Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-10-2023.pdf
PDF · 122.7 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/10/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobcov: 1./ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/X, XXX XX E., 2./ F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/X, XXX XX E., obaja žalobcovia právne zastúpení JUDr. Matúšom Hribom, advokátom, so sídlom Tehelná 46, 085 01 Bardejov proti žalovanému: G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpený JUDr. Stanislavom Súletym, advokátom, so sídlom Nám. SNP 1, 085 01 Bardejov, o vrátenie daru, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 5C/34/2021-116 zo dňa 21.04.2023 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
II. P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom. O výške nároku bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 21.04.2023 tak, že žalobu zamietol a stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Žalobcovia žalobou doručenou súdu dňa 19.09.2021 označenou ako vrátenia daru sa voči žalovanému domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi rodinného domu súp č. XXX, postavený na parcele CKN 641/2, evidovaný na LV č. XXXX, k.ú. I. E., obec E., J. K. v podiele 1/1. Rovnako sa domáhali určenia, že žalobkyňa v 2. rade je výlučnou vlastníčkou parcely CKN č. 641/1 o výmere 373 m2 zastavaná plocha a nádvorie, CKN č. 641/2 o výmere 151 m2 zastavaná plocha a nádvorie a CKN č. 642 o výmere 1.231 m2 záhrada zapísané na LV č. XXX, k.ú. I. E., obec Raslavice, okres Bardejov a tiež parcely CKN č. 643 o výmere 795 m2 záhrada zapísaná na LV č. XXXX, k.ú. I. E., obec Raslavice, okres Bardejov. Zároveň žiadali priznať nárok na náhradu trov konania.
3. Medzi stranami nebolo sporné, že na základe darovacej zmluvy zo dňa 07.08.2015 spísanej formou notárskej zápisnice žalobcovia v 1. a 2. rade darovali žalovanému v darovacej zmluve označené nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom súdneho sporu. Na základe darovacej zmluvy bol žalovaný v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník darovaných nehnuteľností.
4. V konaní nebolo preukázané, aby žalobcovia v 1. a 2. rade ako darcovia pred podaním žaloby na súd žiadali žalovaného ako obdarovaného o vrátenie daru. V žalobe podanej na súd žalobcovia poukázali na ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka a v rámci opísania skutkového stavu opísali správanie žalovaného voči darcom, ktoré títo vnímali ako hrubo porušujúce dobré mravy, avšak ani samotná žaloba neobsahovala výzvu žalobcov voči žalovanému na vrátenie daru. Až podaním zo dňa 25.07.2022
(doručeným súdu dňa 26.07.2022) žalobcovia vyzvali žalovaného na vrátenie daru, ktorý je predmetom konania. Uvedené podanie žalobcov bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného na predbežnom prejednaní sporu dňa 27.07.2022, na ktorom bol prítomný aj samotný žalovaný. Na základe uvedeného mal súd I. inštancie za to, že ku dňu rozhodovania súdu o podanej žalobe bolo preukázané, že žalobcovia ako darcovia jednostranným právnym úkonom, podaním zo dňa 25.07.2022, vyzvali žalovaného ako obdarovaného na vrátenie daru.
5. Ďalej súd skúmal, či na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané hrubé porušenie dobrých mravov správaním sa žalovaného ako obdarovaného voči žalobcom ako darcom, alebo členom ich rodiny.
6. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobcovia a žalovaný sú rodinní príbuzní, pričom k darovaniu predmetu daru došlo po niekoľkomesačných vzájomných rozhovoroch medzi nimi. Výsledkom týchto rozhovorov bolo uzavretie darovacej zmluvy, zmluvy o zriadení vecného bremena, vrátane záväzku žalovaného poskytovať žalobcom všestrannú starostlivosť a opateru a to doživotne a bezplatne (odsek 10.4. odôvodnenia). Na základe vzájomnej dohody žalovaný pristúpil k rekonštrukcii rodinného domu a následne sa s rodinou doň presťahoval. Z dokazovania vyplynulo, že pred uzavretím darovacej zmluvy boli vzťahy medzi stranami bezproblémové. K zhoršovaniu týchto vzájomných vzťahov začalo dochádzať postupne už počas rekonštrukcie rodinného domu, resp. pri úprave pozemku okolo neho. Z výsluchov strán sporu, ako aj svedkov mal súd za preukázané, že vzťahy medzi žalobcami a žalovaným sú v súčasnosti vážne narušené, neprebieha medzi nimi konštruktívna a vzájomne ľudsky ohľaduplná komunikácia.
