Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Cob-114-2022.pdf
PDF · 148.2 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/114/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Renáty Šiškovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: A. B. C., D., E. XXXX/XX, XXX XX C., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: JUDr. Martina Mrázová, advokát, Šoltésovej 20, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: CB Real, s.r.o., Lotyšská 22, 821 06 Bratislava, IČO: 36 712 965, právne zastúpenému: JUDr. KLUČKOVÁ, advokátka s. r. o., Pluhová 29, 831 03 Bratislava, IČO: 36 864 242, o zaplatenie 13.979,- eur s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II pod č.k. 58Cb/90/2020-101 zo dňa 17.03.2022, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave opravuje záhlavie rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 58Cb/90/2020-101 zo dňa 17.03.2022 v časti označenia identifikačného čísla žalovaného a v časti označenia právneho zástupcu žalovaného tak, že správne má znieť: „...proti žalovanému: CB Real, s.r.o., Lotyššská 22, Bratislava, IČO: 36 712 965, zastúpený: JUDr. KLUČKOVÁ, advokátka s. r. o., Pluhová 29, Bratislava, IČO: 36 864 242...“.
II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 58Cb/90/2020-101 zo dňa 17.03.2022 p o t v r d z u j e .
III. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom zamietol žalobu žalobcu a II. výrokom priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške náhrady ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia § 323 ods. 1, § 566 ods. 1, § 652 ods. 1, § 653, § 654 ods. 1, 2, § 659 ods. 1, § 659a, § 660 ods. 1, § 663 ods. 3, § 665, § 672a ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný zákonníka alebo ObZ“), § 35 ods. 2, 3, § 41 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník alebo OZ“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca dňa 07.11.2019 doručil Okresnému súdu Banská Bystrica návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 45.138,- eur (správne malo byť 13.979,- eur – poznámka odvolacieho súdu) s príslušenstvom a na náhradu trov konania. Návrh odôvodnil tým, že poskytoval žalovanému služby realitného makléra na základe Mandátnej zmluvy zo dňa 01.07.2014. Žalobca ukončil so žalovaným spoluprácu, pričom mu vznikol nárok na vyplatenie odmeny podľa čl. VII zmluvy. Odmena bola vyčíslená na sumu 13.979,- eur, pričom žalovaný do dnešného dňa nevyplatil žalobcovi
odmenu a zároveň sa vyhýba povinnostiam, ktoré mu ukončením Mandátnej zmluvy zo dňa 01.07.2014 vznikajú.
3. Žalovaný v odpore voči vydanému platobnému rozkazu namietal, že žalobca ako dôkaz predložil mandátnu zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu dňa 01.06.2013, ktorej platnosť sa skončila dňa 01.06.2014. Žalobca nepreukázal základný vzťah medzi účastníkmi, na základe ktorého sa dovoláva zaplatenia svojej odplaty - existenciu mandátnej zmluvy, na základe ktorej vykonával pre žalovaného činnosť mandatára a na základe ktorej mu mal vzniknúť nárok na odplatu za vykonanú činnosť, ktorého zaplatenia sa domáha. Z e-mailovej komunikácie vyplýva, že žalovaný odmietol tvrdenia žalobcu o dohode o konečnej dlžnej sume medzi nimi a termíne jej splatnosti, keďže odmietol podpísanie dohody o ukončení spolupráce so zapracovaním takéhoto jeho záväzku voči žalobcovi. Žalobca nedoložil žiadnu faktúru s vyúčtovaním odplaty, z návrhu nevyplýva žiadna splatnosť žalobcom tvrdeného záväzku žalovaného. Žalobca doložil vzájomnú predžalobnú komunikáciu, avšak bez odpovede žalovaného zo dňa 06.10.2019, kde sa žalovaný vyjadruje k žalobcom tvrdenému „uznaniu“ jeho nároku vo výške 13.979,- eur, ktorý neakceptuje a trvá na vzniku jeho nároku na zmluvnú pokutu v zmysle mandátnej zmluvy, pričom žalobcu vyzýva na uvedenie výpočtu požadovanej sumy a jej riadne uplatnenie v zmysle mandátnej zmluvy. Žalobca svoj nárok riadne nevyúčtoval - napriek výzve v liste žalovaného obsiahnutej a vo svojej odpovedi sa len odvoláva na jej „doloženie a preukázanie“ - avšak len v rovine tvrdenia tejto skutočnosti. Žalovaný tak mal za to, že žalobca svoj nárok na zaplatenie odplaty nepreukázal. Žalovaný potvrdil, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená mandátna zmluva, v zmysle ktorej žalobca vykonával pre žalovaného činnosti špecifikované v čl. II Mandátnej zmluvy, za riadny výkon ktorých mu v zmysle čl. VII ods. 1, 2 a 3 Mandátnej zmluvy vznikal nárok na odplatu. Táto však bola splatná v zmysle čl. VII ods. 6 Mandátnej zmluvy. Z návrhu nie je zrejmé akým spôsobom žalobca dospel k výpočtu ním požadovanej sumy, do dnešného dňa nevystavil žiadnu faktúru, ktorou by si požadovanú odplatu vyúčtoval a teda požadovaná odplata - odhliadnuc od spornosti jej výšky, ani nie je splatná. Tvrdenia žalobcu o uznaní pohľadávky zo strany žalovaného v jeho liste zo dňa 19.09.2019 žalovaný odmietol. Z jeho strany k žiadnemu uznaniu dlhu neprišlo, ani nemohlo prísť, keďže voči žalobcovi žiaden dlh vo svojom účtovníctve neevidoval a neeviduje, navyše nie je zrejmé, z akého dôvodu by mal dlh vzniknúť - nie je jasná a žalovanému známa žiadna špecifikácia nároku žalobcu - za aké konkrétne byty a v akej výške si nárokuje požadovanú odplatu. Zároveň žalovaný namietal, že zo strany žalobcu prišlo k podstatnému porušeniu mandátnej zmluvy, keď svojím konaním porušoval zákaz konkurencie dohodnutý medzi účastníkmi v čl. IX Mandátnej zmluvy, a to tak počas platnosti Mandátnej zmluvy, ako aj v dohodnutej päťmesačnej lehote po jej ukončení. Žalobca vykonával a vykonáva na vlastný, ale aj na cudzí účet činnosť realitného makléra. Ešte počas platnosti Mandátnej zmluvy inzeroval nájom bytu na F. G. H. C. (dňa 30.04.2019) vo vlastnom mene, taktiež počas platnosti Mandátnej zmluvy začal pracovať pre konkurenčný subjekt voči žalovanému na trhu - realitnú kanceláriu RE/MAX Diamond, ktorá je prevádzkovaná spoločnosťou Makleri SK, s.r.o. so sídlom Miletičova 1, Bratislava 821 08, IČO: 46 567 135. V predmetnej realitnej kancelárii žalobca aj aktuálne pôsobí na pozícii certifikovaný maklér 2. stupňa, napriek tomu, že ešte neuplynula 5 mesačná lehota po ukončení. Podľa žalovaného tak žalobca porušil svoje povinnosti uvedené v čl. IX Mandátnej zmluvy, čím žalovanému vznikol nárok na zmluvnú pokutu spolu vo výške 10.000,- eur. Uvedený nárok žalovaný započítal so sumou žiadanou žalobcom vo svojom liste zo dňa 19.09.2019. Žalobca síce vo svojich listoch uvádza svoj názor o neplatnosti zákazu konkurencie dohodnutej medzi účastníkmi, avšak bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov. Žalovaný mal za to, že zákaz konkurencie bol dohodnutý v mandátnej zmluve platne a účinne a pre právnu istotu uskutočnil vzájomný zápočet.