Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_22CoE-11-2020.pdf
PDF · 76.05 KB
Case nature
Subarea
22CoE/11/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a sudkýň JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v exekučnej veci oprávneného Slovenská konsolidačná, a.s. so sídlom v Bratislave, Cintorínska 21, IČO: 35 776 605, proti povinnej G.. Y. S., nar. XX.XX.R., bytom v F., P. XXXX/X, o vymoženie sumy XX,XX EUR s prísl., o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. 15Er/574/2009 - 20 zo dňa 27.08.2019 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách exekúcie.
Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil exekúciu. Druhým výrokom nepriznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie. Vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na majetok povinnej uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 28.03.2019 sp. zn. 5OdK/1186/2019 exekučný súd s odkazom na § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Výrok o nepriznaní trov exekúcie odôvodnil § 196, § 197 ods. 1, § 203 ods. 1 - 3, § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, zohľadniac znenie § 203 Exekučného poriadku účinné ku dňu začatia exekúcie (21.12.2009), právnu úpravu § 230 ods. 3 Exekučného poriadku v znení novely č. 348/2011 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012, s odkazom o.i. na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 568/2016 zo dňa 13.09.2016, exekučný súd vyslovil, že pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie je nevyhnuté zohľadniť právnu úpravu § 203 v čase začatia exekúcie, z dôvodu absencie osobitnej úpravy v prechodných ustanoveniach po novele Exekučného poriadku zákonom č. 348/2011 Z.z. ku 01.01.2012, keďže aj keď ide o procesný predpis, rozhodovanie o trovách konania má materiálnu povahu, t.j. išlo by pri aplikácii novšieho znenia zákonného ustanovenia o neprípustnú retroaktivitu. Súd poukázal na to, že ak aj exekútorovi vznikli trovy v priebehu exekúcie, vyhlásením konkurzu na majetok povinnej nadobudla pohľadávka exekútora charakter konkurznej pohľadávky, ktorú si mal súdny exekútor prihlásiť do konkurzu, ako pohľadávku proti podstate. Súd tiež v odôvodnení konštatoval, že môže nastať stav, keď nebudú uspokojené nároky exekútora, pričom poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele c/a Belgicko z 23.11.1983 a rozhodnutie Mihál c/a Slovenská republika č. 31303 a 23360/08 ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR č. II. ÚS 423/2008.
2. Proti tomuto uzneseniu, vo výroku o trovách exekúcie, podal odvolanie súdny exekútor JUDr. Svätoslav Mruškovič, Exekútorský úrad Prešov. Odvolanie odôvodnil tým, že sa nestotožňuje s odôvodnením súdu, ktorý vec nesprávne právne posúdil, a tak vo vzťahu k trovám súdneho exekútora nesprávne rozhodol. Súd mal použiť pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov exekúcie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku. Navrhol uznesenie v napadnutej časti zrušiť a priznať súdnemu exekútorovi trovy v plnom rozsahu proti oprávnenému.
3. Odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní súdneho exekútora v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, v súlade s § 470 ods. 1, 2 CSP preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 9a Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31.03.2017, v zmysle § 243h ods. 1 tohto zákona. Vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 386 CSP a contrario, pričom dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.
4. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 21.12.2009 podal súdny exekútor JUDr. Svätoslav Mruškovič, Exekútorský úrad Prešov, žiadosť o udelenie poverenia na základe exekučného titulu, rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 10.01.2008 č. PP 701/00688/2007 o pokute, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05.02.2008 a vykonateľnosť dňa 07.03.2008. Poverením č. 5706 041448 * poveril Okresný súd Poprad súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe predmetného exekučného titulu.
5. Odvolací súd, zohľadniac okolnosti veci a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia konštatuje, že exekučný súd vec po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna a presvedčivá. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia.
6. Exekučný súd správne postupoval, ak najskôr zisťoval, ktorú právnu úpravu je nevyhnutné použiť na predmetnú vec. Keďže § 203 ods. 3 bol do Exekučného poriadku doplnený zákonom č. 348/2011 Z.z., ktorý však neobsahoval žiadne intertemporálne ustanovenia, exekučný súd postupoval správne, ak na vzniknutú situáciu aplikoval Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.12.2011, vzhľadom na skutočnosť, že nárok exekútora na trovy exekúcie predstavuje právo materiálnej povahy, t.j. táto skutočnosť pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III ÚS 568/2106 zo dňa 13.09.2016, na ktoré odkázal aj exekučný súd.