7. Z výsluchov vyplynulo, že medzi žalobcami a žalovaným dochádzalo postupne k viacerým sporom, keďže žalobcovia nesúhlasili s tým, ako žalovaný mal nakladať, resp. užívať darované nehnuteľnosti. Nepáčilo sa im napríklad ako mal žalovaný nakladať s drevom z lesa, ktoré mu mali darovať; ako nakladal so zrnom z družstva; že mal previesť vlastnícke právo k pozemku, ktorý mu darovala žalobkyňa; že im nepostavil garáž alebo prístrešok pre auto; že im na pozemku vysadil stromy; že im elektrická brána komplikuje vstup na pozemok a ďalšie. Je potrebné zdôrazniť, že darovacou zmluvou žalobcovia ako darcovia previedli na žalovaného ako obdarovaného vlastnícke právo k darovaným nehnuteľnostiam, čím vo vzťahu k darovaným nehnuteľnostiam stratili oprávnenia vlastníka nehnuteľnosti. Žalovaný ako vlastník uvedených nehnuteľností získal oprávnenie držať, užívať a nakladať s darovanými nehnuteľnosťami. Žalobcovia sa stali oprávnenými užívať predmetné nehnuteľnosti iba v rozsahu zmluvy o zriadení vecného bremena (odsek 10.3. odôvodnenia). Na základe vykonaného dokazovania má súd za to, že žalobcovia si plne neuvedomujú uvedené právne dôsledky uzavretej darovacej zmluvy. Žalovanému darované nehnuteľnosti stále vnímajú ako vlastnícky patriace im, a preto vo vzťahu k darcovi požadujú aby sa tieto užívali, resp. nakladalo sa s nimi podľa ich požiadaviek. Uvedené vnímanie žalobcov následne viedlo k nezhodám so žalovaným a bolo primárnou príčinou zhoršenia vzťahov medzi darcami a obdarovaným. Je potrebné zdôrazniť, že žalobcovia ako oprávnení z vecného bremena sú oprávnení užívať rodinný dom a to výlučne prízemie a celú parcelu č. 641. Z dokazovania nevyplynulo, aby im žalovaný ako výlučný vlastník uvedených nehnuteľností v uvedenom užívaní bránil. Žalovaný sa zaviazal v súvislosti s užívaním nehnuteľnosti hradiť všetky náklady, rovnako tak sa zaviazal poskytovať všestrannú starostlivosť žalobcom bezplatne. Z dokazovania nevyplynulo, aby žalovaný žiadal od žalobcov, či už preplatenie nákladov za užívanie nehnuteľnosti, či už nákladov za poskytovanie starostlivosti, napr. úhradu cestovných výdavkov za prepravu na lekárske vyšetrenie. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovia prispeli, či už na rekonštrukciu domu alebo nejaké opravy a údržby a rovnako tak aj na cestovné na lekárske vyšetrenie, avšak žalovaný ich o poskytnutie finančných príspevkov na uvedené záležitosti nežiadal, žalobcovia ich poskytli dobrovoľne a z vlastného podnetu.
8. Uvedené nezhody ohľadne užívania a nakladania s darovanými nehnuteľnosťami viedli postupne k takému zhoršenie vzájomných vzťahov, že vzájomná komunikácia medzi žalobcami a žalovaným viazne. V zásade obe strany sa jej vyhýbajú, prebieha v minimálnom rozsahu. Táto vzájomná „nekomunikácia“ mala následne vplyv aj na bežné susedské spolužitie strán sporu v rodinnom dome, ako aj na plnenie záväzku žalovaného poskytovať žalobcom potrebnú starostlivosť a opateru. Teda dochádzalo k ďalším nedorozumeniam, nezhodám strán sporu ohľadne bežných denných udalostí. Vzájomné nezhody a spory dospeli do stavu, že žalovaný sám aktívne nekontaktuje žalobcov s cieľom zistiť, či títo niečo potrebujú, aby mohol splniť svoju povinnosť všestrannej starostlivosti a opatery. A na druhej strane aj žalobcovia minimálne kontaktujú žalovaného so svojimi požiadavkami a očakávajú, že žalovaný
iniciatívne sám niečo vykoná, či už ohľadne starostlivosti a opatery o nich, alebo ohľadne opravy a údržby rodinného domu.
