Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

45Ek/1340/2020

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Gallo, s. r. o. so sídlom Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, IČO: 36 715 352, proti povinnému: I. J., nar. X.X.XXXX, trvale bytom XXX XX X. o vymoženie pohľadávky vo výške 67,22 eur, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 11. septembra 2020, takto

rozhodol:

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 11. septembra 2020 z a m i e t a.

odôvodnenie:

Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 03.09.2020 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 67,22 eur na základe vykonateľného exekučného titulu - výkaz daňových nedoplatkov Mesta Žilina č. XXX/XXXXXXX/AND zo dňa 13.10.2014.

Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. zo dňa 11.09.2020 návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „“) zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. , , , , Exekučného poriadku, na ust. -3, , , o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) a vecne tým, že pri rozhodovaní o návrhu na vykonanie exekúcie zistil rozpor návrhu na vykonanie exekúcie s Exekučným poriadkom čo do náhrady zaplatených trov starej exekúcie vo výške 42 eur. Súd preskúmaním upovedomenia o zastavení starej exekúcie zo dňa 19.03.2020 vedenej Okresným súdom Žilina pod sp. zn. a súdnou exekútorkou JUDr. Barborou Božíkovou Ághovou pod sp. zn. EX 2123/14 mal za preukázané, že súdna exekútorka uložila oprávnenému povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie v celkovej výške 42 eur, ktoré pozostávajú z paušálnych trov vo výške 35 eur a z dane z pridanej hodnoty vo výške 7 eur. Podľa paušálne trovy v maximálnej možnej výške 42 eur (35 eur + DPH) znáša oprávnený, pričom podľa okrem náhrady súdneho poplatku za podanie opätovného návrhu na vykonanie exekúcie podľa oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, z čoho súd vyvodil, že uvedený zákon jednoznačným a kogentným spôsobom stanovuje osobu povinnú (oprávneného v tomto exekučnom konaní) platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, a zároveň predmetný zákon v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osoby platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi v rámci pôvodného exekučného konania. Súd vyhodnotil, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie nemožno považovať za exekučný titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať sumu vo výške 42 eur od povinného, keďže ním bola uložená povinnosť zaplatiť trovy

starej exekúcie vo výške 42 eur len oprávnenému v rámci pôvodnej starej exekúcie, v čoho dôsledku upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov starej exekúcie, a preto upovedomenie o zastavení starej exekúcie vo vzťahu k povinnému v tomto exekučnom konaní nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul podľa Exekučného poriadku, na podklade ktorého by bolo možné zo strany oprávneného podľa Exekučného poriadku požadovať vymoženie sumy vo výške 42 eur od povinného v tomto exekučnom konaní. Súd poukázal na , ktorý stanovuje subsidiárne použitie Exekučného poriadku okrem jeho , čím predstavuje špeciálny právny predpis, ktorého právne normy majú prednosť pred normami upravujúcimi exekučné konanie obsiahnuté vo všeobecnom predpise a to v Exekučnom poriadku a preto právna úprava náhrady trov exekučného konania v súvislosti s opätovným návrhom na vykonanie exekúcie tak ako je obsiahnutá v má prednosť pred všeobecnou právnom úpravou náhrady trov oprávneného v exekučnom konaní tak ako je stanovená v Exekučného poriadku. Súd zároveň vyhodnotil, že neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by oprávnený mohol v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej exekúcie v celkovej výške 42 eur ako náhradu trov nového exekučného konania, ktorú by bolo možné vymáhať od povinného. Ustanovenie pozitívnym spôsobom vymedzuje len jediný zákonný nárok na náhradu trov oprávneného v novom exekučnom konaní v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie podľa , a to je náhrada za zaplatený súdny poplatok, v čoho dôsledku všetky ostatné nároky na náhradu trov exekučného konania sú v zmysle vylúčené, a teda nevymáhateľné v rámci nového exekučného konania, v čoho dôsledku tieto ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. K dôvodovej správe k , na ktorú odkázal oprávnený, uviedol, že dôvodová správa je dokument, ktorý má ozrejmiť dôvody, myšlienky, ciele a význam navrhovanej novej právnej úpravy a má tak svoju špecifickú úlohu pri legislatívnom procese. Dôvodová správa však nie je prameňom práva, nemá žiadnu právnu silu a nie je pre súd záväzná. Súd by síce mal v sporných prípadoch pri výklade určitej právnej normy, ktorá nie je jednoznačná, prihliadať aj na zámer zákonodarcu (ktorý je vyjadrený napr. aj v dôvodovej správe), avšak v uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné. Ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu iných trov, ktoré mu vznikli, zakomponoval by túto skutočnosť aj do znenia zákona, čo sa však nestalo, naopak, explicitne vylúčil možnosť oprávneného nárokovať si akékoľvek iné výdavky okrem zaplateného súdneho poplatku.

Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote dňa 30.09.2020 sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie a vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažnosť odôvodnil tým, že z pohľadu „práva hmotného“ sa paušálne trovy zaplatené oprávneným stali príslušenstvom pohľadávky ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, z čoho vyvodil, že v opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Vyslovil názor, že v prípade ak by oprávnený nemal možnosť v opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie požadovať náhradu paušálnych trov starej exekúcie, (ktoré znášal nie vlastným zavinením), ako príslušenstva vymáhanej pohľadávky od povinného, bolo by ust. v rozpore s SR. Poukázal na ust. , , na ust. a na SR. Ďalej svoj názor opieral o dôvodovú správu k predmetného zákona, ktorá uvádza: „Celkové trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú zo súčtu sumy, ktorú si exekútor už na trovách starej exekúcie v súlade s pravidlami pre čiastočné vymoženie nároku oprávnene ponechal a paušálnych trov starej exekúcie exekútora vzniknuté v súvislosti so zastavením starej exekúcie (ďalej len „paušálne trovy“), ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok. Paušálne trovy znáša oprávnený a aj keď v tomto prípade paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky). Uvedené znamená to, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.“ Podľa neho bola zámerom zákonodarcu snaha o „vyváženie“ situácie, keďže zaviedol nútené obmedzenie práva selektívne vybraných veriteľov domáhať sa vymoženia svojich pohľadávok v na to určenom súdnom konaní bez akejkoľvek primeranej náhrady (čl.

20 ods. 4 SR), pričom zákonom určený veriteľ musel znášať náklady s opätovným iniciovaním exekučného konania a so zastavením pôvodne začatého a zákonom nútene ukončeného konania. Na záver poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 13.05.2020, v ktorom Ústavný súd síce odmietol sťažnosť sťažovateliek namietajúcich, že upovedomeniami o zastavení starých exekúcií v časti výziev na zaplatenie ich paušálnych trov došlo k zásahu do ich ústavných práv, ale zároveň v predmetnom uznesení v bode 32 odôvodnenia uvádza, že sťažovateľkám nič nebráni podať opätovné návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa , v rámci ktorých si môžu uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.

Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

Podľa Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

Podľa , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

Podľa o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

Podľa súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.

Podľa , ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

Súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami preskúmal napadnuté rozhodnutie a po preskúmaní veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov starej exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa Exekučného poriadku zamietol s poukazom na , kedy oprávnený okrem náhrady súdneho poplatku za podanie opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v čoho dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona ( Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.

Oprávnený svoju sťažnosť smerujúcu k zrušeniu napádaného rozhodnutia postavil na dôvodovej správe k ust. , v ktorej bolo uvedené, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať náhradu paušálnych trov ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Sťažnostný súd má za to, že v napádanom uznesení bolo dostatočným spôsobom odôvodnené prečo súd nepostupoval v zmysle dôvodovej správy k predmetnému zákonu, keď bolo vyslovené, že dôvodová správa nie je prameňom práva, nemá žiadnu právnu silu a nie je pre súd záväzná. Súd by síce mal v sporných prípadoch pri výklade určitej právnej

