Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21CoPr/4/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt D. XXX/XX, C., zastúpenej: Advokátska kancelária Kurucová, s.r.o., Hurbanova 486/2, Senica, IČO: 36 271 268, proti žalovanej: Stredná odborná škola strojnícka, Ul. pplk. Pľjušťa 29, Skalica, IČO: 00 893 137, zastúpenej: ŘEHÁK & SPOL. s.r.o., Bárdošova 2721/20, Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 47 235 349, o neplatnosť výpovede, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27. júna 2023 č. k. -445, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom (I.) určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 29.5.2019 je neplatná; druhým výrokom (II.) priznal žalobkyni náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením , , ( v znení neskorších predpisov); , o pedagogických zamestnancoch a o odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ku dňu 29.5.2019; , príloha č. 1 Nariadenia vlády SR č. , ktorým sa ustanovuje rozsah priamej vyučovacej činnosti a priamej výchovnej činnosti pedagogických zamestnancov v znení neskorších predpisov ku dňu 29.5.2019.

2. Vecne zdôvodnil doručenou výpoveďou z pracovného pomeru žalobkyni žalovanou podľa s uvedením dôvodu, že s prihliadnutím na výsledky prijímacieho konania a počty študentov v školskom roku 2019/2020, s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce (zamedziť nadbytočným osobným nákladom), rozhodla žalovaná o znížení počtu zamestnancov, a to počtu učiteľov všeobecnovzdelávacích predmetov – učiteľov cudzích jazykov o jedného. Následne bol vydaný dodatok č. 6 k Organizačnému poriadku školy a počet pracovných miest učiteľov bol s účinnosťou od 1.7.2017 znížený (z 12) na 11. V dôsledku uvedených opatrení sa žalobkyňa podľa žalovanej stala nadbytočnou a žalovaná nemala možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, ani na kratší pracovný čas.

3. Žalobkyňa namietala svoju nadbytočnosť, považujúc ju za účelovú z viacerých dôvodov. Žalovaná v máji 2019 nemohla zistiť nadbytočnosť žalobkyne, keďže ešte nedošlo k uzatvoreniu prijímacích skúšok pre školský rok 2019/2020 (prihlášky na nadstavbové štúdium mohli absolventi podávať do 31.5.2019, keď prijímacie skúšky sa konali 26.6.2019 a 23.8.2029), a preto nemohla poznať presné počty žiakov v školskom roku 2019/2020. Žalovaná nemala vypracovaný učebný plán, nevedela ani konkrétny počet vyučovacích hodín na školský rok 2019/2020, keďže v tom čase nebol ešte známy

počet tried, ktoré sa otvoria. Kontrola z odboru školstva v júni 2019 zistila (spracovaním učebného plánu pre školský rok 2019/2020), že počet hodín je dostatočný na zabezpečenie úväzku pre žalobkyňu ako pre kvalifikovanú učiteľku s príslušnou aprobáciou. Žalovaná sa v uvedenom smere bránila poukazom na skutočnosť, že v máji 2019 už prebehlo prvé kolo prijímacích skúšok stredoškolského štúdia (podľa doterajšej praxe v druhom kole nedochádza k nárastu záujemcov) a vedela predpokladať počet žiakov nadstavbového štúdia ešte pred prijímacími konaniami.

4. Žalobkyňa ďalej argumentovala, že žalovaná učiteľom všeobecnovzdelávacích predmetov určila nadčasové hodiny, ktoré mohla odučiť žalobkyňa a novoprijatému učiteľovi (E. F.) bolo stanovených 6 hodín, ktoré mal učiť nekvalifikovane (etická výchova a výchovné poradenstvo), a ktoré mohla učiť žalobkyňa. Školská inšpekcia tiež zistila, že niektoré hodiny sa majú deliť v triede, teda vznikli ďalšie hodiny, na ktoré žalovaná prijala ďalšieho učiteľa na dohodu, ktorý nebol ani kvalifikovaný (A. G.). Žalovaná teda počty učiteľov znížila v máji 2019 z 12 na 11 (dodatok 6 Organizačného poriadku) a potom v septembri 2019 zase zvýšila ich počet z 11 na 12, zamestnávajúc pritom ďalších učiteľov na dohodu, uvádzajúc, že je ich spolu 13 (čo nie je v súlade ani s organizačným poriadkom). S novými učiteľmi pritom žalovaná rokovala ešte počas výpovednej doby žalobkyne, ktorá bola zamestnaná u žalovanej 13 rokov, ako plne kvalifikovaná učiteľka. Okrem toho, že učila cudzie jazyky, vyučovala aj ďalšie predmety ako ekonomika, slovenský jazyk a literatúra, občianska náuka, administratíva a korešpondencia, fyzika, technické kreslenie, grafické systémy. Z hľadiska kvalifikácie má žalobkyňa dva aprobačné predmety, ktoré sa učia na škole a z hľadiska odborných predmetov, žalobkyňa má vyštudovanú techniku. Žiadny učiteľ cudzích jazykov nemá u žalovanej v aprobácii dva cudzie jazyky (nemčinu a angličtinu), ktoré sa na škole učia a druhú atestáciu z cudzieho jazyka, ako má žalobkyňa. Cudzie jazyky pritom u žalovanej učia napr. učitelia s ukončenou vysokou školou poľnohospodárskou, textilnou a pod.

