Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Csp-81-2020.pdf
PDF · 98.57 KB
Case nature
Area
Subarea
11Csp/81/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcu: P. P., O.. X.X.XXXX, V. I., I. XXX/XX, zastúpený: Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom Hlohovec, Železničná 4/A, IČO: 52635970 p r o t i žalovanému: HOME CREDIT, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36234176, zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom Piaristická 707/25, Trenčín, IČO: 47234679, o primerané finančné zadosťučinenie a prísl. takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 300 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .
III. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ale len z prisúdenej istiny.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou 28.4.2020 sa domáhal primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vo výške 700 Eur s poukazom na úspešné uplatnenie porušenia jeho práva ako spotrebiteľa v predchádzajúcom spore vedenom na tomto súde pod sp. zn. 20Csp/60/2018, v ktorom bolo zistené, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej stranami dňa XX.X.XXXX absentovali jej obligatórne náležitosti, čo spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalobcovi bol preto priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 7.135,80 Eur, uplatnené primerané finančné zadosťučinenie preto považoval za primerané vzhľadom na závažnosť porušenia práv žalobcu zo strany žalovaného.
2. Žalovaný v písomnom vyjadrení so žalobou nesúhlasil pre nesplnenie zákonného predpokladu na priznanie nároku a to preukázanie, že žalovaný svojím konaním porušil súčasne ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu. Vyslovil názor, že predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je vznik aspoň potenciálnej hrozby ujmy v dôsledku porušenia práv alebo povinností. V danom prípade bol v spore 20Csp/60/2018 vyhlásený rozsudok pre zmeškanie výlučne z dôvodu zmeškania procesnej lehoty na podanie vyjadrenia k žalobe, teda zo strany súdu nedošlo k žiadnemu deklarovaniu porušenia práv alebo povinností zo strany žalovaného. Navyše v predchádzajúcom konaní nešlo o uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ale výlučne o zaplatenie 7.135,80 Eur s príslušenstvom. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný uviedol, že žalobcovi na základe predchádzajúceho rozsudku uhradil sumu prevyšujúcu istinu úveru, ak by mu mal zaplatiť ešte 700 Eur, zaplatil by mu viac ako spotrebiteľ (žalobca) mu vrátil, išlo by o jeho duplicitné sankcionovanie, ktoré by spôsobilo vznik nerovnováhy v neprospech žalovaného. Súčasne by sa vyhovením žalobe podporila špekulatívnosť spotrebiteľov, pre ktorých by sa z poskytovania úverov stala príjmová činnosť, keďže by sa im ešte aj platilo za poskytnutie úveru.
3. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného nesúhlasil s jeho názorom, keďže aj pri vyhlásení rozsudku pre zmeškanie mimo pojednávania súd je povinný skúmať, či žalobcom tvrdený skutkový stav je nesporný, žalovaný pritom svojou pasivitou uznal žalobné námietky, inak by využil prostriedky procesnej obrany. Citoval aj z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019 a v súlade s výkladom tohto rozhodnutia právoplatným rozsudkom vo veci 20Csp/60/2018 žalobca preukázal základ nároku na primeraná finančné zadosťučinenie.
4. Žalovaný právo na dupliku v súdom stanovenej lehote nevyužil.
5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, spisom tohto súdu 20Csp/60/2018, písomnými vyjadreniami strán a zistil tento skutkový stav:
6. Strany uzavreli XX.X.XXXX úverovú zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, aj keď žalobca uzatváral zmluvu ako fyzická osoba a nie podnikateľ. Zo zmluvy vyplýva, že žalovaný poskytol žalobcovi účelový úver 7.872,33 Eur na kúpu konkrétneho osobného motorového vozidla za kúpnu cenu 7.045 Eur, pričom žalobca v hotovosti zaplatil časť kúpnej ceny a to 500 Eur. Dohodnutá bola ročná úroková sadzba 26,550436%, 60 splátok po 237,86 Eur, takže celková čiastka na zaplatenie činila 14.271,60 Eur. Prvá splátka bola splatná 20.10.2012, všetky ďalšie 20.dňa v mesiaci. V zmluve je uvedená RPMN 30,03% a jeho priemerná hodnota 45%. Úver bol zabezpečený aj zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetu financovania (bod 5).
