Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2CoE-89-2020.pdf
PDF · 92.11 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/89/2020
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: BENCONT COLLECTION, a.s.., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., IČO: 50 361 368, sídlo: Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnému: W. B., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX R. č. XXX, zast. Mgr. Martin Jankovič, advokát so sídlom Železničná 257/19, 050 01 Revúca, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 2.042,90 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Kálmana Mikszatha 268, 979 01 Rimavská Sobota, pod sp. zn. EX 915/2015, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 5Er/440/2015-72 zo dňa 10. júla 2018, takto
rozhodol:
Odvolanie oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 5Er/440/2015-72 zo dňa 10. júla 2018 do výroku IV. o trovách konania povinného o d m i e t a .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Revúca (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým Uznesením č. k. 5Er/440/2015-72 zo dňa 10. júla 2018 vo výroku I. exekučné konanie zastavil, vo výroku II. povinnému priznal nárok voči oprávnenému na náhradu trov konania v plnom rozsahu, vo výroku III. priznal súdnemu exekútorovi nárok voči oprávnenému na náhradu trov exekučného konania v plnom rozsahu, vo výroku IV. povinnému nepriznal náhradu trov konania a vo výroku V. súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekučného konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 27. apríla 2015 bola súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 15. marca 2015 , ktorý bol súdu doručený dňa 30. marca 2015. Exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, Arbitrážna a Mediačná, a.s. sp. zn. ISB0910008 zo dňa 11. novembra 2011. Uznesením exekučného súdu č. k. 5Er/440/2015-21 zo dňa 17. januára 2018 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41CoE/113/2018-58 zo dňa 16. mája 2018 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Exekučné konanie v danom prípade začalo dňa 30. marca 2015, na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 11. novembra 2011, sp. zn. ISB0910008, exekučný súd preto pri svojom rozhodovaní postupoval podľa Exekučného poriadku v platnom znení a v rozsahu ustanovení týkajúcich sa exekučných konaní vedených na podklade rozhodcovských rozhodnutí podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2014. Vzhľadom na to, že uznesenie exekučného súdu č. k. 5Er/440/2015-21 zo dňa 17. januára 2018 nadobudlo dňa 03. júla 2018 právoplatnosť, v spojení s Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoE/113/2018-58 zo dňa 16. mája 2018, exekučný súd podľa § 44 ods. 4 Exekučného poriadku exekučné konanie zastavil. Ďalej exekučný súd uviedol, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, nakoľko navrhol vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, rozhodcovského rozsudku vydaného na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, rozhodcovskej doložky, ktorá je neplatná a v žiadnom prípade nezakladá právomoc rozhodcovského súdu Takýto rozhodcovský rozsudok je potom nulitným právnym aktom, čo zároveň znamená, že neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia. Oprávnený je
preto povinný platiť trovy súdneho exekútora podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a trovy konania povinného v zmysle § 256 ods. 1 CSP a § 9a Exekučného poriadku. Vzhľadom na uvedené exekučný súd rozhodol, že povinný má nárok voči oprávnenému na náhradu trov konania v plnom rozsahu a súdny exekútor má nárok voči oprávnenému na náhradu trov exekučného konania v plnom rozsahu. Povinnému žiadne trovy konania nevznikli a súdny exekútor si náhradu trov exekučného konania neuplatnil. Vzhľadom na uvedené exekučný súd rozhodol tak, že povinnému ani súdnemu exekútorovi náhradu trov konania nepriznal.