5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že na žalovanej spočívalo dôkazné bremeno preukázania, že žalobkyňu nemohla zamestnávať na plný ani čiastočný úväzok, teda že došlo k jej nadbytočnosti (ako vyplýva z ustanovenia o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávateľ v mieste výkonu práce v dohodnutom alebo v menšom rozsahu). Uvedenú skutočnosť, však podľa záveru súdu nestačilo preukazovať len rozhodnutím zamestnávateľa o znížení počtu zamestnancov vzhľadom na to, že žalovaná v školskom roku 2019/2020 od 2.9.2019 zamestnala ďalších dvoch učiteľov na plný úväzok (E. F. a A. H. (ktorá vyučovala predmety na ktoré žalobkyňa nemala kvalifikáciu). E. F. mal úväzok 16 hodín telesnej výchovy, doplnený o 6 hodín predmetov, ktoré odučil nekvalifikovane (etická výchova a výchovné poradenstvo). Ostatní učitelia všeobecnovzdelávacích predmetov mali určené nadčasové hodiny nad rozsah základného úväzku učiteľa v celkovom rozsahu 7 hodín týždenne. Žalovaná počas celého súdneho konania nepredložila učebný plán, z ktorého by bolo možné zistiť rozsah a obsah vyučovacích hodín u jednotlivých učiteľov na školský rok 2019/2020, prípadne iný podklad, z ktorého vychádzala žalovaná ešte v máji 2019 pri zistení nadbytočnosti učiteľa všeobecnovzdelávacích predmetov, preukazujúc tak naplnenie materiálnych podmienok pre zníženie počtu učiteľov.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že nepopiera oprávnenie zamestnávateľa zvyšovať kvalitu vyučovacieho procesu prepustením zamestnanca, ktorému nedokáže prideľovať prácu podľa jeho kvalifikácie, za súčasného prijatia iného zamestnanca s potrebnou kvalifikáciou, avšak v danom prípade z obsahu výpovede, ako aj rozhodnutia o znížení počtu zamestnancov je zrejmé, že cieľom ktorý chcela žalovaná výpoveďou dosiahnuť, malo byť zníženie nákladov žalovanej („zamedziť nadbytočným osobným nákladom“). Z uvedeného vyplýva, že žalovaná znížením počtu učiteľov o jedného sledovala ekonomické ciele a nie zvýšenie kvality výučby, ako deklarovala počas konania. Vzhľadom na takto stanovený cieľ je nelogické, ak dva dni po uplynutí výpovednej doby žalobkyne, prijala do pracovného pomeru ďalších dvoch učiteľov na plný úväzok.

7. Súd prvej inštancie poukázal aj na negatívne vzťahy medzi žalobkyňou ako bývanou riaditeľkou školy a súčasnou riaditeľkou školy, ako i zástupkyňou školy (A. I.), keď riaditeľka školy vo februári 2019 dala žalobkyni upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou ukončenia pracovného pomeru, čo neskôr v dôsledku sťažnosti žalobkyne rekvalifikovala na ústne upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a napokon predmetné opatrenie bolo na základe sťažnosti žalobkyne aj predmetom prešetrenia zo strany zriaďovateľa školy, ktorý ho následne v marci 2019 zrušil.

8. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná výpoveďou nesledovala deklarovaný cieľ, ktorým malo byť zabezpečenie efektívnosti práce, spočívajúce v zamedzení nadbytočných osobných nákladov, ale skutočným cieľom rozhodnutia zamestnávateľa bolo rozviazanie pracovného pomeru s konkrétnou osobou, ktorá sa dostávala do konfliktu so štatutárnym zástupcom zamestnávateľa. V danom prípade tak šlo len o predstierané zníženie počtu zamestnancov z ekonomických dôvodov, čo preukazuje následné konanie žalovanej, ktorá po ukončení výpovednej doby prijala do pracovného pomeru ďalších dvoch učiteľov na plný úväzok. Žalovaná počas konania nereagovala na tvrdenia žalobkyne o nadčasových hodinách pre učiteľov všeobecnovzdelávacích predmetov v školskom roku 2019/2020 v počte 7 hodín týždenne, ako ani o šiestich hodinách novoprijatého učiteľa, ktoré mohla odučiť žalovaná, a tak jej vytvoriť aspoň čiastočný úväzok. Nemožnosť zamestnanca zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (porov. R 51/1997). I keď súd v konaní o určenie neplatnosti výpovede neskúma platnosť rozhodnutia zamestnávateľa, v dôsledku ktorého sa zamestnanec stane nadbytočným (rozhodnutie nie je právnym úkonom, ale iba skutočnosťou), zaoberá sa nadbytočnosťou ako jedným z predpokladov, ktoré zákon ustanovuje pre platnosť výpovede. Ak ide potom o nadbytočnosť zamestnanca (ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať v mieste výkonu práce v dohodnutom alebo menšom rozsahu podľa ), o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ.

9. Vzhľadom k tomu, že žalovaná v priebehu konania nepreukázala nadbytočnosť žalobkyne, s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaná ako zamestnávateľ len predstierala zníženie počtu zamestnancov z ekonomických dôvodov, nedošlo k naplnenie zákonných podmienok pre platnosť výpovede a súd preto žalobe vyhovel a určil, že výpoveď daná žalovanou žalobkyni je neplatná (podľa pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa bolo nevyhnutné kumulatívne splnenie nasledovných podmienok: 1. písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zistiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, 2. nadbytočnosť zamestnanca, 3. príčinná súvislosť, t. j. kauzálny nexus medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, 4. ponuka inej vhodnej práce pre zamestnanca v dohodnutom mieste výkonu práce, 5. prerokovanie výpovede zo zástupcami zamestnancov, pričom dôkazné bremeno o splnení zákonných podmienok bolo na zamestnávateľovi).

