Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Cpr-21-2019.pdf
PDF · 116.85 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
RK-9Cpr/21/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Ružomberok sudcom JUDr. Vladimírom Topoľančíkom v spore žalobcu: Ing. H. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX, XXX XX N., štátny občan SR, proti žalovanému: Security Holding s.r.o., so sídlom Horný Val č. 8/17, XXX 01 Žilina, IČO: 46 845 640, o zaplatenie sumy 3.106,92 eur s príslušenstvom
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.143,86 eur netto, a to do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku na číslo účtu X XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX.
Súd konanie v časti čo do zaplatenia sumy 631,44 eur zastavuje.
Žalovaný je povinný vydať žalobcovi potvrdenie o zamestnaní v zmysle § 75 ods. 2 Zákonníka práce, a to do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.
Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.
Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov konania v rozsahu 57,14 %, ktoré mu je žalovaný povinný zaplatiť vo výške stanovenej samostatným uznesením Okresného súdu Ružomberok.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 02.10.2019 tunajšiemu súdu postúpenou dňa 04.11.2019 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.108,42 eur spolu s trovami konania. Po skutkovej a právnej stránke žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 01.07.2019 vznikol medzi ním ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom pracovný pomer, v ktorom žalovaný zamestnal žalobcu na pracovnú pozíciu „strážnik SBS“. Žalobca v žalobe ďalej poukázal na to, že pred nástupom na pracovnú pozíciu bol vyzvaný zodpovedným pracovníkom žalovaného p. Mokrým, na absolvovanie lekárskej prehliadky na spôsobilosť nočnej práce v zmysle Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) a vystavenie potvrdenia - odpis z registra trestov. Po vykonaní týchto úkonov bol p. Mokrým odmietnutý na preplatenie týchto nákladov, ktoré mal v zmysle ZP uhradiť zamestnávateľ. Zo žaloby ďalej vyplynulo, že jeho pracovná činnosť bola po nedodržaní, t.j. nevyplatení, finančných nárokov zo strany žalovaného fyzicky ukončená dňa 03.09.2019 o 06.00 hod. Následne dňa 19.09.2019 o 13.25 hod. bolo Slovenskou poštou žalovanému doručené okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca, t.j. žalobcu. Žalobca sa v žalobe domáha vyplatenia nákladov na vstupnú lekársku prehliadku v sume 20,-eur a nákladov za Odpis z registra trestov v sume 3,90 eur. Súčasne sa domáha náhrady mzdy za mesiac júl 2019, v ktorom odpracoval 268 hodín za mzdu vo výške 3,585 eur/hodinu, čo sa rovná sume 960,78 eur s tým, že v tomto mesiaci pripadli 2 pracovné dni na sobotu, jeden na nedeľu, jeden na sviatok. Žalovaný v uvedený mesiac odpracoval 11 nočných po 8 hodín a mal 84 hodín práce nadčas. Z uvedeného žalobca vypočítal, že jeho hrubá
mzda predstavovala sumu 1.356,62 eur a po prepočítaní čistá mzda sumu 1.014,93 eur s tým, že mu zo strany zamestnávateľa bola vyplatená iba suma 626,10 eur a teda mu doposiaľ nebol vyplatený rozdiel mzdy vo výške 387,88 eur. Za uvedený mesiac si žalobca vypočítal priemernú hodinovú mzdu vo výške 3,783 eur. Žalobca sa súčasne domáhal náhrady mzdy za mesiac august 2019, keď poukázal na to, že v tomto mesiaci odpracoval 264 hodín za mzdu 3,783 eur/hod., čo predstavuje sumu 998,71 eur a v mesiaci september 2019 odpracoval 24 hodín za mzdu 3,783 eur/hod., čo predstavuje celkovo sumu 90,79 eur. Žalobca si súčasne uplatnil podľa § 69 ods. 1 písm. b) ZP náhradu mzdy za výpovednú dobu 2 mesiace, ktorú vypočítal vzorcom 44 dní x 8 hodín x 3,783 eur/hod., čo predstavuje sumu 1.331,62 eur. Žalobca sa taktiež domáhal náhrady za nevyčerpanú dovolenku, keď poukázal na to, že on pre zamestnávateľa odpracoval celkovo 556 hodín, čo pri 8-hodinovej pracovnej dobe predstavuje 69,5 dňa, teda mu vznikol nárok na nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 6,896 dňa, čo predstavuje 55,168 hodín po 3,783eur/hod., t.j. celkovo sumu 208,70 eur. Žalobca si súčasne uplatnil poštovné v sume 1,50 eur a stravné za 7 stravných lístkov za mesiac júl 2019, 22 stravných lístkov za mesiac august 2019 a 2 stravné lístky za mesiac september 2019, t.j. stravné za 31 stravných lístkov po 2,107 eur (t.j. 55 % zo sumy 3,83 eur), čo predstavuje sumu 65,32 eur.
