Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sfk/31/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa) VA GROUP, s.r.o., Námestie osloboditeľov č. 65, 071 01 Michalovce, IČO: 46 997 571, právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 101201756/2020, zo dňa 21. júla 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. -55 zo dňa 16. decembra 2021, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce (ďalej aj ako „správca dane“) na základe výsledkov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania rozhodnutím č. 100665235/2020 zo dňa 11. marca 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 66 035,07 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie november 2018. Zároveň žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet v sume 5 340,10 Eur a vyrubil DPH v sume 60 694,97 Eur. Správca dane rozhodol s poukazom na a v nadväznosti na o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

2. Uviedol, že žalobca si v zdaňovacom období 2018 neoprávnene uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vyhotovených dodávateľskou spoločnosťou DUNAJ 2017 s.r.o., Cukrová 14, 811 Bratislava. IČO: 51 261 642, DIČ: 2120662819 (ďalej len „DUNAJ 2017 s.r.o.“ alebo „dodávateľ“) za „Motorový benzín BA-95N“ - faktúry č. 2018 695. č. 2018 706. č. 2018 716, č. 2018 725, č. 2018 745. č. 2018 769 a č. 2018 788 a za „motorový“ Diesel (motorová nafta)“ - faktúry č. 2018 696, č. 2018 707. č. 2018 714. č. 2018 715, č. 2018 726, č. 2018 737, č. 2018 744, č. 2018 750, č. 2018 768, č. 2018 777 a č. 2018 787) spoločnosti DUNAJ 2017 s.r.o., a preto mu neuznal právo na odpočítanie dane vo výške 66 035,07 Eur.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101201756/2020 zo dňa 21. júla 2020, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Žalovaný mal za dostatočne preukázané, že deklarované

dodávky tovaru od dodávateľa DUNAJ 2017 s.r.o. neboli predmetom dane v tuzemsku, a preto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť ako aj právo na odpočítanie dane podľa ustanovenia . Uviedol, že žalobca nepreukázal skutočnosti uvedené na faktúrach vystavených dodávateľskou spoločnosťou, čím neuniesol dôkazné bremeno.

II. Konanie pred správnym súdom

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“ ), ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Rovnako sa domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe a priznania práva na náhradu trov konania.

5. Správny súd rozsudkom č.k. -55 zo dňa 16. decembra 2021 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane.

6. Správny súd si v rámci konania nastolil zásadnú právnu otázku, či z obsahu dokazovania možno vyvodiť záver, že v prvej fáze deklarovaných reťazových obchodov figuroval žalobca iba ako dopravca a až následne nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník.

7. Podstatným jadrom argumentácie správneho súdu v danom prípade bola rozhodovacia prax Súdneho dvora EÚ v právnych veciach C-414/17 - AREX CZ a.s., zo dňa 19. decembra 2018 a podobne vo veci C-401/18 - Herst, s.r.o zo dňa 23. apríla 2020. V zmysle rozsudku C-401/18 SD EÚ, článok 20 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že zdaniteľná osoba, ktorá uskutočňuje jedinú prepravu tovaru v rámci Spoločenstva v režime podmienečného oslobodenia od spotrebnej dane s úmyslom nadobudnúť tento tovar pre svoje vlastné podnikanie, hneď ako bude prepustený do voľného obehu v členskom štáte určenia, nadobúda právo nakladať s uvedeným tovarom ako vlastník v zmysle tohto ustanovenia, ak je splnená podmienka, že má možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie toho istého tovaru, najmä rozhodnutie predať ho.

