Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_9CoPr-3-2023.pdf
PDF · 127.72 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoPr/3/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Šuleka a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: PMU CZ, a.s., so sídlom Chelčického 627, 413 01 Roudnice nad Labem, ČR, IČO: 25 013 165, právne zastúpený: advokátska kancelária agner & partners, s.r.o., Špitálska 10, 811 09 Bratislava, IČO: 36 722 758, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpená: Hronček & Partners, s.r.o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, o zaplatenie 14.756,69 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 2Cpr/7/2015-193 zo dňa 18. mája 2023, takto
rozhodol:
Rozsudok prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e .
Žalovanej p r i z n á v a vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Slovenskej republike vo vzťahu k žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu žalobcu zamietol. Žalovanej proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V podrobnostiach poukázal na príslušnú právnu úpravu, ktorú na vec aplikoval, judikát R 97/1968, V 2/1967. Uviedol, že predmetom konania je nárok zo zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný účtovať. Žalobca na výzvu súdu na predloženie dôkazných prostriedkov k preukázaniu zákonnosti vykonanej inventarizácie a vzniku schodku poukázal na súdu predložené uznanie dlhu zo strany žalovanej, ako aj na tú skutočnosť, že zo strany žalovanej nedošlo k popretiu podpisu inventarizácie hotovosti na stredisku, protokolu o škode a uznaní záväzku, ktoré nepodpísala v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Vo vzťahu k takto žalobcom uvádzaným tvrdeniam súd v prvom rade poukázal na povinnosť prvoinštančného súdu rešpektovať právny záver Krajského súdu v Žiline, ktorým je s poukazom na § 391 ods. 2 CSP viazaný. Krajský súd v Žiline vyslovil záver, že je povinnosťou súdu pred priznaním nároku žalobcu overiť zákonnosť vykonanej inventúry a vznik skutočného, nielen evidenčného schodku. Súd po ustálení uvedených skutočností musí ďalej rešpektovať § 189 Zákonník práce, ktorý stanovuje určenie podielu náhrady pri spoločnej zodpovednosti za schodok. Súd musí vziať zreteľ i na to, že dohodou o kolektívnej hmotnej zodpovednosti nemožno dojednať iný ako zákonom daný rozsah zodpovednosti a to či už v prospech zamestnanca alebo v prospech podniku a taktiež ani vo vzťahu medzi spoločne hmotne zodpovednými zamestnancami. Krajský súd v Žiline teda ustálil, že i napriek uznaniu záväzku predloženému zo strany žalobcu v konaní, súd musí rešpektovať kogentné ustanovenia Zákonníka práce a žalobcovi nepriznať nároky, ktoré nevyplývajú z § 189 Zákonníka práce. V priebehu konania (č. l. 116 spisu) žalovaný poukázal
na neplatnosť uznania záväzku a následne vzhľadom na ním tvrdenú neplatnosť uznania namietol premlčanie žalobcom uplatneného nároku. V prejednávanom prípade nastala situácia, kedy právny predchodca žalobcu, ako zamestnávateľ žalovanej (v čase rozhodnom) mal zistiť, že vznikla škoda na jeho majetku, za ktorú zodpovedá žalovaná. Právny predchodca žalobcu ustálil, že celková výška škody predstavuje sumu 20 538,09 eur (zrejmé z Protokolu o škode na č. l. 10 spisu). Na základe uvedeného, deň po vzniku tejto tvrdenej škody vyhotovil Uznanie záväzku k náhrade škody (čo potvrdil právny zástupca žalobcu s tým, že bola vyhotovená v jazyku spoločníka a konateľa právneho predchodcu žalobcu - č. l. 12 spisu), kde žiadal, aby žalovaná uznala vznik škody vo výške, ako ju sám ustálil a teda v plnej výške 20 538,09 eur. Ďalej prvoinštančný súd poukázal na dohodu o hmotnej zodpovednosti uzatvorenú medzi stranami 25.8.2008, z ktorej vyplýva, že ak bude zamestnanec vykonávať prácu (funkciu) spolu s viacerými zamestnancami, ktorí tiež uzavreli dohodu o hmotnej zodpovednosti, bude za vzniknutý schodok zodpovedať spolu s nimi (č. l. 9 spisu). Z uvedeného ustanovenia dohody vyplýva spoločná hmotná zodpovednosť zamestnancov nachádzajúcich sa na pracovisku, ktorí rovnako ako žalovaná, uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti. Z vyjadrenia žalobcu na pojednávaní dňa 08.07.2021 (č. l. 115 spisu) vyplýva, že všetci zamestnanci na predajni mali podpísanú dohodu o hmotnej zodpovednosti. Predmetnú skutočnosť, že na