Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14S/132/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci žalobcu : MIKROVRT, spol. s r.o., so sídlom Sládkovičova 67, 920 41 Leopoldov, IČO : 36 227 731, právne zastúpeného : WITT&KLEIM ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA S.R.O., so sídlom Horná 65/A, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému : Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 102784592/2019 z 03. decembra 2019, takto

rozhodol:

I. Správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo : 102784592/2019 zo dňa 03.12.2019 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava číslo : 102257875/2019 zo dňa 30.09.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Trnava, kontaktné miesto Hlohovec (ďalej len ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“) podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový poriadok“ alebo „“) rozhodnutím číslo: 102784592/2019 z 03. decembra 2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 850,70 eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie roku 2013 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že podľa v znení neskorších predpisov na hlásenie sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona a ustanovenia osobitného predpisu vzťahujúce sa na daňové priznanie, pričom hlásenie sa považuje za daňové priznanie, opravné hlásenie sa považuje za opravné daňové priznanie a dodatočné hlásenie sa považuje za dodatočné daňové priznanie podľa osobitného predpisu. Ak bol zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, povinný podať prehľad a tento nepodal v lehote uvedenej v na podanie prehľadu,

správca dane použije postup podľa osobitného predpisu. Ak zamestnávateľovi, ktorý je platiteľom dane, za tento kalendárny mesiac vznikla povinnosť odviesť preddavky na daň z príjmov zo závislej činnosti alebo žiadal správcu dane o vyplatenie daňového bonusu alebo zamestnaneckej prémie.

Podľa v znení neskorších predpisov daňové priznanie sa podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia a hlásenie sa podáva do konca apríla po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca kalendárneho mesiaca, za predchádzajúci kalendárny mesiac. V lehote na podanie daňového priznania alebo hlásenia je povinný platiteľ dane, daňovník, dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu daň aj zaplatiť.

Lehota na podanie hlásenia za zdaňovacie obdobie 2013 uplynula dňa 30.04.2014.

Daňový subjekt podal hlásenie k dani z príjmov zo závislej činnosti za rok 2013 dňa 07.04.2014. Priznaná daň predstavovala sumu 22 101,03 Eur. Daň vo výške 1.437,92 Eur bola uhradená do dňa splatnosti. Suma dane vo výške 19.245,19 Eur bola zahrnutá do reštrukturalizačného plánu. Suma dane vo výške 1.417,92 Eur, čo predstavuje preddavok za november 2013 nebola dotknutá reštrukturalizáciou, prihlásená v reštrukturalizácii a nebola súčasťou reštrukturalizačného plánu. Daňový subjekt predmetnú sumu neuhradil v ustanovenej výške a v ustanovenej lehote t. j. do 30.04.2014.

Správca dane vypočítal úrok z omeškania do dňa 30.04.2018, kedy uplynuli štyri roky omeškania s platbou.

Podľa ustanovenia v znení neskorších predpisov úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane.

Podľa v znení neskorších predpisov správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa ; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 01.05.2014 predstavovala 0,75 %. Vzhľadom k tomu, že štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 15 %, pri výpočte sa použila ročná úroková sadzba 15 %.

Podľa č. v znení neskorších predpisov, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, zaokrúhľuje sa daň, preddavok na daň, úrok z omeškania, pokuta a úrok na desiatky eurocentov nadol. Výpočet úroku z omeškania: dlžná suma 1417,92, deň splatnosti dane 30.04.2014, deň platby ku dňu 30.04.2018, počet dní omeškania 1461, úrok z omeškania v Eur 850,75, suma úroku z omeškania celkom 850,70 Eur

3. Žalovaný rozhodnutím číslo: 102784592/2019 z 03. decembra 2019 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane.