2. Dňa 13.01.2020 bolo tunajšiemu súdu doručené podanie podpísané Bc. Branislavom Mokrým, bývalým konateľom žalovaného, v ktorom poukázal na to, že nárok uplatnený žalobcom v podanej žalobe považuje žalovaný v celom rozsahu za neopodstatnený a žalobu navrhol v celom rozsahu zamietnuť. Z predmetného písomného podania vyplynulo, že z tvrdení uvedených samotným žalobcom je zrejmé, že tieto nemôžu zodpovedať objektívnej realite, a to najmä vo vzťahu k žalobcom tvrdenému rozsahu údajne odpracovaných hodín, pričom pracovný výkaz, ktorý súdu predložil žalobca, nie je pracovným výkazom žalovaného a nie je možné ho považovať za relevantný podklad pre rozhodnutie vo veci. Na vysvetlenie poukázal na to, že žalovaný sa zoberal poskytovaním strážnych služieb, pričom žalobca bol zamestnaný na riadny pracovný pomer v pozícii strážnik strážnej služby a bol zaradený na pracovisko spoločnosti ESMO, a.s., so sídlom Rosická cesta, Žilina, pričom pracovný pomer vznikol žalobcovi dňa 01.07.2019 a skončil okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa/žalovaného dňa 06.09.2019 a nie ako tvrdí žalobca, že pracovný pomer skončil z jeho strany ako zamestnanca. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bola žalobcova opakovaná neospravedlnená absencia, ktorá vzhľadom na povahu pracovného zaradenia žalobcu spôsobila žalovanému ako jeho zamestnávateľovi nemalé problémy. Pri skončení pracovného pomeru žalobcom mu boli vyplatené všetky jeho zákonné nároky a žalovaný voči nemu neeviduje žiadny dlh po splatnosti, alebo dlh, ktorého splatnosť by mala nastať ešte v budúcnosti.
3. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 05.02.2020 poukázal na to, že pre žalovaného pracoval v objekte ESMO Žilina spolu s pracovníkmi SBS v 24-hodinovom režime v nepretržitej prevádzke, keď pri 30- dňovom mesiaci je to 720 hodín, ktoré odpracujú 3 strážnici, čo je v rozpore so ZP, pričom na túto skutočnosť poukázal aj v prílohe svojej žaloby zo dňa 02.10.2019. Kolegami žalobcu v rámci výkonu práce bol F. P. a P. F.. Žalobca súčasne poukázal na to, že aj po skončení pracovného pomeru ďalej chodil dvakrát týždenne do jedálenského zariadenia v stráženom objekte, pričom činnosť SBS žalovaného pokračovala naďalej v 24-hodinovom režime. Pokiaľ bývalý konateľ žalovaného súdu predložil doklad - zmenovku odpracovaných hodín za júl 2019, jedná sa o podvod a zavádzanie súdu, a preto navrhol, aby súd v ďalšom konaní vyzval žalovaného na predloženie knihy služieb strážnej služby na uvedený objekt a predvolanie pracovníkov P. a F.a na konfrontáciu. Žalobca súčasne poukázal na to, že v uvedenej zmenovke je aj skutočnosť doložená súdu žalovaným, že dňa 25.07.2019 nemal podľa žalovaného akože 12-hodinovú zmenu, a preto nemohol mať za uvedený deň absenciu, ktorá bola dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, čo je ďalším podvodom zo strany zamestnávateľa. Pokiaľ ide o absenciu zo dňa 05.09.2019, on mal osobne so žalovaným, t.j. bývalým konateľom žalovaného Bc. P., ústne schválenú dovolenku, na ktorú mal zákonný nárok v zmysle odpracovaných hodín, keď v mesiaci júl a august 2019 za svojich kolegov P. a F.a robil pri čerpaní ich dovolenky-voľna, nakoľko títo pracovali v uvedenom objekte od decembra 2018 na dohodu o vykonaní práce každý druhý deň 24 hodinovú zmenu. Keď si on chcel čerpať zákonnú dovolenku, tak mu ju žalovaný schválil a následne mu za nenastúpenie do práce dal absenciu. Z predmetného vyjadrenia ďalej vyplynulo, že žalovaný vyplatil žalobcovi za mesiac august 2019 sumu 631,44 eur, a preto sa tejto sumy v ďalšom konaní nedomáha a súčasne poukázal na to, že jemu popri pôvodne uplatnených nákladov na poštovné vo výške 1,50 eur vznikli ďalšie náklady súvisiace s poštovným v sume 1,50 eur, a preto sa domáha poštovného v sume 3,-eurá. Súčasne si žalobca uplatnil stratu času vo výške 32 hodín po 3,33 eur, t.j. sumu 106,56 eur, a teda sa domáha celkových finančných nárokov v sume 2.585,04 eur.
