Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1CoKR-34-2019.pdf
PDF · 135.14 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoKR/34/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej, v právnej veci žalobcu: SCHENKER s.r.o., Kopčianska 94, 851 01 Bratislava, IČO: 31 327 222, práv. zast. Advokátska kancelária Majerníková & Partners s.r.o., Kupeckého 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 917 440, proti žalovanému: Rosnička Slovakia, a.s., Kopčianska 89, 851 01 Bratislava, IČO: 35 814 918, práv. zast. Mgr. Stanislav Hutňan, advokát, Kominárska 141/2,4, 831 04 Bratislava, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 05.06.2018, v konaní pod č.k. 2Cbi/6/2013-102, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 2Cbi/6/2013-102 zo dňa 05.06.2018 p o t v r d z u j e .
Žalobca má proti žalovanému právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) prvým výrokom určil, v zmysle § 124 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR), že pohľadávka žalobcu, spoločnosti SCHENKER, s.r.o., so sídlom Kopčianska 94, 851 01 Bratislava, IČO: 31 327 222 v celkovej sume 9.763,57 EUR, ktorá vznikla z titulu faktúry žalobcu č. XXXXXX zo dňa 30.08.2011, splatnej dňa 13.09.2011 a ktorá je prihlásená v reštrukturalizačnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I, sp. zn.: 6R/7/2012, pod poradovým číslom 3, je čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti nesporná, v dôsledku čoho sa táto pohľadávka považuje za zistenú v celom rozsahu. Druhým výrokom rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Rozhodol tak s poukazom na §§ 206a ods.1, 1, 116 ods.1, 119 ods.1, 124 ods.1,2,4, 124 ods.5, 203a ods.1,2,3, zák. č. 7/2005 Z.z. ZKR, §§161 ods.1,3, 90 ods.1,2, zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP).
Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tak, že žalobou doručenou súdu dňa 01.03.2013 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd určí, že pohľadávka žalobcu, spoločnosti SCHENKER, s.r.o., so sídlom Kopčianska 94, 851 01 Bratislava, IČO: 31 327 222 v celkovej sume 9.763,57 EUR, ktorá vznikla z titulu faktúry žalobcu č. XXXXXX zo dňa 30.08.2011, splatnej dňa 13.09.2011 a ktorá je prihlásená v reštrukturalizačnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I, sp. zn.: 6R/7/2012, pod poradovým číslom 3, je čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti nesporná, v dôsledku čoho sa táto pohľadávka považuje za zistenú v celom rozsahu.
K žalobe žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
Dňa 23.3.2018 bolo súdu (ďalej len „súd“) doručené oznámenie s prílohami o skutočnosti, že na základe rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 1611/2012-152 SKP II zo dňa 24.11. 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.12. 2017, bol reštrukturalizačný správca žalovaného, t.j. spoločnosť AB restructuring k.s., so sídlom Dostojevského rad 19, 811 09 Bratislava, S1611, IČO: 47 241 608, vyškrtnutý zo zoznamu správcov.
Na pojednávanie konané dňa 05.06.2013 sa dostavili právny zástupca žalobcu a žalovaný. Predstúpil žalobca, ktorý uviedol, že uznesenie č. 6R/7/2012 je založené v spise, do ktorého si žalobca prihlásil celkom 19 pohľadávok. V predmetnom konaní boli incidenčné žaloby 3,6 a 19, ktoré si prihlásil žalobca v zmysle § 120 ZKR riadne a včas. Tieto boli popreté reštrukturalizačným správcom, dôvody sú uvedené v spise. Jedna z nich je vylúčená zo zákona, tento dôvod popretia je vylúčený s ohľadom na ust. § 124 ods. 1 ZKR. Ďalším dôvodom bol nevysporiadaný právny vzťah, pričom správca a ani žalovaný až do r. 2015 nepodnikol žiadne kroky na riešenie stavu, a tretí bol z dôvodu opatrnosti. V žalobe žalobca všetky tieto tri dôvody vyvrátil. Žaloba trval na tom, že voči týmto pohľadávkam je reštrukturalizačný plán 6R/7/2012 stále účinný, a to s odkazom na ust. § 158 ZKR.
Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový právny predpis upravujúci procesný postup súdu CSP, ktorý podľa ustanovenia § 470 ods. 1 platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Žalobca aj žalovaný v dôsledku nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy musí byť podľa § 90 ods. 1 CSP zastúpený advokátom, nakoľko ide o spor vyvolaných a súvisiaci s konkurzom.
Predmetom žaloby bol spor vyvolaný a súvisiaci s konkurzom, v ktorom musí byť strana podľa § 90 ods. 1 CSP zastúpená advokátom, ak nemá vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Nakoľko žalovaný na výzvu súdu zo dňa 15.8. 2017, aby si v lehote do 10 dní od jej doručenia zvolil advokáta na zastúpenie v konaní nereagoval, a doručenie má súd riadne vykázané, nedal sa právne zastúpiť, nepreukázal, že má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, súd ďalej neprihliadal na úkony žalovaného, ktorý sa dostavil na pojednávanie dňa 05.06.2018.
Súd vykonal vo veci dokazovanie, oboznámil sa so žalobou žalobcu, listinnými dôkazmi založenými v spise, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:
Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03.12.2012, sp. zn. 6R/7/2012, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 237/2012 dňa 07.12.2012 rozhodol súd o povolení reštrukturalizačného konania voči žalovanému. Týmto uznesením zároveň Okresný súd Bratislava I ustanovil za správcu dlžníka obchodnú spoločnosť AB restrukturing, k.s., so sídlom Dostojevského rad 19, 811 09 Bratislava, IČO: 47 241 608, značka správcu S1611.