10. Ďalším dôvodom neplatnosti výpovede, podľa záveru súdu prvej inštancie, bolo aj nepreukázanie prerokovania výpovede zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov (podľa výpoveď z pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je výpoveď neplatná). Žalovaná predložila súdu zápisnicu zo dňa 28.5.2019, podľa ktorej malo dôjsť k prerokovaniu výpovede žalobkyne pred zástupcami zamestnancov – výbor Základnej organizácie odborového zväzku pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, pričom prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov žalobkyňa spochybnila. Jeden člen výboru A. J. K., uvedený v zápisnici ako prítomný na prerokovaní a ktorého podpis je v zápisnici uvedený ako podpis overovateľa, nebol v deň údajného prerokovania výpovede, v práci. Podľa výsluchu dvoch svedkov – členov výboru (E. H. a A. J. K.), sa mal A. K. zúčastnil prerokovania výpovede, ktoré podľa zápisnice výboru malo začať 28.5.2019 od 13.45 hod. a skončiť malo o 14.05 hod. Prerokovania výpovede sa mali zúčastniť všetci členovia výboru a riaditeľka žalovanej. V rozpore s uvedeným, ako aj výpoveďou svedka A. J. K., boli však údaje na vyúčtovaní cestovných nákladov, ktoré vypracoval sám svedok A. J. K., podľa ktorého dňa 28.5.2019 o 7.30 hod. odcestoval z miesta bydliska z G. E. do Senice a zo Senice mal odísť o 16.30 hod. do G. E. (došiel o 17.00 hod).

11. Podľa listín predložených Strednou odbornou školou v remeslách a službách v Senici bol A. J. K. dňa 28.5.2019 v Senici ako predseda predmetovej maturitnej komisie, pričom podľa harmonogramu ústnych skúšok skúšanie žiakov začalo prípravou prvého žiaka o 8.00 hod. a bolo ukončené odpoveďou posledného žiaka, ktorý začal odpovedať o 15.30 hod. Z listín pritom nevyplýva, že by predseda predmetovej komisie A. J. K. dňa 28.5.2019 odišiel počas maturitných skúšok, ktorá skutočnosť by musela byť v zápisnici zaznamenaná, keďže by išlo o neprítomnosť predsedu komisie v trvaní viac ako hodinu (s prihliadnutím na trvanie prepravy na trase Senica – Skalica a späť, ako i časové trvanie zasadnutia výboru). Súd prvej inštancie vyhodnotil, že na jednej strane je výpoveď svedkov, ktorých dôveryhodnosť je však spochybnená ich závislým vzťahom k žalovanej, ktorá je ich zamestnávateľom, a preto majú snahu vypovedať v súlade s jej potrebami. Na druhej strane sú listiny, a to vyúčtovanie

pracovnej cesty vyhotovené svedkom A. J. K. a listiny Strednej odbornej školy v remeslách a službách v Senici, teda subjektu mimo predmetného sporu, ktorý bol povinný priebeh maturitnej skúšky presne zadokumentovať. Súd prvej inštancie uzavrel, že zápisnica výboru o prerokovaní výpovede neosvedčuje skutočnosti, ktoré sa reálne udiali, ale bola vyhotovená dodatočne pre potreby naplnenia formálnych predpokladov pre platnosť výpovede. Uvedený záver súdu mala podporovať i skutočnosť, že podľa stanov výboru (čl. 2 bod 4) mala žalobkyňa ako členka základnej organizácie, právo zúčastniť sa prerokovania výpovede, pretože sa rokovalo o jej osobe. Odborový orgán na zasadnutie prizval riaditeľku žalovanej, no žalobkyňu nepozval. Výpoveď bola potom žalobkyni doručená nasledujúci deň po údajnom prerokovaní výpovede so zástupcami zamestnancov (29.5.2019), preto nie je možné aplikovať ani fikciu prerokovania výpovede v zmysle veta tretia .

12. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa súd prvej inštancie vyporiadal aj s nevykonaním dokazovania výsluchom ďalších svedkýň (E., I., L.), ktoré by sa mali po štyroch rokoch vyjadriť k tomu, kde sa nachádzal A. J. K. v rozhodný deň, pričom výsluch dvoch svedkov výboru (H. a A. J. K.) bol pre súd postačujúci. Došlo by tiež k predĺženiu konania (dôkazný návrh právny zástupca žalovanej vzniesol po uplynutí šiestich mesiacov od výsluchu svedka A. J. K. a dve hodiny pred pojednávaním, prostredníctvom elektronickej správy). Vykonávanie ďalšieho dokazovania by však rozhodnutie súdu neovplyvnilo, vzhľadom na dostatočne zistený skutkový stav. Súd dodal, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ( č. v znení neskorších predpisov) v spojení s , keď žalobkyňa mala plný úspech vo veci a preto jej vznikol nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, voči žalovanej v konaní neúspešnej. O výške náhrady trov konania mal rozhodnúť súd prvej inštancie podľa po právoplatnosti rozhodnutia.

13. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby a priznaním náhrady trov konania. Odvolanie odôvodnila nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie dospel podľa jej názoru na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom konanie má aj inú vadu, ktorá mala (spolu s iným) za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietala nesprávnosť skutkových zistení týkajúcich sa správy Strednej odbornej školy podnikania v remeslách a službách Senica zo dňa 13.12.2020 s prílohami a Harmonogramu ústnych maturitných skúšok zo dňa 28.5.2019. Iba z harmonogramu súd nemohol dospieť k záveru, že svedok A. J. K. sa v rozhodnom čase ešte nachádzal na maturitnej skúške v Senici (13.45 hod. – 14.05 hod.), keďže nešlo o zápisnicu o priebehu maturitných skúšok, obsahujúcu reálne časové údaje o jej skutočnom priebehu (príslušná zápisnica o maturitných skúškach časové údaje o jej skutočnom priebehu neobsahovala). K nesprávnemu skutkovému zisteniu podľa názoru žalovanej súd dospel aj vo vzťahu k vyúčtovaniu cestovných nákladov, vypracovaných svedkom A. J. K. (z vyúčtovania možno dôvodiť len to, že o 16.30 hod. mal byť svedok v Senici). Vzhľadom na skutočnosť, že cesta autom zo Skalice do Senice trvá približne 22 minút, ak by svedok odchádzal zo zasadnutia odborového orgánu autom po 14.15 hod., nepochybne o 16.30 hod. by v Senici mohol byť, a to aj v prípade, že by použil autobus (cesta trvá 50 minút). Časové údaje vo vyúčtovaní pracovnej cesty tak nie sú nezlučiteľné s časovými údajmi v zápisnici o prerokovaní výpovede. Záver súdu prvej inštancie o dodatočnom vyhotovení zápisnice o prerokovaní výpovede, nie je preto správny.

