Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Er-1367-2013.pdf
PDF · 90.46 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PB-10Er/1367/2013
Uznesenie
Okresný súd Považská Bystrica v exekučnej veci oprávneného GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 02, Mostová 2, IČO: 35 838 825, právne zastúpeného spoločnosťou Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bratislava, Michalská 14, IČO: 47 255 706 proti povinným 1/ S. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, XXX XX B. Z., 2/ W. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, XXX XX B. Z., vedenej na Exekútorskom úrade JUDr. Zuzany Borárosovej, so sídlom Lužná 1, Bratislava, o vymoženie 4 557,74 eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 10Er/1367/2013
- 17 zo dňa 24.08.2020 z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Uznesením Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 24.08.2020, č. k. 10Er/1367/2013 - 17, vyšší súdny úradník prvým výrokom zamietol námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie a druhým výrokom zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania.
2. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený sťažnosť, ktorou žiadal uvedené uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdnemu úradníkovi na nové konanie a rozhodnutie. Oprávnený v sťažnosti uviedol že: 1/ napadnuté uznesenie je v rozpore s účelom a základnými princípmi Civilného sporového poriadku, keď zaťažuje účastníkov konania, spôsobuje neistotu a prispieva k rozmnožovaniu sporov, 2/ napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako zákon č. 233/2019 Z. z.) celkom jednoznačne hovorí o tom, kedy súdny exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov. Oprávnený poukázal na povinnosť súdneho exekútora zapísať exekúciu do centrálneho registra exekúcií do siedmich dní, odkedy sa súdny exekútor dozvedel alebo mohol dozvedieť o skutočnostiach rozhodujúcich pre zápis, resp. do 30.6.2016. Centrálny register exekúcií bol zriadený zákonom číslo 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon nadobudol účinnosť dňa 01.01.2015. Centrálny register exekúcií bol spustený dňa 01.01.2015. Súdny exekútor mal preto zabezpečiť zápis tejto exekúcie do Centrálneho registra exekúcií najneskôr do 07.01.2015. Podľa oprávneného je teda potrebné vedieť, kedy si súdny exekútor splnil povinnosť zápisu starej exekúcie do centrálneho registra exekúcií. V tomto musí bremeno tvrdenia a dokazovania znášať súdny exekútor, nakoľko tento sa domáha plnenia od oprávneného (vyzýva ho na zaplatenie). Podľa oprávneného nemôže byť správny záver o tom, že by pre nárok súdneho exekútora na paušálnu náhradu trov starej exekúcie postačovalo to, aby bola stará exekúcia v Centrálnom registri exekúcií len zapísaná. Z napadnutého uznesenia podľa oprávneného vyplýva, že ani tunajší súd ani konajúci exekútor netvrdí, že by predmetná exekúcia bola zapísaná v registri exekúcií podľa § 211a a § 243d ods. 3 Exekučného poriadku a podľa § 1 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 355/2014 Z. z. o centrálnom registri exekúcií. Vychádzajúc z tvrdenia oprávneného v podaných námietkach a tiež z toho, že ani tunajší súd ani konajúci exekútor netvrdí (a nepreukazuje), že by exekúcia zapísaná v registri exekúcií do 07.01.2015 bola, fakt nezapísania tejto exekúcie v zákonom požadovanej lehote nie je v tomto
