Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-72-2018.pdf
PDF · 144.73 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/72/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany jahnovej v právnej veci v právnej veci žalobcu: Allianz
- Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom: Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava proti žalovanej: v 1.rade C. G., X. G. XX.XX.XXXXX, L.: H. XX, XXX XX L., Y. X. K.: R. F., X.Á. G. XX.XX.XXXX, L.: H. XX, XXX XX L., obe zastúpené: Advokátska kancelária VOZÁR s.r.o., so sídlom: Trenčianska 56/ D, 821 09 Bratislava o zaplatenie 1 882,08 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 51C/238/2012-150 zo dňa 27.11.2013 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 51C/238/2012-150 zo dňa 27.11.2013 v odvolaním napadnutom výroku o určení, že je daný nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanej v 1. rade, potvrdzuje.
II. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým rozhodne o celom uplatnenom procesnom nároku.
odôvodnenie:
1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom vydaným dňa 27.11.2013, č.k. 51C/238/2012-150, Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol, že základ nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanej v 1. rade spôsobený poistnou udalosťou dňa 21.10.2011 v Bratislave na Mierovej ulici, ktorá prešla na žalobcu, je daný v celom rozsahu. Druhým výrokom súd prvej inštancie určil, že základ nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanej v 2. rade nie je daný. Zároveň rozhodol, že o výške škody a náhrade trov konania súd rozhodne v konečnom rozsudku.
2. V odôvodnení medzitýmneho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.07.2012, v spojení so zmenou petitu pripustenou uznesením súdu zo dňa 02.10.2013, domáhal zaplatenia sumy 1.882,08 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania a to na skutkovom a právnom základe, že dňa 24.10.2011 okolo 15:50 hod. došlo na Mierovej ulici v Bratislave k poistnej udalosti tak, že žalovaná v 1. rade vbehla spoza vodorovne zaparkovaných motorových vozidiel pod motorové vozidlo U.: L.-XXXZP patriace p. D.Š.. V dôsledku škodovej udalosti vznikla poškodenému na motorovom vozidle škoda v celkovej výške 2.048,05 eur. Predmetná udalosť bola šetrená aj políciou. Žalobca v danej veci poukázal z havarijného poistenia poistenému (poškodenému) poistné plnenie vo výške 1.815,70 eur (po odpočítaní zmluvne dojednanej spoluúčasti vo výške 165,97 eur) prevodom na účet opravcu dňa 02.01.2012 a plnenie za prenájom vozidla vo výške 66,38 eur prevodom na účet poškodeného dňa 01.03.2012. S poukazom na ustanovenie § 420 ods. 1 v spojení s § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyzval žalobca (na ktorého v zmysle § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka prešlo právo na náhradu škody) žalovanú v 2. rade listami zo dňa 29.02.2012 a 12.04.2012 na zaplatenie sumy 1.882,08 eur, táto nereagovala.
3. Súd prvej inštancie vydal dňa 08.10.2012 pod č.k. 31Ro/1254/2012-28 platobný rozkaz, voči ktorému podali žalované v 1. rade a v 2. rade v zákonnej lehote odpor. V odpore uviedli, že od žalobcu nikdy neobdržali žiadne listy - výzvy na zaplatenie. Pokiaľ ide o šetrenie dopravnej nehody políciou, je pravdou, že predmetnú nehodu šetrila polícia, ale žiadnej zo žalovaných nič nebolo zaslané. Nebola im zaslaná žiadna správa, ani neboli volané na oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania. Zároveň uviedli, že podľa charakteru zranení maloletej, musel ísť pán D. vyššou ako primeranou rýchlosťou. Pán D. nie je poškodeným, ale je vinníkom dopravnej nehody. Žalovaná v druhom rade uviedla, že bude žiadať nové prešetrenie políciou. Zároveň spochybnili výšku uplatnenej škody. Žalovaná v 2. rade doručila dňa 22.05.2013 Znalecký posudok č. 4/2013 zo dňa 08.03.2013, ktorým preukazovala maximálne možnú výšku škody na motorovom vozidle poškodeného a to v sume 700,- eur. V písomnom podaní doručenom súdu dňa 30.09.2012 žalované uviedli, že maloletá mala v čase dopravnej nehody 9 rokov a navštevovala 4. ročník základnej školy, pre záver o existencii zodpovednosti maloletých nie je relevantná ani tak veková hranica, ale aj schopnosť ovládnuť svoje konania a posúdiť jeho následky, ide o rozumovú schopnosť zahŕňajúcu schopnosť rozpoznať protiprávnosť zamýšľaného úkonu a zhodnotiť jeho dôsledky (intelektuálna stránka). Súčasne musí byť naplnená aj vôľová stránka - len ak tieto zložky existujú popri sebe navzájom, možno u maloletého hovoriť o spôsobilosti deliktuálnej. U 9-ročného dieťaťa možno však s takmer istotou túto spôsobilosť vylúčiť. Aj priestupkový zákon počíta pri stanovení hranice zodpovednosti za priestupok s vekom 15 rokov, trestný zákona s hranicou 14 rokov. Preto neprichádza do úvahy deliktuálna zodpovednosť v občianskom práve už od 9 rokov. Z uvedeného dôvodu žalované navrhli, aby súd návrh voči žalovanej v 1. rade v celom rozsahu zamietol a priznal jej náhradu trov konania. Pokiaľ ide o zodpovednosť žalovanej