4. Na pojednávaní zo dňa 18.05.2020 žalobca zotrval na podanej žalobe v znení čiastočného späťvzatia, ktoré učinil v podaní doručenom súdu dňa 07.02.2020, a teda on sa domáha uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť nároky v celkovej výške 2.585,04 eur v čistom. Na pojednávaní žalobca ďalej uviedol, že jemu dal najprv žalovaný okamžité skončenie pracovného pomeru datované dňom 06.09.2019, keď v časti okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je uvedený žiadny dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru a následne bolo žalobcovi doručené nové okamžité skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, kde je už uvedený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívajúci v tom, že dňa 25.07.2019 a 05.09.2019 žalobca nemal nastúpiť do služby a mal neospravedlnenú absenciu, pričom on si toto okamžité skončenie pracovného pomeru prevzal dňa 12.09.2019. Pokiaľ v uvedenom okamžitom skončení pracovného pomeru, ktoré mu bolo doručené dňa 12.09.2019, bolo uvedené, že žalobca mal mať absenciu dňa 25.07.2019, tak on v uvedený deň nemohol mať absenciu, nakoľko v uvedený deň ani nemal pracovať, keďže jeho zmena začínala dňa 26.07.2019. Uvedený postup potom žalobca chápe ako obštrukciu zo strany žalovaného, ktorý vyslovene klame súd. Z evidencie dochádzky predloženej žalovaným súčasne vyplýva, že mal v mesiaci júl 2019 odpracovať 192 hodín, avšak na výplatnej páske má evidovaných iba 184 hodín, čo je ďalšia zjavná nezrovnalosť, ktorú spôsobil žalovaný ohľadne vykazovania odpracovaných hodín v danom mesiaci. Žalobca opätovne poukázal na to, že on pre zamestnávateľa odpracovával 24-hodinové zmeny, keď pri strážení objektu spoločnosti ESMO pracovali celkovo traja pracovníci, a to okrem neho ešte p. P. a p. F., pričom oni sa striedali v jednotlivých zmenách, keď každému trvala zmena 24 hodín a následne po skončení tejto zmeny sa striedali. Už z uvedenej skutočnosti potom vyplýva, že žalobca musel v danom mesiaci odpracovať viac hodín, ako je vykazovaných na jeho výplatných páskach. Za účelom preukázania tejto skutočnosti požiadal, aby súd predvolal na pojednávanie svedkov Pavla P. a P.a F.a. Žalobca súčasne poukázal na to, že pokiaľ on si uplatňuje v spore poštovné v sume 3,- eurá, táto suma predstavuje náklady spojené s poštovným, ktoré vynaložil pri komunikácii so súdom v prejednávanom spore a pokiaľ sa domáha straty času v rozsahu 32 hodín, tak poukázal na to, že on 32 hodín venoval tomuto prípadu na súde a je to jeho strata času, ktorá spočíva v čase, ktorú on vynaložil na prípravu žaloby, vyjadrení, prípadne komunikáciu s dotknutými osobami. Žalobca na pojednávaní súčasne rozšíril žalobu, keď navrhol, aby súd pripustil zmenu žaloby v tom zmysle, že popri doposiaľ uplatňovaných nárokov sa súčasne domáha uloženia povinnosti žalovanému, aby mu vydal potvrdenie o zamestnaní podľa § 75 ods. 2 ZP.
5. Uznesením tunajšieho súdu č.k. 9Cpr/21/2019-52 zo dňa 29.06.2020 súd pripustil zmenu žaloby v tom znení, že po pripustení zmeny žaloby sa žalobca domáhal uloženia povinností žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 3.108,42 eur spolu s trovami konania a súčasne uloženia povinností žalovanému vydať žalobcovi potvrdenie o zamestnaní podľa § 75 ods. 2 ZP.