konaní podľa oprávneného vôbec sporný. Prípadný samotný zápis exekúcie (neskorší) do centrálneho registra exekúcií vo vzťahu k paušálnej náhrade trov starej exekúcie relevantný podľa oprávneného nie je, 3/ súd porušil rovnosť účastníkov konania, keď bolo povinnosťou súdneho exekútora (nie súdu za súdneho exekútora) urobiť tvrdenie o včasnom zapísaní predmetnej exekúcie do centrálneho registra exekúcií a toto i preukázať. Oprávnený namieta, že nedostal možnosť vyjadriť sa k prevereniu zápisu exekúcie v Centrálnom registri exekúcii nahliadnutím do tohto registra, ktoré preverenie vykonal súd. Oprávnený namieta, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, prečo vôbec súd suploval procesnú aktivitu súdneho exekútora. Oprávnený namieta, že podľa neho platný právny poriadok takýto postup súdu ani neumožňuje. Súd tak podľa oprávneného porušil rovnosť účastníkov konania, keď pri pasivite súdneho exekútora suploval jeho procesnú aktivitu, pričom nie je zrejmé, ako, kedy a prečo tunajší súd zápis vôbec zisťoval a oprávnený nedostal vôbec možnosť k tomuto sa vyjadriť, 4/ súd sa nevysporiadal s námietkou oprávneného o nesplnení náležitostí upovedomenia o zastavení starej exekúcie, keď z tohto nie je zrejmé, prečo vôbec došlo k zastaveniu starej exekúcie, aké úkony exekútor vykonal, aby vymohol nárok oprávneného a odvrátil tak zastavenie starej exekúcie, prečo nárok nebol vymožený ani za 5 rokov plynutia rozhodnej doby, ako exekútor nárok oprávneného exekútor vymáhal a prečo v posledných 18 mesiacoch nevymohol ani 15,- eur. Podľa oprávneného doručené upovedomenie obsahuje len zákonné ustanovenie, podľa ktorého došlo k zastaveniu starej exekúcie a neobsahuje už ďalšie zákonom vyžadované náležitosti. Pokiaľ súdny exekútor neuviedol to, čo vo veci pre vymoženie pohľadávky oprávneného urobil a pokiaľ neuviedol stručný opis skutočností, ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú, vzniká podľa oprávneného pochybnosť o tom, či exekútor vo veci urobil všetko to, čo urobiť mohol a mal, 5/ súd rozhodoval len o časti veci, keď nerozhodol o návrhu na podanie návrhu na konanie pred Ústavným súdom SR a 6/ napadnuté uznesenie neobsahuje dostatočné odôvodnenie.
3. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
4. Podľa § 9b ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, v konaní podľa tohto zákona môže súd výnimočne vykonať dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, ak je to nevyhnutne potrebné na zistenie skutkového stavu veci.
5. Podľa § 6 ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019, exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov, ak ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií.
6. Podľa § 239 ods. 1 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
7. Podľa § 240 CSP, sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.
8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Prípustnosť sťažnosti je viazaná na formu rozhodnutia (uznesenie), na to, ktorý súd ho vydal (súd prvej inštancie) a kto ho vydal (súdny úradník) a musí ísť o uznesenie súdneho úradníka, ktoré sa doručuje. Sťažnosť je prípustná predovšetkým proti procesným uzneseniam, ktoré vydá súdny úradník z poverenia sudcu alebo na základe zákonného zmocnenia. Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané a sťažnostná lehota je normatívne zakotvená na 15 dní. Sťažnosť sa podáva na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal. Týmto súdom je súd prvej inštancie.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesenie, ktoré bolo napadnuté sťažnosťou, bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. V preskúmavanej veci sa jedná o uznesenie, ktorým súdny úradník rozhodol o námietkach proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie. Toto rozhodnutie je súdny úradník oprávnený vydať na základe zákona č. 233/2019 Z. z (§ 10 ods. 2). Sťažnosť bola podaná včas. Sťažnosť bola podaná osobou oprávnenou.
12. Oprávnený v sťažnosti namietal:
- rozpor napadnutého uznesenia s účelom a základnými princípmi Civilného sporového poriadku,
- nesprávne právne posúdenie veci,
- porušenie rovnosti účastníkov konania,
- absenciu dostatočného odôvodnenia, hlavne pri posúdení splnenia náležitostí upovedomenia o zastavení starej exekúcie,
- absenciu rozhodnutia o návrhu na podanie návrhu na Ústavný súd SR.