v 2. rade poukázali na to, že táto prichádza do úvahy len podľa § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom v § 422 ods. 2 OZ zákon uvádza, kedy sa táto osoba môže zbaviť svojej zodpovednosti. Pod náležitým dohľadom nemožno rozumieť dohľad vykonávaný stále, nepretržite a bezprostredne, ale u maloletého treba prihliadnuť na jeho vek, celkové správanie a povahové vlastnosti, ide o otázku skutkovú, ktorú súd v konaní musí skúmať. Žalovaná v 2. rade v tomto smere uviedla, že okrem dcéry má ešte aj maloletého syna, ktorý je od dcéry starší o dva roky. Spočiatku obe deti vodila do školy ona a chodila pre nich, avšak deti sa neintegrovali, mali problém s tým, že ich matka vodí do školy. Spolužiaci sa im posmievali, pritom od domu do školy išlo len o jednu zastávku autobusom. Ona ako matka sa však bála, nakoľko neďaleko sa nachádza Centrum pre liečbu drogových závislostí na Hraničnej, preto ich do školy vodila. V daný školský rok, keď došlo k dopravnej nehode, sa s deťmi dohodla, že prvých 20 dní ich odvedie do školy ona a potom ďalších 10 dní pôjdu sami, pričom ona pôjde za nimi v určitej vzdialenosti, tak aby mali pocit, že idú samé. Po skončení školy museli jeden na druhého čakať a vracali sa spoločne. V blízkosti školy nie je semafor a prechádzali popri MH SR, prechádzanie tam je bezpečnejšie, cez tento prechod ich naučila, že musia prechádzať. V ten rok mala žalovaná v 1. rade plávanie, v čase keď sa stala nehoda išla na plávanie druhýkrát. Plávanie končilo o 15:30 hod. Maloletá (žalovaná v 1. rade) matke (žalovanej v 2. rade) volala a povedala jej, že je unavená a hladná, nechcelo sa jej čakať, a že pôjde sama domov, pôjde pomaly a dá si pozor. Cesta domov spočívala v prechode jednej ulice, cez prechod pri MH SR. Keď išla žalovaná v 2. rade s maloletou žalovanou v 1. rade vypovedať na políciu, až vtedy zistila, že maloletá neprechádzala cez prechod, hoci jej tvrdila, že cez prechod šla. Aj z miesta nehody z fotografií vyhotovených políciou je zrejmé, že autá stoja pri ceste, pričom okraje cesty sú označené bielou čiarou, teda je možné, že maloletá si práva tieto čiary zmýlila s čiarami prechodu, nakoľko nemala so sebou okuliare, ktoré maloletá nosí na čítanie - 0,75 dioptrií. Žalovaná v 2. rade poukázala aj na to, že u maloletej si všimla problémy s priestorovou orientáciou až v súvislosti s nehodu, keď maloletá tvrdila, že išla po prechode. Žalovaná v 2. rade tvrdila, že sa stalo opakovane, že mala maloletá problémy, napríklad, že stáli na zastávke a maloletá vravela, že už ide trolejbus, pričom tento išiel ale v protismere. Až vtedy si začala žalovaná v 2. rade uvedomovať, že niečo nie je v poriadku a z toho dôvodu navštívila s maloletou psychológa.
4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav. Podľa relácie dopravnej polície PZ o dopravnej nehode, dňa 04.01.2012 došlo v Bratislave na Mierovej ulici k dopravnej nehode a to tak, že vodič D. viedol osobné motorové vozidlo zn. VW Polo EČV: L. v Bratislave, po Mierovej ulici v smere od Hraničnej ulice ku križovatke Mierová - Tomášiková, pričom na úrovni budovy MH SR, mimo vyznačeného priechodu pre chodcov spoza vodorovne zaparkovaných vozidiel, z pravej strany v jeho smere jazdy mu náhle vbehla chodkyňa C. G., následkom čoho došlo k zrážke. Chodkyňa utrpela pri dopravnej nehode ťažké zranenie. Vodič D. zranenie neutrpel, alkohol zistený nebol. Podľa relácie polície za príčinu bolo označené porušenie osobitných ustanovení zákona č. 8/2009 Z.z., § 53 ods. 2 o chodcoch. Svedkami nehody holi J.. C. F. C. L. A.. KR PZ v Bratislave, Krajský
dopravný inšpektorát záznamom zo dňa 21.11.2011, ČVS: KRP-P-DI-DN2-418/2011 odložil vec týkajúcu sa priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1, písm. g) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, nakoľko priestupok nemožno prejednať. V odôvodnení sa konštatuje, že maloletá porušila ustanovenie § 53 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z., pričom uvedeným konaním vznikla škoda v odhadovanej výške 1.000,- eur, avšak s poukazom na § 5 ods. 1 zákona o priestupkoch je vek subjektívnou stránkou priestupku a obligatórnym znakom zodpovednosti za priestupok podľa § 60, ods. 3 písm. a) zákona o priestupkoch. Žalobca uzavrel od 25.05.2010 s p. H. D. poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX/XXXXX, ktorej predmetom bolo havarijné poistenie motorového vozidla zn. VW Polo, EČV: L. XXXZP. Dňa 03.11.2011 nahlásil poškodený H. D. žalobcovi poistnú udalosť. Poistná udalosť je vedená u žalobcu pod č. 1141049064. Z faktúry vstavenej spoločnosťou PORSCHE Inter Auto Slovakia, spol. s r.o. dňa 28.12.2011, splatnej dňa 11.01.2012 celkové náklady na opravu osobného motorového vozidla zn. VW Polo, EČV: L.-XXXZP predstavujú sumu 1.981,67 eur. Dňa 20.01.2012 uhradil žalobca bankovým prevodom vyššie uvedenú faktúru za opravu poškodeného motorového vozidla priamo na účet servisu. Dňa 01.03.2012 uhradil žalobca na účet svojho klienta
