Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/241/2019

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: J. D., L.. X.X.XXXX, J. X, J., o zaplatenie 6.217,73 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. -129, zo dňa 7.8.2019, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti 800 eur zastavil, žalobu vo zvyšnej časti zamietol, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a rozhodol, že žalobcovi sa vracia časť súdneho poplatku za žalobu vo výške 41,30 eura prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s., po právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 30.8.2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť dlžnú istinu 6.217,73 eura, úrokov 4.115,56 eura, zmluvného úroku vo výške 19 % ročne zo sumy 6.217,73 eura od 25.8.2017 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 6.217,73 eura od 25.8.2017 do zaplatenia, na tom skutkovom základe, že dňa 25.7.2012 uzavrel so žalovaným Zmluvu o úvere č. 8097307812, súčasťou ktorej boli Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky; na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 7.000 eur, pričom súčasťou zmluvy bola aj dohoda strán o poistení schopnosti splácať úver s tým, že poistné bolo zahrnuté v mesačnej splátke. Vzhľadom na skutočnosť, že zo strany žalovaného došlo k podstatnému porušeniu zmluvných povinností zo zmluvy o úvere tým, že neuhrádzal pravidelné mesačné splátky riadne a včas, vyhlásil žalobca úver za predčasne splatný ku dňu 25.8.2014. Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovanému na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.6.2017. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku ( ), súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. a žalovaný uzavreli dňa 25.7.2012 Zmluvu o úvere č. 8097307812, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 7.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 72 mesačných splátkach po 171,07 eura, vždy k 14. dňu v mesiaci, s dátumom prvej platby do 14.8.2012, pri výške úrokovej sadzby 19 % ročne, RPMN 20,74 % a priemernej RPMN na trhu 12,55 %. Celková výška nákladov bola 4.709,22 eura a dátum konečnej splatnosti bol stanovený na 14.7.2028. Súčasťou zmluvného vzťahu boli Obchodné podmienky pre úver a tiež Všeobecné obchodné podmienky, ako aj sadzobník poplatkov bez podpisu strán záväzkového vzťahu. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 7.8.2014 vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy a uviedol, že žalovaný svojím konaním podstatným spôsobom porušil ustanovenia zmluvy o úvere a obchodných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, a preto je pohľadávka viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti; v prípade, ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy v lehote 15 kalendárnych dní od doručenia výzvy, je banka oprávnená využiť ustanovenie a vyhlásiť

úver predčasne splatným. Listom zo dňa 25.8.2014 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že k tomuto bol úver predčasne splatený v celom rozsahu. Zmluvou o postúpení zo dňa 13.6.2017 uzavretej medzi Poštovou bankou, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalovanému na žalobcu. Z doplňujúceho vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že žalovaný uhradil celkovo sumu 3.720,04 eura, ktorá bola v zmysle zmluvy o úvere v spojení s Obchodnými podmienkami započítaná v sume 136,12 eura na poplatky, v sume 2.801,65 eura na zmluvné úroky a úroky z omeškania a v sume 782,27 eura na istinu; žalovaná suma vo výške 3.984,99 eura predstavuje sumu úrokov a úrokov z omeškania odo dňa uzavretia zmluvy do 31.5.2017. Žalovaný po podaní žaloby uhradil sumu 800 eur, ktorá bola započítaná na vyčíslené úroky vo výške 3.984,99 eura v sume 800 eur. Suma úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu 31.5.2017 po týchto úhradách žalovaného predstavuje sumu 3.184,99 eura; žalobca preto žalobu v časti úrokov a úrokov z omeškania v časti prevyšujúcej sumu 3.184,99 eur vzal späť. 4. Konštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu proti žalovanému vyplývajúci zo štandardnej formulárovej zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom a žalovaným ako fyzickou osobou. Zmluva má tak charakter spotrebiteľského právneho vzťahu. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, resp. konkrétny typ zmluvy za predpokladu, že zmluvné strany sú dodávateľ a spotrebiteľ; aj keď zmluva o úvere je zmluvou, ktorá bola uzavretá podľa (odkaz na VOP), súd prvej inštancie posúdil zmluvný vzťah strán ako spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia a zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. o ochrane spotrebiteľa. 5. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby ako takej je, že strany majú vecnú legitimáciu. Uviedol, že všeobecne pod vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna strana civilného súdneho konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a strana na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). Až samotné konanie ukáže, či procesnoprávna dvojica (žalobca a žalovaný) je totožná s dvojicou hmotnoprávnou, t.j. či žalobca a žalovaný sú v konaní vecne legitimovaní a sú účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom súd v konaní rozhoduje. 6. Nadviazal, že k tomu, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotno- právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. O nedostatok aktívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (sám žalobca), nie je nositeľom tohto hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide. Povedané inými slovami, aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie od žalovaného uplatnené v konaní. 7. Mal za preukázané platné zosplatnenie predmetného úveru podľa s odkazom na 53 ods. 9 , avšak ďalšie konanie, resp. nekonanie pôvodného veriteľa i žalobcu je v príkrom rozpore s zákona o bankách, pretože predmetom postúpenia pohľadávky z banky na nebankový subjekt môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po splatnosti a musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku, s ktorým bol v omeškaní nepretržite 90 dní. Z uvedeného je zrejmé, že sa musí jednať o splatný úver (záväzok) a dlžník musí byť nepretržite 90 dní v omeškaní tohto splatného záväzku po predchádzajúcej výzve veriteľa - banky. V prejednávanom prípade, ale takýto postup pôvodného veriteľa absentuje, nakoľko iba žalovaného vyzval na úhradu dlžnej sumy s upozornením na možné mimoriadne zosplatnenie (konanie smerujúce iba k samotnému zosplatneniu). V dôsledku nesplácania úveru žalovaným, pôvodný veriteľ pristúpil k mimoriadnemu zosplatneniu predmetného úveru a následne túto pohľadávku (bez zákonom vyžadovanej výzvy na úhradu splatného záväzku a omeškaní dlžníka