Žalobca si do reštrukturalizačného konania riadne a v zákonnej lehote písomne prihlásil u správcu pod poradovým číslom 3 svoju nezabezpečenú pohľadávku voči žalovanému v celkovej sume 9.763,57 EUR, a to: nezabezpečená pohľadávka žalobcu v celkovej sume 9.763,57 EUR, ktorá pozostávala z istiny vo výške 8.787,01 EUR a úrokov z omeškania vo výške 976,56 EUR predstavovala faktúru žalobcu č. XXXXXX zo dňa 30.08.2011, splatnú dňa 13.09.2011 a nárok z obstarania prepravy zásielky (kontajnerov) zo G., Č., do H., SR, a do D. I., ČR, a za poskytnutie doplnkových služieb v súvislosti s obstaraním prepravy zásielky (na poskytnutie záruk na zabezpečenie colného dlhu).
Reštrukturalizačný správca žalovaného (žalovaný) prihlásenú pohľadávku žalobcu v celom rozsahu poprel čo do výšky, právneho dôvodu a vymáhateľnosti, dňa 06.02.2013.
Dôvod, pre ktorý pohľadávku poprel, bol a) z dôvodu údajnej neevidencie pohľadávky žalobcu v účtovníctve žalovaného, b) z dôvodu, že žalovaný má so žalobcom nevysporiadaný obchodný vzťah a žalovaný má za to, že pohľadávka žalobcu je sporná z dôvodu zadržania tovaru žalovaného a následnej vzniknutej škody, c) z dôvodu právnej opatrnosti správcu.
Súd postupoval v súlade s § 206a ods.1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom od 01.01.2012, a právnu vec posudzoval podľa zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom od 01.01.2012. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 409/2013-49 zo dňa 11.09.2014 ústavný súd uviedol, že je predovšetkým úlohou správcu, nie súdu
konajúceho v incidenčnom konaní preskúmať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení ich poprieť alebo nie. Úlohou incidenčného konania potom nie je opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, pretože je to úloha správcu. Účelom incidenčného konania je iba rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v reštrukturalizácii tak, ako bola prihlásená (teda úplne alebo v určitej časti alebo v určitom poradí).
Súd na základe vykonaného dokazovania - na základe predložených listinných dôkazov považoval pohľadávku žalobcu uplatnenú a prihlásenú v reštrukturalizačnom konaní z hľadiska jej právneho dôvodu, vzniku, výšky a vymáhateľnosti za preukázanú s tým, že v zhode s tvrdením žalobcu má súd za to, že samotný nárok žalobcu na úhradu faktúry, resp. pohľadávky uvedených v žalobe v celom rozsahu a s nimi súvisiacich úrokov z omeškania súdu je oprávnený, nakoľko skutočnosť, že žalovaný neeviduje pohľadávku žalobcu vo svojom účtovníctve rozhodne nemôže mať žiadny právne relevantný dopad na určenie existencie či neexistencie predmetnej pohľadávky. Z listinných dôkazov predložených žalobcom je totiž nespochybniteľne preukázané, že pohľadávka žalobcu voči žalovanému reálne existuje. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal súd jednoznačne za to, že jeho pohľadávka musí byť, v zmysle platných právnych predpisov Slovenskej republiky, evidovaná v účtovníctve žalovaného, a pokiaľ to tak nie je, svedčí to len o nerešpektovaní platných právnych predpisov zo strany žalovaného; akékoľvek pochybnosti o riadnej existencii pohľadávky žalobcu voči žalovanému vyvracajú aj opakované výzvy žalobcu na riadnu úhradu pohľadávky (napr. výzva právneho zástupcu žalobcu zo dňa 11.07.2012), ktoré žalobca adresoval žalovanému a voči ktorým sa žalovaný nikdy neohradil. Pokiaľ ide o druhý dôvod popretia zo strany reštrukturalizačného správcu, tak súd v zhode s tvrdením žalobcu uvádza, že realizácia zákonného zádržného práva, v rámci ktorej žalobca ako zasielateľ za účelom zabezpečenia svojich nárokov voči žalovanému ako príkazcovi v zmysle ustanovenia § 608 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, zadržal zásielku určenú žalovanému, sa netýka zabezpečenia pohľadávky žalobcu špecifikovanej v článku II. tejto žaloby, ale týka sa zabezpečenia úplne inej pohľadávky (nároku) žalobcu ako zasielateľa. Zádržné právo k zásielke, t.j. k tovaru určenému žalovanému, si žalobca ako zasielateľ uplatnil na zabezpečenie svojej pohľadávky voči žalovanému ako príkazcovi v súvislosti s obstaraním prepravy 22 paliet drevených dosiek zo A., Č., do H., Slovenská republika a v súvislosti s dodatočnými nákladmi obstarania prepravy predmetnej zásielky; predmetná pohľadávka žalobcu bola v rámci reštrukturalizačného konania žalovaného u správcu riadne a včas samostatne prihlásená ako zabezpečená pohľadávka žalobcu pod poradovým číslom 19. Vzhľadom na skutočnosť, že zákonným zádržným právom je zabezpečená iná, ako v článku II tejto žaloby uvedená pohľadávka žalobcu, neexistuje právne žiadny relevantný dôvod na popretie prihlásenej pohľadávky žalobcu v celkovej sume 9.763,57 EUR. K tretiemu dôvodu popretia zo strany reštrukturalizačného správcu, že taký dôvod zákon nepozná, ba priam podľa novely ZKR k 1.1. 2018, by sa podľa súdu jednalo o konanie v rozpore zo zákonom, a tak podľa súdu sa jedná o irelevantný dôvod popretia zo strany reštrukturalizačného správcu.