6. Z úradnej činnosti mal súd preukázané, že Bc. W. P. vykonával funkciu konateľa žalovaného počnúc dňom 26.01.2015 a výkon tejto funkcie mu skončil dňa 02.01.2020. Z uvedeného je potom zrejmé, že Bc. W. P. v čase podpisovania vyjadrenia žalovaného k žalobe, t.j. ku dňu 10.01.2020 (viď č.l. 27 spisu) už nebol štatutárnym orgánom žalovaného a teda nebol oprávnený konať za žalovaného. Súd poukazuje na to, že k zápisu nového konateľa žalovaného do obchodného registra síce došlo dňom 31.01.2020, jedná sa však iba o deklaratórny zápis, keď novovymenovanému (súčasnému) konateľovi žalovaného vznikla funkcia už dňom 02.01.2020. Ak žalovaný mal potom v úmysle účinne sa vyjadriť k podanej žalobe, mal tak učiniť už nový konateľ žalovaného, ktorý bol vo funkcii štatutárneho orgánu žalovaného ku dňu spísania vyjadrenia k žalobe zo dňa 10.01.2020, t.j. U. W., bytom H. č. XXXX/XX, XXX XX F. 3, ČR. Za účelom preskúmania skutočností, či Bc. W. P. bol oprávnený konať za žalovaného v čase spísania vyjadrenia zo dňa 10.01.2020, súd vyzval tak Bc. W.a P., ako aj samotného žalovaného, aby preukázali existenciu oprávnenia Bc. W.a P. konať za žalovaného ku dňu 10.01.2020, avšak ani Bc. W. P., a ani samotný žalovaný sa k uvedenej výzve v súdom stanovenej lehote nevyjadrili. V nadväznosti na vyššie uvedené závery súd poukazuje na § 72 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého na konanie právnickej osoby pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za právnickú osobu, keď podľa § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka je štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným jeden alebo viac konateľov. V nadväznosti na uvedené súd poukazuje na § 151 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Keďže žalovaný v spore kvalifikovaným spôsobom (t.j. prostredníctvom konateľa, resp. inej osoby oprávnenej konať za žalovaného na základe osobitného splnomocnenia) účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu,
súd z týchto skutkových tvrdení podporených listinnými dokladmi predloženými žalobcom v spore vychádzal.
7. Súd vo veci vykonal okrem výsluchu žalobcu dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v súdom spise, keď na základe týchto dôkazov v spojení so skutkovými tvrdeniami žalobcu, ktoré žalovaný v spore účinne nepoprel, dospel k nasledujúcim skutkovým a právnym záverom. Na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným v právnom postavení zamestnávateľa a žalobcom v právnom postavení zamestnanca dňa 28.06.2019 došlo k vzniku pracovného pomeru žalobcu k žalovanému, počnúc dňom 01.07.2019. V predmetnej pracovnej zmluve je dohodnuté, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú do 30.06.2020 s tým, že zamestnávateľ sa so zamestnancom dohodli na skúšobnej dobe do 31.08.2019. Z pracovnej zmluvy vyplýva dohodnutá dĺžka pracovného času 40 hodín týždenne a stupeň náročnosti práce 2. Zo žalobcom predloženej listiny „Okamžité skončenie pracovného pomeru so strany zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1 písm. b)“ zo dňa 06.09.2019 vyplýva, že žalovaný skončil so žalobcom okamžite pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu, že žalovaný mal dňa 25.07.2019 a 05.09.2019 nenastúpiť do služby a mal neospravedlnenú absenciu. Z uvedenej listiny vyplýva, že žalobca si predmetnú listinu prevzal dňa 12.09.2019 o 10.40 hod. Zo skutkových tvrdení žalobcu mal súd ďalej preukázané, že pre žalovaného vykonával každý tretí deň v kalendárnom mesiaci 24 hodinovú zmenu, keď práce vykonával pri strážení objektu spoločnosti ESMO a.s., pričom pri vykonávaní týchto 24 hodinových zmien sa striedal so svojimi kolegami Pavlom Migrom a P.om F.om. Z listiny „Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca“ datovanej dňom 16.09.2019 mal súd preukázané, že žalobca dal okamžité skončenie pracovného pomeru v právnom postavení zamestnanca žalovanému v právnom postavení zamestnávateľa podľa § 69 ods. 1 písm. b) ZP a podľa § 69 ods. 4 žiadal žalovaného o vyplatenie náhrady mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za dobu dvoch mesiacov. Dôvodom uvedeného okamžitého skončenia pracovného pomeru malo byť nevyplatenie časti mzdy za mesiac júl 2019 do 15 dní po uplynutí jej splatnosti, t.j. do 15.09.2019.