- poškodeného H. D. sumu 66,38 eur za prenájom motorového vozidla. Listom zo dňa 29.02.2012 a 12.04.2012 vyzval žalobca žalovanú v 2. rade na zaplatenie sumy 1.882,08 eur. Zo správy z parciálneho psychologického vyšetrenia mal. C. G. vystavanej Centrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie zo dňa 03.05.2013 vyplýva, že maloletá na žiadosť matky bola vyšetrená psychologicky. Zo správy vyplýva, že dieťa vykazuje známky miernej dekoncentrácie. V testoch zameraných na priestorovú predstavivosť a pochopenie následnosti dejov zaznamenala hodnoty v norme, avšak je nápadná potreba natrénovať požadovanú činnosť. Pod časovým stresom sa zvýrazňuje jej zmätok a rozrušenosť. Zo správy zo špeciálneho pedagogického vyšetrenia, ktoré maloletá absolvovala dňa 09.04.2013 v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie vyplýva záver, že maloletá má pomalšie psychomotorické tempo, ťažkosti v priestorovej orientácii a miernu osciláciu pozornosti. Svedkyňa PhDr. G. D., psychologička Centra pedagogicko- psychologického poradenstva uviedla, že ako psychologička v máji 2013 vyšetrila maloletú, ktorá prišla s matkou, nakoľko po dopravnej nehode mala problém chodiť sama a prechádzať cez cestu. Pri vyšetrení bolo zistené, že maloletá má čiastkové problémy v priestorovej orientácii, preto ju odporučila do starostlivosti špeciálneho pedagóga. Záver jej psychologického vyšetrenia bol teda ten, že maloletá môže mať problémy v priestorovej orientácii, ktoré sa prejavujú najmä v strese, v prípade jej vystaveniu viacerých podnetov a napätiu. Nie je možné jednoznačne odpovedať, či táto zistená porucha mala vplyv na dopravnú nehodu. V prípade existencie viacerých podnetov sa môže prejaviť, pričom však 9- ročné deti s normálnym intelektom bežne chodia samé po komunikácii do školy a zo školy a sú schopné tieto situácie zvládnuť. Nedá sa posúdiť, či v danom prípade nenastala stresová situácia, ktorá mohla ovplyvniť správanie maloletej. V prípade, ak išlo o štandardnú situáciu, nemala by sa táto porucha prejaviť. Ak išla prvýkrát sama, mohlo to u nej vyvolať stres. V praxi sa porucha prejavuje najmä poruchou pravo-ľavej orientácie, v odhade vzdialenosti, je potrebný dlhší reakčný čas. V bežnom živote sa táto porucha prejaví až pri nejakej udalosti, tak ako v danom prípade, po nehode. V bežnom živote je normálne, že dieťa s normálnym intelektom vo veku 9 rokov chodí do školy a zo školy samé. Možno aj polovica detí v tomto veku má problémy v priestorovom vnímaní, avšak toto sa nerieši so psychológom. Maloletá C. bola schopná chodiť do školy a zo školy sama. V prípade, ak by maloletá nemala dopravnú nehodu, vyšla by z testov ako normálne 9- ročné dieťa, pričom by matka bola upozornená, že má určité priestorové problémy, a že v určitých situáciách môže reagovať úzkostne, ale vzhľadom na svoj intelekt vie riešiť bežné situácie. Pokiaľ ide o osobu matky, túto pozná aj preto, že v minulom školskom roku ju navštevoval z dôvodu problémov syn, matka ho vždy sprevádzala, hoci syn mohol chodiť aj sám. Matka je nadštandardne starostlivá, všade svoje deti sprevádza, dodržiava termíny vyšetrení. Podľa jej názoru matka náležitý dohľad nezanedbala.
5. Súd prvej inštancie vyhodnotil za účelné rozhodnúť vo veci medzitýmnym rozsudkom o právnom základe žaloby žalobcu, čo korešpondovalo i s vôľou strán konania prejednávanej právnej veci, a teda v súlade s vtedy platným a účinným ust. § 152 ods. 2 O.s.p. rozhodol súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom len o základe nároku žalobcu na náhradu škody, nakoľko takýto postup je v danej veci účelný a hospodárny, keďže rozhodnutie o základe žalobného návrhu je opodstatnený a je základným predpokladom na rozhodovanie súdu o ďalších nárokoch žalobcu a to o výške škody.
6. Súd prvej inštancie sa vo vzťahu k žalovanej v 1. a 2. rade zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že škoda bola spôsobená maloletou - žalovanou v 1. rade. Poukázal na to, že ak škodu spôsobí maloletý, prichádzajú do úvahy ako subjekty zodpovednosti podľa § 422 Občianskeho zákonníka jednak tí, ktorí zanedbali dohľad (dozor) založený zákonom a
jednak maloleté dieťa. Tými, ktorí zanedbali náležitý dohľad (dozor), budú v prvom rade rodičia, pričom zásadne ide o obidvoch rodičov - § 34 ods. 1 zákona o rodine. V konaní nebolo podľa súdu prvej inštancie preukázané, že by matka maloletej - žalovaná v 2. rade zanedbala voči maloletej dcére náležitý dohľad. Súd prvej inštancie poukázal v tomto smere aj na vyjadrenia psychologičky, podľa ktorej žalovaná v 2. rade je matka, ktorá sa venuje svojim deťom a je nadštandardne starostlivá a na výpoveď žalovanej v 2. rade, z ktorej vyplynulo, že táto veľmi dôkladne a starostlivo pripravovala svoje deti na to, aby mohli chodiť do školy a zo školy samostatne. Náležíte ich poučila, nacvičila s nimi cestu a kontrolovala ich príchody a odchody. Pri posúdení zodpovednosti za škodu žalovanej v 1.rade súd prvej inštancie vychádzal z vyjadrenia svedkyne - psychologičky, ktorá uviedla, že žalovaná v 1. rade je dieťaťom s normálnym intelektom, ktorá je schopná zvládnuť (aj napriek zistenej poruche) cestu domov a do školy. a že ide o činnosť, ktorú maloleté 9-ročné dieťa bežne zvládne. Súd prvej inštancie teda skonštatoval že žalovaná v 1. rade je schopná chodiť do školy a zo školy sama a poukázal na to, že sa tak deje aj v súčasnosti. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by došlo k takej skutočnosti v rozhodnom čase počas cesty maloletej domov, ktorá by mohla mať za následok prejavenie sa poruchy maloletej v okamihu, kedy došlo k dopravnej nehode. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovanej v 2. rade, že porucha maloletej v priestorovej orientácii, o ktorej žalovaná v 2. rade tvrdí, že o tejto nevedela a zistila ju až po dopravnej nehode, a že táto mala za následok to, že maloletá nebola schopná rozpoznať následky svojho konania. Súd prvej inštancie považoval tieto tvrdenia za účelové a to z toho dôvodu, že nehoda sa stala dňa 24.10.2011 a matka s maloletou navštívila prvýkrát odbornú ambulanciu až dňa 03.05.2013 (po tom ako jej bola doručená žaloba a uskutočnilo sa pojednávanie dňa 20.03.2013, ktorého sa žalovaná v 2. rade aj zúčastnila). Teda žalovaná v 2. rade až rok a pol po nehode sa rozhodla riešiť údajné problémy maloletej s priestorovou orientáciou a až po takejto dlhej dobe navštívila odbornú ambulanciu. Pritom maloletú aj po nehode a aj v súčasnosti nechávala a necháva chodiť samú do školy a zo školy. Nakoľko sa v konaní nepreukázala žiadna skutočnosť, pre ktorú by maloletá žalovaná v 1. rade nebola schopná ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky, dospel súd prvej inštancie k záveru, že zodpovednosť žalovanej v 1. rade, ktorá je dieťaťom s normálnym intelektom, schopné vo svojom veku vykonávať samostatne, bez dohľadu niektoré činnosti, zodpovedá za vzniknutú škodu, ku ktorej došlo pri dopravnej nehode dňa 24.10.2011. Vo vzťahu k žalovanej v 2. Rade, ako matke maloletej mal súd prvej inštancie za to, keďže z jej strany nedošlo k zanedbaniu náležitého dohľadu nad maloletým dieťaťom, že nie sú splnené podmienky § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto žalovaná v 2. rade nezodpovedá za vzniknutú škodu.
7. Žalovaná v 1. rade odvolaním napadla prvý výrok rozsudku týkajúci sa žalovanej v 1. rade z dôvodu, že účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní žalovaná v 1. rade poukazuje na to, že žalobca v návrhu neuviedol údaj o štátnom občianstve oboch žalovaných, a tento nedostatok neodstránil ani do vynesenia medzitýmneho rozsudku a označil v návrhu maloletú žalovanú v 1. rade, ako účastníka konania bez uvedenia jeho zákonného zástupcu, napriek tomu, že maloletá žalovaná v 1. rade podľa § 22 OSP nemôže pred súdom konať samostatne, a teda musí byť v konaní zastúpená zákonným zástupcom. Žalobca podaním zo dňa 27.07.2012 upravil návrh v časti označenia žalovanej v 1. rade tak, že je zastúpená zákonným zástupcom R. F., X.. G. XX.XX.XXXX , L.V.: H. XX, XXX XX L.. Súd prvej inštancie konanie ďalej viedol voči maloletej žalovanej v 1. rade s tým, že je v konaní zastúpená zákonnou zástupkyňou. Súd prvej inštancie vyzval žalobcu k odstráneniu ďalšieho nedostatku návrhu v časti označenia maloletej žalovanej v 1. rade výzvou, v ktorej uviedol, že: „Nie je možné maloletú osobu zaväzovať na finančné plnenie, čiže je treba upresniť petit tak, aby súd mohol zaviazať na povinnosť splnenia dlžoby len zákonného zástupcu maloletej osoby.“ Žalobca opravou žalobného návrhu dňa 02.10.2012 upravil petit žalobného návrhu zo dňa 19.07.2012 tak, že žalovaná v 2. rade je povinná do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 1.882,08 EUR, ako aj úroky. Súd prvej inštancie dňa 08.10.2012 vydal v konaní platobný rozkaz, ktorým v súlade s aktuálnym petitom zaviazal výlučne žalovanú v 2. rade zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom. Na súdnom pojednávaní konanom dňa 02.10.2013 došlo zo strany žalobcu k ďalšej zmene petitu, ktorú zmenu súd prvej inštancie pripustil. Súdom pripustený petit znel žalovaná v I. rade a žalovaná v II. rade sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.882,08 EUR s úrokom z omeškania, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca teda opätovne označil maloletú žalovanú v 1. rade, ako účastníka konania bez uvedenia jeho zákonného zástupcu. Súd prvej inštancie nevyzval žalobcu na opravu takéhoto petitu, pod následkom zastavenia konania (tak, ako to urobil prvýkrát), tento nedostatok nebol v konaní odstránený o takomto petite súd konal a medzitýmne rozhodoval. V