8. Žalobca tvrdil, že vlastnícke právo k tovaru sám nadobudol až na Slovensku, a dovtedy pre svojich dodávateľov v zmysle dokumentov bol prepravcom so všetkou zodpovednosťou, a to s odkazom na predložené zmluvy a iné dokumenty. Na druhej strane žalovaný založil svoj právny názor na tom, že v preverovanom období žalobca získal právo nakladať s tovarom ako vlastník ešte v Rakúsku a to predtým, ako sa tovar začal fyzicky prepravovať, vychádzajúc z toho, že mal oprávnenie rozhodovať o jeho pohybe, ktorý smeroval rovno k žalobcovi, a nie tak ako predpokladal žalobca s odkazom na dokumenty k jeho dodávateľom. Z uvedeného správny súd vyvodil, že žalovaný zistený fakturačný reťazec považoval za fiktívny, pretože žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že s tovarom mohol počas prepravy právne disponovať aj niekto iný ako on, napr. jeho dodávatelia, kam tovar vlastne nikdy fyzicky neprišiel.

9. Zároveň správny súd konštatoval, že kogentné ustanovenia , ako to žalobca tvrdí a poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 24. januára 2017. Správny súd sa preto priklonil k záverom rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. a zo dňa 17. februára 2021 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. a zo dňa 25. marca 2021.

10. Podľa správneho súdu žalobca získal právo nakladať s tovarom ako vlastník v Rakúsku predtým, ako sa tovar začal fyzicky prepravovať vychádzajúc z toho, že objednal u dodávateľov požadované množstvo tovaru, zrealizoval úhrady za pohonné látky formou úhrady zálohovej faktúry, na základe čoho obdržal ID kód potrebný na odber tovaru v sklade Lobau vo Viedni. Tovar bol žalobcom uhradený a vlastnícke právo prešlo na kupujúceho - žalobcu, keďže ID kód bol vygenerovaný na základe úhrady a samotný žalobca prevzal pohonné hmoty na území Rakúska, nie v Slovenskej republike. Tento záver vyvodil aj z toho, že miesto vykládky tovaru nebolo špecifikované ani v rámcových kúpnych zmluvách, ani v zmluvách o preprave tovaru a žalobca nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník už pri jeho prevzatí, ako to vyplýva aj z jej vyjadrenia, lebo miesto vykládky určoval žalobca, čo uviedol a potvrdil jeho konateľ.

11. Správny súd zaujal názor, že v posudzovanej veci žalobca nekonal podľa pokynov objednávateľov prepravy, vrátane miesta vykládky tovaru a sám rozhodoval, pričom tovar z Lobau v Rakúsku odčerpal vo svojich čerpacích staniciach v Michalovciach a Hunkovciach, a v miestach, ktoré určili títo odberatelia. Vykonal teda jedinú prepravu v tejto dodávke a o pohybe tovaru - rozhodoval bez pokynov. Tieto súvislosti správny súd spojil s nadobúdaním vlastníctva určujúcim miesto dodania, čo je rozhodné pre uplatnený nárok žalobcu posudzovaný v tomto konaní.

12. Správny súd v posudzovanej veci konštatoval záver o porušení ust. a a , keďže mal za preukázané, že dodávateľská spoločnosť žalobcu fakturované pohonné hmoty nakúpila na území Rakúska, bez prepravy a predmetné dodanie tovaru neuskutočnila za vzniku daňovej povinnosti v tuzemsku. Dodanie tovaru nebolo na území Slovenskej republiky. Žalobca bol kupujúcim, ale bez ohľadu na ním vykonávanú prepravu nenadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník, až v Slovenskej republike. Správny súd k tejto otázke prijal záver, že dodávateľským spoločnostiam žalobcu nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku.

13. Správny súd ďalej zdôraznil, že konal v právnej veci tých istých účastníkov konania v rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.: zo dňa 15. októbra 2020, pričom uzavrel vec preskúmania tam napadnutého rozhodnutia žalovaného týkajúceho sa iného daňového obdobia vychádzajúc z predpokladu, že v daňovom konaní nebolo preukázané, že žalobca nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník v Rakúsku, pretože takéto závery sú predčasné a nemožno ich prijať bez toho, aby žalovaný správny orgán opätovne nepreskúmal rámcové kúpne zmluvy zo 4. októbra 2016, 16. decembra 2016 a 10. apríla 2017, ako aj zmluvu o zabezpečení prepravy PHM z Lobau zo dňa 10. apríla 2017.

