Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-217-2019.pdf
PDF · 93.36 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/217/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a JUDr. Marty Šašinkovej, v právnej veci žalobcu Peter Barbora, Hrubá Borša 205, IČO: 43 496 997, práv. zast. JUDr. Ivana Magdolenová Joríková, Hrnčírikova 1B, Partizánske, IČO: 35 437 588, proti žalovanému Raben Logistics Slovakia s.r.o., Diaľničná cesta 28, Senec, IČO: 35 704 390, práv. zast. Nechala & Co. s.r.o., advokátska kancelária, Panenská 23, Bratislava, IČO: 36 868 604, o zaplatenie 2.872,80 EUR a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/106/2018-142 zo dňa 23.5.2019 jednohlasne, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/106/2018-142 zo dňa 23.5.2019 v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej uplatnených nákladov spojených s uplatnením pohľadávky na sumu 40,- EUR p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.872,80 EUR a 9,25 % úrok z omeškania ročne zo sumy 432,- EUR od 23.12.2013 do 7.1.2014, zo sumy 432,- EUR od 24.12.2013 do 7.1.2014, zo sumy 276,- EUR od 5.1.2014 do 15.1.2014, zo sumy 4.179,94 EUR od 5.1.2014 do 15.1.2014, zo sumy 662,87 EUR od 16.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 324,- EUR od 13.1.2014 do 15.1.2014, zo sumy 2.838,26 EUR od 20.1.2014 do 22.1.2014, zo sumy 432,- EUR od 20.1.2014 do 23.1.2014, zo sumy 432,- EUR od 20.1.2014 do 23.1.2014, zo sumy 276,- EUR od 20.1.2014 do 23.1.2014, zo sumy 432,- EUR od 24.1.2014 do 29.1.2014, zo sumy 360,- EUR od 27.1.2014 do 29.1.2014, zo sumy 4.268,53 EUR od 1.2.2014 do 12.2.2014, zo sumy 2.209,93 EUR od 15.2.2014 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- EUR a vo zvyšku, t.j. v časti úroku z omeškania zo sumy 432,- EUR od 22.12.2013 do 23.12.2013 a v časti uplatnených nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nad sumu 40,- EUR súd žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobou sa žalobca v upomínacom konaní domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu istinu 2.872,80EUR s príslušenstvom, a to titulom neuhradenia splatných faktúr a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 480,-EUR. Žalobu odôvodnil tým, že na základe uzatvorenej ústnej zmluvy o preprave uskutočnil riadne a včas pre žalovaného prepravu tovaru, na základe čoho vystavil žalovanému faktúry s úhradou ktorých sa žalovaný dostal do omeškania. Z vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne preukázané, že medzi účastníkmi konania boli uzatvorené Zmluvy o preprave, žalobca tieto prepravy riadne uskutočnil a cenu prepráv vyúčtoval žalovanému faktúrami uvedenými v žalobe. Žalovaný neuhradil sumu 2.872,80EUR, ktorá pozostáva z neuhradeného zostatku vo výške 662,87 EUR z faktúry č. 2013129, vystavenej na
sumu 4.179,94EUR a z neuhradeného zostatku vo výške 2.209,75 EUR z faktúry č. 2013139, vystavenej na sumu 4.268,53EUR. Vykonanie prepráv medzi stranami sporu sporné nebolo, tak isto ako ani cena týchto prepráv a ani výška neuhradenej ceny prepravy. Žalovaný rozporoval zmluvné podmienky, a to najmä dĺžku a začiatok počítania lehoty splatnosti jednotlivých faktúr a voči nároku žalobcu si započítal svoj nárok v celkovej výške 2.756,87 EUR pozostávajúci z jednotlivých čiastkových nárokov, a to zo sumy 366,87 EUR za oneskorene odovzdanú a žalobcom vybranú dobierku v zmysle faktúry č. 120130477, zo sumy 100,-EUR za neodovzdanie kompletnej dokumentácie v riadnom termíne vo vzťahu k 2 dodávkam v zmysle faktúry č. 120130457, zo sumy 163,20EUR za oneskorene odovzdanú a žalobcom vybranú dobierku v zmysle faktúry č. 120130453, z náhrady škody vo výške 32,80EUR za tovar poškodený pri preprave žalobcom a z neodovzdanej vybranej dobierky vo výške 2.094,-EUR. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že má voči žalobcovi pohľadávku, ktorú si uplatnil na započítanie vo výške 2.756,87EUR. Pokiaľ ide o jednostranný zápočet žalovaného uskutočnený písomne dňa 14.1.2014, tak predmetom tohto zápočtu bola suma 662,87EUR, ktorú si započítal voči nároku žalobcu z faktúry 2013129. Suma 662,87EUR pozostávala z viacerých pohľadávok voči žalobcovi, pričom nároky vo výške 163,20EUR, 100,-EUR a 366,87EUR nevedel žalovaný žiadnym spôsobom preukázať a neurobil tak ani v dodatočnej lehote uloženej súdom. Uvedené nároky žalovaný odôvodňoval poukazom na Základné podmienky spolupráce, s ktorými mal byť žalobca oboznámený a na základe ktorých sa mal riadiť zmluvný vzťah medzi žalovaným a žalobcom ako dopravcom. Žalovaný však neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalobcu s uvedenými podmienkami oboznámil, konkrétne Základné podmienky spolupráce založené do spisu boli podpísané vodičom vykonávajúcim rozvoz, čo však v žiadnom prípade nemožno považovať za ich potvrdenie žalobcom, nakoľko nebolo preukázané, že vodič bol oprávnený svojím podpisom týchto podmienok zaviazať žalobcu. Navyše tieto základné podmienky sa vzťahovali len na jednu konkrétnu prepravu vykonanú vodičom, ktorý tieto podmienky podpísal. Navyše ani jednotlivé sankcie vyúčtované faktúrami č. 120130477 na sumu 366,87EUR a č. 120130453 na sumu 163,20EUR nezodpovedali dojednaniam uvedeným v zmluvných podmienkach, nakoľko vyúčtované sumy netvorili 6 % z ceny dobierky, ale boli vyúčtované vo vyššej sume. Pokiaľ išlo o sumu 100,-EUR vyúčtovanú faktúrou č. 120130457, tak aj v prípade, ak by súd považoval základné podmienky za platne dojednané, tak z faktúry nevyplývalo, či vôbec, a ktoré doklady neboli odovzdané. Pokiaľ išlo o refakturáciu vzniknutej škody vo výške 32,80EUR vyúčtovanej faktúrou č. 120130451, tak súd nepovažoval uvedenú sumu za preukázanú, keďže žalovaný súdu nepredlžil žiaden doklad, ktorý by potvrdil úhradu tejto sumy zmluvnému partnerovi žalovaného - spoločnosti MK Studio s.r.o., ktorá si škodu vo výške 32,80 EUR uplatnila voči žalovanému faktúrou č. 20130083.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovanému by teda vznikol nárok na náhradu škody, ak by preukázal, že mu vznikla určitá škoda v príčinnej súvislosti s porušením zmluvnej povinnosti žalovaným. Žalovaný síce faktúru č. 20130083 založil do spisu, avšak súd nepovažoval faktúru samu o sebe bez spojenia s iným relevantnými dôkazmi za dostatočný spôsob preukázania svojho nároku na fakturáciu, v prepravnom liste č. 703572000163598 boli uvedené 2 protichodné poznámky ohľadne vinníka spôsobenej škody, ktorých rozporuplnosť nebola žiadnym spôsobom odstránená a ani nebol navrhnutý v konaní takýto dôkaz. Výšku škody súd považoval za nepreukázanú, keďže nebolo dostatočne relevantnými dôkazmi preukázané, akým spôsobom spoločnosť MK Studio s.r.o. dospela k stanovenej výške škody. Aj v prípade, ak by bola výška škody náležite preukázaná, žalovaný nepreukázal, že spoločnosti MK Studio s.r.o. faktúru č. 20130083 zaplatil. Pokiaľ išlo o započítanie sumy 2.094,-EUR ako sumy zodpovedajúcej neodovzdanej dobierke v zmysle prepravného listu č. 703572000176675, tak uvedená čiastka nebola predmetom jednostranného zápočtu zo dňa 14.1.2014, započítací úkon ohľadne uvedenej sumy urobil právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 29.11.2018. Súd bol toho názoru, že predmetný právny úkon nespĺňa požiadavky stanovené zákonom, nie je dostatočne určitý, keďže nie je z neho zrejmé, voči ktorej pohľadávke žalobcu tento nárok započítal, taktiež nebolo preukázané, či vôbec a kedy sa táto pohľadávka stala splatnou, a teda nie je možné stanoviť, kedy malo dôjsť k stretu prípadných vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného, a teda ku ktorému dátumu malo dôjsť k zániku pohľadávky žalobcu vo výške 2.094,- EUR.
