Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-141-2019.pdf
PDF · 131.03 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/141/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Róberta Foltána v právnej veci žalobcu: HÍLEK fleet, s.r.o., Vajanského 24, Senica, IČO: 36 249 866, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Nemčekom, Čajkovského 5, Bratislava, proti žalovanému Okresnému úradu Trnava, odbor opravných prostriedkov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. OU-TT-00P2-2019/016642, č. OU-TT-00P2-2019/016643 obe zo dňa 19.06.2019 a č. OU-TT-00P2-2019/027577, č. OU-TT-00P2-2019/027580 obe zo dňa 23.07.2019, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
1. Žalobou napadnutými rozhodnutiami žalovaný správny orgán zamietol odvolania žalobcu a potvrdil jeho odvolaniami napadnuté rozhodnutia Okresného úradu Senica, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií ukladajúce žalobcovi podľa § 148 ods. 14 písm. b) bod 4 a 5 zákona č. 106/2018 Z. z. o prevádzke vozidiel v cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 106/2018 Z. z.“) pokuty vo výške 165,- Eur za správne delikty, ktorých sa dopustil porušením povinnosti podľa § 45 ods. 1 písm. b) bod 1 a 2 zákona č. 106/2018 Z. z. podrobiť vozidlá zn. SEAT pravidelnej technickej a emisnej kontrole.
II. Rozsah a dôvody žaloby
2. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žalobca navrhol, aby správny súd uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. 3. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí identifikovaných v záhlaví tohto rozsudku, ktorými žalovaný zamietol odvolania žalobcu a potvrdil rozhodnutia Okresného úradu Senica, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií č. OU-SE-OCDPK-2019/002041 a č. OU-SE-OCDPK-2019/002045 obe zo dňa 19.02.2019, č. OU-SE-OCDPK-2019/003587 zo dňa 02.04.2019 a č. OU-SE-OCDPK-2019/003588 zo dňa 13.02.2019, ukladajúce žalobcovi podľa § 148 ods. 14 písm. b) bod 4 a 5 zákona č. 106/2018 Z. z. pokuty vo výške po 165,- Eur za nepristavenie vozidiel (s ev. č. SE072CI a č. SE667CH) v ustanovenej lehote k pravidelnej technickej, resp. emisnej kontrole.
4. Žalobca namietal, že rozhodnutiami žalovaného, ako aj rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu boli porušené jeho práva, pretože tieto rozhodnutia nie sú v súlade so zákonmi. 5. Mal za to, že už dôkazmi predloženými žalobcom na Okresnom úrade Senica bolo preukázané, že uloženie pokuty prevádzkovateľovi vozidla definovaného podľa § 2 ods. 23 zákona č. 106/2018 Z. z. by voči nemu nebolo možné, pretože žalobca nie je (od apríla, resp. mája 2014) vlastníkom posudzovaných vozidiel ani ich držiteľom, a pokiaľ správne orgány vo svojich rozhodnutiach poukazovali na to, že dôkazy boli predložené iba vo forme neoverených kópií, nemôže to byť na ujmu žalobcu, ktorý mal aj originály dôkazov a na vyžiadanie správnych orgánov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku) ich mohol predložiť. V tejto súvislosti žalobca namietal nedostatočné zisťovanie skutkového stavu veci a poukazoval na to, že žalovaný dôkazy o vývoze vozidiel vôbec nebral do úvahy a vychádzal iba zo skutočnosti, že žalobca je v evidencii vozidiel v Slovenskej republike vedený ako vlastník a držiteľ vozidiel. 6. Žalobca dal do pozornosti, že zákon č. 106/2018 Z. z. na účely ukladania pokút účelovo zaviedol osobitnú definíciu prevádzkovateľa vozidla v § 148 ods. 25, podľa ktorého bola žalobcovi pokuta uložená, hoci predmetné vozidlá od okamihu jeho vývozu do Českej republiky v roku 2014 nemal žalobca vo svojej dispozícii (moci), a teda žalobca už nemal a nemá žiadnu právnu ani faktickú možnosť tieto motorové vozidlá podrobiť technickej či emisnej kontrole, za nepodrobenie ktorých mu bola uložená pokuta. Pokuta bola žalobcovi uložená bez ohľadu na preukázanú zmenu vlastníctva a držby vozidla, iba na základe zápisu žalobcu ako vlastníka predmetných vozidiel a ako držiteľa osvedčenia v Jednotnom informačnom systéme v cestnej doprave (JISCD). Pritom v odvolacom konaní žalobca pred žalovaným poukazoval na to, že táto situácia nie je tou situáciou, ktorú zákon č. 106/2018 Z. z. v § 148 ods. 25 predpokladá pri ukladaní pokuty prevádzkovateľovi vozidla, ktorý je tu definovaný, pretože držiteľ vozidla sa považuje za prevádzkovateľa vozidla na účely konania o správnych deliktoch iba v takom prípade, ak vlastník a osoba zapísaná v osvedčení o evidencii ako držiteľ osvedčenia sú rôzne osoby. 