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odporu uviedol, že v liste zo dňa 15.10.2019, ktorý prevzala vtedajšia právna zástupkyňa žalovaného D. I. C., je zoznam realizovaných predajov s termínmi podpisov konkrétnych kúpnych zmlúv, ktoré sprostredkoval žalobca pre žalovaného. Nárok žalobcu bol uplatnený faktúrou, ktorú však žalovaný žiadal upraviť. So žalobcom sa ďalej žalovaný odmietal kontaktovať, napriek tomu, že na osobných stretnutiach uznal nárok na odmenu za sprostredkované predaje nehnuteľností. Žalobca rozporoval porušenie Mandátnej zmluvy, nakoľko Mandátnu zmluvu považoval za právne ukončenú, potvrdením akceptácie dohody o ukončení Mandátnej zmluvy dňom 02.09.2019. Žalobca opätovne poukázal na to, že dňa 19.09.2019 bolo mu doručené odstúpenie od mandátnej zmluvy zo dňa 01.07.2014, kde právna zástupkyňa žalovaného uvádza, že eviduje (zrejme ku dňu 19.09.2019) nevyplatené pohľadávky žalobkyne titulom realizovaných obchodov a to v súhrnnej sume 13 979,- eur. Žalobca mal za to, že žalovaný tento nárok v predmetnom liste uznal. Nárok na
zaplatenie zmluvnej pokuty považoval žalobca za nedôvodný v celom rozsahu a to z dôvodu neplatnosti konkurenčnej doložky.
5. Žalovaný reagujúc na vyjadrenia žalobcu nad rámec uviedol, že žalobca si riadne nevyúčtoval požadovanú odplatu, ktorej sa domáha a nebola mu doručená žiadna riadna faktúra, ktorou by si v súlade s čl. VII Mandátnej zmluvy žalobca svoju odplatu vyúčtoval. Výzva na zaplatenie dlžnej sumy zo strany právneho zástupcu nie je a nemôže byť účtovným dokladom a podkladom na zaplatenie požadovanej sumy. Zoznam obchodov, ktorý je priložený k listu žalobkyne zo dňa 15.10.2019, ktorý mimochodom obsahuje aj obchody z roku 2018, nespĺňa vyúčtovanie žalovanej sumy a preukázanie nároku. Nie je z neho jasné akým spôsobom má tento zoznam preukazovať žalovaný nárok žalobkyne na zaplatenie odplaty vo výške 13.979,- eur, navyše za realizáciu obchodov, ktoré sa mali uskutočniť cca pred rokom a pol od vyúčtovávania si odplaty za ich uskutočnenie. Žiadna dohoda o ukončení Mandátnej zmluvy nebola uzatvorená, podpísaná, zo strany žalovaného nebol akceptovaný návrh na doplnenie návrhu Dohody o ukončení Mandátnej zmluvy zo dňa 02.09.2019.
6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní považoval za nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 01.07.2014 uzatvorená zmluva, ktorá bola označená ako mandátna zmluva. Premetom zmluvy bol záväzok žalobcu vykonávať pre žalovaného za odplatu činnosť spočívajúcu vo vyhľadávaní klientov a tretích osôb majúcich záujem uzatvoriť so žalovaným zmluvu o sprostredkovaní, ako aj vyhľadávanie tretích osôb, ktoré by mali záujem uzatvoriť s klientami žalovaného sprostredkovávané zmluvy. Žalobca sa zaviazal vykonávať aj ďalšie činností súvisiace s jeho záväzkom vyhľadávať klientov pre žalovaného a to, ako aj práca s databázou žalovaného a jej aktualizácia, dopĺňanie zhromaždených údajov do databázy, vyhľadávanie nehnuteľností, nahrávanie a vymazávanie nehnuteľností z realitných portálov a iné činnosti a právne úkony podľa pokynov mandanta. S odkazom na ustanoveniami § 35 ods. 2 a 3, § 41 ods. 1 OZ, ako aj pri použití interpretačných pravidiel vymedzených v § 266 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, súd prvej inštancie dospel k záveru, že mandátnu zmluvu je potrené z hľadiska jej obsahu a to najmä s ohľadom na charakter záväzku žalobcu, považovať za zmluvu o obchodnom zastúpení v zmysle § 654 ods. 1 ObZ, keďže hlavným záväzkom žalobcu bolo vyhľadávanie záujemcov, ktorý by so žalovaným uzatvorili zmluvu o sprostredkovaní, ako aj vyhľadávanie záujemcov o uzatvorenie zmlúv sprostredkovávaných žalovaným. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný svoj dlh uznal a teda nie je potrebné osobitne preukazovať existenciu jeho nároku, súd prvej inštancie poukázal na obsah listu právnej zástupkyne žalovaného D. I. C. zo dňa 19.09.2019, ktorým v mene žalovaného odstúpila od zmluvy uzatvorenej so žalobcom, t.j. jej predmetom bol jednostranný právny úkon - odstúpenie od zmluvy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní uznania poukázal na právnu úpravu uznania záväzku obsiahnutú v Obchodnom zákonníku (§ 323) ale to aj v časti upravujúcej premlčanie (§ 407) a uviedol, že okrem obligatórnej písomnej formy, Obchodný zákonník požaduje jednoznačné určenie uznaného záväzku a to za potreby rešpektovania všetkých všeobecných požiadaviek kladených na právne úkony. Ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka), podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). V súlade s výkladovými pravidlami súd prvej inštancie vyhodnotil, že nemožno za uznanie dlhu považovať vyjadrenie D. I. C., ktorá v odstúpení od zmluvy uviedla, že „Vzhľadom ku skutočnosti, že ku dnešnému dňu Vám podľa mne predložených podkladov spoločnosti CB Real s.r.o., neboli vyplatené Vaše pohľadávky z titulu realizovaných obchodov a to v súhrnnej výške 13.979,- eur. S ohľadom na existenciu vzájomných pohľadávok Vás a môjho klienta preto navrhujem, aby tieto boli započítané. Rozdiel, ktorý po vykonanom zápočte predstavuje čiastku 3.979,- eur vo Váš prospech by Vám spoločnosť vyplatila v dohodnutom čase dohodnutým spôsobom.“ Formuláciu „podľa mne predložených dokladov spoločnosti CB Real, s.r.o., neboli vyplatené Vaše pohľadávky“, nepovažoval súd prvej inštancie za uznanie dlhu ani za použitia jazykového, logického a ani gramatického výkladu a ani z celého kontextu, ako aj z následných ďalších vyjadrení žalovanej strany vo vzájomnej korešpondencii. Z týchto podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že uznanie predmetných pohľadávok nebolo vôľou žalovanej strany. Právna zástupkyňa žalovaného neuvádza výslovne, že by uznávala existenciu pohľadávok žalobcu, ale ich existencia má vyplývať z tej časti