14. Žalovaná v odvolaní namietala aj samotné vykonanie dôkazu vyúčtovaním pracovnej cesty, keďže ide o nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý nemožno použiť na vykonanie dôkazu. Vyúčtovanie pracovnej cesty obsahuje osobné údaje zamestnanca a je písomnosťou, ku ktorej žalobkyňa nemala zákonný prístup. Osoba, ktorá jej kópiu tohto dokladu spolu s osobnými údajmi poskytla, konala v rozpore s Nariadením Európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje Smernica 95/46/ ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) a tiež so o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalobkyňa aktívnym obstaraním dôkazu konala tiež v rozpore s uvedeným právnymi predpismi. Konanie má preto inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobkyňa mala pritom možnosť legálne obstarať tento dokument pre účely súdneho konania prostredníctvom výzvy súdu.

15. Záver súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k pracovnému miestu učiteľa všeobecnovzdelávacích predmetov – telesnej výchovy mala žalovaná ponukovú povinnosť pre žalobkyňu, predstavuje podľa odvolacej argumentácie nesprávne právne posúdenie veci. Pracovné miesto sa uvoľnilo v dôsledku výpovede inej zamestnankyne, doručenej žalovanej až po doručení žalobou napadnutej výpovede. Ponuková povinnosť tak ratione temporis neexistovala.

16. Žalovaná za nepodložený záver označila i záver súdu prvej inštancie o predstieranom znížení počtu zamestnancov z ekonomických dôvodov žalovanou, ktorá po skončení výpovednej doby žalobkyne prijala do pracovného pomeru ďalších dvoch učiteľov na plný úväzok. Zo žalovanou predložených prehľadov (ktoré žalobkyňa nespochybnila) vyplýva, že odo dňa doručenia výpovede žalobkyni sa celkový počet učiteľov v pracovnom pomere nezvyšoval, ale naopak postupne znižoval. Pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom svedkýň (E., I., L.) a správou Sociálnej poisťovne, neobstaral tak dostatočný podklad pre zistenie rozhodujúcich skutočností, ktoré boli sporné (priebeh prerokovania výpovede, počty zamestnancov).

17. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. V spore preukázala tvrdenie, že žalovaná mala iné voľné miesto a žalobkyňa nebola nadbytočná. Výpoveď daná žalovanou nebola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov. Žalovaná sa výpoveďou snažila zbaviť žalobkyne ako nepohodlného zamestnanca (výpoveď z pracovného pomeru bola preto zneužitím práva a právnym úkonom v rozpore s dobrými mravmi bez existencie právne relevantného výpovedného dôvodu a preto neplatným právnym úkonom podľa , porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ). Vzťahy medzi žalobkyňou a riaditeľkou žalovanej boli narušené. Dôkazom toho bolo i písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou skončenia pracovného pomeru, ktoré žalovaná prekvalifikovala po podanej sťažnosti na príslušný úrad a následne bolo týmto úradom zrušené. Pre výpoveď z pracovného pomeru podľa predmetného dôvodu je charakteristické, že práca zamestnanca nie je pre zamestnávateľa v ďalšom období potrebná, lebo sa stal nadbytočný. Rozhodnutie o znížení počtu zamestnancov bolo v danom prípade účelové. Bolo prijaté predčasne, kedy žalovaná ešte nemala vedomosť koľko bude mať žiakov v nasledujúcom školskom roku a či bude žalobkyňa nadbytočná. Keďže žalovaná následne prijala do zamestnania nových učiteľov, potreba výkonu práce žalobkyne nezanikla.

18. Súd prvej inštancie prihliadal aj na pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi. Ak rozhodnutím zamestnávateľa boli od počiatku sledované iné ciele a zamestnávateľ iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom zastrieť svoje skutočné zámery, nebol naplnený už prvý z predpokladov výpovedného dôvodu, čo má dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania právneho princípu súladu pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi (porov. R 28/2009, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie.

19. Listinné dôkazy podľa názoru žalobkyne vo vyjadrení jednoznačne preukazujú, že A. J. K. bol celý deň dňa 28.5.2019 v Senici na maturitných skúškach a svoju činnosť predsedu komisie neprerušil. Z dokumentácie nevyplýva jeho nahradenie na nejaký čas iným predsedom komisie. Predseda komisie zodpovedá za celý priebeh a hodnotenie žiakov, čo potvrdzuje svojim podpisom celá maturitná komisia. Výpoveď uvedeného svedka bola vyvrátená listinnými dôkazmi, a to dokumentáciou o maturitnej skúške a cestovným príkazom, ktorý vlastnoručne vypísal a podpísal. Vzhľadom na uvedené nemohol byť A. J. K. prítomný na zasadnutí výboru základnej organizácie odborového zväzu žalovanej, keďže skúšal žiakov na maturitných skúškach v Senici. Harmonogram maturitnej skúšky je relevantným dôkazom, podľa ktorého vykonávajú žiaci maturitnú skúšku a ktorý vypracováva riaditeľ školy, za ktorý aj zodpovedá. V zmysle školskej legislatívy sa každý žiak pripravuje po vyžrebovaní zadania maturitnej skúšky 30 minút a následne 30 minút odpovedá. Maturitná skúška sa realizuje v každej škole podľa vopred stanovených pravidiel a organizačného zabezpečenia, s ktorými sa má predseda maturitnej skúšky vopred oboznámiť a v súlade s tým aj kontrolovať jej celý priebeh. A. J. K. mal okrem iného obedovú prestávku v čase od 11.30 do 12.00 hod. ako predseda, a to v čase, keď žiaden žiak neodpovedal. Žiaci odpovedajú pred maturitnou komisiou, ktorej zloženie je vopred stanovené. Neprítomnosť predsedu maturitnej komisie alebo nedodržanie organizačného zabezpečenia maturitnej