7. V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že hoci podľa výstupu z JISCD, ktorý bol podkladom rozhodnutia, je žalobca evidovaný ako vlastník vozidla a tiež ako držiteľ osvedčenia o evidencii vozidla, sa na žalobcu nedá aplikovať definícia prevádzkovateľa podľa § 148 ods. 25 písm. a) zákona č. 106/2018 Z. z. Preukázaná skutková situácia rovnako neumožňuje aplikovať na žalobcu ani definíciu prevádzkovateľa vozidla podľa § 148 ods. 25 písm. b) zákona č. 106/2018 Z. z., pretože žiadny z tam uvedených predpokladov (podmienok) nenastal (spoločnosť žalobcu stále existuje). 8. Podľa názoru žalobcu rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nespĺňajú zákonné náležitosti rozhodnutia podľa § 47 zákona o správnom konaní, pretože sa v nich neuvádza, akú definíciu prevádzkovateľa vozidla správny orgán uplatnil a ani sa v nich neuvádza znenie § 148 ods. 14 písm. b) štvrtého, resp. piateho bodu zákona č. 106/2018 Z. z., ktorý paragraf je uvedený iba vo výroku rozhodnutí. 9. Žalobca namietal, že žalovaný záver o správnosti rozhodnutí Okresného úradu Senica urobil bez toho, aby sa dostatočne vysporiadal s argumentáciou týkajúcou sa dvojakej definície prevádzkovateľa vozidla a nemožnosti použitia týchto definícií, konštatoval iba, že výklad žalobcu je jeho osobným názorom, v dôsledku čoho sú rozhodnutia arbitrárne (nepreskúmateľné) a nesúladné s ustanovením § 47 ods. 3 zákona o správnom konaní. 10. Žalobca dal do pozornosti, že sám žalovaný vo svojich touto žalobou napadnutých rozhodnutiach pritom opakovane konštatuje, že žalobca (odvolateľ) je v evidencii vozidiel v SR vedený ako vlastník a držiteľ vozidla, z čoho potom nevyhnutne vyplýva aj dôvodnosť a správnosť argumentácie žalobcu o tom, že takto zistený skutkový stav neumožňuje na žalobcu aplikovať definíciu prevádzkovateľa podľa § 148 ods. 25 písm. a) zákona č. 106/2018 Z. z. - aplikáciou tohto ustanovenia na posudzovaný prípad žalobcu konajúce správne orgány vec nesprávne právne posúdili. 11. Už v odvolaniach proti rozhodnutiam prvého stupňa žalobca dôvodil, že udelením pokuty je žalobca postavený na rovnakú úroveň s inými subjektmi, ktoré sa dopúšťajú rovnakého správneho deliktu (nepodrobili v stanovenej lehote vozidlo predpísanej kontrole), avšak tieto subjekty (na rozdiel od žalobcu) majú vozidlo vo svojej dispozícii (napr. v držbe) a majú reálnu objektívnu možnosť vozidlo pristaviť za účelom vykonania kontroly (technickej alebo emisnej). Takto vznikajú neodôvodnené rozdiely medzi sankcionovanými subjektmi, ktoré sú postihnuté rovnakou sankciou - pokutou za nesplnenie tej istej povinnosti, avšak jedna skupina týchto subjektov je sankcionovaná za nesplnenie povinnosti, ktorú objektívne splniť nemohla (pretože nemali vozidlo vo svojej dispozícii) a druhá skupina týchto subjektov je sankcionovaná za nesplnenie tej istej povinnosti, ktorú objektívne splniť mohla (mali síce vozidlo vo svojej dispozícii, ale z rôznych iných dôvodov ho nepodrobili predpísanej kontrole). 12. Skutočnosť, či kontrolovaný subjekt má vozidlo vo svojej dispozícii, je podľa názoru žalobcu podstatná a správny orgán by ju mal skúmať a zohľadniť, ak má dodržať ustanovenia § 3 ods. 1 a 5 a § 46