8. Súd preskúmal dôvodnosť nárokov uplatnených žalobcom v prejednávanom spore, keď pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za dobu 2 mesiacov podľa § 69 ods. 1 písm. b) ZP, má za to že nárok nie je dôvodný, nakoľko žalobcovi nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku podľa § 134 ZP za výpovednú dobu 2 mesiacov nevznikol. Súd primárne poukazuje na to, že okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo strany žalobcu/zamestnanca (zo dňa 16.09.2019) predchádzalo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného/zamestnávateľa, ktoré bolo doručené žalovanému dňa 12.09.2019 a jeho účinky nastali jeho doručením. V čase okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobcu/zamestnanca už pracovný pomer žalobcu netrval, keď žalobca účinky tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru neodvrátil podaním žaloby o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru daného mu zo strany žalovaného dňa 12.09.2019. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 69 ods. 4 ZP, nakoľko tento úkon (okamžité skončenie pracovného pomeru z jeho strany) bol vykonaný až po tom ako nastali účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa/žalovaného. Ako už súd poukázal v predbežnom skutkovom a právnom posúdení podľa § 181 ods. 2 CSP učinenom na pojednávaní zo dňa 18.05.2020, ani pri posúdení skutkových tvrdení žalobcu ohľadne okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného (učinených v podaní zo dňa 05.02.2020), pri aplikácii zásady iura novit curia, by žalobcovi nemohol vzniknúť predmetný nárok na náhradu mzdy ani podľa § 79 ods. 4 písm. b) v spojení s § 79 ods. 5 ZP, nakoľko predpokladom vzniku tohto nároku je, aby došlo k vysloveniu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. Zo žaloby, ani z následných písomných podaní prípadne vyjadrení žalobcu však nevyplynulo, že by žalobca podal žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, ktoré bolo žalobcovi dané podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu neospravedlnených absencií zo dňa 25.07.2019 a 05.09.2019. Z predmetnej listiny mal súd preukázané, že žalobca prevzal predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa dňa 12.09.2019, a teda uvedeným dňom pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil. Súd poukazuje na § 77 ZP, podľa ktorého (okrem iného) neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Ak takáto žaloba nie je podaná, končí sa pracovný pomer podľa právneho úkonu, ktorý nebol napadnutý, a to aj v prípade, ak by bol takýto právny úkon neplatný. Dvojmesačná lehota je lehotou prekluzívnou, čo znamená, že pri jej nedodržaní došlo k zániku práva. Iba na doplnenie súd poukazuje na to, že súd nie je oprávnený posudzovať
otázku neplatného skončenia pracovného pomeru prejudiciálne. Po uplynutí dvojmesačnej lehoty sa súd už otázkou platnosti rozväzovacieho úkonu (v danom prípade platnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru) nemôže zaoberať (porovnaj rozhodnutie publikované pod R 75/1977). Keďže v konaní nebolo preukázané, že by žalobca podal žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru daného mu zo strany zamestnávateľa, súd žalobe v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady mzdy v celkovej výške 1.331,62 eur nemohol vyhovieť a žalobu zamietol.
9. Pokiaľ sa žalobca v prejednávanom spore domáhal zaplatenia ostatných nárokov, t.j. na náhradu nákladov za vstupnú lekársku prehliadku, odpis z Registra trestov, doplatok mzdy za mesiac júl, august a september, náhrady za dovolenku, ako aj stravné, súd vzhľadom na to, že nevzhliadol pri uplatnených nárokoch, pokiaľ ide o právny dôvod ani ich výšku rozpor so zákonom (keď žalovaný tak, ako už bolo vyššie uvedené, tieto nároky v spore účinne nepoprel), dospel súd k záveru, že uvedené nároky sú dôvodné. Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady nákladov za vynaloženú vstupnú prehliadku vo výške 20,-eur, súd poukazuje na § 30e ods. 18 zákona č. 355/2XX7 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého náklady, ktoré vznikli v súvislosti s posudzovaním zdravotnej spôsobilosti na prácu, vrátane nákladov, ktoré vznikli v súvislosti s posudzovaním zdravotnej spôsobilosti na prácu pred uzavretím pracovnoprávneho vzťahu, alebo obdobného pracovného vzťahu a po skončení pracovnoprávneho vzťahu, alebo obdobného pracovného vzťahu podľa odseku 9 písm. e), uhrádza zamestnávateľ, alebo fyzická osoba - podnikateľ, ktorá nezamestnáva iné osoby, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pokiaľ ide o nárok na preplatenie nákladov súvisiacich so zaobstaraním odpisu z Registra trestov vo výške 3,90 eur, súd, vzhľadom na druh práce dojednaný v pracovnej zmluve - strážnik strážnej služby, pri ktorom sa ako predpoklad výkonu tejto práce požaduje okrem iného aj trestná bezúhonnosť (pričom žalobcovi bol vydaný preukaz odbornej spôsobilosti S 079562; viď ods. 12 pracovnej zmluvy), dospel k záveru, že tento je dôvodný.