normy, ktorá nie je jednoznačná, prihliadať aj na zámer zákonodarcu (ktorý je vyjadrený napr. aj v dôvodovej správe), avšak v uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné. Ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu iných trov, ktoré mu vznikli, zakomponoval by túto skutočnosť aj do znenia zákona, čo sa však nestalo, naopak, explicitne vylúčil možnosť oprávneného nárokovať si akékoľvek iné výdavky okrem zaplateného súdneho poplatku. Súd v sťažnostnom konaní k uvedenému uvádza, že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ide len o podporný výklad zákona, pričom záväzný výklad právnych noriem podáva jedine súd. V uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné, a teda ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, zakomponoval by túto možnosť aj do znenia zákona, čo sa však nestalo. Súd má za to, že zákonodarca mohol mať pôvodne taký úmysel ako tvrdí oprávnený, no následne ho nepretavil do znenia zákona, do zákonnej úpravy. Avšak práve naopak, zo znenia ustanovenia § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní jednoznačne vyplýva, že paušálna náhrada trov predstavuje nárok súdneho exekútora a nie nárok oprávneného pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše, ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, znenie ustanovenia zákona o ukončení niektorých exekučných konaní striktne stanovuje, že oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku a nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. K dôvodovej správe súd ďalej poznamenáva, že bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky a z obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k , cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správy k , cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty.“, pričom podľa sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k , cit.: Na uľahčenie podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého vyžaduje zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v (v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach. Dôvodová správa sa po zmene úmyslu zákonodarcu už následne nemení. Súd preto odmietol výklad predostretý oprávneným, ktorý má oporu len v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu a nie v samotnom texte zákona, pričom navyše takýto názor oprávneného je v rozpore s výsledným znením zákona.

Ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom proti povinnej týkajúcemu sa oprávneným uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 eur. Z ust. vyplýva, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie však nemožno považovať za exekučný titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať trovy starej exekúcie od povinnej, keďže upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov starej exekúcie. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinnú, tej sa ani nedoručuje, a ani nie je vydaný v prospech oprávneného. Úhradou paušálnych trov zo strany oprávneného súdnemu exekútorovi nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného) a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinnú). Uvedený zákon v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osobe než oprávnenému platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, ani neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by oprávnený mohol v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej exekúcie v celkovej výške 42 eur ako náhradu trov nového exekučného konania,

ktorú by bolo možné vymáhať od povinnej. Rovnako paušálne trovy starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi nemožno považovať za príslušenstvo oprávneným vymáhanej pohľadávky ako náklady spojené s jej uplatnením, pretože ide o pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie, ktorú ani po jej uhradení oprávneným nie je možné považovať za príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky oprávneného, čo umocňuje aj skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva sa nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté, ako napríklad pri trovách sporového konania, kde súd autoritatívnym výrokom určí, ktorej zo strán sporu (voči protistrane) priznáva nárok na náhradu trov konania a v akej výške a takéto rozhodnutie napokon slúži ako podklad pre vedenie exekúcie aj na príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v nákladoch na jej uplatnenie. Sudca preto vyhodnotil, že oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom proti povinnej týkajúcemu sa oprávneným uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 eur.

Čo sa týka odkazu oprávneného na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 13.05.2020, súd konštatuje, že ide o rozhodnutie, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť ako zjavne neopodstatnená, pričom podstatou sťažnosti bolo namietanie zásahov do práv sťažovateľa upovedomeniami o zastavení starej exekúcie vydanými súdnym exekútorom podľa , kde ústavný súd len v predposlednej vete odôvodnenia uviedol aj oprávneným citovanú vetu a teda predmetom skúmania nebol nárok oprávneného na vymáhanie trov starej exekúcie podľa Čl. 2 ods. 3 kladie dôraz na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, avšak nepovyšuje rozhodnutia súdov na formálny prameň práva. Z dôvodu absencie bližšieho odôvodnenia uvedenej vety v rozhodnutí ústavného súdu je následne sťažená, ak nie priamo nemožná pozícia exekučného súdu dôkladne odôvodniť odklon od uvedenej vety. Navyše súd považuje za sporné, či uvedené rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 13.05.2020 je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, pokiaľ išlo o rozhodnutie, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, a ktorej predmetom bolo posúdenie upovedomení o zastavení starých exekúcií vydaných súdnym exekútorom a nie prieskum nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie, ktorý je predmetom sťažnosti oprávneného. Podľa názoru exekučného súdu v danom prípade nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, keďže otázka nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie nebola predmetom prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky súd pripomína, že tieto očakávania nie je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity povinných osôb, a teda že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania exekúcie. Zákonodarca pristúpil k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a d) Exekučného poriadku upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného majetku povinného) s tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Súd má za to, že náklady, ktoré vznikli oprávnenému v súvislosti so zastavením starej exekúcie si má znášať sám oprávnený, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd preto pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na povinnú, pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.

Z vyššie uvedených dôvodov, keďže oprávnený nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie trov starej exekúcie vo výške 42 eur, pričom tieto náklady oprávneného nie je možné uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle , sudca podľa v spojení s Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 11.09.2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so záverom, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur nie je dôvodný.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné ( ). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné ( Exekučného poriadku).