zákona o správnom konaní, aby predišiel tomu, že bude vo svojom rozhodovaní vytvárať neodôvodené rozdiely. 13. Žalovaný podľa žalobcu vec nesprávne právne posúdil aj v otázke použitia Smernice Rady 1999/37/ ES z 29. apríla 1999 o registračných dokumentoch pre vozidlá v znení neskorších zmien, ktorá bola do nášho právneho poriadku prevzatá zákonom č. 106/2018 Z. z. (príloha č. 2 bod 3. tohto zákona). Žalovaný v rozpore s odvolaním žalobcu uvádza, že žalobca (odvolateľ) sa odvoláva na ods. 5 bod 3 tejto smernice týkajúci sa jednotlivo dovezeného vozidla do Slovenskej republiky. To je však omyl na strane žalovaného, pretože žalobca v odvolaní argumentoval ustanoveniami čl. 5 ods. 2 uvedenej smernice EÚ, podľa ktorých: „S ohľadom na opätovnú registráciu vozidla už registrovaného v inom členskom štáte príslušné orgány vo všetkých prípadoch musia vyžadovať' predloženie časti I predchádzajúceho registračného osvedčenia a predloženie časti II, ak bola vydaná. Tieto orgány odnímu časť(i) predloženého predchádzajúceho registračného osvedčenia a uchovávajú ju (ich) po dobu minimálne 6 mesiacov. Do dvoch mesiacov informujú orgány členského štátu, ktoré osvedčenie udelili, o jeho odňatí. V prípade žiadosti týchto orgánov im osvedčenie vrátia do 6 mesiacov od jeho odňatia.“ 14. Žalobca zastal názor, že z citovaného ustanovenia čl. 5 ods. 2 smernice EÚ vyplýva, že do dvoch mesiacov mali príslušné orgány členského štátu, v ktorom bolo po jeho vývoze zo Slovenskej republiky vozidlo registrované, informovať o tejto skutočnosti príslušný slovenský registračný úrad, ktorý by na základe toho registráciu vozidla v SR v JISCD zrušil, čím by (formálne i materiálne) odpadla možnosť sankcionovania žalobcu pokutou za nepodrobenie vyvezených vozidiel technickej a emisnej kontrole. 15. V nadväznosti na uvedené mal žalobca za to, že uvedená smernica EÚ výslovne predpokladá vývoz vozidiel z jedného členského štátu do druhého členského štátu EÚ a na tento prípad ustanovila určité povinnosti registračným úradom týchto členských štátov. Žalobca uviedol, že si je vedomý tejto právnej úpravy a spoliehal sa na jej dodržanie príslušnými registračnými úradmi. Uložené pokuty preto vníma ako postih za nesplnenie si povinností štátnych registračných úradov tých členských štátov EÚ, ktorých sa to týka. 16. Žalobca má za to, že konajúce správne orgány na posudzovaný skutkový stav neaplikovali relevantnú právnu úpravu vyplývajúcu zo smernice Rady 1999/37/ES. Žalovaný sa vôbec nezaoberal otázkou priamej účinnosti tejto smernice na príslušné štátne orgány Slovenskej republiky, ktorú judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa, konštatoval iba čiastočné transponovanie smernice do zákona č. 106/2018 Z. z., a to len pri jednotlivo dovezenom vozidle, nie pri vývoze vozidla do iného členského štátu, čo je prípad žalobcu. 17. Podľa názoru žalobcu pri správnej aplikácii ustanovení čl. 5 ods. 2 uvedenej smernice EÚ konajúcimi správnymi orgánmi, a teda pri uprednostnení právnej úpravy tejto smernice pred tuzemskou právnou úpravou zákona č. 106/2018 Z. z. (čo by bol dôsledok priamej účinnosti smernice na ich rozhodovanie, ktorým sa však nezaoberali), nemali konajúce správne orgány pristúpiť k uloženiu pokút žalobcovi. 18. Žalobca uloženie pokút za konanie či nekonanie niekoho iného považuje za neopodstatnený zásah do jeho práv, najmä do ústavou garantovaného práva na podnikanie. Podľa jeho názoru uloženie povinnosti pristaviť vozidlo na predpísanú kontrolu subjektu, ktorý vozidlo nemá vo svojej dispozícii, prekračuje ústavný rámce vyplývajúci z článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. 19. Podľa žalobcu žalovaný v napadnutých rozhodnutiach vyslovil nesprávny názor, že uvedenie informácie o zrušení rozkazu vydaného v prvostupňovom konaní vo výroku rozhodnutia (rozkaz sa zrušuje zo zákona včas podaným odporom, ktorý nebol odmietnutý) nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, nakoľko správny orgán je orgánom štátu, ktorý môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 20. Pre prípad, že by súd nezistil dôvody pre zrušenie napadnutých rozhodnutí, žalobca navrhol sankčnú moderáciu podľa § 198 SSP tak, aby od uloženia pokút bolo upustené z dôvodu ich neprimeranosti povahe skutkov a účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci.