2. Proti predmetnému uzneseniu v časti výroku IV. o nepriznaní trov konania povinnému podal odvolanie povinný, nakoľko podľa jeho názoru neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (§ 365 ods. 1 písm. c) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Odvolanie odôvodnil tým, že súd v napádanom uznesení odcitoval zákonné ustanovenie § 256 ods. 1 CSP o procesnom zavinení zastavení konania, kedy súd prizná protistrane náhradu trov konania, avšak opomenul sa vysporiadať s ďalšími zákonnými ustanoveniami (§ 262 CSP, § 200 a § 202 Exekučného poriadku). S poukazom na uvedené zákonné ustanovenia má povinný za to, že exekučný súd mal oprávnenie v postavení sudcu, kompetenciu rozhodnúť o zastavení exekúcie a o nároku na náhradu trov konania uznesením a až po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia mal vydať vyšší súdny úradník uznesenie, ktorým by rozhodol o výške trov konania. Povinný ďalej uviedol, že výšku trov si riadne uplatnil v predmetnom exekučnom konaní, a aj napriek tejto skutočnosti mu exekučný súd v napádanom uznesení trovy konania nepriznal, aj keď mu priznal nárok na ich náhradu výrokom II., čím sa stalo jeho rozhodnutie arbitrárne, nelogické a nepreskúmateľné s odkazom na spisový materiál. Exekučný súd pritom dokonca rozhodol o trovách konania bez návrhu, keďže trovy konania predstavujú súčasť celého súdneho procesu, t. j. tak ako má súd povinnosť rozhodnúť o veci samej, tak má aj povinnosť rozhodnúť o trovách konania. Rozhodovanie o náhrade trov konania má dve samostatné fázy. Prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (tu zastavenie exekúcie). Pokiaľ má konečné rozhodnutie formu rozsudku (v tomto prípade sa jednalo o uznesenie), rozhodne súd o nároku na náhradu trov konania samostatným výrokom, ktorý má povahu uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu je podľa povinného prípustné odvolanie [§ 357 písm. m) CSP]. Druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci. Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť v zmysle § 239 a nasl. CSP, o ktorej rozhodne sudca súdu prvej inštancie. Exekučný súd však v predmetnom prípade opomenul uvedený krok, a tak znemožnil povinnému právo na prístup k súdu a taktiež právo na riadny zákonný opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu. Až rozhodnutie sudcu o sťažnosti je konečné, bez možnosti ďalších opravných prostriedkov. Z ustanovenia § 262 ods. 2 CSP vyplýva, že nová úprava zveruje rozhodovanie o výške náhrady trov konania súdom prvej inštancie, kde túto časť rozhodnutia realizuje poverený vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Účastník sporu, ktorý sa obracia na súd, si je vedomý, že konanie pred súdom so sebou prináša vynaloženie finančných prostriedkov počnúc zaplatením súdneho poplatku a následnými nákladmi konania, ktoré v jeho priebehu znáša. Povinný ďalej uviedol, že nárok na náhradu trov konania je procesným nárokom. Až na základe rozhodnutia súdu o výške náhrady trov konania vzniká jednej strane voči druhej právo na plnenie (pohľadávka). Keďže ide vždy o uznesenie, lehota na plnenie začína plynúť od jeho doručenia. Uplynutím lehoty na plnenie je uznesenie vykonateľné (§ 238 ods. 3 CSP). To platí bez ohľadu na skutočnosť, či bola proti uzneseniu o výške náhrady trov konania podaná sťažnosť. Ďalej povinný v odvolaní odkazuje na zákonné ustanovenia § 239 ods. 1 a § 124 ods. 1 CSP. Povinný tiež uviedol, že v celom rozsahu nesúhlasí s rozhodnutím súdu vo výroku IV. a s jeho odôvodnením, nakoľko toto rozhodnutie podľa jeho názoru nemá oporu v zákone. Povinný ma za to, že v predmetnom prípade neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP), a to predovšetkým s poukazom na tú skutočnosť, že o výške trov konania, t. j. o výroku IV. uvedeného v napádanom uznesení neprislúchalo na prvom stupni rozhodnúť zákonnému sudcovi ale vyššiemu súdnemu úradníkovi. Procesné podmienky podľa povinného taktiež neboli splnené v smere poučenia o možnosti podať opravný prostriedok proti výroku IV. napádaného uznesenia. Čo sa týka uplatnenia odvolacieho dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), u povinného došlo k porušeniu princípu právnej istoty, legitímnych očakávaní a predvídateľnosti rozhodovania súdu v obdobných prípadoch upravených v režime CSP ako generálneho predpisu vo vzťahu k Exekučnému poriadku ako i k narušeniu princípu rovností zbraní. Ohľadne uplatnenia odvolacieho