Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžfk/4/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: ZSE Elektrárne, s.r.o., so sídlom: SPP Kompresorová stanica 3, 919 33 Trakovice, IČO: 36 239 593, zastúpený: ius aegis s.r.o., so sídlom: Nedbalova 12, 811 01 Bratislava, IČO: 36 857 203, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. -76, z 12. februára 2020, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .

II. Účastníkom konania sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov kasačného konania.

odôvodnenie:

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Žalobca podal 23. apríla 2008 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 100.583.462,- Sk (3.338.759,28 Eur). Daňový úrad Trnava (ďalej len „správca dane“) začal 2. augusta 2008 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008, ktorú ukončil 14. novembra 2008. Kontrolou bol zistený nadmerný odpočet v sume uplatnenej žalobcom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008, pričom nadmerný odpočet za kontrolované zdaňovacie obdobie v sume 100.583.462,- Sk správca dane podľa o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“) v znení účinnom do 31. marca 2009 poukázal na účet žalobcu 24. novembra 2008 (v lehote desiatich dní od skončenia kontroly). 2. Dňa 27. decembra 2011 bola správcovi dane doručená žiadosť žalobcu o vyplatenie úroku z dôvodu vrátenia nadmerného odpočtu DPH za 1. štvrťrok 2008 po lehote. Žalobca žiadal o vyplatenie úroku podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon o správe daní“) z dôvodu vrátenia nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008 po lehote ustanovenej zákonom v celkovej výške 139.953,47 Eur. 3. Správca dane rozhodnutím č. 9215301/893/2012 z 23. januára 2012 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane č. 1“) podľa zákona o správe daní v spojení s daňového poriadku v účinnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) nepriznal žalobcovi sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Žalobca sa voči rozhodnutiu správcu dane odvolal. Žalovaný rozhodnutím č. 1020507/1/981589/2012 z 10. mája 2012 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného č. 1“) podľa zákona o správe daní v spojení s daňového poriadku potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 1.

II. Konanie v správnom súdnictve o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1

4. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného č. 1. žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“). Správny súd rozsudkom č. k. -109 zo 17. júna 2015 zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1 spolu s rozhodnutím správcu dane č. 1 a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov ( v účinnom znení). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) na základe podaného odvolania žalovaným predmetný rozsudok správneho súdu rozsudkom sp. zn. z 31. januára 2018 potvrdil.

III. Pokračovanie konania pred orgánmi verejnej správy

5. V ďalšom konaní správca dane rozhodnutím č. 101128287/2018 zo 7. júna 2018 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane č. 2“) rozhodol, že nevyhovuje žiadosti o vyplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods. 6 zákona o správe daní a sankčný úrok nepriznáva. Uviedol, že nie sú splnené podmienky na priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Žalobca sa voči rozhodnutiu správcu dane č. 2 odvolal. 6. Žalovaný rozhodnutím č. 101961771/2018 z 3. októbra 2018 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného č. 2“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku v spojení s daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil. Z jeho odôvodnenia vyplynulo najmä, že nadmerný odpočet za 1. štvrťrok 2008 bol vrátený v plnej sume v zákonnej lehote splatnosti podľa do 10 dní od skončenia daňovej kontroly, a preto nadmerný odpočet nebol zadržaný neoprávnene a právo na priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky tak v zmysle ustanovenia zákona o správe daní nevzniklo. Keďže bol nadmerný odpočet vrátený žalobcovi v zákonnej lehote splatnosti, nevzniklo mu ani právo na priznanie úroku podľa zákona o správe daní. 7. Žalovaný sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že mu v zmysle eurokonformného výkladu zákona o správe daní a poplatkov patrí právo na finančnú kompenzáciu spočívajúcu v úroku, ktorý mu má patriť ako náhrada za to, že v období od 23. augusta 2018 do dňa 24. novembra 2008 nemohol disponovať s finančnými prostriedkami vo výške 3.338.759,28 €. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že zákon o správe daní v danom čase upravoval len sankčnú povinnosť správcu dane za prípadné nedodržanie lehôt na vrátenie finančných prostriedkov, avšak nie povinnosť správcu dane kompenzačného charakteru, kedy by bolo možné daňovému subjektu kompenzovať zadržiavanie nadmerného odpočtu len z dôvodu výkonu daňovej kontroly, pričom by mu boli tieto finančné prostriedky vrátené v zákonnej lehote, čo sa aj v danom prípade stalo. Ohľadom rozhodovacej praxe Európskeho súdneho dvora (teraz Súdneho dvora Európskej únie, ďalej aj ako „Súdny dvor“) žalovaný zdôraznil, že tento vo svojej judikatúre sám predpokladá, že v prípade daňovej kontroly budú daňovým subjektom nárokované finančné prostriedky zadržiavané, a to práve z dôvodu jej výkonu, pričom opakovane odkazuje na primeranú lehotu vo vzťahu k ich zadržiavaniu.