dokladov žalovaného, ktoré jej boli predložené. Predmetnú časť listu zo dňa 19.09.2019 nemožno považovať za uznanie pohľadávky, ale iba ako objasnenie východísk, na základe ktorých navrhuje v mene žalovaného žalobcovi uzatvorenie dohody o vzájomnom zápočte pohľadávok, na základe ktorej by žalovaný žalobcovi následne vyplatil sumu 3.979,- eur. Keďže súd prvej inštancie výpoveď Mandátnej zmluvy zo dňa 19.09.2019 vyhodnotil, že je bez obsahu uznania záväzku zo strany žalovaného, nebola v dôsledku toho spôsobilá vyvolať účinky v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a teda nezakladá ani vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie žalobcom uplatneného nároku v čase jeho uznania. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie ustálil, že pre úspech žalobcu je potrebné, aby preukázal, že mu skutočne vznikol nárok na vyplatenie provízie, t.j. ktoré konkrétne obchody pre žalovaného sprostredkoval, aká bola výška provízie pre žalovaného a zároveň, že aj skutočne došlo k úhrade provízii. Žalobca však nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývala existencia žalovaného nároku. Túto nemožno podľa názoru súdu prvej inštancie odvodiť ani z prílohy k listu právnej zástupkyne žalobcu zo dňa 19.09.2019 označenej ako „Zoznam realizovaných predajov s termínmi podpisov KZ.“ Tento zoznam nepreukazuje skutočné uzatvorenie zmlúv a ani ich sprostredkovanie žalobcom, nie je z neho zrejmá ani výška provízie vyplatenej žalovanému a tak z neho nie je možné určiť ani výšku prípadnej odmeny, keďže táto bola určená percentuálnou sadzbou z provízie žalovaného.
7. K námietke nedoručenia faktúry súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle čl. VII bod 6. zmluvy bola odmena žalobcu splatná v lehote uvedenej na faktúre, pričom takto určená splatnosť nemohla byť kratšia ako 15 dní odo dňa doručenia faktúry žalovanému. Doručenie faktúry tak malo vplyv na splatnosť samotného záväzku, pokiaľ faktúra nebola doručená, nemohla nastať ani splatnosť samotného nároku. Žalobca tvrdil, že faktúru doručil, pričom žalovaný ju žalobcovi vrátil, čo žalovaný poprel. Žalobca doručenie faktúry žalovanému žiadnym spôsobom nepreukázal.
8. Súd prvej inštancie posudzujúc kompenzačnú námietku žalovaného voči žalobcovi uviedol, že zmluva bola uzatvorená medzi stranami sporu na dobu neurčitú. Spôsob jej zániku bol vymedzený v čl. VIII.. Zmluvný vzťah bolo možné ukončiť dohodou zmluvných strán alebo výpoveďou niektorého z účastníkov zmluvy. V oboch prípadoch však zmluva predpokladala výlučne písomnú formu týchto úkonov. Z e- mailu, ktorý dňa 02.09.2019 odoslal žalobca žalovanému nevyplýva, že by zo strany žalobcu malo k ukončeniu dôjsť akceptáciou dohody o ukončení mandátnej zmluvy. Žalobca v tomto e-maily požiadal žalovaného, aby do dohody zapracoval sumu, ktorú má žalobcovi uhradiť a to aj s lehotou splatnosti. Je teda zrejmé, že žalobca návrh dohody neakceptoval, keďže žiadal o jeho doplnenie. Takýto postup vyhodnotil súd prvej inštancie v zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka za odmietnutie návrhu žalobcu na uzatvorenie dohody, ktorou by došlo k ukončenou zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným preto trval aj naďalej a k jeho ukončeniu došlo až na základe odstúpenia žalovaného zo dňa 19.09.2019.
9. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal na ustanovenie § 672a Obchodného zákonníka, ktoré umožňuje, aby si zmluvné strany dohodli konkurenčnú doložku, v ktorej sa obchodný zástupca môže zaviazať, že nebude najdlhšie dva roky po skončení zmluvy na určenom území alebo voči určenému okruhu zákazníkov na tomto území vykonávať na vlastný alebo cudzí účet činnosť, ktorá bola predmetom obchodného zastúpenia, alebo aj inú činnosť, ktorá by vo vzťahu k podnikaniu zastúpeného mala súťažnú povahu. Dohoda musí mať písomnú formu a musí byť obmedzená obdobím (najviac dvoch rokov) a môže sa vzťahovať len na určitú územnú oblasť, určitých zákazníkov a určité obchody. V prípade, ak konkurenčná doložka neobsahuje tieto pravidlá, prípadne je s nimi v rozpore, je v danej časti neplatná. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by mala byť konkurenčná doložka neplatná. Konkurenčnú doložku dohodli strany v zmluve v súlade s ustanovením § 672a, pričom neexistuje žiaden dôvod, pre ktorý by mala byť považovaná za neplatnú. Pokiaľ bola pre prípad nedodržania podmienok konkurenčnej dohody dohodnutá zmluvná pokuta, žalovanému vzniká nárok na jej zaplatenie, ak zo strany žalobcu došlo k jej porušeniu. Poukazujúc na čl. IX zmluvy žalovaný v konaní preukázal, že žalobca ešte počas trvania zmluvného vzťahu inzeroval ponuku na nájom bytu na F. G. H. C. a taktiež ešte počas trvania zmluvného vzťahu so žalovaným žalobca začal spolupracovať so spoločnosťou Makleri SK, s.r.o. prevádzkujúcou realitnú kanceláriu RE/MAX Diamond. Žalovanému teda vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 10.000,- eur (5.000,- eur za každé porušenie), ktorý si však voči žalobcovi neuplatnil.