10. Pokiaľ sa žalobca domáhal mzdy (doplatku mzdy za mesiac júl 2019, august 2019 a september 2019) súd primárne vychádzal z toho, že žalovaný dôvodnosť ani výšku týchto nárokov v spore účinne nepoprel. Súd poukazuje na bod 12.7 pracovnej zmluvy, podľa ktorého bol žalovaný zaradený do stupňa náročnosti práce 2, a teda v roku 2019 mal nárok na minimálnu mzdu vo výške 3,5868 eur/ hod. brutto. Pri posúdení výšky mzdy, ktorú si žalobca uplatnil v prejednávanom spore súd vychádzal z nesporných tvrdení žalobcu, že on (napriek rozporu z ustanoveniami ZP) vykonával na základe pokynov zamestnávateľa pracovné zmeny nepretržite v trvaní 24 hodín s tým, že na strážení objektu spoločnosti ESMO Žilina sa striedal s ďalšími dvoma pracovníkmi žalovaného p. Pavlom Migrom a p. P.om F.om, keď každý z nich odpracoval zmenu v trvaní 24 hodín a následne nasledujúce 2 dni vykonávali pracovné zmeny v trvaní po 24 hodín zvyšní dvaja pracovníci, čo vyplýva aj z plánu služieb na čl. 4 spisu. Za takto vykonávané pracovné zmeny vznikol žalobcovi popri základnej hodinovej mzde aj nárok na mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok, mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu, resp. mzdu za prácu nadčas, keď uvedené zvýhodnenia sú samostatnými nárokmi a v prípade, ak zamestnanec splní podmienky na priznanie viacerých, prípadne všetkých súčasne, je možná ich kumulácia. Uvedené znamená, že ak zamestnanec vykoná prácu vo sviatok, ktorý je dňom jeho pracovného pokoja, má v zásade nárok na mzdu a mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok, pokiaľ mu nebolo poskytnuté náhradné voľno za prácu vo sviatok. Ak by zároveň išlo o prácu vykonávanú na príkaz zamestnávateľa, alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávanú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien (dohodnutá dĺžka pracovného času žalobcu u žalovaného v zmysle bodu 10. Pracovnej zmluvy bola 40 hodín týždenne) patrí zamestnancovi (v danom prípade žalobcovi) spravidla dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas, pokiaľ mu nebolo poskytnuté náhradné voľno za prácu nadčas. Pri prepočte mzdových nárokov žalobcu za mesiac júl 2019 súd potom vychádzal z tej skutočnosti, že na mesiac júl 2019 pripadlo žalobcovi osem pracovných zmien po 24 hodín počas pracovných dní, dve pracovné zmeny po 24 hodín na sobotu, jedna pracovná zmena v trvaní 24 hodín na nedeľu a jedna pracovná zmena za prácu počas sviatku v trvaní 24 hodín. Žalobca teda počas pracovných dní v uvedenom mesiaci odpracoval 192 hodín, počas 2 sobôt spolu 48 hodín, počas jednej nedele 24 hodín a počas jedného štátneho sviatku 24 hodín a súčasne odpracoval 88 hodín nočnej práce, keď v súlade s §§ 121 až 123 ZP v znení účinnom do 31.12.2020 v súvislosti s vykonávaním práce v sobotu mu vznikol nárok na príplatok najmenej 50 % minimálnej mzdy za hodinu, za prácu v nedeľu a prácu vo sviatok mu vznikol nárok na príplatok najmenej 1XX % minimálnej mzdy za hodinu a za nočnú prácu, t.j. za prácu od 22.XX hod. večer do 06.XX hod. ráno, mu vznikol príplatok vo výške najmenej 40% minimálnej mzdy za hodinu. Pri prepočte týchto nárokov z hrubej mzdy na čistú mzdu sa nárok žalobcu na doplatok čistej mzdy za mesiac júl 2019 javí ako