9. Pokiaľ ide o skutok opísaný v žalobe ako neposkytnutie pomoci žalovaným dňa 15.12.2020 ohľadne odvozu žalobcov k lekárovi do Prešova, tak k tomu súd I. inštancie konštatuje, , že žalovaný opakovane zabezpečoval na základe požiadaviek samotných žalobcov ich odvoz na lekárske vyšetrenia. Zhoršenie vzájomnej komunikácie medzi nimi však malo dopad aj na zabezpečenie potrebnej starostlivosti a opatery. Súd má za to, že uvedené viedlo k nedorozumeniu medzi žalobkyňou a žalovaným ohľadne dňa, na ktorý potrebujú zabezpečiť odvoz. Žalobkyňa potrebovala zabezpečenie odvozu na deň 15.12.2020, avšak žalovaný mal za to, že žalobkyňa žiada zabezpečiť odvoz až na deň 16.12.2020. To viedlo k nezabezpečeniu odvozu zo strany žalovaného na deň 15.12.2020, avšak uvedený skutok sám o sebe nemožno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Ako už bolo vyššie konštatované, žalovaný opakovane zabezpečoval žalobcom odvoz na lekárske vyšetrenie a aj na deň 16.12.2020 zabezpečil svojho brata, ktorý mal vykonať samotný odvoz žalobcov, keďže v uvedený deň žalovaný z dôvodu pracovných povinností nemohol vykonať odvoz žalobcov osobne. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v zmysle záväzku žalovaného zabezpečovať starostlivosť a opateru žalobcov nie je nevyhnutné, aby uvedenú povinnosť (v danom prípade odvoz na lekárske vyšetrenie) vykonal osobne žalovaný. Žalovaný uvedenú povinnosť môže riadne plniť aj prostredníctvom tretích osôb, či už napr. zabezpečením rodinného príbuzného alebo podnikateľa, ktorý podniká v oblasti poskytovania prepravy osôb.
10. Ak ide o skutok, ktorý sa odohral na Vianoce 2020, tak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia ochoreli na Covid-19. Ešte v priebehu Štedrého dňa žalovaný videl žalobcu pohybovať sa po dvore. Zároveň žalobkyňa nachystala večeru, pričom následne na žalobcov doľahla choroba tak silno, že zostali ležať v posteli a to až do 28. decembra, keď prišli rodinní príbuzní žalobcov, ktorí kontaktovali rýchlu zdravotnú službu. Od večera 24.12. až do 28.12. žalobcovia ležali v posteli, nevládali sa najesť, zavolať si pomoc. Z dokazovania nebolo preukázané, či sa žalovaný počas celej uvedenej doby zdržiaval spolu s rodinou v rodinnom dome v mieste trvalého bydliska, alebo bol napr. u manželkiných rodičov, čo v rámci výsluchu pripustila samotná žalobkyňa. Z dokazovania však vyplynulo, že dňa 28.12. sa žalovaný nachádzal v rodinnom dome a videl, že kvôli žalobcom prišla rýchla zdravotná služba, avšak žalovaný nezisťoval, prečo prišla zdravotná služba a aký je zdravotný stav žalobcov. Uvedené konanie, resp. nekonanie žalovaného, ktorý o žalobcov štyri dni počas Vianoc neprejavil žiaden záujem zistiť ako sa majú, či niečo nepotrebujú a hlavne keď vedel, že kvôli žalobcom prišla rýchla zdravotná služba a vôbec neprejavil záujem zistiť, čo sa so žalobcami zdravotne deje, súd považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. A to hlavne s poukazom na záväzok žalovaného poskytovať žalobcom všestrannú starostlivosť a opateru. Zároveň však uvedené správanie žalovaného súd neposúdil ako hrubo porušujúce dobré mravy. Súd s poukazom na vyššie opísané dokazovanie a zistené vzájomné vzťahy medzi stranami sporu má za to, že uvedené správanie žalovaného voči žalobcom nedosiahlo značnú intenzitu, ktoré svojím trvaním, priebehom a spôsobom nadobudlo povahu hrubého porušenia. V zmysle ustálenej judikatúry pri posudzovaní, či určité správanie obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, je potrebné vychádzať aj z princípu vzájomnosti. Ako už vyššie bolo konštatované, tak na základe vykonaného dokazovania súd I. inštancie dospel k záveru, že žalobcovia plne neakceptovali právne dôsledky darovania nehnuteľností žalovanému. Uvedené viedlo k nezhodám medzi stranami darovacej zmluvy a strán sporu, keďže žalobcovia otvorene prejavovali svoju nespokojnosť s užívaním a s nakladaním darovaných nehnuteľností, čo viedlo k vzájomným konfliktom a celkovému zhoršeniu vzťahov a komunikácie medzi nimi. V tomto kontexte nie je možné považovať správanie sa žalovaného, ktorý počas štyroch dní vôbec nekontaktoval žalobcov a následne ani nezisťoval priamo u zdravotníkov ich zdravotný stav, za konanie hrubo porušujúce dobré mravy. Vzájomná komunikácia žalobcov a žalovaných bola už v tom čase minimálna, obmedzovala sa na minimálnu mieru a to z oboch strán sporu. Následne dňa 29.12. žalovaný u žalobcov zisťoval ako sa majú, či niečo potrebujú a podľa ich požiadaviek zabezpečil potrebný nákup potravín.