7. Vzhľadom na vyššie prijatý záver odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. V danom prípade bolo potrebné pri rozhodovaní o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie postupovať podľa právnych predpisov účinných v čase začatia exekúcie, teda účinných ku dňu 21.12.2009, kde Exekučný poriadok ustanovoval všeobecnú povinnosť povinného znášať trovy exekúcie a iba v prípade, ak bola naplnená niektorá z podmienok výslovne upravených v § 203 ods. 1 a 2, súd má možnosť na náhradu trov exekúcie zaviazať oprávneného. Vyhlásenie konkurzu na majetok povinného však takou skutočnosťou upravenou v § 203 Exekučného poriadku, neboli tak splnené podmienky na uloženie povinnosti platiť trovy exekútora oprávnenému.
8. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v predmetnom konaní má trovy exekúcie znášať primárne povinný a teda dňom vyhlásenia konkurzu mal možnosť súdny exekútor si predmetnú pohľadávku uplatniť v konkurze podľa § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní.
9. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže (II. ÚS 272/2008). Odvolací súd sa tak stotožnil s konštatovaním exekučného súdu, že môže nastať pri výkone exekúcie stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora vo vzťahu k trovám, pričom to nemusí nevyhnutne viesť k protiústavným dôsledkom..
10. Odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Ústavného súd Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 202/2008, kde tento súd o.i. konštatoval, že legitímna nádej súdneho exekútora nadobudnúť náhradu trov exekučného konania vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi. V prípade súdneho exekútora nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR tiež z dôvodu, že ani samotným nepriznaním trov exekúcie v požadovanej sume nebolo na súdneho exekútora kladené
neprimerané bremeno, a to s ohľadom na jeho postavenie vyplývajúce z Exekučného poriadku. Podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru, od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý, či vynútený charakter a výkon tejto práce je neodvratný. Z uvedeného je zrejmé, že nútenou prácou je iba taká práca, ktorá je vykonávaná osobou proti jej vôli. Nútenou alebo povinnou prácou je nepochybne najmä taká práca, ktorá je požadovaná od jednotlivca pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na vykonanie ktorej jednotlivec nedal súhlas z vlastnej vôle. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva ďalej i to, že tam, kde povinnosť vykonávať určitú prácu vyplýva zo zákona a všeobecne súvisí s určitou profesiou, sa predpokladá, že osoba, ktorá si zvolila túto profesiu, tým implicitne akceptuje aj povinnosti spojené s výkonom danej profesie. Pri posudzovaní oprávnenosti požiadavky však treba vziať do úvahy aj platovú úroveň služby, alebo iné faktory kompenzácie, teda aj to, ako je daná profesia honorovaná v porovnaní s inými profesiami. Súdny exekútor funkciu súdneho exekútora a s ňou spojené povinnosti na seba prevzal dobrovoľne. Už len z uvedeného dôvodu nemožno uvažovať o tom, že vykonávanie exekúcie súdnym exekútorom bolo výkonom nútenej práce v zmysle článku 4 ods. 2 Dohovoru, pretože táto práca nebola vykonávaná proti vôli súdneho exekútora. Nemožno sa stotožniť s tvrdením súdneho exekútora, že výkon exekučnej činnosti by bol v obdobných prípadoch nútenou prácou len z dôvodu, že mu za ňu nebola priznaná odmena, so zohľadnením celkovej platobnej úrovne služieb poskytovaných súdnym exekútorom, ako aj s ohľadom na to, ako je profesia súdneho exekútora honorovaná v porovnaní s inými profesiami. Činnosti, ktoré vykonal súdny exekútor, nevybočovali z bežného rámca povinností súdneho exekútora a mali protihodnotu vo výhodách súvisiacich s jeho profesiou (profesijný monopol na vykonávanie exekúcií).
11. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách exekúcie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
12. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Súdny exekútor nebol v odvolacom konaní úspešný, nárok na náhrad trov nemá, iným stranám trovy odvolacieho konania nevznikli.
13. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je možné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).