dôvodný. Pokiaľ sa žalobca domáhal mzdy za mesiac august 2019 a september 2019, súd poukazuje na nesprávny výpočet vykonaný zo strany žalobcu, keď žalobca pri vzniku mzdového nároku za uvedené 2 mesiace vychádzal z prepočtu ním vypočítanej priemernej hodinovej mzdy. Súd však poukazuje na to, že žalobcovi nevznikol nárok vo výške žalobcom prepočítanej čistej hodinovej mzdy (vychádzajúcej zo mzdy, ktorú dosiahol v mesiaci júl 2019), ale nárok na mzdu dohodnutú v pracovnej zmluve v rozsahu reálne vykonaných prác v mesiaci august 2019 a v mesiaci september 2019. Žalobca podľa nesporných tvrdení (podporených plánom služieb na č.l. 4 spisu) v mesiaci august 2019 odpracoval 7 pracovných zmien po 24 hodín počas pracovných dní, 2 pracovné zmeny po 24 hodín pripadajúce na soboty a 2 pracovné zmeny po 24 hodín pripadajúce na nedeľu. Súčasne žalobca odpracoval počas jedenástich dní, a to každý z týchto dní po 8 hodín nočnej práce. Pri prepočte výšky žalobcom uplatneného nároku súd dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok (napriek chybnému výpočtu, z ktorého žalobca vychádzal) nemá za následok nesprávne uplatnenú výšku nároku, keď uvedené rovnako platí aj na mzdu za mesiac september 2019, kedy žalobca odpracoval jednu pracovnú zmenu v trvaní 24 hodín počas pracovného dňa, z čoho 8 hodín bolo vykonávaním práce nočnej. Pokiaľ ide o vznik nároku na dovolenku vo výške 208,70 eur netto, súd vzhľadom na to, že uvedený nárok nebol zo strany žalovaného kvalifikovaným spôsobom sporovaný, dospel k záveru, že uvedený nárok je nesporný, keď rozsah nároku na nevyčerpanú dovolenku je výsledkom stavu, ktorý z dôvodu porušenia ustanovení ZP o dĺžke pracovného času spôsobil samotný žalovaný ako zamestnávateľ. Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady stravného, súd poukazuje na to, že žalobcovi vznikol nárok na stravné v celkovej výške 65,32 eur, keď žalobca vychádzal z výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, keď žalovaný vykonával pracovné zmeny v trvaní 24 hodín. Z uvedených dôvodov vznikol žalobcovi nárok na náhradu stravného za 31 pracovných zmien, keď za mesiac júl 2019 mu zo strany zamestnávateľa bolo odovzdaných iba 16 lístkov, pričom odpracoval 23 pracovných zmien po 12 hodín, v mesiaci august 2019 odpracoval 11 zmien po 24 hodín, a v mesiaci september odpracoval 1 zmenu v trvaní 24 hodín.
11. Pokiaľ sa žalobca súčasne domáhal zaplatenia poštovného v sume 3,-eurá, súd poukazuje na to, že sám žalobca uviedol, že sa jedná o poštovné týkajúce sa zásielok adresovaných súdom v prejednávanom spore. Pokiaľ sa žalobca súčasne domáhal straty času vo výške 106,56 eur (32 hodín x 3,33 eur), súd poukazuje na to, že samotný žalobca na pojednávaní zo dňa 18.05.2020 poukázal na to, že jedná sa o stratu času, ktorý venoval uvedenému prípadu na súde a spočíva v strate času pri príprave samotnej žaloby, vyjadrení, prípadne komunikácie s dotknutými osobami. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že tieto nároky nie sú nárokmi vo veci samej, ale jedná sa o nárok na náhradu trov konania, o ktorom súd rozhodne v samostatnom uznesení o výške trov konania po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej.
12. Pokiaľ sa žalobca súčasne domáha uloženia povinnosti žalovanému vydať potvrdenie o zamestnaní podľa § 75 ods. 2 ZP, súd poukazuje na to, že podľa § 75 ods. 2 ZP je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi potvrdenie o zamestnaní, čo však žalovaný neučinil, a preto sa žalobca oprávnene domáhal vydania tohto potvrdenia o zamestnaní.