dôvodu, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (§ 365 ods. 1 písm. c) CSP), povinný uvádza, že z ustanovenia § 262 ods. 2 CSP vyplýva, že nová úprava zveruje rozhodovanie o výške náhrady trov konania súdom prvej inštancie, kde túto časť rozhodnutia realizuje poverený vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Povinný uplatnil aj odvolací dôvod, že konanie malo za následok vznik inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP). Procesné pochybenia súdu prvej inštancie uviedol povinný už vyššie (nerozhodnutie súdu o týmto odvolaním napádanom výroku uznesenia vyšším súdnym úradníkom, neumožnenie podať riadny opravný prostriedok proti tomuto výroku a pod.) Odvolací dôvod, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) uplatňuje povinný len vo vzťahu k vyčísleniu trov konania, ktoré si riadne vyčíslil v podaní označenom ako vyjadrenie k odvolaniu oprávneného voči uzneseniu Okresného súdu Revúca, sp. zn. 5Er/440/2015-21 zo dňa 17. januára 2018, a to datovaného dňom 15. februára 2018. Povinný ďalej uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Za nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie považuje povinný neaplikovanie ust. § 262 ods. 2 CSP na daný skutkový stav a taktiež neaplikovanie ust. § 200 a 202 Exekučného poriadku v aktuálnom znení s poukazom na čl. 4 CSP. Na základe vyššie uvedených skutočností považuje povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné, vychádzajúce predovšetkým z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesplnenia procesných podmienok majú za následok vznik inej vady konania. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti povinný žiadal odvolací súd, aby výrok IV. napadnutého uznesenia exekučného súdu zrušil a v tejto veci vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, aby po nadobudnutí právoplatnosti napadnutého uznesenia exekučného súdu vo výroku II. rozhodol nanovo o výške trov konania vyšší súdny úradník exekučného súdu samostatne vydaným uznesením. Alternatívne žiadal odvolací súd, aby výrok IV. napadnutého uznesenia exekučného súdu priamo zmenil tak, že povinnému prizná trovy konania vo výške 109,72 Eur, na ktoré zaviaže oprávneného zaplatiť ich povinnému na účet jeho právneho zástupcu do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia.
3. Oprávnený k odvolaniu povinného uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým uznesením exekučného súdu, ktorý sa správne vysporiadal s uvedenými skutočnosťami a taktiež aj s náhradou trov konania.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), skôr ako pristúpil k vecnému preskúmavaniu odvolaním napadnutého rozhodnutia vo výroku IV, ktorým exekučný súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov konania nepriznáva, zisťoval, či odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné a či odvolanie má všetky požadované náležitosti. Po zistení, že odvolanie smeruje voči rozhodnutiu vo výroku, ktorým exekučný súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov konania nepriznáva, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, odvolací súd odvolanie podľa § 386 písm. c) CSP odmietol.
5. Podľa § 355 ods. 2 CSP; proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
6. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
7. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo (§ 50).
8. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
9. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučný súd napadnutým Uznesením č. k. 5Er/440/2015-72 zo dňa 10. júla 2018 vo výroku I. exekučné konanie zastavil, vo výroku II. povinnému priznal nárok voči oprávnenému na náhradu trov konania v plnom rozsahu, vo výroku III. priznal súdnemu exekútorovi nárok voči oprávnenému na náhradu trov exekučného konania v plnom rozsahu, vo výroku IV. povinnému nepriznal náhradu trov konania a vo výroku V. súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekučného konania. Štvrtú výrokovú vetu predmetného Uznesenia napadol povinný odvolaním, keďže je toho názoru, že mu v konaní vznikli trovy konania, ktoré si aj uplatnil a o výške ktorých mal rozhodovať vyšší súdny úradník v samostatnom uznesení. Povinný preto žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku IV. zrušil alebo zmenil tak, že povinnému prizná trovy konania vo výške 109,72 Eur, na ktoré zaviaže oprávneného zaplatiť ich povinnému na účet jeho právneho zástupcu do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia.