medzitýmnom rozsudku súd prvej inštancie rovnako nikde neuviedol, že maloletá žalovaná v 1. rade je v konaní zastúpená jej zákonným zástupcom. Žalovaná v 1. rade má za to, že od poslednej úpravy petitu žalobcom došlo v konaní k vade, pretože účastník konania, ktorý nemal procesnú spôsobilosť, a teda musí byť v konaní zastúpený zákonným zástupcom, je v samotnom medzitýmnom rozhodnutí súdu prvej inštancie uvádzaný bez zákonného zástupcu, akoby tento účastník procesnú spôsobilosť mal a nemusel byť zastúpený zákonným zástupcom. Žalovaná v 1. rade ďalej v odvolaní uvádza, že mala v čase dopravnej nehody (vzniku škodovej udalosti) len 9 rokov. Podľa záznamu polície o odložení veci zo dňa 21.11.2011 škodu mala maloletá C. spôsobiť tým, že v úmysle prejsť Mierovú ulicu, z chodníka, spomedzi zaparkovaných vozidiel mimo priechodu pre chodcov vstúpila na vozovku bez presvedčenia, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, následkom čoho došlo k zrážke s osobným motorovým vozidlom zn. VW Polo. Pri nehode maloletá C. utrpela ťažké zranenia, a to: zmliaždenie drieku a panvy, prasklinu krížovej kosti a zmliaždenie obličky, pričom na vozidle vznikla škoda v odhadovanej výške 1.000,- eur. Uvedeným konaním mala maloletá C. porušiť pravidlá zákona o cestnej premávke č. 8/2009 Z.z., konkrétne § 53 ods. 1 a 3 v znení, že pri prechádzaní cez cestu je chodec povinný prednostne použiť priechod pre chodcov, nadchod alebo podchod. Na priechode pre chodcov sa chodí vpravo. Chodec nesmie vstupovať na vozovku, ak prichádza vozidlo s právom prednostnej jazdy; ak sa chodec nachádza na vozovke, musí takémuto vozidlu bez meškania uvoľniť priestor na prejazd. Mimo priechodu pre chodcov sa smie cez vozovku prechádzať len kolmo na jej os. Chodci smú prechádzať cez vozovku mimo priechodu pre chodcov, len ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel nedonútia ich vodičov na zmenu smeru alebo rýchlosti jazdy. Nadväzujúc na tieto dve ustanovenia ods. (4) § 53 uvádza: Pred vstupom na vozovku sa chodec musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, a len čo vstúpi na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať ani zastavovať. To platí na priechode pre chodcov i mimo neho. Zo záznamu KR PZ Bratislava zo dňa 14.11.2011 o podaní vysvetlenia vyplýva, že maloletá C. o tomto vypovedala nasledovne: „Dňa 24.10.2011 v poobedných hodinách som išla zo školy, ktorá je na adrese Mierová 46 oproti Mestskému úradu. Išla som smerom domov na Muškátovú 38. Pred vstupom na cestu som sa pozrela doprava, doľava a potom doľava doprava. Z mojej ľavej strany som videla auto prichádzať, ktoré spomalilo. Myslela som si, že zastavuje. Vstúpila som na cestu a so zrýchleným krokom som chcela prejsť cez cestu a v tom ma zrazilo auto. Toto prichádzalo z môjho pohľadu zľava. Matka maloletej k tomuto pred súdom vypovedala : „Keď som išla s dcérou vypovedať, až vtedy som zistila, že dcéra neprechádzala cez priechod, hoci ona tvrdila, že cez priechod prešla. Aj z miesta nehody z fotografii vyhotovených políciou je zrejmé, že popri ceste stoja autá, pričom okraje cesty sú označené bielou čiarou. Je možné, že dcéra si práve tieto čiary zmýlila s čiarami prechodu. Prvýkrát som si všimla, že niečo nie je v poriadku v súvislosti s nehodou, keď dcéra tvrdila, že išla po priechode.“ Podľa žalovanej v 1. rade niet dôvodu pochybovať o pravdivosti výpovede 9 ročného dieťaťa pred políciou. Na ľavú stranu sa pozrela, dokonca dvakrát. Videla odtiaľ prichádzať auto, no toto spomalilo a myslela si, že zastavuje. Teda pred vstupom na vozovku sa presvedčila, že môže na ňu vstúpiť a situáciu vyhodnotila ako pre ňu bezpečnú. Žiaľ toto vyhodnotenie situácie a nebezpečenstva bolo úplne nesprávne a maloletá C. vbehla do jazdnej dráhy vozidla zn. VW Polo, auto ju zrazilo a maloletá utrpela ťažké zranenia a na vozidle vznikla škoda. Na otázku policajta, prečo nešla cez priechod pre chodcov odpovedať nevedela. Z výpovede matky maloletej na pojednávaní konanom dňa 02.10.2013 (ale aj z výpovedí svedkov nehody, ktorých vypočula polícia a z fotodokumentácie miesta dopravnej nehody) vyplýva, že maloletá vstúpila na cestu spomedzi popri ceste zaparkovaných áut, pričom okraje cesty a ohraničenie parkovacích státí popri ceste sú označené bielou farbou. Matka maloletej pred súdom prvej inštancie uviedla, že jej maloletá tvrdila, že išla cez priechod pre chodcov. Matka sa až pri výsluchu maloletej na polícii dozvedela, že tomu tak nebolo. Tento omyl maloletej ohľadne neprechádzania cez priechod pre chodcov je možné si vysvetliť tým, že si maloletá pomýlila biele čiary vymedzujúce okraj vozovky a parkovacie státia popri vozovke s bielymi čiarami priechodu pre chodcov. Maloletá si rovnako mylne myslela, že prichádzajúce auto spomaľuje, ba že zastavuje a teda, že môže bezpečne prejsť cez cestu. Podľa žalovanej v 1. rade išlo o omyly, ktoré dokazujú skutočnosť, že maloletá C. síce vedela, bola naučená ako treba prechádzať cez cestu, no dané okolnosti vyhodnotila úplne nesprávne, nepochopiteľne až chaoticky a je dôležité skúmať, prečo tomu tak bolo, čo bolo príčinou jej skratového konania. Matka maloletej vypovedala, že dcéra jej po návrate z plávania do školy telefonovala, nechcela matku čakať, až táto príde pre ňu, vravela, že je unavená a hladná. Sľúbila, že pôjde pomaly a dá si pozor. Zo školy išla maloletá C. domov v čase okolo 16.00 hod. sama prvýkrát. Z uvedeného je zrejmé, že maloletá C. bola v čase bezprostredne pred nehodou unavená, hladná, idúca o takomto čase domov zo školy prvýkrát sama. V súdnom konaní bolo preukázané, že maloletá C. trpí poruchou priestorovej orientácie. Súd prvej inštancie mal dôkazy o poruche v priestorovej orientácii maloletej k dispozícii. Išlo o Správu z parciálneho psychologického