4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný skonštatoval a to v rozsahu odvolacích námietok, že tieto sú nedôvodné. Poukázal na to, že skutočnosťou rozhodujúcou pre vyrubenie úroku z omeškania bolo nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie roku 2013 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, čím bolo naplnené ustanovenie § 156 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého má správca dane povinnosť vyrubiť úrok z omeškania. Uviedol, že z predloženého spisového materiálu vyplýva, že správca dane najskôr vyrubil úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti do dňa začatia reštrukturalizačného konania (t.j. do 19.12.2013) a takto vyrubený úrok z omeškania bol prihlásený do reštrukturalizačného konania prihláškou a následne správca dane prvostupňovým rozhodnutím vyrubil „pokračujúci“ úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou odo dňa nasledujúceho po dni začatia reštrukturalizačného konania až do dňa platby vrátane v súlade s daňového poriadku. Žalovaný s poukazom na ustanovenie o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „“ alebo „ZoKR“) poukázal na to, že daňové konanie sa neprerušuje a správca dane je povinný postupovať tak, ako mu to ukladá daňový poriadok. Ďalej argumentoval, že v zmysle daňového poriadku sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku daňový nedoplatok, ktorým je v zmysle daňového poriadku dlžná suma dane po lehote splatnosti a daňou je daň podľa osobitných predpisov, vrátane úroku z omeškania, pričom do reštrukturalizácie sa prihláškou prihlasujú daňové nedoplatky vzniknuté do dňa predchádzajúceho dňu začatia reštrukturalizačného konania. Tiež dôvodil, že sankcie môžu byť považované za pohľadávky na účely reštrukturalizácie až po ich vyrubení a nezaplatení v lehote splatnosti, a že sankcia sa vyrubuje z dlžných súm, ktoré boli splatné pred začatím reštrukturalizačného konania. Uviedol, že podľa súčasného znenia právneho predpisu, v zmysle daňového poriadku, správca dane musí po začatí reštrukturalizačného konania, počas reštrukturalizačného konania alebo po jeho skončení vyrubiť sankcie z pohľadávok, ktoré sa prihlasovali do reštrukturalizačného plánu, pretože v nadväznosti na daňového poriadku, k samotnému vyrubovaniu sankcií správca dane pristupuje až po začatí reštrukturalizačného konania, počas reštrukturalizácie alebo po jeho skončení. S odkazom na ustanovenia a daňového poriadku poukázal na to, že podľa daňového poriadku sa po začatí reštrukturalizačného konania považuje za pohľadávku daňový nedoplatok, teda nevyrubený úrok z omeškania, ktorý nie je po lehote splatnosti sa nepovažuje za pohľadávku, ktorú bolo možné uplatniť prihláškou a následne zahrnúť do reštrukturalizačného plánu. Ďalej dôvodil, že v danom prípade bolo samotné reštrukturalizačné konanie ukončené, reštrukturalizačný plán bol potvrdený a reštrukturalizácia bola ukončená uznesením súdu zo dňa 13.10.2014 zverejneným v Obchodnom vestníku 201/2014 dňa 21.10.2014. Tiež zdôraznil, že ide o obligatórnu povinnosť správcu dane vyplývajúcu z daňového poriadku, preto na uvedenej povinnosti správcu dane nič nemení skutočnosť, že Okresný súd Trnava povolil reštrukturalizáciu dlžníka, potvrdil reštrukturalizačný plán a dlžník realizuje platby voči správcovi dane v súlade s týmto plánom dodajúc, že ani daňový poriadok, ani nezakladajú účinky zákazu vyrubovania počas procesu reštrukturalizačného konania, reštrukturalizácie, ani po jej skončení a pre správcu dane, ak sú na to zákonné dôvody, naďalej trvá povinnosť vyrubovania. Záverom poukázal na to, že otázku zaplatenia sankcie postihujúcej majetok dlžníka rieši , avšak sankcie vyrubuje správca dane v daňovom konaní v zmysle ustanovení daňového poriadku.

II. Rozsah a dôvody správnej žaloby

5. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia s tým, že navrhol správnemu súdu zrušenie aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane majúc za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenie veci.

6. Žalobca poukázal na to, že v jeho prípade Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 09.12.2013 zverejneným dňa 19.12.2013 v Obchodnom vestníku č. 245/2013 začal reštrukturalizačné konanie, uznesením zo dňa 15.04.2014 reštrukturalizáciu povolil a ustanovil správcu a následne uznesením zo dňa 13.10.2014 zverejneným dňa 21.10.2014 v Obchodnom vestníku č. 201/2014 potvrdil reštrukturalizačný plán a reštrukturalizáciu skončil.

7. Žalobca dôvodil, že napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím boli porušené jeho subjektívne práva, in conreto, právo podnikať a právo vlastniť majetok, nakoľko tieto nezákonné rozhodnutia priamo zasahujú do jeho majetkovej sféry, keďže mu ukladajú peňažnú povinnosť uhradiť úrok z omeškania vyrubený v rozpore so zákonom.

8. Žalobca mal za to, že rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania bolo vydané v rozpore so zákonom a nárok z neho vyplývajúci nemá oporu v platnom hmotnom práve, pričom konkrétne žalovaný nesprávne aplikoval ustanovenia , ako aj ustanovenia daňového poriadku vo vzťahu k zákonu ZoKR s tým, že na danú vec je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia ZoKR. Vychádzajúc z ustanovení ZoKR, najmä z až 3 dôvodil, že na základe diferenčného kritéria času vzniku pohľadávky v reštrukturalizácii možno rozlišovať dve základné skupiny pohľadávok veriteľov dlžníka, a to (I.) pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou podľa ustanovenia a nasl. ZoKR a (II.) prednostné pohľadávky, pričom pohľadávky uplatňované v reštrukturalizácii prihláškou predstavujú rozhodujúcu skupinu pohľadávok, tzv. staré dlhy, ktorých (s)plnenie je účelom a cieľom reštrukturalizácie, ide o pohľadávky, ktoré vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania s tým, že osoby oprávnené z takýchto pohľadávok sú povinné v záujme aspoň čiastočného uspokojenia ich prihlásiť spôsobom ustanoveným ZoKR do reštrukturalizácie s tým, že pokiaľ tieto prihláškou uplatnené nebudú, v dôsledku potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom, zanikne právo tieto nároky voči dlžníkovi vymáhať. Dôvodil ďalej, že v zmysle ZoKR sa riadne a včas prihlásené pohľadávky veriteľov dlžníka zahŕňajú do reštrukturalizačného plánu a sú v zmysle neho uspokojované a za prednostné pohľadávky ZoKR považuje také peňažné pohľadávky veriteľov dlžníka, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, t.j. po jeho začatí, pričom na ne nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania a ani sa spravidla nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu.