skúšky, vrátane harmonogramu sa považuje za hrubé porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov a pre predsedu maturitnej komisie za porušenie pracovnej disciplíny.

20. V čase od 13.30 hod. do 14.30 hod. podľa dokumentácie o priebehu maturitnej skúšky odpovedala na teoretickej časti odbornej zložky žiačka (M. N.) a pripravovala sa ďalšia žiačka (O. D.). Od 14.00 hod. sa začala pripravovať iná žiačka (O. J.). Z týchto dôkazov vyplýva, že A. J. K. na súde nevypovedal pravdu, keď tvrdil, že dňa 28.5.2019 odskúšal len troch – štyroch žiakov a skúšanie skončilo skoro. Uvedeného dňa maturovalo 13 žiakov. Výpoveď uvedeného svedka bola tiež nedôveryhodná, keďže nevedel na niektoré otázky odpovedať, prípadne odpovedal vyhýbavo (slovami neviem, nepamätám si).

21. Cestovný príkaz na dni 27.5.2019 až 29.5.2019 vypracoval A. J. K. a predložil ho žalovanej. Z tohto listinného dôkazu vyplýva, že dňa 28.5.2019 bol na služobnej ceste autobusom v čase od 7.00 hod. do 17.00 hod. v Senici (trasa G. E. – Senica a späť), pričom si uplatnil preplatenie cestovných lístkov. Túto skutočnosť potvrdila podpisom zástupkyňa školy A. I., ktorá cestu nariadila a schválila, tiež ďalšie dve pracovníčky ekonomického úseku. A. J. K. teda nemohol byť súčasne na maturitnej skúške v Senici a tiež v Skalici na zasadnutí výboru. Cestovný príkaz je aj v súlade s organizáciou maturitnej skúšky v Senici. Aj podľa prílohy pozvánka na maturitné skúšky začalo skúšanie žiakov o 8.00 hod. v budove školy, čo zodpovedá vyúčtovanému cestovnému príkazu. Skutočnosť, že by sa A. J. K. vzdialil zo strednej školy v Senici nie je v listinných dôkazoch uvedené.

22. Žalobkyňa vo vyjadrení poukázala na skutočnosť, že 12.1.2022 na súdnom pojednávaní požiadala, aby žalovaná predložila evidenciu dochádzky a v prípade služobnej cesty A. J. K. aj celú dokumentáciu z vyúčtovania pracovnej cesty zo dňa 28.5.2019, čo žalovaná do vyhlásenia rozsudku neurobila. Vzhľadom na zásadu koncentrácie v , žalovaná mala vykonanie dôkazu – cestovný príkaz namietať ešte v konaní na súde prvej inštancie, k čomu nedošlo. Hoci žalovaná namieta zákonnosť získania tohto dôkazu, nenamieta jeho existenciu a platnosť. Vyúčtovanie pracovnej cesty potvrdilo reálne miesto výkonu práce A. J. K. v deň, keď mala zasadať odborová organizácia žalovanej. Uvedený dôkaz nie je v rozpore s právnymi predpismi, keďže ide o účtovný doklad, na základe ktorého boli vyplatené cestovné náklady, odvíjajúce sa od počtu hodín v mieste určeného výkonu práce v rámci služobnej cesty. Naviac vyúčtovanie obsahovalo len meno, priezvisko, adresu trvalého bydliska, čo údaje sú verejne dostupné (napr. vo finančnom registri aj na internete). Listinný dôkaz neobsahoval rodné číslo ani dátum narodenia. Bol použitý len v súdnom konaní, kde bol A. J. K. ako svedok vypočutý a stotožnený podľa predloženého občianskeho preukazu.

23. Pracovné miesto učiteľa všeobecnovzdelávacích predmetov sa uvoľnilo 28.6.2019 (posledný deň školského vyučovania v roku 2019). V pracovnom pomere bola žalobkyňa do 31.8.2019 a preto žalovaná mala voľné miesto pre žalobkyňu. Túto pracovnú pozíciu jej žalovaná neponúkla, pričom v lete 2019 mala žalovaná dohodnuté aj ďalšie voľné pracovné miesta pre nových pedagogických zamestnancov. Žalovaná prijímala nových učiteľov na pracovné zmluvy a dohody pre školský rok 2019/2020, no pracovný pomer nových zamestnancov sa dojednával už v mesiaci jún 2019 (dvaja učitelia na plný úväzok na pracovnú zmluvu). Žalovaná nevychádzala ani z reálneho počtu žiakov prijatých do prvého ročníka a z celkového počtu hodín podľa školských vzdelávacích programov, povinne nedelila triedy s vyšším počtom žiakov, čím vznikli ďalšie vyučovacie hodiny. Učitelia mali nadčasové hodiny. Výsluchy navrhovaných svedkov by boli nadbytočné a nehospodárne, keďže títo boli zamestnancami žalovanej, t.j. v podriadenom stave k tomuto subjektu, čím sa znižuje ich dôveryhodnosť. Neboli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej.