10. Súd prvej inštancie dôkazy žalobcu navrhnuté na pojednávaní konanom dňa 17.03.2022 (výsluch žalobcu, výsluch D. I. C., ktorá žalovaného zastupovala pri rokovaniach so žalobcom) nevykonal,
nakoľko uplatnil sudcovskú koncentráciu konania. Dôvodil, že vykonanie výsluchov navrhnutých žalujúcou stranou by si nevyžiadalo (zrejme mal súd na mysli vyžadovalo – poznámka odvolacieho súdu) odročenie pojednávania, čo by bolo v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania. Žalobcovi nič nebránilo navrhnúť vykonanie týchto výsluchov už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Žalovaný už v odpore proti platobnému rozkazu rozporoval samotnú existenciu nároku žalobcu na zaplatenie odmeny, popieral doručenie faktúry zo strany zo strany žalobcu a zároveň ako kompenzačnú námietku uplatnil aj svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Žalobcovi teda už z predloženého odporu muselo byť zrejmé, ktoré jeho skutkové tvrdenia a z akých dôvodov boli žalovaným popreté a teda budú musieť byť náležite preukázané. Skutočnosť, že žalobca sa mylne domnieval, že jeho nároky boli zo strany žalovaného uznané a teda neznáša dôkazné bremeno pri preukazovaní ich skutočného vzniku a existencie, nie je dôvodom na to, aby sa voči žalobcovi zásada sudcovskej koncentrácie neuplatňovala. O nároku žalovaného na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
11. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam dôvodil, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jednostranný právny úkon, ktorým je odstúpenie od zmluvy doručené dňa 19.09.2019. Z obsahu odstúpenia pritom vyplýva jednostranné ukončenie zmluvného vzťahu medzi stranami a vyúčtovanie evidovaného zostatku pohľadávky žalobcu v sume 13.979,- eur, teda nároku, ktorý vyčíslil, vyúčtoval a zrejme aj riadne viedol v účtovníctve žalovaný. Žalobca tak nemal žiadnu pochybnosť o správnosti vyúčtovaného záväzku, ktorý zostal skutkovo a právne nevysporiadaný v jeho prospech. Dôkazné bremeno nezaťažuje žalobcu, ktorý vychádza z údajov tvrdených v odstúpení od zmluvy, ale zaťažuje žalovaného. Žalobca nie je povinný nárok zdôvodňovať, vyčíslovať, dokladovať, či preukazovať, keď nepochybne súvisí s ukončením vzťahu jednostranným odstúpením od mandátnej zmluvy. Tomu zodpovedá aj činnosť realitného makléra, ktorý má nárok na províziu, ale až po odsúhlasení uzavretia konkrétnej reálnej zmluvy na predaj nehnuteľností, ktorú sprostredkoval. Žalobca v skutočnosti nemá vedomosť, či došlo k podpisu kúpnej zmluvy medzi záujemcom, ktorého sprostredkovala a vlastníkom nehnuteľnosti. Túto vedomosť má výlučne žalovaný. Žalobca bol preto názoru, že nemôže ísť na jeho ťarchu preukázanie nároku. Za vecne nesprávny považoval záver súdu prvej inštancie, ktorý neprihliadal k listine zo dňa 19.09.2019, z ktorej žalobca odvodzoval svoj nárok. Nesprávne zistený skutkový stav súdom prvej inštancie žalobca videl i v nesprávne vyhodnotených výpovediach strán, z ktorých podľa jeho názoru vyplynulo, že žalobca nevie vyčísliť výšku svojej pohľadávky bez verifikácie realizovania podpísaných kúpnych zmlúv, žalovaný mal vedomosť o evidencii nevysporiadaného nároku ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu dňa 19.09.2019, sám evidoval pohľadávku žalobcu vo výške, ktorú sám uviedol a že žalobca by bez vyjadrenia a verifikácie záväzku zo strany žalovaného nemohol riadne a včas uplatniť svoj nárok. Žalobca akceptoval povinnosť vyúčtovať zostatok nevysporiadaného záväzku osobou, ktorá odstúpila od zmluvy a ako jediná mala dostatok informácií a podkladov, z ktorých vie vyvodiť províziu žalobcu. Žalobca by bez daných údajov ani nemohol vystaviť faktúru. Faktúru zároveň ani nebolo potrebné vystavovať, lebo nárok žalobcu bol priamo vyčíslený a zúčtovaný žalovaným. Žalobca poukázal aj na bežnú prax zavedenú medzi stranami, kedy si strany vzájomne odsúhlasovali jednotlivé predaje bytov a domov pre účely vyčíslenia provízie. Z uvedeného je preto podľa žalobcu zrejmé a malo byť aj súdom prvej inštancie zistené, že ku dňu 19.09.2019 došlo k odstúpeniu od mandátnej zmluvy zo dňa 01.07.2014, k vyčísleniu nevysporiadaného nároku, účinky vyčíslenia nie je možné následne meniť a preniesť tak dôkazné bremeno na žalobcu. Účelovo zvolený nový právny zástupca, ktorý popieral časť listiny – odstúpenia od zmluvy, nemôže spochybniť odstúpenie od zmluvy, ako ani nárok v ňom vyčíslený. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že vyčíslenie pohľadávky žalobcu voči žalovanému nie je možné považovať za uznanie dlhu, keď vyčíslenie uviedol sám žalovaný z podkladov, ktorými disponoval a ktoré sa viazali k vykonaným obchodom.
12. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobca uviedol, že účinným odstúpením od mandátnej zmluvy dňa 19.09.2019 si strany v zmysle § 351 ObZ vysporiadajú vzájomné plnenia, na ktoré majú nárok. V danom prípade ide o nárok žalobcu za poskytnuté služby v nespornej výške vyčíslenej žalovaným. Ak žalovaný následne spochybňuje tento nárok, je povinný odôvodniť na základe akých skutočností tak činí a zaťažuje ho dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno je tak na strane žalovaného a nie na strane žalobcu, ako nesprávne právne posúdil súd prvej inštancie. Na základe uvedeného považoval žalobca za preukázanú výšku právneho nároku žalobcu, rovnako, že nemožno
prihliadať bez riadneho odôvodnenia k obrane žalovaného. Žalobca požadoval, aby odvolací súd odstránil pochybenia súdu prvej inštancie a uviedol, ktorá strana je povinná preukázať uplatnený nárok, ak tento bol riadne vyčíslený, odôvodnený a doručený žalobcovi pri ukončení zmluvného vzťahu. Žalobca nesúhlasil ani s uplatnením koncentračnej zásady, keďže v konaní predložil listiny, ktorými preukazuje dôvodnosť svojho nároku. Žalobca tak má právo na úhradu ním uplatneného nároku, keďže nemá povinnosť preukazovať vyčíslenie vykonané žalovaným. Ak žalovaný vyčíslenie/odstúpenie namieta, je jeho úlohou svoje tvrdenia preukázať. Vzhľadom na to, že predmetom odvolania je odôvodnenie odvolania vo vzťahu k zamietnutiu žaloby, odvolanie má podľa žalobcu právny význam aj voči náhrade trov konania, nakoľko tieto výroky sú vzájomne súvisiace, preto nepovažoval žalobca za osobitne potrebné odôvodňovať aj zrušenie výroku II. o trovách konania. Záverom žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne zmenil tak, že žalobe vyhovie.
13. K odvolaniu žalobcu sa podaním zo dňa 16.07.2022 vyjadril žalovaný, ktorý s odvolaním žalobcu nesúhlasil. Poukázal na skutočnosť, že v celom odvolaní nie sú zdôvodnené odvolacie dôvody uvádzané žalobcom v úvode odvolania odkazom na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP. K prvému odvolaciemu dôvodu týkajúcemu sa nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie žalovaný uviedol, že v celom rozsahu súhlasí s posúdením tvrdeného uznania dlhu v odôvodnení súdu prvej inštancie, kde je podrobne vyargumentované prečo vyjadrenie sumy 13.979,- eur nie je možné považovať za uznanie dlhu žalovaným, ktoré by znamenalo prenos dôkaznej povinnosti na žalovaného. Zo strany žalovaného nikdy k uznaniu dlhu neprišlo, ani nemohlo prísť, keďže nie je žalovanému známa žiadna špecifikácia nároku (za aké konkrétne byty a v akej výške žalobca požaduje od neho odplatu). Uplatnenú sumu vo výške 13.979,- eur žalovaný nevedie v účtovníctve, veď nebola zo strany žalobcu vystavená žiadna faktúra, ktorou by si riadne svoj nárok na odplatu vyúčtoval, žalovaný nemal a nemá čo viesť v účtovníctve. Navyše žalovaný od začiatku sporu uvádzal, že nárok žalobcu nevedie v účtovníctve, pričom žalobca bez akéhokoľvek preukázania svoje odvolanie postavil na právnej skutočnosti, že žalovaný evidoval záväzok vo svojom účtovníctve. Bremeno dôkazu v súlade s právnou teóriou vedenia sporového konania zaťažovalo v tomto konaní žalobcu, ktorý si uplatnil tvrdený nárok na odplatu v zmysle uzatvorenej Mandátnej zmluvy zo dňa 01.07.2014. Napriek tomu, že žalovaný túto obranu uplatňuje od začiatku konania (že nie je nárok preukázaný, že nie sú doložené žiadne dôkazy, nie je vystavená faktúra, nie je jasné za aké byty, v akej výške si uplatňuje žalobca svoju odplatu), žalobca počas celého súdneho konania nedoložil do súdneho konania žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývala existencia tvrdeného nároku. Neustále a opakovane sa odvolával na žalovaným uvedenú sumu v odstúpení, kedy uvádzal uznanie dlhu žalovaným. Za nepravdivé považoval tvrdenia žalobcu, že nemal vedomosť pri uzatváraní obchodov, či prišlo v skutočnosti k uzatvoreniu danej kúpnej zmluvy, že v podstate vôbec nemá vedomosť o tom, či a v akej výške mu vznikol nárok na odplatu, že je v podstate len prijímateľom vyčíslenej sumy svojej odmeny zo strany žalovaného. Uvedené nezodpovedá právnemu vzťahu uzatvorenému medzi účastníkmi, realite a vzájomnej spolupráci účastníkov konania. Žalobca riadne počas zmluvného vzťahu vystavoval žalovanému faktúry za účelom vyúčtovania svojej odmeny, on komunikoval s tretími osobami (záujemcami) a bol pri všetkých úkonoch. Navyše ide podľa žalovaného o nové skutkové tvrdenie, ktoré na súde prvej inštancie žalobca netvrdil a teda ani nie je možné naň v odvolacom konaní prihliadať v súlade s § 366 CSP. Žalovaný potvrdil, že žalobca za účelom vyčíslenia odplaty potreboval súčinnosť žalovaného, avšak žalobca žiadnu súčinnosť za účelom vyčíslenia svojej odplaty, na ktorú by jej žalovaný neodpovedal a neposkytoval, nepreukázal (a ani netvrdil). Žalobca sa sám odvolával v konaní na zoznam obchodov, avšak tento zoznam vôbec nepreukazuje skutočné uzatvorenie zmlúv, ani ich sprostredkovanie žalobcom, ani nie je z neho zrejmá výška provízie vyplatenej žalovanému. Žalobca sám v odvolaní uvádza, že bolo bežnou praxou odsúhlasovanie jednotlivých predajov bytov a domov pre účely vyčíslenia provízie žalobcu, kedy žalovaný poskytoval žalobcovi súčinnosť. Tvrdenia žalobcu o nemožnosti vyúčtovania odplaty z jeho strany sú nesprávne, nepravdivé, tvrdené až v odvolacom konaní. Žalobca celú svoju žalobu postavil na jednej vete zo strany žalovaného uvedenej v odstúpení, ktorá pri žiadnom výklade nespĺňa náležitosti uznania dlhu. Je preto jeho zodpovednosťou, aby v konaní preukázal svoj tvrdený nárok na odplatu v zmysle Mandátnej zmluvy. K tvrdeniam žalobcu, že žalovaný účelovo menil právneho zástupcu, ktorý až následne začal spochybňovať uplatnenú sumu, žalovaný uviedol, že už predchádzajúca právna zástupkyňa D. I. C. vo svojom liste zo dňa 06.10.2019 rozporovala nárok žalobcu na zaplatenie 13.979,- eur, keď uviedla, že táto suma nie je špecifikovaná, ani odôvodnená a rovnaké dôvody uvádzal žalovaný aj na pojednávaní dňa 17.03.2022. Žalovaný mal za to, že v konaní zaťažuje dôkazné bremeno preukázať vznik právneho vzťahu a poskytnutie plnenia, preukázať všetky zmluvné predpoklady na
vznik nároku na odplatu v zmysle uzatvorenej Mandátnej zmluvy práve žalobcu, pričom pokiaľ uvedené žalobca nepreukáže, neuniesol dôkazné bremeno, čo má mať (a aj malo) za následok neúspech v spore. Žalobca v konaní na súde prvej inštancie najskôr tvrdil, že na odplatu vystavil faktúru a doručil ju žalovanému – čo však nepreukázal, potom v odvolaní už tvrdí, že žiadnu faktúru vystavovať nemusel (opakovane ide nové tvrdenie v odvolacom konaní nespĺňajúce podmienky § 366 CSP). Doručenie faktúry má pritom vplyv na splatnosť vyúčtovanej odplaty – čl. VII ods. 6 Mandátnej zmluvy, pričom kým nie je pohľadávka splatná, nie je možné jej uplatnenie na súde. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný uviedol, že žalobca neuvádza nič nové, zároveň uvádza nové skutkové tvrdenia ohľadom splatnosti tvrdeného nároku a to doručením odstúpenia, ako aj tvrdenia o vzájomnom vyporiadaní si nárokov strán po ukončení zmluvného vzťahu. V žalobe pritom skutkovo vymedzil nárok v zmysle čl. VII Mandátnej zmluvy. Žalobcom tvrdená splatnosť doručením odstúpenia nemá nič spoločné s doručovaním jednostranných právnych úkonov v súvislosti ako uvádza žalobca, rovnako sám žalobca v konaní za sporné považoval odstúpenie od Mandátnej zmluvy. Žalobca vlastne neuvádza v čom vidí nesprávne právne posúdenie, len opakuje dôvody ako v bode I. odvolania. K ostatným tvrdeniam žalobcu sa žalovaný v priebehu konania vyjadril, pričom z dôvodu hospodárnosti na ne poukázal. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
14. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu následne nevyjadril.