Vzhľadom na vyššie uvedené, nečinnosť žalovaného v tomto konaní, nereagovanie na výzvy súdu, nezastúpenie sa advokátom, súd rozhodol, tak ako je uvedené vo výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalobca bol vo veci v celom rozsahu úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu 100 %. O ich výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku s poukazom na § 262 ods. 2 CSP.
2. Vyššie citovaný rozsudok napadol v zákonnej lehote žalovaný, ktorý uviedol, že má za to, že rozsudok má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný vidí nesprávny procesný postup v konaní súdu s poukazom na § 90 ods. 1 CSP a § 161 ods. 3 CSP. Akceptoval dĺžku konania súdu od podania žaloby do vytýčenia termínu pojednávania a povinnosť
byť právne zastúpený pri týchto sporoch u žalovaného, ktorá vznikla až účinnosťou CSP. Z dôvodu, že súd so žalovaným naďalej konal, žalovaný mal za to, že bude môcť vykonávať procesné práva na pojednávaní dňa 05.06.2018. Žalovaný by si nepochybne na opätovnú výzvu advokáta zvolil, ak by mal vedomosť, že súd s ním ďalej konať nebude, rovnako absencia právneho zastúpenia zástupcu je odstrániteľnou podmienkou konania, má za to, že mala byť poskytnutá dodatočná lehota na ustanovenie právneho zástupcu a súd nemohol na pojednávaní dňa 05.06.2018 meritórne rozhodnúť v zmysle § 161 ods. 3 CSP druhá veta. Žalovaný tiež namietal neúplne zistený skutkový stav, a to najmä opomenutie súdu na právne účinky reštrukturalizačného plánu z druhej reštrukturalizácie. Namietal, že pohľadávka, ktorá je predmetom tohto konania, je nevymáhateľná. Žalobca si neprihlásil pohľadávky do druhej reštrukturalizácie, pričom reštrukturalizačný plán z druhej reštrukturalizácie je schválený a z toho dôvodu sú pohľadávky žalobcu v súčasnosti nevymožiteľné. Na základe vyššie uvedeného považoval žalovaný skutkové závery uvedené v rozsudku za nesprávne. Žalovaný považoval tvrdenie súdu v rozsudku za nepravdivé, nakoľko pohľadávky nie je možné viac vymáhať. Žalobca by mal tento nárok len v prípade, ak by si žalobca uplatnil pohľadávky v druhej reštrukturalizácii riadne a včas. Svoje tvrdenie podložil rozsudkom NS SR, sp. zn. 1Sžso/29/2013 zo dňa 18.04.2014. Pokiaľ ide o dôvody popretia pohľadávky, jej neevidencia v účtovníctve žalovaného je faktický stav, ide o bežný dôvod popretia pohľadávky zo strany správcu, a ak takéto pohľadávky neboli evidované z akéhokoľvek dôvodu v účtovníctve žalovaného, správca musel tento dôvod popretia uviesť a pohľadávky poprieť. K dôvodu popretia pohľadávky v zmysle písm. b) žaloby uviedol, že medzi stranami tohto sporu existoval komplex nevysporiadaných vzťahov vzhľadom na uplatnenie zádržného práva žalobcom a vznik škody u žalovaného.
3. K tvrdeniu žalovaného sa dňa 16.01.2019 vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že mal za to, že nie je daný žiadny dôvod, pre ktorý je možné rozsudok napadnúť, nakoľko Okresný súd Bratislava I v konaní 2Cbi/6/2013:
(i) dodržal všetky procesné postupy a umožnil v plnej miere sporovým stranám uskutočňovať ich procesné práva, (ii) na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, (iii) Rozsudok bol vydaný na základe správneho právneho posúdenia veci.
S tvrdeniami, ktoré žalovaný uviedol vo svojom odvolaní, žalobca nesúhlasil v celom rozsahu, a uviedol, že právnym dôvodom, pre ktorý si žalobca pohľadávku č. 3 neprihlásil do druhej reštrukturalizácie, vedenej pod 8R/2/2016 (ďalej len „druhá reštrukturalizácia“) je, že žalobca (v postavení veriteľa) si v súlade s § 120 ods. 1 ZKR riadne a včas prihlásil všetkých 19 svojich pohľadávok (vrátane pohľadávky č. 3, ktorá je predmetom konania 2Cbi/6/2013) voči žalovanému (v postavení dlžníka), čím sa stal riadnym účastníkom súdom schváleného reštrukturalizačného plánu 6R/7/2012 (ďalej len „RP 6R/7/2012“) a v súlade so zákonom začal požívať právnu ochranu veriteľa, ktorá mu v prípade právoplatného zistenia týchto pohľadávok súdom prináleží, pričom vo vzťahu k pohľadávke č. 3 doposiaľ nenastal okamih neúčinnosti pôvodného RP 6R/7/2012, ani nenastal zákonom predpokladaný dôvod ukončenia pôvodnej dozornej správy nad RP 6R/7/2012.