III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu
21. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že súčasťou Jednotného informačného systému v cestnej doprave je aj evidencia vozidiel SR vedená orgánom Policajného zboru SR, kde je ako vlastník a držiteľ vozidiel zapísaný žalobca, ktorému boli vydané tabuľky s evidenčným číslom ako aj osvedčenie o evidencii časť I a časť II. Zápisom žalobcu v evidencii vozidiel SR ako vlastníka a držiteľa predmetných vozidiel získal žalobca k vozidlám určité práva, ale aj povinnosti a jednou z nich je podrobiť vozidlá v ustanovenej lehote technickej a emisnej kontrole pravidelnej, ktorú
je v zmysle príslušných právnych predpisov žalobca povinný plniť až do času, kým sa tejto povinnosti zákonným spôsobom nezbaví. 22. Žalovaný na obranu zákonnosti napadnutých rozhodnutí uviedol, že prvostupňový aj druhostupňový správny orgán v odôvodnení napadnutých rozhodnutí popísal predložené dôkazy tak, ako boli žalobcom predložené. V žiadnom prípade predložené dôkazy nespochybňoval a v konaní ich posudzoval a hodnotil tak, ako by hodnotil predložené originály dokladov alebo ich overené kópie. Avšak ani predložené originály dokladov alebo ich overené kópie by nezbavili žalobcu zodpovednosti za spáchané správne delikty, a preto správny orgán nepovažoval za potrebné žiadať a zaťažovať odvolateľa s predložením originálov dokladov alebo ich overených kópií. 23. V súvislosti s predloženými dôkazmi žalovaný poukázal na to, že vozidlo s evidenčným číslom SE072CI bolo žalobcom podľa evidenčnej karty vozidla prihlásené do evidencie vozidiel SR na príslušnom orgáne Policajného zboru SR dňa 27.05.2014, t. j. po vystavení faktúry zo dňa 16.05.2014 a po odovzdaní a prepravení vozidla novému majiteľovi. Dňa 27.05.2014 boli žalobcovi vydané tabuľky s evidenčným číslom a osvedčenie o evidencii časť II č. NA428328. Osvedčenie o evidencii časť I č. AYD01088 bolo žalobcovi vydané dňa 10.06.2014. 24. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že žalobca vedome prihlásil predmetné vozidlo do evidencie vozidiel SR a následne prebral tabuľky s evidenčným číslom a osvedčenia o evidencii v čase, keď už podľa doloženej faktúry č. 2014 300 083 zo dňa 16.05.2014 malo byť predané a odovzdané novému majiteľovi a aj podľa vlastného vyjadrenia žalobcu nebolo vozidlo od 23.05.2014 (dodací list zo dňa 23.05.2014) jeho majetkom. 25. Podobne v prípade vozidla s evidenčným číslom SE667CH podľa zistení žalovaného žalobca predmetné vozidlo prihlásil do evidencie vozidiel SR a prebral tabuľky s evidenčným číslom a osvedčenie o evidencii časť II. v čase, keď už podľa predloženej faktúry a vyjadrenia žalobcu bolo vozidlo predané a nebolo jeho majetkom. Takéto konanie žalobcu považuje žalovaný za vysoko neštandardné až špekulatívne. 26. Žalovaný ďalej uviedol, že podľa žalobcom predložených dokladov konečným príjemcom vozidiel je spoločnosť PSA TRADING s. r. o., Horní námestí 371/1, 779 00 Olomouc Česko. Ministerstvo dopravy a výstavby SR e-mailom požiadalo Ministerstvo dopravy ČR o preverenie, či boli predmetné vozidlá prihlásené v evidencii vozidiel v Českej republike ako aj dátum ich prihlásenia. Ministerstvo dopravy ČR e-mailom odpovedalo, že predmetné vozidlá neboli v ČR prihlásené. Z uvedeného je zrejmé, že spoločnosť PSA TRANDING s. r. o., Olomouc, ČR neprihlásila do evidencie vozidiel v ČR predmetné vozidlá s tým, že sú ich vlastníkom a držiteľom. 27. Žalovaný vyjadril nesúhlas s návrhom na zrušenie napadnutých rozhodnutí a upustením od uloženia sankcií vzhľadom na skutočnosť, že zákon upustenie od pokuty nepripúšťa, jej výške je jednoznačne určená a nie je možné ju zvýšiť ani znížiť.
28. V nadväznosti na uvedené žalovaný dôvodil, že podľa § 148 ods. 24 zákona č. 106/2018 Z. z. o viacerých správnych deliktoch toho istého páchateľa podľa odsekov 13 až 19 sa rozhodne a sankcia sa uloží vo viacerých samostatných konaniach vedených podľa vozidla, v súvislosti s ktorým bol správny delikt spáchaný, a osobitne pre každé porušenie povinnosti. Samostatné konania o správnych deliktoch podľa tohto odseku nemožno spojiť do spoločného správneho konania ani o takých správnych deliktoch rozhodnúť jedným rozhodnutím. Samotné prejednanie veci bez uloženia pokuty nesplní svoj účel, a to z toho dôvodu, že doposiaľ sú predmetné vozidlá stále v evidencii vozidiel SR bez vykonanej platnej pravidelnej technickej a emisnej kontroly, kde je žalobca vedený ako ich vlastník a držiteľ, ktorý nevykonal žiadne kroky na nápravu daného stavu.