13. K rozporu napadnutého uznesenia s účelom a základnými princípmi Civilného sporového poriadku súd uvádza, že oprávnený vo všeobecnosti namietal, že napadnuté uznesenie zaťažuje účastníkov konania, spôsobuje neistotu a prispieva k rozmnožovaniu sporov. Tieto tvrdenia však oprávnený v sťažnosti nerozvinul a teda súdu nie je zrejmé, v čom mali spočívať. Rozhodnutím sa vyšší súdny úradník vysporiadal s námietkami oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie. Keďže oprávnený s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka nesúhlasil, podal voči nemu sťažnosť. Nie je ale možné konštatovať, že by samotným vydaním rozhodnutia súdny úradník akýmkoľvek spôsobom zaťažil účastníkov konania, keďže súdny úradník neuložil žiadnemu z účastníkov novú povinnosť. Rovnako nie je zrejmé, ako mohla byť napadnutým uznesením spôsobená neistota alebo ako mohlo dôjsť vydaním napadnutého uznesenia k rozmnoženiu sporov. Tieto tvrdenia oprávneného tak súd považoval za nedôvodné a v celom rozsahu absurdné.
14. K nesprávnemu posúdeniu veci súd uvádza, že podľa ustanovenia § 6 ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z. dôvodom nepriznania paušálnych trov exekúcie súdnemu exekútorovi je nezapísanie starej exekúcie do Centrálneho registra exekúcii. Súdny úradník pred vydaním napadnutého uznesenia preveril zápis exekúcie v Centrálnom registri exekúcii nahliadnutím do tohto registra. Z centrálneho registra exekúcii súdny úradník zistil, že predmetná exekúcia bola v centrálnom registri exekúcii riadne evidovaná, keď bola označená názvom súdu, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, spisovou značkou, označením súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie, spisovou značkou exekútorského spisu, dňom, mesiacom a rokom udelenia poverenia a špecifikáciou vymáhaného nároku. S prihliadnutím na uvedené je tak zrejmé, že v danom prípade nejde o starú exekúciu, ktorá by nebola evidovaná v centrálnom registri exekúcii. Nejde tak o výnimku, podľa ktorej by súdny exekútor nemal nárok na náhradu trov exekúcie. Skutočnosť, či exekúcia bola v centrálnom registri evidovaná včas, nemá vplyv na nárok súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie. Uvedené je dané tým, že výnimku, podľa ktorej súdny exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie v prípade nezapísania exekúcie do centrálneho registra, je potrebné vykladať reštriktívne a nemožno ju rozširovať aj na prípady, kedy exekúcia síce bola zapísaná ale neskôr, ako to vtedy stanovovalo prechodné ustanovenie Exekučného poriadku. Opačným výkladom by došlo k neprimerane rozširujúcemu výkladu právnej normy a to až v takom rozsahu, že by šiel proti gramatickému zneniu právnej normy. Súd považuje na tomto mieste za potrebné podotknúť, že oprávnený uplatňuje rozširujúci výklad výnimky aj s poukazom na poznámku pod čiarou v zákonnom texte a znením dôvodovej správy k zákonu o ukončení niektorých exekučných konaní. Podľa legislatívno-technických pokynov, poznámky pod čiarou majú iba informatívny charakter. Poznámka pod čiarou nemá normatívnu povahu. V poznámke pod čiarou nemožno normatívnym spôsobom určiť práva a povinnosti nad rámec právnej úpravy, ktorej sa poznámka pod čiarou týka. Ak by aj teda poznámka pod čiarou odkazovala na povinnosť súdneho exekútora evidovať exekúciu včas, pokiaľ tento predpoklad (včasné evidovanie exekúcie v centrálnom registri) nie je priamo zakotvený v znení rozhodného zákonného ustanovenia, súd naň nemôže prihliadať. Rovnako dôvodová správa nie je normatívne záväzná. Hoci poskytuje určitý náhľad do myslenia zákonodarcu v čase prijatia právneho predpisu, nie je možné prihliadať na jej znenie, ak je toto v rozpore so zákonným textom. Povinnosť včasnej evidencie exekúcie v centrálnom registri exekúcii pre nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie v zákone č. 233/2019 Z. z. nie je zakotvená. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu tak, ako to tvrdí oprávnený, podmieniť nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie včasnou evidenciou exekúcie v centrálnom registri exekúcii, uviedol by to zákonodarca náležitým spôsobom. Možno tak ustáliť, že podľa súčasného znenia § 6 ods. 4 písm. b) zákona č. 233/2019 Z. z. má súdny exekútor nárok na náhradu paušálnych trov exekúcie aj v prípadoch, ak exekúcia bola evidované, hoci aj nebola evidovaná riadne a včas. Ak oprávnený spochybňuje včasnosť zápisu starej exekúcie do centrálneho registra exekúcii, o ktorej zápise súdny exekútor (ako aj súd z vlastnej iniciatívy) má nepochybný dôkaz v podobe Indikatívnej informácie z centrálneho registra exekúcii, bolo povinnosťou oprávneného produkovať také listinné dôkazy, ktoré by jeho tvrdenia dôveryhodne podložili. Iba samotné tvrdenie o tom, že stará exekúcia nebola do centrálneho registra exekúcii zapísaná včas, nie je dostatočným prostriedkom procesnej obrany oprávneného, aby zvrátilo dôkaznú aktivitu súdneho exekútora o uskutočnení zápisu starej exekúcie do centrálneho registra
exekúcii. Oprávnený sám nevie, kedy bola predmetné exekúcia v centrálnom registri evidovaná. Svojim konaním oprávnený hľadá možnosť ako sa vyhnúť povinnosti nahradiť paušálne trovy exekúcie, pričom túto možnosť oprávnený vzhliadol práve v oblasti, kde samotný exekútor trpí dôkaznou núdzou. Táto je daná skutočnosťou, že žiaden predpis nestanovoval súdnemu exekútorovi (a ani inému subjektu) povinnosť sledovať a zaznamenávať konkrétny okamih zaevidovania exekúcie v centrálnom registri exekúcii. Súdny exekútor, ktorý si (s najväčšou pravdepodobnosťou) splnil svoju povinnosť včasnej evidencie, túto skutočnosť nemá v súčasnosti ako preukázať. Využitie tejto dôkaznej núdze oprávneným pomocou strohého tvrdenia o neskorom zápise exekúcie v centrálnom registri exekúcii nie je možné považovať za dostatočné. Nad rámec vyššie uvedeného súd dodáva, že Slovenská komora exekútorov, ktorá vedie centrálny register exekúcii, na dopyt súdu ohľadne záznamov o dátume evidencie jednotlivých skutočnosti do centrálneho registra exekúcii uviedla, že nemá vedomosť o dátume jednotlivých zápisov. Táto povinnosť jej zo zákona nevyplýva (a ani v minulosti nevyplývala).
15. K porušeniu rovnosti účastníkov konania súd uvádza, že podľa znenia § 9b ods. 4 Exekučného poriadku v znení činnom do 31.03.2017, súd má možnosť výnimočne vykonať aj také dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, ak je to nevyhnutne potrebné na zistenie skutkového stavu veci. Vzhľadom k tomu, že súd má do Centrálneho registra exekúcií bezplatný prístup, považoval, aj v záujme ochrany právneho postavenia oprávneného, za prospešné preveriť, či bola stará exekúcia skutočne v centrálnom registri exekúcii zapísaná. Uvedeným postupom nebola nijako suplovaná aktivita súdneho exekútora, súd iba dôsledne dbal na ochranu práv všetkých účastníkov exekúcie (predovšetkým oprávneného). Rovnosť účastníkov tak nebola porušená.