24. Žalovaná mala predložiť zoznam zamestnancov zo sociálnej poisťovne za obdobie apríl – november 2019 na žiadosť sudkyne zo dňa 7.9.2020, čo však neurobila. Žalobkyňa iniciatívne predložila zoznamy zamestnancov za uvedené obdobie, ktoré získala z verejne dostupných zdrojov, čo žalovaná nespochybnila. Na poslednom pojednávaní pred vyhlásením rozsudku žalovaná tento dôkaz ani nežiadala vykonať. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak neprihliadol na skutkové tvrdenia žalovanej na poslednom pojednávaní, pretože neboli uplatnené včas. Z ustanovenia vyplýva, že na strane zamestnanca sa neuplatnia ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany zamestnávateľa však sudcovskej koncentrácii konania podliehajú. Žalovaná v priebehu konania nepredkladala listinné dôkazy, ktoré boli od nej žiadané, prípadne predkladala len neúplné a zavádzajúce informácie, ktoré musela žalobkyňa dopĺňať a opravovať tak, aby boli v súlade s reálnymi skutočnosťami. Žalovaná prijala na miesto učiteľa

minimálne štyroch nových učiteľov, čím bolo preukázané, že žalobkyňa nadbytočná v žiadnom prípade nebola.

25. Odvolací súd podľa ( v znení neskorších predpisov) po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie ( ), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti ( ), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), postupom bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

26. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov vecne správne rozhodol.

27. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo zákonom stanovených predpokladov platného skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa, podľa ustanovenia , ktorými sú: a) písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, b) nadbytočnosť zamestnanca; c) príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, d) ponuková povinnosť inej vhodnej práce pre zamestnanca, e) prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov (porov. R 3/1992), pričom dôkazné bremeno o splnení zákonných podmienok je na zamestnávateľovi.

28. Opodstatnene súd prvej inštancie konštatoval, že i keď v konaní o určení neplatnosti výpovede podľa súd nepreskúmava rozhodnutie zamestnávateľa, v dôsledku ktorého sa zamestnanec stane nadbytočným (takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom v zmysle , ale iba skutočnosťou), zaoberá sa nadbytočnosťou ako jedným z predpokladov platnosti výpovede z pracovného pomeru. Vysporiadal sa pritom s relevantnými aspektami predmetnej organizačnej zmeny, spočívajúcej v rozhodnutí o znížení počtu zamestnancov o jedného učiteľa (z 12 na 11), s prihliadnutím na výsledky prijímacieho konania o počte študentov v školskom roku 2019/2020, s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, zamedzením nadbytočným osobným nákladom) (porov. odsek 40 napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie).

29. Súdna prax zdôrazňuje, že ak má byť rozhodnutie o organizačnej zmene skutočnou príčinou nadbytočnosti zamestnanca, zamestnávateľ musí dať zamestnancovi výpoveď v takom okamihu, aby bolo rozhodnutie o organizačnej zmene bezprostrednou a teda skutočnou príčinou nadbytočnosti zamestnanca (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. ).

30. V posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, že práca, ktorú bola žalobkyňa povinná podľa pracovnej zmluvy v rámci dohodnutého druhu práce vykonávať, nebola pre zamestnávateľa v školskom roku 2019/2020 potrebná.

31. Predovšetkým súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalovaná v priebehu celého sporu nepredložila učebný plán, z ktorého by bolo možné zistiť rozsah a obsah vyučovacích hodín u jednotlivých učiteľov na školský rok 2019/2020, prípadne iný podklad, z ktorého vychádzala žalovaná v máji 2019 pri zistení nadbytočnosti učiteľa všeobecne vzdelávacích predmetov, ktorý by preukazoval naplnenie materiálnych podmienok pre zníženie počtu učiteľov (t. j. absentoval učebný plán, neboli uzavreté prijímacie konania nadstavbového štúdia, ako ani uzavretý počet vyučujúcich hodín a počet tried).

32. Zamestnanec sa pre zamestnávateľa stáva nadbytočným, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, t. j. zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu. Žalovaná v rozhodnutí o znížení počtu zamestnancov a vo výpovedi deklarovala ekonomický cieľ, spočívajúci v zamedzení nadbytočným osobným nákladom v školskom roku 2019/2020, no zistenie nadbytočnosti pracovnej pozície žalobkyne z hľadiska nepotrebnosti jej práce pre školský rok 2019/2020, v čase výpovede žalovaná nepreukázala.

33. Regulovať počet zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie je podstatou oprávnenia zamestnávateľa spravovať a riadiť svoju vlastnú činnosť. Súd prvej inštancie v danom príde zdôraznil, že v prejednávanej veci žalovanou tvrdené zvýšenie kvality výučby (v priebehu konania) nevyplývalo z rozhodnutia o organizačnej zmene, ako ani z predmetnej výpovede a ekonomický cieľ zníženie osobných nákladov pre nepreukázanie nadbytočnosti žalobkyne v čase výpovede nemohol byť naplnený.

34. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa nevzniesla odvolacie námietky vo vzťahu k vyššie uvedeným záverom súdu prvej inštancie (porov. odsek 31 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, teda nepreukázanie zistenia nadbytočnosti pracovnej pozície žalobkyne z hľadiska nepotrebnosti jej práce pre školský rok 2019/2020), nebol naplnený hmotnoprávny predpoklad platnosti výpovede (porov. odsek 27 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu).