14. Správny súd však považoval skutkové zistenia žalovaného správneho orgánu za dostatočne objasnené na to, aby bolo možné zaujať iný právny názor v súlade s vyššie citovanom judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

15. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa a (ďalej len „“), v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie.

16. Sťažovateľ namietal najmä: · Správny súd sa nevysporiadal dostatočne s otázkou, prečo bola v danej veci sťažovateľovi poskytnutá odlišná právna ochrana, ako v inej identickej veci, uviedol rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 15. októbra 2020, ktorý má vychádzať z totožného skutkového a právneho stavu zachytenom v administratívnom konaní. Argumentoval, že správny súd účelovo argumentoval vybranými časťami rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veciach C-414/17 a C-401/18, no nezameral sa na body, ktoré sú podstatné pre správne posúdenie veci. V tomto smere sťažovateľ odkázal na body 38 až 40 vo veci C-401/18 Súdneho dvora EÚ. Správny súd mal týmto spôsobom porušiť ust. , keďže neodôvodnil presvedčivo odklon od svojho predchádzajúceho rozsudku. · Správny súd v napadnutom rozhodnutí rovnako nezohľadnil závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24. januára 2017, v ktorom je uvedené, že neustanovuje podmienky, za ktorých sa prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník medzi zdaniteľnými osobami realizuje, ale ponecháva túto úpravu na oblasť práva súkromného. Sťažovateľ preto namietal, že prejav vôle sa musí vykladať v súlade s úmyslom konajúcej osoby s odkazom na . · Správny súd obsah rámcových zmlúv, resp. zmlúv o preprave nehodnotil, a odmietol ich s oznámením finálneho záveru, že v danom fiktívnom reťazovom fakturačnom obchode bola len jedna preprava a to preprava, ktorú uskutočnil žalobca, pričom došlo len k jednému dodaniu tovaru pre žalobcu v Rakúsku, pričom žalobca mal právo s ním disponovať ako vlastník a ani výkladom a právnou analýzou rámcových zmlúv, resp. zmlúv o preprave by nebolo možné dôjsť k inému záveru. · Sťažovateľ uvádza, že zo zmlúv vyplýva, že prepravu tovaru z Lobau do Bratislavy si objednali dodávateľské spoločnosti, ktoré znášali prepravné náklady, pričom dopravu má zabezpečovať predávajúci alebo kupujúci tak, aby miesto dodania bolo na území SR, pričom tovar je považovaný za dodaný kupujúcemu v okamihu jeho dopravenia na Slovensko. Zo zmlúv podľa sťažovateľa nevyplýva,

že miestom dodania tovaru pre žalobcu je sklad OMV Lobau a tovar sa po naplnení do cisterny kupujúceho stáva jeho majetkom, ale naopak, že sťažovateľ bol v tomto čase v postavení prepravcu. Teda správny súd nezohľadnil okolnosti ktoré dokumentujú, kedy a za akých podmienok bolo právo nakladať s tovarom ako vlastník prevedené na žalobcu. · Sťažovateľ rozšíril svoju argumentáciu aj o judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veciach C-245/04 EMAG, C-430/09 Euro Tyre Holding BV, C-587/10 VSTR, z ktorej vyplýva, že pre zistenie toho, ktorá dodávka v rámci reťazového obchodu je pohyblivou dodávkou je rozhodujúce zistiť v rámci ktorého zmluvného vzťahu je dodávka tovaru spojená s prepravou tovaru. Ďalej argumentoval znením , pričom poukázal, že v prejednávanom prípade nebolo sporné, že preprava sa začala uskutočňovať zo skladu v Lobau v Rakúsku, pre dodávateľské spoločnosti, ktorým žalobca aj prepravu v rámci rámcových zmlúv fakturoval, pričom práve táto skutočnosť je podľa sťažovateľa dôkazom, že nenadobudol v Rakúsku právo s tovarom nakladať ako vlastník ale bol v pozícií prepravcu tovaru. Tovar prepravoval z Lobau do Bratislavy, kde bola preprava pre dodávateľské spoločnosti ukončená a po ukončení prepravy už sťažovateľ vystupoval v pozícii odberateľa a vlastníka tovaru, pričom na ďalšiu prepravu sa predmetné zmluvy už nevzťahovali. · Sťažovateľ rovnako argumentoval, že z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veciach C-414/17 a C-401/18, ako aj z iných rozsudkov jednoznačne vyplýva, že prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník nevyžaduje, aby strana, na ktorú bol tento majetok prevedený, ho fyzicky držala, ani aby uvedený majetok bol k nej fyzicky prepravený alebo fyzicky doručený. Správny súd v rozsudku uvádza, že právo nakladať s tovarom ako s vlastným je podľa rozsudkov Súdneho dvora EÚ jedným z kľúčových kritérií pre prijatie záverov správcu dane k deklarovaným obchodom, no z uvedeného je zrejmé, že správny súd tento kľúčový pojem nesprávne právne posúdil. ·