13. Pokiaľ žalobca v písomnom podaní zo dňa 05.02.2020 ohľadne nároku na mzdu za mesiac august 2019 poukázal na to, že mu bola vyplatená suma 631,44 eur a na toto vyplatenie reagoval tým, že o túto sumu ponížil žalovanú istinu, súd vyhodnotil predmetné podanie ako čiastočné späťvzatie žaloby, čo vyplýva aj z vyjadrenia žalobcu učineného na pojednávaní zo dňa 18.05.2020, a v tejto časti súd konanie v zmysel § 145 ods. 2 zastavil, keď k späťvzatiu žaloby v tejto časti došlo skôr, než sa začalo pojednávanie a teda sa k späťvzatiu žaloby nevyžadoval súhlas žalovaného.
14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi, ktorý mal v spore prevažný úspech, právo na náhradu trov konania voči žalovanému, ktorý mal v spore v pomere k celému predmetu konania úspech menší. Pokiaľ ide o úspech žalobcu, tento mal úspech v časti čo do zaplatenia istiny vo výške 1.143,86 eur, ako aj v časti čo do zaplatenia sumy 631,44 eur, ohľadne zaplatenia ktorej súd konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby, keď k späťvzatiu žaloby došlo z dôvodu úhrady tejto sumy zo strany žalovaného, čím žalovaný zavinil zastavenie konania v tejto časti, ako aj v časti predmetu konania týkajúceho sa vydania potvrdenia o zamestnaní žalobcovi podľa § 75 ods. 2 ZP. Žalovaný mal v spore úspech v časti čo do zaplatenia sumy 1.331,62 eur, keď súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. V časti predmetu konania čo do zaplatenia sumy 3.106,92 eur (súd pôvodne žalovanú istinu vo výške 3.108,42 eur ponížil o sumu 1,50 eur, keďže má za to, že suma 1,50 eur predstavuje trovy konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením súdu
po právoplatnom skončení veci) mal prevažný úspech žalobca, keď žalobca mal v tejto časti predmetu konania úspech v rozsahu 57,14 % predmetu konania a neúspech v rozsahu 42,86 % predmetu konania (pri zohľadnení pomeru výšky pôvodne uplatnenej istiny a časti istiny, ohľadne ktorej súd žalobu zamietol, prípadne konanie z dôvodu zavinenia na strane žalovaného zastavil). Súd potom dospel k záveru, že žalobca mal v spore čo do zaplatenia sumy 3.106,92 eur úspech v rozsahu 14,28 %, t.j. rozdiel úspechu žalobcu vo výške 57,14 % predmetu konania a jeho neúspechu v rozsahu 42,86 % predmetu konania. V časti predmetu konania, v ktorej sa žalobca domáhal vydania potvrdenia o zamestnaní, mal žalobca úspech v rozsahu 1XX %, keďže súd žalobe v tejto časti v celom rozsahu vyhovel. Pri konečnom rozhodnutí o trovách konania v časti čo do zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom, ako aj v časti predmetu konania o uloženie povinnosti vydať potvrdenie o zamestnaní, súd vychádzal z toho, že sa jedná o ekvivalentné (popri sebe stojace) nároky, ktoré spoločne tvoria výsledný predmet konania, t.j. 1XX %, a každý sa v celkovom predmete konania podieľa rozsahom 50 %. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca mal v časti predmetu konania čo do zaplatenia žalovanej sumy úspech v rozsahu 14,28 %, t.j. vo vzťahu k celému predmetu konania úspech v rozsahu 7,14 % predmetu konania a v časti predmetu konania čo do uloženia povinností vydať potvrdenie o zamestnaní mal ohľadne tejto časti predmetu konania úspech 1XX %, t.j. vo vzťahu k celému predmetu konania, úspech v rozsahu 50 % predmetu konania. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca mal v spore prevažný úspech a jeho úspech predstavuje 57,14 % predmetu konania (t.j. 50 % predmetu konania o uloženie povinnosti vydať potvrdenie o zamestnaní a 7,14 % predmetu konania v časti čo do zaplatenia žalovanej sumy). O výške trov konania bude rozhodnuté v samostatnom uznesení Okresného súdu Ružomberok.
Poučenie:
Proti rozsudku súdu prvej inštancie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Ružomberok písomne v 3 vyhotoveniach.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods.1,2 CSP) - a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje, e) podpis, a ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania - uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 365 ods.1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods.3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na uskutočnenie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.