29. Žalobca replikou na vyjadrenie žalovaného v lehote stanovenej správnym súdom nereagoval. 30. Podaním zo dňa 28.09.2020 žalobca oznámil správnemu súdu, že na základe jeho žiadosti Okresný dopravný inšpektorát v Senici pristúpil k vyraďovaniu vozidiel, vrátane vozidiel identifikovaných v tejto žalobe, z evidencie so spätnou účinnosťou (28.08.2015), teda ešte k dátumu predchádzajúcemu vydaniu napadnutých rozhodnutí, čo podľa názoru žalobcu potvrdzuje správnosť jeho argumentácie pred konajúcimi správnymi orgánmi. Súčasne predložil potvrdenie Okresného riaditeľstva policajného zboru v Senici zo dňa 28.08.2020 o vyradení vozidiel z evidencie, vystavené na vlastnú žiadosť žalobcu.
IV. Relevantná právna úprava
31. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
32. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
33. Podľa § 120 SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.
34. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
35. Podľa § 134 ods. 2 SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
36. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
37. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
38. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.
39. Podľa § 198 ods. 1 SSP správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom a) zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter, b) upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci.
40. Podľa § 198 ods. 2 SSP správny súd môže podľa odseku 1 rozhodnúť len tak, ako mohol podľa osobitného predpisu rozhodnúť orgán verejnej správy.
41. Podľa § 2 ods. 23 zákona č. 106/2018 Z. z. o prevádzke vozidiel v cestnej premávke prevádzkovateľom vozidla je vlastník vozidla alebo ním určený držiteľ vozidla.
42. Podľa § 108 ods. 1 písm. a) zákona č. 106/2018 Z. z. technickej kontrole pravidelnej podlieha vozidlo, ktoré je evidované v Slovenskej republike a nie je dočasne vyradené z evidencie vozidiel; to neplatí pre jednotlivé vozidlo s obmedzenou prevádzkou schválené podľa § 26.
43. Podľa § 117 ods. 1 písm. a) zákona č. 106/2018 Z. z. emisnej kontrole pravidelnej podlieha motorové vozidlo, ktoré je evidované v Slovenskej republike a nie je dočasne vyradené z evidencie vozidiel; to neplatí pre jednotlivé vozidlo s obmedzenou prevádzkou schválené podľa § 26.
44. Podľa § 45 ods. 1 písm. b) bod 1, bod 2 zákona č. 106/2018 Z. z. prevádzkovateľ vozidla je povinný bez vyzvania a na vlastné náklady 1. vozidlo podrobiť technickej kontrole pravidelnej v lehotách, spôsobom a v rozsahu ustanovenými vykonávacím právnym predpisom podľa § 136 ods. 3 písm. g), 2. motorové vozidlo podrobiť emisnej kontrole pravidelnej v lehotách, spôsobom a v rozsahu ustanovenými vykonávacím právnym predpisom podľa § 136 ods. 3 písm. h).
45. Podľa § 148 ods. 14 písm. b) bod 4, bod 5 zákona č. 106/2018 Z. z. okresný úrad uloží prevádzkovateľovi vozidla pokutu 165 eur za každé vozidlo, ak 4. nepodrobí vozidlo v ustanovenej lehote technickej kontrole pravidelnej podľa § 45 ods. 1 písm. b) prvého alebo tretieho bodu, 5. nepodrobí vozidlo v ustanovenej lehote emisnej kontrole pravidelnej podľa § 45 ods. 1 písm. b) druhého alebo štvrtého bodu.
46. Podľa § 148 ods. 24 zák. č. 106/2018 Z. z. o viacerých správnych deliktoch toho istého páchateľa podľa odsekov 13 až 19 sa rozhodne a sankcia sa uloží vo viacerých samostatných konaniach vedených podľa vozidla, v súvislosti s ktorým bol správny delikt spáchaný, a osobitne pre každé porušenie povinnosti. Samostatné konania o správnych deliktoch podľa tohto odseku nemožno spojiť do spoločného správneho konania ani o takých správnych deliktoch rozhodnúť jedným rozhodnutím.
47. Podľa § 148 ods. 25 zák. č. 106/2018 Z. z. v konaní o správnych deliktoch prevádzkovateľa vozidla je prevádzkovateľom vozidla a) držiteľ osvedčenia, ak vlastník vozidla a osoba zapísaná v osvedčení o evidencii časť I a časť II ako držiteľ osvedčenia sú rôzne osoby, a b) vlastník vozidla, ak držiteľ osvedčenia zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho alebo zanikol bez právneho nástupcu.
48. Podľa § 116 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“) držiteľ vozidla je povinný osobne oznámiť orgánu Policajného zboru a) prevod držby vozidla na inú osobu, d) odhlásenie vozidla do cudziny.