Správny súd v rozsudku uvádza, že žalobca objednal telefonicky alebo e-mailom u dodávateľov požadované množstvo tovaru, zrealizoval úhrady za pohonné látky formou úhrady zálohovej faktúry, na základe čoho obdržal ID kód potrebný na odber tovaru v sklade Lobau vo Viedni, čo ho oprávňovalo s tovarom právne nakladať ako vlastník. Sťažovateľ však uvádza, že úhradu za vygenerovanie ID kódu nezaplatil on ale odberateľské spoločnosti, vo vygenerovanom ID kóde išlo len o doklad nevyhnutne potrebný na odber tovaru na jeho prepravu a prevzatie tovaru na prepravu ho neoprávňovalo s tovarom právne nakladať ako vlastník. · Sťažovateľ rovnako namietal nejednotnosť zistených skutkových záverov v administratívnom konaní a v konaní pre správny súdom, keďže podľa správneho súdu žalovaný vychádzal z toho, že fakturačný reťazec bol fiktívny a došlo len k jednému nadobudnutiu tovaru priamo na žalobcu. Žalovaný však podľa sťažovateľa vychádzal z toho, že uvedený reťazec bol reálny a všetky subjekty v uvedenom reťazci tovar nadobudli už v Rakúsku.

19. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že nepovažuje kasačné body sťažovateľa za opodstatnené a stotožňuje sa so závermi uvedenými v napadnutom rozsudku, pričom navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v . Kasačný súd s ohľadom na nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s .

21. So zreteľom na , , kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.

22. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

· Podľa , miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase. Keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b/, odseku 2 a ustanovenia . · Podľa , právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi dane v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. · Podľa , platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dane dodané; b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa ustanovenia až 4, a až12; ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa ustanovenia a ; d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. · Podľa , dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

