018 z 30. 07. 2019, R 55/1996, ako aj rozhodnutia odvolacích súdov Slovenskej republiky a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. 33 Cdo 212/2014 zo dňa 21. 08. 2014.
Žalobca ďalej namietal aj nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania, kedy súd pri výpočte náhrady trov neprihliadal iba na žalovanú istinu, ktorá bola vo výške 949,56 eura, ale nesprávne prihliadal okrem žalovanej istiny aj na vyčíslené úroky a poplatky. Pri posudzovaní miery úspechu sa na úroky, ktoré sú len príslušenstvom pohľadávky, neprihliada, pričom poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov Slovenskej republiky.
Na základe uvedeného navrhol odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. a III. výroku, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalobcom (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po jeho preskúmaní zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
10. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 15. 01. 2014 uzatvorená úverová zmluva č. 99283. Túto zmluvu bolo z právneho hľadiska potrebné posudzovať ako úverovú zmluvu a taktiež bolo potrebné ustáliť, že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Žalobca je v zmysle zmluvy dodávateľom, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný je fyzickou osobou, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V konaní nebolo sporu o tom, že žalobca poskytol žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver, ktorý podmienky zmluvy nedodržal, úver riadne nesplácal a z toho dôvodu žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 10. 11. 2014, čím žalovaný stratil výhodu splátok. Nebolo sporným ani to, že žalovaný v priebehu konania dňa 22. 03. 2017 uhradil žalobcovi sumu 950 eur, z ktorej 949,56 eura žalobca započítal na úhradu istiny a 0,44 eura na úhradu úrokov z omeškania, pričom v tejto časti bolo konanie právoplatne zastavené pre čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom.
12. Predmetom odvolacieho konania bol nárok žalobcu na zaplatenie úroku vo výške 19,90 % ročne, ktorý žalobca požadoval z dlžnej istiny úveru vo výške 949,56 eura od 21. 11. 2014 do 22. 03. 2017, t. j. po zosplatnení úveru do úhrady istiny úveru žalovaným dňa 22. 03. 2017. V tejto časti sa odvolací súd nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o neprípustnosti vymáhania zmluvných úrokov a súčasne aj úrokov z omeškania. Takýto právny názor nezodpovedá žiadnemu ustanoveniu
Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a ani zákona o ochrane spotrebiteľa. Rovnako tak zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako veriteľovi prináleží úrok z úveru len do zosplatnenia istiny a odo dňa účinkov zoplatnenia nepatrí veriteľovi úrok z úveru. Obchodný zákonník a ani zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neupravuje povinnosť dlžníka platiť úroky popri úrokoch z omeškania, ale ani nevylučuje dohodu účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do splatenia úveru. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky pod sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2007, v ktorom vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi), teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti úveru veriteľovi nevrátil. Úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, avšak majú odlišné funkcie, a treba ich odlišovať. Kým zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úrok z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za omeškanie so zaplatením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ho môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté. Pritom platí, že môžu existovať vedľa seba. Najvyšší súd nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho súdu, že úroky podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno dohodnúť len na dobu dohodnutej splatnosti istiny, a že od tohto okamžiku zmluvné úroky nenabiehajú a nastupujú úroky z omeškania. Z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, je vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán. Tento záver zopakoval Najvyšší súd Českej republiky aj v rozsudku pod sp. zn. 33Cbo/140/2014 z 24. 07. 2014 tak, že súdna prax a odborná literatúra sa zhodujú v tom, že zmluvné úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti, t. j. nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Kým povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzkov v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok z omeškania so splnením dlhu. I keď dlžník nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj z pôžičky, kde neboli dohodnuté úroky. Oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. 5 Cdo/42/2020 zo dňa 16. 06. 2020 konštatoval, že „zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol.“
13. Vychádzajúc z obsahu uzavretej zmluvy, a to z čl. 4.3, ktoré upravuje, že ak klient neuhradí úver v lehote splatnosti, je povinný uhradiť z nesplatenej časti úveru popri úroku z poskytnutých peňažných prostriedkov aj úrok z omeškania vo výške 5 % p. a., a to až do jej zaplatenia, je potrebné konštatovať, že v danom prípade dohodnutý úrok vo výške 19,90 % ročne patrí žalobcovi ako veriteľovi do vrátenia požičaných peňažných prostriedkov, a preto žalovaný ako dlžník je povinný vrátiť žalobcovi nielen poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úrok z úveru, ktorý nemá vplyv na omeškanie žalovaného ako dlžníka, ale je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka. Z obsahu uzavretej úverovej zmluvy totiž nevyplýva, že by si strany sporu pre prípad vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru dohodli platenie zmluvných úrokov len do daného dňa mimoriadnej splatnosti. Zo žiadneho zákonného ustanovenia a ani z dojednania v zmluve o úvere nevyplýva, že platenie úrokov z omeškania vylučuje platenie zmluvných úrokov, resp. že platenie zmluvných úrokov sa týka len doby, dokedy sa dlžník dostane do omeškania s platením svojho dlhu a do tzv. zosplatnenia dlhu (vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu). Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že nemožno vychádzať z toho, že by došlo k dvojnásobnému zaťažovaniu spotrebiteľa v podobe úrokov z úveru a úrokov z omeškania, a že to zároveň znamená aj značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi zmluvného vzťahu. Spotrebiteľ (žalovaný) si totiž musí byť vedomý toho, že v súlade so zmluvou o úvere pri riadnom splácaní úveru platí zmluvne dohodnuté úroky podľa znenia zmluvy až do zaplatenia celého dlhu a v prípade porušenia zmluvnej povinnosti splatiť dlh riadne a včas môže byť legálne postihnutý aj úrokmi z omeškania do dňa splatenia celej sumy úveru. Dlžník totiž používa peňažné prostriedky poskytnuté veriteľom aj po lehote splatnosti a z princípu právneho inštitútu zmluvných úrokov vyplýva, že tieto
dlžník spláca, ak niet iného dojednania, až do dňa úplného splatenia dlhu, zatiaľ čo úroky z omeškania nastupujú (popri zmluvných úrokoch) len vtedy, ak sa dostane do omeškania, t. j. ak úver podľa zmluvy riadne nespláca.
14. V kontexte vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok aj na zaplatenie úroku vo výške 19,90 % ročne zo sumy 949,56 eura od 21. 11. 2014 do 22. 03. 2017, t. j. od zosplatnenia úveru do úhrady istiny úveru žalovaným. Odvolací súd preto rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 18C/194/2016 - 137 zo dňa 23. 01. 2020 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 18C/194/2016 - 166 zo dňa 28. 05. 2020 v napadnutej časti II. výroku podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 19,90 % ročne zo sumy 949,56 eura od 21. 11. 2014 do 22. 03. 2017, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232 ods. 3 veta prvá CSP).
15. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
16. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
17. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
18. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
19. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
20. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. Žalobca mal v konaní plný úspech a zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 950 eur (danej súčtom úverovej istiny vo výške 949,56 eura a časti úroku z omeškania vo výške 0,44 eura), procesne zavinil žalovaný tým, že k jej úhrade pristúpil až po podaní žalobného návrhu na súd, preto odvolací súd žalobcovi v rámci zmeňujúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti III. výroku o trovách konania priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. V rámci odvolacieho konania mal žalobca takisto plný úspech, a preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
21. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).