vyšetrenia zo dňa 03.05.2013, ktoré vyšetrenie absolvovala maloletá u psychologičky PhDr. Dany Grečnerovej z Centra pedagogicko- psychologického poradenstva a prevencie v Bratislave, Správu zo špeciálneho pedagogického vyšetrenia zo dňa 09.04.2013, ktoré vyšetrenie absolvovala maloletá u samostatného špeciálneho pedagóga H.. H. Š. z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Bratislave a svedeckú výpoveď psychologičky PhDr. Dany Grečnerovej. Podľa žalovanej v 1. rade zo správy z parciálneho psychologického vyšetrenia maloletej vyplýva, že dieťa vykazuje znaky miernej dekoncentrácie, je nápadná potreba natrénovať požadovanú činnosť, pod časovým stresom sa zvýrazňuje jej zmätok a rozrušenie. Dieťa bolo psychológom odporučené na špeciálne pedagogické vyšetrenie. Zo správy zo špeciálneho pedagogického vyšetrenia maloletej C. vyplýva, že dieťa má ťažkosti orientovať sa v trojrozmernom priestore. Pri napodobňovaní zostáv v orientácii na vlastnom tele, ktoré mala opakovať presne tak, ako boli predvedené, tieto predvádzala zrkadlovo naopak, aj napriek upozorneniu. Jej práca s akčným grafickým priestorom je mierne oslabená. Má výrazne znížené psychomotorické tempo. Ťažkosti sa prejavujú v intermodalite (schopnosti transkódovať rôzne formy zmyslového vnímania). Záver tohto vyšetrenia znel: pomalšie psychomotorické tempo, ťažkosti v priestorovej orientácii, mierna oscilácia pozornosti. Medzi odporúčania špeciálneho pedagóga boli zahrnuté tieto opatrenia: Pomoc pri orientácii v priestore, nacvičovať orientáciu na mape a v blízkom okolí, vzhľadom na pomalšie psychomotorické tempo poskytnúť žiačke dostatočný čas na vypracovanie úlohy. Špeciálna pedagogička odporučila cvičenia a kontrolné vyšetrenie. Matka maloletej vypovedala, že dcéra tieto cvičenia absolvuje. Podľa žalovanej v 1. rade zo svedeckej výpovede psychologičky PhDr. Dany Grečnerovej vyplynulo, že pri vyšetrení bolo zistené, že maloletá má čiastkové problémy v priestorovej orientácii, a preto ju v tejto otázke odporučila do starostlivosti špeciálneho pedagóga Mgr. Švarcovej. Intelektuálne schopnosti boli v norme. Problémy v priestorovej orientácii sa prejavujú najmä v strese, vystaveniu viacerých podnetov a napätiu. Na otázku súdu prvej inštancie, či uvedená porucha v priestorovej orientácii mohla mať vplyv na priebeh dopravnej nehody psychologička odpovedala, že na toto nie je možné jednoznačne odpovedať. V prípade, ak existuje naraz viacero podnetov, môže sa táto porucha prejaviť. Nevedela však posúdiť, či v danom prípade nenastala stresová situácia, ktorá mohla ovplyvniť správanie maloletej. Zovšeobecnila, že v prípade, ak išlo o štandardnú situáciu, tak by sa nemala táto porucha prejaviť, avšak skutočnosť, že išla prvýkrát sama, mohla u nej vyvolať stres a napätie a spôsobiť, že sa porucha prejavila. Na otázku súdu prvej inštancie, čo spôsobuje v praxi uvedená porucha, svedkyňa odpovedal, že je problém s pravo-ľavou orientáciou, s posudzovaním vzdialeností je potrebný dlhší reakčný čas. Na otázku súdu prvej inštancie, či u maloletej by uvedené nazvala poruchou alebo problémom, svedkyňa odpovedala, že u maloletej ide o poruchu. K intelektu sa svedkyňa vyjadrila, že tento je priemerný až nadpriemerný, v číslach 110-115, maloletá vzhľadom na svoj intelekt dokáže rozpoznať následky svojho správania, chápe spoločenské normy. Na otázku súdu prvej inštancie, či je bežné pri nadpriemerne inteligentných deťoch, že existuje porucha koncentrácie, svedkyňa uviedla, že toto nie je možné zovšeobecňovať, vyskytujú sa pri týchto deťoch poruchy koncentrácie, aj poruchy priestorovej orientácie a poruchy učenia, je to individuálne.
8. Žalovaná v 1. rade vychádzajúc z toho, že sa podrobila odborným vyšetreniam psychológa a špeciálneho pedagóga 1,5 roka po nehode, už ako 11 ročná, niet pochýb o tom, že táto porucha existovala aj u nej ako 9 ročnej a to v dôsledku nižšieho veku a intelektu, ešte výraznejšie. Z toho, čo vypovedala na polícii i z toho, čo vypovedala jej matka je zrejmé, že maloletá vedela (bola naučená), čo má robiť pri priechode cez cestu, a bola presvedčená, že to aj všetko správne urobila (pozrieť sa doľava, doprava, opäť doľava a doprava, či nič nejde, vstúpiť na cestu, len keď nehrozí nebezpečenstvo, ísť cez priechod pre chodcov). Prichádzajúce auto maloletá aj videla, no toto zastavovalo. Podľa žalovanej v 1. rade v skutočnosti biele čiary namaľované na kraji cesty zamenila za „zebru“ priechodu pre chodcov, auto, na ktoré sa pozerala nespomaľovalo, ani nezastavilo, neodhadla správne jeho vzdialenosť, ani rýchlosť. Vstúpila na vozovku a auto ju zrazilo a ťažko zranilo. Toto nepochopiteľné skratové konanie je možné podľa žalovanej v 1. rade vysvetliť len tak, že sa prejavila porucha v orientácii, s príznakmi, ktoré popisovala