Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/24/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Jany Dudíkovej a Mgr. Miloša Greguša v právnej veci navrhovateľov: v 1. rade H. D., nar. XX.X.XXXX bývajúceho v F. na X. X, v 2. rade H. D. nar. X.XX.XXXX bývajúceho v F. na X.Š. X obaja zast. JUDr. Jaroslavom Škapincom advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na Moyzesovej č. 36 proti povinnej z vyživovacej povinnosti Y. O. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v V. na Y. V. XX Y. V. zast. Advokátskou kanceláriou Juristi s.r.o. so sídlom v Košiciach na Popradskej ulici č. 66 v mene ktorej koná ako konateľ JUDr. Pavol Gombos v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní povinnej proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. - 277 zo dňa 16.1.2020 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zvýšil výživné od povinnej voči navrhovateľovi v 1. rade z 50 € mesačne na 90 € mesačne a voči navrhovateľovi v 2. rade zo 60 € mesačne na 100 € mesačne od 20.2.2018 do budúcna, ktorú zaviazal povinnú platiť vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred navrhovateľom, čím bol zmenený rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. -160 zo dňa 12.9.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. -177 zo dňa 28.4.2015 vo výroku o výživnom pre navrhovateľov. Zároveň súd prvej inštancie vypočítal dlžné výživné u navrhovateľa v 1. rade za obdobie od 20.2.2018 do 31.12.2019 v sume 891,97 € a zaviazal povinnú zaplatiť dlžné výživné navrhovateľovi v 1. rade do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne vypočítal dlžné výživné u navrhovateľa v 2. rade za obdobie od 20.2.2018 do 31.12.2019 v sume 891,97 € a zaviazal povinnú zaplatiť dlžné výživné navrhovateľovi v 2. rade do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh na zvýšenie výživného zamietol.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie povinná v zmysle z dôvodu, že súd nesprávne a neúplne zistil skutočný stav, keď zaviazal matku prispievať na výživu plnoletých detí vyššou sumou od podania návrhu t.j. od 20.2.2018 do budúcna. Uviedla, že so sumou, o ktorú súd vyživovaciu povinnosť zvýšil súhlasí, avšak súd nesprávne vyhodnotil moment, od ktorého došlo u matky detí k zvýšeniu príjmu (priznaním tzv. penzijnej karty), a to od mája 2019. Matka do mája 2019 žila z príjmu približne 300,- € mesačne podľa odpracovaných hodín. Uviedla, že predložila pracovnú zmluvu a tiež čestné prehlásenie svojho zamestnávateľa o počte odpracovaných hodín za rok 2018, ďalej predložila dôkazy o tom, že jej štátom bola priznaná sociálna výpomoc, nakoľko je osobou v sociálnej núdzi. Taktiež predložila dôkazy o zabezpečení si bývania a náklady v súvislosti s týmto bývaním, predložila súdu lekársku správu preukazujúcu jej zdravotný stav, ktorý jej nedovoľuje nájsť si iné zamestnanie a predovšetkým nie zamestnanie, ktoré vykonávala predtým, t.j. čašníčku do roku 2013, nakoľko trpí viacerými neurologickými a psychiatrickými diagnózami, ktoré vylučujú prácu v kolektíve a v prostredí, kde sa nachádza množstvo ľudí. Zdôraznila, že jej majetkové pomery sa oproti poslednému