10. Z dikcie § 200 Exekučného poriadku vyplýva, že v konaní podľa Exekučného poriadku sa primerane použijú ustanovenia CSP, ak to nevylučuje povaha veci. Exekučný poriadok nemá vlastnú právnu úpravu odvolacieho konania, preto sa v exekučnom konaní aplikuje právna úprava obsiahnutá v § 355 a nasl. CSP. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. V tomto ustanovení je obsiahnuté všeobecné pravidlo prípustnosti odvolania proti uzneseniu, z ktorého vyplýva, že odvolanie je prípustné len vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa. Taxatívny výpočet uznesení je obsiahnutý v § 357 CSP. Exekučné konanie je upravené v Exekučnom poriadku, ktorý je vo vzťahu k CSP v pozícii lex specialis, z čoho logicky vyplýva, že niektoré uznesenia, typické pre exekučné konania, nie sú zahrnuté v § 357 CSP, pretože v klasickom sporovom konaní sa nevyskytujú. Rozhodujúce preto podľa § 355 ods. 2 CSP bude, či odvolanie pripúšťa Exekučný poriadok.
11. Podľa názoru odvolacieho súdu proti uzneseniu o trovách účastníka exekučného konania (povinného) v zmysle Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné a vo vzťahu k trovám účastníka exekučného konania nie je možné aplikovať ustanovenie § 357 písm. m/ CSP. V tomto smere odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že trovy exekúcie (ktoré zahŕňajú aj prípadné trovy účastníkov exekučného konania) predstavujú osobitný inštitút, upravený Exekučným poriadkom, odlišný od trov konania. Trovy exekúcie majú vlastnú definíciu v Exekučnom poriadku (§ 200 ods. 1 Exekučného poriadku), vlastný okruh účastníkov konania o trovách exekúcie (§ 37 ods. 1), vlastnú úpravu nárokov jednotlivých účastníkov vo vzťahu k trovám exekúcie (§ 200 ods. 1 druhá a tretia veta), osobitný spôsob ich uplatňovania (pokiaľ nedôjde k zastaveniu exekúcie, o trovách exekúcie sa ani nerozhoduje, súdny exekútor ich vymôže ako súčasť exekučného nároku - § 200 ods. 6), a tiež osobitný spôsob rozhodovania v prípadoch, keď sa o nich rozhoduje (nerozhoduje sa osobitne o nároku a osobitne o výške, ale rozhoduje sa o tom, kto a v akej výške trovy exekúcie platí; vo vzťahu k odmene súdneho exekútora ani nejde o rozhodovanie o náhrade trov, ale priamo o zaplatení odmeny súdneho exekútora - § 200 ods. 5). Za takýchto okolností absenciu výslovného ustanovenia výnimky zo všeobecnej zásady neprípustnosti odvolania nemožno interpretovať inak než (v súlade s § 355 ods. 1/ CSP) nepripustenie odvolania vo vzťahu k trovám exekúcie. Rozhodnutie o trovách exekúcie, resp. o trovách účastníkov exekučného konania z vyššie uvedených dôvodov nemožno ani „primerane“ subsumovať pod rozhodnutie „o nároku na náhradu trov konania“ podľa § 357 písm. m) CSP.
12. Napokon, pokiaľ by zákonodarca bol chcel novou procesnou úpravou pripustiť odvolanie proti rozhodnutiam súdov prvej inštancie o trovách exekúcie (ktoré v procesnej úprave účinnej do 30. júna 2016 prípustné nebolo), bol by tak urobil spôsobom, ktorý by nepripúšťal pochybnosti, a to buď vložením vety „Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie“ do § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, čo je formulácia štandardná v úprave exekučného konania, alebo výslovným uvedením trov exekúcie v § 357 CSP ako výnimky zo zásady neprípustnosti odvolania proti uzneseniam súdov prvej inštancie.
13. Keďže teda rozhodnutie o trovách exekúcie (vrátane rozhodnutia o trovách účastníkov exekučného konania) nie je rozhodnutím o trovách konania, ani rozhodnutím o náhrade, a ani rozhodnutím o nároku, nemožno naň aplikovať ustanovenie § 357 písm. m) CSP. Ide o osobitné rozhodnutie upravené Exekučným poriadkom, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 200 Exekučného poriadku v spojení s § 355 ods. 2 CSP).
15. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie povinného proti Uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 5Er/440/2015-72 zo dňa 10. júla 2018 vo výroku IV., ktorým rozhodol, že
povinnému nepriznáva náhradu trov konania, podľa § 386 písm. c) CSP odmietol, keďže smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
16. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov X:X . (§ 393 ods. 2 CSP). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).