23. Kasačný súd zistil, že obdobným predmetom konania sa už v minulosti zaoberal, pričom išlo o veci skutkovo aj právne obdobné, identických účastníkov konania založené rovnakým modus operandi. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti kasačný súd v súlade s poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. zo dňa 26. apríla 2023, s ktorým sa konajúci kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje vo svojom právnom posúdení prejedávanej veci. Odseky odôvodnenia citovaného rozsudku sú v záujme prehľadnosti číslované v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto rozsudku: „42. V posudzovanom prípade išlo predovšetkým o výklad pojmu prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník s tým, že žalobca namietal a tvrdil, že uvedená právo nadobudol až na Slovensku. Ako však vyplýva z napadnutého rozhodnutia, sťažovateľ (žalovaný správny orgán) sa v napadnutom rozhodnutí dôsledne zaoberal so všetkými relevantnými skutkovými okolnosťami, kedy z vykonaného dokazovania vzišli dostatočné závery, aby bola predmetná vec vyhodnotená ako súladná s judikatúrou SD EÚ. [...] 44. Sťažovateľ preto dôvodne prijal záver, že zapojené spoločnosti dokladmi predloženými správcovi dane deklarovali, že daňový subjekt bol pri načerpaní tovaru v Rakúsku len prepravcom tovaru, ale vykonaným dokazovaním sa tvrdenia daňového subjektu a dodávateľských spoločností nepotvrdili. Nepotvrdila sa ani pravdivosť údajov o mieste určenia v elektronických sprievodných dokumentoch, pretože dokazovaním bola nespochybniteľne preukázaná preprava tovaru po trase Lobau (Rakúsko) - Michalovce, resp. Hunkovce, resp. koneční odberatelia (Slovensko) daňového subjektu, bez zastavenia a vykládky tovaru v Bratislave. Podľa kasačného súdu v danom prípade bola vo fakturačnom reťazci jedna preprava, ktorú realizoval žalobca s tým, že preukázateľne nadobudol právo nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Napadnuté rozhodnutie sťažovateľa obsahuje všetky relevantné dôvody a právne závery, teda je riadne odôvodnené. Tiež je potrebné uviesť, že kasačný súd nevidel potrebu podrobnejšej analýzy rámcových zmlúv a zmlúv o preprave, pretože by nemohli priniesť iný záver vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu, ktoré zistilo skutkový dej z hľadiska posudzovania podľa , kedy nárok na odpočítanie DPH predstavuje inštitút verejného práva. V neposlednom rade sťažovateľ po vlastnom prieskume konštatoval, že dojednané podmienky v zmluvnej dokumentácii nie sú v súlade s daňovými zákonmi (miesto dodania nekorešpondovalo so zistením správcu dane). Sťažovateľ zároveň vysvetlil, prečo dojednané zmluvné podmienky nemohol akceptovať a na ich základe teda priznať daňovému subjektu odpočet DPH. 45. Podľa kasačného súdu daňové orgány vykonali dokazovanie v zodpovedajúcom rozsahu a náležite zistili skutkový stav veci. Napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky zákonom naň kladené náležitosti a sú riadne odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vyrovnal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, sú vecne správne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