pracovisku mali podpísanú rovnakú dohodu o hmotnej zodpovednosti ako žalovaná, ktorej dohoda obsahovala ustanovenie o spoločnej hmotnej zodpovednosti aj iní pracovníci nachádzajúci sa na pracovisku právny zástupca žalobcu potvrdil aj na pojednávaní konanom dňa 18.05.2023. Na túto skutočnosť nemôže mať žiadny vplyv žalobcom namietané pridelenie trezorového kľúča, keď uvedené nebolo nijakým spôsobom zohľadnené a riešené pri podpise dohody o hmotnej zodpovednosti. Zdôraznil, že práve vyššia zodpovednosť žalovanej ako vedúcej predajne (keď podľa žalobcu nesie vyššiu zodpovednosť, keď jej bol pridelený trezorový kľúč) je spojená so znášaním vyššej škody aj v prípade spoločnej hmotnej zodpovednosti tak, ako to vyplýva z § 189 Zákonníka práce, avšak to nevylučuje zodpovednosť ostatných zamestnancov, ktorí mali podpísanú dohodu o hmotnej zodpovednosti na predmetnom pracovisku a potrebu rešpektovať rozsah zodpovednosti aj vedúcej zamestnankyne. V tejto súvislosti poukázal na judikát V 2/1967, ustálil, že keďže v predmetnom prípade bola na pracovisku žalovanej uzatvorená spoločná hmotná zodpovednosť zamestnancov, čo potvrdil samotný žalobca (č.l. 115 spisu), je nutné rešpektovať kogentné ustanovenie Zákonníka práce a žalovanej mohla vzniknúť povinnosť nahradiť škodu iba v rozsahu definovanom v § 189 Zákonníka práce. Pokiaľ žalovaná v konaní uznala celú výšku škody tak, ako mala byť právnym predchodcom žalobcu zistená, došlo k obchádzaniu kogentných noriem Zákonníka práce a konaniu v rozpore so zákonom. Z predloženého uznania je zrejmé, že právny predchodca žalobcu - zamestnávateľ vypracoval (uvedenú skutočnosť potvrdil právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 18.05.2023) a predložil žalovanej na podpis uznanie záväzku (v českom jazyku, tzn. v jazyku spoločníka a konateľa právneho predchodcu žalobcu, v konaní súčasného žalobcu), čím z pozície silnejšej strany (vzťah zamestnávateľ a zamestnankyňa) žiadal uznanie záväzku v rozsahu takom, ktorý jednoznačne obchádza zákon. Súd ustálil, že takému konaniu, tzn. konaniu v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka nie je možné priznať ochranu. V predmetnom prípade totiž predložením uznania záväzku na podpis zo strany právneho predchodcu žalobcu žalovanej došlo k obchádzaniu kogentných noriem verejného práva - Zákonníka práce, keď bez takéhoto uznania by žalobca nemohol požadovať zaplatenie škody nad rámec zákonom určenej sumy. Uznanie záväzku, ktorým sa žalovaná zaviazala na zaplatenie nároku vyššieho, došlo k obchádzaniu kogentných noriem. Súd preto má za to, že takýto právny úkon je absolútne neplatný (Občiansky zákonník pojem absolútna neplatnosť nepoužíva. Používa len termín neplatnosť, preto platí, že pokiaľ je nejaká vada právneho úkonu sankcionovaná neplatnosťou - a nejde pritom o niektorý z prípadov relatívnej neplatnosti, ide o absolútne neplatný právny úkon, bližšie nález Ústavného súdu SR z 22. júna 2017. sp. zn. II. ÚS 796/2016-6), pričom platí, že mu nie je možné priznať právnu ochranu. Pri vyslovení neplatnosti právneho úkonu pritom platí tzv. spätná anulácia ex tunc. Súd sa tiež zaoberal možnosťou priznania čiastočnej neplatnosti právneho úkonu – uznania v zmysle § 41 OZ a ustálil, že nie je možné priznať platnosť predmetného úkonu ani v časti, keď z uznania záväzku nie je možné oddeliť časť v rozsahu kogentne stanovenej výšky škody (v zmysle Zákonníka práce), pretože takáto výška z uznania nevyplýva (a nevyplývala ani v čase uzatvorenia tohto právneho úkonu). Aby bol právny úkon platný, vyžaduje sa v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka naplnenie podmienky určitosti právneho úkonu. Aby bolo možné konštatovať čiastočnú platnosť uznania záväzku, muselo by byť z hľadiska určitosti uznania v nižšej (Zákonníkom práce kogentne upravenej) výške z predloženého uznania zrejmé, v akej výške je žalovaná zodpovedná za vzniknutú škodu. Uvedená výška však z predmetného uznania nevyplýva a takúto skutočnosť nie je schopný ustáliť ani súd a to s prihliadnutím na spôsob „výpočtu“ škody vychádzajúci z priemerných mesačných zárobkov ostatných zamestnancov pracoviska s uzatvorenou dohodou o hmotnej zodpovednosti. Žalovaná mala v dohode jednoznačne zadefinovanú