9. Za rozhodujúce kritérium pre uspokojovanie peňažných pohľadávok v reštrukturalizácii žalobca považoval moment vzniku pohľadávky, ktorý v danom prípade nastal pred začatím reštrukturalizácie, pričom nerelevantným podľa neho je, kedy bolo rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania vydané, resp. kedy sa stalo splatným. Poukázal na to, že pohľadávka vyplývajúca z rozhodnutia správcu dane mala byť prihlásená do reštrukturalizácie, ak nie ako príslušenstvo k pôvodnej pohľadávke, ktorou je daň z pridanej hodnoty za príslušné obdobie, s ktorou je vo vzťahu akcesority, tak minimálne ako podmienená pohľadávka v zmysle , pričom neprihlásením tejto pohľadávky právo vymáhať nároky zaniklo momentom potvrdenia reštrukturalizačného plánu. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný opomína, že pohľadávka vyplývajúca z prvostupňového rozhodnutia bude vždy závisieť od primárnej pohľadávky, a to čo do právneho dôvodu i výšky, a je teda príslušenstvom primárnej pohľadávky.

10. Žalobca mal ďalej za to, že nakoľko bol reštrukturalizačný plán súdom potvrdený, právo vymáhať neprihlásené pohľadávky, vrátane riadne neprihláseného príslušenstva pohľadávky úplne zaniklo a preto nezákonne vyrubený úrok z omeškania z pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie, od ktorej sa vyrubený úrok odvíja, po potvrdení reštrukturalizačného plánu nemá a nemôže mať oporu v platnom práve, nakoľko celkom zjavne odporuje účelu ZoKR a samotnej reštrukturalizácii. V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že nakoľko účel reštrukturalizácie je ozdravenie podniku dlžníka a pomerné uspokojenie veriteľov pri zachovaní podniku a podnikania dlžníka sú obdobné rozhodnutia ako prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie celkom zjavne v rozpore s legitímnym očakávaním, ku ktorému sa hlási aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 06.02.2008, sp. zn. ), nakoľko v rozpore s právnymi predpismi stanovujú povinnosť dlžníkom uhrádzať pohľadávky neprihlásené do reštrukturalizácie, i keď vznikli pred reštrukturalizáciou a teda podliehajú režimu ZoKR.

11. Žalobca okrem zrejmej nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia poukázal aj na nesprávnosť výpočtu úroku z omeškania, nakoľko tieto sú vypočítané k poslednému dňu uplynutia štvorročnej doby odo dňa splatnosti jednotlivých dlžných súm. Poukázal tiež na to, že bližšie uvedenie jednotlivých dátumov je na strane 3. rozhodnutia, pričom žiaden čiastkový vyrubený úrok z omeškania nespadá začiatkom i koncom omeškania do obdobia pred začatím reštrukturalizačného konania. V tejto súvislosti poukázal na to, že nakoľko o začatí omeškania s úhradou dlhu žalovaný resp. správca dane musel mať vedomosť, je o to významnejšia skutočnosť, že túto pohľadávku vo forme príslušenstva do reštrukturalizačného konania neprihlásil ako podmienenú pohľadávku a to z dôvodu, že časť úroku z omeškania zodpovedajúcu obdobiu spred reštrukturalizácie správca dane riadne prihlásil do reštrukturalizácie dodajúc, že pri výpočte správnosti výšky úroku z omeškania vychádzal z ustanovenia § 138 ods. 2 ZoKR, ktorého aplikáciu správca dane a žalovaný pri výpočte úroku z omeškania opomenul. Rovnako s poukazom na ustanovenie § 2 písm. b) daňového poriadku argumentoval, že úrok z omeškania je obsahom slova daň výlučne na účely daňového poriadku a preto zastal názor, že vyrubený úrok z omeškania je daňou výlučne na účely daňového poriadku a na účely reštrukturalizačného konania je svojou povahou príslušenstvom k istine, ktoré malo byť v zmysle ustanovení ZoKR prihlásené do reštrukturalizácie. V tejto súvislosti dôvodil, že podľa ustanovenia § 156 ods. 2 daňového poriadku sa úrok z omeškania vyrubí do dňa začatia reštrukturalizačného konania dodajúc, že daňový poriadok nikde neuvádza, že úrok z omeškania je možné vyrubiť aj za obdobie po začatí reštrukturalizačného konania a preto je nevyhnutné aplikovať ustanovenia ZoKR. S poukazom na uvedené zastal názor, že úrok z omeškania vyrubený správcom dane nie je možné považovať za samostatný daňový nedoplatok, obsahom tohto pojmu je výlučne na účely daňového poriadku a zdieľa osud dane (istiny) ako primárnej pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej vzniká z titulu deliktuálnej zodpovednosti daňového subjektu. Preto je úrok z omeškania vyrubený žalovaným súčasťou pojmu daňový nedoplatok, nie však z titulu samostatného postavenia, ale akcesorického vzťahu k daňovému nedoplatku vo forme vyrubenej dane.