16. Vo vzťahu k vytýkanej námietke nedostatočnosti odôvodnenia napádaného uznesenia súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 22.10.2015, sp. zn. II. ÚS 675/2014 uviedol, že: „Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia.“ Po preskúmaní súdneho spisu je súd toho názoru, že súdny úradník sa s uvádzanými námietkami oprávneného vysporiadal dostatočne, kedy v napádanom uznesení reagoval na relevantné skutočnosti týkajúce sa zákona č. 233/2019 Z. z, zohľadniac pritom skutkové a právne osobitosti konkrétneho prípadu. Vzhľadom k tej skutočnosti, že v námietkach oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie možno napádať iba nezákonnosť postupu súdneho exekútora v zmysle jednotlivých ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z., s ktorými sa súdny úradník riadne zaoberal a svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil, v tejto časti sa súdu javí uznesenie ako dostatočne zdôvodnené. Naviac je súd názoru, že otázka dostatočnosti odôvodnenia rozhodnutí nie je nijako explicitne a záväzne určená, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj odlišná dĺžka a podrobnosť súdnych rozhodnutí naprieč súdmi v Slovenskej republike. Ak teda súdny úradník dokázal do stručného odôvodnenia zhrnúť podstatu a zmysel rozhodnutia, súdu sa takýto postup nejaví nesprávny, či upierajúci právo na spravodlivý proces. Pokiaľ oprávnený vytýkal napádanému uzneseniu, že sa v ňom súdny úradník nevysporiadal s obsahovými nedostatkami upovedomenia o zastavení starej exekúcie, toto tvrdenie je podľa názoru súdu nepravdivé, keďže z odseku 17 uznesenia vyplýva, že súdny úradník sa v odôvodnení vysporiadal aj s predmetnými bodmi námietok. Z tohto dôvodu, keďže súd považuje odôvodnenie napádaného uznesenia vo vzťahu k obsahovým nedostatkom upovedomenia o zastavení starej exekúcie za dostatočné, nebude sa mu na tomto mieste opätovne venovať.
17. K absencii rozhodnutia o návrhu na podanie návrhu na Ústavný súd SR: súd uvádza, že oprávnený spolu s námietkami proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie podal aj návrh na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR. Zároveň oprávnený podal podnet, aby súd podal návrh na začatie konania o súlade ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z. s článkom 1, 12, 20, 46 Ústavy SR a článkom 63 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Súdny úradník v napadnutom uznesení dospel k záveru, že zákon č. 233/2019 Z. z. nie je rozporný s Ústavou SR a inými právnymi predpismi vyššej právnej sily. Vzhľadom na uvedené, súd neinicioval konanie začatie konania o súlade ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z. s predpismi vyššej právnej sily. O tomto podnete oprávneného nebolo potrebné rozhodnúť samostatným uznesením (výrokom uznesenia), nakoľko strana/účastník konania sa nemôže domáhať toho, aby súd takéto konanie inicioval. Iniciovanie takéhoto návrhu je na uvážení súdu, pričom v prípade, ak začatie takéhoto konania súd neiniciuje, nevydá o tom súdne rozhodnutie. S dôvodmi, prečo tak súd rozhodol je však potrebné vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom
uznesení sa s týmto súdny úradník vysporiadal a súd toto považoval za správne a dostatočné. V napadnutom uznesení súdny úradník správne poukázal na skutočnosť, že súdny systém Slovenskej republiky sa delí na všeobecné súdnictvo a ústavné súdnictvo. V rámci tohto je teda zrejmé, že Okresnému súdu Považská Bystrica ako všeobecnému súdu neprináleží posudzovať súladnosť zákona s Ústavou SR a inými predpismi vyššej právnej sily. Preto sa súd nemohol ani vysporiadať s jednotlivými tvrdeniami oprávneného, ktorými túto nesúladnosť namietal. Súd preto len v stručnosti udáva, že nevidí nesúlad zákona č.233/2019 Z. z. s Ústavou SR, keď tento nie je rozporný so základnými princípmi právneho štátu, nemá vlastnosti pravej retroaktivity (upravuje vzťahy len do budúcnosti), nedochádza k porušeniu majetkových práv oprávneného (pohľadávka nezaniká) a nie je porušená zásada zákonného sudcu (ktorý vec prejadnáva len do zákonného skončenia veci).
18. Na základe uvedených skutočností, ako aj s prihliadnutím na citované zákonné ustanovenia, mal súd za to, že súdny úradník rozhodol o zamietnutí námietok proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zákonne správne a spravodlivo, pričom súd sťažnosť oprávneného voči napadnutému uzneseniu ako nedôvodnú zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.