49. Podľa § 116 ods. 3 vety prvej zákona o cestnej premávke skutočnosti podľa odseku 1 písm. a), b), d) a odseku 2 je držiteľ vozidla a vlastník vozidla povinný oznámiť do 30 dní odo dňa, keď táto skutočnosť nastala, orgánu Policajného zboru, kde je vozidlo evidované; skutočnosti podľa odseku 1 písm. c) a e) až g) je držiteľ vozidla a vlastník vozidla povinný oznámiť do 30 dní odo dňa, keď táto skutočnosť nastala, ktorémukoľvek orgánu Policajného zboru.
50. Podľa § 119 ods. 1 zákona o cestnej premávke vlastník vozidla alebo držiteľ vozidla prihláseného do evidencie je pri odhlásení vozidla do cudziny povinný na vykonanie evidenčného úkonu predložiť osvedčenie o evidencii časť I, osvedčenie o evidencii časť II, ak bolo vydané, doklady podľa § 114 ods. 7 a § 116 ods. 6, preukázať svoju totožnosť, vyplniť príslušné tlačivo, ak je na tento účel zavedené, uviesť potrebné údaje o osobe s pobytom alebo so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ktorú orgán Policajného zboru zaeviduje ako nového držiteľa vozidla a nového vlastníka vozidla, a odovzdať tabuľku s evidenčným číslom; osvedčenie o evidencii časť I alebo časť II alebo tabuľka s evidenčným číslom sa neodovzdávajú, ak boli stratené alebo odcudzené.
51. Podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
52. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
53. Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.
54. Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
55. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
56. Podľa § 59 ods. 1 správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.
57. Podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
58. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu správneho orgánu, preskúmal napadnuté rozhodnutia oboch stupňov, ako i postup predchádzajúci ich vydaniu v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP), nezistiac existenciu tzv. vád trestania uvedených v § 195 SSP, ktorá by správny súd oprávňovala preskúmať napadnuté rozhodnutie nad rozsah uplatnených žalobných bodov, za splnenia procesných podmienok podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP vec prejednal za účasti oboch účastníkov konania, ktorí zotrvali na argumentácii uvedenej v ich písomných podaniach a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. 59. Žalobca na pojednávaní uviedol, že trvá na dôvodoch a petite žaloby, ktorú doplnil podaním zo dňa 28.09.2020, obsahujúcim potvrdenie o vyradení vozidiel z evidencie so spätnou účinnosťou ku dňu 28.08.2015. Zopakoval, že nezákonnosť napadnutých rozhodnutí spočíva predovšetkým v nenaplnení definičných znakov prevádzkovateľa vozidla podľa § 148 ods. 25 písm. a) a b) zákona č. 106/2018 Z. z. a zároveň namietal, že správne orgány neaplikovali na daný prípad Smernicu Rady č. 1999/37/ES z 29.04.1999. 60. Žalovaný zotrval na návrhu na zamietnutí žaloby a poukazoval na skutočnosť, že informácie potrebné pre vydanie rozhodnutia nečerpal iba z jednotného evidenčného systému, ale aj z evidenčných kariet vozidiel evidovaných tým istým správnym orgánom, ktorý dodatočne vydal potvrdenie o vyradení motorových vozidiel z evidencie PZ SR so spätnou účinnosťou, pričom žalovanému nie je zrejmé, na základe akých skutočností tak správny orgán konal. 61. Podľa obsahu spisového materiálu žalobou napadnutými rozhodnutiami žalovaný správny orgán zamietol odvolania žalobcu a potvrdil jeho odvolaniami napadnuté rozhodnutia Okresného úradu Senica, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií, ktorými podľa § 148 ods. 14 písm. b) bod 4 a 5 zákona č. 106/2018 Z. z. správny orgán prvého stupňa uložil žalobcovi pokuty vo výške 165,- Eur za správne delikty, ktorých sa dopustil porušením povinnosti podľa § 45 ods. 1 písm. b) bod 1 a 2 zákona č. 106/2018 Z. z. podrobiť vozidlá zn. SEAT s ev. č. SE072CI a č. SE667CH pravidelnej technickej a emisnej kontrole.
62. Skutočnosť, že žalobca ako subjekt zapísaný v osvedčení o evidencii vozidiel časť I. a II. predmetné vozidlá v zákonom stanovenej lehote emisnej a technickej kontrole nepodrobil, pritom nebola v konaní sporná. Sporným medzi účastníkmi zostalo najmä to, či sa tým žalobca dopustil porušenia povinnosti uloženej ustanovením § 45 ods. 1 písm. b) zákona č. 106/2018 Z. z. prevádzkovateľovi vozidla.
63. V tejto súvislosti žalobca argumentoval tým, že vozidlá už v roku 2014 predal kupujúcemu z Českej republiky, vozidlá nemá vo svojej dispozícii, nie je tak ich vlastníkom ani držiteľom, a preto nemôže napĺňať definíciu prevádzkovateľa vozidla uvedenú v ustanovení § 2 ods. 23 zákona č. 106/2018 Z. z.