spoločnú dohodu o hmotnej zodpovednosti podmienenú ďalšími uzatvorenými dohodami na pracovisku, ktoré v konaní boli potvrdené, nebolo v konaní potrebné vykonávať dokazovanie na zistenie, koľko osôb malo uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti, keď už čo i len uzatvorenie jednej ďalšej dohody mimo žalovanej spôsobilo, že nebola povinná zaplatiť celú vzniknutú výšku škody. Pokiaľ sa týka tej skutočnosti, že žalovaná vykonala čiastočne úhrady v zmysle uznania záväzku, súd poukazuje na tú skutočnosť, že Občiansky zákonník neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Napokon zrážky jej vykonával sám právny predchodca žalobcu v prospech seba (zamestnávateľ), po skončení pracovného pomeru žalovaná dobrovoľne dlh nesplácala a teda nie je možné povedať, že s dlhom v celom rozsahu súhlasila. V súvislosti s námietkou premlčania prvoinštančný súd uzavrel, že žalobca sa o škode, o jej výške dozvedel v deň konania inventarizácie, t.j. dňa 24.09.2009, pričom žalobu na súd podal až dňa 18.02.2013, t.j. po viac ako 3 rokoch. Na neplatnosť uznania dlhu žalovanou súd prihliadol ex offo, preto nie je možné na žalobcom uplatnený nárok aplikovať 10 ročnú premlčaciu lehotu v zmysle § 110 OZ. Vzhľadom na vyslovenú neplatnosť uznania záväzku a premlčania nároku žalobcu už ďalej neskúmal zákonnosť vykonanej inventarizácie ako predpokladu konštatovania škody. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1, 2 CSP, § 262 ods. 1, 2 CSP s prihliadnutím na úspech žalovanej v spore.
2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalobca. Považoval rozsudok prvoinštančného súdu za nezákonný, vytýkal, že na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil. Inventarizačná komisia vykonala u (právneho predchodcu) žalobcu dňa 24.09.2009 inventúru hotovosti v predajni na B. ceste v D.. Členovia komisie, ktorej členom bola aj žalovaná, spoločne zistili schodok, t.j. chýbajúcu hotovosť, vo výške 20 538,09 EUR. Ďalším členom bola za zamestnancov predajne pani A. E.. Ako zodpovednú za vznik škody určila komisia žalovanú a po zistení škody a určení zodpovednej osoby z radov zamestnancov zamestnávateľ požadoval od vinníka náhradu škody, ktorú určila inventarizačná komisia. Žalovaná v Protokole o škode spôsobenej zamestnancom na majetku spoločnosti PMU, spol. s r.o. zo dňa 25.09.2009 opätovne súhlasila s výsledkom kontroly (schodok vo výške 20.538,09 Eur) a závermi inventarizačnej komisie (výlučná zodpovednosť žalovanej). Žalovaná, ako členka komisie, spoločne s ostatnými členmi, schodok zistila a určila jeho výšku. Zároveň, ako zamestnankyňa, uznala zavinenie v celom rozsahu. Neplatí teda skutkové zistenie súdu, že žalobca ,,žiadal, aby žalovaná uznala vznik škody vo výške ako ju sám (žalobca) ustálil“, ani že ,,bez uznania záväzku žalovanej by žalobca nemohol od žalovanej požadovať zaplatenie škody nad rámec zákonom určenej sumy". Žalobca od žalovanej žiadal v súlade s ust. §189 ods. 4 Zákonníka práce, aby nahradila žalobcovi škodu, ktorej vznik zavinila. K nezákonnému konaniu a prípadnému obchádzaniu práva by zo strany žalobcu prišlo, ak by náhradu škody, ktorú spôsobila výlučne žalovaná, žiadal na základe spoločnej hmotnej zodpovednosti aj od ostatných zamestnancov. Žalovaná sa po tom, čo uznala zodpovednosť za škodu spôsobenú žalobcovi, písomne zaviazala, že škodu žalobcovi nahradí najneskôr do dňa 31.12.2009. Uznaním záväzku žalovanej voči žalobcovi zo dňa 25.09.2009 nemohlo prísť k porušeniu kogentných noriem Zákonníka práce, toto uznanie ani obsahom ani účelom neodporuje zákonu a ani ho neobchádza a neprieči sa dobrým mravom. S kogentnými ustanoveniami zákonníka práce, ktorých porušenie súd ,,zistil“ vôbec nesúvisí. S uznaním záväzku na náhradu škody, ak bolo urobené písomnou formou, je spojený právny následok, že pre uplatnenie uznaného peňažného nároku platí desaťročná premlčacia lehota“. Záväzok žalovanej voči žalobcovi nevznikol na základe uznania dlhu, ten vznikol zavineným porušením povinnosti žalovanej, ktoré žalovaná uznala. Žalovaná napriek tomu, dňa 24.9.20096 vykonala, ako členka inventarizačnej komisie, inventarizáciu hotovosti v predajni žalobcu. Zistený schodok a zodpovednosť za jeho vznik potvrdila svojím podpisom na protokole o škode spôsobnej zamestnávateľovi, aj na uznaní záväzku. Dňa 17.12.2009 požiadala žalobcu (dokument spísala vlastnou rukou a v slovenčine) o vykonávanie zrážok zo mzdy. Až do apríla 2011 svoj záväzok