aspoň 90 dní s plnením už zosplatneného záväzku) postúpil žalobcovi - nebankovému subjektu. Samotný úkon zosplatnenia nemožno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko citované ustanovenie (§ 92 ods. 8) sa týka už zosplatneného úveru. Je tak potrebné najprv úver zosplatniť (v konaní splnené je) aby ten bol splatný a až následne dlžníka (ak ten samozrejme svoj záväzok neplní) vyzvať (v konaní splnené nie je). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom ( ), čo znamená neplatné postúpenie pohľadávky na postupníka (žalobca) s výsledkom absencie aktívnej vecnej legitimácie na jeho strane. Výzvy zo dňa 7.8.2014 a 25.8.2014 sa týkali postupu podľa a ; nejedná sa tak o výzvy podľa zákona o bankách a preto postupca (Poštová banka, a.s.) žalovanú pohľadávku voči žalovanému postúpil neplatne. Žalobca teda nepreukázal zaslanie ani doručenie písomnej výzvy banky potom, čo bol žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splácaním jednotlivých už splatných splátok, teda v omeškaní po splatnosti. 8. Vzhľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie pohľadávku, ktorá je predmetom konania za nepostupiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie za daných okolností bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu je samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorej neplatnosť je súd povinný v konaní ex offo aj bez námietky prihliadnuť; žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na jej uplatňovanie. Uvedené závery podporuje nielen samotný výklad a znenie zákona o bankách, ale aj ustálená súdna prax, korunovaná nedávnym judikátom R 60/2018. 9. Na uvedenom základe s poukazom na súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 800 eur zastavil a aplikujúc , až ods. 4, , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch, o bankách, žalobu vo zvyšnej časti zamietol. O trovách konania rozhodol podľa Čl. 17 Základných princípov a napriek nepatrnému úspechu žalobcu (v zastavenej časti) nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania, keďže mu žiadne trovy nevznikli. 10. O vrátení súdneho poplatku rozhodol súd prvej inštancie podľa , a o súdnych poplatkoch tak, že žalobcovi, ktorý zaplatil za žalobu súdny poplatok v sume 373 eur, vrátil krátenú časť súdneho poplatku v sume 41,30 eura. 11. Proti rozsudku v zamietajúcej časti podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania ( ) bola námietka, že neboli splnené procesné podmienky, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvej inštancie, že mu neumožnil sa procesne brániť, keď svojim postupom mu znemožnil účasť na konaní bez toho, aby ho oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky týkajúcej sa ustanovenia zákona o bankách; správne ho mal totiž podľa vyzvať na odstránenie takej vady podania vo veci samej, ktorá nebráni pokračovaniu v konaní, ak je to účelné pre ďalší priebeh konania, resp. podľa vyzvať, aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o ustanovení zákona o bankách. 12. V súvislosti s aplikáciou , v ktorom sa uvádza, že slovenská právna prax sa ešte v súvisiacich otázkach neustálila, pričom podľa názoru najvyššieho súdu nejde v prípade zákona o bankách o kogentné ustanovenie v tom zmysle, že by si ho strany nemohli zúžiť, ale iba poskytuje možnosť postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke. Netvrdí, že by podmieňovalo možnosť postúpenia pohľadávok tými podmienkami a nezdá sa, že by ich považovalo za podmienky platnosti postúpenia. Žalobcovi nebolo zrejmé, ako sa z normy, ktorá umožňuje cedovať pohľadávky aj na iné osoby, ako je banka, a aj bez súhlasu klienta, stala norma, ktorá všeobecne podmieňuje platnosť cesie pohľadávky bez ohľadu na subjekt postupníka či súhlas dlžníka, pretože už samotný textuálny výklad predmetného ustanovenia indikuje, že právnym následkom v danej norme nie je „môže postúpiť“, ale „môže postúpiť aj inej osobe ako je banka, a to aj bez súhlasu klienta“. Okrem textuálneho výkladu sa musí pri výklade právnych predpisov a ich posudzovaní z pohľadu nárokov na platnosť právneho úkonu mať na zreteli ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonom uvedených prípadov, resp. pre neplatnosti posudzovať účel pravidla, ustanovujúceho neplatnosť právneho úkonu. Účelom zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nič nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba

o podmienkach, za splnenie ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Čisto hypoteticky, ak by aj pripustil, že zákon o bankách diktuje podmienky platnosti postúpenia, tak výzva na splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa 25.8.2014 bola zároveň písomnou výzvou banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. V tomto dal do pozornosti skutočnosť, že žalovaný bol v omeškaní od novembra 2013, a preto bol do dňa postúpenia uvedenej pohľadávky, t.j. do dňa 13.6.2017 jednoznačne viac ako 90 dní v omeškaní s plnením jeho peňažného záväzku. Mal za to, že právny predchodca si splnil svoju povinnosť v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. 13. Argumentoval, že podmienky platného postúpenia bankovej pohľadávky sú upravené v § 92 ods. 8 zákona o bankách, z ktorého je zrejmé, že výzva musí predchádzať postúpeniu pohľadávky, ale nevyplýva z neho, že by musela predchádzať zosplatneniu úveru; primárnym účelom výzvy podľa vychádzajúc zo znenia zákona nie je upozorniť a umožniť klientovi banky zabrániť zosplatneniu dlhu (to je účelom výzvy, upozornenia podľa ), ale zabrániť postúpeniu pohľadávky na inú osobu veriteľa, ktorý nie je bankou (a teda nemá povinnosti určené zákonom o bankách a inými predpismi upravujúcimi činnosti banky) bez súhlasu klienta. Takýto výklad zodpovedá aj ďalšiemu predpokladu stanovenému zákonom pre postúpenie pohľadávky a to, že banková pohľadávka musí byt splatná (v čase postúpenia). Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ustanovenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky). Banka má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je nevyhnutné, aby pristúpila v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré môže banka realizovať pred postúpením pohľadávky. 14. Záverom odvolania žalobca poukázal aj na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, JUDr. Milana Ľalíka: „Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného" spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu, existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny štát ( ).“ 15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, , ) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

16. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. uzavrel so žalovaným dňa 25.7.2012 Zmluvu o úvere č. 8097307812, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 7.000 eur, ktorý sa zaviazal splatiť v 72 mesačných splátkach po 171,07 eura, vždy k 14. dňu v mesiaci, počnúc prvou splátkou najneskôr do 14.8.2012, pri výške ročnej úrokovej sadzby 19 %, RPMN vo výške 20,74 % a priemernej RPMN na trhu vo výške 12,55 %, pričom celková výška nákladov bola v sume 4.709,22 eura; dátum konečnej splatnosti bol stanovený na 14.7.2028 a súčasťou Zmluvy boli Obchodné podmienky pre úver, Všeobecné obchodné podmienky, ako aj Sadzobník poplatkov bez podpisu strán záväzkového vzťahu.

17. Úvodom možno súhlasne so súdom prvej inštancie konštatovať, že sporové strany uzatvorili zmluvu o úvere, ktorá spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle v spojení s , , keďže právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver v rámci svojho podnikania a žalovaný pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci podnikateľskej činnosti. Predmetná skutočnosť nebola v konaní ani sporná.

18. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie Zmluvy o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.6.2017 (ďalej „zmluva o postúpení pohľadávok“) ako absolútne neplatného

právneho úkonu v zmysle Občianskeho zákona, nakoľko pred postúpením pohľadávky voči žalovanému (touto zmluvou o postúpení pohľadávok) nedodržal postupca (pôvodný veriteľ) postup podľa Z.z o bankách.

19. Právne posúdenie veci je činnosť súdu, spočívajúca v subsumovaní zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, čo vedie k záveru o právach a povinnostiach strán sporu. Právne posúdenie je nesprávne, ak sa súd dopustí pri tejto činnosti omylu, tzn. keď na správne zistený skutkový stav aplikuje nesprávny právny predpis, tiež vtedy, keď síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo zistených skutočností vyvodil nesprávne právne závery.

20. Podľa o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky (13.6.2017), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len ""), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

21. Podľa nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

22. Odvolací súd sa stotožňuje aj so správnou úvahou súdu prvej inštancie, že ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná, potom jej "postúpenie" je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné podľa ; súd prvej inštancie sa však pri posúdení, či predmetná pohľadávka bola (ne)postupiteľná nevychádzal dôsledne zo zákonných predpokladov upravených v ustanovení zákona o bankách.

23. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách a napokon aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.4.2018, sp. zn. , zverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 8/2018 pod č. 60, ktoré súd prvej inštancie v rozhodnutí cituje, jednoznačne vyplýva, že „ustanovenie o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.“ V rámci ďalšej argumentácie Najvyšší súd SR uvádza, že rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a následné dlžníkovo nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k . Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porov. tretia veta zákona o bankách), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje. Dovolací súd v tejto súvislosti uzavrel, že následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom ( ), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia musí prihliadnuť súd aj bez námietky (z úradnej povinnosti). Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť.

24. Odvolací súd je tiež názoru, že ustanovenie je svojou povahou kogentné a preto sa od neho nemožno odchýliť ani na základe dohody zmluvných strán. Zákon totiž

v zmysle vyššie uvedeného ukladá banke povinnosť, ktorá musí byť splnená pre platné postúpenie pohľadávky; aj odlišné dojednanie vo VOP by preto pre rozpor so zákonom bolo neplatné. Je nutné mať na zreteli, že je svojou povahou kategorickou kogentnou právnou normou, ktorá vylučuje, aby sa subjekty právneho vzťahu od nej odchýlili a to ani obojstrannou dohodou. Banka a klient preto nemôžu túto kogentnú normu ani vylúčiť ani obmedziť; ak tak dohodou urobia, takéto dojednanie je v zmysle neplatné, keďže odporuje zákonu, príp. ho obchádza.

25. Nebolo možné sa však stotožniť s právnym názorom súdu prvej inštancie, že podmienkam ustanovenia na platné postúpenie pohľadávky vyhovuje iba výzva na úhradu peňažného záväzku adresovaná dlžníkovi, ktorá nasleduje až po zosplatnení úveru, pričom je vylúčené za takú výzvu považovať výzvu podľa ; z dikcie (doslovného výkladu) ustanovenia totiž vyplýva, že postúpiť pohľadávku môže banka bez súhlasu klienta, ak je napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku; citované ustanovenie teda predpokladá iba omeškanie dlžníka s plnením niektorej zo splatných splátok úveru a nie, aby bol záväzok (pohľadávka) pred výzvou banky zo strany veriteľa zosplatnený (t.j. dlžník požiadaný veriteľom o zaplatenie celej pohľadávky). Ani odlišný účel písomnej výzvy podľa , spočívajúci vo zvýšenej ochrane spotrebiteľa pred zosplatnením celej pohľadávky podľa a výzvy podľa zákona o bankách, aby mal klient banky možnosť zabrániť postúpeniu splatného peňažného záväzku voči banke, nevylučuje, aby banka jedinou písomnou výzvou upozornila klienta (spotrebiteľa) na možnosť zosplatnenia celej pohľadávky ( ) a súčasne ho vyzvala na úhradu splatného peňažného záväzku, hoci aj bez výslovnej citácie ustanovenia zákona o bankách.

26. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu listom zo 7.8.2014 vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy 1.481,46 eura s tým, že pokiaľ nedôjde k úhrade dlžnej sumy v lehote 15 kalendárnych dní od doručenia výzvy, je banka oprávnená využiť ustanovenie a vyhlásiť úver predčasne splatným a listom z 25.8.2014 oznámil žalovanému, že ku dňu 25.8.2014 sa stal úver predčasne splatný v celom rozsahu, pričom podľa výpisu stavu úveru žalovaný peňažný záväzok vyplývajúci zo Zmluvy o úvere neplnil počnúc splátkou splatnou dňa 14.6.2014; ku dňu postúpenia pohľadávky voči žalovanému dňa 13.6.2017 na žalobcu, tak nesporne bola splnená zákonná podmienka v zmysle , že žalovaný bol napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke; na uvedenom základe právny predchodca žalobcu platne postúpil pohľadávku voči žalovanému na žalobcu, čím žalobca vstúpil do hmotnoprávneho postavenia pôvodného veriteľa a je v spore aktívne legitimovaný. 27. Pretože súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol založil na nesprávnych právnych záveroch o tom, že postúpenie pohľadávky voči žalovanému bolo absolútne neplatným právnym úkonom, pre ktoré sa potom podstatou veci z hľadiska právne významných skutočností pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku v zamietajúcej časti na zaplatenie istiny úveru, úroku a úroku z omeškania, nezaoberal, rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti právneho posúdenia nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k uplatňovanému nároku v jeho zamietnutej časti; súd prvej inštancie tým znemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania zrušil a podľa vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie.

28. V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle viazaný. Súd prvej inštancie spor opätovne prejedná na pojednávaní, na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.

29. Pre účely ďalšieho postupu, odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 18.8.2020, v ktorom najvyšší súd vyslovil právny názor, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a podľa ktorého úrok z úveru a úrok z omeškania sú dva odlišné inštitúty, ktoré je potrebné dôsledne odlišovať a nemožno ich zamieňať. Po zosplatnení úveru teda z nesplatenej istiny ďalej beží úrok z úveru (ako odmena za poskytnuté finančné prostriedky, ktoré dlžník v dohodnutej dobe nevrátil) až do ich vrátenia a v prípade omeškania dlžníka beží zároveň taktiež úrok z omeškania (ako sankcia za omeškanie s úhradou peňažného záväzku).

30. Odvolací súd poukazuje aj na podstatu zmluvy o úvere, ktorou sa veriteľ zaväzuje na požiadanie dlžníka poskytnúť v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky; od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona (, veta prvá ). Úrok je súčasťou peňažného záväzku dlžníka a niet pochýb o tom, že má povahu opakujúceho sa plnenia, ktoré možno veriteľovi priznať súdnym rozhodnutím i keď sa stane splatným až v budúcnosti. V prípade, ak dlžníkovi namiesto splátok vznikne povinnosť zaplatiť celý dlh naraz v dôsledku zosplatnenia úveru, úverová zmluva nezaniká, mení sa iba záväzok dlžníka vrátiť poskytnutý úver naraz (namiesto splátok); nemení sa však jeho záväzok platiť úrok z požičaných peňazí; po zosplatnení úveru tak z nezaplatenej istiny naďalej beží zmluvný úrok - ako odmena za poskytnuté peňažné prostriedky, ktoré dlžník nevrátil - až do ich vrátenia. Uvedené možno vyvodiť aj zo znenia , na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie a podľa ktorého záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky; v čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú platné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Ak teda záväzok dlžníka (hoc aj splatný) vrátiť použité peňažné prostriedky naďalej trvá, pretože nedošlo k jeho zániku splnením, trvá aj povinnosť dlžníka platiť úroky a to až do vrátenia týchto požičaných peňažných prostriedkov; úroky sa tak stávajú splatnými až dňom vrátenia použitých peňažných prostriedkov a v prípade omeškania dlžníka popri úroku beží zároveň tiež úrok z omeškania (ako sankcia za omeškanie s úhradou peňažného záväzku). Iný režim sa uplatní iba v prípade, ak existuje dohoda, ktorá upravuje splatnosť úrokov odlišne od znenia . Z gramatického a logického výkladu potom vyplýva, že slovné spojenie „záväzok vrátiť použité peňažné prostriedky“ nie je možné stotožňovať s okamihom „splatnosti istiny“, čo rešpektuje nielen podstatu samotnej úverovej zmluvy, ale i zásadu, podľa ktorej nikto nemôže mať prospech z protiprávneho konania, ani spotrebiteľ; ani spotrebiteľ sa preto nemôže zbaviť svojej povinnosti platiť úrok z peňazí, ktoré veriteľovi nevrátil a v dôsledku porušenia zmluvných povinností sa tak dostať do výhodnejšieho postavenia ako ten, kto si svoje povinnosti plní riadne a včas.

31. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (, ).

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).