Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14C-13-2018.pdf
PDF · 116.14 KB
Case nature
Area
Subarea
14C/13/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Evou Tulejovu, v sporovej veci žalobcu: Q. W., B.. XX.XX.XXXX, X. P.. S. XX, XXX XX O., zast. JUDr. Lubomír Műller, euroadvokát, Symfonická 1496/9, 158 00 Praha 5, Česká republika, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 11.133.- Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Súd nepriznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I domáhal od žalovanej zaplatenia 11.133,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že rozsudkom Vojenského obvodného súdu Bratislava zo dňa 17.04.1996 sp. zn. 1T 97/96 v znení rozsudku Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 3To 36/97 zo dňa 23.05.1996 bol uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne v I. NVS. Dôvodom odsúdenia bolo to, že pre svoje svedomie a náboženské vyznanie odoprel vykonať vojenskú službu. 2. Ďalej uviedol, že podľa rozsudku Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 07.07.2011 vo veci Bayatyan proti Arménii je perzekúcia osôb pre odopretie vojenskej služby z náboženských dôvodov porušením práva na slobodu náboženstva podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aplikáciu tohto rozsudku na pomery Slovenskej republiky rieši Ústavný súd SR v uznesení č.k. IV. ÚS 161/2014 - 11 zo dňa 13.03.2014 vo veci N. P. tak, že je na odstránenie dôsledkov kriminalizácie odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia, alebo náboženského presvedčenia je spravidla potrebné aplikovať zákon č. 119/1990 Zb. Ústavný súd SR nehovorí konkrétne ktoré ustanovenie zákona č. 119/1990 Zb. by sa malo použiť. Vo veci prejedávanej Ústavným súdom SR použil Okresný súd Bratislava I § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. a vyslovil účasť odsúdeného na súdnej rehabilitácii. Podobne postupovali súdy aj v ďalších podobných prípadoch. V prípade žalobu išlo o jeho odsúdenie pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Tento trestný čin je vyslovene uvedený v § 4 písm. e) zákona č. 119/1990 Zb. 3. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09.03.2016 č.k. 9NT 2/2015 bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. per analógiám. Žalobca bol odsúdený po 01.01.1990 a preto § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. musí byť použitý per analógiám s prihliadnutím k tomu, že Ústava SR žiadny iný nástroj na nápravu ako zákon č. 119/1990 Zb. neuvádza. Žalobca dňa 31.05.2016 požiadal žalovaného o odškodnenie a požadoval náhradu nemajetkovej ujmy s tým, že žalovaná dňa 23.11.2016 odškodnenie zamietla pretože nie je daný právny titul pre priznanie odškodnia podľa zákona č. 119/1990 Zb. lebo žalobca bol väznený v období po 01.01.1990. Žalobca tvrdil, že pokiaľ bol ale žalobca rehabilitovaný per analógiám podľa zákona č. 119/1990 Zb., tak má per
analógiám podľa rovnakého zákona aj nárok na odškodnenie. Žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 11.33,.- Eur za nezákonné väznenie v období od 12.6.1996 do 15.5.1997 a preukazoval to potvrdením o prepustením z výkonu trestu. Súčasne si uplatňuje náhradu trov konania. 4. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 12.3.2019 uviedol, že trvá na odškodnení. Uviedol, že nenavrhol žiadne dokazovanie ale za dôkazy, ktoré preukazujú nezákonné väznenie sú prílohy k žalobe, ktoré preukazujú väznenie a následnú rehabilitáciu. Žiadal priznať nemajetkovú ujmu nakoľko k výkonu trestu došlo až po 1.1.1990. 5. Žalobca na preukazovanie svojho nároku predložil dôkazy : potvrdenie o prepustení z výkonu trestu odňatia slobody zo dňa 15.05.1997, uznesenie Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 09.03.2018 č.k. 9Nt 2/2015, žiadosť o odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa 31.05.2016, odpoveď Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 23.11.2016, rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.02.2018 č.k. 8C/90/2016. 6. Žalovaná v písomnom stanovisku zo dňa 17.12.2018 žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Namietala, že nie sú splnené podmienky pre priznanie odškodnenia podľa zákona č.119/1990 Zb. Poukázala na § 1 ods. 1, podľa ktorého účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti a na § 33 ods. 2, ktorý sa má použiť na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi v období od 25.02.1948 do 01.01.1990 aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Vychádzajúc z uvedeného mala žalovaná za to, že bez ohľadu na existenciu uznesenia Okresného súdu Bratislava zo dňa 09.03.2016, sp. zn. 9Nt 2/2015, ktorým súd vyslovil per analógiám podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii v celom rozsahu vo vzťahu k rozsudku Vojenského obvodného Bratislava zo dňa 17.04.1996, sp. zn. 1 T 