Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

48Ek/988/2020

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s. so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava-Petržalka, IČO: 35 937 874, proti povinnej: C. M., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom N. XXXX/XX C, XXX XX T., o vymoženie pohľadávky vo výške XXX,XX eur, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu O. súdu R. R. sp. zn. zo dňa 23. júla 2020, takto

rozhodol:

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 23. júla 2020 z a m i e t a.

odôvodnenie:

Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 21.07.2020 domáhal od povinnej vymoženia pohľadávky vo výške 160,30 eur na základe vykonateľného exekučného titulu - výkaz nedoplatkov Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s. č. 1128365013, zo dňa 02.06.2011.

Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. zo dňa 23.07.2020 návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „“) zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. , , Exekučného poriadku, na ust. -2, , o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) a vecne tým, že uplatnenie nároku zo strany oprávneného na náhradu zaplatených trov starej exekúcie vo výške 42 eur považoval za nedôvodné, v rozpore s Exekučným poriadkom. Súd preskúmaním upovedomenia o zastavení starej exekúcie zo dňa 18.03.2020 vedenej Okresným súdom Žilina pod sp. zn. a súdnou exekútorkou JUDr. Ivonou Babuškovou pod sp. zn. EX 379/2013 mal za preukázané, že súdna exekútorka uložila oprávnenému povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie v celkovej výške 42 eur, ktoré pozostávajú z paušálnych trov vo výške 35 eur a z dane z pridanej hodnoty vo výške 7 eur. Súd vyhodnotil, že paušálne trovy vo výške 42 eur prináležia súdnemu exekútorovi, pričom zákon o ukončení niektorých exekučných konaní v ustanovení uvádza, že tieto trovy znáša oprávnený, avšak zároveň neumožňuje oprávnenému domáhať sa ich náhrady od povinnej. Podobne to platí aj pre trovy exekúcie oprávneného. Zákon o ukončení niektorých exekučných konaní v ustanovení výslovne uvádza, že oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s podaním opätovného návrhu na vykonanie exekúcie po zastavení starej exekúcie, okrem nároku na náhradu súdneho poplatku. To znamená, že oprávnený má opätovným návrhom na vykonanie exekúcie právo uplatniť si nárok len na to, čo mu priznáva exekučný titul, na podklade ktorého sa má exekúcia vykonať. Z uvedeného ustanovenia tak vyplýva, že oprávnený nemá nárok domáhať sa náhrady trov právneho zastúpenia v starej exekúcii, ale ani trov právneho zastúpenia v tomto exekučnom konaní, ani náhrady poplatku za vykonanie zaručenej konverzie.

Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote dňa 26.07.2020 sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vydať poverenie príslušnému súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Sťažnosť odôvodnil tým, že v dôvodovej správe k ust. je uvedené, že paušálne trovy znáša oprávnený, a aj keď v tomto prípade paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky), z čoho oprávnený vyvodil, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Svoj nárok na náhradu trov starej exekúcie považoval za dôvodný aj preto, že vo vzore elektronického formulára návrhu na vykonanie exekúcie je v časti F, iné trovy uvedená informácia, že „Inými trovami sa pri starej exekúcii považujú najmä paušálne trovy na úhradu starej exekúcie vo výške 35,00 EUR zvýšené o daň z pridanej hodnoty, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty“. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -18 zo dňa 12.05.2020, kde v bode 28. odôvodnenia rozhodnutia je na záver uvedené: „Navyše, je potrebné dodať, že sťažovateľke nič nebráni podať opätovne návrh na vykonanie tejto exekúcie podľa , v rámci ktorého si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky“.

Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

Podľa Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

Podľa , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

Podľa o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

Podľa súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.

Podľa , ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

Súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami preskúmal napadnuté rozhodnutie a po preskúmaní veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov starej exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa Exekučného poriadku zamietol s poukazom na , kedy oprávnený okrem náhrady súdneho poplatku za podanie opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v čoho dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona ( Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.

Oprávnený svoju sťažnosť smerujúcu k zrušeniu napádaného rozhodnutia postavil predovšetkým na dôvodovej správe k ust. , v ktorej bolo uvedené, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať náhradu paušálnych trov ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Súd k uvedenému uvádza, že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ide len o podporný výklad zákona, pričom záväzný výklad právnych noriem podáva jedine súd. V uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné, a teda ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, zakomponoval by túto možnosť aj do znenia zákona, čo sa však nestalo. Súd má za to, že zákonodarca mohol mať pôvodne taký úmysel ako tvrdí oprávnený, no následne ho nepretavil do znenia zákona, do zákonnej úpravy. Avšak práve naopak, zo znenia ustanovenia zákona o ukončení niektorých exekučných konaní jednoznačne vyplýva, že paušálna náhrada trov predstavuje nárok súdneho exekútora a nie nárok oprávneného pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše, ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, znenie ustanovenia zákona o ukončení niektorých exekučných konaní striktne stanovuje, že oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku a nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. K dôvodovej správe súd ďalej poznamenáva, že bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky a z obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k , cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správy k , cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty.“, pričom podľa sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k , cit.: Na uľahčenie podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého vyžaduje zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v (v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach. Dôvodová správa sa po zmene úmyslu zákonodarcu už následne nemení. Súd preto odmietol výklad predostretý oprávneným, ktorý má oporu len v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu a nie v samotnom texte zákona, pričom navyše takýto názor oprávneného je v rozpore s výsledným znením zákona.