12. Za relevantný žalobca považoval právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí sp. zn. , v zmysle ktorého z charakteru úrokov z omeškania ako súčasti dane vyplýva, že vznikajú spoločne s istinou, s tým, že majú narastajúcu tendenciu, pričom zákonodarca priamo ako koniec lehoty pre narastanie úrokov z omeškania stanovil ako referenčný dátum deň začatia reštrukturalizačného konania.

13. S poukazom na vyššie uvedené žalobca navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie vrátane prvostupňového rozhodnutia správcu dane a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Taktiež žalobca navrhol, aby správny súd priznal správnej žalobe odkladný účinok.

14. Žalobca v správnej žalobe nepožiadal o nariadenie pojednávania [ v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP“).

III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného

15. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

16. Po zosumarizovaní priebehu administratívneho konania k dôvodom žaloby poukázal na to, že podľa ZoKR sa v reštrukturalizácii uspokojujú len daňové nedoplatky (na účely reštrukturalizácie - pohľadávky), ktoré z časového hľadiska vznikli do začatia reštrukturalizačného konania, pričom na daňové nedoplatky, ktoré vznikli po začatí reštrukturalizačného konania, nepôsobia účinky ZoKR, ale výlučne len účinky daňového poriadku. Ďalej poukázal na to, že daňový nedoplatok je definovaný v § 2 písm. f) daňového poriadku, ako dlžná suma dane po lehote splatnosti dane, pričom daňou sa rozumie nielen daň podľa osobitných predpisov, ale aj úrok z omeškania, pričom v zmysle § 158 ods. 1 daňového poriadku sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie za pohľadávku považuje daňový nedoplatok.

17. V nadväznosti na § 158 ods. 1 daňového poriadku uviedol, že podľa daňového poriadku sa po začatí reštrukturalizačného konania za pohľadávku považuje daňový nedoplatok, teda nevyrubený úrok z omeškania, ktorý nie je po lehote splatnosti, sa nepovažuje za pohľadávku, ktorú bolo možné uplatniť prihláškou a následne zahrnúť do reštrukturalizačného plánu dodajúc, že podľa ZoKR reštrukturalizácii podliehajú pohľadávky vzniknuté do začatia reštrukturalizačného konania a len takto vzniknuté pohľadávky sa prihlasujú prihláškou do reštrukturalizácie. Preto pre správcu dane, pri prihlasovaní daňových nedoplatkov (na účely reštrukturalizácie pohľadávok) do reštrukturalizácie, je podstatná definícia daňového nedoplatku v nadväznosti na § 158 ods. 1 a 3 daňového poriadku, nie vznik pohľadávky podľa ustanovenia § 120 ods. 2 posledná veta ZoKR s tým, že správca dane v zmysle daňového poriadku prihlasuje do reštrukturalizácie daňové nedoplatky, neprihlasuje pohľadávky podľa § 120 ods. 2 ZoKR, ako ani daňové pohľadávky. Preto predmetná pohľadávka v nadväznosti na § 2 písm. f) a § 158 ods. 1 a 3 daňového poriadku neexistovala.

18. Dôvodil ďalej, že daňový poriadok v § 158, ani v inom jeho ustanovení kompetenciu správcu dane k vyrubeniu úroku z omeškania v súvislosti so začatím reštrukturalizačného konania alebo s povolením reštrukturalizácie neobmedzuje, pričom takéto obmedzenie nie je možné vyvodzovať ani z ustanovení ZoKR. Poukázal na to, že prvostupňové rozhodnutie, ako aj napadnuté rozhodnutie sa týka sankcie - vyrubeného úroku z omeškania, pričom ukladanie sankcií upravené v daňovom poriadku v § 154 až 157 je daňovým konaním s tým, že podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku, po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu s odkazom na ZoKR. Upozornil ďalej na to, že podľa § 47 ods. 2 ZoKR sa daňové konanie neprerušuje a preto bolo povinnosťou správcu dane za nesplnenie povinnosti žalobcovi uložiť sankciu.

19. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že úrok z omeškania je obsahom slova daň výlučne na účely daňového poriadku. Tvrdil, že daňový poriadok v § 158 ods. 1 jednoznačne definuje, že na účely konkurzu a reštrukturalizácie sa považuje za pohľadávku daňový nedoplatok a preto nie je dôvodné tvrdenie žalobcu, že úrok z omeškania je príslušenstvo k istine, ktoré malo byť v zmysle ustanovení ZoKR prihlásené do reštrukturalizácie.

20. Tvrdil ďalej, že prvostupňové rozhodnutie, ako aj napadnuté rozhodnutie sa týka sankcie - vyrubeného úroku z omeškania, pričom uloženie predmetnej sankcie, majúcej povahu peňažného plnenia (úroku z omeškania), sleduje účel vymáhania určitej procesnej povinnosti, a preto je aktom donucovacej povahy, t.j. má povinnosť prinútiť daňový subjekt, aby porušované pravidlá vyžadované zákonom dodržiaval. Uviedol, že niet pochýb o tom, že predmetný úrok z omeškania bol vyrubený žalobcovi za porušenie plnenia si takejto povinnosti dodajúc, že v každom začatom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu správnej sankcie, sa musí vyniesť rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, pričom kým sa neprijme rozhodnutie a kým neuplynie premlčacia lehota, konanie zostáva otvorené a právna situácia zostáva nevyjasnená s tým, že uvedenému korešponduje aj ustanovenie § 63 ods.

1 daňového poriadku, v zmysle ktorého ukladať povinnosti alebo priznávať právo podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Preto skonštatoval, že na vznik povinnosti zaplatiť sankcie nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone, ale právne relevantnou skutočnosťou pre vznik takejto povinnosti je až autoritatívny vrchnostenský akt vyhlásený spôsobom, ktorý je predpísaný zákonom stanovenou formou, t.j. až vydaním rozhodnutia o sankcii.

21. V súvislosti so spomínaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NS SR“) sp. zn. zo dňa 23.05.2017, žalovaný odkázal na odôvodnenie rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 22.02.2017, v ktorom bola riešená podobná skutková situácia (úrok z omeškania bol vyrubený až po skočení reštrukturalizácie, porušenie povinnosti žalobcu zaplatiť predmetnú daň v zákonnej lehote), v ktorom najvyšší súd dôvodil, že : „ V danom prípade boli sankcie uložené za porušenie zákonných povinností za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania v zákonnej lehote, za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti podaním hlásenia v zákonnej lehote a za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti v ustanovenej lehote. Svojou povahou sa jedná o správne sankcie. Uloženie predmetnej administratívnej sankcie, majúcej povahu peňažného plnenia (úroku z omeškania), sleduje účel vymáhania určitej procesnej povinnosti, a preto je aj aktom donucovacej povahy, t.j. má povinnosť prinútiť daňový subjekt, aby porušované pravidlá vyžadované zákonom dodržiaval.“ Žalovaný v súvislosti so spomenutým rozsudkom tiež poukázal na záver najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že : „...sankčný úrok, resp. úrok z omeškania, ako sankcie podľa daňových predpisov, nie je možné považovať za príslušenstvo pohľadávky ako zákonom stanovený úrok z omeškania a nie je ani záväzkom akcesorickým, ale sa jedná o sankciu za porušenie konkrétnych zákonných povinností, t.j. v danom prípade za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania v lehote. Nárok na sankciu nevzniká priamo zo zákona, ale porušením uvedených povinností vzniká právo správcovi dane vyrubiť sankciu. Až vyrubením sankcie vzniká správcovi dane pohľadávka. Ak by správca dane sankciu nevyrubil, pohľadávka na sankciu by ani nevznikla. Na jej vznik teda nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone (omeškanie so zaplatením dane, resp. s neodvedením preddavku na daň v určených lehotách, poznanie výšky platieb a úrokových sadzieb), ale právne významnou skutočnosťou je až rozhodnutie o sankcii, t.j. jej vyrubenie v zmysle daňového poriadku (§ 63 ods. 1, § 156 ods. 2).“

22. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe nepožiadal o nariadenie pojednávania, pričom bol správnym súdom poučený podľa (č. l. 51).

23. Žalobca v replike reagoval na vyjadrenie žalovaného, pričom jeho vyjadrenie zodpovedalo obsahu správnej žaloby.

24. Žalovaný dupliku nepodal.