97/96 v spojení s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 23.05.1996, sp. zn. 4 To 91/96, žalovaná mala za to, že takúto analógiu pri priznaní odškodnenia (a nakladaní s prostriedkami štátneho rozpočtu) zo strany Ministerstva spravodlivosti SR ako orgánu rozhodujúceho o odškodnení podľa zákona č. 119/1990 Zb., nebolo a nie je možné použiť. Rozhodnutia, na ktoré poukázal žalobca (rozsudok ESĽP zo dňa 07.07.2011 vo veci Bayatyan proti Arménii a uznesenie ÚS SR č. k. IV. ÚS 161/2014 - 11 zo dňa 13.03.2014 vo veci N. P.) označil za skutkovo odlišné, ktoré nie je možné použiť na danú vec. Podstatným rozdielom je to, že vo veci prejedávanej ÚS SR bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia brannej moci podľa §265 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1959 Zb. rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 22.12.1959, t.j. v období ktorý zodpovedá účelu zákona č. 119/1990 Zb. vymedzenému v jeho § 1 ods.1. Žalobca bol ale odsúdený v čase, kedy slovenský právny poriadok umožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia, čím nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v dôsledku čoho nemožno prihliadať na rozsudok ESĽP zo dňa 07.07.2011 vo veci Bayatyan proti Arménsku, ktorý reflektuje na situáciu, kedy právny poriadok túto možnosť nepripúšťa. Tieto skutočnosti potvrdzuje aj samotný odsudzujúci rozsudok Vojenského obvodného súdu Bratislava zo dňa 17.04.1996 sp. zn. 1T 97/96 v znení rozsudku Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 3To 36/97 zo dňa 23.05.1996, ktorý konštatoval, že žalobca svoju zákonnom stanovenú povinnosť možnosť odopretia vojenskej služby nevyužil. Ak Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 9Nt/2/2015 zo dňa 9.3.1916 vyslovil účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii pre analógiám podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. nezakladá to aj žalobcov nárok na odškodnenie podľa tohto zákona. Pri priznávaní odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. je nevyhnuté osobitne skúmať či sú splnené všetky podmienky pre jeho priznanie. V danom prípade tieto podmienky s poukazom na časové hľadisko vydania odsudzujúceho rozsudku, zásah do osobnej slobody a účel zákona, splnené nie sú. 7. Žalovaná ďalej zdôraznila, že bez ohľadu na vyššie uvedené argumenty a závery má žalovaná za to, že zákon č. 119/1990 Zb. vo všeobecnosti (teda i v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje odškodnenie podľa tohto zákona, na rozdiel od prípadu prejednávaného v tomto konaní) nepredpokladal možnosť náhrady nemajetkovej ujmy a žalovaná má za to, že pre takýto postup neexistuje ani žiaden iný právny základ. Keďže žalobca (zastúpený advokátom) neuviedol v žalobe žiadne právne odôvodnenie tohto nároku (s výnimkou odkazu na jediné rozhodnutie ESĽP), žalovaná z opatrnosti a i s existenciou skúseností s množstvom obdobných konaní (v ktorých boli žalobcovia právne zastúpení totožným právnym zástupcom ako žalobca v tomto konaní), v ďalšom texte sa vyjadrí k možnej právnej kvalifikácii s tým, že podľa žiadnej z nich nárok žalobcu nemôže byť dôvodný. K neprípustnosti priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v tomto prípade žalovaná poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011, sp. zn. 8Co/85/2011, v zmysle ktorého „pokiaľ sa v ust. § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemateriálnu ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom
ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznávať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým neprípustne prekročili hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzené v Ústave SR, resp. predtým Ústave ČSFR, inak povedané, pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb., je nepochybné, že by tak pri jeho prijatí prípadne neskôr urobil, pokiaľ tak však nespravil sám v rámci vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní“. 8. Poukázala na to, že záverom k demonštratívnosti výpočtu uvedeného v § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. poznamenala, že vychádzajúc aj z právnych noriem obsiahnutých v šiestom oddiele cit. zákona, zákonodarca neupravil rozsah resp. rozmedzie nárokov na odškodnenie len v § 23 ods. 1 cit. zákona, ale jednotlivé ďalšie možné/prípustné „zložky“ nároku na odškodnenie zákonodarca upravil tiež aj v § 25 a § 27 zákona o súdnej rehabilitácii, pričom právnou normou obsiahnutou v § 24 zákona o súdnej rehabilitácii následne podrobnejšie upravil, ako sa má pri uplatňovaní vybraných (tam uvedených) nárokov z procesného hľadiska postupovať. Práve komplexný pohľad na právnu úpravu šiesteho oddielu zákona o súdnej rehabilitácii., osobitne zdôrazňujúc úpravu obsiahnutú v § 23 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., je podľa názoru žalovanej dôvodom, pre ktorý zákonodarca v porovnaní s právnou úpravou obsiahnutou v § 27 zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov doplnil demonštratívnosť výpočtu obsiahnutého v § 23 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii, čím tak podľa názoru žalovanej chcel zákonodarca (len) zdôrazniť existenciu aj ďalších, v tomto zákone uvedených, nárokov na odškodnenie, a teda nie ponechať „otvorený“ okruh možných zložiek nároku na odškodnenie (porovnaj aj ustanovenie § 27 ods. 1 písm. f) zákona č. 82/1968 Zb. a § 23 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii). 