35. Žalovaná, okrem záveru o neplatnosti výpovede z dôvodu, že nedošlo k prerokovaniu výpovede zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov, uviedla odvolaciu argumentáciu len vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že šlo o predstierané zníženie počtu zamestnancov (keď po ukončení výpovednej doby žalobkyne, prijala žalovaná do pracovného pomeru dvoch ďalších učiteľov), pretože z predložených prehľadov žalovanou vyplýva, že celkový počet učiteľov v pracovnom pomere sa odo dňa doručenia výpovede žalobkyni, postupne znižoval.

36. V súvislosti so záverom súdu o predstieranom znížení počtu zamestnancov je potrebné uviesť nasledovné. Súd prvej inštancie (v súlade s ust. podľa ktorého súd hodnotí dôkazy aj v ich vzájomnej súvislosti, starostlivo prihliadajúc na všetko, čo počas konania vyšlo najavo) upriamil tiež pozornosť na negatívne napäté vzťahy medzi štatutárnym zástupcom žalovanej (riaditeľkou a zástupkyňou školy) a žalobkyňou, ktorá bola nútená na základe sťažnosti adresovanej zriaďovateľovi školy, domôcť sa zrušenia upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny daného jej žalovanou. Skutočným cieľom rozviazania pracovného pomeru, podľa súdu prvej inštancie, bolo ukončenie pracovného pomeru zamestnávateľa so žalobkyňou, ktorá sa dostávala do konfliktu so štatutárnym zástupcom zamestnávateľa (žalovanou). Záveru o účelovosti výpovede malo nasvedčovať aj následné správanie žalovanej, ktorá zamestnala v školskom roku 2019/2020 (od 2.9.2019) ďalších dvoch učiteľov na plný úväzok (Mg. F. a A. H., pričom E. F. mal určených k výučbe 6 hodín, ako nekvalifikovaný učiteľ, ktoré mohla odučiť aj žalobkyňa a ostatným učiteľom všeobecne vzdelávacích predmetov žalovaná stanovila nadčasové hodiny (nad rozsah základného úväzku učiteľa) v rozsahu 7 hodín týždenne.

37. Výber zamestnanca, s ktorým mieni zamestnávateľ rozviazať pracovný pomer je potrebné posudzovať aj z hľadiska dodržania zásady rovnakého zaobchádzania a súladu s dobrými mravmi, podľa článku 1 základných zásad a , v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na zamestnávateľa sťažnosť. Sloboda zamestnávateľa tak nutne podlieha korektívu v podobe zákazu rozlišovať osoby, ktorých sa organizačná zmena dotkne, podľa neprijateľných kritérií. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že vzhľadom na to, že žalovaná nepreukázala nadbytočnosť žalobkyne (z vyššie uvedených dôvodov), ako zamestnávateľ predstierala tak zníženie počtu zamestnancov z ekonomických dôvodov. Nemohla byť potom preukázaná ani príčinná súvislosť s rozhodnutím o organizačnej zmene.

38. Argument žalovanej v odvolaní, že odo dňa doručenia výpovede žalobkyni sa celkový počet učiteľov v pracovnom pomere nezvyšoval, ale naopak postupne znižoval, nebolo možné prijať (ktorú skutočnosť mal preukazovať žalovanou predložený prehľad). Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 27.11.2019 (duplika) sama potvrdila uzavretie pracovného pomeru s ďalšími dvoma zamestnancami (E. O. F. na základe pracovnej zmluvy zo dňa 2.9.2019 a A. H.. H.), pričom dodatkom č. 8 zo dňa 27.9.2019 k Organizačnému poriadku žalovanej, bol zvýšený počet učiteľov z 11 na 12. Organizačná zmena školského zariadenia, aj podľa predmetnej výpovede, sledovala ekonomický cieľ v školskom roku 2019/2020.

39. Odvolací argument žalovanej, že pracovné miesto učiteľa všeobecnovzdelávacích predmetov – telesnej výchovy sa uvoľnilo v dôsledku výpovede inej zamestnankyne, po doručení výpovede žalobkyni a preto ponuková povinnosť v rozhodnom čase neexistovala, bol bez vplyvu na vyššie

uvedené odvolaním nenamietnuté závery týkajúce sa nadbytočnosti zamestnanca (porov. odsek 34 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu).

40. Súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti výpovede aj z dôvodu, že nedošlo k prerokovaniu výpovede zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov podľa , s poukazom na zápisnicu výboru Základnej organizácie odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, ktorá neosvedčovala skutočnosti reálneho prerokovania výpovede členmi výboru. Podľa zápisnice bola prerokovaná výpoveď dňa 28.5.2019 v čase od 13.45 hod. do 14.05 hod. členmi výboru, hoci podpísaný člen výboru svedok A. J. K. bol v uvedenom čase prítomný ako predseda predmetovej maturitnej komisie na inej strednej škole v inom meste (Senici), čomu zodpovedalo jeho vyúčtovanie pracovnej cesty (o 7.30 hod. odcestoval z miesta bydliska G. E. do Senice a zo Senice mal odísť o 16.30 hod. do G. E., s príchodom o 17.00 hod.), ako aj harmonogram ústnych maturitných skúšok.

41. Odvolacia námietka žalovanej, že ak by A. J. K. odchádzal zo zasadnutia odborového orgánu autom po 14.15 hod., nepochybne by v Senici o 16.30 hod. byť mohol, a to aj ak by použil autobus (cesta trvá 50 min.), a preto zápisnica výboru o prerokovaní predmetnej výpovede osvedčuje reálne skutočnosti, nebola opodstatnená. Prerušenie pracovnej cesty z dôvodu účasti na zasadnutí výboru Základnej organizácie odborového zväzu nevyplývalo zo žiadneho listinného dôkazu (naopak vyššie uvedené listinné dôkazy preukazovali osobnú prítomnosť člena výboru A. J. K. v Senici dňa 28.5.2019 na maturitných skúškach ako predsedu maturitnej komisie). Člen výboru A. J. K. ako svedok vypovedal, že na zasadnutie výboru mal sa podľa predsedníčky odborového združenia dostaviť až po skončení maturitných skúšok. Z uvedeného vyplýva, že nemal tak dôvod vracať sa späť do Senice. Svedok tiež výslovne uviedol, že skúšanie skončilo skoro, čomu nezodpovedali ním uvádzané údaje o dĺžke pracovnej cesty v jej písomnom vyúčtovaní (od 7.30 hod. do 17.00 hod., odchod zo Senice o 16.30 hod.). Súd prvej inštancie poukázal aj na v stanovách upravené právo žalobkyne ako členky základnej organizácie zúčastniť sa prerokovania výpovede, ktorú ale odborový orgán na prerokovanie výpovede nepozval, na rozdiel od riaditeľky zamestnávateľa (žalovanej).

42. Súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti (v súlade s ), hodnotiac aj vierohodnosť vykonaných dôkazov podľa (výpoveď svedkov súd posudzoval s prihliadnutím na ich závislý vzťah k žalovanej, ktorá je ich zamestnávateľom, v dôsledku čoho je daná snaha vypovedať v súlade s potrebami zamestnávateľa.).

43. Nedôvodná bola i procesná námietka žalovanej, že vyúčtovanie pracovnej cesty, ako nezákonne získaný dôkazný prostriedok, nebolo možné použiť na vykonanie dôkazu v danom spore. Predovšetkým je potrebné uviesť, že procesné právo za účelom zistenia skutkového stavu umožňuje žalujúcej strane uniesť dôkazné bremeno aj pripustením nezákonného dôkazu, ak je vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom odôvodnené uplatnením článku 3 ods. 1 (porov. ). Za účelom hľadania pravdy (formálnej) v súdnom konaní je záujem na zistení skutkového stavu v týchto prípadoch povýšený nad ochranu osobnosti druhej strany konania. Prostredníctvo tzv. testu proporcionality dochádza k pomerovaniu (vyvažovaniu) dvoch kolidujúcich práv, čo zahŕňa posúdenie vhodnosti, potrebnosti a primeranosti porušenia práva druhej strany. Získaním nezákonného dôkazu má byť sledovaný legitímny cieľ, ktorým je preukázanie skutkových okolností prípadu, od ktorých závisí úspech v spore. Náležité zistenie skutkového stavu tu nemožno dosiahnuť aj inak, t. j. inými dôkaznými prostriedkami. Posudzuje sa tiež závažnosť a intenzita zásahu, ktorý má byť primeraný cieľu, ktorý sa má nezákonným dôkazom dosiahnuť (t. j. či v okolnostiach prípadu je vyšší záujem na unesení dôkazného bremena ako záujem na ochrane práva porušeného nezákonne získaným dôkazom).

44. Vykonanie dôkazu vyúčtovaním pracovnej cesty bolo v posudzovanej veci nevyhnutné na preukázanie pravdivosti tvrdení žalobkyne (zistenie skutkového stavu nebolo možné dosiahnuť inak, t. j. inými dôkaznými prostriedkami). Miera zásahu bola pritom primeraná cieľu, ktorý sa má dosiahnuť. Záujem na ochrane vyššie uvedeného práva prevyšoval nad záujmom prípadného porušenia osobnostných práv (vyúčtovanie pracovnej cesty obsahovalo meno, priezvisko, adresu trvalého bydliska fyzickej osoby, pričom listinný dôkaz bol použitý v súdnom konaní, na ktorom bol A. J. K. vypočutý ako svedok, vrátane oboznámenia s uvedenými údajmi o jeho totožnosti)

45. Nebola preto dôvodná ani odvolacia námietka žalovanej, o existencii inej vady konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

46. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovanej o nevykonaní dôkazu výsluchom svedkov (p. E., N. I. a p. L.), ktorými podľa názoru žalovanej mal byť zabezpečený dostatočný podklad pre zistenie rozhodujúcich skutočností o priebehu rokovania výboru. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (porov. odsek 46) považoval zistený skutkový stav za dostatočný pre svoje rozhodnutie, už vykonaným výsluchom dvoch svedkov členov výboru (E. H. a A. K.), v spojení s vyššie uvedenými listinnými dôkazmi, pričom návrh na doplnenie dokazovania (okrem už skôr navrhnutej svedkyne p. E.) bol vznesený len dve hodiny pred pojednávaním, prostredníctvom elektronickej správy. Súd prvej inštancie postupoval v súlade s ustanovením , v zmysle ktorého sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas (prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú predložené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania). Na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, súd neprihliada ( ). Nejednalo sa teda o opomenutý dôkaz, ale dôkaz nadbytočný a o oneskorene vznesený dôkazný návrh. Žalovanou navrhovaná správa sociálnej poisťovne vzhľadom na vyššie uvedené závery (porov. najmä odsek 38 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu) predstavovala tiež dôkaz nadbytočný.

47. Iné právne významné odvolacie námietky žalovanou v odvolaní vznesené neboli. V posudzovanej veci súd prvej inštancie uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, pričom vyvodil vecne správne závery.

48. Všeobecný súd (prvoinštančný aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (postačuje ak rozhodnutie dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania). Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

49. Odvolací súd podľa napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešnej žalobkyne, ktorej podľa ustanovenia vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, voči žalovanej v konaní neúspešnej. Podľa o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

50. Z dôvodu, že žalobkyňa bola úspešná aj v odvolacom konaní, podľa v spojení s , vzniklo jej právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

51. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.