voči žalobcovi spláca formou zrážok zo mzdy. V apríli 2013 voči vydanému platobnému rozkazu žalovaná podá odpor, lebo ho považuje za neopodstatnený a v konaní pred súdom prvej inštancie v roku 2015 namietala žalovaný nárok údajným donútením k uznaniu záväzku. Z vyššie uvedeného vyplýva, že od septembra 2009 až do roku 2021, keď o vymyslenú teóriu o ,,evidenčnom schodku" žalovaná oprela dôvody svojho odvolania voči rozsudku okresného súdu, žalovaná nielenže schodok ani zavinenie nenamietala, ale opakovane ho písomne potvrdila. Žalobca na dokreslenie absolútnej nevierohodnosti tvrdení žalovanej odvolaciemu súdu predkladá Zápis z jednania škodovej komisie zo dňa 29.04.2011 a Dohodu o náhrade škody zo dňa 29.04.2011, ktorými žalovaná uznáva zodpovednosť za škodu spôsobenú žalobcovi (schodok na finančných prostriedkoch vo výške 3.535,- Eur), uznáva jej výšku
a zaväzuje sa ju žalobcovi nahradiť. Tieto dokumenty samozrejme nepotvrdzujú nárok žalobcu v konaní, avšak výraznou mierou spochybňujú tvrdenie žalovanej o údajnom evidenčnom schodku alebo donútení žalovanej k uznaniu dlhu voči žalobcovi. Žalovaná opätovne zavinila schodok, zaviazala sa k náhrade škody a výšku ani dôvod vzniku schodku nikdy nenamietala. V súvislosti s námietkou premlčania poukázal na ust. § 107 ods. 3 OZ, uviedol, že odo dňa, keď došlo k uznaniu záväzku, resp. od dňa 31.12.2009, ako uvedenej lehoty na plnenie, začala plynúť nová 10 ročná premlčacia doba v zmysle ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Návrh na vydanie platobného rozkazu žalobca podal teda včas, počas plynutia premlčacej doby. Žalovaný nárok je nesporný, určený čo do dôvodu aj čo do výšky. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil a žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel.
3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhovala rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdiť. Niekoľkokrát v rámci konania zdôraznila, že chyby nastali nesprávnou evidenciu stravných lístkov v pokladni, kedy ich niektorí zamestnanci evidovali ako hotovosť. Z tohto dôvodu bolo každý mesiac odovzdaných viac stravných lístkov a menej hotovosti oproti evidencii v účtovníctve, pričom ale nominálna hodnota sumy odovzdaných stravných lístkov a hotovosti sedela so sumou stravných lístkov a hotovosti podľa účtovnej evidencie. Nemôže byť zodpovedná za túto škodu samostatne, a to vzhľadom na to, že na prevádzke pracovalo viacero osôb. Medzi týmito osobami boli aj ďalšie osoby, ktoré mali podpísanú dohodu o hmotnej zodpovednosti s ustanovením o spoločnej zodpovednosti tak, ako mala žalovaná. Prevádzka počas celého roka okrem toho fungovala ako pracovisko na zaúčanie nových zamestnancov a vedúcich. Na pracovisku sa teda nachádzali aj ďalšie osoby, ktoré mali prístup k hodnotám, pričom žalovaná nemohla mať vedomosť o tom, ktoré z týchto osôb za ne aj spoločne zodpovedajú a ktoré dohodu o hmotnej zodpovednosti podpísanú nemajú. Ak reálne nebola do pokladne odovzdaná finančná hotovosť v takom množstve, ako sa uvádzalo v účtovnej evidencii, tak potom v dôsledku chybnej evidencie bola nahradená stravnými lístkami. Je preto zrejmé, že v trezore nikdy ani nemohla byť úplná suma finančnej hotovosti v takom množstve, ako bola uvedená v účtovnej evidencii, a teda skutočnosť, že jedine žalovaná mala prístup k trezoru s finančnou hotovosťou, neodôvodňuje záver o jej samostatnej zodpovednosti. Ďalej uviedla, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť podľa § 191 ods. 2 ZP a žalovanej škodu neoznámil najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla. Pritom z inventarizácie hotovosti je zrejmé, že škody mali žalobcovi vznikať každý mesiac. Samotná inventarizácia vyvoláva pochybnosti o jej súlade so zákonom a dobrými mravmi. Bola totižto vykonaná deň predtým, ako mala žalovanej skončiť pracovná zmluva na dobu určitú a vzťahovala sa na obdobie 9 mesiacov predtým. Pritom nie je možné, aby žalobca počas celého tohto obdobia o vzniku škody nevedel, keďže v zmysle pracovnej náplne žalovanej predloženej súdu bola žalovaná aspoň raz mesačne povinná prepočítať hotovosť v trezore, zásadné rozdiely spísať a nahlásiť svojmu nadriadenému, čo aj urobila. Poukázala na § 1 ods. 6, § 189 ods. 2 Zákonníka práce, že uznanie dlhu, ako ho vypracoval žalobca, je v rozpore s § 189 ZP a § 39 