IV. Konanie na správnom súde

8. Proti rozhodnutiu žalovaného č. 2 podal žalobca na správny súd všeobecnú správnu žalobu. Žalobca namietal, že žalovaný nesprávne právne vec posúdil, rozhodnutie žalovaného č. 2 je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť i nedostatok dôvodov a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Žalobca navrhol, aby správny súd podľa , , v účinnom znení (ďalej len „“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 2 spolu s rozhodnutím správcu dane č. 2 a vec vrátil na ďalšie konanie. 9. Správny súd rozsudkom č. k. -76 z 12. februára 2020 zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú ( ). V odôvodnení najmä uviedol, že

- do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu DPH, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly;

- v bola zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu;

- inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa bol do tohto zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 1 januára 2017, pričom podľa prechodného ustanovenia sa neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31. decembra 2016;

- v zmysle stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019 (ďalej len „stanovisko Najvyššieho súdu“) úprava obsiahnutá v vety druhej nie je v súlade s právom Európskej únie (najmä s uznesením Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber) a na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia;

- s prihliadnutím na uvádzané stanovisko Najvyššieho súdu, sa na daný prípad môže aplikovať zákonná úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa v znení účinnom od 01. januára 2017 s časovou pôsobnosťou ex tunc, t. j. bez aplikácie intertemporálneho ustanovenia k ustanoveniu citovaného zákona;

- keďže žalovaný použil výklad zákona, ktorý nie je v príkrom rozpore s účelom zákonnej úpravy podľa v znení účinnom od 01. januára 2017, správny súd nepovažoval za hospodárne zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie, pretože je vo výroku vecne správne;

- v novom by žalovaný uplatňujúc stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu nedospel k priaznivejšiemu rozhodnutiu vo veci, keďže žalobcovi bol nadmerný odpočet vrátený v súlade s ustanovením a zároveň bol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , .

V. Kasačná sťažnosť, stanoviská

10. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (, ). Navrhol rozsudok správneho súdu zmeniť tak, že kasačný súd zruší rozhodnutie žalovaného č. 2 a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. 11. Kasačný súd v stručnosti rekapituluje sťažnostné body:

- judikatúra Súdneho dvora čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“) sa interpretuje v tom zmysle, že nárok na úrok vzniká už v momente, ak nie je nadmerný odpočet vrátený v čase, kedy mal byť obvykle vrátený a teda podmienka uplynutia ďalších dodatočných šiestich mesiacov, ktorú zaviedol , nie je v súlade s týmto článkom smernice;

- súdny dvor v rozsudku v spojených veciach C-286/94, C-340/95, C-401/95 a C-47/96 Garage Molenheide a ostatní z 18. decembra 1997 (ďalej len „Molenheide“) vykladal smernicu Rady 77/388/ EHS, konkrétne čl. 18 ods. 42, pričom najmä uviedol, že so zásadou proporcionality je v rozpore taká úprava, ktorá nárok na úrok počíta od iného dňa, ako od dátumu, kedy by bol pri normálnom priebehu udalostí tento odpočet vrátený;

- v zmysle rozsudku Súdneho dvora vo veci C-107/10 Enel Marica Iztok 3 AD z 12. mája 2011 čl. 183 smernice bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly, hoci tento daňový odpočet bol už prenesený v priebehu troch zdaňovacích období nasledujúcich po zdaňovacom období, keď k nemu došlo. Naopak, skutočnosť, že táto obvyklá lehota je stanovená na 45 dní, nie je v rozpore s uvedeným ustanovením;

- v zmysle rozsudku vo veci C-431/12 Agen?ia Na?ională de Administrare Fiscală z 24. októbra 2013 výpočet úrokov dlžných zo strany štátu, ktorý ako okamih, od ktorého plynie lehota, nepovažuje deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle nahradený podľa smernice o DPH, je v zásade v rozpore s požiadavkami článku 183 smernice;

- v zmysle uznesenia Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. z 21. októbra 2015 vnútroštátna úprava môže predĺžiť lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu pre prípady overovania skutočností uvádzaných v daňovom priznaní, avšak keďže zdaniteľná osoba nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami, a je postihnutá finančným znevýhodnením, je potrebné, aby toto bolo kompenzované úrokom, pričom Súdny dvor potvrdil závery z rozsudku vo veci C-107/10 (bod 51) a uviedol, že pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou o DPH obvykle vrátený;

- aj v prípade absencie by daňové subjekty nárok na úrok mali, keďže tento im priznáva Smernice, ktorý bolo potrebné aplikovať priamo, pričom od tohto ustanovenia smernice odvodzuje svoj nárok žalobca;