9. Žalovaná ďalej uviedla, že možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy predpokladá preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy, a to vo forme preukázania konkrétnych následkov v živote poškodeného. Len takto možno ustáliť následne i primeranosť výšky priznanej nemajetkovej ujmy. V tomto prípade na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy, resp. za účelom preukázania dôvodnosti výšky, žalobca ani len nenavrhol žiadne dôkazy. Dôsledkom takéhoto postupu žalobcu v civilnom sporovom konaní nemôže byť nič iné ako neúspech žalobcu. Vo všeobecnosti je možné skonštatovať, že zmyslom náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemateriálnej ujmy, ktorá poškodenej osobe vznikla, a aspoň takýmto spôsobom prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Za týmto účelom je potrebné v konaní preukázať závažnosť ujmy a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, príp. v spoločenskom uplatnení, príp. ďalších skutočností, a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej ...Namietala, že žalobca doposiaľ nenavrhol žiadne dokazovanie, na základe ktorého by bolo možné žalobcovi priznať akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bez vykonania akéhokoľvek dôkazu nie je možné posúdiť otázku vzniku nemajetkovej ujmy, resp. jej prejavy v živote žalobcu a uskutočniť akúkoľvek relevantnú úvahu, na základe ktorej by bolo možné určiť primeranú sumu odškodnenia. Bez ohľadu na akékoľvek právne závery vedúce k nedôvodnosti žaloby ako takej má žalovaná za to, že už z tohto predneseného dôvodu žalobca v tomto konaní nemôže byť úspešný. 10. K uplatneným úrokom z omeškania žalobcom žalovaná uviedla, že ak by aj bol žalobcovi takýto nárok vznikol, žalobca z titulu nemajetkovej ujmy na tento nemá právny nárok. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011, v ktorom sa uvádza, cit.: „Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.“ 11. Žalovaná v podaní zo dňa 1.10.2020 trvala na zamietnutí žaloby a poukázala na to, že žalobca si uplatnil spoločne jednou žiadosťou o odškodnenie zo dňa 31.5.2016 a uplatnené nároky žalobcu sa odvíjali od toho istého titulu. Súčasne poukázal na rozhodnutia tunajšieho súdu v ktorých bolo rozhodované ( 9C 13/2018 a 8C /90/2016) a žaloby boli zamietnuté, pričom ak by súd rozhodol inak by to bolo z pohľadu právnej istoty právne neudržateľné. 12. Súd konal a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu. Právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie nedostavil, písomne sa ospravedlnil z dôvodu epidemiologickej situácie a žiadal, aby súd rozhodol bez jeho prítomnosti ako aj prítomnosti žalobcu na základe predložených listinných dôkazov. 13. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 9Nt/2/2015 zo dňa 9.3.2016, právoplatným dňa 9.3.2016, žiadosťou o odškodnenie zo dňa 31.5.2016, odpoveďou žalovanej zo dňa 23.11.2016, obsahom spisu Vojenského obvodového súdu Bratislava, sp. zn. 1T 97/96 a zistil nasledovný skutkový stav:
14. Súd z dôkazu predloženého žalobcom a to potvrdenia o prepustení zo dňa 15.5.1997 zistil, že bol vo výkone trestu o období od 12.6.1996 do 15.5.1997. 15. Súd z uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016 zistil, že žalobca bol účastný rehabilitácie súdnej rehabilitácie podľa § 33 ods. 2 per analógiám zák. 119/1990Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov a to vo vzťahu k rozsudku Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 1T 97/96 zo dňa 17.4.1996 v znení uznesenia Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 23.05.1996 č. k. 4To-91/96.Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 9.3.2016. 