7. Žalobca podal dňa 4.4.2018 na tunajšom súde voči žalovanému žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 7.135,80 Eur, konanie sa viedlo pod sp. zn. 20Csp/60/2018. Žalobu odôvodnil tým, že v zmluve bola uvedená nesprávna výška úveru, správna bola totiž suma 6.545 Eur, teda rozdiel medzi kúpnou cenou 7.045 Eur a sumou 500 Eur, ktorú žalobca zaplatil v hotovosti. Poukázal tiež na nesprávnu výšku RPMN, tá predstavuje podľa kalkulačky Portálu finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa na stránke Ministerstva financií SR až 62,09%, čo je viac ako dvojnásobok výšky RPMN uvedenej v zmluve (30,03%), RPMN je preto v neprospech spotrebiteľa. Nesprávna podľa žalobcu bola v zmluve aj výška priemernej hodnoty RPMN, ktorá činila len 19,12%. Žalobca zastával názor, že splátka úveru mala byť členená na splátku istiny, úroku a poplatku a uviedol, že všetky tieto nedostatky spôsobili bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 1 v náväznosti na § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Hoci v žalobe vyslovil názor aj o neplatnosti celej úverovej zmluvy z dôvodu, že dohodu o úrokoch považoval za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi vzhľadom na jej neprimeranú výšku, rozhodujúce je to, že žalobu o primerané finančné zadosťučinenie týmto záverom neodôvodnil. Navyše v prípade opodstatnenosti tohto tvrdenia nejednalo by sa o porušenie práv spotrebiteľa podľa osobitného právneho predpisu, čo je základnou hmotnoprávnou podmienkou uplatneného nároku. Žalobca preto v predchádzajúcom spore žiadal titulom vydania bezdôvodného obohatenia o zaplatenie rozdielu medzi jeho úhradami z tejto sumy vo výške 14.033,74 Eur a výškou skutočne poskytnutého úveru 6.545 Eur, teda žiadal o zaplatenie sumy 7.135,80 Eur aj s príslušenstvom.
8. Keďže žalovaný sa k tejto žalobe písomne nevyjadril, súd bez pojednávania vyhlásil rozsudok pre zmeškanie č.k. 20Csp/60/2018-37 zo dňa 13.7.2018, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 7.135,80 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne z uvedenej sumy od 26.3.2018 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uvedený rozsudok nadobudol v tejto časti právoplatnosť 20.8.2018.
9. Súd považuje za nesporné, že strany uzavreli XX.X.XXXX zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá podlieha zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 1.12.2011 do 31.12.2012 a zároveň ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka.
10. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
11. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
12. Podľa § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Podľa 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
14. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je porušenie práva alebo povinnosti podľa osobitných predpisov slúžiacim na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o ochrane spotrebiteľa, o spotrebiteľskom úvere, o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka).
15. Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol spotrebiteľ v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa základ nároku je daný (napr. uznesenie 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 alebo 17Co/17/2018 zo dňa 10.4.2018). Najnovšie aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019 sa s týmto názorom stotožnil a uviedol nasledovné: „Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje“.
16. Akceptujúc princíp právnej istoty upravený v článku 2 ods. 2 CSP súd prvej inštancie preto rešpektuje vyššie uvedený vyslovený právny záver. Keďže žalobca ako spotrebiteľ bol v predchádzajúcom spore úspešný voči žalovanému, pričom jednoznačne boli konštatované porušenia jeho práva ako spotrebiteľa, boli splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku.
17. Súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že pri predchádzajúcom rozsudku pre zmeškanie nie je naplnený zákonný predpoklad pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Takýto výklad by viedol k absurdnému záveru, že spotrebiteľ hoci bol úspešný v spore, v ktorom poukazoval na porušenie svojich spotrebiteľských práv a len v dôsledku pasivity žalovaného, ktorá napokon mohla vyplývať aj z toho, že nárok uznával a že pasívny bol z dôvodu nenavyšovania súdnych trov, aby pri naplnení zákonných procesných podmienok bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, že by takýto spotrebiteľ nemal mať nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Takýto výklad je nelogický. Kontumačný rozsudok je totiž sankciou pre pasívnu stranu v spore, v tomto prípade žalovaného a preto aj pri rozsudku pre zmeškanie je daný základ nárok na primerané finančné zadosťučinenie.
18. Súd nesúhlasí s argumentáciou žalovaného o nesplnení zákonných podmienok pre priznanie nároku. Pri výklade ustanovenia § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. nie je rozhodujúci gramatický výklad, ale logický zohľadňujúci účel tejto právnej normy, ktorým je dosiahnuť satisfakciu pre spotrebiteľa a sankciu pre dodávateľa v prípade porušenia práv spotrebiteľa alebo povinnosti dodávateľa voči spotrebiteľovi podľa akéhokoľvek právneho predpisu, ktorý slúži na ochranu spotrebiteľov. Výklad o kumulatívnom porušení zákona o ochrane spotrebiteľa a ďalšieho osobitného predpisu je v rozpore so
zdravým úsudkom. Z citovaného zákonného ustanovenia nevyplýva ani to, že by podmienkou priznania nároku bola ujma, resp. hrozba nejakej ujmy spotrebiteľa. Táto okolnosť má vplyv len pri posudzovaní výšky nároku. Nie je potrebné ani deklarovanie konkrétneho porušenia práva spotrebiteľa vo výroku rozsudku opäť nevyplýva to z § 3 ods. 5 vety tretej citovaného zákona.
19. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia, tú určuje voľnou úvahou súd. Krajský súd v Prešove v už spomínanom rozhodnutí 17Co/17/2018 uviedol nasledovné: „Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej ujmy, okolností tak na strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva žalobcu. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi objektívne hrozila, resp. ktorá mu vznikla. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany“.
20. Súd sa domnieva, že významné pre posúdenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je to, o aké vážne porušenia práva spotrebiteľa išlo. Musí sa vychádzať z konkrétnych skutkových okolností, prihliadať na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Súd navyše zastáva názor, že porušenie práva alebo povinnosti vo vzťahu k spotrebiteľovi nemusí byť konštatované vo výroku rozsudku, pretože nevyplýva to znenia ustanovenia § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z.
21. Súd považuje za zásadné pre určenie finančného zadosťučinenia, ktoré určuje svojou úvahou súd, posúdenie závažnosti porušenia povinnosti žalovaného voči žalobcovi ako spotrebiteľovi pri uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere z XX.X.XXXX. Z toho dôvodu súd podrobil prieskumu príslušnú zmluvu a jednoznačne konštatuje, že žalovaný pochybil, keď v zmluve uviedol nesprávnu výšku úveru 7.872,33 Eur, zo zmluvy totiž jasne vyplynulo, že úver bol poskytnutý na úhradu kúpnej ceny (ta činila 6.545 Eur, čo je rozdiel medzi predajnou cenou 7.045 eur a akontáciou 500 Eur). Aj keď v zmluve sa uvádza, že úver sa poskytuje aj na úhradu akýchsi nákladov spojených s poskytnutím úveru 1.327,33 Eur, tie vôbec nie sú vysvetlené a špecifikované. Reálne teda bol žalobcovi poskytnutý úver len vo výške 6545 Eur a navyšovanie úveru o ďalšie, ničím nepreukázané náklady je potrebné považovať za nekalú obchodnú praktiku žalovaného s poukazom na § 7 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom tieto nekalé obchodné praktiky sú zakázané, čo vyplýva z § 7 ods. 1 citovaného zákona. Výška úveru uvedená v zmluve je totiž v rozpore so záverom vyplývajúcim z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-377/14 zo dňa 21.4.2016 (Radlinger a spol. proti FINWAY a.s.), v zmysle ktorého článok 3 písm. l/ a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES ako aj bod I. prílohy I. tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.