OZ. Neplatnosť uznanie záväzku nemohlo predĺžiť premlčaciu dobu z 3 rokov na dobu 10 ročnú. Podľa žalovanej je napadnuté rozhodnutie vecne správne, pričom z odôvodnenia jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej upriamil pozornosť odvolacieho súdu nielen na evidentnú účelovosť tvrdenia žalovanej o chybe v evidencii zamestnávateľa, ktoré bolo použité až po vymyslení pojmu ,,evidenčný zostatok“, ale aj na objektívnu nemožnosť súladu údajných príčin vzniku schodku s racionálnym správaním každého zamestnanca, ktorý má adekvátne a vierohodné vysvetlenie ku schodku na zverenej finančnej hotovosti. Žalovaná sa snaží súd presvedčiť, že hoci vedela, že žiadna finančná hotovosť žalobcovi nechýbala, nielen že schodok pravidelne nahlasovala, ale aj uznala zodpovednosť za jeho vznik (teda uznala škodu spôsobenú zamestnávateľovi), zaviazala sa škodu zamestnávateľovi nahradiť, záväzok zamestnávateľovi splácala a o necelé dva roky po zistení schodku uznala zodpovednosť za ďalší schodok. Ak by súd prijal, napriek vyššie uvedeným skutočnostiam, argumentáciu žalovanej, zbúral by samotné základy princípu právnej istoty. Týmto spôsobom by bolo možné spochybniť, či poprieť, každý záväzok bez ohľadu na písomné dôkazy a neprerušený, dlhoročný a logicky na seba nadväzujúci sled úkonov popierajúcej strany. Tvrdenie žalovanej, že niektorí zamestnanci evidovali stravné lístky ako hotovosť nie je pravdivé a dokazuje to aj skutočnosť, že evidenciu stravných lístkov mala podľa pracovnej náplne na starosti žalovaná. Žalovaná, ako vedúca predajne, organizovala pracovnú činnosť ostatých kolegov, viedla školenia a zácvik nových zamestnancov a teda v plnom rozsahu disponovala všetkými informáciami o dohodnutých podmienkach výkonu práce pre zamestnávateľa pri všetkých zamestnancoch predajne. Žalobcovi tiež nie je jasné, na
základe akých dôkazov a skutočností, konštatuje žalovaná zavinenie žalobcu z dôvodu nevytvorenia pracovných podmienok. Žalobca v konaní preukázal, že žalovaná v súlade s pracovnou náplňou zodpovedala nielen za evidenciu hotovosti a stravných lístkov, ale aj za riadenie činnosti podriadených zamestnancov. Ak by pripustil, že na pracovisku mali prístup k finančnej hotovosti aj iní ako oprávnení zamestnanci (hoci to žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala a žalobca to popiera), išlo by o porušenie pracovnej disciplíny a zodpovednosť žalovanej. Situácia, že sa v predajni neodovzdáva do pokladne finančná hotovosť v takom množstve, ako sa uvádza v účtovnej evidencii, nevyhnutne spôsobuje vznik schodku. Žalovaná bola zodpovedná za evidenciu hotovosti a stravných lístkov na predajni a zároveň poukazuje na manipuláciu s touto evidenciou. Ďalej poukázal na ust. § 191 ods. 2 Zákonníka práce a účelovosť obrany žalovanej. Na jednej strane tvrdí, že schodok bol len evidenčný, zároveň potvrdzuje, že zistené rozdiely prijatej hotovosti hlásila zamestnávateľovi. Z inventúrneho zápisu vyplývajú komisiou zistené inventúrne rozdiely za mesiace január až september 2009, nie že sa napr. v januári 2009 žalobca dozvedel o schodku vo výške 0,32 EUR a že za schodok zodpovedá žalovaná. Žalovaná nesprávne považuje mesačné hlásenie schodku za zistenie jeho výšky a zodpovednej osoby. K týmto zisteniam prišlo až na základe inventarizácie vykonanej členmi komisie dňa 24.09.2009 a až v tento deň sa zistilo, že škoda vznikla a že za ňu zamestnanec (žalovaná) zodpovedá. Uznanie záväzku žalovanej voči žalobcovi je podľa názoru žalobcu platný právny úkon, ktorého výklad nie je možné spochybniť. Bol urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne a jeho predmetom je možné plnenie. Uznaním záväzku nemohlo prísť k porušeniu kogentných noriem a ani k následnej absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Inventarizačná komisia na základe vyjadrenia žalovanej určila žalovanú ako samostatne zodpovednú osobu za schodok a preto sú úvahy súdu o obchádzaní ust. 189 ods. 2 Zákonníka práce vylúčené. Na žalovanou uznaný záväzok sa vzťahuje desaťročná premlčacia doba, v ktorej si žalobca nárok uplatnil na príslušnom súde. Vyjadrenie žalovanej prehĺbilo presvedčenie žalobcu o nedostatku základných argumentov, zvýraznilo rozpory v tvrdeniach žalovanej, poukázalo na nedostatky prostriedkov procesnej obrany žalovanej a účelovú manipuláciu žalovanej z faktami.