K údajnému odvolaciemu dôvodu - nesprávny procesný postup uviedol, že z odvolacích dôvodov uvedených žalovaným nie je zrejmé, z akého dôvodu žalovaný bez akéhokoľvek vysvetlenia priradil skutkovú podstatu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP (t.j. „ak konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“) k samostatnému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý znie nasledovne: „súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“
K údajnému dovolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP uviedol, že žalobca mal za to, že konanie nebolo postihnuté žiadnou vadou v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko súd v plnom rozsahu dodržal tak voči žalobcovi, ako aj žalovanému, všetky svoje zákonom ustanovené povinnosti (vrátane manudukčných povinností), pričom nenastali ani žiadne pochybenia vo vykonanom dokazovaní (nebol vykonaný žiadny nezákonne získaný dôkaz, ani nebol vypočutý svedok, pri ktorom by chýbala poučovacia povinnosť súdu o práve odoprieť výpoveď a pod.) a žalovaný vo vojom odvolaní ani na žiadne takéto, prípadne na akékoľvek iné vady konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) CSP nepoukázal.
K údajnému dovolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP uviedol, že tvrdenie žalovaného ohľadne údajného nesprávneho procesného postupu s intenciou porušenia práva na spravodlivý proces súdu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého „by si žalovaný nepochybne na opätovnú výzvu advokáta zvolil, ak by mal vedomosť, že súd s ním ďalej konať nebude...“, z právneho hľadiska vôbec neobstojí. Rovnako mimo zisteného skutkového stavu je aj tvrdenie žalovaného, že mala byť poskytnutá „...dodatočná lehota na ustanovenie právneho zástupcu a súd nemohol na pojednávaní dňa 05.06.2018 meritórne rozhodnúť v zmysle § 161 ods. 3 CSP...“ Tento svoj názor žalobca odôvodnil nasledovne: Podľa ust. § 161 ods. 3 CSP: „Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví.“
Žalobca mal za to, že sa jednalo o všeobecnú legislatívnu úpravu iných odstrániteľných procesných nedostatkov, pričom na prejednávaný súdny spor súvisiaci s reštrukturalizáciou a povinným zastúpením advokátom je potrebné aplikovať osobitnú právnu úpravu obsiahnutú v ust.§ 90 CSP. (Rovnaký názor ako žalobca, zastáva aj p. JUDr. Alexandra Kotrecová, PhD, LLM, autorka Veľkého komentára - Civilný sporový poriadok, C.H. BECK 2016 - písm. d) IV. Následky odstrániteľného nedostatku procesnej podmienky, str. 611). Okrem toho z vykonaného dokazovania je zrejmé, že súd nevydal meritórne rozhodnutie v lehote, ktorá bola žalovanému vo výzve na preukázanie právneho zastúpenia v zmysle § 90 CSP poskytnutá, ale až po jej márnom uplynutí. Dokonca žalovaný na výzvu súdu absolútne nereagoval, nepožiadal o predĺženie lehoty, ani o poskytnutie novej lehoty na zvolenie si advokáta vo veci, hoci mal odo dňa preukázateľného doručenia výzvy v zmysle § 90 CSP, t.j. od 15.08.2017, do dňa pojednávania, ktoré sa konalo 05.06.2018, dostatok času.
Mal za to, že neobstojí ani žalovaným vymienená žiadosť o opätovné vyzvanie zo strany súdu, nakoľko žiadne procesné ustanovenie CSP neukladá súdu povinnosť, aby výzvu na odstránenie procesných nedostatkov a poučovaciu povinnosť vykonával opätovne. Naopak, z ustanovenia § 90 ods. 2 CSP je zrejmé, že žiadne opakovanie nie je CSP ani prezumované, nakoľko obsahuje konkrétne vymedzenie sankcie ako následku za nečinnosť a márne uplynutie sudcovskej lehoty v prípade, že bola sporová strana o následkoch svojej nečinnosti poučená. Ako bolo uvedené vyššie, v tomto prípade išlo o osobitnú právnu úpravu súvisiacu s reštrukturalizáciou, ktorá má prednosť pred akoukoľvek inou všeobecnou úpravou procesného nedostatku právneho zastúpenia. Súd priamo na pojednávaní 05.06.2018 nahliadnutím do spisu preukázal doručenie manudukčnej výzvy súdu na povinné zastúpenie advokátom zo dňa 15.08.2017, kde žalovanému okrem poskytnutia lehoty na zvolenie advokáta či preukázania právneho vzdelania bolo pripojené aj poučenie súdu v zmysle § 90 ods. 2 CSP, t.j. „Ak si strana nezvolí advokáta ani v primeranej lehote určenej súdom, na jej úkony sa neprihliada; o tom súd stranu poučí.“ Na pojednávaní dňa 05.06.2018 štatutárny zástupca žalovaného, člen predstavenstva p. V.. I. F., osobne uznal svoj vlastný podpis na doručenke, preukazujúcej doručenie predmetnej výzvy a poučenia súdu podľa § 90 CSP zo dňa 15.08.2017, a súčasne na otázku súdu tiež potvrdil, že nemá vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Na základe vyššie uvedeného je žalobca presvedčený o tom, že procesný postup súdu, ktorý v zmysle § 90 ods. 2 CSP ďalej na úkony žalovaného neprihliadal, bol jednoznačne správny.