11. V takejto dôkaznej situácii súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že na strane žalovaného došlo k takému správaniu, ktoré by súd mohol kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov a na základe ktorých by im vznikol nárok na vrátenie daru. Vzhľadom na uvedené, súd žalobu žalobcov v 1. a 2. rade o vrátenie daru zamietol.
12. Súd zároveň zdôraznil, že zamietnutie predmetnej žaloby nebráni, aby sa žalobcovia na inom skutkovom základe domáhali opätovne vrátenia daru, ak žalovaný sa voči žalobcom dopustí správania, ktoré bude možné kvalifikovať ako hrubo porušujúce dobré mravy. Zamietnutie žaloby o vrátenie daru nebráni ani tomu, aby žalobcovia sa voči žalovanému aj súdnou cestou domáhali plnenia jeho povinností vyplývajúcich zo zmluvy o zriadení vecného bremena, resp. povinnosti poskytovať žalobcom všestrannú starostlivosť a opateru.
13. Prvostupňový súd poukázal na § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého by žalovanému patrila náhrada trov konania v celom rozsahu, keďže žalobcovia boli v konaní o vrátenie daru vecne neúspešní. Súd však postupom podľa § 257 CSP stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa videl s poukazom na skutkové okolnosti predmetného sporu. Z dokazovania vyplynulo, že vzájomné vzťahy strán sporu sú vzájomne narušené, pričom aj zo strany žalovaného došlo vo vzťahu k žalobcom ku správaniu, ktoré súd posúdil ako porušujúce dobré mravy. Zároveň prípadne uložená povinnosť žalobcom nahradiť žalovanému trovy konania by mohla prispieť k zhoršeniu vzájomných vzťahov a to vzhľadom na skutočnosť, že spoločne obývajú rodinný dom. Súd v tejto súvislosti zohľadnil, že žalobcovia darovali žalovanému dar značnej hodnoty a nepovažuje za spravodlivé, aby žalobcovia napriek neúspechu v spore, znášali trovy konania samotného žalovaného.
14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia. V podanom odvolaní poukázali na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.
15. Za prvý odvolací dôvod žalobcovia považovali skutočnosť, že súd prvej inštancie neprihliadal na ich doplnenie tvrdení. Súd mal na doplnenie ich tvrdení prihliadať ako na zmenu žaloby. Súd mal na doplňujúce podanie zo dňa 16.09.2022 prihliadať, pretože žalobcovia v ňom uviedli celý okruh ďalších porušení dobrých mravov oproti tým uvádzaným v žalobe. Žalobcovia nemuseli svoje podanie označiť ako zmena žaloby, avšak je podľa nich nevyhnutné dospieť k záveru, že bola vykonaná zmena žaloby doplnením rozhodujúcich okolností pre vrátenie daru. Napokon nové okolnosti sa týkajú iných porušení, ako tie, ktoré boli v žalobe uvádzané. Súd mal v prvom rade rozhodnúť o pripustení zmeny žaloby podľa ust. § 142 ods. 1 CSP, čo neurobil, čím konanie rozhodne zaťažil vadou a nesprávne právne posúdil aj podanie žalobcov.
16. Za ďalší odvolací dôvod považujú skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil intenzitu porušenia dobrých mravov zo strany žalovaného, a teda vec nesprávne právne posúdil. Žalobcovia majú za to, že zo skutkových zistení vyplýva porušovanie v každom jednom smere, to znamená značnej intenzity, sústavnosti v porušovaní, aj v neposkytnutí potrebnej pomoci. Na základe uvedeného žiadali, aby rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
17. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný listom zo dňa 12.06.2023, v ktorom uviedol, že sa stotožnil so skutkovým a právnym názorom prvoinštančného súdu. Mal za to, že na základe vykonaného pomerne rozsiahleho dokazovania konajúci súd vo veci samej rozhodol v súlade so zákonom, ak nárok žalobcov na vrátenie daru zamietol. Pokiaľ ide o písomne podanie žalobcov zo dňa 16.09.2022, ktoré žalobcovia v podanom odvolaní prezentujú ako zmenu žaloby, o pripustení ktorej mal podľa ich názoru prvoinštančný súd rozhodnúť podľa § 142 ods. 1 CSP, tak v tejto otázke poukázal na to, že z obsahu tohto podania nevyplýva, že by týmto podaním malo ísť o zmenu žaloby podľa ust. § 140 CSP. Ani v ďalšom priebehu konania, po doručení tohto podania súdu, žalobcovia nijakým spôsobom toto podanie neprezentovali akú zmenu žaloby a do ukončenia dokazovania nenavrhovali konajúcemu súdu vykonanie dokazovania k tam opísaným skutkovým tvrdeniam. V tejto otázke sa tak žalovaný stotožnil s právnym názorom prvoinštančného súdu.