IV. Relevantná právna úprava

25. Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

26. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

27. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

28. Podľa § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.

29. Podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane.

30. Podľa § 156 ods. 2 piatej až siedmej vety daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.

31. Podľa § 156 ods. 8 písm. a) daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane.

32. Podľa § 158 ods. 1 daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku.

33. Podľa § 158 ods. 3 daňového poriadku, ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania.

34. Podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.

35. Podľa reštrukturalizačný plán (ďalej len "") je listina upravujúca vznik, zmenu alebo zánik práv a záväzkov osôb v nej uvedených (ďalej len "účastník "), ako aj rozsah a spôsob uspokojenia tých účastníkov , ktorí sú veriteľmi prihlásených pohľadávok, prípadne akcionármi dlžníka. Po potvrdení súdom je záväzný pre všetkých účastníkov .

36. Podľa ak dlžník alebo preberajúca osoba ani do 30 dní od doručenia výzvy nesplní riadne a včas voči účastníkovi pohľadávku alebo iný záväzok vyplývajúci mu z , sa tým stáva voči účastníkovi vo vzťahu k dotknutej pohľadávke neúčinným.

37. Podľa začatie reštrukturalizačného konania má tieto účinky: pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú.

38. Podľa pohľadávky z bezodplatných právnych úkonov a príslušenstvo prihlásených pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania, sa do nezahŕňajú; tieto nároky sa v prípade potvrdenia súdom považujú v celom rozsahu za odpustené.

39. Podľa ustanovenia sa zverejnením uznesenia o potvrdení v Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom ; ustanovenia o novom úvere sú účinné voči každému.

40. Podľa potvrdený súdom sa považuje za právny úkon urobený vo forme a spôsobom, ktorý je vyžadovaný osobitnými predpismi pre vznik, zmenu alebo zánik práv alebo záväzkov obsiahnutých v . Ak je pre vznik, zmenu alebo zánik práva alebo záväzku obsiahnutého v potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, právo alebo záväzok vznikne, zmení sa alebo zanikne až rozhodnutím príslušného orgánu; príslušný orgán nemôže odmietnuť vydať potrebné rozhodnutie len z dôvodu, že ako právny úkon nie je urobený vo forme alebo spôsobom vyžadovaným osobitným predpisom.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

41. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov ( ) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia ( ), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania v lehote stanovenej () a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa v spojení s vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

42. Správny súd uznesením č. k. zo dňa 20.02.2020 zamietol návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe.

43. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca priznanú DPH za obdobie roku 2013 vo výške 22 101,03 eur zaplatil tak, že daň vo výške 1417,92 eur uhradil do dňa splatnosti a sumu 19 245,19 eur zahrnul do reštrukturalizačného . Suma 1417,92 eur čo predstavuje preddavok na dani za november 2013, nebola zahrnutá do reštrukturalizačného . Žalobca uvedenú sumu neuhradil v lehote 30.04.2014. Rovnako je preukázané, že správca dane vydal rozhodnutie až po zverejnení reštrukturalizačného , čo znamená, že u žalobcu nastali účinky ( ZoKR ).

44. Uznesením zo dňa 09.12.2013, sp. zn. , uverejnenom v Obchodnom vestníku č. 245/2013 dňa 19.12.2013, Okresný súd Trnava začal reštrukturalizačné konanie voči žalobcovi, uznesením zo dňa 13.10.2014, sp. zn. , zverejnenom v Obchodnom vestníku č. 201/2014 dňa 21.10.2014 Okresný súd Trnava povolil reštrukturalizáciu žalobcu, potvrdil reštrukturalizačný žalobcu a ukončil reštrukturalizáciu.

45. Spornou právnou otázkou medzi účastníkmi konania bolo, či správca dane a následne žalovaný postupovali v súlade s daňovým poriadkom a , keď žalobcovi dopočítali ďalší úrok z omeškania v sume 850,75 eur za obdobie počas reštrukturalizácie a po jej skončení, ( daňového poriadku), keď ide o pohľadávku, ktorá bola zahrnutá do reštrukturalizačného a tento bol súdom potvrdený, čím nastali jeho účinky podľa

46. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca dňa 07.04. 2014 podal daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty, z ktorého vyplýva, že vlastná daňová povinnosť predstavovala sumu 22 101,03 eur. Obsah administratívneho spisu je ďalej tvorený iba prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, odvolaním daňového subjektu, predkladacou správou správcu dane a napadnutým rozhodnutím. Administratívny spis správcu dane, ani žalovaného neobsahuje žiadne listiny týkajúce sa samotnej reštrukturalizácie žalobcu.

47. Vychádzajúc však z odôvodnenia tak prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného, a rovnako z vyjadrenia k správnej žalobe správny súd uzavrel, že pre vydanie týchto rozhodnutí bola relevantná iba tá skutočnosť, že žalobca nezaplatil DPH za predmetné zdaňovacie obdobie v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške a konajúce orgány verejnej správy tak vôbec nebrali do úvahy reštrukturalizáciu žalobcu a jej účinky, ktoré sú však v danom prípade pre právne posúdenie veci relevantné. Naviac žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia výslovne uviedol, že dlžník realizuje platby voči správcovi dane v súlade s reštrukturalizačným , teda netvrdil, že žalobca reštrukturalizačný porušil.