15. V prvom rade odvolací súd uvádza, že postupom súladným s § 224 CSP prvým výrokom odstránil a napravil zrejmú nesprávnosť v záhlaví uznesenia súdu prvej inštancie spočívajúcu v neuvedení identifikačného čísla žalovaného a v nesprávnom označení názvu spoločnosti právneho zástupcu žalovaného, ako i jeho sídla a v absentujúcom identifikačnom čísle spoločnosti právneho zástupcu žalovaného.
16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací následne v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku.
17. Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
18. Podľa § 652 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv (ďalej len „obchody“) alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu.
19. Podľa § 653 Obchodného zákonníka obchodný zástupca je povinný v určenej územnej oblasti vyvíjať s odbornou starostlivosťou činnosť, ktorá je predmetom jeho záväzku. Ak nie je v zmluve táto územná oblasť určená, predpokladá sa, že obchodný zástupca má vyvíjať činnosť na území Slovenskej republiky.
20. Podľa § 654 ods. 1 Obchodného zákonníka predmetom záväzku obchodného zástupcu je vyhľadávanie záujemcov o uzavretie obchodov, ktoré sú vymedzené v zmluve.
21. Podľa § 654 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak zmluva určuje, že obchodný zástupca robí právne úkony v mene zastúpeného, spravujú sa práva a povinnosti s tým súvisiace ustanoveniami o mandátnej zmluve.
22. Podľa § 659 ods. 1 Obchodného zákonníka obchodný zástupca má nárok na províziu dojednanú alebo zodpovedajúcu zvyklostiam v odbore činnosti podľa miesta jej výkonu s prihliadnutím na druh obchodu, ktorý je predmetom zmluvy. Províziou je aj odmeňovanie obchodného zástupcu vykonávané v závislosti od počtu alebo od úrovne obchodov.
23. Podľa § 659a Obchodného zákonníka obchodný zástupca má nárok na províziu za obchody uskutočnené počas trvania zmluvného vzťahu, ak a) obchod sa uzatvoril v dôsledku jeho činnosti, b) obchod sa uzatvoril s treťou osobou, ktorú ešte pred uzavretím obchodu získal na účel uskutočňovania obchodov tohto druhu.
24. Podľa § 660 ods. 1 Obchodného zákonníka nárok na províziu, ak nebola uzatvorená dohoda podľa § 661, vzniká v okamihu, keď a) zastúpený splnil záväzok vyplývajúci z obchodu alebo b) zastúpený bol povinný splniť záväzok vyplývajúci z obchodu uskutočneného s treťou osobou, alebo c) tretia osoba splnila záväzok vyplývajúci z obchodu.
25. Podľa § 663 ods. 3 Obchodného zákonníka obchodný zástupca je povinný pre potrebu zastúpeného uschovať doklady, ktoré nadobudol v súvislosti so svojou činnosťou, a to po dobu, po ktorú tieto doklady môžu byť významné pre ochranu záujmov zastúpeného.
26. Podľa § 665 Obchodného zákonníka, ak bolo dojednané výhradné zastúpenie, je zastúpený povinný v určenej územnej oblasti a pre určený okruh obchodov nepoužívať iného obchodného zástupcu a obchodný zástupca nie je oprávnený v tomto rozsahu vykonávať obchodné zastúpenie pre iné osoby alebo uzavierať obchody na vlastný účet alebo účet inej osoby.
27. Podľa § 672a ods. 1 Obchodného zákonníka v zmluve možno písomne dohodnúť, že obchodný zástupca nesmie najdlhšie dva roky po skončení zmluvy na určenom území alebo voči určenému okruhu zákazníkov na tomto území vykonávať na vlastný alebo cudzí účet činnosť, ktorá bola predmetom obchodného zastúpenia, alebo inú činnosť, ktorá by mala súťažnú povahu voči podnikaniu zastúpeného.
28. Podľa § 675a ods. 2 Obchodného zákonníka v prípade pochybností môže súd konkurenčnú doložku, ktorá by obmedzovala obchodného zástupcu viac, ako vyžaduje potrebná miera ochrany zastúpeného, obmedziť alebo vyhlásiť za neplatnú.
29. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
30. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
31. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP dostatočne presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie správne vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v podstatnej miere stotožnil.
32. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu ohľadom nesprávne zisteného skutkového stavu a to nesprávneho vyhodnotenia jednostranného právneho úkonu žalovaného - odstúpenia zo dňa 19.09.2019 od Mandátnej zmluvy zo dňa 01.07.2014, kedy žalobca na základe uvedeného odstúpenia nemal žiadnu pochybnosť o výške svojej pohľadávky a dôkazné bremeno preto zaťažovalo žalovaného, odvolací súd uvádza, že v prvom rade súd prvej inštancie správne právne posúdil uzatvorenú Mandátnu zmluvu zo dňa 01.07.2014 podľa jej obsahu ako zmluvu o obchodnom zastúpení v zmysle § 652 ods. 1 a nasl. Obchodného zákonníka, kedy žalobcovi ako obchodnému zástupcovi vzniká nárok vyplatenie
provízie za splnenia podmienok v zmysle § 659a Obchodného zákonníka a za podmienok ustanovených v zmluve (čl. IV písm. c)). V čl. VII Mandátnej zmluvy sa žalovaný ako zástupca zaviazal vyplácať žalobcovi za jeho činnosť vykonávanú podľa tejto zmluvy v zmysle čl. II ods. 1 písm. a), b), c) odplatu vo výške 35% z riadne zaplatenej provízie mandanta zo strany klienta alebo tretej osoby mandantovi, na základe zmluvy o sprostredkovaní riadne uzavretej medzi mandantom, klientom a treťou osobou, a to za prácu s databázou mandanta a s ňou spojenými činnosťami, nájdenie klienta a tretej osoby mandatárom a za predpokladu, že dôjde k zániku zmluvy uzavretej medzi mandantom, klientom a treťou osobou jej splnením a provízia (odmena) žalovaného je v celom rozsahu zaplatená. Žalobca mal ďalej nárok na zaplatenie 30% z riadne zaplatenej provízie (odmeny) mandanta zo strany klienta alebo tretej osoby mandantovi na základe sprostredkovateľskej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným, klientom a treťou osobou, a to za nájdenie klienta a tretej osoby mandatárom a za predpokladu, že dôjde k zániku zmluvy uzavretej medzi mandantom, klientom a treťou osobou jej splnením a provízia (odmena) žalovaného je v celom rozsahu zaplatená. Odmena žalobcu bola splatná v lehote splatnosti uvedenej vo faktúre žalobcu, pričom táto splatnosť nemôže byť kratšia ako 15 dní odo dňa doručenia tejto faktúry mandantovi. Súd prvej inštancie ďalej správne právne uzavrel, že v dôsledku výpovede žalovaného zo dňa 19.09.2019 označenej ako „Odstúpenie od Mandátnej zmluvy zo dňa 01.07.2014“ došlo odkazom na čl. VIII ods. 4 Mandátnej zmluvy k zániku Mandátnej zmluvy ku dňu 19.09.2019 a to doručením výpovede označenej ako odstúpenie (tvrdenie žalobcu v upomínacom konaní – vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odporu – č.l. 43 spisu). Napriek skutočnosti, že výpoveď obsahovala vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu: „...že ku dnešnému dňu Vám podľa mne predložených podkladov spoločnosti CB Real s.r.o., neboli vyplatené Vaše pohľadávky z titulu realizovaných obchodov a to v súhrnnej výške 13.979,- eur. S ohľadom na existenciu vzájomných pohľadávok vzájomných pohľadávok Vás a môjho klienta preto navrhujem, aby tieto boli započítané. Rozdiel, ktorý po vykonanom zápočte predstavuje čiastku 3.979,- eur vo Váš prospech by Vám spoločnosť vyplatila v dohodnutom čase dohodnutým spôsobom.“, nemožno vzhľadom na obsah daného vyjadrenia a to ani za použitia výkladových pravidiel v zmysle § 266 ObZ, resp. pravidiel v zmysle § 35 ods. 2 OZ vyvodiť záver o uznaní záväzku žalovaného voči žalobcovi vo výške 13.979,- eur. Súd prvej inštancie správne uviedol, že ani za použitia jazykového, logického, resp. gramatického výkladu a ani z celého kontextu, ako aj z následných ďalších vyjadrení žalovanej strany vo vzájomnej korešpondencii nevyplýva, že by uznanie predmetných pohľadávok bolo vôľou žalovaného. Právny zástupca žalovaného neuvádza výslovne, že by uznával existenciu pohľadávok žalobcu, ale ich existencia má vyplývať z tej časti dokladov žalovaného, ktoré mu boli predložené. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že predmetnú časť listu zo dňa 19.09.2019 možno považovať iba za objasnenie východísk, na základe ktorých navrhuje žalovaný žalobcovi uzatvorenie dohody o vzájomnom zápočte pohľadávok. Na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru odvolací súd dodáva, že Obchodný zákonník v § 323 vymedzuje jednak formálne a jednak obsahové náležitosti jednostranného právneho úkonu a to uznania záväzku. Formálnou náležitosťou je písomnosť daného úkonu a materiálnou, že z prejavu vôle musí jednoznačne vyplývať označenie a identifikácia záväzku, čo nepochybne vyplýva z formulácie „ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok“ a to tak, aby bol nezameniteľný s iným záväzkom danej osoby, ako aj vôľa uznať takto označený záväzok. Napriek skutočnosti, že žalovaný označil záväzky ako pohľadávky zo zrealizovaných obchodov vzniknuté z Mandátnej zmluvy, nie je zrejmé ktorých konkrétnych obchodov by sa malo uznanie týkať, ale najmä nie je zrejmé, že by žalovaný mal v úmysle písomne uznať daný záväzok voči žalobcovi. Je nevyhnutné rozlišovať medzi evidenciou pohľadávky a uznaním záväzku zo strany žalovaného. To znamená, že s prihliadnutím na správne vyhodnotenie okolností prejavu vôle žalovaného súdom prvej inštancie je zjavné, že určitosť a zrozumiteľnosť uznávacieho prejavu (kedy z obsahu právneho úkonu a okolností prípadu musí byť jednoznačne zrejmé, že ide o uznanie záväzku) v tomto prípade absentuje. S poukazom na uvedené je správny právny záver súdu prvej inštancie, že výpoveď Mandátnej zmluvy zo dňa 19.09.2019 nebola spôsobilá vyvolať účinky uznania záväzku žalovaného, preto ani nezakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie žalobcom tvrdenej pohľadávky. Je preto nedôvodná námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne preniesol dôkazné bremeno na žalobcu, keďže vzhľadom k účinnej procesnej obrane žalovaného, ktorý namietal nedôvodnosť a nepreukázanie zrealizovaných obchodov a splnenie podmienok na vyplatenie provízie v zmysle ustanovení Mandátne zmluvy, bolo úlohou žalobcu a jeho povinnosťou jednak tvrdiť a jednak preukázať, ktoré konkrétne obchody/klientov pre žalovaného sprostredkoval, aká bola výška provízie pre žalovaného a zároveň, či aj skutočne došlo k úhrade provízie tak, ako predpokladá Mandátna zmluva v čl. VII. V tomto smere neobstoja odvolacie námietky žalovaného, že bez verifikácie a vyčíslenia nároku zo strany žalovaného nemohol riadne a včas vyčísliť a uplatniť si svoj nárok, keďže žalobca je ten, kto vyhľadával klientov pre žalovaného, musel mať vedomosť s kým a kedy rokoval, prípadne s ktorým z klientov bola uzatvorená
kúpna zmluva, keď jednou z podmienok v zmysle čl. VII na zaplatenie provízie bolo aj povolenie návrhu na vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho na správe katastra, čo je nepochybne zistiteľné z verejne dostupných registrov. Zároveň vedomosť žalobcu o uzatvorených a zrealizovaných predajoch nehnuteľností vyplýva aj zo zoznamu predloženého žalobcom, preto žalobca zjavne mal v priebehu konania možnosť navrhovať dôkazy na preukázanie tvrdeného nároku a v prípade, ak aj určitými listinami nedisponoval, mal možnosť žiadať zabezpečiť dôkaz od žalovaného, napr. v otázkach uzatvorenia konkrétnych kúpnych zmlúv a úhrady danej ceny klientom, alebo navrhnúť vypočutie svedkov (klientov), ktorým žalobca sprostredkoval uzatvorenie obchodu so žalovaným. V prípade, ak žalobca tvrdil, že si obchody so žalovaným vzájomne odsúhlasovali a v tomto smere poukazoval na bežnú obchodnú prax zavedenú medzi stranami sporu, odvolací súd uvádza, že žalobca v priebehu konania na súde prvej inštancie tvrdenú bežnú prax žiadnym spôsobom nepreukázal.