18. Žalobcovia v podanej žalobe opísali dva prípady správania sa žalovaného, ktorým mal podľa ich názoru hrubo porušiť dobré mravy voči nim a to Vianoce 2020 a odvoz k lekárovi dňa 15.12.2020. V prípade zabezpečenia odvozu k lekárovi 15.12.2020 sa podrobne vyjadril žalovaný v priebehu konania. To, že požiadavka žalobkyne v 2. rade bola na dátum 16.12.2020 a nie 15.12.2020, ako je tvrdené žalobkyňou v 2. rade, potvrdil brat žalovaného L. H., ktorý bol ochotný v tomto termíne odvoz zabezpečiť z dôvodu, že žalovaný ako profesionálny vojak, pre krátkosť času od požiadavky žalobkyne v 2. rade a jeho neodkladných povinností vo vtedajšom výnimočnom stave, nemohol túto službu žalobcom zabezpečiť sám. Ku tejto udalosti predloženému listinnému dôkazu – rukou písanému textu, považoval
žalovaný za potrebné poukázať na to, že text „Odmietol som odvoz 15. XII. 2020 – utorok“ nepísal žalovaný. Ním písaný text, je text nižšie uvedený a to „Z dôvodu zabezpečenia 12 hodinovej smeny vo výnimočnom stave krajiny nemôžem Tkáč.“ Len vizuálnym porovnaním oboch tam uvedených textov je jednoznačne zrejme, že ich nepísala jedna a tá istá osoba. Text písaný žalovaným bola bezprostredná reakcia na požiadavku žalobkyne v 2. rade na zabezpečenie odvozu k lekárovi. Následne to žalovanému nedalo a preto o pomoc požiadal brata L. s deklarovaným termínom odvozu 16.12.2020, čo bol brat žalovaného ochotný zabezpečiť. V tejto súvislosti ako účelové považoval žalovaný tvrdenie žalobcov, že v tejto otázke žalovaný šikovne argumentoval omylom v dátumoch. Aj k okolnostiam z Vianoc 2020 sa žalovaný podrobne vyjadril. Žalovaný nijakým spôsobom nechce zľahčovať ochorenie žalobcov na Covid 19 z tohto obdobia, avšak udalosti z tohto obdobia nenasvedčovali tomu, že žalobcovia takýto problém majú, nakoľko sa nijakým spôsobom (telefonicky, búchaním, kričaním) pomoci nedomáhali, resp. pomoc nepožadovali. Ak by tomu tak bolo, určite by žalovaný žalobcom príslušnú pomoc či opateru primeranú vtedajším pomerom poskytol, čo následne aj podľa ich požiadaviek vykonal. Súd správne prihliadol na to, či prípadne nevhodné správanie sa obdarovaného nebolo vyprovokované samotným darcom, teda správne podľa nášho názoru vychádzal z princípu vzájomnosti. Vo vzťahu k princípu vzájomnosti žalobcovia v odvolaní uvádzajú, že starší ľudia, darcovia, dôvodne očakávajú vďaku a rešpekt od mladšieho človeka, ktorý bol obdarovaný, a že majú za to, že nebolo preukázané, aby sa žalobcovia hrubo správali k žalovanému, ktorý by tak mal právo na revanš. Výsledky vykonaného dokazovania svedčia o tom, že žalobcovia si vďaku či rešpekt od žalovaného za prevod darovaných nehnuteľností vykladajú tak, že žalovaný a členovia jeho rodiny budú predmetné nehnuteľností užívať a nakladať s nimi tak, ako si to predstavujú žalobcovia. V tejto otázke správne ustálil prvoinštančný súd, že žalobcovia si plne neuvedomujú právne dôsledky uzavretej darovacej zmluvy a že žalovanému darované nehnuteľnosti stále vnímajú ako vlastnícky patriace im. A práve táto skutočnosť postupne viedla k zhoršeniu vzťahov medzi žalobcami a žalovaným. Žalovaný podotkol, že k zhoršeniu vzťahov medzi účastníkmi konania došlo nie správaním sa žalovaného, ale práve správaním sa žalobcov a najmä žalobkyne v 2. rade. Prípady nevhodného správania sa žalobcov voči žalovanému, resp. „výčitky“ k jeho osobe prvoinštančný súd uvádza v bode 39. odôvodnenia rozsudku. Ďalšie prípady ich nevhodného správania sa, tvoria obsah vyjadrenia žalovaného k žalobe, sú uvedené v jeho výpovedi, či výpovediach jeho otca a brata. Žalovaný je si vedomý svojho záväzku vyplývajúceho pre neho zo zmluvy o zriadení