K údajnému odvolaciemu dôvodu - Neúplný skutkový stav podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP, žalobca uviedol, že hoci podanie odvolania žalovaný v úvode odôvodňuje ustanovením § 365 ods. 1 písm. g) CSP, podľa ktorého „zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené“, žalovaný v odvolaní vôbec nešpecifikoval, ktoré konkrétne prostriedky jeho procesnej obrany a útoku údajne nemohol uplatniť.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že podľa kvalifikovaného rozšíreného komentára k CSP (viď aj komentár JUDr. Petra Molnára, PhD. ako autora Veľkého komentára - Civilný sporový poriadok, C.H. BECK 2016 - bod 3 Nedostatočnosť doteraz zisteného skutkového stavu z dôvodu prípustnosti jeho ďalšieho dotvárania novotami - VI. Skutkové vady rozhodnutia, str. 1241) by sa malo jednať výlučne o novoty, ktoré doteraz v konaní pred súdom procesná strana bez vlastnej viny nemohla použiť.
Použitie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP (spolu s odôvodnením žalobcu k nemu pripojeným) vyznievalo dosť mätúco, nakoľko žalovaný sa na jednej strane opieral o odvolací dôvod, že zistený skutkový stav neobstojí, keďže sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku a obrany, avšak tieto už ďalej nešpecifikuje, ale na druhej strane on sám nevyužil ani možnosť najzákladnejšej procesnej obrany a útoku, o ktorej preukázateľne vedel: na výzvu súdu sa totiž nevyjadril ani k žalobe, ani si nezvolil (napriek poučeniu zo strany súdu) advokáta na zastupovanie v predmetnom spore.
Žalovaný namiesto špecifikácie odvolacieho dôvodu v zmysle vyššie uvedenej citácie § 365 ods. 1 písm. g) CSP odôvodňoval podanie odvolania údajným neúplným skutkovým stavom, ktorý podľa neho spočíva v tom, že (nasleduje citát z odvolania): „... súd opomína právne účinky reštrukturalizačného plánu z druhej reštrukturalizácie“. Ďalej podľa názoru žalovaného, ktorý však nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona, schválenie RP 8R/2/2016 by malo mať nasledovné účinky (nasleduje citát): „..Pohľadávky žalobcu sú v súčasnosti nevymožiteľné. Na základe vyššie uvedeného považuje žalovaný skutkové závery súdu uvedené v Rozsudku za nesprávne.“ Ďalej podľa žalovaného údajne „...následným schválením RP 8R/2/2016 došlo k novácii záväzkov a Pohľadávky žalobcu sa stali právne nevymožiteľnými, avšak v zmysle ust. § 155 ods. 2 ZoKR nárok samotný nezanikol a existuje ako naturálna obligácia.“
Žalobca bol presvedčený o tom, že pri posúdení právneho a skutkového stavu prejednávanej incidenčnej žaloby súd správne vyložil a rovnako aj správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Súd totiž pri svojom rozhodovaní nemôže vychádzať z pocitov, dojmov a želaní sporových strán. Žalobca opakovane poukazuje na ust. § 120 ods. 1 ZoKR: „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky.“ Žalobca v tejto súvislosti opätovne zdôrazňuje a podčiarkuje fakt, že v súlade s ust. § 120 ods. 1 ZoKR si žalobca splnil všetky svoje zákonom ustanovené povinnosti, keď do reštrukturalizácie 6R/7/2012 riadne a včas prihlásil všetkých svojich 19 svojich pohľadávok voči žalovanému, čím sa stal účastníkom súdom schváleného platného reštrukturalizačného plánu 6R/7/2012 a začal požívať všetku s tým spojenú právnu ochranu veriteľa garantovanú zákonom, ktorá mu v prípade právoplatného zistenia týchto pohľadávok súdom bez akýchkoľvek pochybností prináleží.
Žalobca uviedol, že ZKR, a rovnako ani žiadny iný právny predpis, neobsahuje jediné ustanovenie o tom, že schválením druhej reštrukturalizácie (druhého reštrukturalizačného plánu) platnosť a/alebo účinnosť skôr schváleného reštrukturalizačného plánu zaniká, ako sa mylne domnieva žalovaný. Len pre úplnosť žalobca dodáva, že žalovaný doposiaľ ani na jednom pojednávaní (a ani v ostatných incidenčných žalobách spojených s RP 6R/7/2012) nikdy ani len náznakom neozrejmil, z akých dôvodov nebol súdom schválený prvý reštrukturalizačný plán voči všetkým riadne a včas prihláseným pohľadávkam splnený a prečo bolo potrebné schváliť druhý plán, keďže prvý súdom schválený RP 6R/7/2012 mal byť účinný až do roku 2020 (!), kedy mal žalovaný zaplatiť posledné splátky svojim veriteľom.