zvýšeniu vyživovacej povinnosti zmenili od mája 2019, kedy jej bola priznaná sociálna výpomoc. Jej schopnosti a možnosti sa nezmenili. Je si vedomá, že potreby detí sa menia ich neustálym fyzickým rastom a vývojom, avšak jej ako povinnej matke v nájdení si lepšie ohodnotenej práce bránia objektívne skutočnosti, a to zdravotný stav. Do času, kedy jej bola priznaná sociálna výpomoc, bola odkázaná na pomoc a výživu svojich sestier, ktoré sa o ňu starali od roku 2013, kedy sa jej začal zdravotný stav prudko zhoršovať a musela zanechať prácu čašníčky. Zároveň žiadala súd o povolenie úhrady dlžného výživného v splátkach, čomu jej nebolo vyhovené. K tomu uviedla, že v jej prípade ide o situáciu, kedy nie je možné sa odôvodnene domnievať, že v jej finančnej situácii, ako osoby v hmotnej núdzi, ktorej bola priznaná štátna pomoc, má finančné rezervy, z ktorých by mohla v lehote 60 dní uhradiť dlžné výživné v sume určenej súdom. Uviedla, že v dôsledku koronavírusu už druhý mesiac nedostala štátnu pomoc na penzijnú kartu a z toho istého dôvodu ani nevykonáva prácu, nedostáva mzdu. Vzhľadom na objektívne vzniknutú situáciu nie je možné odôvodnene sa domnievať, že je v jej možnostiach a schopnostiach uhrádzať vôbec bežné výživné a nieto ešte dlžné výživné. Navrhla, aby súd zvýšil výživné voči navrhovateľovi v 1. rade z 50 € mesačne na 90 € mesačne, voči navrhovateľovi v 2. rade z 60 € mesačne na 100 € mesačne, a to počnúc dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia do budúcna, ktoré by mala povinná platiť vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred navrhovateľom, čím sa zmení rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. -160 zo dňa 12.9.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. -177 zo dňa 28.4.2015 vo výroku o výživnom pre navrhovateľov. V prevyšujúcej časti navrhla návrh zamietnuť. Zároveň žiadala rozhodnúť, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

3. Dňa 6.7.2020 povinná doručila odvolaciemu súdu vyjadrenie, v ktorom poukázala na súvislosti so šírením sa ochorenia Covid-19 v Taliansku. Z dôvodu šíriaceho sa ochorenia Covid-19 prišla o zamestnanie a vzhľadom na momentálnu kritickú ekonomickú situáciu v Taliansku ovplyvňujúcu i pracovné možnosti v krajine a jej dlhodobo zlý zdravotný stav, je limitovaná v rámci jej uplatňovania na pracovnom trhu. Naviac priznaná štátna pomoc v sociálnej núdzi jej nebola zaslaná už 5 mesiac. Tým poukazuje na to, že nečakane prišla bez svojho zavinenia o zamestnanie, ako aj o štátnu pomoc a tým aj o jej akýkoľvek príjem z čoho možno usudzovať, že v súčasnosti nie je v jej schopnostiach a možnostiach platiť výživné v takej sume, ako to bolo určené napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Navrhla odvolaciemu súdu, aby vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, ktorý znova preskúma jej súčasné majetkové pomery.

4. Povinná dňa 25.8.2020 zaslala do spisu čestné prehlásenie zo dňa 25.6.2020 v ktorom uvádza, že vzhľadom na momentálnu situáciu v Taliansku zapríčinenú šíriacim sa ochorením Covid-19, ktorá zasiahla celé Taliansko v nepredstaviteľnom rozsahu, prišla o prácu. V súčasnosti je nezamestnaná a prišla o celý svoj príjem. Zároveň čestne prehlásila, že talianskymi úradmi bola uznaná za osobu v sociálnej núdzi a z toho dôvodu jej bola priznaná štátna pomoc vyplácaná v podobe penzijnej karty. Táto štátna pomoc jej bola vyplácaná od mája 2019, avšak prepuknutím ochorenia Covid-19 v Taliansku bola rozsiahle poznačená ekonomická situácia v krajine a z toho dôvodu bolo aj pozastavené vyplácanie štátnej podpory. Štátna podpora jej nebola vyplatená od februára 2020.

5. Navrhovatelia v 1. a 2. rade sa k odvolaniu povinnej nevyjadrili.

6. Konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa .

7. Podľa na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa rozsudok vo veciach výživného možno na návrh zmeniť alebo zrušiť, ak sa zmenia pomery.

9. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

10. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

11. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.

12. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

13. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

14. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

15. Podľa § 78 ods. 3 Zákona o rodine pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.

16. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

17. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Podľa odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

19. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z v spojení s bez nariadenia pojednávania podľa a contrario a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine v súlade s vyhodnotil dôkazy, prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, preto je odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie o výživnom presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal s námietkami povinnej uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a povinná ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o zvýšení výživného pre navrhovateľov. Odvolací súd je toho presvedčenia, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne preukázané všetky okolnosti podstatné pre rozhodnutie o zvýšenie výživného v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Odvolací súd tiež poznamenáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie, zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

20. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dôsledne porovnal pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného so súčasnými pomermi a stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že preukázateľné výdavky navrhovateľov sa oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu zvýšili. K zmene pomerov došlo z dôvodu samotného veku navrhovateľov, pričom výživné bolo naposledy

upravené v septembri 2014, kedy obaja navrhovatelia navštevovali druhý stupeň základnej školy, v súčasnej dobe sú obaja navrhovatelia na strednej škole, čím sa nepochybne zvýšili ich výdavky. Navrhovateľmi prezentované ich výdavky v súvislosti so zabezpečením výživy nevybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom stupni školského vzdelávania, preto o ich výške nemal pochybnosti ani odvolací súd. Ako uviedla samotná matka, od poslednej úpravy výživného sa u nej až do mája 2019 nezmenila životná úroveň. Dovtedy bol jej príjem približne 300,- € mesačne. Od mája 2019 došlo k zvýšeniu jej príjmu na základe získania penzijnej karty a štát jej vyplácal náhradu príjmu v sume 540,- € mesačne.

21. Odvolací súd poznamenáva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom trvá, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Deti sú schopné samé sa živiť vtedy, ak sú schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Vyživovacia povinnosť rodičov sa pri rozhodovaní posudzuje vždy samostatne u každého z nich. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je smerodajná životná úroveň každého z rodičov, pretože platí prvotná premisa, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča. Miera životnej úrovne je objektívne zistiteľná rôznymi dôkazmi. Pre určenie výšky výživného je vodiacou zásadou na strane povinného miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov. Za schopnosti každého rodiča treba považovať jeho reálny zárobok, ktorý dosahuje v čase vyhlásenia rozhodnutia. Tento však treba pri posudzovaní ďalej modifikovať možnosťami rodiča, ktoré rozširujú reálne dosahovaný zárobok o subjektívnymi vlastnosťami podmienené možnosti. Pre posúdenie možností a schopností povinného rodiča teda nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery, ale jeho reálne zárobkové možnosti dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností a podobne. V zmysle ustanovenia § 78 ods. 1 Zákona o rodine súdne rozhodnutie o výživnom je možné zmeniť, ak sa zmenia pomery. Nie je rozhodujúce či sa tieto pomery zmenia na strane oprávneného alebo povinného. V tomto prípade sa bezpochyby zmenili pomery na strane navrhovateľov, keďže od poslednej úpravy výživného uplynulo viac ako 5 rokov, prešli zo základnej školy na strednú školu, čiže hmotnoprávna podmienka na zmenu rozsudku o výživnom nastala. Podľa odvolacieho súdu neobstojí ani tvrdenie povinnej, že k zvýšeniu výživného malo dôjsť až od mája 2019, kedy jej bola priznaná sociálna výpomoc zo strany štátu. Do mája 2019 žila z príjmu približne 300,- € mesačne. Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade, ak by navrhovatelia žili s povinnou, ich spoločný príjem, keďže navrhovatelia ešte nezarábajú, by bol 300,- € mesačne. Na jednu osobu by potom pripadalo 100,- €. Ak má platiť zásada, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, potom súd prvej inštancie správne rozhodol o výške výživného už od podania návrhu tak, že navrhovatelia sa približne v rovnakom rozsahu podieľajú na príjme dosahovanom povinnou, a tým aj na jej životnej úrovni. Naviac príjem matky sa následne od mája 2019 zvýšil mesačne o 540,- €. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že výživné 100,- € mesačne (denné výživné 3,33 €), resp. 90,- € mesačne (denné výživné 3,- €) zohľadňuje iba časť nevyhnutných potrieb navrhovateľov, pretože sú vo veku intenzívneho fyzického rastu a duševného dospievania, a preto sú rozhodne ich odôvodnené potreby vyššie ako už stabilizované potreby rodičov a zjavne by odôvodňovali zvýšenie výživného vo väčšom rozsahu, ale dôsledne vychádzajúc zo schopností a možností povinnej, ktorej mesačný príjem v období do mája 2019 nedosahoval ani úroveň minimálnej mzdy, ktoré sú okrem odôvodnených potrieb navrhovateľov limitujúcim kritériom a rozhodujúcim hľadiskom pre rozhodnutie o rozsahu vyživovacej povinnosti podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine a tiež zákonnú povinnosť otca navrhovateľov participovať a dopĺňať zo svojho príjmu zdroj výživy navrhovateľov na hranicu prospešnú pre ich rozvoj. Odvolací súd opätovne poukazuje na ustanovenie § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov, v zmysle ktorého je rodič povinný plne rešpektovať vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky, ako aj pracovné a životné aktivity usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené.

22. Povinná v rámci odvolacieho konania doložila do súdneho spisu čestné prehlásenie, v ktorom uviedla, že z dôvodu šíriaceho sa ochorenia Covid-19 prišla o prácu, v súčasnosti je nezamestnaná a od februára 2020 jej nebola ani vyplatená štátna podpora v sociálnej núdzi. Aj keď svoje čestné prehlásenie žiadnym spôsobom nepreukázala, je potrebné konštatovať, že štátna podpora hoci jej nebola vyplatená od februára 2020, odňatá jej nebola. Čiže je predpoklad, že vyplatená jej bude. Preto táto skutočnosť nemôže byť dôvodom pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.

23. V odvolaní povinná zároveň uviedla, že požiadala súd o povolenie úhrady dlžného výživného v splátkach, čomu jej nebolo vyhovené. Uviedla, že v jej prípade ide o situáciu, kedy nie je možné sa odôvodnene domnievať, že v jej finančnej situácii (osoba v hmotnej núdzi) má finančné rezervy, z ktorých by mohla v lehote 60 dní uhradiť dlžné výživné vo výške určenom súdom.

24. Podľa lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

25. Citované ustanovenie umožňuje súdu, aby sám nezávisle na návrhu účastníkov konania zvážil, či je povolenie takej výhody vhodné so zreteľom na pomery toho, komu sa povinnosť ukladá, na výšku prisúdeného nároku alebo na iné okolnosti prípadu a zároveň či neprimerane nezvýhodní povinného oproti oprávnenému. Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať povoleniu výhody povinnému v prípade výživného na dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť a okrem iného je prednostnou pohľadávkou so zreteľom na naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži. Súd je povinný prihliadnuť aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie takejto výhody nebude mať ťaživý dopad na oprávneného, prípadne či je možné od neho spravodlivo žiadať strpenie plnenia v splátkach alebo dlhšej ako zákonnej lehote. Odvolací súd vzhľadom k povahe pojednávanej veci, priznanému nároku, dĺžke rozhodovania o návrhu nepovažuje za spravodlivé priznať výhodu splátok prípadne dlhšiu lehotu splatnosti ako 60 dní, pretože povinnej muselo byť zrejmé, ako si plní vyživovaciu povinnosť a pri primeranej prezieravosti si mohla vyčísliť dlžné výživné a vytvárať úspory na úhradu dlžného výživného, pretože je nepochybné, že ani otec navrhovateľov pri uspokojovaní ich potrieb nebol zvýhodnený splátkami a musel potreby navrhovateľov uspokojovať postupne tak ako vznikali a z hľadiska účelu, ktorému výživné slúži je vhodné, aby dlžné výživné bolo zaplatené naraz, čo umožňuje lepšie využitie peňažných prostriedkov v prospech navrhovateľov.

26. Odvolací súd poznamenáva, že výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom odvolacieho konania ( ).

27. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie zákonne rozhodol o zvýšení výživného rešpektujúc pritom zákonné kritériá rozhodujúce pre stanovenie rozsahu tejto vyživovacej povinnosti a správne ustálil aj dlh na výživnom, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o zvýšení výživného a dlžnom výživnom ako vecne správny podľa a podľa ustanovenia sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

28. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 ( vety druhej ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( a nasl. ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).