vecného bremena a tento svoj záväzok si chce aj do budúcna riadne plniť tak, aby bolo dané za dosť potrebám žalobcov ako oprávnených z vecného bremena. Z hľadiska terajších bytových podmienkach žalobcov považuje žalovaný za potrebné uviesť, že kompletnou rozsiahlou rekonštrukciou darovaného domu, do ktorej žalovaný investoval cca 90.000,- eur vytvoril žalovaný žalobcom čo do bytového komfortu neporovnateľné podmienky s tými, aké mali žalobcovia pred rekonštrukciou domu. Súc si vedomý svojich povinností, a hlavne v záujme zlepšenia vzájomných vzťahov a komunikácie so žalobcami, bol žalovaný aktívny v rámci predžalobnej komunikácie so žalobcami, resp. ich právnym zástupcom. V rámci predžalobnej komunikácie boli riešené otázky, akým spôsobom budú žalovanému predkladané žiadosti napr. na odvoz k lekárovi, aby nemohlo byť spochybnené, čo a na kedy sa žiadalo a čo bolo poskytnuté, aby nedochádzalo k rozporom aká služba má byť poskytnutá. V týchto otázkach právny zástupca žalobcov navrhol oznamovanie SMS správami maximálne 2 týždne a minimálne týždeň vopred tak, aby mal žalovaný časový priestor na zabezpečenie požadovanej služby. K realizácii tohto návrhu však z dôvodov nie na strane žalovaného nedošlo. Poukazujúc na výsledky vykonaného dokazovania, ako aj na vyššie uvedené, žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil v celom rozsahu rozsudok Okresného súdu Bardejov zo dňa 21.04.2023 č.k. 5C/34/2021-116.
19. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 377 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vo veci vykonal všetky potrebné dôkazy, vyvodil z nich správne skutkové zistenia, dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach a takto zistený skutkový stav aj náležite posúdil podľa relevantných právnych noriem vzťahujúcich sa na danú vec. Súd dal odpoveď na všetky podstatné otázky, ktoré sa vzťahujú k posúdeniu uplatneného nároku žalobcov.
20. Po oboznámení sa s obsahom spisu, ako aj napadnutým rozhodnutím okresného súdu odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne. Rozhodnutie okresného súdu je nielen dostatočne podrobné, presvedčivé, ale i jasné, zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými otázkami a aspektmi, teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP a je aj v súlade s relevantnou rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky, ako aj príslušnou judikatúrou. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, tak ako to namietajú žalobcovia vo svojom odvolaní. Naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrne a v celom rozsahu, aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Dôvodná preto nie je námietka žalobcov, že v rozhodnutí okresného súdu absentuje vyhodnotenie dôkazov resp. vyhodnotenie skutkového stavu. Okresný súd sa zaoberal všetkými podstatnými námietkami strán sporu a vo veci rozhodol spravodlivo a zákonné.
21. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z celého komplexu vykonaných dôkazov, pričom je nepochybné, že vykonané dôkazy objektívne vyhodnotil, pričom závery súdu v tomto smere nie sú vôbec v rozpore s tvrdeniami žalobcov. Podstatné rozdiely sú v tom, že v týchto záveroch žalobcovia vidia naplnenie ust. § 630 Občianskeho zákonníka, okresný súd však v zistených skutočnostiach nevidel naplnenie podmienok pre vrátenie daru, s čím sa odvolací súd stotožňuje v plnom rozsahu. Správny je záver okresného súdu o tom, že skutočnosti namietané v žalobe nie je možné považovať za správanie, ktoré by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ako to má na mysli ust. § 630 Občianskeho zákonníka. S týmto názorom sa aj odvolací súd stotožňuje.
22. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre naplnenie ust. § 630 Občianskeho zákonníka sa vyžaduje hrubé porušovanie dobrých mravov, pričom je potrebné zohľadniť predovšetkým intenzitu, dĺžku a dôsledky porušenia dobrých mravov obdarovaným. Pre toto posúdenie sú rozhodujúce objektívne okolnosti a nie prípadné subjektívne okolnosti na strane darcu, spočívajúce napríklad v jeho predstavách, ako mal obdarovaný s darom naložiť. Za hrubé porušenie dobrých mravov možno považovať porušenie značnej intenzity alebo porušovanie, ktoré možno označiť ako sústavné. Nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, však napĺňa znaky § 630 Občianskeho zákonníka.
23. Právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi. Toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významom porušení dobrých mravom obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu. Znaky skutkovej podstaty vrátenia daru nenapĺňa nevďak, prípadne ojedinelý exces správania obdarovaného.
24. Odvolaciemu súdu je zrejmé, že medzi stranami sporu, medzi žalobcami a žalovaným sú komunikačné problémy a došlo k ku vzájomným konfliktom, ktoré možno považovať za rozporné s dobrými mravmi. Došlo k viacerým vzájomným schválnostiam a miskomunikácii medzi stranami sporu. Ani tieto zistenia však tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd nepresvedčili o dôvodnosti aplikácie ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Súd totiž tieto zistenia hodnotil neizolovane, ale vo vzájomnej súvislosti aj s inými zisteniami a dobré mravy skúmal nielen z hľadiska ich dodržiavania zo strany žalovaného po prijatí daru, ale aj z hľadiska ich dodržania v procese uplatňovania práva na vrátenie daru žalobcami proti žalovanému. V tomto kontexte súd prvej inštancie skúmal, či žalovaný vo vzťahu k žalobcom pred uplatnením práva na vrátenie daru značne intenzívne alebo sústavne porušoval pravidlá všeobecne uznávané spoločnosťou, hoci nie právne záväzné, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania, a to najmä pravidlá správania, etiky, morálky a mravnosti. Pravidlám dobrých mravov zodpovedá okrem iného aj povinnosť obdarovaného postarať sa o darcu, ktorému svedčí právo zo „zaopatrovacej“ zmluvy. Na druhej strane im však zodpovedá aj povinnosť darcov rešpektovať obdarovaného, rešpektovať jeho súkromie, povinnosti vyplývajúce z profesionálneho života a prispieť k vzájomnému spolunažívaniu vhodnou komunikáciou, vhodným vzájomným správaním k vytvoreniu vzájomnej pohody v rámci spolunažívania v rodinnom dome. Dobrým mravom zodpovedá aj rešpektovanie práv iných a nie zneužívanie práv vlastných. Pri posúdení dôvodov na vrátenie daru podľa
§ 630 Občianskeho zákonníka je potrebné posudzovať nielen správanie obdarovaného, ale aj správanie darcu, teda je potrebné uplatniť princíp vzájomnosti (uznesenie NS SR vo veci 8Cdo/288/2019).
25. Nezhody ohľadne užívania, nakladania s darovanou nehnuteľnosťou viedli k zhoršeniu vzájomných vzťahov a k zhoršeniu vzájomnej komunikácie, ktorá medzi stranami viazne, čo malo aj následne vplyv na bežné spolužitie strán sporu v rodinnom, ako aj na plnenie záväzku žalovaného poskytovať žalobcom potrebnú starostlivosť a opateru. V žalobe boli vymedzené v podstate dva skutky resp. situácie, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. V prvom prípade sa jedná o neposkytnutie pomoci žalovaným dňa 15.12.2023 pri odvoze žalobcov k lekárovi do Prešova. Z vykonaného dokazovania, aj podľa odvolacieho súdu nemožno v žiadnom prípade hodnotiť nezáujem zo strany žalovaného poskytnúť odvoz resp. potrebnú starostlivosť. V danom prípade možno poukázať na zlú komunikáciu medzi stranami sporu, nie však hrubé porušovanie dobrých mravov. Rovnako, pokiaľ ide o ďalší v žalobe uvádzaný skutok, ktorý sa mal odohrať na Vianoce 2020, tak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia ochoreli na Covid -19, kedy im počas choroby obdarovaný nemal poskytnúť potrebnú starostlivosť. Rovnako z konania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že sa nejedná o konanie, ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy. Ako konštatoval súd prvej inštancie, pri posudzovaní, či určité správanie obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, je