24. Vo vzťahu ostatným námietkam sťažovateľa obsiahnutých v kasačnej sťažnosti, poukazuje kasačný súd v súlade s ust. na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. septembra 2023, v ktorom uviedol: „27. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, týkajúcej sa odklonu od iného rozhodnutia správneho súdu kasačný súd uvádza, že protichodnosť rozhodnutí nie je rozporná s princípom právnej istoty. Vývoj právnych názorov na určité otázky je prirodzený, ba dokonca žiadúci (viď napr. rozsudok veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu z 24. februára 2022, sp. zn. , bod 20). Jeden senát správneho súdu prvej inštancie nie je viazaný rozhodnutím iného senátu takého súdu, a názorovo si môžu konkurovať (už citovaný rozsudok veľkého senátu, bod 24). Zároveň je ale žiaduce, aby správny súd, ktorý sa mieni odkloniť v skutkovo a právne obdobnej veci od predchádzajúceho rozhodnutia správneho súdu (dokonca v danom prípade, toho istého správneho súdu) náležite zdôvodnil svoj odklon od tohto rozhodnutia (obdobne Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. zn. ). O to viac, že ide o rovnakých účastníkov konania a totožnú daňovú kontrolu. V posudzovanom prípade sa však správny súd dôkladne vysporiadal s dôvodmi, ktoré ho viedli k odklonu od rozhodnutia sp. zn. . Rovnako správny súd v bode 30 odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré sa priklonil k záverom, uvedeným v rozhodnutí sp. zn. (rovnakí účastníci konania, iné zdaňovacie obdobie). Vzhľadom na uvedené nepovažoval kasačný súd uvedenú námietku za dôvodnú. Koniec koncov, predchádzajúci rozsudok krajského súdu sp. zn. , na ktorý sa sťažovateľ odvolával, bol zrušený rozsudkom kasačného súdu sp. zn. citovaným vyššie, na ktorý odkazuje aj senát kasačného súdu v prejednávanej veci. K unifikácii rozhodovacej činnosti vo veciach sťažovateľa a nastoleniu stavu právnej istoty tak dochádza na úrovni Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý ako vrcholný súdny orgán vo veciach správneho súdnictva zabezpečuje jednotu rozhodovania ( ). 28. Ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd i tú námietku sťažovateľa, v ktorej správnemu súdu vytkol, že sa nevysporiadal so závermi uvedenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. . V bode 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku správny súd uviedol dôvody, pre ktoré uvedené rozhodnutie nie je možné na daný prípad aplikovať. Pokiaľ Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. zn. vyslovil právny záver, že „výklad pojmu dodanie tovaru (resp. dodanie služby) objasneného v ustanovení prostredníctvom uskutočnenia prevodu práva nakladať v preskúmavanej veci s ... tovarom ako vlastník je možné uskutočniť iba s akceptovaním konkrétnych skutočností dohodnutých medzi zmluvnými stranami zdaniteľného obchodu.“, je potrebné doplniť, že formálne vyjadrenú dohodu zmluvných strán zdaniteľného obchodu je možné akceptovať len vtedy, ak táto odráža ekonomickú realitu. Zásada uprednostnenia obsahu nad formou právneho úkonu je jasne vyjadrená v Daňového poriadku ako jedna zo základných zásad správy daní. Obsah pojmov „dodanie tovaru“ a „prechod práva nakladať s tovarom ako vlastník“ je determinovaný konštantou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (bod 36 odôvodnenia tohto rozsudku) a tieto pojmy rozhodne nemožno určiť len na základe formálnej dohody zmluvných strán zdaniteľného obchodu vyjadrenej v uzatvorenej zmluve. 29. Kasačný súd pripomína, že pojem „prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník“ podľa neznamená prevod legálneho vlastníctva podľa ustanovení vnútroštátneho práva, ale prevod práva nakladať s tovarom na nadobúdateľa tak, akoby bol tento vlastníkom. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je podstatné, či na nadobúdateľa prechádza právo prijímať rozhodnutia ovplyvňujúce právny osud tovaru. Pri určovaní momentu prechodu práva nakladať s tovarom ako vlastník nie je správca dane viazaný zmluvnými dojednaniami účastníkov zdaniteľného obchodu podľa súkromnoprávnej zákonnej úpravy, ak z vykonaného dokazovania vyplynie, že tieto zmluvné dojednania nekorešpondujú s faktickými okolnosťami zdaniteľného obchodu. 30. Podľa miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a . 31. Bez ohľadu na to, čo si strany medzi sebou zmluvne dohodnú, v prípade, ak sťažovateľ požiadal o priznanie odpočtu DPH, musel spĺňať podmienky na jeho priznanie, t. j. v súlade s musela vzniknúť daňová povinnosť pri dodaní tovaru v tuzemsku. Nakoľko však daňová povinnosť vznikla deklarovaným dodávateľom v Rakúsku, z logiky veci jasne vyplýva, že o odpočítanie dane si sťažovateľ nemohol žiadať na Slovensku. Podľa miestom

dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14. Z uvedeného ustanovenia je teda zrejmé, tak ako to uviedli orgány finančnej správy i správny súd, že tovar sťažovateľ nadobudol v inom členskom štáte Európskej únie. Na tom nemení nič ani tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého pri dodaní tovaru z Rakúska do Bratislavy vystupoval len v pozícii prepravcu a vlastne tovar prevzal až v Bratislave. Ako už kasačný súd uviedol vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 26.04.2023 miestom nadobudnutia tovaru bolo Rakúsko, v rámci dodávky bola vykonaná jedna preprava (zo skladu v Rakúsku do Michaloviec/Hunkoviec či k odberateľom sťažovateľa), na Slovensku deklarovaným dodávateľom nevznikla daňová povinnosť, a teda sťažovateľovi ani právo na odpočet dane. 32. Kasačný súd si je vedomý skutočnosti, že sťažovateľ síce organizoval a vykonával prepravu tovaru z Rakúska na Slovensko, avšak prepravné náklady fakturoval dodávateľom na základe uzatvorenej prepravnej zmluvy. Ani táto skutočnosť však podľa kasačného súdu nie je spôsobilá zvrátiť jeho právny záver o tom, že právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na sťažovateľa už pri nakládke tovaru v Rakúsku, hoci do momentu prepravy tovaru na Slovensko formálne (zmluvne, resp. legálne) vystupoval len ako prepravca. Prepravná zmluva sa vo svetle všetkých faktických okolností javí ako uzavretá len formálne, pre účely dane z pridanej hodnoty, tak, aby sa právo nakladať s tovarom ako vlastník javilo ako prechádzajúce na sťažovateľa až na Slovensku. Faktom však je, že sťažovateľ nevykonával prepravu podľa pokynov objednávateľov prepravy. Ako pre DPH účelovo formulované sa javí aj ustanovenie čl. VI, bodu 3 Rámcovej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a predávajúcimi, podľa ktorého má byť miesto dodania také, aby bolo na Slovensku „v zmysle predpisov DPH“, pričom na moment dodania tovaru je naviazaný aj prechod legálneho vlastníctva podľa čl. VIII tejto zmluvy. Kasačný súd opakuje, že skúmanie zmluvne prejavenej vôle účastníkov zdaniteľných obchodov síce nie je irelevantné, správca dane však túto hodnotí vo svetle všetkých okolností zdaniteľného obchodu, riadiac sa zásadou voľného hodnotenia dôkazov a uplatňujúc princíp obsahu nad formou právneho úkonu („substance over form“). Zmluvné dojednania je v tomto prípade potrebné považovať len za dôkazy formálnej povahy, ktoré nezodpovedajú popísanému faktickému priebehu zdaniteľného obchodu. V prejednávanej veci sťažovateľ už momentom prevzatia tovaru v Rakúsku rozhodoval o právnom osude tovaru tým, že ho priamo bez akejkoľvek zastávky dodával na miesta, ktoré sám určil. Je zrejmé, že sťažovateľ už od počiatku prepravy, ktorú organizoval a vykonával vlastnými prostriedkami (autocisternami), ovplyvňoval osud prepravovaných PHM - rozhodoval kedy, odkiaľ, ako a kam budú prepravené, pričom PHM nadobudol a prepravil na Slovensko za účelom výkonu vlastnej ekonomickej činnosti. Fakticky tak s PHM od počiatku nakladal ako ich vlastník. Nie je preto možné prisvedčiť sťažovateľovi, že do momentu prechodu hranice na Slovensko vystupoval len ako prepravca. 33. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku, daňové orgány i krajský súd posúdili moment prechodu práva nakladať s tovarom ako vlastník v súlade s rozsudkami Súdneho dvora EÚ vo veciach C-414/17 AREX CZ a.s. a C-401/18 Herst, s.r.o., v ktorom SD EÚ vyslovil nasledovný právny názor: „Článok 20 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že zdaniteľná osoba, ktorá uskutočňuje jedinú prepravu tovaru v rámci Spoločenstva v režime podmienečného oslobodenia od spotrebnej dane s úmyslom nadobudnúť tento tovar pre svoje vlastné podnikanie, hneď ako bude prepustený do voľného obehu v členskom štáte určenia, nadobúda právo nakladať s uvedeným tovarom ako vlastník v zmysle tohto ustanovenia, ak je splnená podmienka, že má možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie toho istého tovaru, najmä rozhodnutie predať ho. Okolnosť, že táto zdaniteľná osoba mala od počiatku v úmysle nadobudnúť tento tovar pre svoje vlastné podnikanie, hneď ako bude prepustený do voľného obehu v členskom štáte určenia, predstavuje okolnosť, ktorú musí vnútroštátny súd zohľadniť v rámci svojho celkového posúdenia všetkých osobitných okolností prejednávanej veci, o ktorej rozhoduje, aby určil, ktorému z po sebe nasledujúcich nadobudnutí sa musí pripísať uvedená preprava v rámci Spoločenstva. Právo Únie bráni tomu, aby vnútroštátny súd v prípade ustanovenia vnútroštátneho daňového práva, ktorým sa prebralo ustanovenie smernice 2006/112 a ktoré je možné vykladať viacerými spôsobmi, uplatnil na základe vnútroštátnej ústavnoprávnej zásady in dubio mitius výklad, ktorý je pre zdaniteľnú osobu najpriaznivejší, aj po tom, čo Súdny dvor rozhodne, že takýto výklad je nezlučiteľný s právom Únie.“ 34. Pre úplnosť poukazuje kasačný súd aj na rozsudky Nejvyššího správního soudu České republiky (ďalej aj „NSS ČR“), ktoré boli vydané v totožných právnych veciach, v ktorých Súdny dvor EÚ vydal rozhodnutia vo veci C-401/18 Herst, s.r.o. a C-414/17 Arex CZ a.s., konkrétne rozsudky sp. zn. - 70 zo dňa 15.11.2021 (Arex CZ a.s. c/a Odvolací finanční ředitelství) a sp. zn.