- rozšírenie účinnosti stanoviskom Najvyššieho súdu spätne do minulosti je v rozpore s ústavným zákazom pravej retroaktivity;

- úrok je hmotnoprávnym nárokom, a jeho priznanie je potrebné posudzovať podľa právnej úpravy účinnej v čase splnenia príslušných podmienok na priznanie tohto úroku;

- postup súdu v tom, že na danú vec aplikoval stanovisko Najvyššieho súdu, čím v podstate cez pravú retroaktivitu a aplikáciu „sprísnil“ podmienky na priznanie úroku, je rovnako v rozpore s právom žalobcu vlastniť majetok a s princípom legitímneho očakávania, že žalobca tento majetok, t. j. úrok bude môcť využívať;

- súd mal teda bez ohľadu na stanovisko Najvyššieho súdu neaplikovať, keďže tento nadobudol účinnosť až 1. januára 2017;

- správny súd sa nedostatočne vysporiadal s argumentom, že stanovisko Najvyššieho súdu zaviedlo neprípustnú pravú retroaktivitu v rozpore s a že je v rozpore so Smernicou. 12. Žalobca v kasačnej sťažnosti navrhol, ak by kasačný súd mal za to, že nie je zrejmé, či je v súlade s Smernice, aby kasačný súd konanie prerušil, a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor s nasledovnou otázkou: Má sa prvý odsek smernice 2006/112/ES vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore taká vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej je jedna z podmienok na priznanie úrokov z omeškania z oneskoreného vrátenia dane z pridanej hodnoty (v prípade vykonania daňovej kontroly, pri ktorej sa daň z pridanej hodnoty vráti až po skončení daňovej kontroly, a to v lehote desiatich dní) skutočnosť, že k vráteniu dane z pridanej hodnoty došlo až po viac ako šiestich mesiacoch odo dňa, kedy k tomuto vráteniu malo dôjsť, ak by v danej veci nedošlo k vykonaniu daňovej kontroly? 13. Žalovaný v replike uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný, s argumentáciou žalobcu sa nestotožňuje a navrhuje kasačnú sťažnosť zamietnuť. 14. V podaní z 9. júla 2021 žalobca doplnil vyjadrenie o návrh na podanie prejudiciálnej otázky nasledovne: „V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, má sa prvý odsek smernice 2006/112/ES vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore taká vnútroštátna judikatúra, podľa ktorej sa má na posúdenie toho, či má platiteľ dane nárok na úrok za zadržiavané prostriedky tvoriace nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, aplikovať vnútroštátna úprava, ktorá však nadobudla účinnosť až po tom, ako bola voči platiteľovi vykonaná daňová kontrola a vyplatený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty.“

VI. Prejudiciálne konanie

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej len „kasačný súd“) uznesením sp. zn. z 30. januára 2023 prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálnu otázku. Súdny dvor uznesením C-151/23 z 5. októbra 2023 rozhodol nasledovne: Článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že: zdaniteľná osoba má nárok na to, aby jej vnútroštátny daňový úrad zaplatil úroky z omeškania pri nadmernom odpočte dane z pridanej hodnoty, pokiaľ tento daňový úrad tento nadmerný odpočet nevrátil v primeranej lehote. Spôsoby uplatnenia týchto úrokov patria do procesnej autonómie členských štátov, ktorá je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity, pričom vnútroštátne pravidlá týkajúce sa najmä okamihu, od ktorého sa majú počítať prípadne dlhované úroky, nesmú viesť k tomu, aby zdaniteľná osoba bola zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú oneskoreným vrátením uvedeného nadmerného odpočtu.

VII. Právne názory kasačného súdu

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v . 17. Kasačný súd s ohľadom na nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s .