potrebné vychádzať aj z princípu vzájomnosti. Celková komunikácia medzi stranami viedla k vzájomným konfliktom a zhoršeniu vzťahov medzi nimi, keďže v čase Vianoc 2020 už medzi stranami bola minimálna možná komunikácia, došlo k určitému vzájomnému odcudzeniu strán sporu. Z vykonaného dokazovania bolo rovnako preukázané, že dňa 29.12.2020 žalovaný u žalobcov zisťoval, či majú nejaké požiadavky a podľa ich požiadaviek zabezpečil nákup potravín. Povinnosť žalovaného poskytnúť potrebnú starostlivosť darcom nemožno podľa názoru odvolacieho súdu vykladať extenzívne v tom smere, žeby mala byť vykonávaná na dennej báze resp. permanentne. S požiadavkou zabezpečenia starostlivosti zásadne kontaktovali žalobcovia žalovaného, pričom v kritickom období až do návštevy dňa 29.12 tomu tak nebolo. Z uvedeného vyplýva, že i keď medzi stranami boli preukázateľné zlé vzťahy a darcovia s obdarovaným nedokázali spolu komunikovať bez vzájomných konfliktov, výhrady žalobcov predložené v prvoinštančnom i odvolacom konaní, že len a výlučne zo strany žalovaného v rozhodnom období dochádzalo k sústavnému pretrvávajúcemu a dlhodobému porušovaniu dobrých mravov hrubým spôsobom, zostali len v rovine subjektívnych tvrdení a v konaní neboli preukázané. Naopak, z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie (najmä z výpovedí svedkov) vyplýva, že k zhoršeniu vzájomných vzťahov došlo vzájomnou miskomunikáciou oboch strán.
26. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovia nepreukázali kvalifikované porušenie dobrých mravov žalovaným pred jednostranným právnym úkonom – žiadosťou o vrátenie daru a zároveň aj ich konanie vo vzťahu k žalovanému je v rozpore s dobrými mravmi, a teda neboli naplnené podmienky § 630 Občianskeho zákonníka pre uplatnenie práva na vrátenie daru žalobcami. Tomuto záveru niet čo vytknúť. Keďže žalovaný – obdarovaný sa nedopustil voči žalobcom – darcom protiprávneho konania v rozpore s dobrými mravmi takej intenzity, ktoré by bolo právne relevantným dôvodom pre vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka, doručením výzvy na vrátenie daru zo dňa 25.07.2022 žalovanému nedošlo momentom doručenia ku zrušeniu darovacej zmluvy a k obnoveniu vlastníckeho práva darcov k nehnuteľnostiam.
27. Pokiaľ odvolatelia poukázali na svoje podanie zo dňa 16.09.2022, v ktorom uviedli celý okruh ďalších porušení dobrých mravov, a teda nových skutkových tvrdení oproti pôvodne podanej žalobe, tu sa odvolací súd rovnako stotožnil s procesným postupom súdu prvej inštancie, keď tieto skutkové tvrdenia pre rozhodnutie vo veci samej nevzal do úvahy, aj keď z iných právnych dôvodov, ako uvádzal súd prvej inštancie. V tomto smere odvolací súd poukazuje na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 ods. 2 CSP, ktorá v predmetnej veci nastala. Žalobcovia boli procesným podaním zo strany súdu prvej inštancie uznesením pod č.k. 5C/34/2021-42 zo dňa 19.11.2021 správne procesne poučení, aby uviedli ďalšie skutočnosti a označili dôkazy na preukázanie svojich tvrdení s tým, že na neskôr predložené označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadať. Podľa citovaného zákonného ustanovenia § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Odvolací súd konštatuje, že uvedené ďalšie skutkové tvrdenia predložili žalobcovia, ktorí boli právne zastúpení kvalifikovaným spôsobom právnym zástupcom z radov advokátov až cca rok po začatí súdneho konania podaním zo dňa 19.09.2022. Správny bol preto postup súdu prvej inštancie, pokiaľ na rozšírenie skutkových tvrdení, ktoré by mohli znamenať aj zmenu žaloby s ohľadom na
sudcovskú koncentráciu konania, neprihliadol. Dôkazné bremeno a procesná povinnosť v tomto smere zaťažuje žalobcov.
28. Odvolací súd považuje rovnako za zákonný a správny súvisiaci výrok súdu prvej inštancie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán v konaní pred súdom prvej inštancie, a to z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré v odôvodnení bližšie vysvetlil.
29. Odvolací súd nezistil žiadne pochybenia okresného súdu a preto rozsudok okresného súdu ako vecne správne potvrdil, a to aj vo výroku o trovách konania.
30. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).