64. Súčasne však protirečivo k tejto argumentácii namietal, že v evidencii vozidiel je evidovaný ako ich vlastník i ako držiteľ osvedčení, z čoho vyvodzoval, že prevádzkovateľom nie je ani podľa ustanovenia § 148 ods. 25 písm. a) zákona č. 106/2018 Z. z., podľa ktorého je ním držiteľ osvedčenia, ak vlastník vozidla a držiteľ osvedčenia sú rôzne osoby.
65. Uvedenej argumentácii a právnemu názoru žalobcu nemožno prisvedčiť. Definícia upravená v ustanovení § 148 ods. 25 písm. a) zákona č. 106/2018 Z. z. určuje za prevádzkovateľa vozidla držiteľa osvedčenia v prípade rozdielnosti osoby držiteľa osvedčenia a osoby vlastníka vozidla, nie osoby zapísanej v dokladoch vozidla ako vlastník. Svojimi tvrdeniami a predložením dokladov o predaji vozidiel (neboli spochybnené žalovaným, ktorý z nich vyvodzoval nesplnenie povinností podľa § 116 a § 119 zákona o cestnej premávke, súvisiacich s odhlásením vozidla do cudziny) tak žalobca sám preukázal neidentickosť osoby držiteľa osvedčenia s osobou vlastníka vozidla a tým aj dôvodnosť jeho posudzovania za prevádzkovateľa vozidla v konaní o správnom delikte.
66. Možno pripustiť, že žalovaný v obsahu odôvodnenia svojich rozhodnutí výslovne neuviedol, podľa ktorej zo zákonných definícií (§ 2 ods. 23, § 148 ods. 25 zákona č. 106/2018 Z. z.) žalobcu za prevádzkovateľa vozidiel považoval, čo však vzhľadom na správnosť jeho záveru v tomto smere, ozrejmenie, z akých údajov v evidencii vozidiel, ktoré ani v spojení so žalobcom predloženými dokladmi týkajúcimi sa prevodu vlastníctva vozidiel nenaznačujú možnosť iného zodpovedného subjektu, vychádzal, ako aj dostatočne zrozumiteľné vysvetlenie spôsobu, akým sa žalobca správneho deliktu definovaného zákonom mal dopustiť, nespôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí a v tejto súvislosti ich nezákonnosť.
67. Zodpovednosť prevádzkovateľa za správny delikt podľa § 148 ods. 14 písm. b) bod 4 a 5 zákona č. 106/2018 Z. z. spočívajúci v nesplnení povinnosti podrobiť vozidlo pravidelnej technickej, resp. emisnej kontrole, ktorej predmetné vozidla ako vozidlá evidované v Slovenskej republike a z evidencie ani dočasne nevyradené v zmysle § 108 ods. 1 písm. a) a § 117 ods. 1 písm. a) uvádzaného zákona podliehajú, je zodpovednosťou objektívnou, z hľadiska uplatnenia ktorej nie je významné, či prevádzkovateľ má alebo nemá faktickú možnosť zabezpečiť podrobenie vozidiel predpísanej kontrole, pričom uloženie pokuty žalobcovi nie je výrazom jeho diskriminácie, či vytvárania nedôvodných rozdielov v porovnaní so sankcionovanými subjektami, ktoré majú vozidlo vo svojej dispozícii, a teda aj možnosť pristaviť ho za účelom vykonania predpísanej kontroly, nakoľko žalobca sa sám dispozície so svojimi vozidlami vzdal prevedením vlastníckeho práva k vozidlám bez zákonom predpokladaného a zákonom aj vyžadovaného prevedenia tejto zodpovednosti na nadobúdateľa oznámením zmien v evidencii vozidiel (§ 116 v spojení s § 119 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke).
68. Z rovnakého dôvodu na zodpovednosť žalobcu nemá vplyv prípadná povinnosť správneho orgánu iného členského štátu podľa Smernice Rady 1999/37/ES informovať slovenský registračný úrad o zaevidovaní vozidla v inom členskom štáte, najmä keď v tomto prípade podľa zistenia správneho orgánu vozidlá v štáte prvotného vývozu - v Českej republike registrované neboli a o následnom žalobcom tvrdenom vývoze vozidiel do Nemecka a ich registrácii v tomto štáte neboli v konaní predložené žiadne dôkazy. Svoju predstavu o možnosti aplikácie Smernice v danej veci konajúcimi správnymi orgánmi žalobca neozrejmil a súd v tomto smere žiadne pochybenie správnych orgánov so vzťahom k zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí ani nezistil. Navyše, spomínanú úpravu povinnosti správneho orgánu iného členského štátu informovať registračný úrad o zaevidovaní vozidla v inom členskom štáte je potrebné vykladať ako úpravu vzájomnej spolupráce registračných úradov členských štátov v rámci výmeny relevantných registračných údajov, ktorá však nenahrádza zákonom upravené povinnosti prevádzkovateľa vozidla (či už vlastníka alebo držiteľa vozidla) pre účely vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti evidencie a prevádzky motorových vozidiel a rovnako nie je liberačným dôvodom ani podmienkou na neplnenie si povinností vyplývajúcich držiteľovi a vlastníkovi vozidla z ustanovení § 116 ods. 3 vety prvej zákona o cestnej premávke v spojení s § 116 ods. 1 písm. a) a d) citovaného zákona pri odhlásení vozidla do cudziny.