Naopak, v tejto súvislosti považoval žalobca za potrebné upriamiť pozornosť na právnu úpravu neúčinnosti reštrukturalizačného plánu upravenú výlučne v ustanoveniach §§ 157 až 161 ZoKR, kde je taxatívne vymedzené, za akých podmienok môže dôjsť buď k individuálnej neúčinnosti súdom schváleného plánu (t.j. k neúčinnosti iba voči dotknutým veriteľom podľa § 157 - 159b ZoKR), alebo k jeho generálnej neúčinnosti voči všetkým účastníkom plánu z dôvodu vyhlásenia konkurzu (§ 160 ZKR). Vzhľadom na to, že v uvedenom prípade ide o taxatívne určený výpočet okolností, za ktorých môže dôjsť k neúčinnosti reštrukturalizačného plánu, tento okruh nemožno ľubovoľne rozširovať. Žalobca má na základe vyššie uvedenej právnej úpravy za jednoznačne preukázané, že schváleniu druhého reštrukturalizačného plánu takéto účinky nemožno pripisovať. 1.1.1. Pri dôslednej aplikácii týkajúcich sa ustanovení ZKR na právny stav žalobcu a žalovaného je zrejmé, že k 07.04.2016, tzn. ku dňu začatia druhého reštrukturalizačného konania 8R/2/2016 (ďalej len „RP 8R/2/2016“) bol ešte stále platný súdom schválený prvý reštrukturalizačný plán 6R/7/2012 (ďalej len „RP 6R/7/2012“), ktorý bol k 07.04.2016 účinný voči všetkým devätnástim riadne prihláseným pohľadávkam žalobcu voči žalovanému, a to z dôvodu, že v uvedenom čase, teda do 07.04.2016, nenastal ani jeden zo zákonom predpokladaných dôvodov neúčinnosti RP 6R/7/2012, ktorými sú:
- individuálna neúčinnosť RP 6R/7/2012 v zmysle § 158 ods. 1 a 2 ZKR ani jeden rozsudok o podaných 19 incidenčných žalobách ešte nebol právoplatný,
- generálna neúčinnosť RP 6R/7/2012, v zmysle § 160 ZKR na dlžníka nebol vyhlásený konkurz.
Zo zákonných ustanovení ZKR o účinnosti a neúčinnosti RP teda jednoznačne vyplývalo, že prvý reštrukturalizačný plán je voči pohľadávke č. 3 ešte stále účinný, takže nemôže byť legitímne „nahradený“ novým (druhým) reštrukturalizačným plánom v čase, keď dlžník ešte nesplnil svoje povinnosti a záväzky vyplývajúce mu z prvého reštrukturalizačného plánu.
Vyššie uvedený názor žalobcu sa opieral (okrem už spomínanej právnej úpravy neúčinnosti RP) aj o právnu reguláciu inštitútu dozorného správcu, taktiež zavedeného pri prvej reštrukturalizácii 6R/7/2012 a zapísaného do obchodného registra žalovaného, nakoľko právna úprava skončenia zavedenej dozornej správy upravená v § 165 ZoKR de facto analogicky kopíruje možnosti legálneho ukončenia schváleného reštrukturalizačného plánu. Aj z posledne menovaného ustanovenia jasne vyplýva, že dozorná správa končí len v prípade, ak nastane jedna zo zákonom prezumovaných skutočností:
- celý reštrukturalizačný plán bude splnený tak, ako ho schválil súd (inak sa stáva neúčinný a reštrukturalizačným plánom modifikované pohľadávky by boli opäť v plnom rozsahu splatné), alebo
- bude vyhlásený konkurz (k čomu dôjde väčšinou v prípade, ak dlžník reštrukturalizačný plán neplní; vyhlásenie konkurzu na dlžníka však má zabezpečiť práve dozorný správca).
Uvedená právna úprava je, ako je zrejmé, veľmi podobná právnej úprave neúčinnosti reštrukturalizačného plánu, keďže reštrukturalizačný plán je účinný dovtedy, kým sa nestane neúčinným v dôsledku taxatívne vymedzených okolností, alebo pokiaľ na dlžníka nie je vyhlásený konkurz. Iné možnosti, ani skoršie ukončenie dozornej správy, ZoKR a reštrukturalizácii neumožňuje.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností mal žalobca za preukázané, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym a úplným skutkovým zisteniam, pričom nie sú prípustné už žiadne prostriedky procesnej obrany či útoku, ktoré nemohli byť v čase rozhodovanie súdu predložené. Žalovaný nepredložil jediný právne relevantný dôkaz o opaku, a preto je možné dôvodiť, že žalovaný dôkazné bremeno svojich tvrdení, obsiahnutých v jeho odvolaní, ani pri tomto odvolacom dôvode neuniesol.
Žalobca s uvedenou ničím nepodloženou domnienkou žalovaného o údajnej nevymáhateľnosti pohľadávky č. 3 nesúhlasil, a to najmä s poukazom na vyššie uvedenú právnu úpravu neúčinnosti reštrukturalizačného plánu, pričom súčasne doplnil nasledovné:
Druhé reštrukturalizačné konanie 8R/2/2016 bolo začaté dňa 07.04.2016 zverejnením uznesenia Okresného súdu Bratislava I 8R/2/2016 o začatí reštrukturalizačného konania v Obchodnom vestníku č. 66/2016 pod č. 007749. Zo zákona teda jednoznačne vyplýva, že pohľadávky, ktoré žalobcovi ako veriteľovi voči žalovanému vznikli počas reštrukturalizačného konania 8R/2/2016 (tzn. po 07.04.2016), sa podľa § 120 ods. 2 ZoKR neuplatňujú prihláškou, pretože takéto pohľadávky získavajú postavenie prednostných pohľadávok. V súvislosti s prejednávanou incidenčnou žalobou ohľadne pohľadávky č. 3 by sa prednostnou pohľadávkou stal práve Krajským súdom potvrdený a právoplatný rozsudok, ako aj následné rozhodnutie (uznesenie) súdu o náhrade trov konania, opierajúce sa o takýto rozsudok. ZKR v § 120 ods. 2 (okrem už vyššie uvedeného) tiež ustanovuje, že na prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania a tieto sa ani nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, čo znamená, že je možné vymáhať ich aj v exekučnom konaní. Inými slovami, všetky pohľadávky, ktoré súd určí za zistené, predstavujú samostatný exekučný titul, ktorý žalobcovi vzniká voči žalovanému až počas druhého reštrukturalizačného konania (8R/2/2016), a preto tieto pohľadávky získavajú postavenie prednostných pohľadávok. Z uvedeného dôvodu ani nebolo potrebné prihlasovať predmetné pohľadávky do druhej reštrukturalizácie. Žalovaný síce správne cituje jednotlivé znenia ZoKR, opomína však vziať do úvahy skutočnosť, že ním citované ustanovenia sú v plnej miere aplikovateľné predovšetkým na prvú reštrukturalizáciu 6R/7/2012, pričom k druhej reštrukturalizácii 8R/2/2016 sa v zmysle zákona smelo a malo pristúpiť až po splnení všetkých povinností, ktoré žalovanému ako dlžníkovi vyplývajú zo Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, nezabúdajúc pritom ani na povinnosti, ktorú mu boli uložené v súdom schválenom prvom reštrukturalizačnom pláne.