22. Súd sa stotožňuje aj s názorom o nesprávnej výške RPMN v zmluve, aj keď tá podľa tej istej kalkulačky činila 42,41% (pri úvere 6.545 Eur a 60 splátok po 237,86 Eur). V zmluve bola uvedená RPMN nižšia - 30,03%, čo je nepochybne v neprospech spotrebiteľa. Taktiež správna bola argumentácia o nesprávnej výške priemernej RPMN (aj keď v inej hodnote), tá v zmluve bola podstatne vyššia ako v skutočnosti. Podľa súhrnných informácii o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za druhý štvrťrok 2012 zverejnených na stránke Ministerstva Financií SR pri spotrebiteľskom úvere so zabezpečením nad 6.500 Eur so splatnosťou od 5 do 10 rokov činila priemerná RPMN 12,43% a nie 45% ako je v zmluve.
23. Súd sa však nestotožňuje s názorom žalobcu o nutnosti členenia splátky úveru na istinu, úrok a poplatky, keďže tento názor je prekonaný už ustálenou rozhodovacou činnosťou NS SR, z ktorej je potrebné vychádzať vzhľadom na princíp právnej istoty zakotvený v článku 2 ods. 2 CSP.
24. Ide o rozhodnutia Najvyššie súdu SR 3Cdo/146/2017 z 22.2.2018, 4Cdo/211/2017 z 23.4.2018, 3Cdo/56/2018 z 17.4.2018, 5Cdo/132/2017 zo dňa 29.10.2018, 4Cdo/187/2017 zo dňa 23.4.2018, 4Cdo/65/2018 zo dňa 26.9.2018, 2Cdo/235/2017 zo dňa 21.12.2018, 3Cdo/45/2018 zo dňa 22.11.2018 a 7Cdo/98/2018 zo dňa 30.1.2019. Podstatou všetkých týchto rozhodnutí je to, že v zmluvách o
spotrebiteľskom úvere nie je nutné uvádzať spomínané členenie splátky, pretože je potrebné aplikovať eurokomformný výklad sporného zákonné ustanovenia.
25. Zistené vyššie uvedené pochybenia žalovaného súd považuje za závažné. Údaj o RPMN totiž patrí k najdôležitejším údajom pre spotrebiteľa, pretože je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru, nakoľko odráža všetky náklady spotrebiteľa spojené s poskytnutím úveru. Súd pritom zistil výrazný rozdiel v hodnote RPMN a priemernej RPMN oproti skutočnosti, v oboch prípadoch v neprospech spotrebiteľa. Zavádzajúci bol aj údaj o výške poskytnutého úveru, ktorý taktiež výrazne a to o 1.327,33 Eur presiahol skutočnú výšku úveru. Na druhej strane však súd zohľadnil skutočnosť, že žalobcovi materiálna ujma, ktorá mu vznikla porušením týchto povinností žalovaného bola už nahradená a aj predchádzajúci rozsudok, ktorý navyše bol vyhlásený bez pojednávania a teda bez nejakej psychickej záťaže spojenej s účasťou žalobcu na pojednávaní, je pre neho satisfakciou. Finančné zadosťučinenie má pritom plniť funkciu satisfakcie pre spotrebiteľa a sankcie pre žalovaného. Po zohľadnení uvedených kritérií súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 Eur a preto žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
21. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V danom prípade výška prisúdeného nároku závisela od úvahy súdu a preto platí zásada, že žalobca bol v tomto spore úspešný a preto s poukazom na citované zákonné ustanovenie mu vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, nakoľko súd nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno použiť len výnimočne.
22. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.