33. K námietke nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že žalobca nedôvodne poukazuje na účinky odstúpenia od Mandátnej zmluvy, keď z obsahu „Odstúpenia“ zo dňa 19.09.2019 je zrejmé, že došlo zo strany žalovaného k výpovedi Mandátnej zmluvy v zmysle čl. VIII bod 4 z dôvodu opakovaného hrubého porušenia ustanovení Mandátnej zmluvy, predovšetkým čl. IX – Zákazu konkurencie. Keďže účinky výpovede a odstúpenia od zmluvy sú rozdielne, nemožno prisvedčiť žalobcovi, že by ukončením Mandátnej zmluvy výpoveďou (označenou ako „Odstúpenie“) došlo k zrušeniu zmluvy od počiatku a zanikli všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy a zmluvné strany by boli povinné vrátiť/vysporiadať si vzájomné plnenia. Výpoveď zo zmluvy, na rozdiel od odstúpenia od zmluvy, predstavuje prejav vôle niektorej zo strán ukončiť zmluvný vzťah, ktorý sa však ruší uplynutím dohodnutej alebo zákonom stanovenej výpovednej lehoty. Zmluva sa pritom ruší od okamihu uplynutia výpovednej lehoty, nie od jej počiatku ako v prípade odstúpenia. Výpoveď sa teda nedotkne práv a povinností, ktoré predchádzali účinnosti výpovede (zmluva existovala a bola dovtedy platná). Strany si preto na rozdiel od odstúpenia nemusia vrátiť to, čo si predtým vzájomne poskytli. Zároveň, ako už uviedol súd prvej inštancie, resp. ako vyplýva aj z vyššie uvádzaného odôvodnenia odvolacieho súdu, zo strany žalobcu nebolo v konaní preukázané k akému plneniu, v akom rozsahu a v akej hodnote došlo v zmysle Mandátnej zmluvy, preto nárok na zaplatenie či už titulom odplaty v zmysle čl. VII Mandátnej zmluvy, alebo titulom tvrdeného odstúpenia a vysporiadania si vzájomne poskytnutých plnení, nebol daný. Zároveň je nevyhnutné dodať, že žalobca svoj nárok uplatňoval titulom zaplatenia odmeny podľa čl. VII Mandátnej zmluvy a v priebehu konania neuvádzal, že by jeho nárok predstavoval bezdôvodné obohatenie na tom skutkovom základe, že došlo k odstúpeniu od Mandátnej zmluvy, že žalobca poskytol plnenia v zmysle Mandátnej zmluvy a preto má nárok na vrátenie poskytnutého plnenia.
34. Čo sa týka námietky žalobcu o bezbrehom uplatňovaní koncentrácie konania, ktorá nemá opodstatnenie, nakoľko si žalobca svoju dôkaznú povinnosť splnil tým, že predložil v konaní listiny, ktorými preukázal dôvodnosť žaloby vo výške uplatneného nároku, odvolací súd poukazuje na správne právne závery súdu prvej inštancie o tom, že dôkazné bremeno ležalo na žalobcovi, napriek skutočnosti, že žalovaný v liste označenom ako „Odstúpenie od Mandátnej zmluvy zo dňa 01.07.2014“ uviedol, že eviduje pohľadávky zo zrealizovaných obchodov vo výške 13.979,- eur, nakoľko žalovaný v priebehu konania účinne poprel skutkové tvrdenia žalobcu o vzniku nároku na zaplatenie odplaty. Keďže žalobca dôvodnosť nároku okrem spomínaného jednostranného právneho úkonu „Odstúpenia od Mandátnej zmluvy zo dňa 01.07.1014“ odvodzoval jedine od „Zoznamu realizovaných predajov s termínmi podpisov KZ“, ktorý žiadnym relevantným spôsobom nepreukazuje skutočné uzatvorenie zmlúv a ani ich sprostredkovanie žalobcom a nie je z neho zrejmá ani výška provízie vyplatenej žalovanému, z ktorej by bolo možné určiť výšku odplaty/provízie žalobcu, nie je možné považovať za dôvodnú námietku žalobcu, že dostatočne preukázal svoj nárok. Zároveň z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie správne aplikoval inštitút sudcovskej koncentrácie konania, keď žalobca mal možnosť v nadväznosti na procesnú obranu žalovaného uvádzanú vo vyjadrení k odporu, uplatniť návrh na vykonanie výsluchov už skôr, ako na pojednávaní konanom dňa 17.03.2022. Za týmto účelom bol i zo strany upomínacieho súdu vyzývaný na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného a to výzvou zo dňa 25.06.2020. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 49. napadnutého rozsudku, na ktoré v celosti odkazuje.
35. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom prezentovaným žalobcom odkazom na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP je nutné uviesť, že žalobca ich v odvolaní žiadnym spôsobom nešpecifikoval a skutkovo nevymedzil, preto nemohli byť nielen predmetom odvolacieho prieskumu, ale ani dôvodné.
36. Odvolací súd preto konštatuje, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom neboli sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
37. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
38. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
39. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.
40. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).