Tvrdenie žalovaného, že je bežným zvykom dozorného správcu poprieť pohľadávky, ak sa nenachádzajú v účtovníctve, síce mohlo byť v minulosti bežnou praxou nedôsledných dozorných správcov, ale jedná
sa aj o absolútne nesprávny postup, ktorý bol zákonodarcom pri neskorších novelizáciách ustanovenia § 124 ods. 1 ZKR dokonca explicitne zakázaný.
Napokon žalobca v tejto súvislosti dodal, že komplex nevysporiadaných vzťahov medzi žalovaným a žalobcom , ktorý je v súčasnej dobe predmetom sporu vedeného pred Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 29Cb/473/2015, sa netýka prejednávanej Pohľadávky č. 3, a preto nemohol byť dôvodom na jej popretie.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností mal žalobca za to, že súd správne na ďalšie úkony žalovaného neprihliadal; taktiež rozhodne nie je možné vyvodiť právny záver, podľa ktorého by začatie druhej reštrukturalizácie automaticky spôsobilo generálnu neúčinnosť prvého reštrukturalizačného plánu (takéto účinky má predsa v zmysle všetkých princípov a zásad zákona o konkurze a reštrukturalizácii iba konkurz), a preto nie je možné vo vzťahu k súdom schválenému RP 6R/7/2012 pristupovať tak, ako by tento nikdy nebol existoval.
Rovnako považoval žalobca za preukázané, že neboli splnené ani zákonom predpokladané podmienky na individuálnu neúčinnosť pôvodného RP 6R/7/2012 vo vzťahu k prejednávanej pohľadávke č. 3, nakoľko individuálna neúčinnosť pôvodného RP 6R/7/2012 vo vzťahu k tejto pohľadávke v zmysle § 158 ods. 1 a 2 ZoKR nastane až v prípade, ak odvolací súd právoplatne potvrdí napadnutý rozsudok a žalovaný neuhradí žalobcovi na jeho výzvu súdom určené pohľadávky ako zistené v celom rozsahu.
Žalobca má za to, že prvý reštrukturalizačný plán je voči pohľadávke č. 3, tvoriacej predmet prejednávanej incidenčnej žaloby, aj naďalej účinný, o čom napokon úplne správne a v súlade so zákonom rozhodol aj prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku.
Napadnutý rozsudok je podľa tvrdenia žalobcu tiež precízne a zrozumiteľne odôvodnený, a preto ničím nepodložené tvrdenia žalobcu, ktoré tento uviedol vo svojom odvolaní, ako odvolacie dôvody rozhodne neobstoja.
S odvolaním sa na všetky skutočnosti uvedené v tomto vyjadrení, ako aj vzhľadom na to, že žalovaný nepreukázal dôvodnosť svojho odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), h) ani g) CSP, žalobca navrhol, aby Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok ako správny potvrdil a žalobcovi voči žalovanému priznal aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalovaného a vyjadrením žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
5. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom. Súd sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi žalovaného, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje. Súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdom v bode č. 37.
6. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu vedeného na súde pod sp. zn. 2Cbi/6/2013, vrátane odvolaním napadnutého rozsudku č.k. 2Cbi/6/2013-102 zo dňa 5. júna 2018 zistil, že súd vecne správne aplikoval ust. § 470 ods. 1, ust. § 90 ods. 1, ods. 2, ust. § 161 ods. 1, ust. § 161 ods. 3 CSP a zistil, že predmetom konania je spor vyvolaný alebo súvisiaci s konkurzom, kde pre pokračovanie v konaní na strane žalobcu je potrebné preukázať vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa na strane žalobcu, alebo doloženie plnomocenstva udelené advokátovi. Zo spisu na súde prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že výzva na doloženie plnomocenstva advokátovi, alebo preukázanie vysokoškolského vzdelania II. stupňa, bola žalobcovi doručená dňa 18.08.2017 (č.l. 43). Žalobca však žiadnym spôsobom súdu, v ním stanovenej lehote, ani ku dňu vydania uznesenia o rozhodnutí vo veci samej, nedoručil listiny, ktorými by preukázal splnenie podmienok, ktoré vyžaduje v tomto konaní zákon CSP. Odvolací súd v zhode so skutkovým záverom zisteným súdom konštatuje, že vzhľadom na
nečinnosť žalovaného v tomto konaní, nereagovanie na výzvy súdu na zastúpenie sa advokátom súd postupoval v súlade s ust. § 90 ods. 1, ods. 2, ust. § 161 ods. 1, ods. 3 CSP.