5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) na pojednávaní konanom 27.2.2024 po zopakovaní dokazovania a doplnení dokazovania výsluchom svedkov pojednávanie odročil na 26.3.2024 na vyhlásenie rozhodnutia.
6. Podľa § 378 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Podľa § 219 ods. 2 CSP, rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie na 30 dní; v takom prípade doručí rozsudok prítomným stranám na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený; neprítomným stranám ho odošle najneskôr do troch dní. Ustanovenia o odročení pojednávania sa v tomto prípade nepoužijú.
8. Tak, ako naznačil odvolací súd už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, pokiaľ i z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná ako vedúca predajne podpísala protokol o škode spôsobenej zamestnancom na majetku spoločnosti 25.09.2009, priznala rozdiel v pokladni vo výške 20 538,09 eur a uznala záväzok k náhrade škody a zaviazala sa túto uhradiť zamestnávateľovi najneskôr do 31.12.2009 bankovým prevodom, uznaním dlhu nezaložila právnu domnienku, že dlh v čase jeho uznania existoval.
9. V pracovnoprávnych vzťahoch uznanie dlhu nezakladá domnienku existencie dlhu, a to bez ohľadu na to, či zamestnanec o premlčaní vedel alebo nevedel. Zamestnávateľ je stále povinný preukázať nielen existenciu dlhu ale i zamestnancovo zavinenie. Takáto pozícia je v záujme racionálne vyváženého vzťahu zamestnávateľ/zamestnanec akceptovateľná. V pracovnoprávnych vzťahoch sa neuplatňuje domnienka existencie trvania dlhu. Uznanie záväzku nahradiť škodu v požadovanej výške nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku záväzku môže byť len zavinené protiprávne konanie zamestnanca, s ktorým Zákonník práce spája jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu. Preukázanie zavinenia zamestnanca a jeho formy (nedbalé či úmyselné) pritom v súdnom konaní zaťažuje zásadne zamestnávateľa (rozhodnutie R 97/1968 z 28. marca 1968).
10. Na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnanca pri zodpovednosti za schodok, existenciu zavinenia zamestnávateľ nemusí preukazovať. Naopak, je to zamestnanec, ktorý v prípade, keď sa chce zbaviť zodpovednosti, musí preukázať, že vznik schodku nezavinil. Existenciu schodku však musí preukázať zamestnávateľ. Preto je dôležité dbať na správnosť vykonania inventúry a dbať, aby sa inventarizácia vykonala spôsobom zodpovedajúcim zákonu o účtovníctve. V prípade súdneho sporu sa obvykle skúmajú doklady o inventúre a vypočúvajú sa zamestnanci, ktorí inventúru vykonávali.
11. Z ust. § 30 Zákona o účtovníctve vyplýva, že inventarizácia predstavuje komplex prác: - zistenie skutočného stavu majetku a záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov, -porovnanie zisteného skutočného stavu so stavom vykázaným v účtovníctve a zistenie prípadných rozdielov, - rozhodnutie o vysporiadaní rozdielov a zaúčtovanie týchto rozhodnutí.
12. O vykonaní inventúry musí účtovná jednotka vyhotoviť účtovný záznam, ktorý sa nazýva „inventúrny súpis“. Zákon o účtovníctve nestanovuje formu účtovného záznamu, ale jeho obsah, pričom mimo obchodného mena alebo názvu účtovnej jednotky, označenia dňa začatia inventúry a dňa, ku ktorému bola inventúra vykonaná a skončená, musí obsahovať stav majetku s uvedením jednotiek množstva a ceny, podľa § 25 Zákona o účtovníctve miesto uloženia majetku, meno, priezvisko a podpisový záznam hmotne zodpovednej osoby za príslušný druh majetku, zoznam záväzkov a ich ocenenie, zoznam skutočného stavu rozdielu majetku a záväzkov, odporúčania na posúdenie reálnosti ocenenia majetku a záväzkov, meno, priezvisko, podpisový záznam osôb zodpovedných na zistenie skutočného stavu majetku, záväzkov a rozdielov majetku a záväzkov a poznámky.
13. Iba inventúrny súpis, ktorý obsahuje všetky náležitosti vyžadované Zákonom o účtovníctve, je účtovný záznam, ktorým účtovné jednotky dokladajú, že ich účtovníctvo je preukázané.
14. Vykonanie inventúry nie je len inventarizácia, je to zistenie skutočného stavu majetku a záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov. So zisteným stavom sa musí porovnať stav evidovaný na príslušných účtoch v účtovníctve. Po porovnaní účtovného stavu so stavom skutočným sa musí vyhotoviť ďalší účtovný záznam, ktorý sa podľa Zákona o účtovníctve nazýva inventarizačný zápis. Tak ako pri inventúrnom súpise, Zákon o účtovníctve predpisuje náležitosti, ktorý musí obsahovať i inventarizačný zápis. Tento mimo obchodného mena a názvu účtovnej jednotky musí obsahovať výsledky vyplývajúce z porovnania skutočného stavu majetku, záväzkov a rozdielov majetku a záväzkov s účtovným stavom, stav zistený inventúrou uvedený v inventúrnom súpise, stav podľa účtovníctva na príslušnom účte, prípadný inventarizačný rozdiel. Výsledky vyplývajúce z posúdenia reálnosti ocenenia majetku a záväzkov podľa § 26 a § 27 Zákona o účtovníctve, stav majetku a záväzkov v pôvodnom ocenení..., meno priezvisko a podpisový záznam osoby alebo osôb zodpovedných za vykonanie inventarizácie v účtovnej jednotke.
15. Zákon o účtovníctve ustanovuje v § 4 ods. 5, že účtovníctvo sa vedie ako sústava účtovných záznamov, účtovné záznamy môžu byť vedené v písomnej alebo technickej forme. Účtovná jednotka je povinná mať k dispozícii účtovné záznamy, ktorými dokladuje formu vedenia účtovníctva. To v praxi znamená, že je povinná mať k dispozícii interné predpisy, ktoré upravujú jej spôsob vedenia účtovníctva (aké konkrétne účtovné metódy a zásady používa, odpisový plán, zásady pre tvorbu a použitia rezerv a opravných položiek, obeh a spôsob číslovania účtovných dokladov, spôsob účtovania a oceňovania zásob a podobne).
16. Inventúrou sa zisťuje skutočný stav majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov. Podľa § 30 ods. 2 Zákona o účtovníctve inventúrny súpis je účtovný záznam, ktorý zabezpečuje preukázateľnosť účtovníctva (§ 8 ods. 4). Stav majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov inventúrnych súpisov sa porovnáva so stavom majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov v účtovníctve a výsledky porovnania sa uvedú v inventarizačnom zápise. Inventarizačný zápis je účtovný záznam, ktorým sa preukazuje vecná správnosť účtovníctva.
17. Inventarizačný rozdiel môže mať charakter manka, ak zistený skutočný stav je nižší ako stav v účtovníctve a ak ho nemožno preukázať účtovným záznamom, pri peňažných prostriedkoch a ceninách sa označuje ako schodok.
18. To znamená, že pokiaľ žalobca v konaní tvrdí, že inventúrou vykonanou na stredisku, kde vedúcou predajne bola žalovaná, zo dňa 24.09.2009 bol zistený inventarizačný rozdiel mínus 20 538,09 eur, z inventarizačného zápisu nevyplývajú výsledky vyplývajúce z porovnania skutočného stavu majetku, záväzkov a rozdielov majetku a záväzku s účtovným stavom podľa účtovníctva.
19. Taktiež z inventarizačného zápisu nevyplýva, či predmetom inventarizácie boli iba peňažné prostriedky alebo i ceniny - stravné lístky, ktorými sa podľa vyjadrenia žalovanej na predajni zákazníkmi bežne platilo.