16. Z obsahu spisu Vojenského obvodového súdu Bratislava konajúci súd zistil, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 1T 97/96 zo dňa 17.4.1996 bol žalobca uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona, pretože po tom čo opakovane odoprel prevziať povolávací rozkaz OVS Trnava č. 020578, podľa ktorého mal nastúpiť vojenskú základnú službu dňa 04.10.1994 k VU 8700 Michalovce, mu bol povolávací rozkaz vyhlásený ústne, pričom vojenskú službu nenastúpil a to ani do 24 hodín po lehote určenej v povolávacom rozkaze. pretože mu v tom bráni jeho náboženské presvedčenie, teda v úmysle vyhnúť sa trvalo vojenskej činnej službe nenastúpil službu v ozbrojených silách do 24 hodín po uplynutí lehoty určenej v povolávacom rozkaze. Za to bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Na výkon trestu bol žalobca zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré Vyšší vojenský súd Trenčín uznesením zo dňa 23.05.1996 č. k. 4To-91/96 zamietol. Uznesením Vojenského obvodového súdu zo dňa 15.05.1997 č. k. 2Pp-33/97 bol žalobca podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody s určením skúšobnej doby na 12 mesiacov. Žalobca bol vo výkone trestu od 12.06.1996 do 15.05.1997, tj. 11 mesiacov a 4 dni. 17. Žalobca žiadosťou o odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa 31.5.2016, doručenou MS SR dňa 31.05.2016, požiadal o odškodnenie a zadosťučinenie na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016, právoplatného dňa 09.03.2016, ktorým bola per analógiám vyslovená jeho účasť na súdnej rehabilitácii podľa § § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení. Žiadal, aby mu bola priznaná náhrada okrem iného aj náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 11.333,- Eur. 18. Z odpovede žalovanej zo dňa 23.11.2016 adresovanej žalobcovi na žiadosť o odškodnenie vyplýva, že vychádzajúc zo zákona č. 119/1990 Zb. jeho žiadosti o odškodnenie nevyhovuje, keďže nie je daný právny titul pre priznanie odškodnenia podľa uvedenej právnej úpravy vzhľadom na to, že žiadateľ bol odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spáchaný v roku 1994 a vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 1T 97/96 zo dňa 17.04.1996 v spojení s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 4To 91/96 zo dňa 23.05.1996, teda v období po 01.01.1990. 19. Podľa § 1 ods. 1,2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie. 20. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel, nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 2500,- Kčs, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c) náhradu trov trestného konania vo výške 200,- Kčs, výkonu väzby vo výške 600,- Kčs za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 150,- Kčs za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e) náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. 21. Podľa § 23 ods. 3 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel, veta prvá, odškodnenie v plnom rozsahu sa poskytuje len vtedy, ak bolo odsudzujúce súdne rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého alebo piateho
oddielu alebo také rozhodnutie bolo úplne zrušené podľa tretieho oddielu a poškodený bol oslobodený spod obžaloby. 22. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. 23. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel, nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie. 24. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne k rehabilitácii a odškodneniu osôb nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.02.1948 do 01.01.1990, i keď nebolo zahájené trestné konanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa skôr platných predpisov. Ustanovenie § 27 sa použije obdobne. 25. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe v znení platnom a účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 18/1992 Zb.“), civilnou službou je služba, ktorú je občan podliehajúci služobnej povinnosti povinný podľa tohto zákona vykonať, ak z dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania odmieta vykonávať vojenskú základnú (náhradnú) službu alebo vojenské cvičenia. 26. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 18/1992 Zb., vyhlásenie o odopretí výkonu vojenskej základnej (náhradnej) služby alebo vojenských cvičení (ďalej len „vyhlásenie“) z dôvodov uvedených v § 1 ods. 1 môže písomne podať len odvedenec najneskôr do 30 dní od ukončenia odvodného konania. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 18/1992 Zb., na vyhlásenia podané po lehotách sa neprihliada. 27. Súd na základe vykonaného dokazovania a dôkazov predložených stranami sporu mal za preukázané ,že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 1T 97/96 zo dňa 17.4.1996 a rozsudkom Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 4To 91/96 zo dňa 23.5.1996, že žalobca bol uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, pričom pre výkon trestu bol zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Žalobca vykonal trest odňatia slobody od 12.6.1996 do 15.5.1997 .Tieto skutočnosti medzi stranami nebolo sporné. V konaní nebolo sporné nebolo ani to, že uznesením tunajšieho súdu č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016, právoplatným dňa 09.03.2016, bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analógiám zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 1T 97/96 zo dňa 17.04.1996 v spojení s rozsudkom