7. Odvolací súd zároveň konštatuje, že udelenie plnomocenstva advokátovi zo dňa 27.08.2018 až v odvolacom konaní, po vydaní uznesenia súdom, ktorým rozhodol v merite veci, nemožno považovať za úkon, ktorým by došlo k odstráneniu prekážky konania. Plnomocenstvo advokáta na strane žalobcu bolo udelené až 27.08.2018 (č.l. 120) a advokát vykonal procesný úkon odvolania za žalobcu až dňa 28.08.2018 doručením odvolania.
8. Odvolací súd dodáva, že prechodné ustanovenie § 470 ods. 1 CSP upravuje okamžitú aplikabilitu procesných noriem obsiahnutých v CSP, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2016, aj na konanie začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti. Od 1.7.2016 sa vzťahovala na žalovaného povinnosť povinného právneho zastúpenia podľa § 90 ods. 1 CSP, a to vzhľadom na predmet sporu. Súd preto postupoval správne, keď vyzval žalovaného na zvolenie advokáta s poučením, že inak na jeho úkony nebude prihliadať. Súd nebol povinný opätovne vyzvať žalovaného, aby si v konaní zvolil advokáta. Vzhľadom na špeciálnu právnu úpravu sankcie v prípade neodstránenia nedostatku povinného právneho zastúpenia obsiahnutú v ust. § 90 ods. 1 CSP v podobe neprihliadania na úkony strany vykonané bez právneho zastúpenia, je vždy úlohou súdu rozlíšiť, na ktoré úkony už súd neprihliada, pričom ak neprihliada na žalobu, je potrebné konanie zastaviť. Ak konajúci súd neprihliada len na úkony strany, ktoré nemajú za následok začatie konania, pokračuje súd v spore ďalej tak, ako keby takýto úkon nebol urobený.
9. Žalovaný si zvolil právneho zástupcu až dňa 27.8.2018 a ten podal odvolanie dňa 28.8.2018. To znamená, že žalovaný si zvolil právneho zástupcu až v odvolacom konaní, pričom v konaní pred súdom sa k žalobe nevyjadril.
10. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Nakoľko žalovaný prostriedky procesnej obrany neuplatnil v konaní pred súdom (hoci ich mohol uplatniť), nie je možné ich už uplatniť v odvolacom konaní.
11. Žalobca si splnil všetky zákonom stanovené povinnosti vyplývajúce z § 120 ods. 1 ZKR, keď si do reštrukturalizácie 6R/7/2012 riadne a včas prihlásil 19 pohľadávok voči žalovanému, čím sa stal účastníkom súdom schváleného platného reštrukturalizačného plánu.
12. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu o tom, že žiadne právny predpis neobsahuje ustanovenie o tom, že schválením druhej reštrukturalizácie (druhého reštrukturalizačného plánu) platnosť a/alebo účinnosť skôr schváleného reštrukturalizačného plánu zaniká. Neúčinnosť reštrukturalizačného plánu je upravená výlučne v ustanoveniach §§ 157 až 161 ZKR, kde je taxatívne vymedzené, za akých podmienok môže dôjsť buď k individuálnej neúčinnosti súdom schváleného plánu (t.j. k neúčinnosti iba voči dotknutým veriteľom podľa § 157 - 159b ZKR), alebo k jeho generálnej neúčinnosti voči všetkým účastníkom plánu z dôvodu vyhlásenia konkurzu (§ 160 ZKR). Vzhľadom na to, že v uvedenom prípade ide o taxatívne určený výpočet okolností, za ktorých môže dôjsť k neúčinnosti reštrukturalizačného plánu, tento okruh nemožno ľubovoľne rozširovať. Prvý reštrukturalizačný plán je voči pohľadávke č. 3 ešte stále účinný, takže nemôže byť legitímne „nahradený“ novým (druhým) reštrukturalizačným plánom v čase, keď dlžník ešte nesplnil svoje povinnosti a záväzky vyplývajúce mu z prvého reštrukturalizačného plánu. Reštrukturalizačný plán je účinný dovtedy, kým sa nestane neúčinným v dôsledku taxatívne vymedzených okolností, alebo pokiaľ na dlžníka nie je vyhlásený konkurz. Žalobca nebol povinný si opätovne prihlásiť svoju pohľadávku do druhej reštrukturalizácie. Podľa odvolacieho súdu v opačnom prípade by došlo k porušeniu základného práva žalobcu garantovaného v čl. 20 Ústavy SR, v zmysle ktorej do pojmu majetok patrí aj pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi. Aj reštrukturalizačný správca musí postupovať spôsobom, ktorý by základné právo žalobcu vyplývajúce z ústavy nielen neporušoval, ale naopak, garantoval.
13. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov nemôže prihliadnuť na odvolanie žalobcu ani na dôvody v ňom uvedené, nakoľko súd postupoval vecne správne, aplikoval správny právny predpis, a jeho ustanovenia a svoje rozhodnutie riadne zdôvodnil, nie je preto možné na takto zistenom skutkovom základe, ktorý je vecne správne zistený súdom v celom rozsahu, odvolaniu vyhovieť.
14. Na základe uvedeného odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu potvrdil ako vecne správny.
15. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko bol žalobca v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal právo na plnú náhradu trov konania.
16. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).