svedkyňa, ako problém s pravo-ľavou orientáciou, s posudzovaním vzdialeností, potrebou dlhšieho reakčného času. Spúšťačom (impulzom) mohla byť podľa žalovanej v prvom rade práve únava, hlad, stres z toho, že ide prvýkrát sama domov. Napriek tomu, že psychologička o takomto impulze vypovedala, súd prvej inštancie toto vôbec nebral do úvahy. Naopak súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by došlo k takej skutočnosti v rozhodnom čase počas cesty maloletej domov, ktorá by mohla mať za následok prejavenie sa poruchy maloletej v okamihu, kedy došlo k dopravnej nehode. Toto tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože z výsluchu svedka - psychológa i z výsluchu matky maloletej vyplýva, že maloletá bola unavená, hladná, prvýkrát idúca sama, čo podľa psychológa mohlo spôsobiť prejavenie sa poruchy v danom okamihu. Konštatovanie súdu
prvého stupňa, o účelovosti návštevy psychológa i špeciálneho pedagóga rok a pol po nehode, v čase po doručení žaloby a pojednávaní, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Matka pri svojej výpovedi súdu prvej inštancie ozrejmila, že má v tejto oblasti nadpriemerne nadaného syna, preto slabšiu orientáciu dcéry neriešila (myslela si, že je v norme). Prvýkrát si všimla, že niečo nie je v poriadku až v súvislosti s nehodou, keď maloletá tvrdila, že išla po priechode pre chodcov. Potom sa jej stalo opakovane, že pozorovala problémy. Napr. stáli na zástavke, trolejbus išiel v protismere (teda zastavil na zástavke oproti) a maloletá vravela, že ide na zástavku (kde zastal trolejbus). Teda maloletá si pomýlila smer a nastúpila by na trolejbus, ktorý išiel opačným smerom. Až vtedy si matka uvedomila, že je problém v dcérinej orientácii. Maloletá C. bola po nehode 10 dní v nemocnici, do Vianoc 2011 bola o barlách. Do konca školského roka jún 2012 ju matka znova vodila denne do a zo školy, C. sa bála chodiť sama, neskôr sa k nehode nechcela vracať z dôvodu pripomínania prežitej traumy. Ako uviedla psychologička, C. sa nechcela dať vyšetriť psychológom. Za daných okolností vyčítať matke návštevu psychológa rok a pol po nehode, nie je na mieste. Žalovaná v 1. rade má za to, že súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal s týmito okolnosťami, napriek tomu, že tieto vyplynuli z vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa žalovanej v 1. Rade, z dôvodu poruchy v orientácii, ktorou trpela a trpí nemala dostatočne rozvinutú schopnosť ovládnuť svoje konanie (teda schopnosť rozhodnúť pre určité konanie alebo od určitého konania upustiť). Napriek tomu, že porucha maloletej v orientácii bola v konaní preukázaná, súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku zaoberal len intelektom maloletej. Pritom práve s ohľadom na stav maloletej (bola unavená, hladná, išla domov z plávania prvýkrát sama) a s ohľadom na v konaní preukázanú poruchu orientácie maloletej, sa súd prvej inštancie mal venovať aj existencii schopnosti maloletej ovládnuť svoje konanie (teda schopnosti správne sa rozhodnúť pre určité konanie alebo od určitého konania upustiť), ako nevyhnutnému predpokladu existencie deliktuálnej zodpovednosti.
9. Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovanej v 1. rade uviedol, že svojím podaním zo dňa 02.10.2012 opravil označenie žalovanej v 1. rade, keď na základe výzvy súdu opravil preklep v priezvisku navrhovateľky z G. na G., pričom už v pôvodnom návrhu správne uviedol, že žalovaná v 1. rade je zastúpená v konaní svojou matkou, pričom správne uviedol aj štátnu príslušnosť účastníkov konania. Na pojednávaní dňa 02.10.2013 žalobca na základe výzvy súdu ozrejmil, že žiada súd aby zaviazal žalovaná v 1. a v 2. rade spoločne a nerozdielne na zaplatenie istiny spolu s prísl., tak ako je uvedené v pôvodnom návrhu, teda v návrhu zo dňa 17.07.2012, kde označili žalovanú v 1. rade zastúpenú svojou matkou R. F.. Žalobca ďalej uvádza, že sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Poukázal na skutočnosť, že maloletá prechádzala cez cestu mimo vyznačeného priechodu pre chodcov, pričom podľa zákona č. 8/2009 Z.z., ustanovenie § 53, sa chodec pred vstupom na vozovku musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, je zrejmé, že maloletá tak neurobila a na cestu vstúpila z pomedzi zaparkovaných vozidiel, bez presvedčenia, či cestu môže bezpečne prejsť. Tvrdenia matky maloletej ohľadom problémov s priestorovou orientáciou, naďalej považuje žalobca za účelové, z dôvodu, že matka maloletej začala odbornú ambulanciu navštevovať až po doručení žalobného návrhu. Samotná psychologička PhDr. Danka Grečnerová vo svojej výpovedi uviedla, že maloletá má schopnosti v pásme priemer až nadpriemer a vie posúdiť situáciu, je normálne, že deväť ročné dieťa s normálnym intelektom chodí do školy aj zo školy samé, pričom polovica detí v tomto veku má problémy v priestorovej orientácii. Maloletá, podľa výpovedi matky chodila po nehode a aj v súčastnosti chodí sama do a zo školy.
10. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 1. rade nie je dôvodné.
12. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie. Námietku žalovanej v 1. rade, že nebola riadne označená žalobcom, keď pri zmene žaloby žalobca len uviedol, že žiada zaviazať na zaplatenie škody
žalovanú v 1. rade a v 2. rade, bez uvedenia, že žalovanú v 1. rade zastupuje v konaní jej zákonný zástupca, považuje odvolací súd za nedôvodnú. Zo spisu je zrejmé, že žalobca dňa 02.10.2012 (č.l. 26 spisu) označil žalovanú v 1. rade tak, že táto je zastúpená zákonným zástupcom. Zmenu petitu vykonal na základe výzvy súdu prvej inštancie zo dňa 20.09.2012, kde súd prvej inštancie žiadal upresniť petit z dôvodu, že maloletú osobu nie je možné zaväzovať na finančné plnenie, avšak aj zo samotného platobného rozkazu vyplýva, že účastníkmi konania stále boli ako žalovaná v 1. rade a žalovaná v 2. rade, čiže upresnením petitu na základe výzvy súdu prvej inštancie nedošlo aj ku zmene okruhu žalovaných, tými stále boli žalovaná v 1. rade, označená aj zákonným zástupcom a žalovaná v 2. rade. Navyše je dôležitá tá skutočnosť, že žalovaná v 1. rade bola riadne matkou zastúpená, súd konal s matku, ako jej zástupcom, neskôr s právnym zástupcom, ktorého žalovanej v 1. rade ustanovila jej matka ako zákonný zástupca. Za takejto situácie nie je možné dospieť k záveru, že maloletá nebola v konaní riadne zastúpená. Absencia označenia zákonného zástupcu v záhlaví rozsudku súdu prvej inštancie bola odstránená vydaním opravného uznesenia dňa 14.05.2018, č.k. 51C/238/2012-168. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že v danom prípade je potrebné aplikovať ust. § 422 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého maloletý za splnenia podmienky, že je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky zodpovedá za škodu ním spôsobenú. V predmetnom ustanovení Občianskeho zákonníka nie je žiadne vekové obmedzenie, a preto argumentácia žalovanej v 1. rade použitá aj v odvolaní o vekovej hranici stanovenej na zodpovednosť za priestupok nie je relevantná. Znamená to teda, že aj keď maloletý nemôže byť pre nedostatok veku za konanie, ktorým spôsobil škodu priestupkovo riešený, môže byť však zodpovedný za škodu v zmysle ust. 422 Občianskeho zákonníka. Za zisteného skutkového stavu, že maloletá porušila ustanovenie § 53 ods. 1,3 zákona č. 8/2009 Z.z. a uvedeným konaním poškodenému majiteľovi (havarijne poistenému u žalobcu) spôsobila škodu, čo vyplýva z relácie dopravnej polície o priebehu nehody č. KRP-P-DI-DN2-418/2011 a záznamu o odložení veci podľa § 60 ods. 3 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch č. KRP-P-DI-DN2-418/2011, sa súd prvej inštancie správne zameral pri posúdení, či maloletá zodpovedá za škodu podľa ust. § 422 OZ na zodpovedanie otázky, či maloletá bola schopná ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky. Maloletý zodpovedá za spôsobenú škodu, len ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky. To znamená, že musí mať vyvinutú rozumovú ako aj vôľovú schopnosť do tej miery, aby bol schopný sa správne rozhodnúť. Rozumová schopnosť zahŕňa schopnosť rozpoznať protiprávnosť úkonu a zhodnotiť jeho následky. Vôľová schopnosť zahŕňa schopnosť jeho vôle rozhodovať sa pre konanie alebo od neho upustiť. Odvolací súd má v zhode so súdom prvej inštancie za to, že z vykonaného dokazovania nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by dokazovali, že maloletá v čase keď svojím konaním spôsobila škodu, že by nebola schopná ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky. Takýto záver nevyplynul ani z výpovede psychologičky PhDr. Danky Grečnerovej, ako to interpretuje žalovaná v 1. rade. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ako skonštatoval aj súd prvej inštancie, že maloletá bola vo veku 9 rokov, jej pásmo inteligencie sa pohybovalo na hranici nadpriemeru a ako vyplýva aj z výpovede psychologičky PhDr. Danky Grečnerovej, deti vo veku 9 rokov s normálnym intelektom sú schopné chodiť samé domov zo školy, sú schopné v tomto smere ovládať svoje konania a posúdiť následky takéhoto konania. Nebolo preukázané, že dôvodom pre ustálenie u maloletej, že nebola schopná ovládať svoje konanie, teda že tu nebola zastúpená vôľová schopnosť, bola zistená porucha v priestorovom vnímaní. Psychologička uviedla, že záverom jej vyšetrenia bolo, že maloletá môže mať čiastkové problémy v priestorovej orientácii, ktoré sa prejavujú najmä v strese, vystaveniu viacerých podnetov a napätiu, avšak nebolo preukázané a konštatované, že prejavenie sa takejto čiastočnej poruchy v orientácii robí maloletú neschopnou ovládať svoje konanie a rozpoznať jeho následky vo vzťahu ku schopnosti ísť sám domov, podľa predpisov, cez priechod pre chodcov, uistiť sa, či nejde auto z jednej a druhej strany. Taktiež nebolo preukázané, že porucha v priestorovej orientácii maloletej, aj keby sa prejavila v čase nehody, že v dôsledku tejto poruchy mohla byť presvedčená o tom, že parkovacia čiara je priechodom pre chodcov. Z výpovede žalovanej v 2. rade vyplynulo, že maloletá bola riadne poučená, a mala cestu natrénovanú, a sama maloletá ju uistila, že pôjde pomaly a cez priechod pre chodcov. Z dokazovania nevyplynulo, že keby sa u maloletej prejavila porucha v priestorovej orientácii, že by mala takáto porucha vplyv na poznávaciu schopnosť a ovládaciu schopnosť maloletej použiť pri prechode cez cestu priechod pre chodcov. Z výpovede psychologičky vyplynulo, že ak by maloletá nemala nehodu vyšla by v testoch ako normálne 9 ročné dieťa, a pri záverečnom pohovore by matku upozornila, že má určité priestorové problémy, a že v určitých situáciách napr. v strese a rozrušení má sklon reagovať úzkostne, ale vie riešiť vzhľadom na intelekt bežné situácie. Takouto bežnou situáciou u dieťaťa vo veku 9 rokov je aj cesta do a zo školy samostatne bez dozoru podľa pravidiel, teda prechádzať cez cestu na vyznačených priechodoch.
13. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, a preto ho v napadnutom výroku potvrdil (ust. § 387 ods. 1CSP).
14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ust. § 262 ods. 3 CSP ak súd rozhoduje medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch, alebo o celom uplatnenom procesnom nároku. Vychádzajúc z týchto ustanovení o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým rozhodne o celom uplatnenom procesnom nároku.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP)