Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19Ek-1417-2020.pdf
PDF · 102.18 KB
Case nature
Subarea
19Ek/1417/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica, v exekučnej veci oprávneného: Mesto Žilina, IČO: 00 321 796, so sídlom Námestie obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, zast.: Advokátska kancelária Gallo, s. r. o., IČO: 36 715 352, so sídlom Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, proti povinnej: M. I., nar.: XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX L., o vymoženie XX,XX EUR a trov exekúcie, o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ek/1417/2020 zo dňa 28. októbra 2020, takto
rozhodol:
Sťažnosť oprávneného zamieta.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ek/1417/2020 zo dňa 28. októbra 2020 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol.
2. V odôvodnení uznesenia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 10. 09. 2020 domáhal od povinnej vymoženia pohľadávky vo výške 89,12 eur a trov exekúcie, na základe exekučného titulu - výkaz daňových nedoplatkov sp. zn.: 162/0159841/OE/AND zo dňa 09. 09. 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 09. 09. 2013 (ďalej ako „Exekučný titul“). Návrhom na vykonanie exekúcie si oprávnený v časti F) elektronického formulára „Trovy exekúcie - oprávnený“ uplatnil nárok na trovy exekúcie v sume 42,- eur, ktoré podľa tvrdení oprávneného pozostávajú z paušálnych trov starej exekúcie. Oprávnený v priebehu konania doplnil, že v zmysle dôvodovej správy k zákonu č. 223/2019 Z. z. a odkazujúc na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13.05.2020 zotrváva na uplatnení paušálnych trov exekúcie vo výške 42,- eur. V rámci opravy návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 07. 10. 2020 oprávnený súdu predložil potvrdenie o úhrade sumy 42,- eur na účet súdnej exekútorky JUDr. Barbory Božíkovej Ághovej zo dňa 27. 08. 2020. Súd preskúmaním návrhu na vykonanie exekúcie mal za preukázané, že oprávnený si v tomto exekučnom konaní uplatnil nárok na náhradu trov exekučného konania pozostávajúcich zo sumy zaplatených paušálnych trov starej exekúcie v celkovej výške 42 eur. Podľa § 6 ods. 2 zák. č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 233/2019 Z.z.“) paušálne trovy v maximálnej možnej výške 42 eur (35 eur + DPH) znáša v starej exekúcii oprávnený. V zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. okrem náhrady súdneho poplatku za podanie opätovného návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z., oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. Súd výkladom vyššie uvedených zákonných ustanovení dospel k záveru, že zákon č. 233/2019 Z. z. jednoznačným a kogentným spôsobom stanovuje osobu povinnú (v tomto prípade oprávneného v exekučnom konaní) platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, v čoho dôsledku zákon č. 233/2019 Z. z. v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osoby platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi v rámci pôvodného exekučného konania. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie nemožno považovať
za exekučný titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať sumu vo výške 42 eur od povinného, keďže ním bola uložená povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie vo výške 42 eur len oprávnenému v rámci pôvodnej starej exekúcie, v čoho dôsledku upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov starej exekúcie, a preto upovedomenie o zastavení starej exekúcie vo vzťahu k povinnému v tomto exekučnom konaní nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. l) Exekučného poriadku, na podklade ktorého by bolo možné zo strany oprávneného podľa § 48 ods. 2 Exekučného poriadku požadovať vymoženie sumy vo výške 42 eur od povinného v tomto exekučnom konaní. Právna úprava náhrady trov exekučného konania v súvislosti s opätovným návrhom na vykonanie exekúcie v § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou náhrady trov oprávneného v exekučnom konaní v § 199a ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, v dôsledku čoho náhradu paušálnych trov starej exekúcie vo výške 42 eur nemožno považovať ani za spôsobilé hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Dôvodová správa k zákonu č. 233/2019 Z. z. (na ktorú odkázal oprávnený) nie je zákonom ani iným normatívnym právnym aktom a teda nie je pre súd záväzná. Súd sa oboznámil aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13.05.2020, pričom konštatoval, že právne závery, ktoré prijal ústavný súd v tomto rozhodnutí na daný prípad nedopadajú. Napriek tomu, že ústavný súd v odseku 32. konštatuje, že: „sťažovateľkám nič nebráni podať opätovné návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci ktorých si môžu uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky“, toto svoje konštatovanie nijako nezdôvodnil a preto nie je spôsobilé vyvrátiť prijaté závery súdu. Na základe uvedeného súd v exekučnom konaní považoval uplatnenie nároku zo strany oprávneného na náhradu trov exekučného konania vo výške 42 eur za nedôvodné, v rozpore s § 48 ods. 2 Exekučného poriadku, v rozpore s § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, v rozpore s § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., a preto súd podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku v spojení s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur zamietol.
3. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený dňa 06. 11. 2020 sťažnosť, v ktorej poukázal na skutočnosť, že zákon č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní, zaviedol nútené obmedzenie práva selektívne vybraných veriteľov domáhať sa vymoženia svojich pohľadávok v na to určenom súdnom konaní. Toto obmedzenie je síce stanovené zákonom, ale bez akejkoľvek primeranej náhrady (čl. 20 ods. 4 Ústavy SR), naopak subjekt, ktorému sú retroaktívne obmedzené jeho práva (selektívne zákonom určený veriteľ), musí znášať náklady s týmto obmedzením (náklady s opätovným iniciovaním exekučného konania a so zastavením pôvodne začatého a zákonom nútene ukončeného). Zákonodarca zrejme v snahe o určité „vyváženie“ vzniknutej situácie v dôvodovej správe k § 6 predmetného zákona uvádza: „Celkové trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú zo súčtu sumy, ktorú si exekútor už na trovách starej exekúcie v súlade s pravidlami pre čiastočné vymoženie nároku oprávnene ponechal a paušálnych trov starej exekúcie exekútora vzniknuté v súvislosti so zastavením starej exekúcie (ďalej len „paušálne trovy“), ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok. Paušálne trovy znáša oprávnený a aj keď v tomto prípade paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky). Uvedené znamená to, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.“ V prípade, ak by oprávnený nemal možnosť (tak ako to tvrdí súd v napadnutom uznesení) v opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie požadovať náhradu paušálnych trov starej exekúcie (ktoré znášal nie vlastným zavinením), ako príslušenstva vymáhanej pohľadávky, od povinného, bolo by ust. § 6 zák. č. 233/2019 celkom zjavne v rozpore s Ústavou SR. Poukázal na uznesenie ÚS SR IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13.05.2020, v ktorom ústavný súd síce odmietol sťažnosť sťažovateliek namietajúcich, že upovedomeniami o zastavení starých exekúcií v časti výziev na zaplatenie ich paušálnych trov došlo k zásahu do ich ústavných práv, ale zároveň v predmetnom uznesení ústavný súd v bode 32 odôvodnenia uvádza, že sťažovateľkám nič nebráni podať opätovné návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci ktorých si môžu uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky. Žiadal preto, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a pokračoval v konaní vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi v zmysle podaného návrhu.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
6. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
7. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
8. Podľa § 245 CSP, v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
9. V zmysle § 250 ods. 1CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 233/2019 Z.z.“), ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa použije Exekučný poriadok, okrem ustanovenia § 53 ods. 3 písm. g).
11. Podľa 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak zistí rozpor návrhu alebo exekučného titulu s týmto zákonom.
12. Podľa § 53 ods. 4 veta prvá Exekučného poriadku, súd z dôvodov podľa odseku 3 návrh zamietne celkom alebo sčasti.
13. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1, ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP v spojení s § 243 CSP), dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná.
14. Základom rozhodnutia sťažnostného súdu bola aplikácia ust. § 250 ods. 1 CSP, keďže sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Z obsahu súdneho spisu mal súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho uviedol vyšší súdny úradník a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na oprávneným uplatnené dôvody sťažnosti. Oprávnený v podanej sťažnosti nešpecifikoval, v čom považuje závery súdu v preskúmavanom rozhodnutí za nesprávne. Súd preto nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej vyšším súdnym úradníkom. Práve pre správnosť dôvodov pre prijatie preskúmavaného rozhodnutia uvedených v napadnutom uznesení by z titulu aplikácie ust. § 250 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo potrebné odôvodňovať uznesenie sťažnostného súdu. Avšak vo väzbe k dôvodom sťažnosti oprávneného súd považuje za potrebné nad rámec ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku doplniť odôvodnenie tohto uznesenia o výklad smerujúci k zdôrazneniu správnosti jeho záverov.
15. Súd v preskúmavanom rozhodnutí podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti uplatneného nároku oprávneného na vymoženie trov exekúcie vo výške 42 eur, ktorá suma podľa zistení súdu predstavuje oprávneným uhradené paušálne trovy súdneho exekútora v starej exekúcii. Oprávnený v podanej sťažnosti s rozhodnutím súdu nesúhlasil poukazujúc predovšetkým na dôvodovú správu k zákonu č. 233/2019 Z.z., z ktorej má podľa jeho tvrdení
vyplývať jeho nárok domáhať sa voči povinnému pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 9 zák. č. 233/2019 Z.z. aj vymoženia paušálnych trov starej exekúcie v sume 42,- eur podľa § 6 zák. č. 233/2019 Z.z., ktoré uhradil súdnemu exekútorovi. V opačnom prípade by bolo ust. § 6 zák. č. 233/2019 podľa oprávneného celkom zjavne v rozpore s Ústavou SR. Existenciu tohto nároku podľa oprávneného konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn.: IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13.05.2020.
16. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 233/2019 Z.z.“), trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú z trov exekútora, ktoré si pred zastavením starej exekúcie z prijatého alebo vymoženého plnenia oprávnene ponechal, a paušálnych trov vo výške 35 eur; ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ktorú je exekútor povinný platiť podľa osobitného predpisu. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok.
17. Podľa § 6 ods. 2 zák. č. 233/2019 Z.z., paušálne trovy znáša oprávnený. Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
18. Podľa § 6 ods. 3 veta prvá zák. č. 233/2019 Z.z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov, na základe ktorej neboli paušálne trovy uhradené do 60 dní od ukončenia exekučného konania, je exekučným titulom.
19. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z., ak oprávnený po zastavení starej exekúcie podľa tohto zákona podá opätovne návrh na vykonanie exekúcie, k návrhu na vykonanie exekúcie musí pripojiť exekučný titul, upovedomenie o zastavení starej exekúcie alebo uznesenie súdu, ktorým určil, že došlo k zastaveniu starej exekúcie podľa § 8 ods. 2, alebo ktorým súd zamietol námietky alebo ktorým sa námietky odmietli.
20. Podľa § 9 ods. 3 zák. č. 233/2019 Z.z., okrem náhrady súdneho poplatku za návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.
21. Súd na úvod považuje za potrebné poukázať na základnú zásadu uplatňovanú v exekučnom konaní, a to že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie zásadne od povinného a to v okamihu nariadenia exekúcie, avšak s výnimkou situácií predpokladaných zákonom, kedy zákon ukladá súdu (resp. súdnemu exekútorovi pri zastavení starých exekúcií podľa § 6 zák. č. 233/2019 Z.z.) zaviazať na úhradu trov exekúcie súdneho exekútora namiesto povinného, oprávneného. Vždy sa však jedná o pohľadávku súdneho exekútora spočívajúcu v nákladoch exekúcie, ktorú má súdny exekútor buď voči povinnému, alebo voči oprávnenému. Citované zákonné ustanovenie § 6 zák. č. 233/2019 Z.z. jasne ustanovuje, že trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú aj z paušálnych trov vo výške 35,- eur navýšených o DPH, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, pričom tieto trovy znáša oprávnený (§ 6 ods. 2 zák. č. 233/2019 Z.z.). V danom prípade zákonodarca rovnako jasne ustanovil, že pri zastavení starej exekúcie je to práve oprávnený, kto je povinný znášať tieto paušálne trovy starej exekúcie súdneho exekútora. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie sa stáva exekučným titulom, na základe ktorého je exekútor oprávnený domáhať sa vymoženia paušálnych trov starej exekúcie voči oprávnenému aj cestou jeho núteného výkonu, keďže zákonodarca tomuto právnemu aktu súdneho exekútora priznal status exekučného titulu (§ 6 ods. 3 zák. č. 233/2019 Z.z.). Preto už zo svojej podstaty tohto nároku (nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie) nie je možné prisvedčiť názoru, že sa jedná o príslušenstvo pohľadávky oprávneného v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie ani po jej uhradení oprávneným nie je možné na podklade tohto ustanovenia považovať za príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky oprávneného. Tento záver umocňuje aj skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva v (súdnom) konaní sa v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté. Ak strane (účastníkovi) konania príslušný orgán nárok na náhradu trov konania v určenej výške v konkrétnom konaní neprizná, nie je možné tieto trovy následne vymáhať ani v exekučnom konaní pre absenciu exekučného titulu ako materiálneho predpokladu vedenia exekúcie. Pokiaľ ide o sumu 42,00 eur, ktorá
predstavuje oprávneným uhradené trovy starej exekúcie ukončenej ex lege za splnenia podmienok uvedených v zákone č. 233/2019 Z.z., na túto oprávnený nedisponuje žiadnym exekučným titulom proti povinnému. Ako vyplýva z § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom. No uvedený exekučný titul zakladá výlučne oprávnenie súdneho exekútora vymáhať paušálne trovy od oprávneného, ktorý tu vystupuje ako subjekt povinnosti. Oprávnený tak nedisponuje žiadnym exekučným titulom, ktorý by ho oprávňoval domáhať sa voči povinnému vymoženia paušálnych trov starej exekúcie v sume 42,- eur s DPH. Úhradou paušálnych trov oprávneným súdnemu exekútorovi totiž podľa názoru sťažnostného súdu nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu zo súdneho exekútora na oprávneného a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu z oprávneného na povinného. Príslušenstvom vymáhanej pohľadávky oprávneného potom nemôžu byť paušálne trovy starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi, a to ani po ich uhradení súdnemu exekútorovi zo strany oprávneného. Súd zároveň konštatuje, že zákon č. 233/2019 Z.z. tieto paušálne trovy súdneho exekútora osobitným ustanovením nezaradil po ich uhradení medzi príslušenstvo pohľadávky oprávneného a tak v tejto právnej úprave absentuje ustanovenie, ktoré by umožňovalo oprávnenému v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie domáhať sa voči povinnému ich vymoženia. Súd ďalej dodáva, že z ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. vyplýva, že okrem náhrady súdneho poplatku za návrh oprávnený nemá nárok na náhradu iných trov spojených s jeho podaním. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie sumy 42,00 eur od povinného ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a uvedené náklady oprávneného nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
22. Neušlo pozornosti súdu, že oprávnený v podanej sťažnosti odkazuje najmä na dôvodovú správu, konkrétnym ustanovením zákona č. 233/2019 Z.z. však svoje tvrdenia nepodporil. Rovnako v okolnostiach daného prípadu bližšie nepodrobil výkladu ani ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, upravujúceho príslušenstvo pohľadávky. Podľa súdu tak oprávnený vyvodzuje svoje právo domáhať sa voči povinnému vymoženia paušálnych trov starej exekúcie v sume 42,- eur s DPH len na podklade dôvodovej správy k zák. č. 233/2019 Z.z., avšak bez opory v ustanoveniach samotného zák. č. 233/2019 Z.z. Pokiaľ potom aj dôvodová správa uvádza, že síce tieto paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky) a v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu, súd pripomína, že dôvodová správa sama o sebe nie je právnou normou, jej primárnym účelom je objasniť úmysel zákonodarcu pri prijímaní novej právnej úpravy. Preto aj keď dôvodová správa počíta s vymáhaním paušálnych trov exekúcie pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného, nie je možné súčasne odhliadnuť od spôsobu, akým sa návrh zákona odrazil v celkovej právnej úprave ukončenia starých exekúcií a opätovného podávania návrhov na vykonanie exekúcie zo strany oprávnených subjektov, keďže na existenciu legitímnych očakávaní adresátov právnych noriem je nutné nahliadať nie len izolovane na podklade dôvodovej správy k návrhu zákona, ale práve z hľadiska, ako sa návrh právnej úpravy celkovo odrazí v texte zákona, ktorý sa môže od pôvodného zámeru či predstáv jeho navrhovateľa líšiť. Aj návrh zákona č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom z obsahu celej dôvodovej správy k tomuto návrhu zákona je zrejmé, že nezodpovedá prijatému normatívnemu textu zákona. Nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach, ako to vyplýva aj z preskúmavaného rozhodnutia. Sťažnostný súd preto upriamuje pozornosť na skutočnosť, že oprávnený odvodzuje svoj nárok domáhať sa voči povinnému v novej exekúcii vymoženia aj sumy uhradených paušálnych trov exekútora v starej exekúcii bez opory v prijatom texte zákona. Pokiaľ sa úmysel zákonodarcu v tomto smere neprejavil v účinnej právnej úprave a nemá tak žiadnu oporu v zákone, nie je možné ho dotvoriť súdnym výkladom tak extenzívnym, že sa celkom odkloní od zákonného textu. Úlohou súdu je uplatňovať, nie však pretvárať dielo zákonodarcu. Pokiaľ by súd neaplikoval účinné znenie zákonných noriem, dopúšťal by sa svojvôle, pretože mu na podklade dôvodovej správy neprináleží právo ignorovať znenie aplikovaného právneho predpisu. Súd tak bol v tomto prípade povinný uplatniť zák. č. 233/2019 Z.z. ako právny predpis upravujúci zastavenie starých exekúcií ako lex specialis posterior, ktorým bol pri posudzovaní opätovného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR viazaný.
23. V reakcii na obsah podanej sťažnosti súd zároveň dodáva, že zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov explicitne vyjadrenej v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva
aj požiadavka, aby všetky orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom a účelom dotknutých ústavných noriem (III. ÚS 58/08, III. ÚS 273/08). V posudzovanom prípade je však prijatá úprava zastavenia určených starých exekúcií v zákone č. 233/2019 Z.z. jednoznačná, nepripúšťajúce iný výklad než ten, ktorý prijal exekučný súd. Preto súd ani nemohol vyhovieť požiadavke oprávneného na ústavne konformný výklad konkrétneho ustanovenia (napr. s čl. 20 Ústavy SR) tak, že paušálne trovy starej exekúcie v sume 42,- eur s DPH tvoria príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky oprávneného, keďže (ako už bolo uvedené vyššie) takéto ustanovenie v posudzovanom prípade úplne absentuje. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ani oprávnený žiadne ustanovenie, na podklade ktorého by sa oprávneným uhradené paušálne trovy súdneho exekútora v starej ukončenej exekúcii stali príslušenstvom opätovne vymáhanej pohľadávky oprávneného, neoznačil. Súd v reakcii na obsah podanej sťažnosti ďalej pripomína, že o súlade zákonov s ústavou rozhoduje výlučne ústavný súd (čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky), ako bolo uvedené vyššie, všeobecné súdy sú účinnou právnou úpravou viazané.
24. Aj sťažnostný súd sa oboznámil s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13.05.2020, pričom dospel k záveru, že súd v preskúmavanom rozhodnutí správne dospel k záveru, že závery ústavného súdu prijaté v tomto rozhodnutí na daný prípad nedopadajú. Aby sťažnostný súd nadbytočne neopakoval už raz správne vyslovené názory súdu v napadnutom rozhodnutí, vo zvyšku odkazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia (odsek 17). Pre doplnenie súd pripomína, že len názor ústavného súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia majúci zovšeobecňujúcu povahu je záväzný pre typovo podobné prípady. Je tomu tak najmä pre to, že z princípu rovnosti vyplýva aj právo na predvídateľnosť rozhodovania v obdobných prípadoch, čím sa vylučuje ľubovôľa pri aplikácii práva. V danom prípade ústavný súd nekonal v obdobnej veci, preto ani jeho závery nemôžu mať vo vzťahu k posudzovanému prípadu žiadnu relevanciu. Ďalej je nutné zdôrazniť, že z obsahu uznesenia ústavného súdu je zistiteľné, že ústavný súd v citovanom odseku 32. tohto rozhodnutia ani nepredostrel všeobecný právny názor k otázke, či sa paušálne trovy starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi po ich uhradení stávajú príslušenstvom pohľadávky oprávneného pri opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by mal zovšeobecňujúci záväzný potenciál vo vzťahu k rovnakému právnemu posúdeniu tejto otázky v obdobných prípadoch. Jedná sa len o konštatovanie ústavného súdu, bez akéhokoľvek vzťahu k dotknutým ustanoveniam zák. č. 233/2019 Z.z. a bez akejkoľvek reflexie k protichodným právnym názorom na túto problematiku.
25. Na podklade vyššie uvedeného výkladu a zistených skutočností sťažnostný súd dospel k záveru, že pokiaľ súd v napadnutom uznesení návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42,00 eur zamietol na základe ustanovenia § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku v spojení s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku, takéto rozhodnutie je vecne správne. Z uvedených dôvodov súd nemohol konať inak, než postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku ako nedôvodnú zamietnuť.
26. Keďže do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), v danom prípade nebolo medzi kým rozhodnúť o nároku na náhradu trov tohto konania. Z týchto dôvodov súd výrok o trovách sťažnostného konania považoval za nadbytočný (k tomu porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. 02. 2017, sp. zn. 17Co/38/2017).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2 CSP).
Proti tomuto uzneseniu dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).