4. Z výsledkov dokazovania mal teda súd prvej inštancie za preukázané, že nárok žalobcu na zaplatenie istiny 2.872,80EUR z titulu neuhradenej ceny prepravy je nesporný, nakoľko žalovaný takto uplatnený nárok v priebehu konania žiadnym spôsobom nerozporoval, uplatnil si ale voči nároku žalobcu na započítanie svoj nárok v celkovej výške 2.756,87EUR, avšak dôkazné bremeno neuniesol a súdu nepreukázal, že nárok v takejto výše mu skutočne vznikol. Okrem istiny si žalobca uplatnil aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z dôvodu oneskorenej úhrady faktúr, pri tomto tvrdení vychádzal z
dohody medzi zmluvnými partnermi o 45 dňovej splatnosti faktúr odo dňa ich doručenia, a to v zmysle písomnej objednávky, ktorú založil do spisu, nakoľko iná dohoda medzi stranami sporu preukázané nebola, keďže Základné podmienky spolupráce, na ktoré odkazoval žalovaný, a ktoré ustanovovali 60 dňovú splatnosť neboli nikdy žalobcovi predložené, nemal o nich vedomosť, preukázateľne mu boli doručené až ako príloha podaného odporu. Lehota splatnosti 45 dní sa mala počítať nie od vystavenia faktúry, ale od jej doručenia žalovanému. Na každej faktúre bolo uvedené, kedy žalovaný faktúru prevzal. V prípade neexistencie dohody o splatnosti faktúr by žalobcovi vznikol nárok na prepravné samotným uskutočnením prepravy. Súd žalobu zamietol v časti úroku z omeškania zo sumy 432,-EUR, vyúčtovanej faktúrou č. 2013126 s dátumom splatnosti 21.12.2013 za obdobie od 22.12.2013 do 23.12.2013, keďže vzhľadom na deň prevzatia faktúry 7.11.2013 a dohodnutú lehotu splatnosti 45 dní odo dňa doručenia faktúry sa žalovaný mohol dostať do omeškania až 1. dňom nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty splatnosti, t.j. dňom 23.12.2013. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 a nasl. C.s.p. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi paušálnu náhradu vo výške 40,- EUR, keďže z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že paušálna náhrada v tejto výške je spojená s uplatnením pohľadávky. V danom prípade bola pohľadávka pozostávajúca z 12 neuhradených, resp. oneskorene uhradených faktúr uplatnená jednou žalobou, súd bol toho názoru, že paušálna náhrada vo výške 40,- EUR sa viaže k uplatneniu pohľadávky, t.j. procesnému úkonu podania žaloby a nie ku každej neuhradenej faktúre.
5. Proti výroku rozsudku, ktorým súd nepriznal žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nad sumu 40,-EUR podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie nesprávne viaže okamih vzniku nároku žalobcu na paušálnu náhradu nákladov na procesnoprávny úkon - podanie žaloby, čo je v zrejmom rozpore so zmyslom a účelom smernice, a dokonca v zrejmom rozpore s jej už citovaným znením článku 6 ods. 1. Ak totiž súd v rozsudku vyhovel žalobcovi v časti žalovaného úroku z omeškania z celkovo 11 faktúr, znamená to, že úrok z omeškania sa stal splatný celkovo jedenásťkrát. Následne, ak teda smernica viaže vznik nároku na paušálnu náhradu nákladov na vznik nároku na úrok z omeškania, paušálna náhrada nákladov vo výške 40,-EUR sa stala splatnou taktiež celkovo jedenásťkrát. V tejto súvislosti si žalobca dovoľuje tvrdiť, že aj transpozícia smernice do nášho Obchodného zákonníka a vykonávacieho nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. takýto eurokonformný výklad umožňuje, no súd prvej inštancie právnu normu iba nesprávne interpretoval a aplikoval. Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie o spôsobe interpretácie právnej normy žalobca uviedol, že zmyslom a účelom paušálnej náhrady nákladov v zmysle smernice je náhrada administratívnych a iných interných nákladov, ktoré veriteľovi vzniknú v súvislosti s omeškaním dlžníka. Takáto paušálna náhrada nákladov je preto mimo rámca nároku na náhradu trov súdneho konania, pri ktorej platí úplne iný právny režim a v ktorej prípade už platí, že náhrada trov vzniká až v súvislosti s uplatnením/bránením práva na súde. Vznik nároku na paušálnu náhradu nákladov však nie je v žiadnom prípade podmienený uplatnením nároku žalobcu na súde. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalobca žiada odvolací súd, aby zmenil napadnutý výrok tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky aj nad sumu 40,-EUR, t.j. vo výške ďalších 400,- EUR.
6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, podľa ktorého z dikcie ustanovenia § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka plynie, že nárok na úhradu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky sa viaže k uplatneniu pohľadávky a nie k počtu uplatňovaných faktúr. Opačný výklad je teda diametrálne opačný voči jazykovému vyjadreniu právnej normy a teda predstavuje neprípustný interpretačný záver žalobcu. Zároveň je nutné poukázať, že aj zo samotného znenia Smernice o boji proti oneskoreným platbám plynie, že náklady sa majú priznať za vymáhanie pohľadávky. Vymáhaním pohľadávky je pritom nutné rozumieť uplatnenie pohľadávky v súdnom konaní. Pokiaľ by aj súd bol toho názoru, že zo znenia čl. 6 Smernice o boji proti oneskoreným platbám plynie záver, ktorý uvádza žalobca, nie je možné ho aplikovať na predmetnú vec. Ako už uviedol vyššie, údajný eurokonformný výklad ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníku predstavuje neprípustný výklad contra legem. Aplikácia tohto záveru by teda nepredstavovala eurokonformný výklad noriem Obchodného zákonníka, ale priamu aplikáciu Smernice o boji proti oneskoreným platbám. Horizontálny priamy účinok smernice (t. j. jej priama aplikácia medzi dvoma súkromnoprávnymi subjektami) je však zakázaný, a teda nie je možné sa ho dovolávať v súdnom konaní, čo opakovane vo svojej judikatúre potvrdil aj Súdny dvor EÚ.
7. Žalobca na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu uviedol, že nie je pravdou, že vznik nároku na paušálnu náhradu nákladov je naviazaný na vymáhanie pohľadávky v súdnom konaní, ako tvrdí žalovaný. Nárok na paušálnu náhradu nákladov vzniká ex lege, a to okamihom, kedy sa dlžník dostane do omeškania so
zaplatením svojho peňažného záväzku. Paušálna náhrada nákladov sa viaže na vymáhanie, rozumej uplatnenie nároku v súdnom konaní. Je totiž zrejmé, že veriteľovi vzniká nárok na paušálnu náhradu už omeškaním jeho dlžníka, pričom ju môže od dlžníka žiadať už v rámci predsúdnej komunikácie.
8. Žalovaný vo svojej duplike nad rámec už uvedených argumentov vo vyjadrení, považuje za nevyhnutné poukázať na fakt, že žalobca v rámci nim prezentovaného výkladu ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka opomína, že súčasťou definície paušálnej náhrady nákladov je jej definičné spojenie s pojmom „uplatnenie pohľadávky“. Pokiaľ by nebolo úmyslom zákonodarcu naviazať právo na úhrada paušálnej náhrady nákladov na uplatnenie pohľadávky, tak by nezvolil formuláciu uvedenú v predmetnom ustanovení. Nereflektovanie pojmu „uplatnenie pohľadávky“ pri výklade predmetného ustanovenie popiera všeobecnú právnu zásadu racionálneho zákonodarcu, v zmysle ktorej nie je žiadne slovo použité v texte právnej normy nadbytočné.
9. Žalobca na vyjadrenie žalovaného konštatoval, že podľa jeho názoru platí jednoduchá matematická rovnica, podľa ktorej koľkokrát sa stane úrok z omeškania splatným, toľko paušálnych náhrad nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-EUR je veriteľ od dlžníka oprávnený požadovať. Žalobca tiež opätovne zdôrazňuje, že paušálna náhrada nákladov nepredstavuje trovy konania, je samostatnou položkou príslušenstva pohľadávky, preto v prípade potreby jej vymáhania v súdnom konaní ju súd priznáva nezávisle od trov konania.
10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 14.10.2020. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.
11. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
12. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. Súd prvej inštancie správne posúdil, že žalobca má právo na paušálnu náhradu vo výške 40,-EUR, keďže v danom prípade bola pohľadávka, ktorá pozostávala z 12 faktúr uplatnená jednou žalobou. Výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatneným pohľadávky je 40,-EUR jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania, viaže sa teda k uplatneniu pohľadávky a nie k počtu uplatňovaných faktúr. V posudzovanom súdnom konaní bola uplatnená jedna pohľadávka a to v sume 2.872,80EUR s prísluš.. Skutočnosť, že uplatnená pohľadávka je súčtom viacerých splatných faktúr nemení jej charakter vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku a nemá vplyv pre posúdenie nároku na viacnásobné uplatnenie nároku na paušálnu náhradu nákladov. Súd sa zároveň stotožňuje s argumentom žalovaného, a to, že aj zo samotného znenia Smernice o boji proti oneskoreným platbám plynie, že náklady sa majú priznať za vymáhanie pohľadávky. Vymáhaním pohľadávky je pritom nutné rozumieť uplatnenie pohľadávky v súdnom konaní. Súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobcovi okrem základnej pohľadávky (istiny) priznal zákonný úrok z omeškania podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške určenej podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka vrátane paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 nariadenia č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Keďže žalobca ním uvádzané tvrdenia nepreukázal a súčasne nepreukázal, že by nové skutočnosti a dôkazy boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, nebolo možné k novým skutočnostiam a dôkazom označeným v odvolacom konaní prihliadať.
14. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil.
15. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1, C.s.p. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2, C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
16. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).