zo dňa 16.08.2023 (Herst, s.r.o. c/a Odvolací finanční ředitelství). V oboch uvedených veciach NSS ČR za obdobných skutkových okolností ako v prejednávanej veci a riadiac sa záväzným právnym názorom SD EÚ vyslovených v daných veciach takisto dospel k záveru, že právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na daňový subjekt už momentom prevzatia PHM v inom členskom štáte. Rozdiel oproti prejednávanej veci spočíval síce v tom, že daňový subjekt náklady prepravy PHM z iného členského štátu do ČR nielen vykonával ale aj hradil (kým v súdenej veci sťažovateľ prepravu dodávateľom fakturoval), avšak skutočnosť, či prepravu sťažovateľ hradil alebo nie, nie je rozhodujúca pre posúdenie prechodu práva nakladať s tovarom ako vlastník z dôvodov uvádzaných kasačným súdom vyššie (sťažovateľ prepravu nevykonával podľa pokynov objednávateľov prepravy). K sťažnostnej námietke ohľadne nerešpektovania zmluvnej vôle účastníkov zdaniteľného obchodu upriamuje kasačný súd pozornosť sťažovateľa na názor vyslovený NSS ČR v rozsudku sp. zn. - 70 zo dňa 15.11.2021, ktorý je zhodný s názorom kasačného súdu vysloveným vyššie a podľa ktorého pri určovaní osoby oprávnenej nakladať s tovarom ako vlastník je nutné rozlišovať „formální ujednání a objektivní chování účastníků obchodu (fakticitu projednávané věci)“. 35. Vzhľadom na vyššie uvedené je preto možné uzavrieť, že na základe vykonaného dokazovania orgány finančnej správy správne posúdili tak moment a miesto dodania tovaru ako aj skutočnosť, že sťažovateľovi nevzniklo právo na odpočet dane. Vo vzťahu správnosti zistenia skutkového stavu a k náležitému vykonaniu dokazovania tak správcovi dane, žalovanému, a v konečnom dôsledku ani správnemu súdu, teda nie je čo vytknúť.“

25. Kasačný súd sa s vyššie uvedenými názormi svojej skoršej rozhodovacej praxe v obdobných veciach stotožnil a nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by sa od racionálnej argumentácie vyššie uvedenej mal odkloniť.

VII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

26. Kasačný súd konštatuje, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa a rozsudok Krajského súdu považuje za vecne správny, vychádzajúc zo správneho právneho posúdenia veci, súladný s ustálenou rozhodovacou činnosťou a v postačujúcej miere odôvodnený. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľky podľa ako nedôvodnú zamietol. 27. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania ( v spojení s a ).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 ( v spojení s ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.