69. Uloženie pokuty v danom prípade preto nemôže byť posudzované, ako to prezentoval žalobca, ako jeho sankcionovanie za konanie či nekonanie niekoho iného (bez uvedenia koho), ani za uloženie povinnosti pristaviť vozidlo na predpísanú kontrolu (takáto povinnosť žalobcovi rozhodnutiami správnych orgánov uložená nebola).
70. V neposlednom rade súd za nedôvodnú považoval námietku žalobcu týkajúcu sa zrušenia vo veci vydaných rozkazov o uložení pokuty vo výroku rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, ktoré síce, v súlade a právnym názorom žalobcu, aj podľa súdu presahuje rámec oprávnenia rozhodujúceho orgánu, nakoľko podľa § 149 ods. 13 sa rozkaz v celom rozsahu zrušuje „zo zákona“ (bez potreby vydania rozhodnutia) včas podaným odporom, ktorý nebol odmietnutý, ale v konečnom dôsledku nemá, aj vzhľadom na práve uvedený následok neodmietnutého odporu, priamu súvislosť s výrokom o uložení pokuty a súvisiacim výrokom o náhrade trov konania, ktorými podľa tvrdenia žalobcu mali byť porušené jeho práva.
71. Pokiaľ žalobca navrhoval pre prípad nestotožnenia sa súdu s jeho právnou argumentáciou sankčnú moderáciu podľa § 198 SSP a v rámci jej uplatnenia upustenie od uloženia sankcie, je potrebné konštatovať, že navrhovanú moderáciu priamo vylučuje ustanovenie § 198 ods. 2 SSP, podľa ktorého správny súd môže podľa odseku 1 (zmeniť druh alebo výšku sankcie, upustiť od uloženia sankcie) rozhodnúť len tak, ako mohol podľa osobitného predpisu rozhodnúť orgán verejnej správy. Osobitným predpisom je tu zákon č. 106/2018 Z. z., ktorý orgánu verejnej správy pri zistení správneho deliktu upustenie od uloženia sankcie neumožňuje, pričom explicitne upravuje povinnosť príslušného správneho orgánu sankcionovať za každé porušenie zákonnej povinnosti, t. j. pristaviť vozidlo k emisnej kontrole a pristaviť vozidlo k vykonaniu technickej kontroly, jednotlivo a zároveň tak jednotlivo i za každé motorové vozidlo jednotlivo (osobitne), pričom jednotlivé protiprávne konania nemožno posúdiť ako pokračovací správny delikt. Zároveň tu ide zo zákona o vylúčenie ukladania úhrnného trestu ako aj o vylúčenie možnosti použitia absorbčnej zásady pri určení výšky zákonom pevne stanovenej pokuty.
72. Pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci bol podľa § 135 ods. 1 SSP rozhodujúci stav v čase právoplatnosti preskúmavaných rozhodnutí žalovaného (právoplatnosť nadobudli dňom doručenia účastníkovi konania), pretože nejde o žiaden z prípadov podľa odseku 2 tohto procesného ustanovenia, podľa ktorého by rozhodujúcim bol stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia súdu. Preto správny súd neprihliadal na informáciu žalobcu obsiahnutú v jeho podaní zo dňa 28.09.2020, podľa ktorej v dobe po právoplatnosti napadnutých rozhodnutí Okresný dopravný inšpektorát v Senici na základe žiadosti žalobcu pristúpil k vyradeniu vozidiel z evidencie so spätnou účinnosťou.
73. Poskytnutá informácia naznačuje dodatočné splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu, avšak nespochybňuje správnosť záverov správnych orgánov o jeho povinnostiach prevádzkovateľa v čase, v ktorom boli predmetné vozidlá v Slovenskej republike evidované.
74. S prihliadnutím na vyššie uvedenú argumentáciu k jednotlivým žalobným námietkam a citované ustanovenia zákonov správny súd konštatuje, že rozhodnutia žalovaného a im predchádzajúci postup správnych orgánov vo veci nie sú zaťažené vadou spôsobujúcou ich nezákonnosť a odôvodňujúcou zrušenie preskúmavaných administratívnych rozhodnutí, a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 75. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne. 76. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).