18. So zreteľom na , , účinný do 30. júna 2023 kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Súdny poplatok za kasačnú sťažnosť bol uhradený. 19. Po meritórnom preskúmaní veci kasačný súd dospel k záverom, ktoré deklaroval vo výroku svojho rozsudku. Bližšie tieto závery odôvodňuje v nasledovnom texte. 20. Podľa smernice ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. 21. Z predmetného ustanovenia vyplýva, že vrátenie odpočítanej dane prevyšujúcej výšku splatnej DPH patrí do právomoci jednotlivých členských štátov. Túto skutočnosť potvrdil aj Súdny dvor Európskej únie. Vo svojom rozsudku C-151/23 potvrdil možnosť zadržať odpočet na DPH s povinnosťou vrátiť odpočet v primeranej lehote bez toho, aby vznikol daňovému subjektu nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Zároveň uviedol, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné túto lehotu považovať za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Ak teda v takom prípade dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe v primeranej lehote, právo Únie nevyžaduje kompenzáciu dočasnej nemožnosti disponovať s peňažnými sumami zaplatením úrokov z omeškania. (body 25 - 26 rozsudku C-151/23). Rovnaké závery prezentoval Súdny dvor v uznesení C- 120/15 Kovozber s. r. o. voči Daňovému úradu Košice, body 23, 24 (ďalej len „uznesenie C-120/15 Kovozber“). 22. Na základe uvedeného je zrejmé, že požiadavkou európskeho práva je vrátenie nadmerného odpočtu DPH v primeranej lehote. Stanovenie tejto lehoty je v autonómii jednotlivých štátov. Je tiež zrejmé, že táto lehota môže byť dlhšia, ako lehota, v ktorej by bol vrátený nadmerný odpočet DPH, pokiaľ by sa nevykonávala daňová kontrola. 23. Kasačný súd pripomína, že v prejednávanej veci správca dane vykonával daňovú kontrolu v čase od 2. augusta 2008 do 14. novembra 2008. Zadržaný nadmerný odpočet poukázal na účet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly. V danom čase neupravoval náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. 24. Predmetná náhrada bola do , ktorým sa mení a dopĺňa , ktorým sa mení a dopĺňa daňový poriadok a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov (ďalej len „). bol prijatý 12. októbra 2016. Jeho časti, ktoré upravujú náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu DPH počas daňovej kontroly, nadobudli účinnosť 1. januára 2017. Nová právna úprava tak bola prijatá až po vydaní uznesenie C-120/15 Kovozber Súdnym dvorom. 25. zakotvil náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v . Podľa ods. 1 tohto ustanovenia ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2. Podľa ods. 2 predmetného paragrafu platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. 26. Paragraf 85ke , zakotvený vylúčil aplikáciu vyššie uvedenej úpravy na veci, v ktorých lehota na vrátenie odpočtu DPH bola skončená do 31. decembra 2016. Najvyšší súd však v stanovisku k tomuto uviedol: Ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. 27. S ohľadom na uvedené orgány verejnej správy a správny súd správne právne vec posúdili a vyhodnotili. Z rozsudku C-151/2023, ako už bolo vyššie uvedené, vyplýva, že členské štáty môžu zadržať nadmerný odpočet DPH aj počas výkonu daňovej kontroly na nimi stanovený čas, ktorý je primeraný. Tento čas stanovil zákonodarca v , pričom v posudzovanej veci nebol

prekročený. Dĺžka zadržania nadmerného odpočtu v dôsledku výkonu daňovej kontrola trvala menej ako štyri mesiace, teda približne tretinu času, po ktorú môže trvať daňová kontrola (§ 46 ods. 10 daňového poriadku). 28. Kasačný súd preto nezistil, že by zadržanie nadmerného odpočtu DPH v prejednávanej veci bolo v rozpore s právom Európskej únie. Opätovne upriamuje pozornosť, že toto právo pripúšťa zadržať nadmerný odpočet v primeranej lehote počas daňovej kontroly, ktorú zákonodarca určil s účinnosťou od 1. januára 2017 v vo väčšom časovom rozpätí, ako tomu je v posudzovanej veci. S ohľadom na závery stanoviska Najvyššieho súdu je zároveň potrebné aplikovať súčasnú právnu úpravu, tak ako to správne vyhodnotil správny súd a orgány verejnej správy. Kasačný súd opäť zdôrazňuje, že nová právna úprava a stanovisko Najvyššieho súdu boli prijaté až po vydaní uznesenia C-120/15 Kovozber. Kasačný súd viazaný stanoviskom Najvyššieho súdu sa preto nemal dôvod odchýliť od tohto aktu, ktorý bol prijatý za účelom zjednotenia výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení). 29. So zreteľom na závery kasačný súd vyhodnotil kasačné námietky ako nedôvodné.

VIII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

30. Podľa kasačný súd zamietne kasačnom sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. Kasačný súd, pretože vyhodnotil kasačné námietky za nedôvodné rozhodol spôsobom uvedeným v tomto ustanovení. Podľa o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení výkon súdnictva v predmetnej veci prešiel od 1. júna 2023 zo správneho súdu na Správny súd v Bratislave. Z tohto dôvodu bude tento rozsudok doručovaný cestou Správneho súdu v Banskej Bystrici. 31. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa ods. (1) v spojení s a druhej vety, prvej vety spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku. Kasačný súd žalobcom náhradu trov kasačného konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní neboli úspešní. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania priznané. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani ďalšiemu účastníkovi, nakoľko mu nebola v kasačnom konaní žiadna povinnosť, v súvislosti s ktorou by mu trovy konania vznikli. 32. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne. Členské štáty môžu zadržať nadmerný odpočet DPH aj počas výkonu daňovej kontroly na nimi stanovený čas, ktorý je primeraný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.