Súd nespochybňuje argument oprávneného, že formulár č. 57 nazvaný návrh na vykonanie exekúcie v časti E) Vymáhaný nárok, t. j. istina a náklady spojené s uplatnením pohľadávky a v časti F) Trovy exekúcie - oprávnený, t. j. iné trovy, umožňuje oprávnenému uplatniť si trovy základného konania, súd však má za to, že oprávnený si uvedené nesprávne vykladá, pretože musí ísť o judikované trovy priznané účastníkovi proti inému účastníkovi konania. Ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom proti povinnej týkajúcemu sa oprávneným uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 eur. Z ust. vyplýva, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie však nemožno považovať za exekučný titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať trovy starej exekúcie od povinnej, keďže upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov starej exekúcie. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinnej, tej sa ani nedoručuje, a ani nie je vydaný v prospech oprávneného. Úhradou paušálnych trov zo strany oprávneného súdnemu exekútorovi nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného) a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinnú). Uvedený zákon v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osobe než oprávnenému platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, ani neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by oprávnený mohol v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie

exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej exekúcie v celkovej výške 42 eur ako náhradu trov nového exekučného konania, ktorú by bolo možné vymáhať od povinnej. Rovnako paušálne trovy starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi nemožno považovať za príslušenstvo oprávneným vymáhanej pohľadávky ako náklady spojené s jej uplatnením, pretože ide o pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie, ktorú ani po jej uhradení oprávneným nie je možné považovať za príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky oprávneného, čo umocňuje aj skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva sa nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté, ako napríklad pri trovách sporového konania, kde súd autoritatívnym výrokom určí, ktorej zo strán sporu (voči protistrane) priznáva nárok na náhradu trov konania a v akej výške a takéto rozhodnutie napokon slúži ako podklad pre vedenie exekúcie aj na príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v nákladoch na jej uplatnenie. Sudca preto vyhodnotil, že oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom proti povinnej na úhradu trov starej exekúcie vo výške 42 eur.

Čo sa týka odkazu oprávneného na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -18 zo dňa 12.05.2020, súd konštatuje, že ide o rozhodnutie, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť ako zjavne neopodstatnená, pričom podstatou sťažnosti bolo namietanie zásahov do práv sťažovateľa upovedomeniami o zastavení starej exekúcie vydanými súdnym exekútorom podľa , kde ústavný súd len v predposlednej vete odôvodnenia uviedol aj oprávneným citovanú vetu a teda predmetom skúmania nebol nárok oprávneného na vymáhanie trov starej exekúcie podľa Čl. 2 ods. 3 kladie dôraz na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, avšak nepovyšuje rozhodnutia súdov na formálny prameň práva. Z dôvodu absencie bližšieho odôvodnenia uvedenej vety v rozhodnutí ústavného súdu je následne sťažená, ak nie priamo nemožná pozícia exekučného súdu dôkladne odôvodniť odklon od uvedenej vety. Navyše súd považuje za sporné, či uvedené rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -18 zo dňa 12.05.2020 je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, pokiaľ išlo o rozhodnutie, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, a ktorej predmetom bolo posúdenie upovedomení o zastavení starých exekúcií vydaných súdnym exekútorom a nie prieskum nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie, ktorý je predmetom sťažnosti oprávneného. Podľa názoru exekučného súdu v danom prípade nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, keďže otázka nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie nebola predmetom prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky súd pripomína, že tieto očakávania nie je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity povinných osôb, a teda že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania exekúcie. Zákonodarca pristúpil k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a d) Exekučného poriadku upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného majetku povinného) s tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Súd má za to, že náklady, ktoré vznikli oprávnenému v súvislosti so zastavením starej exekúcie si má znášať sám oprávnený, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd preto pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na povinnú, pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.

Z vyššie uvedených dôvodov, keďže oprávnený nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie trov starej exekúcie vo výške 42 eur, pričom tieto náklady oprávneného nie je možné uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle , sudca podľa v spojení s Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 23.07.2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil so záverom, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur nie je dôvodný.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné ( ).

Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).