bývalého Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 4To 91/96 zo dňa 23.05.1996. V konaní bolo nesporné, že žalobca na základe tohto uznesenia, žiadosťou doručenou MS SR dňa 31.05.2016, požiadal o odškodnenie, okrem iného aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 11.333,- Eur. V konaní bolo preukázané, že Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti žalobcu na odškodnenie nevyhovelo, z dôvodu, že nie je daný právny titul pre priznanie odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. vzhľadom na to, že žalobca bol odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spáchaný v roku 1994 a vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 1T 97/96 zo dňa 17.04.1996 v spojení s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 4To 91/96 zo dňa 23.05.1996, teda v období po 01.01.1990. 28. Sporným v konaní bolo to, či žalobcovi na základe rozhodnutia tunajšieho č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016, právoplatného dňa 09.03.2016, o jeho účasti na súdnej rehabilitácii, patrí odškodnenie za náhradu nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc z uznesenia tunajšieho súdu č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016, právoplatného dňa 09.03.2016, ktorým bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analógiám zákona č. 119/1990 Zb. bol súd toho názoru, že žalobcom uplatnený nárok je potrebné posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. Vychádzajúc z § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., podľa ktorého sa odškodné poskytuje osobám nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.02.1948 do 01.01.1990, dospel súd k záveru, že názor žalovanej pre nepriznanie odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. je správny. 29. Treba uviesť, že slovenský právny poriadok v čase odsúdenia žalobcu umožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodov svedomia alebo náboženského presvedčenia, čim nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 9 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, v dôsledku čoho nemožno prihliadať na rozsudok ESĽP zo dňa 07.07.2011 vo veci Bayatyan proti Arménsku, ktorý reflektuje na situáciu, kedy právny poriadok takúto možnosť nepripúšťa. Napokon uvedené potvrdzuje aj samotný odsudzujúci rozsudok Vojenského obvodného súdu Bratislava zo dňa 17.04.1996, sp. zn. 1 T 97/96 v spojení
s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 23.05.1996, sp. zn. 4 To 91/96, ktorý konštatuje, že žalobca svoju zákonnom stanovenú možnosť na odopretie vojenskej služby nevyužil. Žalobca však toto právo nevyužil. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej pretože v čase výkonu trestu mal žalobca možnosť uplatniť odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodov svedomia alebo náboženského presvedčenia. 30. Podľa názoru súdu žalobcovi nemožno uplatnený nárok priznať podľa zákona č. 58/1969 Zb. pretože zákon č. 119/1990 Zb. je špeciálnym zákonom o súdnej rehabilitácii a keďže žalobcovi bola uznesením tunajšieho súdu č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016, právoplatným dňa 09.03.2016, vyslovená účasť na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analógiám zákona č. 119/1990 Zb. je potrebné aj jeho nárok na odškodnenie posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. Podľa všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. 31. Súd neprihliadol na žalobcom uvádzané rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bayatyan proti Arménii zo dňa 07.07.2011 ani na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS 161/2014 - 11 zo dňa 13.03.2014 vo veci N. P., pretože tie riešili skutkovo odlišné prípady, kedy arménsky právny poriadok neumožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia a kedy bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia brannej moci podľa § 265 ods. 1Trestného zákona č. 86/1959 Zb. rozsudkom zo dňa 22.12.1959, t.j. v období ktorý zodpovedá účelu zákona č. 119/1990 Zb. vymedzenému v jeho § 1 ods.1. V článku 25 ods. 2/ Ústavy SR je zakotvené, že nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím, alebo náboženským vyznaním. V tomto ustanovení je tiež uvedené, že podrobnosti ustanoví zákon, v danom prípade je to zákon o civilnej službe. Žalobca bol odvedený dňa 06.05.1994. V tom čase mohol odmietnuť základnú službu podľa zákona č. 18/1992 Zb. podľa § 2 ods. 1 písm. a/ a to najneskoršie do 30 dní od ukončenia odvodného konania z dôvodov svojho svedomia alebo náboženského vyznania. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z rozsudku Okresného súdu v Bratislave sp. zn. 9C 13/2018, ktoré súd stranám sporu známe. Súd na základe predložených dôkazov žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú. 32. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.