20. Inventarizačný zápis premietnutý do inventarizácie hotovosti na stredisku vyhotovený 24.9.2009 podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne nespĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. § 30 zákona o účtovníctve, nakoľko z inventarizačného zápisu nevyplývajú výsledky vyplývajúce z porovnania skutočného stavu majetku a záväzkov a rozdielov majetku a záväzku s účtovným stavom podľa účtovníctva. Taktiež z inventarizačného zápisu nevyplýva, či predmetom inventarizácie boli iba peňažné prostriedky alebo i ceniny stravné lístky, ktorými sa na predajni zákazníkmi bežne platilo a ak iba peňažné prostriedky, taktiež nie je uvedené, z akého dôvodu sa prijaté stravné lístky prípadne úhrady platené cez platobné karty nezohľadňovali. 21. Pokiaľ i žalobca sa snažil súdu preukázať existenciu finančného rozdielu 20.538,09 a že na predajni vznikol iba zavinením žalovanej na preukázanie svojich tvrdení nepredložil žiadne dôkazy, tieto ani neoznačil. Zároveň je potrebné podotknúť, že v občianskom súdnom konaní, všeobecný súd nemôže prejudikovať spáchanie trestného činu ani konštatovať, že ho spáchala konkrétna osoba bez toho, aby protiprávne konanie určitej osoby smerujúce k zmenšeniu majetku inej osoby, bolo preukázané právoplatným rozhodnutím trestného súdu. Inak povedané, pokiaľ žalobca nepredložil rozsudok trestného súdu, ktorým by bola uznaná žalovaná za vinnú zo spáchania trestného činu krádeže, prípadne sprenevery, nemohol odvolací súd bez ďalšieho prijať záver, že je možné v danom prípade ju vylúčiť spod ochrany vyplývajúcej z ust. § 189 Zákonníka práce.
22. Odvolací súd vychádzajúc z výpovednej hodnoty žalobcom predloženého inventarizačného zápisu a skutočnosti, že ani v priebehu konania nepredložil na overenie zákonnosti a správnosti vykonanej inventarizácie na výzvu súdu potrebné účtovné doklady, nedoložil, že by žalovaná v súvislosti so zisteným schodkom sa dopustila trestného činu či už krádeže alebo sprenevery a že by výlučne vlastným zavineným protiprávnym konaním pôsobila žalobcovi škodu vo výške, ako bola vyčíslená v ním predloženom inventárnom súpise, nemohol ustáliť ani čiastočnú zodpovednosť žalovanej za vznik schodku a uznať platnosť uznania dlhu predloženého žalobcom.
23. Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
24. Podľa § 215 ods. 2 CSP, skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
25. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ i žalobca v konaní odvodzuje svoj nárok z uznania dlhu podpísaného žalovanou, protokolu o škode a predloženého inventarizačného zápisu, ako už naznačil vyššie, vzhľadom na to, že inventárny zápis nespĺňa náležitosti vyplývajúce zo zákona o účtovníctve, nie je vierohodným dokladom o preukázaní výšky škody vzniknutej na prevádzke, kde žalovaná pracovala ako vedúca a tobôž nie dôkazom o zavinenom protiprávnom konaní žalovanej, ktoré by smerovalo k spôsobeniu žalobcom vyčíslenej škody.
26. Aj napriek ústavnej zásade voľného hodnotenia dôkazov nemôže všeobecný súd bez náležitého odôvodnenia „uveriť“ a stotožniť sa s jedným dôkazom a bez ďalšieho „neuveriť“ a odmietnuť iné dôkazy, všeobecný súd je povinný zistiť procesnú pravdu v konaní, k čomu má slúžiť práve dokazovanie.
27. Ochrana zamestnancov má navyše aj svoju ústavno-právnu dimenziu v čl. 36 Ústavy SR. Civilný sporový poriadok vo viacerých ustanoveniach vyžaduje osobitný prístup k situácii, keď existuje faktická nerovnosť medzi procesnými stranami, apeluje na ochranu slabšieho v pracovnom práve a zisťovanie „procesnej pravdy“ v konaní.
28. Súd rozhoduje na základe skutkových zistení, vyplývajúcich z vykonaného dokazovania a nie na základe predpokladov a domnienok. Nakoľko inventarizace hotovosti na středisku predložená žalobcom neobsahovala náležitosti, či už účtovného záznamu alebo inventárneho súpisu tak, ako má
na mysli zákon o účtovníctve, najmä z neho nevyplývajú výsledky vyplývajúce z porovnania skutočného stavu majetku a záväzku s účtovným stavom podľa účtovníctva, nemal odvolací súd preukázaný ani základ nároku žalobcu uplatňovaného v konaní. Vo väzbe na to nemohol vyhovieť odvolaniu žalobcu a ním v konaní uplatnený nárok mu priznať. Ani výpovede svedkov existenciu schodku a jeho výšku nepreukázali. Ani svedkyňa E. ani svedok F. nevedeli popísať, čo bolo predmetom inventarizácie, či len hotovosť alebo i ceniny, či, ako a s akými účtovnými dokladmi bol porovnávaný skutočný stav a zistená existencia schodku a jeho výška.
29. Vo väzbe na uvedené odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu ako správny, pokiaľ nárok žalobcu zamietol, postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalovanej ako úspešnej strane v konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
30. V konaní vypočutí svedkovia si uplatnili nárok na svedočné. Tento im bol zo strany odvolacieho súdu priznaný a bol uhradený z rozpočtových prostriedkov súdu. Takto vzniknuté trovy konania štátu odvolací súd preto priznal Slovenskej republike v rozsahu 100%.
31. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)