48. Žalobca v správnej žalobe tvrdil a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.05.2017, že keďže bol reštrukturalizačný súdom potvrdený, právo vymáhať neprihlásené pohľadávky (prípadne riadne neprihlásené podmienené pohľadávky) vrátane riadne neprihláseného príslušenstva k pohľadávke úplne zaniklo. Rovnako tvrdil, že ide o nezákonne vyrubený úrok z omeškania z pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie, od ktorej sa vyrubený úrok odvíja, nakoľko po potvrdení reštrukturalizačného , nemá a nemôže mať oporu v platnom práve, keďže celkom zjavne odporuje účelu ZoKR a samotnej reštrukturalizácii a tiež dôvodil ustanovením ZoKR. Z obsahu správnej žaloby preto vyplýva argumentácia žalobcu smerujúca k tomu, že správca dane a žalovaný mu z dôvodu reštrukturalizácie nemali dorubiť ďalší úrok z omeškania z daňovej pohľadávky, ktorá bola zahrnutá do reštrukturalizačného .

49. Žalovaný na potvrdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia vrátane prvostupňového rozhodnutia poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 22.02.2017. Správny súd preto posudzoval, či predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu v skutkových otázkach zodpovedá skutkovému stavu danej veci. Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. zo dňa 22.02.2017) vyplýva pre správny súd zásadná skutková okolnosť a to, že v konaní posudzovanom najvyšším súdom bol úrok z omeškania vyčíslený odo dňa splatnosti daňovej povinnosti do dňa jej skutočnej úhrady, pričom daňová povinnosť bola splnená pred samotnou reštrukturalizáciou a preto ani nemohla byť v reštrukturalizácii uplatnená. Túto skutočnosť mal správny súd preukázanú z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 27.08.2014, ktorý bol na základe odvolania žalobcu posudzovaný najvyšším súdom. Z uvedeného preto vyplýva, že v danom prípade bola daňová povinnosť splnená pred reštrukturalizáciou a až dodatočne, po ukončení reštrukturalizácie, bol dopočítaný úrok z omeškania do dňa úhrady dane. Preto vychádzajúc z uvedených skutkových okolností daného prípadu je namieste uzavrieť, že porovnávané skutkové okolnosti sú diametrálne odlišné od skutkových okolností posudzovaného prípadu a preto je daný rozsudok, s výnimkou záveru o konštitutívnom účinku rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania, na daný prípad nepoužiteľný.

50. V posudzovanom prípade sú právne relevantné dve základné skutočnosti, ktoré absentujú vo vyššie uvádzanom prípade a to, že daňový nedoplatok (nezaplatená daň) žalobcu nebol do začatia reštrukturalizácie uhradený a ďalej, že daňový nedoplatok spolu s úrokom z omeškania bol zahrnutý do reštrukturalizačného . Ďalšou relevantnou skutočnosťou je, že reštrukturalizačný bol súdom dňa 13.10.2014 potvrdený, pričom správca dane, ani žalovaný neodvodzovali zákonnosť napadnutých rozhodnutí na základe skutočnosti, že došlo k neúčinnosti reštrukturalizačného z dôvodu jeho neplnenia žalobcom, práve naopak žalovaný tvrdil, že žalobca reštrukturalizačný riadne plní.

51. Správny súd v danom prípade posudzoval vecnú správnosť rozhodnutia, ktorým bol vyrubený úrok z omeškania (v priebehu reštrukturalizácie) do dňa 30.04.2018. Je nesporné, že splatnosť dane nastala dňa 30.04.2014 a od uvedeného dňa sa žalobca dostal do omeškania. Správca dane vypočítal úrok z omeškania zo sumy 1417,92 eur odo dňa splatnosti dane do 30.04.2018, pričom úrok z omeškania za uvedené obdobie predstavoval sumu 850,75 eur. Daňový nedoplatok spolu s úrokom z omeškania bol zahrnutý do reštrukturalizačného , ktorý bol potvrdený súdom a nadobudol účinnosť jeho zverejnením v Obchodnom vestníku t. j. dňa 21.10.2014. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť žalovaného, že reštrukturalizačným boli nastavené nové lehoty splatnosti, pred uplynutím ktorých sa žalobca nemohol dostať do omeškania s tým, že tieto nové lehoty splatnosti nahrádzajú lehoty splatnosti uvedené v ustanovení daňového poriadku.

52. Základným predpokladom pre vyrubenie úroku z omeškania podľa § 156 ods. 1 a ods. 2 daňového poriadku je skutočnosť, že daňový subjekt je v omeškaní. Uvedená skutočnosť však v danom prípade nebola naplnená, pričom je potrebné opätovne zdôrazniť, že správca dane, ani žalovaný nezaložili svoje rozhodnutie na skutočnosti, že došlo k neúčinnosti reštrukturalizačného .

53. Reštrukturalizácia je zákonom riadený proces ozdravenia podniku, ktorého cieľom je uspokojovanie veriteľov vo väčšom rozsahu ako pri konkurze a zachovanie prevádzky podniku. Na tento účel zákon pripúšťa, aby prostredníctvom reštrukturalizačného dochádzalo k rôznym zmenám v právach a povinnostiach dlžníka v reštrukturalizácii a jeho veriteľov. Medzi opatrenia, potrebné na dosiahnutie cieľa reštrukturalizácie, patrí aj predĺženie lehoty splatnosti pohľadávok veriteľov, resp. aj ich čiastočné odpustenie, čo vyplýva z Záväzná časť obsahuje určenie všetkých práv a záväzkov, ktoré majú účastníkom vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť, pričom, ako vyplýva z , po potvrdení súdom, je záväzný pre všetkých účastníkov . Voči žalovanému sa stal účinným dňom zverejnenia uznesenia v Obchodnom vestníku, pričom týmto dňom zároveň došlo k zmene v záväzku žalobcu voči žalovanému, konkrétne k zmene splatnosti priznanej dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie roku 2013. Preto po dni schválenia reštrukturalizačného mal správca dane právo predpísať žalobcovi úrok z omeškania z pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie len vtedy, ak by sa dostal do omeškania s platením takto zmenenej pohľadávky. Táto skutočnosť však podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia nenastala.

54. Správny súd považuje za potrebné sa súčasne stotožniť s právnym záverom žalovaného a to s poukazom na právne závery vyplývajúce z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 22.02.2017, sp. zn. zo dňa 24.05.2017 a sp. zn. zo dňa 31.01.2018, že rozhodnutie, ktorým sa vyrubuje úrok z omeškania za nezaplatenie daňovej povinnosti riadne a včas, má konštitutívny charakter a že úrok z omeškania (do začatia reštrukturalizácie) je možné vyrubiť aj po ukončení reštrukturalizácie, ak bol v danom období dlžník v omeškaní. S prihliadnutím však na zákonné účinky začatia reštrukturalizačného konania, medzi ktoré nepatrí zastavenie alebo prerušenie daňového konania (§ 114 ods. 1 ZoKR a contrario), však možno konštatovať, že ustanovenie § 156 ods. 2 daňového poriadku pre prípad začatia reštrukturalizácie daňového subjektu výslovne upravuje, do ktorého dátumu možno vyrubiť úrok z omeškania, teda aj úrok z omeškania z riadne prihlásenej pohľadávky, t.j. len za obdobie omeškania s platením spadajúce do dňa začatia reštrukturalizačného konania.

55. Vychádzajúc z vyššie uvedeného zastáva správny súd zastáva názor, že úrok z omeškania vzťahujúci sa k pohľadávke zahrnutej do reštrukturalizačného je, s poukazom na ustanovenie daňového poriadku, zákonné dorubiť iba do začatia reštrukturalizačného konania pochopiteľne za splnenia podmienky, že dlžník riadne reštrukturalizačný plní resp. splní. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že týmto právnym názorom nedochádza k odklonu od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v rozhodnutiach sp. zn. zo dňa 22.02.2017, sp. zn. zo dňa 24.05.2017 a sp. zn. zo dňa 31.01.2018, nakoľko, v danom prípade je rozhodujúca skutočnosť, že vyrubené úroky z omeškania sa vzťahujú k riadne prihlásenej pohľadávke, pričom v citovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sa rovnako dotýkali úrokov z omeškania vyrubených po skončení reštrukturalizácie, nešlo ani v jednom prípade o pohľadávku riadne prihlásenú v reštrukturalizácii, ktorú skutkovú okolnosť považuje správny súd v danom prípade za rozhodujúcu.

56. S poukazom na body 50 až 55 tohto rozsudku správny súd uzavrel, že konajúce orgány verejnej správy vydaním svojich rozhodnutí nezohľadniac účinky potvrdenia reštrukturalizačného vec nesprávne právne posúdili, ktorá skutočnosť je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia vrátane rozhodnutia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa a to podľa v spojení s . Správny súd s poukazom na vec vrátil na ďalšie konanie Daňovému úradu Trnava.

57. V ďalšom konaní bude úlohou správcu dane oboznámiť sa s reštrukturalizačným žalobcu, lehotami splatnosti uplatnenej pohľadávky (priznanej DPH za zdaňovacie obdobie roku 2013) a jeho plnením, pričom možnosť dorubiť ďalší úrok z omeškania bude daná výlučne v prípade, ak by žalobca neuhradil svoj záväzok v určených lehotách splatnosti, čo by následne znamenalo splnenie podmienok predpokladaných ustanovením ZoKR.

58. Podľa právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

59. V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník ( ).

60. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté ( ).

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.